Keď sme však pochopili niektoré základy, zistili sme, že nielenže dokážeme čítať Tretiu knihu Mojžišovu s väčším porozumením, ale sme schopní vidieť aj hĺbku zvyšku Písma, vrátane Pavlových listov, ktorá bola predtým skrytá. Zamyslime sa nad nasledujúcimi vetami, ktoré sú ukryté v jeho povzbudení Filipským, aby všetko, čo robia, robili bez reptania a sťažovania:

„Ale jestli aj budem vyliaty sťa liata obeť pri bitnej obeti a svätoslužbe vašej viery, radujem sa a spolu sa radujem so všetkými vami, a takiste sa aj vy radujte a spolu sa radujte so mnou.“ (F 2:17–18, prekl. prof. Roháčka)

Toto je mnohovrstvový jazyk Tretej knihy Mojžišovej. Sme pozvaní uvažovať o kresťanskom živote a službe druhým cez optiku Tretej knihy Mojžišovej. Pavol predpokladá, že jeho čitatelia budú poznať rôzne obety a obetné dary, a preto budú schopní pochopiť cieľ jeho služby a cieľ ich života.

Dávam sa ti celý

Pavol spomína dva obetné dary — nápojovú obetu a obeť a službu vašej viery. Tá druhá je s najväčšou pravdepodobnosťou odkazom na spaľovanú obeť.

„Každý kresťan je teraz živou spaľovanou obetou, ktorá sa denne predstavuje Bohu skrze vieru v Krista.“

Spaľovaná obeta je v Starom zákone základnou obetou, pri ktorej veriaci položí ruky na nepoškvrnené zviera, takže nepoškvrnené zviera teraz predstavuje hriešneho veriaceho. Zviera sa zabije, jeho krv sa vypustí a potom ňou kňaz pokropí oltár. Potom kňaz na oltár uloží rozštvrtené časti tela, pričom sa sústredí najmä na hlavu a tukové časti. Nakoniec kňaz celé zviera spáli, aby zviera ako zástupca veriaceho stúpalo k Bohu v dyme ako príjemná vôňa.

Táto obeta je vhodným obrazom úplnej odovzdanosti, našej úprimnej túžby priblížiť sa k živému a svätému Bohu napriek našej hriešnosti. Veriaci v nej v podstate vyznáva: „Dávam sa ti celý, Bože.“ Pavol tento prvok obetného systému vyzdvihuje v Liste Rímskym 12:1–2:

„Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé.“

V Novej zmluve namiesto obetovania zvierat prostredníctvom ohňa a dymu obetujeme sami seba — svoje telo a myseľ — ako duchovnú službu a uctievanie Boha. Údy svojho tela predkladáme Bohu ako jeho nástroje a svoju myseľ a srdce podriaďujeme pravde jeho slova. A ako Pavol jasne hovorí v Liste Filipským — toto všetko robíme vierou. Každý kresťan je teraz živou spaľovanou obetou, ktorá sa denne predstavuje Bohu skrze vieru v Krista.

A samozrejme, najhlbším dôvodom, prečo sme teraz schopní priniesť túto duchovnú obetu našich tiel a myslí, je to, že Kristus naplnil tento obetný systém tým, že sa obetoval na kríži. Kristus vstúpil do nebeskej svätyne, „ani nie s krvou kozlov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a vydobyl večné vykúpenie“ (Žid 9:12). Kristus priniesol lepšiu obetu ako býky a kozly, keď svojou vlastnou obetou raz navždy odstránil hriech (Žid 9:26). My sa úplne ponúkame Bohu len na základe Kristovej konečnej obety.

Vyliaty za ich obetu

Nezabudnite však, že v druhej kapitole Liste Filipským sa spomína druhá obeta, s ktorou apoštol stotožňuje seba i svoju službu: „Ale jestli aj budem vyliaty sťa liata obeť… “ Opäť, keď máme po ruke základy Tretej knihy Mojžišovej, pripomíname si, že popri primárnej spaľovanej obete boli aj sekundárne obety, ako napríklad pokrmová obeta, ktoré predstavovali skutky a prácu veriaceho. Ak je obeta pozdvihovania hlavným chodom, tak pokrmová obeta je vedľajším chodom.

Vo Štvrtej knihe Mojžišovej sa dozvedáme, že keď Izrael vstúpil do zasľúbenej zeme, mal obetovať nielen pokrmové, ale aj nápojové obety. Spolu s obilím mali na oltár vyliať aj víno. A tu je zásadný bod: podľa Štvrtej knihy Mojžišovej 15 mala byť každá spaľovaná obeta, ktorú prinášali v zasľúbenej zemi, sprevádzaná pokrmovou a nápojovou obetou. Ku každému cheeseburgeru patrili hranolky a nápoj.

Čo to má spoločné s Listom Filipským? Pavol hovorí, že každý z Filipanov je prinášaný ako živá obeta, ako spaľovaná obeta. A jeho práca pre ich radosť a vieru je vedľajšou nápojovou obetou. On je vyliaty, aby oni mohli byť obetovaní. A tak je ochotný nechať sa vyliať až do dna, teda na smrť.

Nie je to nádherný, biblický obraz cirkvi a kresťanského života? Všetci sme povolaní, aby sme sa úplne obetovali Bohu. „Dávam sa ti celý, Bože, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna.“ Úplné odovzdanie sa. Každý z nás je spaľovanou obetou, denne sa odovzdávame Bohu, obnovujeme svoju myseľ jeho pravdou a svoje telo prinášame ako živú obetu. Toto je naše duchovné uctievanie.

Podľa príkladu apoštola je však každý z nás povolaný byť aj obetným darom pre druhých. Sme povolaní, aby sme boli vyliati ako oslavný sprievod k ich životu obetavej služby. Podobne ako Pavol pracujeme, namáhame sa a dávame, aby iní mohli byť čistí a bezúhonní pre Kristov deň. Vylievame sa, aby sa oni mohli obetovať.

Vzájomné obetovanie sa Bohu

Toto pozadie formuje našu víziu kresťanského života a služby druhým. Uvažujte napríklad o tom, ako táto vízia kresťanskej služby mení smer našej práce pri výchove našich detí. Na začiatok ich v zásade nežiadame, aby nám ponúkli svoju poslušnosť; usilujeme sa o živú obetu a službu Bohu vo viere. Keď ich nabádame, aby nereptali a nesťažovali sa, ale namiesto toho ponúkali radostnú, šťastnú a plnú poslušnosť, vyzývame ich, aby s radosťou povedali: „Dávam sa ti celý, Bože, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna.“

Alebo sa zamyslite nad tým, ako formuje naše modlitby. Keď Pavol hovorí, že je vyliaty ako nápojová obeta, zahŕňa to aj modlitby, ktoré obetoval za Filipanov na začiatku svojho listu.

„A za to sa modlím, aby sa vaša láska vždy viac a viac rozhojňovala v pravom poznaní a v každej skúsenosti, aby ste tak boli schopní rozoznávať, čo je hlavné, a boli ste čistí a bez úhony na deň Kristov, naplnení ovocím spravodlivosti skrze Ježiša Krista na slávu a chválu Božiu.“ (F 1:9–11)

Hojná láska, rastúca rozlišovacia schopnosť, múdre schvaľovanie toho, čo je dobré a správne za každých okolností — to je život smerom k Bohu. Ak Boh odpovie na túto modlitbu, títo ľudia budú čistí a bezúhonní, živé obety naplnené jeho spravodlivosťou a budú sa mu úplne páčiť. A za takýmto bohumilým životom duchovného uctievania sa skrývajú modlitby a práca apoštola, milostivo napomáhajúceho a slúžiaceho plnej a úplnej obete Božieho ľudu Bohu.

A to všetko sa robí s radosťou. Keď sa Pavol vylieva v modlitbe a službe až na smrť, robí to s neutíchajúcou radosťou. A vyzýva Filipanov, aby sa k nemu v tejto radosti pridali. „Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: radujte sa!“ (F 4:4)

Pre Pavla žiť je Kristus a umrieť je zisk, a preto je jeho práca pre pokrok a radosť z viery Filipanov veľmi radostná. S radosťou sa dáva a je obetovaný za ich duše, vylieva sa ako nápojová obeta, aby im pomohol priblížiť sa k Bohu. Prostredníctvom svojich napísaných slov stále robí to isté pre nás. A teraz sa aj my podieľame na radosti z vylievania sa za druhých.

Joe Rigney  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Zistil som, že to platí najmä v súvislosti so zbožnou mužnosťou. Potrebujem včasné pripomenutia, ktoré mi pomôžu naplniť moje povolanie manžela a otca, priateľa a brata. A Božie slovo nás, našťastie, nasmeruje ku každodennému a nevyhnutnému pripomenutiu toho, čo znamená byť zbožným mužom. Nájdeme ho v Žalme 19:4–5:

„Na nich [nebesách] postavil slnku stan,

ono vychádza ako ženích zo svojej izby,

teší sa ako hrdina, že pobeží dráhou.“

Týmito slovami nás Dávid vyzýva posvätiť našu predstavivosť tým, že sa na slnko budeme pozerať zbožnými očami.

Ženích a bojovník

Slnko, ktoré sa pohybuje po oblohe, Dávidovi niečo pripomína. Ten jas už niekedy videl. Potom si spomenie na svadobný deň svojho blízkeho priateľa a spojenie je na svete — slnko je ako ženích.

Tí z nás, ktorí sa zúčastňujú na moderných svadbách, vedia, že keď sa začne svadobný pochod, všetky oči sa obrátia do zadnej časti miestnosti, aby videli krásnu nevestu, oblečenú v bielom. Múdry svadobčan sa však pozrie aj k oltáru, kde ženích čaká s dychtivým očakávaním a radosťou. Krása jeho nevesty sa odráža v jase jeho tváre. Je to ten pohľad, ktorý si Dávid pamätá, keď vidí, ako ráno vychádza slnko.

Dávid však neprestáva hľadať. Opäť uvažuje o slnku a pripomína si Jóšéba-Bašebeta, jedného zo svojich udatných mužov, ktorý beží do boja so zdvihnutou kopijou a planúcimi očami, pretože robí to, na čo bol stvorený (2. S 23:8). Bojovník je silný a radostný, pretože ochraňuje svoj ľud silou a zručnosťou, ktorú nadobudol.

Takže slnko je ako ženích a ako mocný muž. Obaja sú obrazmi božskej mužnosti — ženích a bojovník, milenec a vojak. Oba obrazy nás smerujú k povolaniu muža vo vzťahu k jeho ľudu. Jeden nás smeruje dovnútra, ako sa muž teší zo svojej ženy (a tým aj zo svojich detí a zvyšku svojho ľudu). Druhý obraz nás smeruje von, ako muž chráni svoj ľud pred vonkajšími hrozbami. Čo znamená, že slnko je stále prítomnou pripomienkou toho, čo znamená byť zbožným mužom: veselým, víťazným, žiariacim radosťou a cieľom, pripraveným bojovať, krvácať a zomierať za tých, ktorých miluje.

Vážnosť muža

Keď sa zahľadíme na tento obraz, uvidíme vážnosť, ktorá je základom zrelej mužnosti. Viaceré najnovšie kresťanské knihy o mužnosti zdôrazňujú dôležitosť gravitas pre zbožných mužov. Michael Foster a Dominic Bnonn Tennant definujú gravitas ako váhu mužskej prítomnosti (It’s Good to Be a Man/Je dobré byť mužom, str. 141). Je to dôstojnosť a česť, ktoré priťahujú ľudí na jeho obežnú dráhu (podobne ako Slnko usmerňuje planéty podľa svojej hmotnosti).

„Bázeň pred Pánom dodáva duši muža váhu, robí ho pevným, stabilným a vytrvalým.“  

Gravitas pramení čiastočne zo zručnosti a kompetentnosti muža a čiastočne z jeho triezveho zmýšľania a sebadôvery. Kompetentný a sebavedomý muž upúta pozornosť podobne ako slnko, ktoré si razí cestu po oblohe. Ale v konečnom dôsledku skutočná gravitas pochádza z bázne pred Pánom. Bázeň pred Pánom dodáva duši muža váhu, robí ho pevným, stabilným a vytrvalým, mužom, ktorý nie je zmietaný vetrom náuky alebo telesnými vášňami.

Ako však ukazuje Žalm 19, gravitas je len jednou časťou rovnice. Radosť dotvára celý obraz. Nestačí len prevziať iniciatívu a zodpovednosť za seba a za druhých. Zbožný muž beží svojou cestou s radosťou.

Radosť muža

Jeden z mojich najobľúbenejších obrazov mužnosti pochádza z knihy Kôň a jeho chlapec od C. S. Lewisa. Kráľ Luna hovorí svojmu synovi Korovi, čo znamená byť kráľom.

„Byť kráľom totiž znamená byť prvý v každom trúfalom útoku, posledný pri každom zúfalom ústupe, a ak na krajinu padne hlad, čo sa za zlých liet občas stáva, obliekať si najradostnejšie šaty a veseliť sa pri chudobnejšom jedle, ako majú všetci ostatní.“ (str. 224)

„Biblická mužnosť krváca a obetuje sa s neprekonateľnou radosťou.“

Prichádza prvý, odchádza posledný, smeje sa najhlasnejšie. Tu je kompetencia a sebadôvera — iniciovanie, riskovanie a znášanie bremien za iných. Tu je kráľ, ktorý pestuje svoju silu pre Božie poslanie a dobro druhých. A to všetko robí s odvahou v srdci a zjavným smiechom v duši. Biblická mužnosť krváca a obetuje sa s neprekonateľnou radosťou.

Vážnosť aj radosť sú nevyhnutné. Bez vážnosti sa radosť mení na triviálnosť. Bez radosti sa vážnosť mení na pochmúrnosť. Spolu sú silnou kombináciou, ktorá inšpiruje ostatných, vytvára spoločenstvá a rozširuje vplyv muža vo svete.

Na čo poukazujú tieto obrazy

Žalm 19 zobrazuje slnko ako nádherný obraz pravej mužnosti. Pre Dávida však slnko nepriťahuje našu myseľ len k ženíchovi a silákovi, k milencovi a bojovníkovi. Viac ako to, slnko priťahuje našu myseľ smerom nahor, k nádhere a majestátu Stvoriteľa. „Nebesá rozprávajú o sláve Božej“ (Ž 19:2). Slnko nám pripomína krásu mužnosti a zároveň ukazuje Božiu slávu.

Viac než to, tieto pripomienky poukazujú na Ježiša. On je základom a cieľom mužnosti. Každá skutočná vážnosť a radosť pochádzajú od Neho. On je ten, ktorý nás zmieruje s Bohom, takže napriek nášmu hriechu a hanbe žijeme pod úsmevom šťastného Otca, ktorý nám hovorí: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo“ (Mt 3:17).

Ježiš je náš starší brat, prvorodený z mŕtvych, náš vzor a príklad, ktorý bežal svoj beh pre radosť, ktorá mu bola určená. Je to dokonalý silák — bojovník, ktorý zabil draka, aby získal dievča. Je ženíchom, ktorý sa veľmi teší zo svojej nevesty a ktorého tvár je ako slnko žiariace v plnej sile. A každý deň spôsobuje, že slnko vychádza a pripomína nám, kto je On a kým máme byť my.

Joe Rigney  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Nech ťa požehná Hospodin a nech ťa ochraňuje!

Nech rozjasní Hospodin svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý!

Nech obráti Hospodin svoju tvár k tebe a nech ti udelí pokoj! (4. M 6:24–26)

Sproul obracia požehnanie naruby a mení ho na prekliatie:

Nech ťa prekľaje Hospodin a nech ťa opustí!

Nech ťa zachová Hospodin v temnote a nech ťa súdi bez milosti!

Nech sa ti obráti Hospodin chrbtom a odníme od teba navždy svoj pokoj!

Jeho zámerom bolo zdôrazniť realitu Božieho súdu a zázraky Kristovho kríža, pričom pozmenil známe slová tak, aby sme žasli nad Božou milosťou, ktorá poslala Krista, aby niesol kliatbu namiesto nás. Pred rokmi som sa inšpirovaný Sproulovým príkladom pustil do vlastnej inverzie, tentoraz som najpodrobnejší biblický opis ľudskej vzbury premenil na víziu života podľa Boha.

Život bez Boha

V Liste Rímskym 1:18–32 Pavol vykresľuje dôsledky modloslužby a nevďačnosti na ľudský život a kultúru — odplatu za bezbožný život. Zjavuje sa Boží hnev proti našej bezbožnosti, ktorou potláčame pravdu o jeho zvrchovanosti, moci a prirodzenosti. Tým, že sa odmietame poďakovať a uctiť si Boha, ktorý nám dáva každý dobrý dar, naša myseľ upadá do márnosti a naše srdce sa zatemňuje. Naša vzdorovitá hlúposť sa jasne prejavuje v temnej zámene, ktorú robíme — vymieňame slávu nesmrteľného Boha za stvorené veci.

V dôsledku tejto základnej vzbury a falošného uctievania nás Boh vydáva napospas nečistote, lži, nečestným vášňam a poníženej mysli. Výsledok sa rozširuje do všetkých oblastí ľudského života. Jednotlivec je skazený v mysli a srdci, v myslení a ochote. Dôsledky vzbury sa rozširujú z vnútorného človeka na vonkajšieho, z duše na telo. Naša sexualita je skazená, pretože nám vládnu hriešne túžby a bezbožné vášne narúšajú vzťahy medzi mužmi a ženami.

Odtiaľ sa odvíja a je ovplyvnený náš spoločenský život. „Plní závisti, vraždy, sváru, ľsti, zlomyseľnosti; utŕhači, ohovárači, nenávistníci Boha, pyšní, spupní, chvastaví, výmyselníci zla, neposlušní rodičom, nerozumní, vierolomní, neláskaví, nemilosrdní“ (R 1:29–31). Rodina, priatelia a spoločnosť sú pokrivené našou skazenou mysľou, pretože milujúce spoločenstvo a komunita sú úplne zničené a preorientované našou spoločnou vzburou.

Život s Bohom

Ak je teda toto desivý obraz ľudskej vzbury a bezbožnosti, čo by mohlo byť jeho opakom? Mohol by nám List Rímskym 1 obrátený naruby poskytnúť obnovenú víziu života s Bohom?

Božie potešenie sa zjavuje z neba cez každú zbožnosť a spravodlivosť ľudí, ktorí svojou spravodlivosťou oslavujú pravdu. Lebo to, čo možno vedieť o Bohu, je im jasné, pretože im to Boh ukázal. Veď jeho neviditeľné vlastnosti, totiž jeho večná moc a božská prirodzenosť, sú od stvorenia sveta jasne viditeľné vo veciach, ktoré boli stvorené. Pretože poznajú Boha, ctia ho ako Boha a vzdávajú mu vďaky, sú plodní vo svojom myslení a ich pokorné srdcia sú osvietené. Keď sa stali bláznami pre Krista, stali sa tým múdrymi, prijímajú slávu nesmrteľného Boha a vidia, ako sa táto sláva odráža v smrteľnom človeku, vtákoch, zvieratách a plazoch.

Preto ich Boh obnovil v túžbe ich sŕdc po čistote, aby si medzi sebou ctili svoje telá, lebo namiesto lží radi prijali pravdu o Bohu a radšej sa klaňali a slúžili Stvoriteľovi, ktorý je požehnaný naveky, než stvoreniu. Amen.

Preto Boh obnovuje ich túžby, potešenia a vášne. Lebo ženy sa chvália mužnosťou mužov a muži sa rovnako vyžívajú v ženskosti žien a manželia a manželky sú pohltení vzájomnou vášňou, muži a ženy si ctia manželské lôžko a dostávajú medzi sebou náležitú odmenu za svoju poslušnosť.

A keďže považujú za vhodné uznať Boha, Boh obnovuje ich myseľ, aby robili to, čo sa má robiť. Sú naplnení všetkou spravodlivosťou, dobrotou, spokojnosťou a láskavosťou. Sú plní vďačnosti za dary iných ľudí, bratskej lásky, pokoja, pravdovravnosti a veľkodušnosti. Sú buditeľmi, povzbudzovateľmi, milovníkmi Boha, zdvorilí, tichí, pokorní, vynálezcovia dobra, poslušní rodičom, múdri, vytrvalí, súcitní a milosrdní. Pretože poznajú Božie nariadenie, že tí, ktorí robia takéto veci, dostanú večný život, nielenže ich robia, ale aj srdečne schvaľujú tých, ktorí ich praktizujú.

Keď túto kapitolu postavíme hore nohami, objavíme zásadne odlišnú víziu ľudského života — takú, ktorá sa nezačína Božím hnevom, ale jeho potešením.

Spoločná cesta k Bohu

Keď spoločne obraciame svoje životy, ambície a uctievanie k Bohu, oslavujeme pravdu a nepotláčame ju. Božie zjavenie vo stvorení, vo svedomí a v Písme je rovnaké, ale teraz nás vedie k úprimnému uctievaniu a vďačnosti Bohu skrze Krista. Takéto uctievanie zahŕňa obnovenú a plodnú myseľ a pokorné a osvietené srdce, keď múdro a radi prijímame Božiu slávu vo veciach a prostredníctvom vecí, ktoré stvoril.

Uctievanie a vzdávanie vďaky sa šíri z našich duší do našich tiel, keď prinášame svoje telá ako živú, svätú a Bohu príjemnú obeť (R 12:1). Toto uctievanie a vďačnosť preorientujú náš sexuálny život tak, aby nás naše obnovené túžby viedli do manželstiev, rodín a plodnosti. Namiesto boja medzi pohlaviami, v ktorom sa navzájom odmietame a opovrhujeme, muži obdivujú slávu žien a ženy obdivujú a tešia sa zo sily mužov, pretože naše rodiny žijú pod Božím požehnaním.

A potom sa naše usporiadané túžby rozlejú cez brehy našich rodín a zaplavia všetky aspekty nášho spoločenského života, vytvárajúc spoločenstvá a kultúry, ktoré spája hlboká láska k Bohu a k druhým. Boží zákon je našou radosťou. Zlo ustupuje dobru, žiadostivosť spokojnosti a zloba láskavosti. Odhadzujeme závisť, ktorá zabíja spoločenstvo, a namiesto toho ďakujeme Bohu za jeho požehnania pre druhých. Končia sa spory a nastáva mier. Odkladáme zlomyseľné lži a namiesto toho hovoríme pravdu s veľkodušným srdcom. Namiesto toho, aby sme používali slová na búranie a ničenie, budujeme a povzbudzujeme. Drzá pýcha sa mení na miernosť a pokoru. Z Božieho potešenia a milosti sa „nerozumní, vierolomní, neláskaví a nemilosrdní“ stávajú „múdrymi, vytrvalými, súcitnými a milosrdnými.“

Toto je cesta života, ktorú pred nás postavil Boh — život s Bohom — a nebolo to bez veľkej ceny. Sám Boh v osobe svojho Syna prijal naše telo, prebýval medzi nami a vydal sa za nás, aby obrátil prekliatie naruby a urobil z neho požehnanie. A toto semeno zasieva do každého obnoveného srdca prostredníctvom znovuzrodenia, keď vidíme a vychutnávame Kristovu dobrotu a milosť. A keď na nás vylieva svoju milosť, táto nádherná vízia sa rozmnožuje v kostoloch, domovoch a spoločenstvách na celom svete na jeho slávu a našu radosť.

Joe Rigney  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

V Liste Filipským sa Pavol obracia na poslušný ľud. Na rozdiel od Galaťanov alebo Korinťanov im Pavol nepíše, aby ich pokarhal a napravil podstatné nedostatky a chyby. Okrem napomenutia niekoľkých rozhádaných žien tu nie je ani náznak: „Ó, nerozumní Galatskí!“ (G 3:1) alebo: „Či nie ste telesní a nestýkate sa príliš ľudsky?“ (1. K 3:3) Namiesto toho Pavol Filipským hovorí: „Ako ste vždy boli poslušní, nielen v mojej prítomnosti, ale ešte viac teraz v mojej neprítomnosti“ (F 2:12). Filipania sú poslušní ľudia.

Ako ich teda Pavol napomína? V čom vidí kľúčové nebezpečenstvo pre tento poslušný ľud?

„Všetko čiňte bez reptania a bez pochybovania, aby ste boli bez úhony a úprimní, bezvadné deti Božie uprostred tohto prevráteného a skazeného pokolenia, v ktorom sa javíte ako jasné hviezdy vo vesmíre. Zachovávajte slovo života, aby mi bolo chválou v deň Kristov, že som nebežal nadarmo a nenamáhal sa nadarmo.“ (F 2:14–16)

Reptanie a hádky

Hlavným pokušením pre poslušných je reptanie a hundranie v poslušnosti. Preto Pavol hovorí, aby sme všetko robili bez reptania a sporov, bez hundrania a sťažovania, bez trucovania a hádok, bez fňukania a odvrávania. Pokušením pre poslušný ľud je ponúknuť frustrovanú, reptajúcu poslušnosť.

„Hlavným pokušením pre poslušných je reptanie a hundranie v poslušnosti.“

Inými slovami, Pavol jasne hovorí, že je dôležité to, ako poslúchame. Záleží na duchu, ktorý sa skrýva za našimi činmi. Božím štandardom a očakávaním od nás nie je len poslúchať. Je to poslúchanie naplno, hneď a s radosťou. Najviac ako vieme, hneď a s radostným srdcom.

To znamená, že čiastočná poslušnosť je neposlušnosť. Oneskorená poslušnosť je neposlušnosť. A reptajúca poslušnosť, podráždená a frustrovaná poslušnosť je neposlušnosť. A pre nás je veľmi dôležité, aby sme túto pravdu vtlačili do zákutí našich životov.

Konfrontovanie neochoty

Každý z nás má vo svojom živote rôzne zdroje ťažkostí a frustrácie. Môže to byť šéf alebo kolega. Môže to byť tón hlasu alebo nepríjemný zvyk vášho partnera, dieťaťa, rodiča, súrodenca alebo priateľa. Môže to byť hlboká nesplnená túžba, napríklad túžba po manželstve.

Ako často sa vám stáva, že sa pokúšate poslúchať Boha a pritom hundrete a reptáte nad ťažkosťami? Ako často sa vo vašej poslušnosti objavuje nejaké zadrhnutie, povyšovanie alebo sebaľútosť? Akoby sme si hovorili: Urobím správnu vec, ale moju poslušnosť bude sprevádzať dosť neochoty a reptania, aby každý vedel, čo ma to stojí.

A teda, niektorí z nás reptajú priamo na Boha. „Prečo mi to robí?“ Alebo reptáme na okolnosti, pričom pohodlne „zabúdame“ na pravdu, že do nášho života všetko prichádza z Jeho ruky. Iní z nás reptajú na ľudí. Svoje sťažnosti na Boha maskujeme tým, že ich zameriavame na ľudí okolo nás. A máme na to najrôznejšie logické vysvetlenia: „Ja nereptám na Boha, ja len úprimne hovorím o zlyhaniach a hriechoch iných ľudí.“

To je presne to miesto, kde musíme zatlačiť. Je dôležité rozlišovať verné vzdychanie od bezbožného reptania, lamentovanie od trucovania. Nariekanie a lamentovanie môže byť dobré a správne. Môžu byť vernou odpoveďou na skutočnú bolesť. Čo ich teda odlišuje od reptania a hriešneho sťažovania? Často je to úprimnosť. Prinášame bolesť priamo Bohu alebo prichádza bokom ako sťažnosti na Božiu múdrosť zamaskované za postrehy o iných ľuďoch?

Kľúčovou otázkou tu je: kam ide bolesť? Prinášate ju Bohu ako súčasť toho, že sa mu úplné obetujeme? Alebo sa dusí na nízkom stupni varu vo vašej duši a vychádza von v podobe frustrovanej služby a mrzutej poslušnosti?

Šomranie v manželstve

Túto pravdu môžeme pretaviť do našich manželstiev. Jednoducho povedané, reptajúca poslušnosť je zabijakom manželstva. Hundranie odhaľuje, že ste v pasci porovnávania a že sledujete skóre. Kto z nás má ťažšiu prácu? Kto sa viac obetoval? Reptanie a sťažovanie je výplodom sebaľútosti, tej rafinovanej a zákernej formy sebectva.

A niekedy takúto sebaľútosť používame ako nástroj manipulácie. Svoje obete používame ako zbraň, aby sme dosiahli svoje. Svojím sťažovaním sa snažíme ovládať druhých. Uvedomujeme si to, keď sme terčom manipulácie my. Vieme, že sa nás niekto snaží ovládať tým, že sa začne ľutovať. A mali by sme si pri tom klásť ťažké otázky: Priviedla nás niekedy takáto manipulácia hlbšie do radostného spoločenstva s reptajúcim? Vyvolala niekedy vďačnosť a radosť, o ktoré sa údajne usilovala? Samozrejme, že nie.

Ale vidieť takéto manipulatívne reptanie u nášho partnera je tá jednoduchá časť. Ťažšie je rozpoznať to v sebe, odstrániť brvno z vlastného oka a správať sa k druhým tak, ako chceme, aby sa správali k nám.

Spýtajte sa teda sami seba: „Ako som na tom s manželskou poslušnosťou? Ako sa mi darí plniť manželské sľuby? Byť tu jeden pre druhého, v zdraví a chorobe?“ Manželia, ako sa vám darí viesť a milovať? Manželky, ako sa vám darí ctiť a poslúchať? Aký duch sa skrýva za vašou poslušnosťou? Reptajúci a pochybujúci? Alebo radostný a vďačný?

Je vo vašom úsilí milovať a darovať sa vášmu partnerovi nejaká prekážka? Stáva sa vám, že si pri umývaní riadu mrmlete popod nos alebo sa sťažujete priateľom na svojho manžela či manželku? Poukazujete na chyby toho druhého? Alebo si navzájom rýchlo odpúšťate? Budú vás a vášho manžela do ďalšieho týždňa sprevádzať záznamy o krivdách z minulého týždňa?

Frustrovaní v rodinách

Môžeme to rozšíriť a aplikovať na rodinu a rodičovstvo. Ak ste otec, pozrite sa na tento scenár. Ste v jednej miestnosti a na niečom pracujete. Môže to byť vaša práca alebo niečo zo zoznamu úloh od vašej manželky. Z druhej miestnosti počujete, ako vypukne hádka. Alebo počujete, ako vaše deti odvrávajú vašej manželke. A vy chvíľu počúvate, či sa to vyrieši samo. A ono sa to nevyrieši.

A tak teraz musíte prerušiť prácu a ísť to riešiť. Ste hlavou rodiny a vašou povinnosťou je napomínať, napraviť a vychovávať. Rozhodli ste sa, že budete poslúchať Boha. Ale bude vaša poslušnosť žiariť? Vstúpite do veľkého neporiadku hriechu a prinesiete ďalší hriech? Pretože reptajúca poslušnosť, frustrovaná poslušnosť a podráždená poslušnosť je neposlušnosť.

Ako rodičia sme povolaní vychovávať svoje deti v kázni a výchove Pána, v učení a napomínaní Krista. Plníme túto úlohu s radosťou a potešením v srdci? Robíme ju zo srdca ako nášmu Pánovi? Alebo sa pravidelne podráždene pýtame: „Koľkokrát ti mám pripomenúť, aby si si upratal izbu alebo vyniesol odpadky?“ Ale koľkokrát musí Boh pripomínať nám, aby sme s radosťou viedli svoje deti, aby sme pre nich boli jeho úsmevom?

To isté platí aj pre naše deti. Deti, ctíte a poslúchate svojich rodičov ako najviac viete, hneď a so šťastným srdcom? Alebo počkáte s poslušnosťou, kým vám rodičia najprv odpovedia na všetky vaše otázky? Prichádza vaša poslušnosť s odvrávaním?

Radosť zo všetkého

Mohli by sme pokračovať. Prejavujeme pohostinnosť bez reptania (1. Pt 4:9)? Väčšina z nás má dostatok spoločenského taktu, aby sme sa vyhli reptaniu na hostí, ale neprechovávate kvôli všetkej svojej práci nevraživosť a zatrpknutosť voči svojmu manželovi (alebo manželke) alebo svojim deťom? Máte nad ostatnými výhodu? Pristihli ste sa pri tom, že si myslíte: Nikto si neváži, čo všetko robím. Nikto neocení, koľko vecí zvládam, koľko času venujem tomu, aby bolo všetko výnimočné?

„Musíme si uvedomiť jednoduchú pravdu: Boh miluje radostného darcu, nie reptajúceho.“

Samozrejme, tým nechceme ospravedlňovať nevďačnosť a sebectvo iných. Nesmieme však používať zlyhania druhých na ospravedlnenie vlastnej neposlušnosti. Existuje rozdiel medzi riešením hriechu a reptaním nad neriešeným hriechom. A rozdiel je aj medzi priamym riešením hriechu a pasívno-agresívnym reptaním nad hriechom. Robíme všetko bez reptania a sťažovania?

Nakoniec si musíme uvedomiť jednoduchú pravdu: Boh miluje radostného darcu, nie reptajúceho. Miluje veselú poslušnosť, nie reptajúcu a sťažujúcu sa poslušnosť. Takáto poslušnosť, najmä keď sú veci ťažké, je pre nás signálom Božej milosti, znamením, že v nás pôsobí a vytvára poslušnosť, ktorá žiari, poslušnosť, ktorá robí apoštolov hrdými a Boha šťastným. Keď teda poslúchate, robte to naplno, hneď a so šťastným srdcom.

Joe Rigney  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Pri uvažovaní o Božom otcovstve je dobré, ak sa rodičia zamyslia nad vzťahmi a pravidlami, ktoré ustanovil v záhrade Éden, a najmä nad tým, ako používa áno a nie.

Boží svet plný „áno“

Spomeňte si, že Boh vysadil záhradu v Édene a naplnil ju stromami, ktoré boli príjemné na pohľad a dobré na jedenie (1. M 2:9). Potom do záhrady umiestnil človeka, aby ju obrábal a udržiaval (1. M 2:15), čím mu pridelil kňazskú starostlivosť o Božiu záhradnú svätyňu. A potom Boh dal Adamovi morálny plán tejto záhrady:

„Potom Hospodin Boh rozkázal človeku: Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť, lebo v deň, keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš.“ (1. M 2:16–17)

Všimnite si tri črty pravidiel, ktoré Boh ustanovil v záhrade. Po prvé, vo svete kde prevláda „áno,“ bolo jedno „nie.“ Po druhé, na prvom mieste bolo „áno.“ A po tretie, „nie“ bolo skutočné.

Všetky tieto tri vlastnosti sú kľúčové. Boh nestvoril svet plný zákazov a obmedzení. Stvoril svet, kde prevláda áno a nadšene ho podporil. Boh poskytol Adamovi záhradu plnú pôžitkov, plnú krásnych stromov a chutného ovocia, a jeho prvé pravidlo znelo: „Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť (okrem jedného).“ V tomto svete plnom „áno“ existuje jedno „nie“. Pre naše účely to nazvime „Otcov postup“.

Učiť sa rodičovstvu z klamstiev

Význam Otcovho postupu vidíme, keď na neho zaútočí had. Hadova prvá otázka znie: „Či naozaj riekol Boh: Nesmiete jesť zo žiadneho rajského stromu?“ (1. M 3:1) Inými slovami, had sa pýta: „Stvoril Boh svet zákazov?“ Had pritom šikovne mení jediný zákaz na úplný zákaz. Z jedného nie, urobí celý svet zákazov. Tento útok na Otcov postup je dôvodom, prečo Pavol označuje tých, ktorí zakazujú manželstvo a vyžadujú zdržanlivosť od dobrých Božích pokrmov, za klamárov, ktorí sa oddávajú učeniu démonov (1. Tim 4:1–5).

Zároveň nesmieme zabúdať, že v skutočnosti existovalo nie. Had útočí aj na tento aspekt Otcovho postupu. Keď Eva správne poznamenáva, že vo svete plnom „áno“ je len jedno „nie“ a že porušenie tohto jediného zákazu povedie k istej smrti, had odpovedá: „Vôbec nezomriete“ (1. M 3:4). Kým predtým had jediné „nie“ rozmazával, teraz zmenšuje jeho skutočný dôsledok.

Celkovo sa had snažil vykresliť Boha ako lakomca, ktorý sa vyhráža len tak. Náš Otec však nie je lakomec, ktorý sa len tak vyhráža; je darca, ktorý vždy všetko dodrží. To je Otcov postup. Čo by sa teda mohli mamy a otcovia naučiť z Božieho dobrého plánu v záhrade? Ako by sme sa mohli snažiť napodobňovať Otcov postup?

Lekcia 1: Obmedzte počet vašich „nie“

Po prvé, je dobré a správne, aby sme obmedzili počet zákazov, ktoré dávame svojim deťom. Hoci ich určite budeme potrebovať viac (napokon, žijeme v hriešnom svete), je pozoruhodné, že základom života Izraela bolo Desatoro a že v Novom zákone Ježiš zachytáva Desatoro dvoma prikázaniami: milujte Boha zo všetkých síl, a milujte blížneho ako seba samého (Mt 22:37–39).

V každom z týchto prípadov je počet „nie“ obmedzený a sústreďuje sa na veľké veci. Jedným zo spôsobov, ako uplatniť tento prístup, je položiť si otázku: „Aké pravidlá si musia moje deti vždy pamätať?“ V našej domácnosti sme na základe rady niektorých múdrejších priateľov už na začiatku zaviedli dve základné pravidlá:

1. Vždy poslúchajte mamu a otca — po celý čas, hneď a so šťastným srdcom.
2. Vždy hovorte pravdu.

A keď naše deti dospeli, pridali sme tretie: Správajte sa k druhým tak, ako chcete, aby sa oni správali k vám.

Je jasné, že prvé pravidlo zahŕňa veľa vecí. Každý deň ako rodičia dávame svojim deťom pokyny, príkazy a máme nejaké očakávania. Neočakávame však, že si zapamätajú každý pokyn, každé domáce pravidlo, každý príkaz, ktorý sme kedy spomenuli. Namiesto toho očakávame úplnú, okamžitú a radostnú poslušnosť, keď im dáme nejaké pokyny.

ZMYSEL RODIČOVSTVA

Menej pravidiel kladie dôraz na správne miesto. Morálny poriadok vášho domova, podobne ako morálny poriadok záhrady, je v podstate o dôvere a vzťahu. Základná vec, ktorú žiadame od našich detí, je táto: dôverujte dobrote a múdrosti svojich rodičov a vyjadrite túto dôveru plnou, bezprostrednou a radostnou poslušnosťou. Mať menej (a múdrejších) pravidiel ich orientuje na správnu vec.

„Morálny poriadok vášho domova, podobne ako morálny poriadok záhrady, je v podstate o dôvere a vzťahu.“

Menej pravidiel preorientuje aj rodičov. Menší počet dobrých pravidiel nás chráni pred pascou: „Akoby som ti to povedal len raz… “ — očakávame, že si deti zapamätajú každé pravidlo, ktoré sme im kedy stanovili. „Billy, prečo stojíš na stoličke? Nepovedal som ti minulý mesiac, aby si nikdy nestál na stoličke?“ Stávame sa frustrovanými, keď musíme pripomínať, opravovať a napomínať naše deti, pokiaľ ide o všetky rôzne domáce pravidlá (a základné zdvorilosti života). Tým sa zásadne míňa zmysel rodičovstva.

Učenie, opravovanie, poučovanie, pripomínanie — to sú základy Otcovho postupu. K tomu sme ako rodičia povolaní a musíme to robiť po celý čas, hneď a so šťastným srdcom.

RODIČOVSKÉ ŠŤASTIE

Aby sme na to prakticky nadviazali, povedzme, že Billy sa pri stole (opäť) postaví na stoličku. Prvým krokom je inštrukcia a pripomienka. „Billy, na stoličke pri jedálenskom stole sa nestojí.“ Ak si sadne, všetko je v poriadku. Niekedy sa však Billy na vás pozrie pohľadom, ktorý hovorí: „Kto ma prinúti?“ V takejto situácii prejdeme k potrestaniu — nie preto, že sa postavil na stoličku, ale za otvorený vzdor. Billy porušil pravidlo číslo 1 a musí to mať následky.

Alebo Billy chvíľu poskakuje na stoličke a potom si sadne. Alebo si sadne so založenými rukami a zamračenou tvárou. Inými slovami, Billy poslúchol, ale nie „úplne, hneď a so šťastným srdcom.“ To je príležitosť na ďalšie učenie a precvičovanie. Pripomeňte Billymu celé pravidlo a potom ho nechajte postaviť sa späť na stoličku. Znovu dajte príkaz a sledujte, či plne, okamžite a s radosťou poslúchne. A ak áno, veľa ho chváľte a tešte sa, pretože Billy si zachoval vzťah dôvery a radosti tým, že správne reagoval na Otcov postup.

Lekcia 2: Hovorte nie, aby ste ochránili dobro

Okrem obmedzenia počtu pravidiel, ktoré očakávame, že si naše deti zapamätajú, by sme sa mohli zamyslieť aj nad tým, ako Otcov postup používa zákazy. Jednoducho povedané, každé nie chráni nejaké áno. Zákazy v Desatore sú navrhnuté tak, aby chránili dobré veci. „Nezabiješ“ chráni život. „Nescudzoložíš“ chráni manželstvo. „Nepokradneš“ chráni majetok. A tak ďalej. Tieto zákazy fungujú ako múry okolo mesta, ktoré zabezpečujú, aby sa dobré veci v meste mohli rozvíjať a prekvitať.

Ak to aplikujeme na našu vlastnú výchovu, pravidelne si kladieme otázku: „Keď poviem svojim deťom nie, čo dobré tým chránim? Aký dar chránim?“ Často nehovoríme „nie“ preto, že chránime nejaké dobro, ale preto, že sa chceme vyhnúť nejakým nepríjemnostiam alebo problémom. To nás privádza k tretej aplikácii Otcovho postupu.

Lekcia 3: Povedzte áno niečomu lepšiemu

Keď povieme nie, mali by sme hľadať príležitosť povedať áno niečomu inému. Ježiš nám hovorí, že keď prosíme Boha o chlieb, nedá nám kameň. Keď ho prosíme o rybu, nedá nám hada (Mt 7:9–11). Inými slovami, Boh nám dá to, o čo prosíme alebo niečo lepšie. Keď prosíme o chlieb, dá nám chlieb — alebo koláč. Ak prosíme o rybu, dá nám rybu — alebo steak.

„Keď povieme nie, mali by sme hľadať príležitosť povedať áno niečomu inému.“

Toto „niečo lepšie“ musí byť široko definované. Môžeme povedať nie (alebo „ešte nie“), pretože dávame svojim deťom dar trpezlivosti (čo je lepšie ako vyhovieť každému ich želaniu). Môžeme im dať nejakú úlohu, pretože im dávame dar usilovnosti a vernej pracovnej morálky (čo je lepšie, ako keby z nich mali vyrásť lenivci). Možno povieme nie, keď chcú stráviť viac času pri obrazovke, aby sme mohli povedať áno pre viac času stráveného hrou s mamou a otcom (pretože dlhodobá hodnota skutočných vzťahov ďaleko prevyšuje dočasný príjem dopamínu z našich zariadení).

Vo všetkých týchto prípadoch sa však snažíme napodobňovať Božie otcovstvo a nasledovať Otcov postup. Ako rodičia sa nevyhneme skutočným „nie,“ ktoré sú dobré ako hradby okolo mesta. Musíme však pamätať na to, že ako rodičia ponúkame predovšetkým mesto a domov plné našich „áno“ a naplnené radosťou, životom a vďačnosťou za hojnosť všetkých vecí, ktoré k nám prúdia od Boha.

Joe Rigney © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Zabezpečovať doslova znamená „vidieť dopredu“. Kľúčovým prvkom zabezpečovania je teda predvídanie. Otec je zodpovedný za to, aby predvídal potreby, hrozby a pokušenia vo svojej domácnosti. Jeho cieľom je mať jasno v problémoch, ktorým jeho rodina čelí, spolu s pripravenosťou múdro konať pri ich riešení.

A to nerobí len sám. Pri hľadaní tejto jasnosti v záujme zabezpečovania je dobré, ak si uvedomuje, že práve na tento účel mu bol daný pomocník. Spoločne uvidia viac, ako keby sa snažili vidieť sami. Veriaci otec víta postrehy a múdrosť svojej manželky týkajúce sa potrieb rodiny.

Otcovia s triezvou mysľou

Častým úskalím otcov vo vedení je defenzíva v reakcii na manželkine postrehy, pripomienky a povzbudenia k činom. Povedzme, že matka vidí, že v živote jej syna sa formuje vzorec hriechu. Upozorní na to svojho manžela a chce, aby s tým niečo urobil. On sa začne brániť, vybuchne, uzavrie sa alebo presunie vinu na iného. Všetky tieto reakcie svedčia o nedostatku triezveho uvažovania.

Platí to bez ohľadu na to, či ho manželka na tento problém upozorní užitočným spôsobom. Povedzme, že hriech jej detí v nej prebudil strach. Vie, že malé hriechy sa stávajú veľkými, ak sa ponechajú bez kontroly. Malí hriešnici vyrastú na veľkých hriešnikov, ak nie sú kontrolovaní. A tak na to upozorňuje svojho manžela s určitým znepokojením, rozrušením a (možno) frustráciou, že hriech tak dlho hnisá.

Takéto situácie si vyžadujú stabilnú triezvu myseľ. Na základnej úrovni je triezva myseľ opakom opilstva (1. Tes 5:6–8). Opilstvo sa vzťahuje na fyzické, kognitívne a morálne poškodenie spôsobené nadmerným pitím alkoholu. Opilstvo negatívne ovplyvňuje úsudok človeka a často vedie k ďalším hriechom. Opití nevidia jasne, nestoja pevne a nekonajú múdro.

Dôležité je, že alkohol nie je jedinou omamnou látkou. Aj vášne, či už naše, alebo iných, môžu zatemniť náš úsudok a brániť múdremu konaniu. Pod vplyvom vášní sa stávame reaktívnymi a zmietame sa z miesta na miesto. Opäť sa začneme brániť, vybuchneme, uzavrieme sa do seba alebo začneme obviňovať druhých.

„Byť triezvo zmýšľajúci znamená vidieť jasne, stáť stabilne a konať múdro.“

Byť triezvo zmýšľajúci teda znamená vidieť jasne, stáť stabilne a konať múdro. Triezvo zmýšľajúci ľudia ovládajú svoje vlastné vášne, a tak sú schopní absorbovať a znášať vášne, reakcie a rozrušenie iných.

Ako sa stať odolným otcom

Odkiaľ pochádza takéto triezve zmýšľanie? Vo svojom živote sa často vraciam ku Kolosenským 3:12–17 kvôli budovaniu odolnosti v mojej duši. Uvažujme teda o tomto úryvku nielen ako o slove určenom všetkým kresťanom, ale ako o slove aplikovanom najmä na manželov a otcov.

ODETÍ V CNOSTI

Pavol najprv vyzýva svojich čitateľov, aby sa obliekli do kľúčových cností: „srdečné milosrdenstvo, dobrotivosť, pokoru, krotkosť, trpezlivosť“ (Kol 3:12). Všetky tieto cnosti sú pre otcov životne dôležité, keď sa snažia viesť svoje domovy. Máme sa obliecť do týchto cností „ako vyvolení Boží, svätí a milovaní.“ Inými slovami, tieto cnosti vyplývajú z toho, že vieme, že sme Bohom milovaní a oddelení pre Jeho službu. Stabilní otcovia sú zakotvení v láske svojho nebeského Otca.

PRIPRAVENÍ ODPUSTIŤ

Po druhé, stabilní otcovia znášajú druhých a ochotne im odpúšťajú (Kol 3:13). Sú trpezliví a nikdy sa dlho nehnevajú. Nezávidia a ani nedovolia, aby v nich rástla nenávisť. Buď dovolia, aby láska zakryla množstvo hriechov alebo rýchlo konajú, aby riešili podstatné hriechy a usilovali sa o odpustenie a zmierenie. Jediné, čo nerobia, je, že nedovolia, aby sa hriechy hromadili v ich vlastných srdciach a domácnostiach. A takto konajú zásadne preto, lebo ich Pán im dobrovoľne odpustil.

OVLÁDANÍ MIEROM

Po tretie, stabilní otcovia sa odievajú láskou a nechávajú vo svojich srdciach vládnuť Kristov pokoj (Kol 3:14–15). Kristov pokoj je koreňom kresťanskej triezvej mysle. On je náš pokoj. On je naša stabilita. On je istou a pevnou kotvou našich duší. A zbožný otec, ktorý prijíma Kristov pokoj do svojho srdca, je schopný byť pre svoju rodinu kotvou triezveho zmýšľania. Kristov pokoj mu umožňuje byť pre nich duchovným prístavom v búrkach a skúškach života.

PONORENÍ V PÍSME

Po štvrté, Kristov pokoj vládne v našich srdciach, keď v nás bohato prebýva Božie slovo (Kol 3:16). Pavlove slová nás tlačia k tomu, aby sme sa v biblickej meditácii usilovali o určitú kvalitu. Slovo v nás musí prebývať bohato; to znamená, že musíme mať určitú hojnosť a plnosť Božieho slova v našom živote. Toto bohatstvo z nás prekypuje, a to tak vo vyučovaní, ako aj v speve. Stabilní otcovia majú Božie slovo na jazyku; vždy majú pre svoju rodinu pripravené múdre biblické poučenie, napomenutie a výstrahu. A čo viac, „žalmy, hymny a duchovné piesne“ sú zvukovou kulisou ich života. Radi spievajú Božie slovo Jemu a svojim rodinám.

VŽDY VĎAČNÍ

Napokon, stabilní otcovia sú vďační otcovia. V 3. kapitole Listu Kolosenským nás Pavol trikrát vyzýva k vďačnosti. „Buďte vďační“ (Kol 3:15). „Vďačne spievajte v srdciach Bohu“ (Kol 3:16). „A čo činíte slovom alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša; a ďakujte Bohu Otcu skrze Neho“ (Kol 3:17). Stabilný otec prekypuje radostnou vďačnosťou Bohu. A ďakuje Bohu za všetky veci, veľké i malé. Stále má na pamäti mnohé Božie dobrodenia, ktoré mu Boh preukázal, a svoju rodinu vedie k trónu milosti s vďakou a úctou.

Triezve zmýšľanie v akcii

Ak sa teda vrátime k pôvodnému scenáru, ako by mohol otec z Listu Kolosenským 3 reagovať na postrehy svojej manželky a ako by mohol viesť svojho syna?

„Stabilní otcovia sú zakotvení v láske svojho nebeského Otca.“

Po prvé, triezvo zmýšľajúci otec sa nenechá ohroziť postrehmi svojej manželky (dokonca ani rozrušenými a úzkostlivými postrehmi). Namiesto toho bude manželkine postrehy prijímať s pokorou, miernosťou a vďačnosťou. Keďže je ukotvený v Božej láske a Kristovom pokoji, bude rýchly, keď má počúvať a pomalý, keď má hovoriť, pričom bude starostlivo vyhodnocovať situáciu vo svetle Božieho slova.

Po druhé, dominantným tónom, ktorý zaznie, bez ohľadu na to, či svoje obavy priniesla verným alebo reaktívnym spôsobom, je vďačnosť Bohu za ňu a aj voči nej za jej pomoc. Dokáže s ňou žiť v porozumení a preukázať jej úctu ako slabšej nádobe (1. Pt 3:7). S Božou pomocou môže jeho triezve zmýšľanie pôsobiť pre ňu ako kotva a spoločne môžu obrátiť svoju pozornosť na múdre vedenie ich syna.

Po tretie, prevezme iniciatívu pri riešení tohto problému so svojím synom. Urobí tak odetý do súcitu a trpezlivosti, pričom bude vnášať do vyučovania a napomínania svojho syna tú istú stabilnú prítomnosť so všetkou múdrosťou. Takáto múdrosť bude mať často podobu predvídania a rozptyľovania synovej defenzívnosti a obviňovania láskavosťou, miernosťou a prejavením lásky. Stabilný otec bude znášať slabosti svojho syna a zároveň bude trvať na tom, aby vo všetkom poslúchal Božie slovo.

Nakoniec sa bude usilovať o odpustenie a zmierenie, najprv s Bohom a potom vo svojej rodine. Božie odpustenie v Kristovi je základom, ale vždy sa šíri ďalej. Stabilný otec vedie k tomu, aby každý v jeho dome rýchlo vyznával svoje hriechy, na nikoho sa nehneval a úprimne odpúšťal.

A to všetko bude robiť v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávať vďaky Bohu Otcovi, odetý do Božej lásky, ktorá spája jeho rodinu v dokonalej harmónii.

Joe Rigney © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Možno preto Biblia pravidelne zdôrazňuje, že Boh nielenže existuje, ale že žije. „Hospodin žije! Požehnaná moja skala! Vyvýšený je Boh mojej spásy“ (Ž 18:47).

Bežná prísaha v celom Starom zákone je „akože žije Hospodin“. Navyše, odkazy na „živého Boha“ sú zdôraznené v niektorých kľúčových biblických príbehoch. Uvažovanie nad biblickým svedectvom o živom Bohu môže vzbudiť naše city viac ako jednoduché tvrdenia o Jeho existencii.

Nie ako modly

Biblia často hovorí o Hospodinu ako o živom Bohu, aby ho odlíšila od modiel národov. V Jeremiášovi 10 prorok nabáda Izrael, aby sa vyhýbal márnym zvykom ľudí. S opovrhnutím sa pozerá na vytváranie modly:

„Len drevo vyťaté v hore,

dielo umelcovej ruky zhotovené sekerou.

Okrášlia ho striebrom a zlatom,

upevnia ho klincami a kladivom,

aby sa neklátilo.“ (Jer 10:3–4)

Modly národov „sú ako strašiak na uhorkovom poli, a nehovoria.“ Navyše, „treba ich nosiť, lebo nechodia.“ Nie je dôvod sa ich báť, pretože nemôžu konať ani zlo, ani dobro (Jer 10:5).

Izaiáš opakuje tú istú pravdu v 45. kapitole svojho proroctva. Národy, ktoré „nosia svoje drevené modly, i tí, čo sa modlia k bohu, ktorý nemôže pomôcť“ (Iz 45:20). Izaiáš píše v 46. kapitole:

„Bél sa zrútil, nakláňa sa Nebó;

ich modly sa dostali na zvieratá a dobytok;

Tie, čo ste vy nosili,

sú už naložené na ustaté zvieratá.

Naklonili sa, súčasne klesli na kolená,

nevládzu zachrániť bremeno,

aj samy putujú do zajatia.

Počúvajte ma, dom Jákobov,

i všetok zvyšok domu Izraela,

ktorý som dvíhal od života matky

a nosil od narodenia:

Ja som až do vašej staroby ten istý,

až do šedín vás budem nosiť.

Ja som učinil, ja i dvíham,

ja ponesiem i zachránim.“ (Iz 46:1–4)

Kontrast nemôže byť jasnejší. Osly nesú modly národov; Hospodin nesie svoj ľud. Modly nedokážu zachrániť ani samy seba; Pán zachraňuje svoj ľud.

Podľa Jeremiáša 10:6–7 je práve preto Hospodin jedinečný.

„Niet Tebe podobného, Hospodine;

veľký si a veľké je Tvoje meno.

Kto by sa nebál Teba, Kráľ národov?

Naozaj, Tebe to patrí,

veď medzi mudrcmi pohanov,

ani v ich všetkých kráľovstvách

niet Tebe podobného.“

„Osly nesú modly národov; Jahve nesie svoj ľud. Modly nedokážu zachrániť ani samy seba; Pán zachraňuje svoj ľud.“

Naopak, národy sú „hlúpe a pochabé,“ uctievajú drevo pokryté zlatom a striebrom a odeté fialovým a purpurovým rúchom z rúk ľudí (Jer 10:8–9). „Ale,“ hovorí prorok, „Hospodin je pravý Boh, On je živý Boh a večný Kráľ!“ (Jer 10:10)

Toto je zásadný rozdiel medzi Pánom a bohmi národov. Pán je živý Boh. On nie je socha. Nie je mŕtvy, je živý. Keď je Hospodin v pohybe, nie je to preto, že si ho niekto vzal na plecia. On prichádza a odchádza, ako sa mu zachce.

Len Ty si Boh

On je živý Boh, ktorý hovorí z ohňa (5. M 5:26). On prebýva so svojím ľudom a vyháňa jeho nepriateľov (Joz 3:10). Keď sa Dávid postaví proti obrovi Goliášovi, je mimoriadne rozhorčený, že neobrezaný Filištínec sa vzoprel „vojskám živého Boha“ (1. S 17:26, 36). Podobne sa Ezechiáš obracia na Hospodina s prosbou o vyslobodenie, keď sa asýrsky kráľ Sancheríb vysmieva „živému Bohu“ (2. Kr 19:4, 16). Prosí Hospodina:

„Vskutku, Hospodine, asýrski králi znivočili všetky národy aj ich krajiny. Ich bohov pohádzali do ohňa, lebo to neboli bohovia, ale dielo ľudských rúk, drevo a kameň; tak ich mohli zničiť. Teraz však, Hospodine, Bože náš, zachráň nás z jeho ruky, nech všetky kráľovstvá zeme poznajú, že len Ty si Boh, Hospodine.“ (2. Kr 19:17–19)

Po tom, čo bol kráľ Dárius oklamaný a hodil Daniela do jamy levov, nazval Daniela „služobník živého Boha“ (Dan 6:21). Keď vidí, že Boh Daniela zachoval, vydáva nariadenie, nech sa všetky národy „trasú a boja Danielovho Boha. Lebo On je živý Boh a ostáva naveky; Jeho kráľovstvo nezahynie a Jeho vláda nemá koniec“ (Dan 6:27).

V Novom zákone

V Novom zákone Pavol opakuje po prorokoch, keď vyzýva obyvateľov Lystry, aby sa „od tých márností obrátili k živému Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme, mora i všetkého, čo je v nich“ (Sk 14:15).

V Novom zákone však objavujeme aj prekvapujúce veci o živom Bohu. Má Syna, ako vyznáva Peter, keď sa Ježiš pýta, za koho ho pokladajú učeníci. „Ty si Kristus, Syn Boha živého“ (Mt 16:16). Ba čo viac, živý Boh má Ducha, ako o tom svedčí Pavol Korinťanom: „… ste listom Kristovým, ktorý sme my písali nie černidlom, ale Duchom Boha živého“ (2. K 3:3). Živý Boh je trojjediný Boh, večne existujúci v troch osobách.

Trojjediný Boh má aj svoju domácnosť, „cirkev živého Boha, (tento) stĺp a základ pravdy“ (1. Tim 3:15). Ba čo viac, tí z nás, ktorí svoju nádej vložili do živého Boha ako svojho Spasiteľa, sa teraz stali chrámom živého Boha, v ktorom a s ktorým prebýva (2. K 6:16). Sme deťmi živého Boha, ktorých je toľko ako piesku na morskom brehu (Oz 1:10; R 9:26).

„Zamysleli ste sa v poslednom čase nad tým, aké úžasné je priblížiť sa k Bohu, ktorý existuje, k Bohu, ktorý je?“

A preto si dávame pozor, aby v nikom z nás nebolo zlé, neveriace srdce, ktoré by nás viedlo k odpadnutiu od živého Boha (Žid 3:12). Naše svedomie bolo očistené Kristovou krvou, takže už neprinášame mŕtve skutky, ale slúžime živému Bohu (Žid 9:14). A tak či onak, budeme musieť večne čeliť živému Bohu. Buď padneme do rúk živého Boha (strašná a desivá vyhliadka, Žid 10:31), alebo prídeme na horu Sion, mesto živého Boha, k jeho nespočetným anjelom v slávnostnom zhromaždení (Žid 12:22).

Túžba po živom Bohu

Ale azda najvýraznejšia poznámka o živom Bohu je vyjadrená dvakrát v Žalmoch. Je to vyjadrenie túžby po takomto Bohu.

„Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách,

tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože!

Duša mi žízni po Bohu,

po živom Bohu.“ (Ž 42:2–3)

A potom znova v Žalme 84:

„Aké sú milé Tvoje príbytky,

ó Hospodine mocností!

Duša mi túži, priam prahne

po sieňach Hospodinových;

srdce a telo mi plesá

v ústrety Bohu živému.“ (Ž 84:2–3)

Zamysleli ste sa v poslednom čase nad tým, aké úžasné je priblížiť sa k Bohu, ktorý existuje, k Bohu, ktorý je? A čo viac, priblížiť sa k Bohu, ktorý žije a ktorý je pre nás prameňom života? Prichádzame k Nemu, aby sme sa napili, aby sme nasýtili svoju dušu tou najväčšou odmenou, ktorú ponúka: samého seba.

Joe Rigney © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Dávid sa ďalej modlí a uvažuje o ďalšej skupine ľudí, o tých, ktorí sa utiekajú za inými bohmi. Možno má na mysli národy okolo Izraela, ktoré nehľadajú útočisko u Hospodina, ale u Baala, Dagona a Aštoreta. Izrael je ženatý s Hospodinom, zmluvne zviazaný s ním ako so svojím Pánom a Manželom. Na druhej strane, národy sa oženili s falošnými bohmi, démonickými mocnosťami. Utekali za nimi a dostali sa s nimi do manželstva.

A čo sa v dôsledku toho stalo? Keď Dávid uvažuje o svätých a ich manželstve s Hospodinom, s veľkou radosťou a potešením myslí na majestátnosť hôr. Keď uvažuje o modloslužobníkoch okolo nich, vidí úplne iný obraz — smútok, bolesti, zranenia, útrapy a rany. A nielen nemenné bolesti, ale množiace sa, rastúce a rozhojňujúce sa bolesti.

„Keď sa bezbožníci rozbehli za inými bohmi a získali ich, sami na seba uvrhli bolesť, svár a rany.“

Prosperita bezbožných?

Takéto trápenia nám nie sú vždy hneď zrejmé. V Žalme 73 Ásáf vyjadruje svoje zdesenie nad blahobytom bezbožných a zmätok nad ich úspechom. Bezbožní nemajú až do smrti žiadne úzkosti, sú dobre živení a izolovaní od problémov. Nemajú také ťažkosti a zápasy ako väčšina ľudí (verše 4–5). Napriek ich pýche, násiliu, hlúposti, zlobe a útlaku sa im darí a majú úspech vo všetkom, čo robia (verše 6–9). Sú vždy v pohode, keď zväčšujú svoje bohatstvo a drzo sa vysmievajú Bohu, že nevidí a nevie o ich hriechu (verše 10–12).

Takýto obraz je v úplnom kontraste s Dávidovým pozorovaním v Žalme 16. Ako teda možno tieto dva obrazy zosúladiť? Množia sa smútky modloslužobníkov alebo sú bezbožní vždy v pohode? Zraňuje ich modloslužba a spôsobuje im škodu, alebo prispieva k ich prosperite a úspechu?

Ásáf nám ukazuje cestu. Jeho rozhorčenie ustupuje jasnosti, ale až potom, čo sa pokloní Hospodinu vo svätyni. Až keď hľadá útočisko v Bohu ako v najvyššom dobre, je schopný rozoznať koniec bezbožných (Ž 73:17). A keď to urobí, dospeje k rovnakému záveru ako Dávid:

„Veru, na klzké miesto ich staviaš

     a rozbíjaš ich na trosky.

Ako rýchlo vyjdú navnivoč!

     Miznú a hrôzou zahynú!

Ako sen mizne po prebudení,

     Pane, tak zavrhneš ich obraz,

     keď sa prebudíš.“ (Ž 73:18–20)

Inými slovami, hoci sa bezbožným môže na chvíľu dariť, nakoniec sa ich trápenia znásobia. Ich noha v pravý čas skĺzne. Keď sa rozbehnú za márnosťou, rozplynú sa v prízrakoch. Po uctievaní stvorení sa na nich vzťahuje kliatba. Nakoniec príde vyúčtovanie.

„Hoci sa bezbožným môže na chvíľu dariť, nakoniec sa ich trápenia znásobia.“

V tomto živote sú trápenia bezbožných rozdelené nerovnomerne. Niekedy vidíme ich záhubu skoro, keď im Boh dá okúsiť to, čo zasiali. Vidíme to v dôsledkoch ich činov — v bolesti, zlomenosti a strate  spôsobenej hriechom. Je to veľké milosrdenstvo, Božia láskavosť, ktorá má viesť bezbožníkov (a nás) k pokániu.

Iní sa však takýmto pozemským trápeniam vyhýbajú. Dočasne sa vyhýbajú tomu, aby boli zmietaní. Ale aj títo si zhromažďujú hnev na to, „keď príde deň hnevu a zjaví sa spravodlivý súd Boha“ (R 2:5). A keď ten deň príde, smútky sa budú navždy množiť.

Falošné uctievanie a falošné vyznanie

Po pozorovaní a rozpoznaní konca modloslužby musí Dávid konať podľa toho, čo vie. A tak sa zaväzuje, že sa bude vyhýbať ich modloslužobným obetám a falošným vyznaniam. Konkrétne tu spomína vyhýbanie ich „nápojovým obetám.“

Izrael prinášal Hospodinu nápojové obety ako súčasť obetného systému (3. M 23). Pri izraelskej nápojovej obete kňaz vylieval víno v mene uctievaného v spojení s jednou z ďalších hlavných obiet, či už išlo o obetu vzostupu, obetu za pokoj, alebo obetu za očistenie (4. M 15:28–29). Takéto obety sa mali obetovať až po vstupe Izraela do krajiny a po jej obsadení. V Biblii víno znamená triumf, oslavu a odpočinok. Ako hovorí jeden vykladač Biblie, chlieb je ranné jedlo, ktoré sa konzumuje, aby dodalo silu na celodennú prácu; víno je večerné jedlo, ktoré sa pije na konci dňa ako vďačnosť za dokončenú a dobre vykonanú prácu. Nápojové obety vína teda mali oslavovať Božie víťazstvo nad jeho nepriateľmi a jeho vernosť jeho prisľúbeniam.

V Žalme 16 teda Dávid odmieta účasť na modlárskych nápojových obetách. Presnejšie, odmieta „krvavé obety.“ Hoci sa krv pri izraelských obetách určite používala — kropila sa na rohy oltára alebo sa vylievala na základ oltára –, Izrael mal prísne zakázané piť krv. Zdá sa však, že národy v okolí Izraela pili krv a časť z nej obetovali aj svojim bohom v nápojových obetách. Keďže „život tela je v krvi“ (3. M 17:11), je možné, že to robili preto, aby získali život zo zabitého zvieraťa. Izrael, naopak, dostával život priamo od samotného Hospodina.

Dávid nielenže odmieta ich obety, ale odmieta aj ich vyznanie. Odmietnutie prijať ich meno na svoje pery je viac než len vyhnutie sa vysloveniu nesprávneho slova. Dávid odmieta vzývať mená falošných bohov, odmieta ich vzývať ako svojho pána. Je to protiklad k tomu, že hľadá útočisko u Hospodina a jeho vyznáva ako svojho Pána.

Vzor vernej odolnosti

Dávidova vernosť Bohu s jasným pohľadom je pre nás dnes vzorom. Príliš často vidíme, ako sa vo svete darí hriešnikom. Zdá sa, že ich hriech im ani zďaleka neškodí, ale umožňuje ich úspech, a tým sa stáva pokušením aj pre nás. Tlak na to, aby sme sa prispôsobili — aby sme sa uspokojili s falošným bohom našej zlej doby, aby sme sa odvolávali na predmety dôvery a uctievania tohto sveta, aby sme sa rozbehli za inými bohmi, aby sme zapadli a našli pozemský úspech — je skutočný.

Musíme však rozoznať ich koniec. Ich trápenie sa bude množiť. Ľahkosť, ak existuje, bude trvať len chvíľu. Ľahký a chvíľkový úspech bezbožných im pripravuje večnú ťarchu utrpenia, ktorá ďaleko prevýši pozemský blahobyt.

A keď rozoznáme tento koniec, posilňujme sa, aby sme odolali tlaku našej doby. Namiesto toho, aby sme sa prispôsobili vzoru tohto sveta, sme premenení obnovou svojej mysle. Namiesto toho, aby sme sa snažili ulahodiť falošným bohom alebo falošným ľuďom, prinášame seba ako živú obetu jedine Bohu (R 12:1–2). Namiesto toho, aby sme opakovali klamstvá a faloš v našej spoločnosti, hovoríme ústami a srdcom: „Ty si môj Pán! Niet pre mňa šťastia mimo Teba!“ (Ž 16:2)

Joe Rigney © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

V seminári táto pasáž zmenila moju predstavu o kresťanskom živote. Na jednej strane je tento úryvok jednoduchý. Obsahuje napomenutie („choďte Duchom,“), zasľúbenie („a nebudete uspokojovať žiadosti tela“) a vysvetlenie alebo zdôvodnenie (konflikt opísaný vo verši 17). Keď však nad týmto úryvkom rozmýšľame, zisťujeme, že ponúka aj trojitú víziu kresťanského života ako celku.

Uznajte vnútorný boj

Po prvé, Pavol trvá na tom, že východiskovým bodom pre kresťanský život je rozpoznanie boja medzi telom a Duchom.

Hovorím „východiskový bod“ kvôli logike veršov 16 a 17. V seminári ma učili, že jeden zo spôsobov, ako objasniť logiku takejto pasáže, je čítať verše v opačnom poradí, pričom logický vzťah zostáva zachovaný. Inými slovami, zmeniť argument „A, pretože B“ na argument „B, preto A“. „Jem, lebo som hladný,“ sa zmení na „Som hladný, preto jem.“

Keď to urobíme, úryvok bude vyzerať takto:

(Verš 17) Lebo telo žiada proti Duchu a Duch proti telu, lebo to sa jedno druhému protiví; aby ste nerobili toho, čo by ste chceli. (Verš 16) Preto (to je logická súvislosť) choďte Duchom a nevykonáte žiadosti tela.

Ako kresťania sa každý deň prebúdzame uprostred boja. Telesné túžby nás ťahajú jedným smerom; túžby Ducha nás ťahajú druhým smerom. Súčasný stav je patovou situáciou, ktorá nám bráni robiť to, čo chceme. Duchovné túžby bránia telesným túžbam a telesné túžby bránia duchovným túžbam.

Ak začneme týmto poznaním, môžeme byť realistickí, pokiaľ ide o náročnosť boja. Frustrácia, ktorú pociťujeme tvárou v tvár telesným vášňam, je skutočná a Pavol nás povzbudzuje, aby sme o nej hovorili úprimne. Tu ako kresťania začíname.

Ohromujúci prísľub slova „nevykonáte“

Ale podľa Pavla tam nemusíme zostať, pretože máme nový cieľ. Nemusíme sa vzdať. Môžeme žiť život, v ktorom určite neuspokojíme naše telesné túžby. To je ohromujúce zasľúbenie. Slovo „nevykonáte“ v 16. verši je v gréckom origináli zosilnené; je to tzv. dôrazná negácia. Pavol v podstate hovorí: „Ak budete chodiť Duchom, určite nevykonáte túžby tela.“

Teraz je dôležité, aby sme si ujasnili, čo Pavol sľubuje a čo nie. Nehovorí, že naše telesné túžby úplne zmiznú. Namiesto toho sľubuje, že tieto túžby nebudeme uspokojovať ani napĺňať. Inými slovami, tieto túžby môžu byť stále prítomné a budú stále bojovať s našimi duchovnými túžbami, ale teraz, keď chodíme podľa Ducha, ich nebudeme napĺňať.

Základnou myšlienkou je, že všetky túžby majú svoj smer, cieľ, trajektóriu. Smerujú nás k nejakému vnímanému dobru, k nejakému predmetu, o ktorom veríme, že nás uspokojí. Stručne povedané, túžby nás chcú niekam zaviesť.

Kam nás vedú túžby?

V Liste Galatským, v kapitole 5 sa píše, že telesné túžby vedú k skutkom tela: „smilstvo, nečistota, zmyselnosť, modloslužba, čarodejníctvo, nepriateľstvá, svár, nenávisť, hnevy, zvady, rozbroje, roztržky, závisti, opilstvá, hodovania a im podobné. Pavol jasne hovorí, že tí, ktorí praktizujú takéto veci — zvyčajným uspokojovaním týchto túžob –, nebudú dedičmi Božieho kráľovstva. Na druhej strane, túžby Ducha vedú k ovociu Ducha: „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.“

Teda aj túžby, či už z Ducha, alebo z tela, majú svoj cieľ, a keď je tento cieľ dosiahnutý, túžba je naplnená. To, čo svrbelo, sme poškriabali. Všimnite si však kritický predpoklad, ktorý Pavol vyslovuje: prítomnosť telesnej túžby neznamená, že jej musíme vyhovieť. Je možné odolať tomu, kam nás naše túžby chcú zaviesť.

Pavol hovorí, že život podľa Ducha neodstraňuje všetky telesné sklony a náklonnosti v tomto živote. Namiesto toho ich presmeruje a mení tak, aby už viac nehanobili Boha a neubližovali ľuďom. Je dôležité mať v tomto bode jasno, aby sme si nevytvárali nemožné a nereálne očakávania od kresťanského života. V tomto živote môžu túžby stále vznikať, ale podľa Pavla nás nemusia ovládať. Nemusia mať nad nami moc. Nemusíme ich uspokojovať ani im vyhovieť. Nemusíme sa po nich škriabať. Môžeme byť slobodní.

Ale len vtedy, ak budeme chodiť podľa Ducha.

Základný most

Chodiť podľa Ducha je tretím prvkom tejto vízie kresťanského života a mostom medzi naším súčasným bojom a budúcim víťazstvom. Je to cesta, ktorá nás vedie od frustrácie k slobode. A to znamená, že naliehavá otázka pre nás znie takto: Čo presne znamená „choďte Duchom“?

Tento obraz je dostatočne jasný. Chôdza je forma pohybu. Nie je to ani státie na mieste, ani beh. Je to rovnomerný pohyb určitým smerom pod vplyvom určitej sily (v tomto prípade Ducha). List Galatským 5:24–25 vrhá na tento obraz ďalšie svetlo:

„Tí, čo prináležia Kristu Ježiši, ukrižovali si telo s vášňami a žiadosťami. Ak Duchom žijeme, aj obcujme podľa Ducha.“

„Chodiť Duchom“ znamená „držať krok s Duchom“. Je to, akoby Duch určoval tempo a my sme s ním držali krok. Naša chôdza má svoj rytmus. Duch udáva rytmus ako bubeník a my pochodujeme spolu s ním. Táto základná myšlienka sa v rôznych podobách objavuje v Pavlových listoch:

• Kráčajte rovnou cestou za pravdou evanjelia (G 2:14).
• Choďte Duchom (G 5:16, Roháčkov preklad).
• Nechajte sa viesť Duchom (G 5:18).
• Duchom i choďme (G 5:25 Roháčkov preklad).
• Žite tak, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní (Ef 4:1).
• Aby ste chodili hodní Pána (Kol 1:10).

„Život podľa Ducha je mostom medzi naším súčasným bojom a budúcim víťazstvom.“

V Novom zákone sa objavujú aj ďalšie výrazy ako chodiť v láske, chodiť vo svetle, chodiť ako deti svetla, chodiť podľa Pavlovho príkladu a chodiť v pravde. Vo všetkých týchto príkladoch je myšlienka rovnaká: ide o správanie, „chodenie“, ktoré je v súlade s evanjeliom, Duchom a pravdou. Existuje spôsob života, ktorý zodpovedá evanjeliu.

Kým budeme môcť kráčať s Duchom

Život podľa Ducha však vychádza z niečoho podstatnejšieho, a to je veľmi dôležité. Skôr než budeme môcť kráčať v súlade s Duchom, musíme najprv „chodiť Duchom.“ To znamená, že musíme mať život s Duchom.

Život, o ktorom je reč, je život vzkriesenia. Vlastníme ho, pretože patríme Ježišovi a ukrižovali sme telo s jeho vášňami a túžbami. Je to to, čo Pavol na inom mieste opisuje ako „obživenie s Kristom“ (Ef 2:5). Je to obrátenie, keď nás Boh milosťou skrze vieru v Krista vzkriesi z duchovnej smrti.

Túto skutočnosť rozvádza vo veľkom evanjeliovom úryvku z Listu Galatským 2:20:

„A nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus. A nakoľko teraz žijem v tele, žijem vo viere v Syna Božieho, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa.“

„Duch je oživujúcou silou v našom živote, ktorá formuje naše každodenné rozhodnutia, keď sa prebúdzame uprostred duchovného boja.“

Ukrižovaný s Kristom, takže telo bolo zabité. Vzkriesený s Kristom, takže žije v našom mene a my vlastníme život skrze jeho Ducha. Toto je dobrá správa, ktorá úplne premenila Pavla a je schopná premeniť aj nás.

Kráčanie podľa Ducha sa teda vzťahuje na naše každodenné správanie, zakorenené v našom spojení s Kristom v jeho smrti a zmŕtvychvstaní a posilnené Duchom, ktorý presmeruje naše túžby na zbožnú plodnosť. Duch je oživujúcou silou v našom živote, ktorá formuje naše každodenné rozhodnutia, keď sa prebúdzame uprostred duchovného boja. Pavlova výzva je, aby sme sa denne chopili zbraní v boji, povzbudzovali a uspokojovali svoje duchovné túžby a držali krok s Duchom, pretože patríme Ježišovi.

Joe Rigney © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Rozprávač tejto knihy riadi autobus z bezútešného a pekelného mesta do neba, kde sa anjeli a svätí rozprávajú s odsúdenými duchmi zaprisahávajúc ich, aby sa odvrátili od svojho hriechu a vošli dnu. Zatratení duchovia sú v podstate zveličené tvory nás samých, ktorých cieľom je ukázať nám pokušenia a nástrahy, ktorým v tomto živote čelíme. Duchovia sú zatratení, pretože „vždy existuje niečo, čo preferujú pred šťastím — teda pred realitou.“ (71) Lewis trvá na tom, že existuje nespočetné množstvo foriem Voľby, niektoré očividné, niektoré až tak nie. Jedno z najhrozivejších — Lewis ho volá „to najmenej postrehnuteľné zo všetkých nástrah“ — je pokušenie zameniť si prostriedok za cieľ.

Každý, kto z povolania hovorí alebo píše o Bohu, pravdepodobne cíti toto pokušenie intenzívne. Samotný Lewis tomu pravidelne ako apologéta čelil. Predtým, kým preskúmame, v akých formách sa prejavuje u kazateľov, učiteľov a iných komunikátorov Božieho slova, uvážme, ako to Lewis ilustruje vo Veľkom rozvode.

Dvaja známi umelci

Lewis predstavuje toto pokušenie prostredníctvom sprievodcu Veľkého rozvodu, Georga MacDonalda. Ako hovorí MacDonald rozprávačovi, existuje apologetická forma — ľudia, ktorí sú „tak zainteresovaní v dokazovaní existencie Boha, že sa nakoniec o Boha samého vôbec nezaujímajú“ (73). Existuje evanjelizačná forma — ľudia, ktorí sú „tak zaneprázdnení šírením kresťanstva, že nemajú myšlienku pre Krista.“ Existuje aj filantropická forma — ľudia, ktorí organizujú charity, ale stratili všetku lásku k chudobným. V každom prípade, zamenia si spôsob (apologetika, evanjelizácia, veľkorysosť) za účel (túžba po Bohu, váženie Krista, láska k blížnemu). 

Rozšírená úvaha knihy o nebezpečenstve, ako si zameniť spôsob za cieľ, funguje ale cez interakciu medzi dvoma známymi umelcami. Jeden z nich je duch a druhý nebeský duch. Ich rozhovor odhaľuje povahu toho „skutočného umelca“ (ktorý si zamieňa spôsob za cieľ) a povahu „pravého umelca“ (ktorý si to, z milosti Božej, nezamieňa).

Skutočný umelec

„Skutočný“ umelec (vo svetskom zmysle) vidí nádhernú krajinku a okamžite ju chce namaľovať. Hneď, ako sa dočká svojho (krátkeho) náhľadu, je pripravený začať s dôležitou prácou demonštrujúcou jeho talent. Je neochotný nechať si čas na to, aby okolie skrátka precítil. Keď Pevný Duch povie, „Teraz je tvojou úlohou vidieť. Poď sa pozrieť. Je nekonečný. Poď a nasýť sa,“ (84) mátožný umelec to prijme s ľahostajnosťou. Myslí len na to, ako rýchlo bude môcť zodvihnúť štetec a maľovať.

Ba čo viac, ako „skutočného“ umelca ho zaujíma krajina iba pre to, aby ju mohol namaľovať (čiže si zamenil prostriedok za úmysel). Vyrástol z pôvodnej lásky k predmetu, z naivného potešenia z toho, čo namaľoval, keď začínal. Teraz ho zaujíma „maľovať kvôli maľbe“. Skrivil sa do seba, zišiel od lásky Veci, o ktorej rozpráva, k láske svojho vlastného rozprávania — k láske seba ako hovoriaceho. To znamená, že sa začal zaujímať predovšetkým o svoju osobnosť a reputáciu.

Túži sa stretnúť s uznávanými ľuďmi a zotrvať v ich spoločnosti, medzi veľkými a slávnymi umelcami ako Cézanne a Monet (85). Nakoniec, z obáv o svoju povesť na zemi odmietne ísť do Hôr.

Pravý umelec

Pravý umelec, na druhej strane, v zásade miluje Vec, o ktorej hovorí. Miluje vidieť nekonečné dobro, ktorým je Boh. Svetlo je tou vecou, jeho prvou láskou, a miluje maľovanie ako prostriedok na rozprávanie o svetle (84). Nikdy neprerastie jednoduchosť tejto prvej lásky. S radosťou pozerá na to, ako bude piť z prameňa pokory, ktorá spôsobuje, že zabudne na všetko vlastníctvo jeho vlastných diel (85).

Dokáže sa radovať zo svojej maľby bez pýchy a falošnej skromnosti, pretože bol naozaj pokorený, a tak je schopný tešiť sa zo Slávy, ktorá prúdi do každého a od každého späť. Nezáleží mu na jeho dôležitosti a reputácii pre budúce generácie. Vie, že skutočne maľuje jedine pre publikum Jedného, a jeho najväčším potešením je to, že je „známy, pamätaný a poznaný jedinou Mysľou, ktorá dokáže podať dokonalý súd“ (86).

Poučenie pre učiteľov

Abstraktná pravda má tendenciu zostávať na povrchu. Skutočná transformácia nastáva, keď sa staneme hmotnými a osobnými. Nie som umelec, skutočný ani nič podobné, ale som učiteľ a kazateľ. Milujem učiť a kázať. Čítanie Lewisa o nebezpečenstve zamenenia prostriedkov za cieľ ma v tomto bode priamo vyzýva. Viem, aké ľahké je vymeniť slúženie Bohu za poznanie Boha. Preto tu sú štyri spôsoby, akými sa snažím bojovať o radosť, realitu a upriamenie na Boha tvárou v tvár svojej vlastnej láske k učeniu. 

Pamätaj na Božiu prítomnosť

Najskôr si pravidelne pripomínam, že som ustavične v Božej prítomnosti. Ako povedal teológ John Webster: „Nikdy nehovoríme o Bohu poza jeho chrbát.“ Je zarážajúce, že duch-umelec vo Veľkom rozvode začne konverzáciu tým, že vezme Božie meno nadarmo.

„Bože,“ povedal Duch, obzerajúc sa po krajine.

„Bože, čo?“ opýtal sa Duch.

„Ako to myslíš, ‘Bože, čo?’“ spýtal sa Duch.

„V našej gramatike je Boh podstatné meno.“

„Aha — rozumiem. Ja som len myslel ‘nádhera’ alebo také niečo. Myslel som… teda, toto všetko. Je to… je to… rád by som to namaľoval.“ (82–83)

Stojí pri vchode do Hlbokého Neba a Boh je iba zvolanie, prázdne slovo a nie tá najdôležitejšia Osoba v skutočnosti. Z toho dôvodu, ja osobne, vo všetkom svojom zmýšľaní a učení, pracujem na tom, aby som si pamätal, že Boh nie iba vec, nad ktorou sa uvažuje. Nie je len predmetom, o ktorom sa debatuje a diskutuje. Je Osoba, tá Osoba, a v ňom žijem, hýbem sa a som. Je nemožné rozprávať o Bohu poza jeho chrbát.

Raduj sa z rozprávania druhých

Po druhé, snažím sa tešiť sa z toho, keď druhí ľudia vidia a hovoria veci lepšie ako ja, alebo keď vidia, čo vidím ja a povedia to ako prví. Keď má niekto iný náhľad, nadviaže spojenie alebo nádherným a pútavým spôsobom vyjadrí pravdu, ktorú milujem, pýtam sa sám seba: „Naozaj sa radujem z Pravdy, alebo sa radujem len z Pravdy skrze mňa?“ Inými slovami, z Božej milosrdnosti sa snažím čo najlepšie piť z prameňa pokory a stratiť nesprávny zmysel pre vlastníctvo svojich vlastných diel.

To neznamená, že prestávam milovať Vec, o ktorej hovorím, ani to, že prestávam mať pôžitok z privilégia hovoriť o tom. Znamená to však, že sa usilujem radovať z rozprávania niekoho iného rovnako, ak nie viac, ako z toho svojho (rozprávania). Prakticky to znamená, že keď stretnem niekoho, kto rozpráva o veci, o ktorej milujem hovoriť, jednoducho sa zastavím a modlím sa: „Pane, nech tvoja pravda vedie a nech sa splní skrze nich.“

Rozumej skôr, ako prehovoríš
Po tretie, z Božej milosti sa snažím skutočne chápať predtým, ako niečo poviem. Zastaviť sa, meditovať, pozerať, a pozerať dlho a silno. Pracujem na tom, aby moje videnie viedlo k nasýteniu. „Poď sa pozrieť. Je nekonečný. Poď a nasýť sa.“ Moje videnie musí byť kŕmením, ak sa mám vyhnúť zámene prostriedkov za účel. Vidieť a okamžite povedať je ako dať si jedlo do úst a vypľuť ho späť. Namiesto toho chcem jesť pravdu, stráviť ju, aby sa stala mojou súčasťou, a vyjsť s bohatstvom, ktoré poskytuje hlboké vlastníctvo pravdy. Chcem povedať s apoštolom Pavlom: „Uveril som, preto som hovoril“ (2. K 4:13).

Potreba vidieť a kŕmiť sa pred rozprávaním ale vytvára v mojom živote napätie. Ako zistím, že sa rovnako ako strašidelný umelec rútim povedať, čo vidím, bez toho, aby som skutočne hodoval na pravde? Ako zistím, či skutočne milujem Boha, alebo či milujem iba to, čo o ňom hovorím? Ako na konci dňa zistím, či si zamieňam prostriedky za cieľ?

Opýtajte sa: „Môžem odísť?“
Lewis mi pomáha odpovedať na túto otázku tým, že mi pripomína, že všetky prostriedky musia zomrieť. „Každá prirodzená láska [vrátane lásky k učeniu] znovu vzrastie a bude žiť naveky v tejto krajine, ale žiadna znovu nevzrastie, kým nebude pochovaná“ (105). Ak, ako hovorí Ježiš, nasledovať ho znamená brať každý deň môj kríž, znamená to, že každý deň musí moja láska k premýšľaniu, vyučovaniu a kázaniu zomrieť.

Takéto umieranie môže mať mnoho podôb. Ale jedným z najsilnejších pre mňa je jednoducho si položiť túto otázku: Môžem odísť? Ak by som bol nútený rozhodnúť sa medzi pokračovaním vo svojej profesii učiteľa na Betlehemskej vysokej škole a seminári alebo Božou otcovskou prítomnosťou v mojom živote, čo by som si vybral? Učenie alebo Kristus? Kázanie alebo Kristus? Môžem odísť?

Teraz intelektuálne viem, že to nie je ťažká voľba. Boh je mojím údelom. Ale modlím sa, aby mi Boh udelil milosrdenstvo, aby som každý deň cítil jednoduchosť tejto voľby.

Mierte na nebo

Sľub, samozrejme, je, že ak necháme umrieť prostriedky — a niekedy ich možno budeme musieť usmrtiť –, budú vzkriesené. Iba ak sa pokúsime zostať pri prostriedkoch, voľba medzi prostriedkami a cieľom je voľbou s nulovým súčtom. Ak sa ale potlačíme prostriedky až do konca — ak maľujeme pre Boha, vieru bránime pre Boha a pre Boha šírime evanjelium a dávame chudobným; učíme, kážeme a píšeme pre Boha –, potom zistíme, že všetky tieto prostriedky sa stávajú skutočne samými sebou. A čo viac, stávajú sa skutočne našimi. V skutočnosti sa stávajú viac našimi, pretože sú Jeho.

„Dajme prvé veci na prvé miesto a druhé veci sa nám do toho pridajú: dajme druhé na prvé miesto a stratíme prvé aj druhé veci.“ (The Collected Letters of C. S. Lewis, 3: 111)

„Zamerajte sa na Nebo a zem dostanete „prihodenú“ navyše: zamerajte sa na zem a nedostanete ani jedno.“ (Mere Christianity, 134)

Joe Rigney © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG