Ako „posväcujeme“ dieťa?

Najskôr si všimnime, že hebrejské sloveso preložené ako „vychovávať“ sa v Biblii objavuje ešte trikrát a v každom prípade sa prekladá ako „posvätenie“ domov, či už domy ľudí (5. M 20:5) alebo dom Boží (1. Kr 8:63; 2. Kron 7:5).

To naznačuje, že počiatočný príkaz vyzýva rodičov, aby zverili svoju mládež určitému, možno dokonca náboženskému smeru konania — aby neustále prosili v prítomnosti Boha a iných: „Nech to, čo sa stane v živote tohto mladého človeka, zväčší veľkosť, hodnotu a moc nášho Boha.“  Preklad pôvodného slova ako „vychovávať“ teda môže byť prislabý, keďže zrejme stráca prvok (významu) zasvätenia náboženskému a morálnemu nasmerovaniu (Waltke, 204).

Samozrejme, „posvätenie“ dieťaťa v sebe zahŕňa bežný záväzkový obrad, ktorým sa mnohí rodičia zaviažu pri narodení dieťaťa. Hoci celkový kontext Prísloví naznačuje, že akt posvätenia (Príslovia 22:6) je zameraný viac na úmyselné, neprerušované vedenie sŕdc našich detí na závislosti na Bohu, v čase keď rastú do dospelosti — pri ktorom sú si deti vedomé zámeru rodičov. Toto nie je pasívna výzva pre otcov a mamy.

Ďalej tento náš preklad „na počiatku jeho cesty“ veľmi svojským spôsobom zachytáva hebrejské: „podľa toho, čo im prikazuje ich cesta.“ Takže príkaz z Prísloví doslova znamená: „Posväťte mládež podľa toho, čo im prikazuje ich cesta,“ alebo lepšie povedané: „Zasväťte deti podľa toho, čo si ich cesta vyžaduje.“

Cesta dieťaťa

Takže čo podľa Prísloví 22,6 znamená: „Podľa toho, čo im prikazuje ich cesta“? Vo vyučujúcich knihách, akou je aj kniha Prísloví, nájdeme len dve „cesty“ — cestu múdrosti a života a cestu pochabosti a smrti.

— Predchádzajúci verš tvrdí: „Tŕnie a osídla sú na ceste zvrátenca, kto sa im zďaleka vyhne, chráni si život.“ (Prís 22:5)

— Iný verš hovorí podobne:  „Spravodlivosť urovnáva cestu bezúhonnému, bezbožný však padá vlastnou bezbožnosťou.“ (Prís 11:5)

— Vezmime do úvahy aj nasledujúci verš: „Kto sa bojí Hospodina, žije statočne, ale kto Ním pohŕda, chodí nerovnými cestami.“ (Prís 14:2)

— A ďalší verš hovorí znova: „Cesta statočných sa vyhýba zlu, život si chráni, kto bdie nad svojím správaním.“ (Prís 16:17).

V Prísloviach záleží morálny obsah cesty od toho, kto po tej ceste kráča — či je to Boh (Prís 8:22), múdry muž (Prís 11:5; 14:8; 16:7), ľudia vo všeobecnosti (Prís 16:9; 20:24) či blázon (Prís 19:3; Waltke, 205). Podstatné pre nás je, že „cesta mladých“ je často nesprávna.

V prvom rade si všimnime, že keď sú mladí ponechaní na seba samých, chýba im úsudok a srdcia majú naplnené bláznovstvom. „Videl som medzi neskúsenými, zbadal som medzi mládežou chlapca bez rozumu“ (Prís 7:7). „Bláznovstvo väzí v srdci chlapca, ale trestajúci prút ho odstráni z neho.“ (Prís 22:15).

Ďalej, bez disciplíny prinášajú mladí rodičom hanbu. „Prút a karhanie dávajú múdrosť, ale roztopašné dieťa robí hanbu svojej matke“ (Prís 22:19). Z tohto kontextu vyplýva, že Príslovia pravidelne vyzývajú rodičov, aby pokorili svoje deti a poučili ich v múdrosti. „Trestaj syna, kým je ešte nádej, ale nedaj sa strhnúť k tomu, aby si ho usmrtil“ (Prís 19:18; 1:1–4; 29:15).
V prísloviach sa „cesta“ dieťaťa zdá viac negatívna ako pozitívna — je to cesta bez múdrosti. 

Pestovanie a tvarovanie potenciálu

Tieto texty môžu zavádzať k tomu, aby sme čítali Príslovia 22:6 ako sarkastický alebo ironický príkaz, ktorý varuje rodičov pred výsledkom výchovy, ak nenastavia štandardy a hranice pre svoje deti. Podobný ironický príkaz nájdeme vo verši v Prísloviach 19:27, ktorý opäť začína príkazom: „Prestaň, syn môj, počúvať napomenutia, a zatúlaš sa od rozumných slov.“

 Ak podobným spôsobom čítame Príslovia 22:6, v podstate z toho vyplýva: „Nechajme chlapca robiť si čo chce a stane sa z neho tvrdohlavý dospelý muž, ktorý je neschopný zmeny! Vychovávajme ho v súlade s jeho tvrdohlavým srdcom a zostane tvrdohlavý (Clifford, 197). Kedysi som čítal Príslovia takýmto štýlom.

Teraz tento prístup spochybňujem a mám na to tri dôvody. V prvom rade, sarkastické čítanie si vyžaduje pasívnejší prístup k rodičovstvu, ktorý sa nestotožňuje so slovesom „vychovávať“ (zasvätiť), ktoré vyjadruje vedomý úmysel.

My rodičia vyučujeme naše deti stále, dokonca aj skrze našu pasivitu. Napríklad, tým že ich nevedieme k tomu, aby činili pokánie pred Bohom, ich učíme, že je v poriadku žiť si ako kráľ a kráľovná a nie ako služobník. Ak ich nepoučíme o Božích prikázaniach, učíme ich, že Božie slovo nie je najvyššou autoritou v našich životoch. Tým, že im nenastavíme hranice, im dávame najavo, že nám je jedno, či robia dobro alebo zlo.

Aj napriek tomu tento spôsob pasívnej výchovy nie je to, čo je vyjadrené príkazom „zasvätiť!“ Namiesto toho tu autor Prísloví povoláva rodičov, aby vedome odovzdali, alebo nasmerovali morálne a náboženské smerovanie mladých.

Po druhé, cesta mládeže je prirodzene negatívna, keď sa nechá na nich, Príslovia 22:6 nám však ukazujú nie tvrdohlavého jednotlivca, ale toho, ktorý prosperuje z disciplíny a vedenia svojich rodičov („zasvätenia!“). Teraz sa na výrok „Zasväťte mládež podľa toho, čo im prikazuje ich cesta,“ môžeme pozrieť inak. Budúcnosť mládeže, každého jedného z nich, je naplnená rôznymi možnosťami a my ako rodičia ich musíme rozpoznať a viesť kroky našich detí k zbožnosti. Tento verš je o smerovaní a potenciáli, čo naznačuje, že slovné spojenie „jeho cesty“, hoci nie je špecifikované, napriek tomu vystihuje zmysel tohto verša.

Po tretie, dôsledok príkazu „zasvätiť“ našu mládež je, že ani v starobe sa z tej cesty, ktorej ho „zasvätíme“, neodchýli. V Prísloviach sa taktiež píše, že múdrych, nie pochabých zdobia ich šediny, ktoré prichádzajú s vekom (Prís 20:29), takže sa zdá, že predpovedajú cestu k múdrosti, nie k pochabosti (Waltke, 205).

Príslovie pre rodičov a deti

Z tohto verša (Prís 22:6) taktiež vyplýva, že morálne a náboženské tvarovanie detí rodičmi má na nich stály, dobrý vplyv. Tento verš nie je jednoznačné zasľúbenie rodičom, aj keď vo zvyšku knihy sa píše, že budúcnosť mládeže závisí nie len na vedení rodičov, ale taktiež veľmi závisí od jeho alebo jej rozhodnutí. Napríklad už v skoršom verši sa píše, že mladý si majú chrániť svoju dušu pred zvrátencami (Prís 22:5). Môžu si vybrať, či budú nasledovať cestu zlých, až prídu k smrti (Prís 2, 12 — 19), alebo môžu dať na múdrosť svojich rodičov a vybrať si dobrú cestu spravodlivosti k životu (Prís 22:1–11; 20).

Zatiaľ čo verš Príslovia 6:22 je napomenutím pre rodičov, kniha Prísloví ako celok slúži ako sprievodca pre mladých (Prís 1:4), čo naznačuje, že Príslovia majú snahu priviesť mládež späť na správnu cestu. Ak si syn či dcéra a máš rodičov, ktorí  ťažko pracovali, aby v tvojom živote zaviedli správne morálne a náboženské hranice (aj keď nie sú dokonalí), potom dnes nebojuj proti tejto ceste hlúpymi rozhodnutiami.

Príslovia 22:6 zavádzajú princíp, ktorý sa časom potvrdí ako správny, pokiaľ nezasiahne Boh či už v dobrom, alebo v zlom. Ako rodič sa teším z  usmernení, ktoré mi dáva Božie slovo — Pán povolal mňa a moju manželku, aby sme aktívne a úmyselne zasväcovali našich šesť detí, aby reprezentovali a odzrkadľovali Božiu slávu v Kristovi.

Verš z Prísloví 22:6 mi taktiež ukazuje, ako často ja a moje deti padáme. Radujem sa preto v moci evanjelia, aby obmedzilo moje vlastné chyby a obmäkčilo tvrdé srdcia mojich detí. Boh v Kristovi oživuje tých, ktorí boli mŕtvi kvôli hriechu (Ef 2:4–5), odpúšťa tým, ktorí vyznávajú svoje hriechy (1. J 1:9) a premáha staré stvorenie novým (2. Kor 5:17).

JASON DEROUCHIE © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Pred štyrmi rokmi sa naše životy znova rozkývali a boli naplnené žiaľom, keď pokus o adopciu zlyhal. Bol som práve vonku so svojím synom, stavali sme poschodovú posteľ pre neho a pre jeho budúceho brata, keď prišiel telefonát. Malá trojročná sirota, ktorá tak zúfalo potrebovala rodinu, ktorú sme už začali milovať ako svoje vlastné dieťa, ktorá už o ďalších sedem dní mala niesť moje meno — toto dieťa zostalo sirotou a už sa nedalo adoptovať. Naše srdcia boli zdrvené, keď sme vstúpili do nového obdobia Božích prejavov toho, že Jeho hodnota je nad všetkým ostatným.

Pozeranie sa na Ježiša

Prečo Boh neba a zeme dáva len preto, aby bral? Je veľa dôvodov, ktoré som sa už naučil, ale v Zachariášovi 12:10 nachádzam nečakanú poznámku.

Viac ako päťsto rokov pred Getsemanom a Golgotou Boh prehlasuje:

„Vylejem na dom Dávidov a na obyvateľov Jeruzalema ducha milosti a nástojčivých prosieb. Potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli. Budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčikom, a trpko nad ním žialiť, ako sa žiali nad prvorodeným.“

Medzi Kristovou slávou a stratou dieťaťa je priamy vzťah. Noc plná žiaľu a prebodávajúca bolesť, chvenie v duši a vzlykanie spôsobené stratou — to všetko má byť mierkou pre druh bolesti, ktorú by sme my sami mali cítiť nad smrťou, ktorú podstúpil Kristus na našom mieste.

„On bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti.“ (Izaiáš 53:5) Je to hrozné. Zviera to žalúdok. Je to horšie, ako slová dokážu opísať. Ale On takto utvoril spôsob, ktorým možno niesť náš smútok a žiaľ — spôsob, ako môžeme byť uzdravení (Izaiáš 53:4–5; 1. Petrov 2:24). Slovami Zachariáša, v deň, keď Boží vlastný Syn bol prebodnutý, „bol otvorený prameň… , aby sa očistili zo svojej hriešnosti a nečistoty“ (Zachariáš 13:1). Vzal ten najhorší druh bolesti, aby uzdravil našu najväčšiu bolesť.

Sľúbená pomoc

Počujeme Petrove slová: „Tento Ježiš, … ktorého ste ukrižovali“ (Skutky apoštolov 2:23) a spolu s davom sme „bodnutí v srdci“ a vyhlasujeme: „Čo robiť?“ (Skutky apoštolov 2:37) Náš zármutok je veľký, no potom v našich ušiach zazvonia slávne pravdy: „Kajajte sa! A nech sa každý z vás dá pokrstiť v meno Ježiša Krista na odpustenie hriechov“ (Skutky apoštolov 2:38) a „každý, kto bude vzývať meno Pánovo, bude zachránený“ (Skutky apoštolov 2:21). Spasenie zastavuje smútok. Sláva neprichádza napriek zármutku, ale práve pre zármutok.

Keď je smútok zo straty doplnený vierou v Ježiša, každé ráno prichádzajú nové milosti, a to všetko preto, že vieme, čo znamená pozerať sa na Toho, ktorý bol prebodnutý za nás. V tomto máme nádej a sľúbenú pomoc na našu bitku s hriechom a na časy, keď sa tí, ktorých milujeme, pominú. V Kristovi nebude mať zármutok posledné slovo.

Jason DeRouchie © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org