Potom som sa rozprával s univerzitným duchovným o tom, aké úžasné bolo obrátenie môjho priateľa. Farár, starší muž, mi povedal, že bol svedkom mnohých takýchto obrátení — a že nie všetky vydržali. V tom čase som ešte nevedel, čo na to povedať.

Či tam ten duchovný nebol? Môj priateľ hovoril tak jasne: „Chcem nasledovať Ježiša,“ bez pochýb cítil niektoré pravdy veľmi hlboko; čoskoro spieval hymny tak krásne, a dav spieval spolu s ním. Čas však ukázal, že pokánie nebolo jeho najpravdivejšou chválou. Rozhovory, slzy a novonadobudnuté šťastie ho čoskoro priviedli na križovatku. Ukázalo sa, že preňho bolo ťažšie vzdať sa hriešneho vzťahu s dievčaťom, ako sa vzdať Ježiša.

Ovocie celoživotného pokánia

Ak je niekoho obrátenie k Bohu pravdivé, bude nasledovať celoživotné pokánie. Ústa človeka, ktorý sa nenarodil znova, môžu istý čas hovoriť pravdivé veci. Nezmenené oči môžu plakať. Mŕtvy jazyk môže istý čas úprimne spievať piesne uctievania. Ale odvrátenie od Krista môže dokázať, že to všetko bolo falošné.

„Kresťania hrešia, a niekedy aj ťažko. Ale hriech nie je ich životný štýl.“

To je to, čo ten duchovný videl znova a znova. Bol svedkom toho, ako semeno padlo na kamenistú pôdu — niekto, kto prijal slovo „s radosťou,“ ale pretože nemal korene, nakoniec odpadol (Mt 13:20–21). Hoci sa zdalo, že zažívajú premenu Ducha a spoločenstvo s ostatnými veriacimi, nakoniec „ale neboli z nás.“ „Veď keby boli bývali z nás, zostali by s nami“ (1. J 2:19). A bolesť pri pohľade na to, ako nás opúšťajú, môže byť neznesiteľná.

Pravé pokánie je teda celoživotné. Martin Luther v prvej zo svojich deväťdesiatich piatich téz začal takto: „Keď náš Pán a Majster Ježiš Kristus povedal: ‚Kajajte sa,‘ chcel, aby celý život veriacich bol životom pokánia.“ Luther vystihuje to, čo potvrdzuje Písmo, keď napríklad Ján Krstiteľ poučuje: „Vydávajte teda ovocie hodné pokánia“ (Mt 3:8). Bolesť v srdci nad našimi hriechmi, vzdychy a stony zostávajúcej skazenosti, naše odvrátenie od hriechu a pohľad na Krista nás budú sprevádzať až do hrobu — ak sme pravdiví.

Kresťania stále hrešia

Nepochopte to zle: kresťania hrešia, a niekedy aj ťažko. Ale hriech nie je ich životný štýl. Nie je to možné. „Ktokoľvek sa z Boha narodil, nepácha hriech, lebo Jeho semeno zostáva v ňom; a nemôže hrešiť, pretože sa narodil z Boha“ (1. J 3:9). Tí, ktorí majú Ducha, ľutujú svoje hriechy a odvracajú sa od neho, povzbudení kázňou milujúceho Otca.

Pokánie, ako sa dozvedáme z Písma, nie je hľadanie tajných hesiel, ako sa dostať do neba. Keď vstúpime do nemorálneho vzťahu a niekto nás potom konfrontuje s naším hriechom, nebudeme pokračovať v tomto nemorálnom vzťahu. Vyznáme pred Bohom svoje neprávosti, pochopíme, ako sme sa proti nemu previnili, a v modlitbe hodíme hriech do ohňa, ako Pavol odhodil jedovatú zmiju, ktorá sa mu prichytila na ruku na ostrove Malta (Sk 28:3).

Pokračujete v živote pokánia? Pokračujete v skutočnej ľútosti nad hriechom, sprevádzanej skutočnou snahou zrieknuť sa tohto hriechu? Stále sa čudujete, ako ste mohli tak uraziť svojho Priateľa, zarmútiť jeho prebývajúceho Ducha a zneuctiť svojho nebeského Otca? Pýtate sa: Ako som sa mohol oddávať hriechu, za ktorý Kristus zomrel, aby ma vykúpil?

Pokánie priťahuje Boha bližšie

Ak ste vytrvali v pokání, nezabúdajte, že váš Boh nepohŕda touto zlomenosťou: „Bohu milou obeťou je duch skrúšený; Ty, Bože, nepohŕdaš srdcom skrúšeným a zdrveným“ (Ž 51:19). Nestojí v nebi so skríženými rukami a nemračí sa. Kajúcnosť ho priťahuje bližšie. Rovnako ako v prípade márnotratného syna nemusíme prinášať len sľuby, že sa nabudúce polepšíme; prinášame pokorné srdcia kľačiac na kolenách. Prosíme Ho, aby prikryl našu hanbu a obdaril nás novým milosrdenstvom prameniacim z kríža jeho milovaného Syna, ktorý zomrel, aby sňal naše hriechy.

Toto je neoddeliteľná súčasť našej chvály Bohu: súhlasiť s ním, že náš hriech je hrozný, že si zaň zaslúžime trest, ale že Kristus zomrel, aby nám bolo odpustené, a dal nám svojho Ducha, aby umŕtvoval náš hriech. A my sľubujeme, že sa od neho odvrátime, áno, ale len v sile, odpustení a prijatí, ktoré nám poskytuje On sám prostredníctvom milosti.

Keď som videl viac ľudí odísť za hriechom, bol som svedkom bolestivých pohľadov, ktoré videl duchovný, preto vás prosím: Naďalej vzdávajte Bohu túto najpravdivejšiu, najhlbšiu a najlepšiu chválu. „Preto kajajte sa a obráťte, aby vám boli zahladené hriechy, prišli vám časy duchovného osvieženia od Pána a aby vám poslal predurčeného Krista Ježiša“ (Sk 3:19–20).

Greg Morse © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

On však mieri ešte vyššie. Pavol neoslovuje len odpovedajúceho Boha, ale Boha, ktorý na modlitby odpovedá omnoho lepšie, než si vôbec dokážeme predstaviť. Vyzýva nás, aby sme volali k vznešenému a mocnému Bohu: „Tomu však, ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme… “

Moje srdce v slabších dňoch zápasí s tým, aby pozdvihlo svoj hlas k takému Bohu. Má otázky. Keď sa snažím brať tento text vážne, vyrušia ma pochybnosti: Ak je On tým, ktorý dokáže odpovedať takýmto spôsobom, prečo to neurobil? Ak dokáže odpovedať „vysoko nad to,“ o čo prosím, alebo na čo myslím, prečo neodpovedal na to, o čo som už prosil, o čom som už premýšľal? Dokázal som sa modliť za mnoho nádherných vecí, ktoré sa nikdy nestali. Nevypočuté modlitby akoby ten text upravovali: „Tomu však, ktorý často nie je schopný urobiť ani tie skromné veci, o ktorých premýšľate a o ktoré žiadate… “

Drobné pochybnosti ako tieto môžu srdce smrteľne raniť a zanechať po sebe modlitby, ktoré majú ďaleko od triumfu. Spása márnotratného syna, uzdravenie umierajúcej matky, bezpečný pôrod vášho prvého dieťaťa — on odpovedal inak, než ste sa modlili. Ako potom skloniť kolená a začať slovami: „Tomu však, ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako ja prosím alebo rozumiem“?

Možno sú vaše pochybnosti ešte hlbšie. Nepochybujete o jeho moci, ale o jeho srdci. Nie „tomu, ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme“ — ale „tomu, ktorý nechce.“ Keď bol Kristus na zemi, kľakol si pred neho malomocný a povedal: „Pane, keby si chcel, mohol by si ma očistiť.“ Už predtým ste sa tak modlili. Viete, že on môže, ak naozaj chce. Ale chce? Kristova odpoveď tomu malomocnému sa zdá byť iná než jeho odpoveď vám: „Chcem, buď čistý!“ (Mt 8:2–3)

Dúfam, že povzbudím vás (aj seba) k modlitbe k tomuto Bohu s nekonečnou mocou. Bez ohľadu na vaše otázky alebo sklamania, Pavol sa modlí (a vedie nás k modlitbe) k tomuto Bohu, jedinému Bohu. Inými slovami, nech je Boh pravdivý a naše pochybnosti klamlivé. Pozrime sa bližšie na tohto Boha, ku ktorému Pavol upiera naše oči. Dúfam, že nás oboch presvedčím, aby sme sa v tomto novom roku modlili k tomuto Bohu.

Boh, ktorý má moc

Tomu však, ktorý môže…

Jeho je kráľovstvo i moc i sláva na veky. On je Tým, „ktorý môže“. On má všetky prostriedky. On má schopnosť urobiť vždy a jedine to, čo sa mu páči na zemi i v nebi. Ak neodpovedá tak, ako prosíme, nikdy to nie je preto, že by mu niečo chýbalo.

Všimni si, srdce také pomalé uveriť, že Pavol nás smeruje k Bohu neobmedzených možností práve vo chvíli, keď píše z väzenia. Jeho Boh môže splniť akúkoľvek prosbu, hoci Pavol veľmi dobre vie, že nie každá prosba je vypočutá. Ale pre Pavla nevypočutá modlitba neruší dôveru v Božiu moc o nič viac, než trpká duša sťažujúca sa v tieni dokáže uhasiť slnko. Upadáme pred mlčiacimi nebesami nie preto, že by Boh bol neschopný, ale preto, že sme príliš nemúdri na to, aby sme pochopili, prečo je jeho ticho milosrdenstvom.

„Náš Boh dokáže vykonať omnoho viac než všetky naše najvznešenejšie modlitby.“

Božia moc je v listoch apoštolov často spomínaná. Rimanom píše: „Tomu však, ktorý vás môže utvrdiť“ (R 16:25). Židovským kresťanom: „Tomu však, ktorý vás môže zachrániť od pádu a nepoškvrnených postaviť s plesaním pred svoju slávu“ (Jud 1:24). Korintským zasa: „A Boh má moc vo všetkom rozhojniť pri vás svoju milosť, aby ste vo všetkom mali vždy dostatok všetkého (pre seba) aj nadbytok pre každý skutok“ (2. K 9:8).

Neviera nevolá k takémuto Bohu. Pochybnosť nepozná jeho meno. Ježiš to vedel, a preto sa spýtal dvoch slepcov: „Či veríte, že to môžem učiniť?“ Boh vlažných modlitieb zmietaných búrkou je niekedy ochotný, inokedy schopný. Ako by sa náš modlitebný život mohol prebudiť, keby nás Ježiš vyrušil tou istou otázkou: „Či veríte, že to môžem učiniť?“ Ako by naša viera mohla vzrásť, keby sme spolu so slepcami odpovedali: „Áno, Pane,“ — s tými slepcami, ktorí boli uzdravení podľa svojej viery (Mt 9:27–29).

Učiniť omnoho viac ako rozumieme

… učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme…

Pavlov Boh nie je len Ten, ktorý je schopný, ale Ten, ktorý je schopný odpovedať lepšie, než prosíme alebo si vieme predstaviť. To, o čo sa odhodláme požiadať, je jazero; to, o čo si vieme predstaviť požiadať, je oceán; Boh sa vznáša vysoko nad oboma. Grécke slovo pre „omnoho viac“ môžeme preložiť ako „úplne nad všetky miery, najvyššia forma porovnania, akú si vieme predstaviť.“ Náš Boh dokáže vykonať omnoho viac než všetky naše najvznešenejšie modlitby.

Už viac ako mesiac sa mňa aj mojej ženy náš syn (takmer každý večer) pýta, či pôjdeme na jeho narodeninovú oslavu. Toto je tá najvyššia prosba, akú si dokáže predstaviť: narodeninová oslava so všetkými tými ľuďmi, ktorí boli aj na jeho predošlých oslavách, s tortou a zmrzlinou v detskom centre. Chodí spať s myšlienkami na túto oslavu. Je to najväčšie potešenie, aké jeho detská myseľ dokáže obsiahnuť. Prosí nás, pripomína sa nám, priam neodbytne. Nedokáže si predstaviť nič vyššie.

Aký syn, taký otec. Ako často sa modlím: „Pane, nezabudni prísť na moju narodeninovú oslavu!“ Je to dobrá prosba, ale to, čo v srdci cítim k svojmu synovi, ďaleko presahuje len účasť na jeho oslave. Túžim pre neho zabezpečiť veci, o ktoré ešte ani nevie prosiť — zázraky, ktoré by odsunul nabok, keby sa ocitli vedľa torty s Labkovou patrolou. Naliehavo prosím o to, aby mal nové srdce, o odpustenie hriechov, o bohabojnú manželku, o zmysluplný život tu na zemi a o večný život, ktorý má prísť — ale čo toto všetko znamená pre trojročné dieťa?

Sám Boh nás učí mnohým dobrým prosbám. Stále však platí, že „my nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží (R 8:26). My nevieme, čo je najlepšie. Náš Boh takýmto nedostatkom netrpí. On má v pláne odpovedať svojim deťom nado všetko viac, než by sme kedy mohli prosiť alebo si predstaviť — a to aj vtedy, keď sú jeho odpovede v rozpore s tým, o čo sme skutočne prosili.

Dôkaz

Keď nám nezodpovedané modlitby hryzú srdce, prečo môžeme veriť, že nám odpovie nad rámec toho, o čo môžeme požiadať alebo čo si dokážeme predstaviť? Pretože to už urobil. To sa javí ako jediný spravodlivý záver, keď zvážime všetky dôkazy, ktoré už boli uvedené v Liste Efezským. Pavol nás vykresľuje ako tých, ktorí boli kedysi mŕtvi pre svoje poklesky a hriechy, kráčajúc podľa behu tohto sveta, plní neposlušnosti a ako deti hnevu. Keď nám ani nenapadlo sa modliť alebo činiť pokánie, on nás oživil spolu s Kristom. Tu je náš úryvok v plnom znení:

„Tomu však, ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, a to podľa moci, ktorá pôsobí v nás, Tomu buď sláva v cirkvi a v Kristovi Ježišovi po všetky pokolenia až naveky vekov. Amen.“ (Ef 3:20–21)

Uvedomiť si Božiu moc, ktorá už pôsobí v kresťanoch, je ako pokúsiť sa objať základňu hory. Pavol sa modlil za nadprirodzenú múdrosť a zjavenie, aby začal poznať: „a čo je to za nesmierna veľkosť Jeho moci pri nás, ktorí veríme tak, ako pôsobí v nás moc Jeho sily“ (Ef 1:19). To, že koná omnoho viac, než by sme kedy mohli prosiť, je len pokračovaním jeho dobroty voči nám, nie jej začiatkom.

Vy sami od seba by ste nikdy nepomysleli na to, aby ste prosili o odpustenie, a predsa vám odpovedal. Nikdy ste si nepredstavovali večný život, a on ho aj tak zabezpečil. Nikdy ste nepoznali hrôzu slova peklo, slávu slova milosť, zázrak slova evanjelium či život v mene Ježiš. A hoci zvrátenou modlitbou vášho mŕtveho srdca bola túžba po väčšom podiele na tomto svete, po hriechu a vzbure, on vám odpovedal nebom, svojím Duchom, svojím Synom a sebou samým.

Verte

Kiežby sme už viac nevysielali svoje modlitby na deravej lodi a búrlivých vlnách pochybností. Pavlov Boh je aj naším Bohom: je Tým, ktorý má moc urobiť omnoho viac, než by sme kedy mohli prosiť alebo si predstaviť. Niektorí z nás ho pod týmto menom nepoznajú. Nechajme na seba zapôsobiť slová Charlesa Spurgeona:

„Ak vôbec veríte v modlitbu, očakávajte, že vás Boh vypočuje. Ak to neočakávate, nedostanete to. Boh vás nevypočuje, pokiaľ nebudete veriť, že vás vypočuje; ale ak uveríte, že tak urobí, bude k vám taký dobrý, aká veľká je vaša viera. Nikdy vám nedovolí, aby ste si o ňom mysleli viac, ako je v skutočnosti.“ (Autobiografia, 1:25)

Bude k vám taký dobrý, aká veľká je vaša viera. Nikdy vám nedovolí, aby ste si o ňom mysleli viac, ako je v skutočnosti. Keď sa modlíte, počujte, ako sa vás Ježiš pýta: „Veríte, že to dokážem?“ Prebuďte svoju vieru, aby ste tento rok skúsili nemožné: prekonajte Božiu dobrotu. Skúste prosiť a premýšľať vyššie, než on dokáže odpovedať, a uvidíte, ako na vašu dôveru odpovie nečakaným požehnaním — takým, ktoré vás skloní v pokornej úcte a pozdvihne váš hlas, aby ste volali k ostatným: „Tomu však, ktorý odpovedá nado všetko a nad rámec toho, čo si kedy dokážeme predstaviť alebo o čo dokážeme prosiť… “

Greg Morse © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo;

ono ti rozmliaždi hlavu

a ty mu schvatneš pätu.“ (1. M 3:15)

Boh najprv ohlasuje svoje evanjelium (jeho protoevanjelium) v kontexte boja. Žene sľubuje víťaza, hadovi sľubuje porážku. Obom však sľubuje vzájomné nepriateľstvo: „Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu.“ Boh bude boj udržiavať v plameňoch. Zem sa stala bojiskom, ale On sľúbil potomka, ktorý boj ukončí.

Satan s ústami plnými prachu nestrácal čas pri love na ženino potomstvo. Odplazil sa preč, aby sa vrátil a zničil prvých dvoch synov ženy. Jedného syna zavraždil a druhého poslal do vyhnanstva za vraždu. Had sa spokojne usmieval: Kain „bol z toho zlého a zabil svojho brata“ (1. J 3:12). Prvý syn Evy bol synom diabla. Namiesto toho, aby Kain udrel šupinatú hlavu hada, udrel svojho brata. Boh však dá ďalšieho potomka, Šéta, aby zachoval zasľúbenie.

Sťatie hada

Boží príbeh v Písme sleduje túto vojnu medzi potomstvom hada a ženy. Mal sa narodiť syn a Izrael sledoval rodokmene, aby ho našiel. Zdá sa, že had nasledoval jeho príklad:

„Ajhľa, veľký ohnivý drak, ktorý mal sedem hláv a desať rohov a na hlavách sedem diadémov. Jeho chvost zmietol tretinu nebeských hviezd a zvrhol ich na zem. Tento drak sa postavil pred ženu, ktorá mala rodiť, aby zožral dieťa, len čo ho porodí.“ (Zjav 12:3–4)

Zasľúbené potomstvo malo vzísť z rodu Dávida, Júdu, Jakuba, Izáka, Abraháma, Nóacha, Šéta a Adama. A cestou by Izrael žasol nad svojimi šampiónmi: Je toto posledné semeno, ktoré má zvíťaziť tam, kde padol prvý človek?

Kráľ Dávid sa zdal byť takýmto semenom. Izraelu sa vysmieva obor odetý do bronzu a brnenia. Dejiny bronzového hada na púšti spájajú Goliáša a hada. Jeden mladý muž vykročí vpred, aby sa postavil prerastenému hadovi. Ako poznamenáva Rick Shenk:

Dávid udrie Goliáša kameňom do hlavy. Hadí bojovník padol na tvár a jedol prach. Potom Dávid odťal Goliášovi hlavu mečom svojho nepriateľa. V tomto boji proti hadovi zvíťazilo potomstvo!

Bol tento „bojovník“ zasľúbeným semenom (1. S 16:18)? Dokonca zvíťazil nad tým, ktorý sa volal „syn hada“ (2. S 10:2; „Nácháš“ znamená v hebrejčine „had“). Ďalšia scéna však ukazuje Dávida na streche, uštipnutého žiadostivosťou, ktorý vystiera ruku, aby si vzal cudziu ženu. Dávid nie je semeno, na ktoré čakali.

Koho je to kríž?

Ježiš Kristus — druhý Adam, syn Dávidov, potomok ženy. Ten, ktorý sa narodil, aby „maril diablove skutky,“ vrátane hriechu svojho ľudu a spravodlivého trestu zaň (1. J 3:8). Tu nemáme obyčajného človeka. Máme tu syna ženy a Syna Božieho. Na počiatku Boh nevyhlásil vojnu preto, aby v nej bojoval niekto iný, ale aby ju dokončil jeho vlastný Syn.

„Kristus vystúpil na kríž, aby sa ho zmocnil.“  

Pamätajte si, že prišiel, aby rozdrvil hlavu draka, a pritom bol sám rozdrvený. Bitka z 1. M 3:15 sa rozhodla na Golgote, „lebečnom mieste“ — kopci, ktorý možno dostal takéto meno preto, lebo Dávid tam možno vyvesil Goliášovu lebku, aby ju všetci videli. Miesto pomenované „Golgota“ možno preto, že má svoj pôvod v „Gol(iáš z)Gatu?“

Bez ohľadu na to porovnajte Ježišovo veľké víťazstvo s tým Dávidovým. Ako odlišne „lev z Júdovho kmeňa, koreň Dávidov… zvíťazil“ (Zjav 5:5). Pre pozemských ľudí Kristovo víťazstvo vôbec nevyzeralo ako víťazstvo. Videli jeho pomliaždenú pätu, ale nie pomliaždenú lebku pod tou pätou. Rozhodol sa mať podiel na tele a krvi, nie preto, aby mal ruky, ktorými by mohol hodiť kameňom a zabiť obra, ale aby mal ruky na to, aby bol „prebodnutý pre naše priestupky“ (Iz 53:5). Prijal ľudské čelo, nie preto, aby ho najprv zdobila zlatá koruna ako Dávida, ale aby ho roztrhali tŕňovou korunou. Jeho nohy nebežali k bronzovému obrovi, ale krívali hore kopcom, aby boli vyzdvihnuté ako bronzový had.

Smrťou zničil diabla. Kríž nebol len smrtiacou zbraňou Ríma, ale aj jeho. Vystúpil na kríž, aby sa ho zmocnil. Čítajte pomaly: „A pretože deti majú účasť na krvi a mäse, aj On sám mal účasť na nich, a to preto, aby smrťou zničil toho, čo má moc smrti, to jest diabla“ (Žid 2:14). Dávno prisľúbený potomok smrťou zničil diabla.

Poranená päta

Na počiatku náš Pán vyhlásil vojnu, vojnu proti drakovi, vojnu, ktorú sám dokončí. Naznačil, že je ako „bojovník“ — „Hospodin je bojovník; Hospodin Jeho meno“ (2. M 15:3). A „rozhorlí sa ako hrdina; hlasno zvolá, spustí vojnový pokrik, víťazne vystúpi proti svojim nepriateľom“ (Iz 42:13). Potom sa doslova stal bojovníkom.

Ako opäť zasadí smrteľný úder? Mohol by zabiť diabla „dychom svojich úst,“ ako čoskoro zničí antikrista (2. Tes 2:8). Ale potom by boli všetci hriešnici odsúdení do pekla spolu s týmto drakom. Tu je dilema Písma: Ako môže tento Boh viesť vojnu proti zlu a ušetriť hriešnikov? Boh však nachádza spôsob, keď vyhlasuje, že jeho Syn, potomok, rozdrví hadovi lebku, pričom sám bude rozdrvený ako človek — znetvorený viac, než by sa na človeka podobalo (Iz 52:14) –, ponesie strašný Otcov hnev namiesto nás a pribije na to drevo záznam našich hriechov (Kol 2:13–14). Bol zbitý nie pre svoje hriechy, ale pre naše.

Ale ak zomrel, prečo nebolo predpovedané, že rozdrví hlavu hada, a že aj jeho hlava bude rozdrvená? Smrť, akokoľvek smrteľná sa zdala v piatok a v sobotu, mu iba pomliaždila pätu, pretože bolo nemožné, aby ho smrť zadržala (Sk 2:24). Jeho smrť bola skutočná, ale dočasná — zranenie nakoniec nebolo smrteľné. Prišla nedeľa so slovami On vstal z mŕtvych!

Bojovník

Tým, ktorí ho nepoznajú ako Pána, poviem toto. Tento kráľ raz zomrel, aby už nikdy viac nezomrel. Smrť, utrpenie a hanbu zažil raz. Nikto ho nedonúti krvácať znova. Nikto mu nedá facku. Žiadny pľuvanec mu už nikdy nepristane na líci. Znovu príde, aby bojoval, ale už ho nikto nezraní. Jeho oči sú ohnivé, jeho meč si nájde svoj cieľ, jeho rúcho je namočené v krvi, po jeho boku sú anjelské vojská a na bedrách má napísané meno: „Kráľ kráľov a Pán Pánov“ (Zjav 19:11–16). Dnes je deň milosti. Dnes vám nastavuje svoj prsteň, aby ste ho s vierou pobozkali. Všimnite si jeho ruky prebodnuté pre hriech. Pozrite sa na svoje hriechy pribité na drevo a na rozdrvenú hlavu hada pod ním. Odmietnite jeho milosrdenstvo a bude nemilosrdný. Ale „blahoslavení sú všetci, čo sa k Nemu utiekajú!“

A čo vy, jeho prenasledovaný a ohrozený ľud — vy, ktorí stále putujete cez nepriateľské územie s hadmi pri nohách? Vám, vojakom kríža, je dané zasľúbenie: „A Boh pokoja skoro rozšliape satana pod vaše nohy“ (R 16:20).

Buďte odvážni, Bojovník prichádza rýchlo.

Greg Morse © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

A predsa ste človek, nie opica, môžete zvážiť svoju klietku, väzenie podľa vlastného výberu. Ale keď sa zastavíte a premýšľate o živote, poklesnete — je to naozaj všetko? Možno bol váš život veselší, keď ste boli mladší. Možno ste boli kedysi so svojím budúcim ja najlepšími priateľmi, ale teraz sa rozprávate s čoraz menším potešením. Ani on nevie, čo hľadáte, a vám obom dochádzajú nápady.

Ste šťastní? Ste spokojní? Nie? Prečo potom naďalej márne hľadať?

Prečo?

To nie je moja otázka, ale Božia:

„Prečo dávate peniaze za to, čo nie je chlieb,

a vašu robotu za to, čo nenasýti?“ (Iz 55:2, Ekumenický preklad)

Boh prekladá vaše povzdychy: Dávate peniaze za to, čo nie je chlebom, pracujete pre to, čo vás nenasýti. Prežúvate štrk, žnete vietor. Toľko energie, toľko času, toľko odhodlania na to, čo nefunguje. Robíte nesprávne nákupy, jete nestráviteľné. Boh neba a zeme sa vás pýta: Prečo?

Prečo trváte na tom, aby ste prekopali púšť kvôli vode? Prečo vstupujete do jaskyne kvôli svetlu? Prečo žiť bezmyšlienkovite, nekonečne scrollovať, pozerať sa, až kým nebolia oči — zaplavilo toto všetko niekedy vašu dušu šťastím? Čo vám prináša tento život, ktorý ste si pre seba vybrali?   

Vaše rozhodnutia zanechávajú suché pery, smäd, ktorý vás pripravuje na Božie pozvanie:

„Ó všetci smädní,

poďte k vode!

Poďte i vy, ktorí nemáte peniaze!

Kupujte obilie, jedzte;

poďte, kupujte bez peňazí,

bez platenia víno a mlieko!“ (Iz 55:1)

Príďte, nasýťte sa. Príďte, buďte šťastní. Príďte, Boh vás volá. Jednoducho príďte.

Hľadaní

Nebeský Boh počuje váš život plný malých nárekov a odpovedá: Prestaňte si plniť ústa pieskom, príďte k vode. Prestaňte opíjať svoje srdce svetom, príďte ho potešiť mojím vínom. Načo sa namáhať pre to, čo vás necháva hladnejšími? Nechcete mať skutočný chlieb a vodu, víno a mlieko zadarmo? Radosť, život, podstata, cieľ — to vás nezaujíma?

Prečo ľudia nechcú byť šťastní? Takmer počujeme, ako sa jeden anjel pýta druhého. Prečo konár uteká zo stromu, vajce z hniezda, ryba z vody? Môžete si odpovedať zo skúsenosti: nechceli ste toto šťastie, ak sa nachádza iba v Bohu. Pozorne si prečítajte podmienky:

„Čujte ma pozorne a jedzte dobré,

a v hojnosti sa bude kochať vaša duša!

Nachýľte uši a poďte ku mne,

poslúchajte a budete žiť…

Hľadajte Hospodina, kým sa dáva nájsť.“ (Iz 55:2–3, 6)

Boh môže byť vaším kuriérom a doručiť jedlo, ale ak si to vyžaduje jesť s ním, nuž, uvidíte, čo máte vzadu v chladničke. Pýcha hovorí: „Lepší kráľ nad vlastným nešťastím ako šťastný služobník svojho Stvoriteľa.“ Nevojdete „v radosť svojho Pána,“ pretože nedokážete zniesť to slovo — „Pán“. Nájdete si inú cestu späť do raja. Nenecháte žiadnu lacnú rozkoš nevyskúšanú, a predsa pred vami stojí otvorené nebo a vy nevstúpite, lebo vchod je nízky ako poklona a ťažký ako kríž.

Inými slovami, sme hriešnici. Božia ponuka nie je len pre nespokojných, ale pre nespravodlivých.

„Hľadajte Hospodina, kým sa dáva nájsť,

vzývajte Ho, kým je blízko!

Nech bezbožný opustí svoju cestu

a muž neprávosti svoje myšlienky

a nech sa obráti k Hospodinovi, aby sa zmiloval nad ním,

k nášmu Bohu, lebo On hojne odpúšťa.“ (Iz 55:6–7)

Nepotrebujeme len lepšie pôžitky, potrebujeme hojné odpustenie. Nielen vaše srdce, ale aj spravodlivosť potrebuje uspokojenie. Evanjelium sa nezaoberá len vašou nespokojnosťou so šťastím mimo Boha, ale aj vašou neposlušnosťou pri hľadaní šťastia mimo Boha. Pán Ježiš nepredlžuje len večné extázy; zastavuje popravy. Nie sme len stvorenia, ktoré niečo hľadajú, ale aj ktoré niekto hľadá.

Genialita

Čo má váš minulý (alebo súčasný) život plný smilstva, klamstva, klebiet, hnevu alebo opilstva spoločné s vaším hľadaním šťastia? Všetko. Sami nemáte právo na toto požehnanie. Spravodlivosť odopiera hriešnikom účasť na dedičstve spravodlivých. Mali by ste vy, ktorí ste zasiali peklo, žať nebo? Mal by sa Boh stať terčom posmechu? Ako vás môže Boh urobiť šťastnými? Jeho milosrdenstvo, nie jeho hnev, si žiada vysvetlenie v nasledujúcich veršoch.

„Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky,

a vaše cesty nie sú moje cesty — znie výrok Hospodinov –,

ale ako nebesá prevyšujú zem,

tak moje cesty prevyšujú vaše cesty

a moje myšlienky vaše myšlienky.“ (Iz 55:8–9)

Tvoje myšlienky o milosti a milosrdenstve sú na lesnej pôde, Božie myšlienky o milosti prebývajú vysoko nad hlavami serafínov. Jeho evanjeliové cesty súcitu a odpustenia visia nad nami z drsného dreva kríža na kopci. Inými slovami, evanjelium nie je genialitou človeka, ale Boha. Nemali sme ani potuchy, ako sa spravodlivosť a milosrdenstvo môžu dotýkať. Človek si nevedel predstaviť spôsob vlastného odpustenia, nemohol snívať o tom, ako byť prijatý do Božej rodiny. Šťastie v Bohu, ktoré sme nikdy nehľadali, nám bolo darované prostredníctvom plánu, ktorý sme si nevedeli predstaviť.

Radosť

Boží plán zahŕňa Božieho Syna. Pošle svojho jediného Syna, aby na seba vzal ľudské telo, žil dokonalý život, aký ste vy nežili, zomrel a vstal z hrobu. Vytrpel hnev, ktorý si zaslúžite vy, aby ste mohli mať nebo, ktoré si zaslúžil Kristus.

Boh prijal späť vyhnaný ľud prostredníctvom zmluvy, proroctva: „Uzavriem s vami večnú zmluvu pre svoju trvalú priazeň voči Dávidovi“ (Iz 55:3). A uprostred tohto prísľubu sa obracia k ďalšiemu a hovorí:

„Tak, hľa, privoláš národy, ktoré nepoznáš,

a národy, ktoré ťa nepoznajú, k tebe pobežia

kvôli tvojmu Bohu, Hospodinovi, Svätému Izraela,

lebo On ťa oslávil.“ (Iz 55:5)

O stovky rokov neskôr sa jeden muž postaví na nohy, aby znovu zverejnil Božie pozvanie pre smädných:

V posledný veľký deň slávností stál Ježiš a volal: „Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa. Ako Písmo hovorí: Rieky živej vody potečú z vnútra toho, kto verí vo mňa.“ (J 7:37–38)

Ježiš pozýva všetkých, ktorí chcú, aby prišli k nemu. On je Baránok, ktorý bol zabitý za hriechy sveta. On je človek, ktorý keď ho Otec vyzdvihne, priťahuje k sebe hriešnikov.

Či už prijmete Kristove šťastné podmienky odovzdania sa, zasľúbená blaženosť pre Boží ľud príde. Jeho slovo sa k nemu nevráti prázdne (Iz 55:11). Dovŕšenie tejto večnej zmluvy sa rozleje nad stvorením. Hory a vrchy budú spievať pre jeho svätých, lesy a stromy nám budú tlieskať. Kliatba tŕnia a bodľačia bude zvrátená, vytlačená úrodnou zeleňou požehnania (Iz 55:12). A šťastie jeho ľudu v novom nebi a na novej zemi bude „na chválu Hospodinovi“ ako „večné, nezničiteľné znamenie“ (Iz 55:13).

Ste smädní? Príďte k vodám. Sľubuje, že vám odpustí, nasýti vás, prijme vás ako svoj vlastný vzácny majetok. Zanechajte pornografiu, život pre vlastné meno, neuspokojivý vzťah so svetom a dovoľte Pánovi, aby vás navždy uviedol do plnosti potešenia v jeho prítomnosti. Vaša radosť na jeho slávu, navždy.

Greg Morse © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

V našich domovoch a kostoloch môžeme kričať o Ježišovi tak hlasno, ako chceme — ale musíme to držať za týmito múrmi. Verejný život je zakázaný. Viete, vyžaduje si to dobro spoločnosti. Ako môže prekvitať multikultúrne, mnoho náboženské spoločenstvo, v ktorom kresťania trvajú na tom, že všetci ostatní bohovia sú falošní a že Ježiš je jediná cesta do neba? A čo ateisti? Moslimovia? Židia? Naše vznešené ideály nám hovoria, aby sme ponechali všetky vysoké miesta nedotknuté.

Hoci ho nebesá nemôžu obsiahnuť, hoci zem je podnožou jeho nôh, pokúšame sa my — jeho kobylky skákajúce po trávniku — uväzniť živého Boha v budovách a pri stoloch? Vraj porušuje pravidlá a je príliš divoký na to, aby sme ho vypustili do spoločenstva. Nemýlia sa. Prišiel, aby priniesol rozdelenie: svetla od tmy, pravdy od lži, svojich synov od satanových. Náš Boh pozdvihuje svojho Syna; jeho Syn drží prsteň, aby ho pobozkali všetci ostatní bohovia a ľudia. Odmietnite a jeho hnev sa rýchlo rozhorí. Požehnanie je len pre tých, čo sa k nemu utiekajú.

Človek nemá rád Boha, ktorý si robí nárok na každého a na všetko. A my, jeho vyslanci, sa príliš rýchlo unavíme, keď ich musíme vychovávať, aby dodržiavali všetko, čo prikázal. Dodržiavame spoločenskú byrokraciu nad významnými dňami nášho Spasiteľa. Ovce, príliš šťastné ovce. Nedeľné zhromaždenie sa čoskoro stane jediným (a prakticky jediným) miestom otvoreného kresťanstva. Kristus musí byť vynechaný z nákupných centier, športovísk, reštaurácií, pracovísk a všade inde, kde je nežiaduci. Máme pocit, že sme urobili dosť, keď sme sa raz týždenne zhromaždili na tej ohradenej zelenej pastvine. Sme dobre najedení, celkom spokojní a ospalí.

Budú kamene kričať?

Charles Spurgeon, muž, ktorý sa ľuďom prihováral kázňami a evanjelizáciou na verejných miestach, dobre vyjadril to, čo ma ťaží najviac:

„V skutočnosti by sme mali ísť do ulíc a na cesty a diaľnice… Športovci sa nesmú zastaviť doma a čakať, kým priletia vtáky, na ktoré budú môcť strieľať, ani rybári nesmú hádzať siete do svojich člnov a dúfať, že ulovia veľa rýb. Obchodníci chodia na trhy, sledujú svojich zákazníkov a vyrážajú za obchodom, ak nepríde k nim; a tak musíme aj my.“ (Lectures to My Students (Prednášky mojim študentom), str. 224)

Ako priniesť evanjelium tam, kde sú ľudia? Kristus nás učí, aby sme boli rybármi ľudí, ale nehádžeme siete do člna namiesto do mora?

Koľko kresťanstva žijeme len medzi sebou, len pre seba? Zhromaždenie Božieho ľudu je najvýznamnejšou udalosťou, ktorú môže kalendár obsahovať. Nebo a zem sa stretávajú, keď sa kresťania zhromažďujú, aby počúvali svojho Pána. Ale rovnako ako je cirkev cieľom, aj my spoločne využívame svoje sily, aby sme do nej priviedli ďalších. Sme osviežení, vystrojení a povzbudení, aby sme sa vydali na misiu a v nasledujúcich týždňoch sa vrátili s ďalšími dušami.

Trápi vás, keď prírastky vo vašom zbore stagnujú? Znepokojuje vás, že toľko ľudí na tomto svete hynie bez toho, aby počuli o Kristovi? Ak zhromaždenie pokračuje, detské programy prebiehajú hladko a niektoré duchovné výhody sú získané nedeľu čo nedeľu, je s vašou dušou všetko v poriadku?

Bude táto budova, ktorá videla takmer všetko naše svetlo, svedčiť proti nám v posledný deň? Budú tie múry svedčiť o tom, že sme poznali to veľké meno, vďaka ktorému musia byť ľudia spasení? Vedeli sme, že duše vonku hynú? Vedeli sme, že pred každou dušou sa rozprestiera obrovská večnosť a že väčšina z nich uteká do záhuby? A predsa sme, podobne ako boháč s Lazárom, naďalej hodovali vo vnútri?

A čo okná? Koľko z tých krásnych vitráží je poznačených našou nevšímavosťou k ľuďom na druhej strane? Koľko z týchto maľovaných výhľadov je len kaleidoskopom, cez ktorý sa pozeráme na ľudí, ktorí z našich úst nikdy nepočuli evanjelium?

„Prinášajme Krista k ľuďom, aby sme mohli priviesť ľudí ku Kristovi.“

A čo lavice? Určite budú protestovať proti svojej nevine. Mali byť cvičiskom, miestom vybavenia. Mali vyslať tých, ktorých nesú na ich misiu. Namiesto toho tieto lavice, ktoré sa pozerajú na toľko elegantných topánok, vysokých podpätkov a čižiem v našich zboroch, videli tak málo krásnych nôh, ktoré by vychádzali medzi ľudí, aby hlásali dobrú správu o šťastí a spáse (Iz 52:7).

A čo cesty vedúce na zhromaždenie a z neho? Počuli chýry o „Veľkom poverení“, hoci videli dôkazy len o „Peknom návrhu“. Boli by kameňmi, ktoré kričia, najradšej by boli kazateľmi pre svojho Pána, keby len dostali takúto šancu. Ukázali na široký svet, ktorý potrebuje Krista. Ale žiaľ, tak málo sa ich týždeň čo týždeň vracalo so svedectvom o víťazstve.

Choďte

Horatius Bonar hovorí to, čo by sme radšej nechali nevypovedané:

Oko nevidelo, ucho nepočulo a do srdca človeka nevstúpilo, čo musí duša v pekle večne trpieť. Pane, daj nám milosrdenstvo! Aj my by sme sa mali modliť: „Daj nám svoje slzy, aby sme plakali, lebo, Pane, naše srdcia sú tvrdé voči našim blížnym. Môžeme vidieť, ako okolo nás hynú tisíce ľudí, a náš spánok to nikdy nevyruší; žiadna vízia ich strašnej záhuby nás nikdy nevystraší, žiadny výkrik ich stratených duší nikdy nezmení náš pokoj na horkosť.“ (Words to Winners of Souls (Slová pre tých, čo získavajú duše), str. 12)

Bratia a sestry, duše zomierajú, peklo sa otvára, hrozná záhuba čaká na tých, čo zahynú. Bolo nám zverené evanjelium Ježiša Krista. Choďte a ohlasujte ho na horách, na kopcoch a všade. Choďte a kážte evanjelium na uliciach alebo rozdávajte evanjelizačné materiály, klopte na dvere, kážte pod holým nebom, odíďte do zahraničia ako misionári, venujte sa službe milosrdenstva, svedectvu o potratoch alebo písaniu listov. Buďte jednoduchí alebo kreatívni, ale choďte — cez oceán, cez rôzne tabu témy, cez ulicu. Choďte — k neveriacim členom rodiny, k spolužiakom, kolegom z tímu, susedom. Choďte — k tým najmenším, k zabudnutým vo väzniciach alebo domovoch dôchodcov, k chudobným, sirotám a vdovám. Choďte.

Načo nás tu náš Pán nechal? „Ale vy ste vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, ľudom Jemu vlastným, aby ste zvestovali cnostné skutky Toho, ktorý vás povolal z tmy do svojho predivného svetla“ (1. Pt 2:9). Ak poznáte Kristove vynikajúce vlastnosti — kto je, čo urobil a čo urobil pre vás — choďte a hovorte o nich.

„No, oni ale nechcú počuť o jeho výnimočnosti.“ Tak nech je to tak. Nie nadarmo nám Ježiš pripomína svoju najvyššiu autoritu: „Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy“ (Mt 28:18–19). Vďaka jeho najvyššej autorite nad nebom a zemou, nikdy neexistuje miesto, kde by evanjelium nemalo miesto. Tam, kde Kráľ povie: „Choďte!“ môžete ísť — musíte ísť — bez ohľadu na to, čím sa človek vyhráža. Keď nám prísne prikážu, aby sme už viac nehovorili v Ježišovom mene, učeníci kríža odpovedajú: „Súďte, či je spravodlivé pred Bohom poslúchať viac vás ako Boha! Lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4:19–20).

Prinášajme Krista k ľuďom, aby sme mohli priviesť ľudí ku Kristovi.

Greg Morse © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Spievali so žalmistom: „Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8:5). Sympatizovali s udiveným Petrom: „Pane, Ty mi umývaš nohy?“ Videli niečo správne v Petrovom naliehaní: „Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy“ (J 13:6, 8)?

Z pohľadu nebies musel tento okamih prekonať mnohé Ježišove znamenia a zázraky, ktoré sa doteraz stali. Anjeli boli pri tom, keď Syn stvoril svet, keď „ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania“ (Job 38:7). Čo bolo rozmnoženie chleba v porovnaní s tým, že slovom stvoril zem a pšenicu? Upokojenie búrky v porovnaní so samotným stvorením morí, vetra a vĺn jednoduchým slovom? Oni už vedeli, že ich Boh má moc kriesiť mŕtvych, poznali ho ako Boha všetkého života.

Tento pohľad bol však iný. Kráľ kráľov hral úlohu otroka otrokov. Videli ich oči niečo podobné, odkedy na seba vzal ľudské telo? Armády anjelov sledovali svojho kapitána — večného Boha z Otcovej pravice –, ako sa skláňa pred svojimi stvoreniami, aby im umyl nohy, a to niekoľko hodín predtým, ako tie nohy v strachu utiekli. Tu sa sklonil čin presahujúci všemohúcnosť, čin, ktorý Matthew Henry nazval „zázrak pokory“. Predchádzajúce zázraky dokazovali, že je Bohom; tento dokazoval, akým je Bohom.

Psychológia služby

Ach, vidieť tak tento čin tak, ako ho videli anjeli. Alebo ešte lepšie by bolo vidieť ho tak, ako ho vidí Boh. Našťastie, Duch Svätý pohol Jánovým perom, aby ho zachytil. V jeho rozprávaní sú obsiahnuté dva úplne hlboké, Bohom zjavené detaily, ktoré som príliš často prehliadal.

Takto som si ja (a možno aj vy) roky pripomínal túto udalosť:

„Ježiš… vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru, opásal sa. Potom nalial vodu do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný.“ (J 13:3–5)

Pamätáme si len vonkajší akt. Ježiš umýval nohy, a tak by sme to mali robiť aj my. Ale o koľko lepšie je to, čo hovorí Biblia, ako to, čo si pamätáme. Dve nenápadné vety sú vynechané:

„Keď totiž večerali, diabol už vnukol do srdca Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby Ho zradil. (Ježiš) vediac, že Mu Otec všetko dal do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu ide, vstal od večere… a začal umývať učeníkom nohy.“ (J 13:2–5)

Duch Svätý, ktorý skúma dokonca aj Božiu myseľ (1. K 2:10), dáva Jánovi nahliadnuť do samotných Kristových myšlienok tesne predtým, ako sa sklonil, aby mu slúžil. Máme možnosť nahliadnuť do Ježišových úvah v duši. Nemôžu to byť nepodstatné detaily. Ján nedovolí Ježišovi umývať nohy, kým sa nedozvieme, čo ho podnietilo k službe. Duch nás obdarúva psychológiou Ježišovej nebeskej služby, keď predpovedal blížiaci sa kríž.

Zamyslime sa teda nad jeho dvoma myšlienkami, než vstal od večere. A nech to, čo vidíme, oživí celý život pokornej služby.

1. Som bohatý v Bohu

„(Ježiš) vediac, že Mu Otec všetko dal do rúk… vstal od večere… a začal umývať učeníkom nohy.“ (J 13:3–5)

To, že Otec vložil „všetko“ do Kristových rúk, nebola pre neho nová myšlienka. Túto plnosť pociťoval od začiatku svojej služby: „Otec miluje Syna a všetko dal Mu do ruky“ (J 3:35).

Kristova služba od začiatku a aj teraz nebola ochudobnenou službou. Nepovažoval sa za človeka, ktorý by nemal nič vo svojich rukách, ani za človeka, ktorý by nemal nič lepšie, čím by ich mohol naplniť, než ľudskými nohami. Nič nepotreboval od svojich učeníkov; a tak im mohol bohato dávať. Bohatý Kráľ sa znížil.

Ján prostredníctvom Ducha dáva najavo, že Ježiš opäť uvažuje o všetkom, čo mu Boh dal. Cítil poklady vo svojej mysli a srdci. Aké zlaté mince cítil?

Cítil doteraz dokonané dielo, ktoré mu dal Otec vykonať (J 17:4) — učenie, dokonalé skutky spravodlivosti, mocné diela, ktoré by ani svet plný kníh nemohol obsiahnuť (J 21:25) — pričom hlavný klenot mal teraz pred sebou. Možno cítil, ako v ňom pulzuje život, alebo uvažoval o svojej moci nad celým telom (J 5:25–27; 17:2). Nepochybne cítil diamanty a rubíny slávy, ktorá mu bola darovaná, a slávu, ktorá mu má opäť patriť, keď bude teraz vyvýšený ako Bohočlovek v Otcovej prítomnosti (J 17:5). V Jánovom evanjeliu však Ježiš najčastejšie hovorí o tom, že mu Otec dal ľud (J 6:35–40; 10:28–29; 17:1–3, 6–9, 11–15, 22–25).

V tú noc sa modlí: „za tých, ktorých si mi dal“ (J 17:9):

„Už viac nie som na svete, ale oni sú vo svete a ja idem k Tebe. Otče Svätý; tých, ktorých si mi dal, zachovávaj vo svojom mene, aby boli jedno ako my. Kým som bol s nimi, zachoval som v Tvojom mene tých, ktorých si mi dal, a zachránil som ich a nikto z nich sa nestratil, len syn zatratenia, aby sa naplnilo Písmo.“ (J 17:11–12)

„Ježiš klesol na kolená, aby umyl nohy svojej Neveste — a zostúpil do hlbín, aby ju pozdvihol k sebe.“

Otec mu dal ľud. Neskôr večer pri svojom zatknutí predstupuje pred nich, aby splnil svoj sľub: „Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som ani jedného“ (J 18:9). Prenasledovala ich smrť, satanove obvinenia a Otcov spravodlivý hnev. Nebol nájomným robotníkom — položil svoj život za svoje ovce. Musel, ak ich chcel zachrániť. Klesol na kolená, aby umyl nohy svojej Neveste — a zostúpil do hlbín, aby ju pozdvihol k sebe a k Otcovi v nebi. „Keďže miloval svojich, ktorí boli na svete, dokonale im preukázal lásku“ (J 13:1).

2. Idem domov k svojmu Otcovi.

„Ježiš vediac, … že od Boha vyšiel a k Bohu ide… začal umývať učeníkom nohy.“ (J 13:3, 5)

Nie sme od Otca tak, ako bol Ježiš. On je Syn, plne Boh, večne existujúci „na počiatku“ s Bohom, na počiatku ako Boh (J 1:1–2). Otec poslal Syna od večnosti (J 7:29). Syn prijal telo a prebýval medzi nami (J 1:14); Boh vstúpil do svojho vlastného príbehu.

Ježiš to vedel. Židov rozhneval tvrdením, že On bol skôr, ako existoval Abrahám (J 8:58). V ten večer sa modlil: „Otče, osláv ma Ty u seba slávou, ktorú som mal pri Tebe skôr, ako svet povstal“ (J 17:5). Ježiš, v ktorom sa zaľúbilo prebývať Božej plnosti, prišiel od Otca na svet, aby zachránil svoj ľud od hriechov.

Počas večere Ježiš myslel na budúcnosť s Otcom. Niekoľko veršov predtým Ján zhrnul celý krutý kríž najkrajšou vetou: „Ježiš vedel, že prišla Jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi“ (J 13:1). Ježiš vnímal svoju prichádzajúcu smrť, dokonca aj tú najstrašnejšiu, potupnú smrť, ako to, čo ho privedie domov k jeho Otcovi.

Radosť prevážila utrpenie: pre radosť, ktorú mal pred sebou, znášal kríž a pohŕdal potupou. Smrť ho (a všetkých jeho ľudí) neponorí do priepasti; nesie dušu k Bohu, ktorého nazýva „Otcom“. Za umývaním nôh a za krížom a dokonca aj za jeho ľudom a slávou na druhej strane, Ježiš uvažoval o tom, ku komu išiel: k Otcovi, ktorého jeho duša milovala.

Žiadna služba nie je príliš malá

Majstrove umývanie nôh predpovedalo jeho očistnú prácu na kríži. A tým nám zanechal príklad.

„Dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil. Veru, veru, hovorím vám: Nie je sluha väčší ako pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Keď to viete, blahoslavení ste, ak podľa toho aj konáte.“ (J 13:15–17)

Kristus, náš veľký Majster, ktorý zmýva našu špinu, nám zanechal príklad — nielen vo svojich skutkoch, ale aj vo svojich úvahách. V psychológii služby Bohočloveka nám ukazuje, že aj my musíme slúžiť z poznania svojej plnosti a budúcnosti v ňom.

„Naším osudom je narodiť sa z Boha a byť s ním navždy. Aká služba je príliš malá, keď zvážime takú významnú budúcnosť?“

Často neslúžime, pretože si myslíme, že sme nedostatoční. Domnievame sa, že služba druhým zväčšuje naše nedostatky. Uvážte však, že v Kristovi je všetko vaše. Keď si zložíte svoj vrchný plášť, neodstránite Božiu priazeň. Keď si uviažete okolo pása uterák sluhu, neprídete o izbu v dome svojho Otca. Vezmite do rúk zablatené, zapáchajúce, nepekné nohy ostatných kresťanov a hriešnikov, a stále si udržíte svoje miesto vedľa Syna, aby ste vládli. Čo nás môže oddeliť od Kristovej lásky? Kým vás a mňa obklopuje také požehnanie — ktoré tu zažívame v najmenšej miere –, komu nemôžeme umyť nohy?

Alebo si uvedomte, že sa ako Kristus plavíte na lodi, ktorá smeruje k Otcovi. Ježiš to tak urobil. Išiel na Golgotu, aby nám pripravil miesto v Otcovom dome (J 14:2–3). Peter o kríži píše: „Pretože aj Kristus umrel raz za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu“ (1. Pt 3:18). Naším osudom je narodiť sa z Boha a byť s ním navždy. Aká služba je príliš malá, keď zvážime takú významnú budúcnosť?

Teraz ste bohatí v Bohu a ešte bohatší, keď smerujete k Bohu, svojmu plnému dedičstvu. Komu nemôžeme slúžiť na ceste k takejto sláve? Anjeli videli Syna umývať ľudské nohy: kiež by videli, ako takúto krásnu službu opakuje jeho ľud na celom tomto sebeckom svete. Nech vidia naše uspokojenie v Bohu uskutočňované v našej službe druhým.

Greg Morse © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Ako odhalíme narušenie? Zahrajte sa na diablovho advokáta. Položte si otázku: Keby som bol satanom a chcel by som zničiť svoju dušu, ako by som to urobil? Po prvé, naozaj sa nad tým zamyslite, pretože vám to pomôže lepšie spoznať samých seba. Po druhé, pretože satan o vás uvažuje a mieni využiť všetky možné prostriedky na vaše zatratenie.

Inými slovami, pozerajte sa na film o sebe. Majstrovské tímy študujú svojich súperov, aby spoznali ich slabé stránky a odhalili zraniteľné miesta. Sledujú, prehrávajú a znova sledujú súpera. Ako rozmýšľajú? Aké sú ich tendencie? Čo sa snažia zakryť? Ak nás chcú poraziť, musia tak urobiť svojou slabou rukou. A najlepšie tímy sledujú video nielen o svojich súperoch, ale aj o sebe. Keď nás nepriateľ sleduje, čo vidí? Kde sme slabí, náchylní? Čo chce využiť? Ako plánuje udrieť?

Schody do duše

Najskôr zvážte, ktorých častí vášho tela sa satan túži zmocniť. Po akých dobre vyšliapaných cestičkách prináša svoje pokušenia do vášho života?

Chce vám preniknúť do duše cez vaše oči? Láka vás na nedovolené obrázky? Povzbudzuje vás k tomu, aby ste si púšťali seriál za seriálom, hru za hrou, aplikáciu za aplikáciou? Väčšina z nich nemusí byť zlá, ale keď sa nahromadia, vytvoria močiar svetskosti, v ktorom duchovné záujmy odumierajú. Všimnite si, že Evine oči videli ovocie skôr, ako sa dostalo do jej úst: „Keď žena videla, že by bolo dobre jesť zo stromu, že je pre oči zvodný… vzala z jeho ovocia a jedla“ (1. M 3:6).

Alebo sú vaše pokušenia zvukové, prichádzajúce bočnými dverami vašich uší. Počúvate jednu pieseň za druhou, jeden podcast za druhým — niektoré sú takého charakteru, že keby náhodou hrali počas bohoslužby, radšej by ste si rozbili telefón, než by ste ich nechali pokračovať. Akí zhovievaví strážcovia stoja pri niektorých našich ušných lalokoch. Pripomeň si, kresťan, že prvé pokušenie prišlo cez ucho skôr ako cez oko: „Had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré Hospodin Boh učinil. Ten povedal žene… “ (1. M 3:1)

A keď už satan má vaše uši a oči, túži po vašich rukách, aby ste nimi riadili a šírili zlo: „vzala z jeho ovocia a jedla; potom dala aj svojmu mužovi, ktorý bol s ňou.“ (1. M 3:6). Chrlia vaše ruky blesky a hromy zlej nálady? Chytajú v noci myš a klikajú, klikajú, klikajú (mysliac si, že v súkromí)? „Ak ťa zvádza ruka,“ Ježiš varuje, „odtni si ju; lepšie ti o jednej ruke vojsť do života, než s oboma do pekla, do neuhasiteľného ohňa“ (Mk 9:43).

„Ak sa chcete čo najlepšie brániť, poznajte sami seba.“

Satan však potrebuje, aby ste boli na dosah ovocia hriechu, preto miluje neopatrné nohy. Zo skúsenosti možno viete, akú škodu si privoláte, keď sa tieto nohy zatúlajú do baru, k tomu priateľovi alebo na tie večierky. Múdry otec radí svojmu synovi: „Oddiaľ od nej svoju cestu a nepribližuj sa k dverám jej domu“ (Pr 5:8). Aj len prechádzať blízko jej dverí môže byť rozsudkom smrti:

„Hoci ti lichotí, usmieva sa a predstiera, že ťa zbožňuje,

lovec pred tebou nastražil pascu.

Stojí pri svojich dverách a láka ťa do pasce;

drž svoje nohy od jej domu a hlavu od jej lona,

svoju túžbu od jej krásy a svoje srdce od jej starostlivosti,

svoje telo od jej postele a jej nôž od svojich vlasov.“

Nech topánky na vašich nohách nezradia modlitbu na vašich perách: „Neuveď ma do pokušenia.“ Nohy, ktoré blúdia smerom k hriechu, čoskoro utečú od Boha: „skryl sa človek a jeho žena pred Hospodinom Bohom medzi stromy záhrady“ (1. M 3:8).

Nesmieme zabúdať ani na jazyk, toto ohnivé plavidlo, ktoré sa plaví z pekelných prístavov (Jk 3:6). Ste prísny otec? Stáva sa vám, že vybuchnete na svojho partnera, alebo že ostro kritizujete svojho najdrahšieho priateľa? Ste klebetná alebo otravná manželka? Akú čokoládu vám môže satan položiť na jazyk, aby ste sa oddávali tomu sladkému ohováraniu, lichoteniu, reptaniu alebo polopravde? „Žena,“ Adam rýchlo obvinil, „žena, ktorú si mi dal, aby bola pri mne, dala mi zo stromu; i jedol som“ (1. M 3:12).

Časy zrady

Okrem toho by sme mali zvážiť: Kedy je najlepšie zasiahnuť? Čo tak neskoro v noci, keď by ste mali pokušenia zaháňať bezvedomím? Kedy sa cítite najviac vystresovaní, úzkostliví a nepozorní? Keď sa blížia skúšky? Keď nestíhate v práci? Keď je to doma napäté alebo máte finančné problémy?

Všimol som si, že satan často čaká s útokom až na druhý deň po duchovnom víťazstve. Padne na nás holubica a nanovo počujeme: „Toto je môj milovaný Syn,“ a potom nás satan navštívi na púšti. Je to blázon, ktorý vás prepadne v deň víťazstva? Nie, stiahne sa a čaká, kým sa uvoľníte, a potom vyrazí aj s posilami. Temný duch sa vracia s diablami horšími, ako je on sám. Možno keď dom spí; možno na poludnie, keď vaša bdelosť ochabne; možno vo všedný deň, keď monotónnosť otupí vážnosť hriechu a nedeľné osvieženie sa zunuje.

Možno je to cez víkend, keď je svet plný vzruchu a nemravnosť sa predáva so zľavou. Po dlhom týždni príde myšlienka, že som tvrdo pracoval, zaslúžim si trochu potešenia, však? Satan pozná najlepší čas na útok. A vy? Práve vtedy, keď Ježiš „nič nejedol“ a „bol hladný,“ satan na neho naplno zaútočil (L 4:2–3).

Ľudia ako bábky

Dokážete rozoznať vzorku ľudí, ktorých satan rád používa ako poštové holuby, aby proti vám doručili pokušenie? „Ale beda človeku, z ktorého prichádza zvádzanie“ (Mt 18:7). Keď je vaša ostražitosť najnižšia, s kým by mohol satan chcieť, aby ste trávili čas? Ktorá Dalila vám ostrihá vlasy? Ktorá zlá spoločnosť ohrozuje vaše dobré mravy? Radí vám hlúpa manželka, aby ste preklínali Boha a zomreli? Hromadia priatelia vaše najhlbšie trápenia? Klebetná spolubývajúca, záletný spolupracovník, neveriaci otec, svetský spolužiak — na ktoré vzťahy sa satan snaží vtlačiť svoj podpis?

Ďalej zvážte nielen to, koho rád vidí vo vašej blízkosti, ale aj to, koho pri vás nechce. Od koho vás chce udržať čo najďalej? Gondor a Rohan sa potrebovali, Dávid potreboval mocných mužov, bratia potrebujú bratov, sestry potrebujú sestry. Ako môže satan zničiť túto požehnanú potrebu vo vašom živote?

Ach, tu sa môže ukázať ako najúčinnejší lahodný hriech závisti. Rád narúša úľ týmto hriechom — vyzýva nás, aby sme sa vzdialili od tých, ktorí sú zbožnejší, nadanejší a sympatickejší ako my. Aké podozrenie alebo duchovná pýcha vás môže presvedčiť, že cirkev vlastne predsa len nepotrebujete? Alebo vás možno zaženie do kúta rafinovanejšie prostredníctvom prepracovanosti či nezmyselnej zábavy. „Kto sa oddeľuje, hľadá to, po čom túži, vyráža proti všetkému, čo je vydarené“ (Pr 18:1).

Akú trávu zasial satan na poliach vašich priateľstiev? Sebectvo? Apatiu? Neochotu ísť pod povrch? Ktoré vzťahy potrebujete posilniť? Ktorým ľuďom potrebujete venovať viac času? Ktoré záľuby alebo známosti musia ustúpiť do úzadia? Kto vás inšpiruje k tomu, aby ste sa celým srdcom usilovali o Krista?

Majetok ako bohovia

Nakoniec, len na začiatok vašich úvah, pouvažujte o tom, aké závažia by satan použil, aby pripútal vašu dušu k tomuto svetu. Mnohé veci sú dovolené, ale nie všetky sú prospešné. Môžu byť dokonca užitočné pre iných, ale nie pre nás. Bývalý alkoholik odmietne pivo na zápase. Človek, ktorý bojuje so žiadostivosťou, si vymaže svoj Instagram. Nezadaná žena obmedzuje čítanie ľúbostných románov.

Ruka je dobrá vec, určená na oslavu Pána. Ale ak ťa privádza k hriechu, brat môj, odrež ju (Mt 5:30). Oko je určené na pozorovanie krásnych vecí, ale ak ti oko spôsobuje hriech, sestra, vylúp ho (Mt 5:29). Ježiš hovorí, že je lepšie krívať týmto krátkym životom zmrzačený alebo vydržať tu čiastočne slepý, ako sa držať všetkých týchto dobrých vecí, zneužívať ich a ísť do pekla.

Nemôžeme sa však zastaviť len pri ťažkostiach. Zamyslime sa napokon nad záujmom diablovho najväčšieho dohľadu: najlepšie Božie dary pre nás. Možno nás obviňuje, ako to urobil s Jóbom, že sa Boha bojíme len pre toto všetko. Má pravdu?

Ktoré vzťahy, ak by boli ohrozené, by nás mohli priviesť k tomu, aby sme sa zriekli svojho Pána? Ktoré lásky — matka, manželka, dieťa — prekračujú svoju vhodnú hranicu a sadajú si na trón ako súperi? Ktorého Izáka by sme nepoložili na oltár, keby to Boh vyžadoval? Nad ktorým požehnaním by sme cez najtemnejší smútok nemohli vysloviť: „Hospodin dal, Hospodin aj vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo“ (Job 1:21)? Satan má v úmysle obtočiť najvybranejšie Božie požehnania okolo našich duší, aby udusili semienko.

Kresťan, máš nepriateľa, ktorý sa krčí pri tvojich dverách. Jeho túžbou je mať ťa vo svojich rukách a ty musíš nad ním vládnuť. Ak sa chcete čo najlepšie brániť, poznajte sami seba. Akými cestami chce spútať moju dušu? V akom čase, s akými ľuďmi a prekrútením akých darov ma chce zničiť? Venujte čas a úsilie jednoduchému uvažovaniu: Ak by som bol satanom, akým spôsobom by som sa zničil?

Greg Morse © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Zo všetkých ľudí, ktorí sa nakoniec poženú po širokej ceste do záhuby, existujú ešte väčší zúfalci ako tí, ktorí predtým spievali kresťanské piesne, modlili sa kresťanské modlitby a sedeli pri nespočetnom množstve kázní? Človek usrkávajúci na púšti piesok, lebo si myslí, že v rukách drží pohár s vodou, je jedným z najtragickejších a najžalostnejších pohľadov. Bezohľadne sa vrhnúť do budúceho života je jedna hrôza; hrať sa na svätca, a napriek tomu byť oklamaný, je zasa iná.

V mojom živote bolo obdobie, keď som neveril, že existujú takí ľudia — zo všetkého najmenej, že jedným z nich som ja. Iste všetci, ktorých bolo počuť, ako vzývajú Ježiša ako Pána, budú spasení — prečo inak by sa ktokoľvek ukazoval každú nedeľu? Ale potom sa predo mnou náhle zjavili a žiarili akoby ohňom vyryté slová samotného Ježiša, ktoré sú vložené do úst niektorých ľudí v súdny deň:

„Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca nebeského. Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, a či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene? A vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!“ (Mt 7:21–23)

Znovu som si to prečítal. A ešte raz. Žiaden verš predtým ma tak neprebral.

Uvedomil som si, že určite som jedným z tých „mnohých“.

Tri sny so smrteľnými následkami

Bol som ako mnohí v Ježišovej dobe, čo počúvali kázne, čítali Bibliu a navštevovali synagógu: zablúdil som v sne a oblečený do cirkevných šiat som sa hnal priamo do pekla. „Ako keď sa sníva hladnému o jedení, ale keď precitne, hlad je neukojený, ako keď sa smädnému sníva o pití, ale keď precitne, cíti sa zmorený a stále prahne smädom“ (Iz 29:8), tak sa mne iba snívalo o večnom bezpečí.

Ale Boh ma zobudil prostredníctvom svojho Slova, za čo sa modlím, aby sa stalo mnohým, ktorí čítajú tieto riadky. Na konci tej najúžasnejšej kázne, akú kto kedy kázal, odhalil Ježiš tri sny so smrteľnými následkami, ktoré sa mi snívali ako jednému z nábožensky stratených ľudí: sny, že obyčajný intelektualizmus, obyčajná emocionálnosť a obyčajný aktivizmus sú pevným základom nádeje môjho spasenia.

Nestačí správna náuka

Ako prvé Ježiš ukazuje na nedostatočnosť intelektualizmu — toho, kto by povedal: „Mám poznanie, a preto som spasený.“ Ježiš vraví: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského.“ Títo muži a tieto ženy ho oslovovali náležitým odborným termínom: „Pán“ (grécky kyrios), charakteristické označenie Boha v Starej zmluve — a takým aj bol.

„Poznanie správnych mantier, reformačných téz, veršov či náuk nie je dostatočné pre získanie večného života.“

Možno si mysleli, že nazývanie Boha Pánom dokazuje ich pravovernosť. Poznali niečo, čo vedelo a malo vravieť každé Božie dieťa. Neoslovovali ho ako obyčajného proroka či náboženského učiteľa; oslovovali ho ako vznešené veličenstvo. Poznali Písma, ktoré knihy treba čítať a ktoré podcasty treba sledovať. Ale to, že ho vzývali ako Pána, im neotvorilo dvere do nebeského kráľovstva. Celkom zreteľne to ukazuje aj daná scéna: poznanie správnych mantier, reformačných téz, veršov či náuk nie je dostatočné pre získanie večného života.

Nestačia emócie

Po druhé, Ježiš ukazuje na nedostatočnosť citovosti — toho, kto by povedal: „Mám pocity, a preto som spasený.“ To, že ho oslovovali „Pane, Pane“ svedčí o tom, že to nehovorili ironicky. Hovorili s nadšením, očakávaním, istotou. Hovorili dôrazne, aby tým navodili pocit, že sa dobre poznajú s niekým, koho vnímajú ako svojho Pána.

Niet pochýb, že to pochádzalo zo životov naplnených silnými citmi k Ježišovi. Samozrejme, že si mysleli, že s Ním majú vzťah — nebol to „Neznámy sudca“ či „Vzdialené božstvo“, ale „Pán, Pán.“ Keby sa ich niekto spýtal, či cítia voči Ježišov náklonnosť, všetci by odpovedali: „Samozrejme.“ A predsa ako odpoveď počuli slová: „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa,“ čo dokazuje, že pozitívne emócie voči Kristovi nie sú samé osebe dostatočnou reakciou na Jeho Slovo.

Aktivita môže klamať

Nakoniec Ježiš ukazuje sen o obyčajnom aktivizme — toho, kto by povedal: „Urobil som veľké veci pre Boha, a preto som spasený.“ Ježiš hovorí: „Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, či sme neprorokovali v Tvojom mene, a či sme nevyháňali démonov v Tvojom mene a či sme nerobili mnohé divy v Tvojom mene?“ V Ježišovom mene konali konkrétne skutky. Konali viditeľné a účinné divy pre druhých. Ich životopis svedčil o zázrakoch. Uznávali ho pred svetom. Ľudia ich počuli prorokovať, sledovali, ako vyháňajú démonov a robili mnohé iné mocné divy v Jeho mene — a vyvodili z toho záver, že sa to ráta viac, než tomu tak bolo. Boli „ľuďmi, ktorých použil Boh“ — určite mu teda patria. A predsa, spolu s tými, čo otvorene nenávideli Boha, na svoju adresu počuli: „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa.“

Prekvapivé prehliadnutie

Čo chýbalo? Ježišova odpoveď nás možno prekvapí: Neboli činiteľmi Slova. „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca nebeského.“ Namiesto toho, aby boli činiteľmi Božej vôle, boli v podstate „páchateľmi neprávosti“. Oslovovali ho „Pane, Pane“, ale zlyhali v tom, aby činili, čo im povedal (L 6:46).

Počuli Božie Slovo — v posolstve evanjelia a starozmluvných Písmach –, ale neposlúchali ho. To boli tí, ako o nich jedným dychom učí Ježiš, ktorí postavili svoj život na piesku, pretože Jeho Slová počuli, ale neuskutočňovali ich:

„Každý, kto počúva tieto moje slová, a neplní ich, podobný bude mužovi-bláznovi, ktorý si postavil dom na piesku. A prišiel príval, privalili sa rieky, strhli sa vetry, narazili na ten dom i padol a jeho pád bol veľký.“ (Mt 7:26–27)

Z času na čas uvažovali, cítili a konali ako svätci, ale ich život bol poznačený nimi samými a ich hriechom. Vypočuli si Reč na vrchu, aby si oddýchli, a nie aby si odťali údy žiadostivosti, či skoncovali so svojimi cudzoložstvami, či prestali nenávidieť svojho brata, či sa zriekli lásky k peniazom, či odpustili svojmu blížnemu, či upustili od svojich starostí, či si predsavzali, že budú vo svojich súdoch láskaví — to všetko pre vieru v Rečníka a z lásky k Nemu. Ani sa neunúvali prosiť, hľadať a klopať, aby získali pomoc od Ducha (Mt 7:7–11). Ich spravodlivosť neprevýšila spravodlivosť farizejov (Mt 5:20).

„Z času na čas uvažovali, cítili a konali ako svätci, ale hlboko v srdci žili ako diabli.“

Márne si mysleli — ako som si dlhé roky myslel aj ja, a bolí ma, koľkí si to myslia aj dnes –, že stačilo vypočuť si. Že stačilo niečo cítiť. Že verejné prejavy náboženstva splnia svoj účel. Blúdili ako v sne a spoliehali sa na skutočnosť, že počujú, že cítia, alebo že konajú, hoci neprestávali činiť hriech.

Jakub, ktorý podľa všetkého neveril, keď počul svojho brata kázať túto kázeň, neskôr naliehavo vyzýva cirkev, aby nežila podobne v tomto sne neposlušnosti: „Preto odložte všetku nečistotu a všetko množstvo zlosti a s tichosťou prijímajte vštepované slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše. Buďte však činiteľmi slova, a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba“ (Jk 1:21–22). Neskôr opisuje takúto „vieru“ ako neužitočnú, mŕtvu a démonickú (Jk 2:14–26).

Buď vôľa Tvoja

Sme ospravedlnení jedine vierou, ako učili reformátori, ale nie takou vierou, ktorá sa nijak neprejavuje. Na to, aby sme skutočne prijali Božie Slová, ich musíme vedome poslúchnuť, pomocou radostnej viery v nášho ukrižovaného a vzkrieseného Pána a aktívneho spoľahnutia sa na jeho Ducha. Uvážte, že ak ste vystavení vplyvu Božieho Slova zjavenom v evanjeliu a starozmluvných Písmach, a to čoskoro nezmení vaše správanie (hoci aj pomalšie, než ste dúfali), ak premena vášho vnútorného človeka nezasiahne váš život navonok, možno aj vy blúdite v sne tých, ktorí ho nikdy nepoznali.

Nezabúdajte, Slovo Božie nás vo svojej podstate karhá, napravuje a vychováva v spravodlivosti, aby sme „boli dokonalí a spôsobní na všetko dobré“ (2. Tim 3:16–17). Zasahuje náš domov, našu prácu, náš svet, pôsobí v každej trhline nášho srdca a ovplyvňuje celý náš život. Biblia je Kniha, ktorú treba poslúchať, lebo je to Kniha, prostredníctvom ktorej hovorí náš Boh.

A tieto Slová nášho Boha nie sú na príťaž. Sú Slovami večného života a ich radostné zachovávanie znamená zostávať v jeho láske a mať úplnú radosť (J 15:9–11). V Písme nenájdeme žiadne neosobné pokyny pre všedný život, ale živé slová Otca jeho deťom, strategické príkazy Generála určené jeho vojakom, nevyhnutné pokyny Pastiera venované jeho ovečkám, životodarné sľuby Ženícha dané jeho neveste. Ak ho milujeme, budeme ho poslúchať (J 14:15).

Teda, hoci sa od nás vyžaduje, aby sme rozmýšľali (záleží na pravej náuke), zachraňujúca viera nie je iba o rozmýšľaní; hoci sa od nás vyžaduje, aby sme cítili (musíme milovať Pána celým svojím srdcom), nekončí sa to pri našich prejavoch zápalu; hoci poskytujeme veľké prejavy moci a divy, vyžaduje si to, aby boli naše výsledky známe verejnosti vyvážené ovocím svätého života v súkromí. To produkuje mužov, ženy a deti, ktorí v spojení s Ježišom a vďaka novému srdcu radostne činia Božiu vôľu s novým, detsky úprimným cieľom: aby sa mu páčili (2. K 5:9).

Uverejnené 6.1.2020

Greg Morse © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Ale potom som v tábore objavil Achana, Judáša medzi dvanástimi, s rukou v mešci na peniaze. Skrývajúce sa, usmievavé a zlovestné želanie, ktoré sabotuje pokrok vo viere. C. S. Lewis ma prvýkrát varoval pred jeho prítomnosťou.

„Napokon si nie som istý, či jednou z príčin našej slabej viery nie je tajné želanie, aby naša viera nebola veľmi silná. Existuje v našej mysli nejaká výhrada? Nejaký strach z toho, aké by to mohlo byť, keby sa naša viera stala celkom reálnou? Dúfam, že nie. Boh nám všetkým pomáhaj a odpusť nám.“ (Essay Collection & Other Short Stories, Zbierka esejí a iných poviedok, str. 137)

Spočiatku sa to zdalo absurdné. Kto by nechcel presunúť hory? Kto by nechcel poraziť neveru? Snažil som sa ísť ďalej. Skúsil som hodiť svojmu svedomiu inú kosť. Ale nechcelo zmeniť názor.

„Strach z toho, aké by to mohlo byť, keby sa naša viera stala celkom reálnou.“ Táto veta ma zamrazila. Či som nechcel, aby sa to všetko stalo reálnejším? Bál som sa toho, aké by to mohlo byť ďalej od brehu? Aj vy sa bojíte?

Strach z pravého náboženstva

Čo môže Lewis myslieť týmto strachom zo silnej viery, z náboženstva, ktoré je príliš skutočné a blízke?

Chce tým povedať, že niektorí z nás v hĺbke duše tušia, že ak by sme sa častejšie stretávali s tým naozajstným, ak by sme príliš rázne utekali smerom k večným skutočnostiam, zneistili by nás. A čo by nasledovalo? Ak by naša viera bola príliš pevná, mohli by sme na tomto svete veľa stratiť. Mohli by sme sa stať čudákmi, ktorým sa chceme vyhnúť. Mohli by nás spútať a odniesť nevedno kam a tlačiť na nás, aby sme riskovali viac, než by sme boli ochotní stratiť.

Naše vzťahy by sa zmenili. Naše priority by sa zmenili. Tento svet by sa začal napĺňať diablami, nesmrteľnými dušami, vojnou. Prirodzené by pokľaklo pred nadprirodzeným.

„Bohatstvo a hĺbka nášho sveta pramení zo vzťahu medzi bežnými radosťami a nadprirodzenou krásou.“

Boh by rástol. Smrť by sa len pozerala. Mohli by sme počuť satanov smiech. Zdrvila by váha toho všetkého našu konečnosť? Určite by to mohlo zadupať niektoré sny. Ak by sa kresťanstvo stalo úplne reálnym, ktorý z našich Izákov by bol v bezpečí? Ktorá obeť by bola príliš veľká alebo skúška príliš zaťažujúca, aby sme ju zniesli pre Jeho slávu? Ak by korene siahali až na dno, potom môj život naozaj nie je môj, však?

Peklo — ako by sme si ho predstavovali? Nebo — ako by sme mohli žiť pre niečo menej? Evanjelium — ako by sme ho mohli niekomu odoprieť? Čas — ako by sme ho mohli len tak premárniť? Kristus — ako by mohol byť menej než všetkým?

Takáto neochvejná skutočnosť, ako teraz môžeme vidieť, by mohla chcieť byť tajne udržiavaná na uzde. Jurský park je príjemný, kým sa nevypne elektrický plot. Dnes sme odviedli dobrú prácu pri vytváraní nášho zábavného parku a bariér, v ktorých by sa z času na čas mohli bezpečne pásť sily z iného sveta na druhej strane našich vášní a zábav. Pri tom všetkom si však neuvedomujeme, že elektrina nikdy nebola zapnutá.

Vznešené a nebezpečné

Silná viera mocne klope ako dotieravý a náročný návštevník. Nie je on tým veľkým vinníkom v Židom 11, ktorý posiela tých svätých, aby sa dali strhnúť k inak nepríjemným, nepohodlným a niekedy aj smrteľným dobrodružstvám?

Táto viera je ako otravný Gandalf v našich hobitích dierach. Austin Freeman to komentuje takto:

„Gandalf zasahuje do kultúry Kraja, pretože hobiti začali zabúdať na svoje vlastné príbehy plné odvahy a nebezpečenstva, a teda aj na svoj zmysel pre veľkosť sveta. Potrebovali sa rozpamätať na vznešenosť a nebezpečenstvo. Hobitom treba pripomenúť prvok nebezpečenstva, aby si mohli vážiť to, čo majú.“ (Tolkien Dogmatics, Tolkienova dogmatika, str. 80)

Nestratili mnohí z nás veľa z toho, čo sme kedysi mali? Nezostarli sme a nezabudli sme na veľkosť sveta — na veľkosť tohto Príbehu, ktorý okolo nás píše Boh? Príliš často sme vynechali vznešené a nebezpečné, epické a večné, slávne a tajomné. Alebo aspoň premiestňujeme nebezpečenstvá do kapitol pred našu vlastnú stránku a po nej. Možno nie v našich vyhláseniach, ktoré sa týkajú náuky, ale v našom každodennom vnímaní toho, čo je najdôležitejšie a najnaliehavejšie.

Freeman ďalej opisuje, ako sa nepredvídateľnosť a nebezpečenstvo takejto viery v skutočnosti stávajú neoceniteľnými pre šťastie našej duše.

„Dobré veci, ktoré robia hobitiu spoločnosť hodnotnou, ako napríklad sloboda, pokoj a radosť z bežného života, si vyžadujú väčší a nebezpečnejší svet za ich hranicami, aby nezovšedneli. Bohatstvo a hĺbka nášho sveta pramení zo vzťahu medzi bežnými radosťami, ako sú jedlo, pitie a rodina na jednej strane, a túžbou po nadprirodzenej kráse, dobrodružstvách a vznešenej obeti na strane druhej.“ (str. 80)

„Naša tajná túžba po malej viere, ak sa jej budeme dlhšie oddávať, nás nakoniec len okradne.“

Domácnosť musí tancovať s drakmi. Bohatstvo a hĺbka nášho sveta pramení zo vzťahu medzi obyčajnými radosťami a nadprirodzenou krásou. Realita spieva duet bez konzultácie s nami: obyčajné s neobyčajným. Tento svet pevne leží v tieni toho ďalšieho. Napriek tomu sa však nadprirodzenosť vytráca. Nie z našich Biblií alebo z nášho skutočného sveta, ale len z nášho vnútra.

Spriateľte sa s realitou a poslúchajte ju

Slabá viera sa uspokojuje s tým, že je to tak. Slabá viera myslí na čas a nestojí vyššie, ako je potrebné. Slabá viera vie, že na druhej strane priehrady sa nachádza množstvo nepríjemných rozhovorov, pravdepodobných prenasledovaní a neuhasiteľných bolestí.

Bez takéhoto prívalu však žijeme polovičné životy (ak vôbec). Znova: „Bohatstvo a hĺbka nášho sveta pramení zo vzťahu medzi bežnými radosťami, ako sú jedlo, pitie a rodina na jednej strane, a túžbou po nadprirodzenej kráse, dobrodružstvách a vznešenej obeti na strane druhej.“ Realita sa jej pomstí. Odstráňte to duchovné, krásne, obetavé a z úplne obyčajných vecí zmyjete všetok zázrak a zmysel.

Ale keď sa oblečieme do celej Božej výzbroje a bojujeme proti duchovným mocnostiam, keď oslavujeme Boha, keď si vychutnávame jedlo a pitie, keď vychovávame rodiny, staráme sa o blížnych a slúžime miestnej cirkvi, keď sa obetujeme, trpíme, čakáme a uctievame — s úsmevom pokorení pod vládou a láskou Boha, nášho Otca a nášho Spasiteľa Ježiša Krista –, vtedy žijeme, naozaj žijeme.

Naša tajná túžba po malej viere, ak sa jej budeme dlhšie oddávať, nás nakoniec len okradne. Realita je pre kresťana najlepším priateľom, ktorého treba plne prijať, kapitánom, ktorého treba povinne poslúchať. Neviditeľné je skutočnejšie, než si myslíme. Kristus má väčšiu hodnotu, než by nám bolo príjemné. Smrť je bližšie, peklo je horúcejšie, nebo nádhernejšie, hriech hrozivejší, cirkev milšia, evanjelium atómovejšie a Otec svätejší, súcitnejší a spravodlivejší, než si malá viera dokáže predstaviť. To naozajstné je jediná realita, ktorá je, jediná realita, ktorá bude, a jediná realita, ktorú si kresťania budú skutočne želať.

Greg Morse  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Tipoval by som, že do 3 500. Usudzoval som, že väčšina z nich sa presunula z iných zborov, aby si vypočula najväčšieho kazateľa tejto generácie. Ďalej, 3 500 pokrstených ľudí — v priemere 92 ročne, takmer dvaja týždenne počas 38 rokov — to sa zdá ako lejak požehnania v porovnaní s kvapkami obrátení, na ktoré som zvyknutý.

Odpoveď nám dáva Geoffrey Chang vo svojej nádhernej knihe Spurgeon the Pastor. „Spurgeon prijal do zboru 13 797 ľudí. Z tohto počtu bolo 10 063 (73 %) prijatých do členstva prostredníctvom krstu,“ zvyšok prostredníctvom prestupu (20 %) a prostredníctvom vyznania (7%) (str. 110). To znamená, že „väčšinu členov zboru Tabernacle tvorili tí, ktorí sa obrátili prostredníctvom služby zboru“ (str. 112).

V rámci jednej generácie sa do jedného miestneho zboru krstom dostalo viac ako 10 000 ľudí. Viete si to predstaviť?

Horieť hanbou

Údiv sa prehĺbi, keď Chang dokumentuje, ako Spurgeon nenávidel laxné normy krstu a členstva. To znamená, že zbor nekrstil z rozmaru. Tých desaťtisíc nezdvihlo ruku v jednom okamihu vášne a o pár minút neskôr sa už brodilo v bazéne. Spurgeon sa odmietal chváliť „nevyliahnutými kuriatkami“ (str. 112). Zbor bral členstvo vážne, pričom na prvom mieste bol proces, ktorý sa týči nad mnohými dnešnými cirkvami.

Chang o Spurgeonovi predovšetkým píše, že „chcel vidieť ľudí, ktorí prichádzajú do cirkvi zo sveta“ (str. 111). Jeho hlad po tom, aby Boh zachránil duše, bol nákazlivý. Nevedel si predstaviť, že by cirkev Ježiša Krista nezískala korisť svojho Majstra.

Považoval by som za veľkú hanbu, ak by sa dalo povedať: „Veľký zbor, o ktorý sa tento muž pastoračne stará, je zložený z členov, ktorých ukradol z iných kresťanských zborov.“ Nie, ale nadovšetko si cením bezbožníkov, bezstarostných ľudí, ktorí sú privedení zo sveta do spoločenstva s Kristom. (str. 111)

„Spurgeon si nevedel predstaviť, že by cirkev Ježiša Krista nezískala korisť svojho Majstra.“

Koľko pastorov a zborov dnes takto uvažuje? Alebo, čo je pre mňa najpresvedčivejšie, koľko z nich má takú vieru? Koľkí naozaj veria, že Boh môže budovať naše zbory predovšetkým prostredníctvom krstu? Ja s tým bojujem. Koľkí naozaj veria, že môžeme vidieť prebudenie štvrte, mesta, mestskej časti alebo národa pomocou tohto starého drsného evanjelia? Ja s tým bojujem. Koľkí naozaj prosia Boha, aby sa medzi nami mocne pohyboval ako kedysi? Pre mňa je to boj.

Veľké prebudenia

Takéto príbehy vo mne vyvolávajú nepokoj.

Čítam o Božom diele v iných krajinách a časoch a čudujem sa, že sa tak málo podobá mojej vlastnej skúsenosti. Zdá sa, že žili v epose. Obraciam stránky Písma a čítam o svojich predkoch „ktorí si vierou podmaňovali kráľovstvá, konali spravodlivosť, dosahovali zasľúbenie, zapchávali tlamu levom, uhášali moc ohňa, unikali ostriu meča, z nevládnych sa stávali mocnými, zmužnievali v boji, zaháňali šíky cudzích vojsk“ (Žid 11:33–34). Čo by si prečítali pri listovaní stránkami môjho života?

Ďalej som čítal o mocnom evanjeliu, ktoré „prevracia celý svet“ (Sk 17:6, Ekumenický preklad). V osobitných epochách — vzdialených epochách — som čítal o veľkých mestách, ktoré hádžu svoje modly do ohňa (Sk 19:18–19), a o odsúdení za hriech, ktoré otriasa srdcami po stovkách a tisícoch (Sk 2:37–41). Čítal som o veľkých prebudeniach na našom vlastnom pobreží, keď mnohí vzhliadli od svojho stavu uštipnutia hadom ku Kristovi a boli uzdravení. Hovorí sa, že domy a ulice sa naplnili nebeským rozhovorom. Množstvo ľudí žilo s triezvosťou nad hriechom a so strachom z budúceho hnevu. Srdcia sa zdali byť plnšie, uctievanie silnejšie a ďalší život s Kristom veľkou túžbou.

Rozdielne časy, povzdychnem si. Vtedy sa zdalo, že sa niečo deje, že sa niečo zlomilo, že je niečo v stávke. Pred nimi sa rozostúpili vody a hory sa presunuli do srdca mora. Život bol možno menej istý (necitoval som ďalšie verše zo Židom 11, podrobne opisujúce mučenie, bičovanie a pílenie na dve polovice), ale keď prsty času pevne tlačili na krk, nesmrteľné bytosti cítili svoj prchavý pulz a žili bližšie, aspoň ako si to ja predstavujem — k budúcemu svetu, ktorý má prísť.

Ten istý včera aj dnes

Ale väčšinu dní sa nám zdá, že ten svet a tie časy sú už za nami. Žijeme teraz vo svete smartfónov, diaľnic a antibiotík. Moderný človek je príliš vedecký, príliš osvietený — a moja nevera k tomu prispieva — na to, aby sme ho získali, nie ako menej sofistikované generácie.

Dnes čoraz viac ľudí jednoducho odmieta tvrdenia náboženstva, Biblie a dokonca aj objektívnej pravdy. Dnes je túžba po niečom nevysloviteľnom často otupená nekonečným množstvom zábavy. Dnes je priepasť medzi týmto a oným svetom väčšia. Cintorín leží ďalej. Milovaní ľudia sú vťahovaní do dverí menej nečakane; a keď sa tak stane, upokojujeme sa dobrými vibráciami a nejasnými nádejami. Slučka smrti sa uvoľnila natoľko, že len málokto uvažuje o svojom konci.

Som v pokušení veriť, že Boh dneška nie je taký veľký, nie je taký dôležitý, a vo všeobecnosti menej vtieravý ako v minulých rokoch. Podobne ako prezident, ktorý si odslúžil svoje funkčné obdobie, odišiel na odpočinok do svojho nebeského sídla, aby si užíval pokojný život. Kážeme o Bohu, ale ako často sa s ním stretávame? Vyučujeme hodiny o Veľkom poverení, ale ako často krstíme? Ale to, z čoho mi krváca duša, je: Ako často som si vôbec všimol nedostatok? A záležalo mi vôbec na tom? Zodvihnite zrak od svojich obrazoviek a svetských záujmov, Ježiš hovorí: „Ajhľa, hovorím vám, pozdvihnite oči a hľaďte na polia, že sa zabeleli k žatve“ (J 4:35).

Spurgeon v snahe povzbudiť cirkev (a svoju vlastnú dušu) prirovnal mnohých kresťanov k učeníkom, ktorí zaspali v Getsemane:

Kristus sa tam hore prihovára a my tu dole spíme, väčšina z nás. Kristus tam hore ukazuje svoje rany a prosí pred Otcovým trónom, aby navštívil ľudských synov a z námahy svojej duše uvidel výsledok, a my tu spíme, nebdieme nad jeho nepriateľmi a nepomáhame mu svojimi modlitbami, ale sme zaneprázdnení tým a oným a strácame drahocenný čas, zatiaľ čo sa nesmrteľné duše strácajú. Spíme ako muži uprostred žatvy, keď obilie čaká na kosu. („The Church Aroused“ — Prebudená cirkev)

Text jeho kázne: „Prebuď sa, kto spíš, vstaň z mŕtvych a zaskvie sa ti Kristus“ (Ef 5:14).

Vy, ľudia malej viery

Možno je to všetko chybné hodnotenie — romantizovanie minulosti a prehliadanie súčasných triumfov. Boh určite neodišiel do dôchodku. Uplynie jediná hodina bez toho, aby sa nebo neradovalo z pokánia hriešnika?

Ale z môjho pohľadu, z mojich obmedzených skúseností a sfér, mi tu niečo chýba. Možno to cítite aj vy. Menej vojenského, viac civilného. Menej bdelosti, viac ospalosti. Menej očakávania, viac spokojnosti.

Riskovať veľké veci pre Krista? Prestať skrolovať, pozerať sa a vyčkávať a žiť v tomto najväčšom zo všetkých príbehov? Opustiť Kraj a vydať sa za dobrodružstvom? Nie, príliš často si myslím spolu s Bilbom: „Dobrodružstvá sú protivné, nepohodlné, vyrušujú z pokoja. Bŕŕ! Ani naobedovať sa pri nich nemožno načas. Neviem, čo na tom kto vidí.“ (Hobit, str. 14)

„Evanjelium, ktoré ohromilo svet, je to isté, ktoré hlásame aj dnes.“

Rozdiel nie je ani tak v dobe, ako vo mne. Boh včerajška — Boh Mojžiša, Dávida, Pavla, Luthera, Whitefielda a Spurgeona — je Bohom dneška. Evanjelium, ktoré ohromilo svet, je to isté, ktoré hlásame aj dnes. Duch, poslanie, naliehavosť a nepriatelia sa nezmenili. Jeho prísľub, že bude s nami teraz až do konca sveta, sa nezmenil (Mt 28:20). Moja viera a bdelosť, modlitba a hľadanie (alebo ich nedostatok) lepšie vysvetľujú nedobyté hrady, nezískané duše. Strážcovia spia v strážnej veži.

Najsuchší bazén

Musel som sa pred naším Pánom kajať za svoje malé odhady Kráľovej moci a jeho ochoty mocne pôsobiť aj dnes. Možno máte dôvod urobiť to isté. Aj vďaka tomuto jednému príkladu Spurgeonovej služby som sa stal nespokojnejším, keď som nevidel ľudí, ktorí by pravidelne pribúdali do cirkvi:

Menej dažďa ako na piesočnej púšti,

Žiadne miesto v celej krajine nie je viac vyprahnuté.

Toto sucho — nad všetky suchá — nekonečné,

prázdny bazén, suchá krsteľnica.

Satan sa smeje, obviňuje z podvodu:

„Hľa, skrátená ruka Božia!

Hľa, fontána, teraz hrob;

Hľa, neplodné lono bez života!“

Satan ani jeho diela sa nevzdali,

Žiadna trojjediná vernosť nebola vyhlásená.

Žiadne znamenie nebeského prídavku,

Žiadny dôkaz Veľkého poverenia.

Spurgeon udržiaval bazén krstu plný — dokonca aj vtedy, keď neboli naplánované žiadne krsty (str. 81). Nech sú naše bazény obrazne povedané naplnené naliehavými modlitbami, súcitnými slzami a radostným ohlasovaním vynikajúcich vlastností nášho slávneho Krista. Nech sme plne bdelí, plne živí a veľa rozsievame. A hľadajme Boha našich predkov, aby nám odpovedal z neba.

Greg Morse © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG