Selfie tyče boli transparentmi a „sýýýýr“ bol refrénom, kým smartfóny dokumentovali na sociálnych sieťach najlepší život každého človeka.

Žijem svoj najlepší život. Je to hashtag, hovorový výraz, akási mantra dneška. Je to najčastejšie citovaná rada od Oprah a variácia #1 New York Times Best Selleru od Joela Osteena. Dostalo sa to z vyvýšených plošín znalcov až do hlavného prúdu názorov väčšiny. Je to v také všadeprítomné, až sa my, Kristovi nasledovníci, musíme samých seba pýtať, či je to aj vo vnútri cirkvi — v našom vnútri.

Prikrášlená teológia prosperity

Rýchlo odmietneme do očí bijúcu herézu učiteľov prosperity. Nasrdíme sa, keď v televízii vysielajú uzdravenia, takzvané padanie pod mocou Ducha, a pre sľuby, že ak budeš dávať, až kým to nebude bolieť, Boh ťa požehná. Záruky zdravia a bohatstva výmenou za dostatočnú vieru nás nútia smiať sa, alebo zúriť. Veríte týmto chlapíkom? Pýtame sa navzájom. Ako ľudia naletia na tento nezmysel?

Ale – ale — nenazdávame sa ja a ty do istej miery, že kvôli tomu, že náš Boh je dobrý a pretože naše správanie je dosť dobré, aj náš život by mal byť dobrý? Nečakáme, že aj my sami budeme mať do istej miery zdravie a bohatstvo? Myslím to tak, že Bohu sme dali svoj život. Zasvätili sme mu svoje deti. Čítame si Jeho Slovo. Svoje rána začíname modlitbou k Nemu. Patríme Mu a On patrí nám. Mal by nás teda žehnať, nemám pravdu?

Pre toľkých z nás žijúcich na Západe — a tu sa so smútkom dívam do zrkadla — je kresťanstvo čerešňou na vrchu už tak sladkého zmrzlinového pohára. V kúte nášho srdca a mysle na nás číha prikrášlená teológia prosperity: Som Božím dieťaťom. Jeho vôľou pre mňa je, aby som žil dobrý život — svoj najlepší život práve tu a práve teraz.

Obetuj svoj život

Ako to podľa Písma vyzerá, keď žijem svoj najlepší život? Musíme na túto otázku hľadať odpoveď v Písme, pretože nás zaplavujú odpovede z iných zdrojov. Sociálne siete, obálky časopisov, filmy a všetky tie nepreberné predstavy pop kultúry nám vravia, že náš najlepší život by sa mal podobať na to dievča, ktoré opísali na ulici v Ríme: „Cestuje. Ona robí len to, čo sa jej zachce, chápeš?“

Ale Kristove slová idú priamo do srdca:

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma: Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho, ale kto by stratil život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho. Veď čo osoží človeku, ak získa aj celý svet, ale utrpí škodu na svojej duši?“ (Mk 8:34–36)

Podľa Ježiša je ten najlepší život taký, ktorý je v Ňom stratený. V ostrom rozpore s kultúrnym ovzduším, ktoré dýchame, nás Ježiš vyzýva, aby sme sa neusilovali získať celý svet. Namiesto toho nám s láskou nariaďuje, aby sme vzali svoj kríž a nasledovali Jeho, nášho Spasiteľa, ktorý ochotne obetoval svoj život za ten náš.

Ježiš hovorí, že svoj najlepší život nájdeme vtedy, keď ho obetujeme.

Večné pomníky

Mojej rodine neuniklo, že keď sme sa fotili pred rozpadávajúcimi rímskymi pomníkmi, ktoré boli venované ľuďom, stavali sme si svoj vlastný pomník — digitálny záznam nášho výletu, našej rodiny, nášho (najlepšieho?) života. Presne tak, ako sa rozpadá ten obelisk, ktorý dokumentuje víťazstvá bitiek, tak sa rozpadnú aj naše fotky a účty na sociálnych sieťach. Všetky pomníky ľuďom — vápencové, digitálne a iné — musia nakoniec padnúť.

No existuje taký druh pomníka, ktorý pretrvá. Existujú skutky, ktoré sú večné, a uskutočňujú sa v tom „najlepšom živote“, ktorý prikázal Kristus. Taký život, ktorý je v Ňom stratený, je v skutočnosti zachránený. A skutky konané pre Neho trvajú na veky vekov.

Apoštol Pavol povedal, že nakoniec

„každého dielo vyjde najavo; ukáže to totiž (súdny) deň, ktorý to zjaví v ohni… Ak niekomu zostane dielo, čo postavil [na Kristovi], dostane odmenu; ak niekomu dielo zhorí, utrpí škodu; sám sa síce zachráni.“ (1. K 3:13–15)

Dielo nás, kresťanov, bude otestované. Ak sme postavili na Kristovom základe, ak sme stratili svoj život a urobili svoje dielo pre Neho, naše dielo zostane a budeme odmenení. Alebo celý svoj život venujeme skutkom, ktoré zhoria, hoci my budeme zachránení.

Ako žijeme? Rozpadnú sa naše skutky tak, ako údajné Večné mesto Rím, alebo ostanú v skutočnosti stáť po celú večnosť?

Život vyliaty ako obeta

S rodinou som navštívila miesto, kde bol Pavol v Ríme pravdepodobne uväznený. Zo svojho zajatia, kde čakal na súd, Pavol napísal cirkvi vo Filipách list, v ktorom hovorí: „Bratia, chcem, aby ste vedeli, že šíreniu evanjelia len poslúžilo, čo sa deje so mnou“ (F 1:12).

Ďalej napísal: „Ja sa tomu… budem tešiť“ (F 1:18). A ďalej: „Ale aj keby som mal byť vyliaty [ako liata obeta], … radujem sa a radujem sa s vami všetkými. Aj vy sa radujte a radujte sa so mnou!“ (F 2:17–18, ekum. preklad).

V protiklade s naším telom a našou kultúrou nám Pavol ukazuje, ako je najlepší život, ktorý ponúka Ježiš, vyliatím, ktoré vedie k radosti. Tento prístup k životu priamo odporuje zdraviu, bohatstvu a dobrému životu, ktoré my na prosperujúcom Západe očakávame.

Ten najlepší život, aký ponúka svet, je prchavý. Pomníky, ktoré staviame pre seba, sa rozpadnú. Ale život, ktorý pretrváva, a život, ktorý produkuje radosť, je životom strateným pre Ježiša a evanjelium.

Kiež z Božej milosti a s Jeho pomocou ty a ja naozaj žijeme svoj najlepší život.

Jen Oshman © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Medzi nami bola mamička, ktorá sa obávala o svoje bábätko kvôli slabým výsledkom testov sluchu. Ďalej tu bola mamička, ktorej malý chlapec si ubližoval, iná žena nedávno prišla o svoje zamestnanie. Tretia mamička očakávala nového zaťa, ktorý mal prísť z Číny. Tiež žena, ktorej manžel je neveriaci, a ja sama, dcéra smrteľne chorého otca, ktorý znovu a znovu odmieta prijať evanjelium.

Tá obývačka bola plná dôvodov, prečo držať kontrolu nad budúcnosťou, až sa hánky sfarbujú do biela.

Naše pohodlné ilúzie

Namiesto toho, aby sme sa modlili: „buď vôľa Tvoja,“ radšej žobreme u Boha o to, aby boli veci po našom. „Prosím, prosím, Pane,“ hovorievame, „len nech sa to nestane. Nikdy by som to nezvládla.“

Prečo zoči-voči utrpeniu máme problém vztiahnuť na seba posolstvo kríža — teda, že náš Boh je dobrý a dôveryhodný a urobí všetko, čo sa dá, aby pre nás zabezpečil to najlepšie (Rím 8:32)? Prečo nás strach tak veľmi oddeľuje od skalopevného dôkazu, že Boh bude pri nás v našom najhlbšom utrpení tak, ako bol na kríži?

Možno je to preto, že máme veľkej miere kontrolu nad svojimi životmi. Máme kontrolu nad teplotou v našich domovoch, nad školami, kam chodia naše deti, nad kvalitou jedla, ktoré nakupujeme. Vychutnávame si pravidelné a predvídateľné ovocie našej práce. Sme pokúšaní vystatovať sa a hovoriť: „Dnes alebo zajtra vypravíme sa do tohto alebo tamtoho mesta, pobudneme tam rok a budeme kupčiť a zarábať“ (Jakub 4:13). Privykáme si na ilúziu kontroly.

Lenže choré bábätká, strata zamestnania a smrteľne chorí rodičia vpadnú do našich životov a otrasú nimi do základov. Zisťujeme, že Jakub má pravdu: Nevieme, čo bude zajtra s našimi životmi (Jak 4:14). Nemáme úplnú kontrolu, ako sme si namýšľali. Jakub vracia centrum našej viery do reality, keď pripomína, že namiesto toho by sme mali hovoriť: „Ak Pán bude chcieť, budeme živí a vykonáme toto alebo tamto!“ (Jak 4:15) Opäť nás Boh volá, aby sme sa modlili, nech sa deje Jeho vôľa!

Božia dobrá vôľa

Keď vo viere hovoríme k Bohu, ktorý nás miluje: „Pane, nech sa nedeje moja vôľa, ale Tvoja,“ uvoľňujú sa päste. Náš prudký tep spomalí a úzkostlivé slová stíchnu. Zjemnieme a prijmeme postoj, v ktorom máme slobodu pripomenúť si, že náš Boh si pre nás želá a stále si želal to najlepšie.

Ježiš, ktorého vôľa bola zomrieť namiesto nás, má pod kontrolou všetky veci a dáva na nich pozor (Kol 1:17). Takže keď sa moja kamarátka strachuje, že jej bábätko bude hluché, môžeme si spoločne sadnúť a pripomenúť si Božiu milosť na kríži. Keď moju druhú kamarátku ničí úzkosť z toho, že jej syn si ubližuje, môžeme pamätať na to, že Ježiš vstal z mŕtvych. Keď mám paniku z toho, že môj otec ešte nepokľakol pred Pánom, môžem si pripomenúť, že Boh dokazuje svoju dôveryhodnosť zas a znova. A keď sa na to rozpamätáme, môžeme autenticky žiadať o to, aby sa diala Jeho vôľa ako v nebi, tak i na zemi, pretože vieme, že Jeho vôľa je veľmi, veľmi dobrá. Ruky, ktoré držia našu budúcnosť, sú tie isté, ktoré za nás boli prebodnuté. A Boh nás vyzýva ísť ešte ďalej. Môžeme svoje skúšky pokladať za radosť (Jak 1:2–4) — áno, dokonca za radosť! –, pretože poznáme Boží charakter. Ježiš hovorí: „Stačí ti moja milosť, lebo [moja] sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2. Kor 12:9). Dokážeme prospievať, keď sme slabí, pretože „Kristus vo vás — nádej slávy“ (Kol 1:27). Utrpenie sa stáva nástrojom v ruke nášho Stvoriteľa, aby nás formovalo a tvarovalo na Jeho obraz.

„Buď vôľa Tvoja“

Hlboko vo vnútri to vieme, však? Vieme, že poddať sa Božej vôli v utrpení nás posväcuje. Ktorá kamarátka v mojej obývačke by nechcela mať vieru, akú mali Joni Eareckson Tada alebo Elisabeth Elliotová, či Corrie ten Boomová? Tieto hrdinky povedali: „buď vôľa Tvoja,“ keď dostali paralýzu, keď ovdoveli, alebo sa dostali do nacistického koncentračného tábora. Túžime po takomto hlboko intímnom vzťahu s naším Spasiteľom, ten však prichádza skrze bolesť.

Ak si spomenieme na kríž a uvoľníme päste, naplní nás pokoj, ktorý prichádza iba k poddanému srdcu. Budeme sa radovať vôli nášho dobrého Otca, ktorý spraví čokoľvek, aby nám dal to, čo je najlepšie pre každého z nás. A budeme schopní modliť sa s entuziazmom a očakávaním: „Buď vôľa Tvoja.“

Jen Oshman © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG