Zdôrazňujem ti dôležitosť odvahy v modlitbe. V modlitbách niektorých ľudí sa vyskytuje nevhodná familiárnosť, ktorú nemôžem pochváliť. Ale existuje niečo také ako svätá odvaha, ktorá je veľmi žiaduca. Mám na mysli takú odvahu, akú mal Mojžiš, keď prosil Boha, aby nezničil Izrael. Prečo by mali Egypťania hovoriť: Vyviedol ich so zlým úmyslom, aby ich pobil na vrchoch a vyničil z povrchu zeme. Obráť svoj prudký hnev a milostivo zmeň zlo, ktoré si chystal proti svojmu ľudu. (2. M 32:12). Mám na mysli takú odvahu, akú mal Jozue, keď Izraeliti boli porazení pred mužmi z Aj: Čo urobíš pre svoje veľké meno? (Joz 7:9). Toto je odvaha, ktorou sa vyznačoval Luther. Istý človek, ktorý ho počul modliť sa, povedal: „Aký duch, aká istota bola v jeho samotných vyjadreniach. S takou úctou hovoril, ako keď človek prosí Boha, a predsa s takou nádejou a istotou, akoby hovoril s milujúcim otcom alebo priateľom.“ Takouto odvahou sa vyznačoval Bruce, veľký škótsky bohoslovec 17. storočia. Jeho modlitby boli vyslovené „ako blesky vystrelené do neba“. Obávam sa, že aj v tomto smutne zaostávame — nedostatočne si uvedomujeme privilégiá veriaceho človeka. Neprosíme tak často, ako by sme mohli: „Pane, či nie sme tvojím vlastným ľudom? Nie je to na Tvoju slávu, aby sme boli posvätení? Je to nie je pre Tvoju česť, aby sa Tvoje evanjelium rozmáhalo?“

Zdôrazňujem ti dôležitosť plnosti v modlitbe. Nezabúdam, že náš Pán nás varuje pred príkladom farizejov, ktorí sa pre pretvárku dlho modlili a prikazuje nám, aby sme pri modlitbe nepoužívali márne opakovania (Mt 6:7). Ale nemôžem zabudnúť, na druhej strane, že On sám dal súhlas k veľkým a dlhým modlitbám tým, že celú noc pokračoval v modlitbe k Bohu. V každom prípade nie je pravdepodobné, že by sme sa v dnešnej dobe chybovali tým, že budeme modliť príliš veľa. Nemožno sa skôr obávať, že mnohí veriaci v tejto generácii sa modlia príliš málo? Nie je skutočný čas, ktorý mnohí kresťania venujú modlitbe v súhrne veľmi krátky? Obávam sa, že na tieto otázky sa nedá uspokojivo odpovedať. Obávam sa, že súkromná zbožnosť mnohých je veľmi bolestne skromná a obmedzená — len toľko, aby dokázali, že žijú, a nič viac. Zdá sa, že naozaj chcú málo od Boha. Zdá sa, že majú Bohu iba máločo vyznávať, za máločo prosiť a za máločo Mu ďakovať.  Žiaľ, to je úplne zle. Nič nie je bežnejšie ako počuť veriacich, ktorí sa sťažujú, že sa im nedarí. Hovoria nám, že nerastú v milosti tak, ako by si želali. Či nie je skôr na mieste podozrenie, že mnohí majú práve toľko milosti, koľko žiadajú? Nie je pravdivý stav mnohých, že majú málo, lebo málo prosia? Príčinu ich slabosti treba hľadať v ich vlastných krívajúcich, zakrpatených, skrátených, scvrknutých, uponáhľaných, obmedzených, malých modlitbách. „Nemajú, lebo neprosia“ (Jk 4:2). Ach, nie sme obmedzení v Kristovi, ale sami v sebe. Pán hovorí: „Otvor si naširoko ústa, ja ich naplním.“ Ale my sme ako izraelský kráľ, ktorý udrel trikrát do zeme a prestal, hoci mal udrieť päť či šesťkrát (2. Kr 13:18).

Zdôrazňujem ti dôležitosť konkrétnosti v modlitbe. Nemali by sme sa uspokojiť s veľkými všeobecnými prosbami. Mali by sme konkretizovať naše potreby pred trónom milosti. Nemalo by nám stačiť vyznať, že sme hriešnici — mali by sme vymenovať hriechy, o ktorých nám naše svedomie hovorí, že sme z nich najviac vinní. Nemalo by stačiť prosiť o svätosť — mali by sme vymenovať milosti, v ktorých cítime najväčší nedostatok. Nemalo by stačiť povedať Pánovi, že sme v ťažkostiach — mali by sme opísať naše ťažkosti a všetky ich osobitosti. Tak to urobil Jákob, keď sa bál svojho brata Ézava. Presne povedal Bohu, čoho sa bojí (1. M 32:12). Takto postupoval aj Elíezer, keď hľadal manželku pre syna svojho pána. Pred Bohom presne rozvádzal, čo chce (1. M 24:12). To je to, čo urobil Pavol, keď mal tŕň v tele — úpenlivo prosil Pána (2. K 12:8).

To je pravá viera a dôvera. Mali by sme veriť, že nič nie je príliš malé na to, aby sme to mohli pomenovať pred Bohom. Čo si máme myslieť o pacientovi, ktorý povedal svojmu lekárovi, že je chorý, ale nikdy nešiel do podrobností? Čo si máme myslieť o manželke, ktorá povedala svojmu mužovi, že je nešťastná, ale neuviedla príčinu? Čo si máme myslieť o dieťati, ktoré povedalo otcovi, že má problémy, ale nič viac? Kristus je skutočný ženích duše, skutočný lekár srdca, skutočný otec všetkého svojho ľudu. Ukážme, že to cítime tým, že budeme bez zábran v komunikácii s ním. Neskrývajme pred Ním žiadne tajomstvá; povedzme Mu všetko, čo máme na srdci.

Zdôrazňujem ti dôležitosť príhovoru v našich modlitbách. Všetci sme od prírody sebeckí a naše sebectvo sa nás veľmi často drží, aj keď sme sa obrátili. Máme sklon myslieť len na svoju dušu, na svoje duchovné boje, na svoj vlastný pokrok vo viere a zabúdať na druhých. Všetci sa proti tejto tendencii musíme mať na pozore a bojovať proti nej, v neposlednom rade aj vo svojich modlitbách. Mali by sme sa usilovať o to, aby sme mali verejného ducha. Mali by sme sa burcovať, aby sme pred trónom milosti okrem svojho vlastného mena uvádzali aj iné mená. Mali by sme sa snažiť nosiť v srdci celý svet, pohanov, Židov, rímskych katolíkov, zbor pravých veriacich, protestantské cirkvi, krajinu, v ktorej žijeme, zbor, ku ktorému patríme, domácnosť, v ktorej sa zdržiavame, priateľov a príbuzných, s ktorými sme spojení. Za každého z nich by sme mali prosiť.

Toto je najvyššia láska. Najviac ma miluje ten, kto ma miluje vo svojich modlitbách. Je to pre zdravie našej duše. Rozširuje to naše sympatie a rozširuje to naše srdce. Je to pre dobro cirkvi. Kolesá všetkých strojov na rozširovanie evanjelia sú poháňané modlitbou. Pre Pánovu vec robia rovnako veľa tí, ktorí sa prihovárajú ako Mojžiš na vrchu, ako tí, ktorí bojujú ako Józue v strede bitky. Znamená to byť ako Kristus. On prináša mená svojho ľudu ako jeho veľkňaz pred Otcom. Ó, tá výsada byť ako Ježiš! Znamená to byť skutočným pomocníkom duchovných. Ak si mám vybrať zbor, daj mi ľud, ktorý sa modlí.

Vďakyvzdanie

Zdôrazňujem ti dôležitosť vďačnosti v modlitbe. Dobre viem, že jedna vec je prosiť Boha a druhá je chváliť Boha. Ale v Biblii vidím také úzke spojenie medzi modlitbou a chválou, že sa neodvažujem nazvať pravou modlitbou tú, v ktorej vďačnosť nemá žiadnu úlohu. Nie nadarmo Pavol hovorí: „Vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách.“ (F 4:6). „Vytrvajte v modlitbe, bdejte pri nej a vzdávajte vďaky.“ (Kol 4:2, ekum. preklad) Je to z milosti, že nie sme v pekle. Je to z milosti, že máme nádej na nebo. Je to z milosti, že žijeme v krajine duchovného svetla. Je to z milosti, že sme boli povolaní Duchom, a nie ponechaní, aby sme žali ovocie svojich vlastných ciest. Je to z milosti, že stále žijeme a máme príležitosti aktívne alebo pasívne oslavovať Boha. Určite by sa nám tieto myšlienky mali prichádzať na myseľ vždy, keď hovoríme s Bohom. Určite by sme nikdy nemali otvárať pery v modlitbe bez toho, aby sme nežehnali Bohu za túto darovanú milosť, vďaka ktorej žijeme, a za túto milujúcu dobrotu, ktorá trvá naveky.

Nikdy nebolo významného svätca, ktorý by nebol plný vďačnosti. Svätý Pavol takmer nikdy nenapísal list bez toho, aby nezačal vďačnosťou. Muži ako Whitefield v minulom storočí a Bickersteth v našich časoch oplývali vďačnosťou. Ó, čitateľ, ak chceme byť jasnými a žiarivými svetlami v našich dňoch, musíme si pestovať ducha chvály. Nech sú naše modlitby vďačnými modlitbami.

Na pozore

Zdôrazňujem ti dôležitosť bdelosti nad tvojimi modlitbami. Modlitba je tým bodom vo viere, pri ktorom musíš byť najviac zo všetkých na stráži. Tu sa začína pravá viera, tu prekvitá a tu upadá. Povedz mi, aké sú modlitby človeka, a ja ti čoskoro poviem, v akom stave je jeho duša. Modlitba je duchovný pulz. Podľa nej možno skúmať duchovné zdravie. Modlitba je duchovným meteorologickým zrkadlom. Podľa nej môžeme zistiť, či je to s naším srdcom v poriadku, alebo nie. Ó, neustále sledujme svoje súkromné pobožnosti. Tu je jadro a podstata nášho praktického kresťanstva. Kázne, knihy, traktáty, stretnutia výboru a spoločnosť dobrých ľudí sú všetky svojím spôsobom dobré, ale nikdy nenahradia zanedbávanie súkromnej modlitby. Dobre si poznač miesta, spoločnosť a spoločníkov, ktorí odvádzajú tvoje srdce od spoločenstva s Bohom a spôsobujú, že tvoje modlitby idú ťažko.

Buď na pozore. Pozorne sleduj, ktorí priatelia a aké aktivity zanechávajú tvoju dušu v najduchovnejšom rozpoložení a najviac pripravenú na rozhovor s Bohom. Týchto sa drž a drž sa ich pevne. Ak budeš dávať pozor na svoje modlitby, s tvojou dušou sa nič vážne nepokazí.

Tieto body ti ponúkam na súkromné zváženie. Robím to vo všetkej pokore. Nepoznám nikoho, kto by ich potreboval pripomenúť viac ako ja sám. Verím však, že sú Božou pravdou, a túžim, aby som ich ja a všetci, ktorých milujem, pociťovali viac.

Chcem, aby časy, v ktorých žijeme, boli časmi modlitby. Chcem, aby kresťania našej doby boli modliacimi sa kresťanmi. Chcem, aby cirkev bola modliacou sa cirkvou. Túžbou a modlitbou môjho srdca pri posielaní tohto traktátu je podporovať ducha modlitby. Chcem, aby tí, ktorí sa ešte nikdy nemodlili, vstali a vzývali Boha, a chcem, aby tí, ktorí sa modlia, dávali pozor, aby sa nemodlili zle. 

„Je treba vždycky sa modliť a neustávať.“ Lukáš 18:1 (preklad prof. Roháčka)

J. C. Ryle. Z knihy A Call to Prayer

Dovoľte mi nakoniec prehovoriť k tým, ktorí sa modlia. Verím, že niektorí, ktorí to čítajú, dobre vedia, čo je to modlitba a majú ducha synovstva. Všetkým týmto ponúkam pár bratských slov rady a povzbudenia. Bolo nariadené, aby kadidlo obetované vo svätostánku bolo vyrobené určitým spôsobom — nemohlo to byť akékoľvek kadidlo. Pamätajme na to a buďme opatrní ohľadom toho, za čo a ako sa modlíme.

Bratia, ktorí sa modlíte, ak niečo viem o srdci kresťana, viem, že často ste chorí zo svojich vlastných modlitieb. Nikdy nevstupujete tak úplne to apoštolových slov: „Ak chcem robiť dobro, mám v dosahu len zlo.“ (R 7:21, ekum. preklad), ako keď ste na kolenách. Dokážete porozumieť Dávidovým slovám: „Nenávidím márne myšlienky“ (Ž 119:113, angl. preklad). Dokážete súcitiť s obráteným Hotentotom, ktorého počuli modliť sa: „Pane, zachráň ma od všetkých mojich nepriateľov a predovšetkým od toho zlého človeka — mňa samotného.“ Je iba málo Božích detí, pre ktorých čas modlitby nie je časom zápasu. Diabol nás obzvlášť nenávidí, keď nás vidí na kolenách. Napriek tomu verím, že modlitby, ktoré nám nespôsobujú žiadne problémy, by sme mali vnímať s veľkou nedôverou. Verím, že sme často slabí sudcovia dobroty našich modlitieb a že modlitba, ktorá nás najmenej teší, často najviac poteší Boha. Dovoľte mi teda, ako spoločníkovi v kresťanskom boji, ponúknuť vám pár slov povzbudenia. Aspoň jednu vec všetci cítime — musíme sa modliť. Nemôžeme to vzdať. Musíme pokračovať.

Postavenie

Dávam teda do pozornosti dôležitosť úcty a pokory v modlitbe. Nikdy nezabudnime, kto sme, a aké slávnostné je hovoriť s Bohom. Dajme si pozor, aby sme sa do Jeho prítomnosti nehrnuli ľahostajne a ľahkovážne. Povedzme si: „Som na svätej pôde. Toto nie je nič iné ako nebeská brána. Ak nemyslím vážne to, čo hovorím, zahrávam si s Bohom. Keby som nevidel vo svojom srdci neprávosť, Pán by ma nevyslyšal.“ Majme na pamäti Šalamúnove slová: „Neprenáhli sa ústami a srdce nech sa ti nenáhli vyriecť slovo pred Bohom; lebo Boh je na nebi a ty si na zemi.“ (Kaz 5:1) Keď Abrahám hovoril s Bohom, povedal, že je „len prach a popol“ (1. M 18:27). Keď Jób hovoril s Bohom, povedal: „Som primalý“ (Job 40:4). Čiňme podobne.

Je dôležité modliť sa duchovne. Myslím tým, že by si sme sa mali vždy usilovať o priamu pomoc Ducha v našich modlitbách a dávať si pozor predovšetkým na formálnosť. Nie je nič také duchovné, aby sa to nemohlo stať formalitou, predovšetkým to platí pre súkromnú modlitbu. Môžeme si nerozumne vytvoriť zvyk používať tie najvhodnejšie možné slová a prosiť o najbiblickejšie veci a robiť to naspamäť bez toho, aby sme tak cítili a chodiť denne po starých vychodených cestách. Túžim sa tohto bodu dotknúť opatrne a jemne. Viem, že sú určité veľké veci, ktoré chcem každý deň, a žiadať o nich tými istými slovami nemusí byť nevyhnutne iba formalitou. Svet, diabol a naše srdcia sú každý deň rovnaké. Nevyhnutne musíme denne prechádzať tou istou cestou. Hovorím ale toto — v tomto bode musíme byť opatrní. Ak je kostra a osnova našich modlitieb zo zvyku takmer formou, usilujme sa, aby zaodenie a náplň našich modlitieb boli čo najviac možné z Ducha. Čo sa týka modlitieb z knihy pri našich súkromných pobožnostiach, je to zvyk, ktorý nemôžem pochváliť. Ak dokážeme našim lekárom povedať stav našich tiel bez knihy, mali by sme byť schopní povedať o stave našich duší Bohu. Nemám žiadne námietky proti tomu, aby človek používal barle, keď sa lieči zo zlomeniny. Je lepšie používať barle, ako nechodiť vôbec. Keby som ho ale videl celý život s barlami, asi by som mu k tomu neblahoželal. Chcel by som ho vidieť dostatočne silného na to, aby odhodil svoje barle.

Prax    

Je dôležité, aby sa modlitba stala bežnou záležitosťou života. Mohol by som povedať niečo o hodnote pravidelných časov počas dňa na modlitbu. Boh je Bohom poriadku. Hodiny ranných a večerných obetí v židovskom chráme neboli ustanovené len tak. Neporiadok je eminentne jedným z plodov hriechu. Nechcem ale nikoho priviesť do otroctva. Chcem povedať iba toto — pre zdravie duše je nevyhnutné, aby sa modlitba stala záležitosťou každého dňa nášho života. Tak ako oddeľujete čas na jedlo, spánok a prácu, oddeľte čas na modlitbu. Vyberte si vlastné hodiny a obdobia. Prinajmenšom hovorte s Bohom ráno predtým, ako hovoríte so svetom a hovorte s Bohom v noci, potom, keď ste skončili so svetom. Ujasnite si ale v hlave, že modlitba je jednou z veľkých vecí každého dňa. Nezažeňte ju do úzadia. Nedávajte jej útržky a zvyšky svojich síl. Je jednou z toho, o čo všetko sa usilujete, ale usilujte sa aj o modlitbu.

V modlitbe je dôležitá vytrvalosť. Keď s týmto zvykom začnete, nikdy sa nevzdávajte. Vaše srdce niekedy povie: „Modlili sme sa ako rodina, aká škoda vznikne, keď vynecháš osobnú modlitbu?“ Vaše telo niekedy povie: „Necítiš sa dobre, si ospalý alebo unavený, nemusíš sa modliť.“ Vaša myseľ niekedy povie: „Dnes máš dôležitú prácu, skráť svoje modlitby.“ Pozrite sa na všetky takéto návrhy, ako keby prichádzali priamo od satana. Všetky v podstate hovoria: „Zanedbaj svoju dušu.“ Netvrdím, že modlitby by mali byť stále rovnako dlhé, ale hovorím — nech ťa žiadna výhovorka neodvedie od modlitby.

Pavol povedal: „V modlení vytrvajte“ a „neprestajne sa modlite“ (Kol 4:2, 1. Tes 5:17). Nemyslel tým, že ľudia by mali byť vždy na kolenách, ale myslel tým, že naše modlitby by mali byť ako kontinuálna zápalná obeť, neprestajne vytrvávať každý deň. Mali by byť ako čas sadenia a žatvy, leto a zima, neustále znova prichádzať v pravidelných obdobiach. Mali by byť ako oheň na oltári, nie vždy pohlcujúci obete, ale nikdy nevyhasnutý. Nikdy nezabudnite, že môžete spojiť ranné a večerné pobožnosti nekonečnou reťazou krátkych modlitieb počas dňa. Dokonca aj v spoločnosti, práci alebo na uliciach môžete posielať malých okrídlených poslov k Bohu — ako to urobil Nehemiáš v samotnej prítomnosti Artaxerxa (Neh 2:4). A nikdy si nemyslite, že čas, ktorý je daný Bohu, je premárnený. Národ neschudobnie, pretože stráca jeden rok pracovných dní zo sedem, keď dodržiava deň sviatočného odpočinku. Kresťan nikdy nebude z dlhodobého hľadiska porazený, ak je vytrvalý v modlitbe.

Postoj

V modlitbe je dôležitá úprimnosť. Nie je nutné, aby človek kričal, volal alebo bol hlučný, aby dokázal, že to myslí úprimne. Je však žiadúce, aby sme boli srdeční, vrúcni a horúci a prosili ako ľudia, ktorých skutočne zaujíma to, čo robia. „Veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého“ (Jk 5:16, kat. preklad). Toto je lekcia, ktorú náš učia výrazy v Písme o modlitbe — je nazvaná „volanie, klopanie, zápasenie, usilovanie a namáhanie.“

Toto je lekcia, ktorú nás učia príklady z Písma. Jákob je jedným. Anjelovi v Penúél povedal: „Nepustím ťa, iba ak ma požehnáš.“ (1. M 32:27) Daniel je ďalším. Počuj, ako prosil Boha: „ Pane, počuj, Pane, odpusť, Pane, pozoruj a konaj! Kvôli sebe samému nemeškaj, Bože môj.“ (Dan 9:19) Náš Pán Ježiš Kristus je ďalším. Je o ňom napísané: „V dňoch svojho telesného života hlasným volaním a slzami vysielal modlitby a prosby“ (Žid 5:7). Hľa, aké je to nepodobné našim vlastným prosbám! Aké krotké a vlažné sú v porovnaní. Ako pravdivo môže Boh mnohým z nás povedať: „V skutočnosti nechcete to, za čo sa modlíte.“

Pokúsme sa túto chybu napraviť. Hlasno klopme na dvere milosti ako Milosrdná v Ceste Pútnika, akoby sme museli zahynúť, ak nás nevypočujú. Zrovnajme si v mysli, že chladné modlitby sú obeťou bez ohňa. Spomeňme si na príbeh o veľkom rečníkovi Demostenesovi. Raz za ním prišiel muž a chcel, aby sa za neho prihovoril. On ho vypočul nepozorne a jeho príbeh vyrozprával ľahostajne. Muž to videl a v úzkosti vykríkol, že to všetko je pravda. „Ach,“ povedal Demostenes, „teraz ti verím.“

Pobádam ťa, aby si sa modlil s vierou. Mali by sme sa snažiť veriť, že naše modlitby sú vypočuté a že ak budeme žiadať veci podľa Božej vôle, dostaneme odpoveď. Toto je jasný príkaz nášho Pána Ježiša Krista: „Verte, že dostanete všetko, za čo sa modlíte a za čo prosíte. Budete to mať.“ (Mk 11:24) Viera je pre modlitbu tým, čím je pierko pre šíp — bez nej modlitba nezasiahne cieľ.

Mali by sme si vypestovať zvyk prosiť o zasľúbenia v našich modlitbách. Mali by sme si so sebou vziať nejaké zasľúbenie a povedať: „Pane, tu je, čo si vlastnými slovami zasľúbil. Urob pre nás, ako si povedal.“ To bol zvyk Jakuba, Mojžiša a Dávida. 119. žalm je plný vecí, o ktoré žalmista prosí „podľa tvojho slova.“ Predovšetkým by sme si mali vypestovať zvyk očakávať odpovede na naše modlitby. Mali by sme konať ako obchodník, ktorý posiela svoje lode na more — nemali by sme byť spokojní, kým neuvidíme, že sa niektoré vrátia. Žiaľ, je len málo vecí, kde kresťania zlyhávajú viac ako v tomto. Zbor v Jeruzaleme sa bez prestania modlil za Petra vo väzení, ale keď bola modlitba vypočutá, nedokázali tomu uveriť (Sk 12:15)! Ako hovorí Traill: „Niet istejšieho znaku ľahkovážnosti v modlitbe, ako keď sú ľudia ľahostajní voči tomu, čo modlitbou získajú.“

J. C. Ryle. Z knihy A Call to Prayer

Dovoľte mi povedať slovo na rozlúčku tým, ktorí sa nemodlia. Netrúfam si predpokladať, že všetci, ktorí čítajú tieto stránky, sú modliaci sa ľudia. Ak si človek bez modlitby, dovoľ mi, aby som sa k tebe dnes prihovoril za Boha.

Nemodliaci sa čitateľ, môžem ťa iba varovať — ale je to dôrazné varovanie. Varujem ťa, že si v pozícii strašného nebezpečenstva. Ak zomrieš v stave ako si, si stratená duša. Budeš vzkriesený, ale iba do večnej mizérie. Varujem ťa, že zo všetkých, ktorí vyznávajú, že sú kresťania, si ty úplne bez ospravedlnenia. Neexistuje jediný dobrý dôvod, ktorý by si mohol preukázať pre svoj život bez modlitby.

Je zbytočné povedať, že sa nevieš modliť. Modlitba je najjednoduchší čin v celom náboženstvo, je to jednoducho hovoriť k Bohu. Aby si začal, nepotrebuješ vzdelanie, múdrosť, knižné znalosti. Nepotrebuješ nič, iba srdce a vôľu. Najslabšie batoľa dokáže zaplakať, keď je hladné. Najchudobnejší žobrák dokáže natiahnuť ruku o almužnu a nečaká, kým nájde vhodné slová. Najväčší ignorant dokáže nájsť slová, ktorými prehovorí k Bohu, ak chce.

Je zbytočné povedať, že nemáš vhodné miesto pre modlitbu. Každý človek dokáže nájsť dostatočne súkromné miesto, ak chce. Náš Pán sa modlil na vrchu, Peter na streche domu, Izák na poli, Natanael pod figovníkom, Jonáš v bruchu veľryby. Akékoľvek miesto sa môže stať komôrkou, oratóriom, Bételom — a byť pre nás Božou prítomnosťou.

Je zbytočné povedať, že nemáš čas. Času je dosť, ak ho rozumne použiješ. Môžeš mať málo času, ale máš ho dosť na modlitbu. Daniel sa musel starať o záležitosti kráľovstva, a predsa sa modlil trikrát denne. Dávid vládol nad mocným národom, a predsa hovorí: „Večer i ráno i na poludnie sa budem úpenlivo modliť“ (Ž 55:17, preklad prof. Roháčka). Ak je túžba skutočná, čas sa vždy nájde.

Je zbytočné povedať, že sa nemôžeš modliť, kým nemáš vieru a nové srdce, a že musíš sedieť a čakať, kým ich nebudeš mať. Toto pridáva hriech k hriechu. Je dostatočne zlé byť neobrátený a smerovať do pekla. Ešte horšie je povedať: „Viem to, ale nebudem volať o milosť.“ Tento argument nemá žiadne zdôvodnenie v Písme. „Hľadajte Hospodina, dokiaľ ho možno nájsť! Volajte na neho, dokiaľ je blízko!“ hovorí Izaiáš (Iz 55:6, preklad prof. Roháčka). „Vezmite so sebou slová ľútosti a obráťte sa k Hospodinovi,“ hovorí Ozeáš (Oz 14:3). „Preto sa kajaj z tejto svojej prevrátenosti a pros Pána,“ hovorí Peter Šimonovi mágovi (Sk 8:22). Ak chceš vieru a nové srdce, choď a volaj o nich k Pánovi. Samotný pokus o modlitbu často oživil mŕtvu dušu.

Ó, nemodliaci sa čitateľ, kto a čo si, že o nič neprosíš Boha? Uzavrel si zmluvu so smrťou a peklom? Zmieril si sa s červom a ohňom? Nemáš žiadne hriechy, ktoré by ti mali byť odpustené? Vôbec sa nebojíš večného trápenia? Ani trochu netúžiš po nebi? Ó, keby si sa prebudil zo svojej súčasnej hlúposti. Ach, keby si zvážil svoj koniec. Ó, keby si vstal a volal k Bohu. Hľa, prichádza deň, keď sa mnohí budú nahlas modliť: „Pane, Pane, otvor nám!“ ale už bude neskoro (Mt 25:11). Mnohí, ktorí by nikdy nevolali k Bohu, budú volať na vrchy, aby na nich padli, a na pahorky, aby ich prikryli (L 23:30). Vo všetkej láske ťa varujem — daj si pozor, aby toto nebol koniec tvojej duše. Spása je ti veľmi blízko. Nestrať nebo, pretože nechceš prosiť.

Túžiš po spáse?

Dovoľte mi prehovoriť k tým, ktorí skutočne túžia po spáse, ale nevedia, aké kroky podniknúť a kde začať. Môžem len dúfať, že niektorí čitatelia môžu byť v tomto stave mysle a ak existuje čo i len jeden taký, musím mu poskytnúť láskavú radu.

Každá cesta musí mať prvý krok. Musí nastať zmena z pokojného sedenia na pohyb vpred. Putovanie Izraela z Egypta do Kanaánu bolo dlhé a únavné. Prešlo štyridsať rokov, kým prekročili Jordán. A predsa bol niekto, kto vykročil ako prvý, keď putovali z Ramesesu do Sukkótu. Kedy človek naozaj urobí  prvý krok, aby vyšiel z hriechu a sveta? Robí to v deň, keď sa prvýkrát srdcom modlí.

V každej budove musí byť položený prvý kameň a zasadený prvý úder. Archu budovali stodvadsať rokov. A predsa bol deň, keď Noe priložil svoju sekeru k prvému stromu, ktorý vyťal, aby ju vytvoril. Šalamúnov chrám bol nádherná stavba, ale bol deň, keď bol prvý obrovský kameň položený hlboko na vrchu Mórijá. Kedy sa začína chrám Ducha budovať v srdci človeka? Začína, pokiaľ môžeme posúdiť, keď prvýkrát vyleje svoje srdce Bohu v modlitbe.

Čo robiť

Ak túžiš po spasení a chceš vedieť, čo máš spraviť, radím ti, aby si ešte dnes išiel za Pánom Ježišom Kristom na prvé súkromné miesto, ktoré dokážeš nájsť, a úprimne a zo srdca Ho pros v modlitbe, aby zachránil tvoju dušu.

Povedz Mu, že si počul, že prijíma hriešnikov a povedal: „Kto prichádza ku mne, nevyhodím ho“ (J 6:37). Povedz Mu, že si úbohý hriešnik a že k Nemu prichádzaš s vierou v Jeho vlastné pozvanie. Povedz Mu, že sa odovzdávaš plne a kompletne do Jeho rúk, že si zlý, bezmocný a beznádejný a že ak ťa On nezachráni, nemáš žiadnu nádej na spasenie. Pros Ho, aby ťa oslobodil od viny, moci a následkov hriechu. Pros Ho, aby ti odpustil a umyl vo svojej vlastnej krvi. Pros Ho, aby ti dal nové srdce a zasadil do tvojej duše Ducha Svätého. Pros Ho, aby ti dal milosť, vieru, vôľu a moc byť Jeho učeníkom od tohto dňa až naveky. Ó, čitateľ, choď ešte dnes a povedz tieto veci Pánovi Ježišovi Kristovi, ak to so svojou dušou naozaj myslíš úprimne.

Povedz mu to svojím vlastným spôsobom a svojimi slovami. Ak by za tebou prišiel lekár, keď si chorý, vedel by si mu povedať, kde cítiš bolesť. Ak tvoja duša skutočne pociťuje svoju chorobu, určite nájdeš niečo, čo môžeš povedať Kristovi.

Nepochybuj

Nepochybuj o Jeho ochote zachrániť ťa, pretože si hriešnik. Kristovým úradom je zachrániť hriešnikov. Sám hovorí: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnych kajať sa.“ (L 5:32)

Nečakaj preto, že sa cítiš nehodný. Na nič nečakaj, na nikoho nečakaj. Čakanie pochádza od diabla. Taký aký si, choď ku Kristovi. Čím si horší, tým viac Ho potrebuješ. Nikdy sa nedáš do poriadku, ak ostaneš bez Neho.

Neboj sa, ak je tvoja modlitba koktavá, tvoje slová chabé a tvoja reč nedokonalá. Ježiš ťa dokáže pochopiť. Tak ako matka rozumie prvým zvukom svojho dieťaťa, tak aj požehnaný Spasiteľ rozumie hriešnikom. Dokáže rozumieť povzdychu a nájsť zmysel v stonaní.

Nezúfaj, ak nedostaneš okamžite odpoveď. Kým ty hovoríš, Ježiš počúva. Ak odďaľuje odpoveď, je to iba z múdrych dôvodov a aby vyskúšal, či to myslíš vážne. Odpoveď určite príde. Hoci aj mešká, čakaj na ňu. Zaiste príde.

Ó, čitateľ, ak je v tebe nejaká túžba po spáse, spomeň si na radu, ktorú som ti dnes dal. Konaj podľa nej úprimne a z celého srdca a budeš spasený.

J. C. Ryle. Z knihy A Call to Prayer

Nakoniec sa pýtam, či sa modlíš, pretože modlitba je jedným z najlepších prostriedkov šťastia a spokojnosti. Žijeme vo svete, kde je mnoho smútku. Vždy to bolo tak, odkedy do neho stúpil hriech. Nemôže byť bez smútku. A kým hriech nebude odstránený zo sveta, je márne predpokladať, že dokážeme uniknúť smútku.

Niektorí majú nepochybne vypiť väčší kalich smútku ako iní. Iba málo ľudí ale žije dlho bez smútku alebo starostí toho či oného druhu. Naše telá, majetok, rodiny, deti, vzťahy, služobníci, priatelia, susedia, svetské povolania — to všetko sú zdroje starostí. Choroby, úmrtia, straty, sklamania, lúčenia, odlúčenia, nevďačnosť, ohováranie — to všetko sú bežné veci. Nemôžeme prechádzať životom a nestretnúť sa s nimi. Jedného dňa nás nájdu. Čím väčšia je naša náklonnosť, tým hlbšie je naše trápenie, čím viac milujeme, tým viac musíme plakať.

Odpoveď na smútok

A čo je najlepším prostriedkom radosti v takomto svete? Ako môžeme prejsť týmto údolím sĺz s čo najmenšou bolesťou? Nepoznám lepší prostriedok, ako je pravidelný zvyk prinášať všetko v modlitbe Bohu.

Toto je jasná rada, ktorú dáva Biblia v Starom i Novom zákone. Čo hovorí žalmista? „Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa, a ty ma budeš oslavovať!“ (Ž 50:15) „Na Hospodina uvrhni svoje bremeno, a On ťa udrží; On nikdy nedopustí, aby sa klátil spravodlivý.“ (Ž 55:23) Čo hovorí apoštol Pavol? „O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude chrániť vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“ (F 4:6–7) Čo hovorí apoštol Jakub? „Trpí niekto medzi vami? Nech sa modlí.“ (Jk 5:13)

Takto postupovali všetci svätí, ktorých životy máme zaznamenané v Písmach. Toto urobil Jákob, keď sa bál svojho brata Ezaua. Toto urobil Mojžiš, keď bol ľud pripravený ukameňovať ho na púšti. Toto urobil Józua, keď muži z Aj porazili Izrael. Toto urobil Dávid, keď bol v nebezpečenstve v Keílu. Toto urobil Chizkija, keď dostal list od Sancheríba. Toto urobila cirkev, keď uväznili Petra. Toto urobil Pavol, keď ho uvrhli do väzenia vo Filipách.

Náš priateľ Ježiš

Jediný spôsob, ako byť skutočne šťastný v takomto svete, je vždy zhodiť všetky naše starosti na Boha. Snaha niesť sami vlastné bremená robí tak často veriacich smutných. Ak povedia o svojich ťažkostiach Bohu, On im umožní niesť ich s rovnakou ľahkosťou, ako niesol Samson brány Gazy (Sud 16:3). Ak sa rozhodnú ich niesť sami, jedného dňa zistia, že aj malá kobylka je pre nich priťažká.

Je tu priateľ, ktorý je vždy pripravený pomôcť nám, ak na Neho zložíme náš smútok — priateľ, ktorý bol naplnený ľútosťou k chudobným, chorým a zarmúteným, keď bol na zemi. Priateľ, ktorý pozná srdce človeka, pretože žil tridsaťtri rokov ako muž medzi nami. Priateľ, ktorý dokáže plakať s plačúcimi, pretože bol mužom bolesti a poznal utrpenie. Priateľ, ktorý je schopný pomôcť nám, pretože nikdy neexistovala pozemská bolesť, ktorú by nedokázal vyliečiť. Tým priateľom je Ježiš Kristus. Šťastní sú tí, ktorí mu vždy otvárajú svoje srdcia. Ó, keby sme boli všetci ako ten úbohý kresťan, ktorého jediná odpoveď pri vyhrážkach a treste bola iba: „Musím to povedať Pánovi.“

Ježiš dokáže urobiť šťastných tých, ktorí Mu dôverujú a volajú k Nemu, bez ohľadu na ich vonkajšie okolnosti. Dokáže im dať pokoj v srdci, keď sú vo väzení, spokojnosť uprostred chudoby, útechu uprostred straty, radosť na pokraji hrobu. Je v ňom mocná plnosť pre všetkých veriacich, plnosť, ktorá je pripravená vyliať sa na každého, kto bude prosiť v modlitbe. Ó, keby ľudia pochopili, že šťastie nezávisí od vonkajších okolností, ale od stavu srdca.

Výsledky modlitby

Modlitba nám môže odľahčiť kríže bez ohľadu na to, aké sú ťažké. Môže postaviť po našom boku Toho, ktorý nám ich pomôže niesť. Modlitba nám môže otvoriť dvere, keď sa naša cesta zdá zatarasená. Môže privolať Toho, ktorý hovorí: „Toto je cesta, choďte po nej“ (Iz 30:21). Modlitba môže vpustiť lúč nádeje, keď sa všetky naše pozemské vyhliadky zdajú temné. Môže privolať Toho, ktorý hovorí: „Neopustím ťa, ani nezanechám“ (Žid 13:5). Modlitba nám môže priniesť úľavu, keď stratíme tých, ktorých najviac milujeme a svet sa zdá prázdny. Môže privolať Toho, ktorý dokáže vyplniť samým sebou prázdne miesto v našich srdcia a povedať vnútorným búrke: „Zmĺkni, utíš sa!“ (Mk 4:39) Ó, keby ľudia neboli takí podobní Hagar na púšti, slepí k studni živej vody blízko nich (1. M 21:19).

Chcem, aby si bol šťastný. Verím, že som ti predložil veci, ktoré starostlivo zvážiš. Zo srdca sa modlím k Bohu, aby to zvažovanie prinieslo požehnanie tvojej duši. Viem, že ti nemôžem položiť užitočnejšiu otázku ako je táto: Modlíš sa?

J. C. Ryle. Z knihy A Call to Prayer

Chceš rásť v milosti a byť oddaným kresťanom? Buď si istý, ak to skutočne chceš, že sa ťa nemôžem spýtať dôležitejšiu otázku, ako je táto — Modlíš sa? Pýtam sa, či sa modlíš, pretože zanedbávanie modlitby je jednou z veľkých príčin odpadnutia.

Existuje odvrátenie od viery potom, ako si ju vyznal. Človek môže nejakú dobu dobre bežať, podobne ako Galatskí, a potom sa obrátiť k falošným k učiteľom (G 1:6). Ľudia nahlas vyznávajú svoju vieru, kým sú ich city vrúcne, ako to spravil Peter, a potom v hodine skúšky zaprú svojho Pána (Mt 26:74–75). Ľudia môžu opustiť svoju prvú lásku, ako to spravili Efezskí (Zjav 2:4). Ľudia môžu vychladnúť vo svojej horlivosti konať dobro, ako Marek, Pavlov spoločník (Sk 15:37–38). Ľudia môžu nejakú dobu nasledovať apoštola a podobne ako Démas sa vrátiť do sveta (2. Tim 4:10). Všetko to môžu ľudia urobiť.

Je to biedna vec — odpadnúť od viery. Predpokladám, že zo všetkých nešťastných vecí, ktoré sa človeku môžu stať, je to tá najhoršia. Uviaznutá loď, orol so zlomenými krídlami, záhrada prerastená burinou, harfa bez strún, kostol v ruinách, to všetko sú smutné pohľady. Ale vidieť odpadlíka je smutnejšie. Zranené svedomie, myseľ, ktorá nevie vydržať sama so sebou, spomienky plné sebaobviňovania, srdce prepichnuté Pánovými šípmi, duch zlomený váhou vnútorného obvinenia — to všetko je ochutnávkou pekla. Je to peklo na zemi. To, čo hovorí múdry muž, je závažné a dôležité: „Odpadlík sa nasýti svojimi cestami“ (Pr 14:14).

Príčina odpadnutia

Čo je teda najčastejšou príčinou odpadnutia? Verím, že jednou z hlavných príčin je spravidla zanedbávanie súkromnej modlitby. Tajná história pádov, samozrejme, nebude známa do posledného dňa. Môžem len povedať svoj názor ako Kristov služobník a študent srdca. Môj názor je, opakujem zreteľne, že odpadnutie sa spravidla začína zanedbaním súkromnej modlitby.

Biblie čítané bez modlitby, kázne počúvané bez modlitby, manželstvá uzavreté bez modlitby, cesty uskutočnené bez modlitby, domovy vybraté bez modlitby, priateľstvá vytvorené bez modlitby, samotné akty každodennej súkromnej modlitby uponáhľané alebo neprecítené srdcom — toto sú druhy zostupných krokov, ktorými mnoho kresťanov zostúpi do stavu duchovnej obrny, alebo dosiahne bod, v ktorom im Boh umožní obrovský pád. Toto je proces, ktorí vytvára váhajúcich Lótov, nestabilných Samsonov, Šalamúnov zbožňujúcich manželky, nedôsledných Ásov, poddajných Jehóšáfátov, príliš ustarostené Marty. Mnohých z nich môžeme nájsť v Kristovej cirkvi. Často je jednoduchá história takýchto prípadov takáto: stali sa nedbalými ohľadom súkromnej modlitby.

Spočiatku je to skryté

Môžeš si byť úplne istý, že ľudia padajú v súkromí dlho predtým, ako padnú na verejnosti. Odpadli na kolenách dlho predtým, ako odpadli verejne pred očami sveta. Podobne ako Peter najskôr ignorujú Pánovo varovanie, aby bdeli a modlili sa, a potom, podobne ako Petrovi, im chýba sila a v hodine pokušenia zaprú svojho Pána.

Svet si všimne ich pád a nahlas sa posmieva. Svet však nevie nič o skutočnom dôvode. Pohanom sa podarilo prinútiť známeho kresťana, aby obetoval kadidlo modle tým, že sa mu vyhrážali trestom horším ako smrť. Potom veľmi triumfovali pri pohľade na jeho zbabelosť a odpadnutie. Pohania však nevedeli, o čom nás informuje história, že práve v to ráno opustil svoju spálňu narýchlo a bez toho, aby dokončil svoje obvyklé modlitby.

Ak si skutočne kresťan, verím, že nikdy neodpadneš. Ak sa však nechceš stať odpadlíkom, pamätaj na otázku, ktorú sa ťa pýtam: Modlíš sa?

J. C. Ryle. Z knihy A Call to Prayer

Pýtam sa, či sa modlíš, pretože svedomitosť v modlitbe je tajomstvo nezvyčajnej svätosti.

Je nespochybniteľné, že existuje veľký rozdiel medzi skutočnými kresťanmi. Je veľká medzera medzi tým najprednejším a úplne posledným v Božej armáde. Všetci bojujú rovnaký dobrý boj, ale o koľko statočnejšie bojujú jedni ako druhí. Všetci konajú Pánovo dielo, ale o čo viac robia jedni ako druhí. Všetci sú svetlom v Pánovi, ale o čo jasnejšie svietia jedni ako druhí. Všetci bežia tie isté preteky, ale o koľko rýchlejšie jedni ako druhí. Všetci milujú toho istého Pána a Spasiteľa, ale o čo viac ho milujú jedni ako druhí. Pýtam sa každého skutočného kresťania, či to nie je tak.

Niektorí z Pánových ľudí vyzerajú, akoby od svojho obrátenia neboli schopní žiadneho pokroku. Sú znovuzrodení, ale zostávajú celý život bábätkami. Počujete od nich stále rovnakú starú skúsenosť. Pozorujete v nich rovnaký nedostatok duchovného apetítu, rovnaký nedostatok záujmu o čokoľvek, čo presahuje ich malý kruh, ako ste pozorovali pred desiatimi rokmi. Sú to skutočne pútnici, ale pútnici ako starovekí Gibeónci, ich chlieb je vždy suchý a stuchnutý, ich topánky vždy staré a ich odevy vždy zodraté a potrhané (Joz 9). Hovorím to so žiaľom a zármutkom, ale pýtam sa každého skutočného kresťana: Nie je to pravda? 

Sú iní z Pánovho ľudu, ktorí sa zdajú, akoby neustále napredovali. Rastú ako tráva po daždi. Pribúdajú ako Izrael v Egypte. Sú vytrvalí ako Gideon, aj keď niekedy slabnú, stále pokračujú. Neustále pridávajú milosť k milosti, vieru k viere a silu k sile. Zakaždým, keď ich stretneš, sa ich srdce zdá väčšie a duchovná postava vyššia a silnejšia. Zdá sa, že každý rok vidia viac, vedie viac, veria viac a cítia viac vo svojej viere. Majú nielen dobré skutky, ktorými dokazujú realitu svojej viery, ale sú v nich aj horliví. Nielenže činia dobre, ale v činení dobra neustávajú. Pokúšajú sa o veľké veci a konajú veľké veci. Keď neuspejú, skúsia to znova a keď padnú, čoskoro znova vstanú. A celý ten čas o sebe rozmýšľajú ako o biednych, neužitočných služobníkoch a nazdávajú sa, že nič nerobia (L 17:10). To sú tí, ktorí robia náboženstvo milé a krásne v očiach všetkých. Zbierajú chválu aj od neobrátených a získavajú dobré svedectvo aj od sebeckých ľudí sveta.

Je dobré ich vidieť, byť s nimi a počuť ich. Keď ich stretneš, môžeš veriť, že rovnako ako Mojžiš práve prišli z Božej prítomnosti. Keď sa s nimi rozlúčiš, cítiš, že ich spoločnosť zahrieva, ako keby bola tvoja duša blízko ohňa. Viem, že takíto ľudia sú vzácni. Pýtam sa iba: Nie sú niektorí takí?

Dôvod rozdielu

Ako dokážeme vysvetliť tento rozdiel, ktorý som práve opísal? Čo je dôvodom, prečo sú niektorí veriaci oveľa jasnejší a svätejší ako iní? Verím, že rozdiel, v devätnástich prípadoch z dvadsiatich, vyplýva z rozdielnych návykoch súkromnej modlitby. Verím, že tí, ktorí nie sú viditeľne svätí, sa modlia málo a tí, ktorí sú viditeľne svätí, sa modlia veľa.

Dovolím si tvrdiť, že tento názor niektorých čitateľov zaskočí. Nepochybujem o tom, že mnohí hľadia na viditeľnú svätosť ako na špeciálny dar, o ktorý sa môžu usilovať iba niektorí. Obdivujú ju z diaľky v knihách. Považujú za krásne, keď vidia príklad svätosti blízko seba. Ale myšlienka, že je to vec, ktorú má na dosah takmer každý, nikdy nevstúpi do ich mysle. Stručne povedané, považujú to za akýsi monopol poskytnutý niekoľkým favorizovaným veriacim, ale určite nie všetkým.

Verím, že je to veľmi nebezpečná chyba. Verím, že duchovná, ako aj prirodzená veľkosť závisí do veľkej miery od verného využitia prostriedkov, ktoré má každý k dispozícii. Nehovorím, samozrejme, že máme právo očakávať zázračné poskytnutie intelektuálnych darov, ale hovorím, že keď sa raz človek obráti k Bohu, jeho pokrok vo svätosti bude do značnej miery v súlade s tým, ako usilovne používa Bohom dané prostriedky. A s istotou tvrdím, že hlavným prostriedkom, skrze ktorý sa väčšina veriacich stáva veľkými v Kristovej cirkvi, je zvyk usilovnej súkromnej modlitby.

Modlitba je mocná

Pozri sa na životy najjasnejších a najlepších Božích služobníkov, či už v Biblii, alebo inde. Pozri, čo sa píše o Mojžišovi, Dávidovi, Danielovi a Pavlovi. Všimni si, čo je zaznamenané o Lutherovi, Bradfordovi a reformátoroch. Všimni si súkromné modlitby Whitefielda, Cecila, Venna, Bickerstetha a M’Cheynea. Povedz mi o jednom z tohto zbožného spoločenstva svätých a martýrov, ktorého najvýraznejším znakom nebolo, že to bol muž modlitby. Spoľahni sa na to — modlitba je mocná.

Modlitba prináša čerstvé a pokračujúce vyliatia Ducha. On jediný začína dielo milosti v srdci človeka. On jediný ho môže rozvíjať a zaručiť, aby prosperovalo. Dobrý Duch ale miluje, keď prosíme. A tí, ktorí najviac prosia, budú mať najviac z Jeho vplyvu.

Modlitba je najistejším prostriedkom proti diablovi a sužujúcim hriechom. Hriech nikdy neobstojí, keď sa proti nemu horlivo modlíme. Diabol nad nami nikdy nebude dlho vládnuť, keď prosíme Pána, aby ho vyhnal. Potom teda ale musíme predložiť všetky naše záležitosti pred nebeského Lekára, ak nám má poskytnúť každodennú úľavu.

J. C. Ryle. Z knihy A Call to Prayer

Pýtam sa, či sa modlíš, pretože modlitba je skutkom viery, ku ktorému sme veľmi povzbudzovaní.

Z Božej strane je všetko pripravené tak, aby bola modlitba jednoduchá, ak sa o ňu ľudia pokúsia. Jeho strana je otvorená. On očakáva každú námietku. Sú poskytnuté zdroje pre každú ťažkosť. Pokrivené miesta sú vyrovnané a drsné vyhladené. Človek, ktorý sa nemodlí, nemá žiadnu výhovorku.

Tu je cesta, po ktorej sa každý človek, akokoľvek hriešny a nehodný, môže priblížiť k Bohu Otcovi. Ježiš Kristus otvoril túto cestu svojou obeťou za nás na kríži. Božia svätosť a spravodlivosť nemusí desiť hriešnikov a držať ich späť. Stačí im volať k Bohu v Ježišovom mene, stačí im obhajovať sa Ježišovou vykupujúcou krvou a nájdu Boha na tróne milosti, ochotného a pripraveného vypočuť. Ježišove meno je nikdy nekončiacim pasom pre naše modlitby. V tomto mene sa môže človek smelo priblížiť k Bohu a prosiť s dôverou. Boh sa zaviazal, že ho vypočuje. Premýšľaj o tom. Nie je to povzbudzujúce?

Tu je Obhajca a Príhovorca, ktorý je neustále prítomný, aby prednášal modlitby tých, ktorí skrze Neho prichádzajú k Bohu. Ježiš Kristus je tým obhajcom. Mieša naše modlitby s kadidlom svojho vlastného všemohúceho príhovoru. Takto zmiešané stúpajú k Božiemu trónu ako príjemná vôňa. Samy osebe sú chabé, ale sú mocné a účinné v rukách nášho Veľkňaza a Staršieho brata. Zmenka bez podpisu je iba bezcenným kusom papiera. Švih pera jej dáva celú jej hodnotu. Modlitba úbohého dieťaťa Adama je sama oseba slabučká, ale mnoho zmôže, keď ju potvrdí ruka Pána Ježiša. V Ríme bol úradník, ktorý mal neustále otvorené dvere, aby mohol prijať akéhokoľvek rímskeho občana, ktorý sa na neho obrátil o pomoc. Rovnako je vždy otvorené aj ucho Pána Ježiša k volaniu tých, ktorí chcú milosť a milosrdenstvo. Je Jeho úradom pomáhať im. Ich modlitby sú Jeho potešením. Premýšľaj o tom. Nie je to povzbudzujúce?

Tu je Svätý Duch vždy pripravený pomôcť našim slabostiam v modlitbe. Jedna časť z Jeho špecifického úradu je pomáhať nám v našom úsilí hovoriť s Bohom. Nemusíme byť skleslí a zmietaní strachom, že nevieme čo povedať. Duch nám dá slová, ak si vyžiadame Jeho pomoc. Modlitby Pánovho ľudu sú inšpirované Pánovým Duchom, dielom Ducha Svätého, ktorý v nich prebýva ako Duch milosti a prosby. Pánov ľud môže s istotou dúfať vo svoje vypočutie. Nie sú to iba oni, ktorí sa modlia, ale Duch Svätý, ktorí prosí v nich. Čitateľ, premýšľaj o tom. Nie je to povzbudzujúce?

Prísľuby

Pre tých, ktorí sa modlia, existujú mimoriadne veľké a vzácne prísľuby. Čo myslel Pán Ježiš tým, keď povedal slová: „Proste a dostanete; hľadajte a nájdete; klopte a bude vám otvorené. Lebo každý, kto prosí, dostane; a kto hľadá, nájde; a kto klope, tomu bude otvorené.“ (Mt 7:7–8) „A dostanete všetko, o čokoľvek budete prosiť v modlitbe s vierou.“ (Mt 21:22) „… a čokoľvek budete prosiť v mojom mene, učiním to, aby Otec bol oslávený v Synovi. Keď ma teda budete prosiť o niečo v mojom mene, ja (to) učiním.“ (J 14:13–14) Čo myslel Pán tým, keď hovoril podobenstvá o priateľovi, ktorý príde o polnoci, alebo neodbytnej vdove (L 11:5; 18:1)? Premýšľaj nad týmito textami. Ak to nie je povzbudenie k modlitbe, potom slová nemajú žiaden význam!

Príklady

V Písme sú úžasné príklady sily modlitby. Zdá sa, že nič nie je pre modlitbu príliš veľké, príliš ťažké alebo príliš zložité. Získava veci, ktoré sa zdali nemožné a nedosiahnuteľné. Víťazí nad ohňom, vzduchom, zemou a vodou. Rozdeľuje Červené more. Prináša vodu zo skaly a chlieb z neba. Zastavuje slnko. Prináša oheň z neba na Eliášovu obetu. Mení Achitófelovu radu na bláznovstvo. Premáha Sancheríbovu armádu. Preto Mária, kráľovná Škótska, povedala: „Bojím sa modlitieb Johna Knoxa viac ako desaťtisícovej armády.“ Modlitba uzdravila chorých. Vzkriesila mŕtvych. Priniesla obrátenie duší. „Dieťa mnohých modlitieb,“ povedal starý kresťan Augustínovej matke, „nikdy nezahynie.“ Modlitba, bolesti a viera zmôžu všetko. Nič nie je nemožné, keď človek vie, že bol prijatý do Božej rodiny. „Preto ma teraz nechaj,“ sú pozoruhodné Božie slová Mojžišovi, keď sa prihovára za Izrael — chaldejská verzia znie „zanechaj modlitby“ (2. M 32:10). Kým sa Abrahám modlil za Sodomu, Pán neprestával dávať. Prestal dávať, keď sa Abrahám prestal modliť (1. M 18:32–33). Premýšľaj o tom. Nie je to povzbudzujúce?

Čo viac môže chcieť človek, aby vykročil vo viere, ako to, čo som mu práve povedal o modlitbe? Čo viac sa dalo spraviť, aby uľahčilo cestu k trónu milosti a odstránilo všetko, o čo sa hriešnici mohli potknúť? Ak by takéto dvere boli otvorené pre diablov v pekle, skákali by od radosti a celú tú jamu by naplnili výkriky radosti.

Kde však skryje svoju hlavu človek, ktorý zanedbáva takéto skvelé povzbudenia? Čo možno povedať o človeku, ktorý nakoniec umrie bez modlitby? Mám obavu, aby si ty nebol tým človekom. Preto je určite dobre, že sa pýtam: Modlíš sa?

J. C. Ryle. Z knihy A Call to Prayer

Pýtam sa ťa, či sa modlíš, pretože vo viere neexistuje iná povinnosť, ktorá by bola taká zanedbávaná, ako je súkromná modlitba.

Žijeme v dobe, keď mnohí vyznávajú svoje náboženstvo. Máme viac miest pre verejné bohoslužby ako kedykoľvek predtým. Navštevuje ich viac ľudí ako kedykoľvek predtým. A predsa, napriek všetkému tomuto verejnému náboženstvu verím, že dochádza k obrovskému zanedbávaniu súkromnej modlitby. Je to jedna z tých súkromných výmen medzi Bohom a našimi dušami, ktoré nikto nevidí, a preto taktiež jedna z tých, pri ktorých sú ľudia pokúšaní nevšímať si ju a nečiniť. Verím, že tisíce nikdy nevyslovia v modlitbe ani slovo. Jedia. Pijú. Spia. Vstávajú. Idú do práce. Vracajú sa domov. Dýchajú Boží vzduch. Vidia Božie Slnko. Kráčajú po Božej zemi. Užívajú Božie milosrdenstvá. Ich telá umierajú. Čaká ich súd a večnosť. Nikdy ale nehovoria k Bohu. Sú ako zvieratá, ktoré umierajú. Správajú sa ako stvorenia bez duše. Nemajú čo povedať tomu, kto má v rukách ich život, dych a všetky veci a z ktorého úst musia jedného dňa prijať večný rozsudok. Aké desivé sa to zdá — ale aké bežné, ak by vyšli najavo skryté veci ľudí.

Niektorí sú iba formálni

Verím, že existujú desaťtisíce, ktorých modlitby nie sú ničím viac ako formalitou, mechanicky opakovaným súborom slov, bez jedinej úvahy nad tým, čo znamenajú. Niektorí opakujú pár unáhlených viet, ktoré pochytili, keď boli deťmi. Niektorí sa uspokoja s opakovaním kréda, zabudnúc na to, že v ňom nie je žiadna prosba. Niektorí pridajú Pánovu modlitbu (Mt 6:9–13), ale bez štipky túžby, aby sa jej závažné prosby naplnili.

Mnohí, dokonca aj tí, ktorí používajú dobré formy, mrmlú svoje modlitby, keď si ľahnú do postele, alebo keď sa ráno umývajú alebo obliekajú. Môžu si myslieť, čo chcú, ale môžu sa spoľahnúť, že z Božieho pohľadu toto nie je modlitba. Slová bez účasti srdca sú pre naše duše rovnako márne, ako je bubnovanie biednych pohanov pred ich modlami. Kde nie je srdce, pery a jazyk môžu pracovať, ale nie je tam nič, čomu môže Boh načúvať, nie je tam modlitba. Nepochybujem o tom, že Saul odriekal mnohé dlhé modlitby predtým, ako ho Pán stretol na ceste do Damasku. Avšak až keď bolo jeho srdce zlomené, Pán povedal: „Hľa, modlí sa.“ (Sk 9:11)

Prekvapuje ťa to? Počúvaj ma, a ja ti ukážem, že takto nehovorím bezdôvodne. Myslíš si, že moje tvrdenia sú prehnané a neopodstatnené? Venuj mi pozornosť, a ja ti ukážem, že hovorím pravdu.

Prečo sa ľudia nemodlia

Zabudol si na to, že nie je prirodzené modliť sa? „Telesné zmýšľanie je nepriateľstvo voči Bohu“ (R 8:7). Túžbou ľudského srdca je dostať sa čo najďalej od Boha a nemať s Ním nič spoločné. Človek necíti voči Bohu lásku, ale strach. Prečo by sa modlil človek, ktorí si neuvedomuje svoj hriech, svoju duchovnú potrebu, neverí skutočne vo veci, ktoré nevidí a nemá túžbu po svätosti a nebi? Väčšina ľudí nevie a necíti nič z týchto vecí. Mnohí kráčajú širokou cestou (Mt 7:13). Na to nemôžem zabudnúť. Preto smelo hovorím: Verím, že málokto sa modlí.

Zabudol si, že nie je moderné modliť sa? Je to jedna z vecí, za ktorú by sa väčšina ľudí hanbila. Stovky by sa radšej vrhli do najťažšieho boja alebo by sa upli k zúfalej nádeji, ako by verejne vyznali, že sa pravidelne modlia. Tisíce sú tých, ktorí ak musia spať v rovnakej izbe s cudzincom, si radšej ľahnú do postele bez modlitby. Pekne sa obliekať, ísť do divadla, mať povesť chytrého a príjemného človeka, to všetko je moderné — modlitba ale nie. Na to nemôžem zabudnúť. Nemôžem si myslieť, že nejaký zvyk, za ktorí sa tak mnohí hanbia, je bežný. Verím, že málokto sa modlí.

Zabudol si, aké životy mnohí žijú? Môžeme skutočne veriť, že ľudia sa dňom nocou modlia proti hriechu, keď vidíme, ako sa do neho vrhajú? Môžeme predpokladať, že sa modlia proti svetu, keď sú úplne pohltení a zaujatí svetskými záležitosťami? Môžeme si myslieť, že skutočne žiadajú od Boha milosť slúžiť Mu, keď neukazujú najmenšiu túžbu po službe? Nie, je úplne jasné, že väčšina ľudí neprosí Boha alebo nemyslí vážne svoje slová, keď prosia, čo je vlastne to isté. Modlitba a hriech nebudú nikdy spoločne prebývať v jednom srdci. Modlitba pohltí hriech alebo hriech zadusí modlitbu. Na to nemôžem zabudnúť. Vidím životy ľudí. Verím, že málokto sa modlí.

Zabudol si, ako mnohí umierajú? Mnohí, keď sa ich smrť priblíži, sú Bohu úplne neznámi. Nielenže sú smutne neznalí Jeho evanjelia, ale rovnako smutne im chýba moc hovoriť s Ním. V ich snahe pristúpiť k Nemu je hrozná nešikovnosť a plachosť. Zdá sa, že robia niečo úplne nové. Zdá sa, ako keby chceli, aby ich niekto Bohu predstavil, ako keby s Ním nikdy predtým nehovorili. Spomínam, ako som počul o dáme, ktorá dychtila po návšteve pastora na svojej smrteľnej posteli. Túžila, aby sa s ňou modlil. Spýtal sa, za čo sa má modliť. Nevedela a nedokázala mu odpovedať. Nedokázala pomenovať jedinú vec, ktorú si priala od Boha pre svoju dušu. Zdalo sa, že všetko, čo chce, je iba oficiálnosť modlitby pastora. Tomu dokážem rozumieť. Smrteľné postele odhaľujú tajomstvá. Nedokážem zabudnúť na to, čo som videl pri chorých a umierajúcich. To ma taktiež vedie k viere, že málokto sa modlí.

Nevidím do tvojho srdca. Nepoznám tvoju osobnú duchovnú históriu. Ale z toho, čo vidím v Biblii a vo svete, som si istý, že ti nemôžeme položiť dôležitejšiu otázku ako túto: Modlíš sa?

J. C. Ryle. Z knihy A Call to Prayer

Znova sa pýtam, či sa modlíš, pretože zvyk modliť sa je jedným z najistejších znakov skutočného kresťana.

Všetky Božie deti na zemi sú v tomto ohľade podobné. Od chvíle, keď sa ich viera stala živou a skutočnou, sa modlia. Tak ako je prvým znakom života novorodenca pri jeho príchodu na svet skutočnosť, že dýcha, tak je modlitba prvou činnosťou mužov a žien, keď sa znova narodia.

Toto je jeden z najbežnejších znakov všetkých vyvolených Božích: „vždy sa modliť a neochabovať“ (L 18:1). Duch Svätý, ktorý z nich robí nové stvorenia, v nich vypracováva vedomie adopcie a vedie ich, aby volali: „Abba, Otče“ (R 8:15). Keď ich Pán Ježiš oživuje, dáva im hlas a jazyk, a hovorí im: „Nebuďte viac nemý.“ Boh nemá žiadne nemé deti. Modlitba je rovnakou súčasťou ich novej prirodzenosti, ako je plač súčasťou prirodzenosti dieťaťa. Vidia svoju potrebu milosrdenstva a milosti. Cítia svoju prázdnotu a slabosť. Nemôžu konať inak. Musia sa modliť.

Pozorne som sa pozrel na životy Božích svätých v Biblii. Od Prvej knihy Mojžišovej po Zjavenie Jána som nenašiel jediného, ktorý by nebol človekom modlitby. Charakteristikou zbožných je, že „vzývajú Otca“ (1. Pt 1:17), alebo „meno nášho Pána Ježiša Krista“ (1. K 1:2). Charakteristikou hriešnych je zas, že „nevzývajú Hospodina“ (Ž 14:4).

Čítal som životopisy mnohých významných kresťanov, ktorí žili na zemi od biblických dní. Zistil som, že niektorí boli bohatí, niektorí chudobní. Niektorí vzdelaní, iní nevzdelaní. Niektorí boli episkopáli a niektorí kresťania iných mien. Niektorí boli kalvíni a niektorí arminiáni. Niektorí mali zaľúbenie v liturgii a niektorí ju nepoužívali vôbec. Jednu vec ale mali všetci spoločnú. Boli to ľudia modlitby.

Študujem súčasné správy misionárskych spoločností. S radosťou vidím, že pohanskí muži a ženy v rôznych častiach sveta prijímajú evanjelium. Ľudia sa obracajú v Afrike, na Novom Zélande, v Hindustane, v Číne. Títo ľudia sa od seba prirodzene líšia v každom ohľade. Jednu pozoruhodnú vec ale vidím na všetkých misionárskych staniciach — obrátení sa vždy modlia.

Nemodliť sa

Nepopieram, že človek sa môže modliť nehorlivo a neúprimne. Ani na okamih nepredstieram, že holá skutočnosť, že sa človek modlí, dokazuje všetko ohľadom jeho duše. Ako v iných oblastiach náboženstva, aj v tejto môže byť pretvárka a pokrytectvo.

Hovorím ale toto — nemodliť sa je jasným dôkazom, že človek ešte nie je skutočným kresťanom. Nemôže si skutočne uvedomovať svoje hriechy. Nemôže milovať Boha. Nemôže sa pokladať za Kristovho dlžníka. Nemôže túžiť po svätosti. Nemôže túžiť po nebi. Ešte sa musí znova narodiť. Ešte sa musí stať novým stvorením. Môže sa sebaisto chváliť vyvolením, milosťou, vierou, nádejou a poznaním — a oklamať neznalých. Môžeš si ale byť istý, že to všetko sú prázdne reči, ak sa nemodlí.

Skutočný dôkaz

A navyše tvrdím, že zo všetkých dôkazov skutočného pôsobenia Ducha je zvyk horlivej súkromnej modlitby jeden z najviac dostatočných, ktoré môžeme menovať. Človek môže kázať z falošných motívov. Človek môže písať knihy, nádherne hovoriť a zdať sa svedomitým v dobrých skutkoch — a predsa byť Judášom Iškariotským. Človek ale málokedy ide do svojej komôrky a v skrytosti vylieva svoju dušu pred Bohom, ak to nemyslí vážne. Samotný Pán označil modlitbu za najlepší dôkaz skutočného obrátenia. Keď poslal v Damasku Ananiáša k Pavlovi, nedal mu žiaden iný dôkaz zmeny jeho srdca ako toto: „Hľa, modlí sa.“ (Sk 9:11)

Viem, že predtým, ako sa človek začne modliť, môže sa v jeho mysli toho odohrávať mnoho. Môže mať mnoho presvedčení, túžob, prianí, pocitov, zámerov, predsavzatí, nádejí a obáv. Všetky tieto veci sú ale neistými dôkazmi. Môžeme ich nájsť aj pri bezbožných ľuďoch, a často vyjdú nazmar. V mnohých prípadoch nie sú trvácnejšie ako ranná hmla a rosa, a rýchlo sa pominú. Skutočná horlivá modlitba, pochádzajúca zo zlomeného a kajúcneho ducha, má väčšiu cenu ako všetko toto dohromady.

Viem, že Duch Svätý, ktorý povoláva hriešnikov z ich hriešnych ciest, ich v mnohých prípadoch vedie k známosti Krista veľmi pomaly. Oko človeka však môže rozsúdiť iba to, čo vidí. Nemôžem nazvať kohokoľvek ospravedlneným, kým neuverí. Neodvážim sa povedať, že ktokoľvek verí, kým sa nemodlí. Nedokážem pochopiť nemú vieru. Prvým skutkom viery bude hovoriť k Bohu. Viera je pre dušu to, čo je život pre telo. Modlitba je pre vieru to, čo je dych pre život. Nedokážem pochopiť, ako môže človek žiť, a nedýchať, a rovnako nedokážem pochopiť, ako môže človek veriť, a nemodliť sa.

Nikdy sa nečuduj, ak budeš počuť služobníkov evanjelia tak veľa hovoriť o dôležitosti modlitby. Toto je bod, ku ktorému ťa chceme priviesť — chceme vedieť, že sa modlíš. Tvoja doktrína môže byť správna. Tvoja láska k protestantizmu môže byť vrúcna a zjavná. To všetko ale môžu byť iba znalosti hlavy a túžba po príslušnosti. Chceme vedieť, či poznáš trón milosti a či hovoríš k Bohu rovnako, ako hovoríš o Bohu.

Chceš zistiť, či si skutočný kresťan? Potom si buď istý, že toto je najdôležitejšia otázka: Modlíš sa?

J. C. Ryle. Z knihy A Call to Prayer

Mám na teba otázku. Je obsiahnutá v dvoch slovách: Modlíš sa?

Odpovedať na ňu dokážeš iba ty. Tvoj duchovný vie, či sa zúčastňuješ verejných bohoslužieb, alebo nie. Tvoji príbuzní vedia, či sa v tvojom dome konajú rodinné modlitby, alebo nie. Ale to, či sa modlíš v súkromí, alebo nie, je záležitosť medzi tebou a Bohom.

Z celého srdca ťa prosím, aby si venoval pozornosť tomu, čo ti predkladám. Nepovedz, že je to príliš osobná otázka. Ak je tvoje srdce v poriadku pred Bohom, nie je dôvod, aby si sa jej bál. Neodbi moju otázku odpoveďou, že „odriekaš svoje modlitby“. Jedna vec je odriekať modlitby a druhá modliť sa. Nepovedz mi, že moja otázka je zbytočná. Pár minút ma počúvaj a ja ti ukážem, že pre ňu mám dobré dôvody.

Nevyhnutná pre spásu

Pýtam sa, či sa modlíš, pretože modlitba je absolútne nevyhnutná k spáse človeka. Hovorím absolútne nevyhnutná a hovorím to zámerne. Nehovorím teraz o deťoch alebo duševne zaostalých. Nesnažím sa vyriešiť postavenie pohanov. Viem, že od toho, komu bolo málo dané, bude sa málo žiadať. Hovorím obzvlášť o tých, ktorí nazývajú samých seba „kresťanmi“ v zemi, ako je tá naša. A hovorím, že žiaden muž ani žena, ktorí sa nemodlia, nemôžu očakávať, že budú spasení.

Pevne sa držím toho, že spása je skrze milosť. S radosťou by som poskytol úplné odpustenie tomu najväčšiemu hriešnikovi, ktorý kedy žil. Neváhal by som pri jeho smrteľnej posteli povedať: „Dokonca aj v tejto chvíli uver v Pána Ježiša Krista a budeš spasený.“ Ale to, že človek môže získať spasenie bez toho, aby oňho požiadal, v Biblii nevidím. To, že človek príjme odpustenie svojich hriechov bez toho, aby čo i len vnútorne pozdvihol svoje srdce a povedal: „Pane Ježiši, odpusť mi,“ to nikde nenachádzam. Nachádzam, že nikto nebude spasený kvôli svojim modlitbám, ale nenachádzam, že niekto bude spasený bez toho, aby sa modlil.

Nie je absolútne nevyhnutné k spáse, aby človek čítal Bibliu. Človek môže byť negramotný alebo slepý a predsa mať Krista vo svojom srdci. Nie je absolútne nevyhnutné, aby človek počul verejné kázanie evanjelia. Môže žiť na mieste, kde sa evanjelium nekáže, môže byť pripútaný na lôžko alebo hluchý. To však nemôžeme povedať o modlitbe. Je absolútne nevyhnutné, aby sa človek modlil.

Osobná zodpovednosť

Neexistuje žiadna ľahká cesta k zdraviu alebo múdrosti. Princovia a králi, chudobní a roľníci, všetci rovnako musia napĺňať potreby svojich tiel a myslí. Nikto nemôže jesť, piť alebo spať za niekoho druhého. Nikto sa nemôže za druhého naučiť abecedu. To všetko musí človek spraviť sám za seba, inak sa to nestane.

S dušou je to rovnako ako s mysľou a telom. Existujú určité veci, ktoré sú absolútne nevyhnutné pre zdravie a blahobyt duše. Každý človek im musí venovať pozornosť sám za seba. Každý musí sám za seba činiť pokánie. Každý sa musí sám za seba obrátiť na Krista. A každý musí sám za seba hovoriť s Bohom a modliť sa. Musíš to spraviť za seba, pretože nikto iný to za teba spraviť nemôže.

Nemodliť sa znamená byť bez Boha, bez Krista, bez milosti, bez nádeje a bez neba. Znamená to byť na ceste do pekla. Ešte sa čuduješ, prečo sa pýtam: Modlíš sa?

J. C. Ryle. Z knihy A Call to Prayer