Mýtus #1: Intimita je niečo, čo by malo ísť ľahko 

Pár mesiacov po svadbe sme s Nancy odcestovali do Aberdeenu v Škótsku, aby som tam pracoval na svojom postgraduálnom štúdiu. Nepoznali sme tam vôbec nikoho. Jediný človek, ktorého sme stretávali s akou-takou pravidelnosťou, bola Ruby, staršia pani, ktorá v jedálni kontrolovala preukazy. 

Študoval som tam celý rok a Nancy pracovala ako chyžná. Každý večer sme trávili spolu doma. Pretože sme nemali peniaze ani televíziu, nemali sme kam chodiť ani s kým tráviť čas, naučili sme sa fungovať spolu. Bez toho, aby sme vedeli, že sa to deje, vytvorili sme si návyky, ktoré utužili náš vzťah. 

Každý večer sme jeden druhému čítavali román Nicholas Nickleby od Charlesa Dickensa. Každú sobotu sme nastúpili na autobus, šli do centra Aberdeenu a  predstavovali si, čo by sme si kúpili, keby sme mali peniaze. Keď sme mali trochu peňazí navyše, utratili sme ich za časopis Times, ktorý sme potom roztrhli na polovicu, čítali si ho a rozprávali sa o dianí vo svete. 

Ráno som väčšinou vstával a študoval, kým Nancy ešte spala. V jedno ráno som si na stole našiel lístoček, na ktorom stálo: „Dobré ráno, miláčik. Milujem ťa z celého srdca. Kým ty čítaš túto správu, ja pravdepodobne ešte tvrdo spím, ale snívam o tebe. Na svete neexistuje nič, čo by som mala radšej ako pohľad do tvojej tváre.“ (Ďalej už radšej nebudem citovať, lebo tu to začína byť príliš sladké.) Podpísala sa ako Ruby — tá stará pani z jedálne. (Nancy mi veľmi rada pripomína, že na strednej škole ju zvolili za triedneho zabávača.) 

Náš čas v Aberdeene bol úžasný práve tým, že sme tam boli sami dvaja. S výnimkou môjho štúdia, ktoré malo svoje miesto, sme nemali žiadne schôdzky, žiadny harmonogram, zodpovednosť a žiadne úlohy. Mali sme len jeden druhého a nekonečne veľa času. Naučili sme sa dohadovať, hrať, hádať, udobrovať a spoľahnúť sa jeden na druhého. Na konci toho obdobia v Škótsku sme mali pocit, že sme si vybudovali pevný vzťah. 

A potom prišli deti. (Ak poznáš nejaký pár, ktorý má deti v predškolskom veku, venuj im teraz minútku ticha, pretože bude pravdepodobne posledná na veľmi, veľmi dlhý čas.) 

Keď Adam s Evou zhrešili a neposlúchli Boha, oznámenie o treste postupne gradovalo: budú musieť opustiť rajskú záhradu, chlieb budú jesť v pote svojej tváre, časom príde smrť, a potom dostali dve deti v predškolskom veku, Kaina a Ábela.

Rané rodičovstvo predstavuje to najlepšie a zároveň to najhoršie obdobie: fľaše, plienky, kŕmenie, riady, zlyhania, knihy, kúpanie, vyjednávanie — „Chcem svetlo, oci.“ „Zhasni, oci.“ — nedostatok spánku, nedostatok sexu, priveľa času v kúpeľni, a  myslím, že odborný výraz pre čas od 3.00 do 5.00 v noci je „arzénová hodinka“, pretože v tom čase si ho buď budeš chcieť dať vy, alebo by si ho podal niektorému z detí. 

Zrazu všetka námaha, ktorú sme v Škótsku vynaložili, sa možno nie úplne stratila, ale zavalili ju nové nezhody ohľadom deľby práce, spôsobu výchovy, problémov s peniazmi a konverzácie, ktoré stále pod povrchom naznačujú, že „môj deň bol horší než tvoj“. 

Nora Ephron povedala: „Dieťa je granát. Keď sa vám narodí bábätko, nastane v  manželstve explózia, a keď sa usadí prach, manželstvo je iné, než bývalo. Nie je nevyhnutne lepšie či horšie, je iné.“ No ak si myslíš, že tu to končí, tak napísala aj toto: „Keď sa u dieťaťa priblíži vek tínedžera, je dôležité, aby ste mali doma psa, aby bol v dome niekto, kto vás rád vidí.“ 

Pointou je, že intimita je komplikovaná. Je aj premenlivá. Keď si myslíš, že si dosiahol bod šťastia, niečo alebo niekto sa zmení a vynorí sa celý rad nových problémov. Prechádzaš od priateľstva k chodeniu, od chodenia k manželstvu, od manželstva k  rodičovstvu. Konečne si zvykneš na šéfa v práci a vtom dostaneš nového. Roky pracuješ na vzťahu s vlastnými rodičmi a vtom sa dostaví demencia. Máš skvelých kolegov a vtom k tebe preradia najnevrlejšieho človeka na svete. Dieťa na teba zahrá márnotratného syna a ty zrazu žiarliš na deti svojich najlepších kamarátov a u svojich detí cítiš odcudzenie. 

Niekedy ľudia hovoria, že nechcú vstúpiť do manželstva, pretože sa boja, že ich partner sa zmení a už ho nedokážu mať radi. Ako hovorí jeden môj priateľ: „Ak sa nechceš zmeniť, vezmi si mačku.“ (Mimochodom… aj mačky sú komplikované.)

Kde sa teraz teda nachádzaš?

• • Máš v blízkosti aspoň jedného človeka, na ktorého sa môžeš v ťažkých chvíľach obrátiť? 
• • Máš niekoľkých priateľov, ktorých môžeš navštíviť bez ohlásenia a vysvetľovania? 
• • Máš zopár ľudí, s ktorými môžeš tráviť voľný čas? 
• • Máš ľudí, ktorí ti požičajú peniaze, keď to potrebuješ, alebo sa o teba prakticky postarajú, keď ťa pritlačí núdza? 

Ak sú tvoje odpovede na tieto otázky väčšinou záporné, tvoj zásobník intimity môže byť takmer prázdny.

Úryvok z knihy Mal by som ťa radšej, keby si bol trochu viac ako ja — budovanie blízkosti od Johna Ortberga. Použité s povolením Slovenského evanjelizačného strediska.

Pokiaľ máte záujem o knihu Mal by som ťa radšej, keby si bol trochu viac ako ja, nájdete ju v našom e-shope na https://knihy.evs.sk/.

Zároveň však ľuďom, ktorí ho potrebovali najviac — najmä svojim deťom — času venoval najmenej.

Na istý čas si plietol kvantitu svojich kontaktov s kvalitou vzťahov.

„Niekam sme to dotiahli!“ povedal jedného dňa manželke.

„Áno, ale na nesprávne miesto,“ odpovedala mu ona.

Potom im napadla myšlienka: „Prečo vo všetkom, čo robíme, neuprednostňujeme veci na základe toho, kto bude plakať na našom pohrebe?… Prečo by sme mali venovať čas ľuďom, ktorí nás nemajú radi, na úkor tých, ktorí nás naozaj milujú?“

V knihe The Entrepreneur Roller Coaster (Podnikateľská horská dráha)Darren Hardy spomína článok z časopisu Newsweek, ktorý hovoril o pohreboch a o tom, že na pohrebe plače v priemere iba asi desať ľudí. Hardy píše: „To ma dostalo… Chcete mi povedať, že celý život môžem tvrdo pracovať, snažiť sa robiť dobro a zavďačiť sa ľuďom, no nakoniec iba desiatim ľuďom bude na mne záležať natoľko, aby za mnou plakali?“

Podľa toho istého článku, hovorí Hardy, najdôležitejším faktorom, ktorý rozhoduje, či niekto na váš pohreb príde, alebo nepríde, je… teraz sa podržte… počasie. Ak bude pršať, polovica ľudí sa rozhodne, že potrebujú byť niekde inde. Keď si toto uvedomil, hovorí Hardy, „stačilo to na to, aby mi prestalo záležať na tom, čo si o mne ľudia myslia.“

Herodes Veľký myslel na to, kto bude plakať na jeho pohrebe. Bol najväčším staviteľom a najmocnejším vládcom Palestíny svojho storočia. Avšak nebol majstrom v intimite. Mal desať žien, a jedinú z nich, ktorú naozaj miloval, upodozrieval, že chce získať jeho trón, a tak ju dal zabiť. Tiež dal zabiť jej matku. Okrem toho dal zabiť aj troch vlastných synov. Chcel, aby si ho ľudia pamätali, a tak dal svojim potomkom mená ako Herodes Antipas, Herodes Filip a Herodias, čo je asi také, ako keď George Foreman dal svojim synom mená George jr., George III., George IV., George V. a George VI.

Avšak keď Herodes ležal na smrteľnej posteli, uvedomil si, že niktonebude plakať na jeho pohrebe. Antický historik Josephus Flavius hovorí, že Herodes „prikázal, aby povolali všetkých popredných mužov celého židovského národa… “ a uväznili ich v hipodróme v Jerichu. Herodes dal rozkazy svojej sestre a švagrovi, aby v deň, keď zomrie, popravili prominentných Židov, a to mu malo poskytnúť záruku, že v deň Herodesovho pohrebu sa bude plakať.

JOHN ORTBERG © EVS — UKÁŽKA Z KNIHY MAL BY SOM ŤA RADŠEJ, KEBY SI BOL TROCHU VIAC AKO JA

Lekári vám oznámili, že je to zhubné.

Milovaná dcéra utiekla z domu a vy netušíte, kde by mohla byť, a neviete ani kýmvlastne je, neviete ani, či sa ešte niekedy vráti domov.

Oznámil vám, že vás opúšťa.

Povedala vám, že vás nemiluje.

Povedal vám, že vás nikdy nemiloval.

Stratili ste prácu.

Prišli ste o peniaze.

Alkohol sa vám vymkol spod kontroly.

Každé ráno sa budíte s úzkosťou.

Vyjsť z domu si vyžaduje hrdinské úsilie.

Ste obeťou neskutočnej nespravodlivosti.

Toto je to miesto, najhlbšia temnota.

Utrpenie nevedie k úžasnej intimite automaticky. David Brooks, ktorý píše o tom, ako utrpenie zmenilo známu katolícku aktivistku a autorku Dorothy Day, hovorí: „Pre väčšinu z nás nie je v utrpení nič skutočne vznešené. Tak ako zlyhanie je niekedy iba zlyhaním (a nie cestou, ako sa stať ďalším Stevom Jobsom), utrpenie je niekedy iba zdrvujúce.“ Niekedy však, nie vždy, sa udeje niečo zvláštne spásonosné.

V nacistickom Nemecku vytvoril Dietrich Bonhoeffer malú skupinku študentov teológie, aby absolvovali duchovnú prípravu v škole podzemnej cirkvi. Našli tam spoločenstvo a intimitu v núdzi a zraniteľnosti, ktorú nikdy nepoznali, keď bol život ľahký.

Počul som nespočetné príbehy o ľuďoch, ktorí sa po tisíci raz spili, prišli o prácu, stratili rodinu a nakoniec šli k AA, pretože vedeli, že keby sa spoľahli len na seba, zomreli by. Tam našli spoločenstvo, ktoré nikdy nepoznali, keď sa ešte snažili mať veci pod kontrolou.

„Utrpenie tak ako láska rúca predstavy o sebakontrole,“ píše David Brooks. „Zotavovať sa z utrpenia nie je ako zotavovať sa z choroby. Mnohí ľudia z toho nevyjdú uzdravení, vyjdú z toho zmenení… Namiesto toho, aby sa vyhýbali druhom záväzkov v láske, ktoré často vedú k utrpeniu, vrhajú sa do nich ešte hlbšie.“

Po strašnej streľbe v kostole Mother Emanuel Church v Charlestone v Južnej Kalifornii som tam odletel s jednou zo svojich dcér, aby sme sa zúčastnili ich nedeľných bohoslužieb. Viac ako dve hodiny v kostole, ktorý bol plný na prasknutie, ľudia spievali, čítali, plakali, modlili sa, protestovali a uctievali, aby sa pokúsili nájsť spoločnú útechu.

Nikdy som sa nezúčastnil bohoslužby, kde by bolo viac zármutku.

Nikdy som sa nezúčastnil bohoslužby, kde by bolo viac hnevu.

Nikdy som sa nezúčastnil bohoslužby, kde by bola hlbšia láska či búrlivejšia radosť.

Nerozumiem tomu, ale bol som toho svedkom.

Boh sa stretáva s ľuďmi v ich utrpení.

Jedna, čo prežila streľbu v kostole, bola žena menom Felicia Sanders, ktorá mala na sebe toľko krvi, že ju útočník považoval za mŕtvu. Jej syna Tywanzu postrelil a neprežil to. Časopis Time publikoval reportáž k titulnej strane o sile odpustenia, ktoré vyjadrili obete v období po neopísateľnom čine rasového terorizmu a krutosti. Podľa reportáže „Felicia Sanders požiadala FBI o jednu vec, aby jej vrátili dve Biblie. FBI povedali, že sa nedajú vrátiť späť. Ona na tom trvala, preto vyšetrovatelia poslali jej a Tywanzovu Bibliu do ústredia laboratórií špičkových technológií v Quanicu vo Virginii, kde ich stránku po stránke vyčistili tak dôkladne, ako sa len dalo. Dnes ich má Felicia. Stránky sú stále ružové od krvi, ktorú sa už nikdy nepodarí zmyť. Stále sa však dajú rozpoznať slová.“

JOHN ORTBERG © EVS — UKÁŽKA Z KNIHY MAL BY SOM ŤA RADŠEJ, KEBY SI BOL TROCHU VIAC AKO JA

Mnohí z baníkov, stojac tvárou v tvár bezprostrednej smrti, zhodnotili svoj život a uvedomili si, že veľa vecí ľutujú. Niekto poprosil Josého Henríqueza, o ktorom vedeli, že je zbožný človek, či sa za všetkých bude modliť.

Modlil sa.

Keď si kľakol na kolená, niektorí ďalší muži sa pridali a on sa začal rozprávať s Bohom: „Nie sme najlepší ľudia, Pane, ale zmiluj sa nad nami.“

Mohli by ste si pomyslieť, že je to trochu urážlivé, „O kom to vlastne hovorí, nie najlepší ľudia?“ Z nejakého dôvodu však v tej hlbokej tme nikto nenamietal. Pretože vedeli, že je to pravda.

Tak Henríquez pokračoval a dokonca ešte konkrétnejšie: „Víctor Segovia vie, že priveľa pije. Víctor Zamora sa príliš rýchlo rozzúri. Pedro Cortez vie, že nebol dobrým otcom svojej dcérke… “

Znovu nikto nenamietal. Vlastne to bol začiatok niečoho výnimočného, niečoho nečakaného — intimity.Tí muži, hlboko v tme, pochovaní pod zemou, keď im smrť hľadela priamo do tváre, nejakým spôsobom objavili nový zmysel spoločenstva. Dokonca sa začali každý deň zhromažďovať k jedinému pokrmu dňa — lyžičke tuniaka, možno sušienke a troške vody — a potom José Henríquez alebo Osman Araya mali krátku kázeň a muži pokľakli na kolená a modlili sa.

„Bože, odpusť mi prudkosť v hlase, s akou som sa rozprával so ženou a so synom.“

„Bože, odpusť mi, že som zle zaobchádzal s chrámom svojho tela, keď som bral drogy.“

Bolo celkom úžasné, ako tieto modlitby prirodzene prerástli k tomu, že sa baníci ospravedlňovali za vzájomné previnenia a vyznávali si hriechy.

„Prepáč, že som na teba dvihol hlas.“

„Prepáč, že som ti nepomohol priniesť vodu.“

Intimita je spoločný zážitok. Utrpenie už zo svojej podstaty znamená zažiť niečo, čo zažívať nechceme, napríklad bolesť, stratu, sklamanie alebo zúfalstvo. Táto skupina ostrieľaných baníkov predsa len zistila, že v spoločnom utrpení, keď sa starali jeden o druhého, sa medzi nimi vytvorilo puto, ktoré by medzi nimi nevzniklo bezutrpenia. Keď sa nemohli hnať za pôžitkami, peniazmi a alkoholom, až vtedy si uvedomili, aké bláznovstvo je žiť pre tieto veci.

Medzitým skupina ľudí na povrchu začala vŕtať do zeme, aby mohli baníkov zachrániť. Vedúci vŕtacej skupiny navrhol, že by sa mali pomodliť za dieru predtým, ako ju vykopú.

„Zložme všetku svoju dôveru na toho chudého chlapíka,“ povedal (mysliac „chudého chlapíka“ na kríži).

Keď sklonili hlavy, jeden z členov tímu povedal: „Hej, šéfe, chyťme sa za ruky, kým sa budeme modliť.“ A tak sa osem statných čilských špecialistov na vrty držalo za ruky a prosili Ježiša o pomoc. Zrodila sa snaha o záchranu, a ľudia z celého sveta sa začali snažiť nejako pomôcť, darovať niečo či modliť sa za mužov, aby ich zachránili.

Nanešťastie, najšťastnejšia časť tohto príbehu je zároveň aj najsmutnejšia.

Vŕtacie zariadenie prevŕtalo úzku dieru do skaly. Baníci dostali jedlo, zásoby a iPady, a už vedia, že nakoniec ich zachránia, zisťujú, že sú slávni a že môžu zbohatnúť.

A vtedy prestali vyznania.

Prestali modlitby.

Vidina peňazí a slávy zmarila pretvárajúce spoločenstvo, ktoré sa zrodilo zo spoločného utrpenia.

Každý jeden bol najlepšou verziou seba, keď bol v najhoršej životnej situácii.

John Ortberg © EVS — UKÁŽKA Z KNIHY Mal by som ťa radšej, keby si bol trochu viac ako ja

Tieto slová píšem v lietadle, sediac vedľa muža, ktorý sa volá Timotej a s ktorým som sa práve zoznámil. Timotej je významný hosťujúci učenec na Stanfordovej univerzite. Jeho otec vyrastal ako negramotný, nečistý človek v Indii a naučil sa čítať a písať len preto, lebo Ježiš zmenil prácu. Ale to už trošku predbiehame náš príbeh.

Nevieme, čo Ježiša viedlo k zmene zamestnania alebo ako dlho predtým už nad tým uvažoval, alebo čo si o tom pomyslela Jeho rodina, keď jej to povedal. Raz v sobotu šiel do synagógy vo svojom rodnom meste, zobral si zvitok, prečítal text z Izaiáša a potom si sadol.

Rabíni, učenci a učitelia Izraela tradične vyučujú v sede. Keď si Ježiš sadol, ohlásil tým svoje nové zamestnanie. Vo svojej prvej kázni tvrdil, že Boh miluje pohanov a že je ochotný prijímať kohokoľvek. Ježiš tvrdil, že to vie. Ku koncu Jeho kázne bolo celé zhromaždenie také rozzúrené, že Ho vyhnali von z mesta a pokúsili sa Ho zhodiť z útesu. Vzopreli sa tomu, čo hovoril.

Keby som také niečo zažil ja, tak by som mal na konci svojej prvej kázne pokušenie cítiť sa znechutený. Ježiš začal svoju novú kariéru — jemne vyjadrené — ako bezvýznamný hosťujúci učenec.

Ježiš bol učiteľ. Mal schopnosť, ktorá je vo všeobecnosti vyhradená buď pre géniov alebo pre psychotikov, byť tak presvedčený, že má pravdu, že dokonca aj intenzívna opozícia Ho nedokáže vyviesť z miery.

Bol rabínom, podobným iným rabínom, no predsa nebol ako iní rabíni. Svedčí o tom aj záver rečí na vrchu: „Keď Ježiš dokončil tieto reči, zástupy sa veľmi divili Jeho učeniu, lebo ich učil ako ten, kto má moc, a nie ako ich zákonníci.“

Ježiša v evanjeliách približne jedenásťkrát nazývajú rabínom. Ak teda máme pochopiť Ježiša, musíme chápať rabínov.

V židovských spisoch nie sú uvedení žiadni rabíni. To slovo sa tam nenachádza. Existuje na to jeden dôležitý dôvod. Keď nejaký národ sníva o svojej veľkosti, jeho hrdinami sú často králi a vojaci. Keďže izraelské sny odumreli vo vyhnanstve, kráľov a vojakov na— hradil nový typ hrdinu.

Učiteľ. Pedagóg.

Izraeliti nemali žiadnu armádu, žiadne bohatstvo, žiadnu moc. Čo teda mali?

Mali jednu knihu. Nikto iný nemal takú knihu, ako bola táto. Vyjadrovala sa k veľkým otázkam ľudskej existencie a obsahova— la rady pre život. Držala ich pohromade, keď stratili všet— ko ostatné. Rím mal armády, Grécko malo kultúru, Egypt mal bohatstvo, Fenícia mala lode. Izrael bol národom knihy.

Rabíni tú knihu poznali.

Keď z nej vyučovali, zvykli pritom citovať veľkých rabínov, aby tie Písma vykladali správne.

„Rabín Shammai hovorí… ale rabín Hillel povedal… “ To nebolo znamením zlého vyučovania. Veľmi sa to podobá na to, keď v našich dňoch nejaký sudca vynáša rozsudok. Od dobrého sudcu očakávame, že bude citovať precedensy. Ježiš bol rabín ako ostatní rabíni, avšak nie ako akýkoľvek iný rabín. On necitoval iných. On povedal: „Amen vám hovorím… “ V evanjeliu podľa Jána je to zdvojnásobené a hovorí to dvakrát: „Amen, amen vám hovorím… “ Tieto slová sa v evanjeliách vyskytujú sedemdesiatpäťkrát.

Ježiš tým vyjadroval: „Viem, ako sa veci majú. Viem to. Viem, ako je to s peniazmi. Viem všetko o ekonomike. Viem, že‚ blahoslavenejšie je dávať, ako brať‘. Sledoval som, aké dôsledky majú obe tieto možnosti. Premyslel som to. Ak si zachováte správny postoj, ušetrím vás trápenia, prameniaceho z chodenia po nesprávnych cestách. Viem, ako nevôľa vrie. Poznám ľudské srdcia. Viem, že odpustenie je nadovšetko.“

Ježiš nikoho necitoval. Od iných rabínov sa tým veľmi líšil. Veľmi sa líšil aj do iných veľkých učiteľov. G. K. Chesterton písal o tom, ako veľkí učitelia často zdôrazňovali, čo nevedia: „Sokrates, najmúdrejší človek, vedel, že nič nevie.“³ Sokrates povedal, že jeho múdrosť pramení z poznania, ktoré je lepšie ako u ostatných ľudí, že nič nevie. Ježiš nikdy nič také nepovedal. Nikdy nepovedal: „Neviem.“ Nie preto, lebo bol arogantný. Naopak, Ježiš bol výnimočne pokorný vo svojich vzťahoch, no zároveň výnimočne sebaistý vo svojom presvedčení.

Ľudia si často Ježiša predstavujú ako dobroprajného ale naivného guru, ktorý sa potuloval po okolí a šíril chytľavé porekadlá jednoduchej ľudovej múdrosti a ktorý náhodou založil hnutie, s ktorým vopred vôbec nepočítal.

Avšak nikto, kto Ho poznal, si nič také nemyslel.

John Ortberg © EVS — Ukážka z knihy Kto je ten muž?

Technológia je vždy dvojsečným mečom, pretože odzrkadľuje nádheru Božieho obrazu a zároveň slabosť hriechu. Tlač prináša Bibliu masám, a to isté robí aj s pornografiou.

Viem, že rýchlosť internetovej komunikácie môže spôsobiť zníženú pozornosť a umelé konverzácie. Som rád, že evanjelium podľa Jána nezačalo takto: „Na začiatku bol tweet a tweet sa stal telom a twitter prebýval medzi nami."

Ale duchovný rast nie je nostalgiou. Ľudia, ktorí žijú elektronicky poviazaný život, sú náchylní zabúdať na obmedzenosť, izoláciu a ignoranciu, ktoré im to často prináša.

Technológia je dobrý sluha, ale zlý majster. Ako zabezpečíš, aby ti slúžila?

Nájdi tie hlasy, ktoré napĺňajú tvoju dušu, a zostaň s nimi v spojení.

Sleduj stránky a ľudí, od ktorých sa môžeš čo najviac naučiť. V súčasnosti máme prístup k poznaniu sveta Biblie, po ktorom by Kalvín a Luther slintali.

Používaj technológiu k vyjadreniu lásky a k povzbudzovaniu tých, ktorí sú ti najbližší. V súčasnosti máme úplne nové cesty požehnania. „Svätý text" môže ovplyvniť niekoho deň.

Využi silu pôstu. Pôst znamená zdržiavať sa určitých foriem sýtenia, aby som si mohol užívať prítomnosť Boha. Pôst od internetu mi pomáha zistiť, či nie som zbytočne závislý na vonkajšej stimulácii.

Pozvi Ježiša k tweetovaniu, blogovaniu, postovaniu a surfovaniu s tebou.

Aj tak je už tam.

John Ortberg. © 2010.

Pôvodný článok nájdete na: johnortberg.com

Túžba má zvyčajne zlé meno v náboženských kruhoch. Autor J. Martin zaznamenáva, že my si ju zvyčajne spájame so sexuálnou a materiálnou túžbou a tie zvyčajne majú zlé meno tiež.

Ale túžba sama osebe — hoci ju pokrivuje hriech— je v skutočnosti nepostrádateľné dobro. Je to niečo, bez čoho by si nevstal z postele. Žalmista hovorí, že Boh uspokojuje tvoje túžby dobrými vecami — čo znie viac ako slogan reklamy, než niečo čo hovorí Stvoriteľ vesmíru.Ježiš sa opýtal Bartimea: Čo chceš? Ježiš bral ľudské túžby dosť vážne a kládol otázky, aby pomohol ľuďom objasniť ich túžby.

Takže mojou úlohou nie je dať túžbe padáka. Mojou úlohou je naučiť, ako ma môžu moje túžby viesť k osobe, ktorou ma Boh uspôsobil byť. Takže tu sú 3 pravidlá, ako spravovať naše túžby:

1. Uznaj svoju túžbu.

Nepotrebujem predstierať Bohu, že skutočne nechcem ten obrovský dom. On to už dávno vie. Pomenovaná túžba má menšiu silu ako skrývaná túžba.

2. Premýšľaj nad svojou túžbou.

Túžby sú také mocné, že niekedy mám tendenciu myslieť si, že ja som túžbou. Je tu skutočne úžasná sloboda vo vychádzaní z toho a uvedomovaní si, že ja nie som identický so žiadnou túžbou a že žiadna z nich nedostane právo veta nad mojím životom. Veľmi často, ako napríklad keď vtáci túžia lietať a ryby túžia plávať, ma moje túžby vedú k tomu, čo Boh uspôsobil, aby som miloval a robil.

3. Odovzdaj svoju túžbu.

Neznamená to — zrieknuť sa jej. Znamená to — uložiť to do kontextu mojej najväčšej túžby. Dokážem to urobiť iba preto, že to, čo ja chcem viac ako hocičo iné, je život. A život, ktorý chcem, môže byť nájdený iba v Bohu.

Ale nasledovník iPhonu vyzerá stále dosť dobre.

John Ortberg. © 2010
Pôvodný článok nájdete na: johnortberg.com

Čítal jedného autora, vďaka ktorému pochopil, čo je pre človeka dobré a čo síce dobre chutí, ale vo väčšom množstve môže uškodiť. (V druhej kategórii jedál, bohužiaľ, je snáď každé/ asi každé jedlo, ktoré sa končí na „o“ — z angl. nacho — plnené pikantné kukuričné cesto, burrito — mexická špecialita s fazuľkami zatočenými v ceste, frito — kukuričné čipsy, dorito — pražené kukuričné chrumky, taco — mexická pikantná placka na na rôzne spôsoby, mayo — majonéza, potato — zemiaky, oreo — americká značka populárnych plnených keksov, … ) A tu je poznámka, ktorá sa na mňa „nalepila“: Ani tá najzdravšia strava na svete vám nepomôže, ak ju nebudete jesť.

Musí to byť niečo, čo by vám chutilo. Musí to byť niečo, čo budete naozaj jesť.

Potom som sa zhováral s vydavateľom o modernom portáli pre duchovný rast a aj o mojej knihe a on sa spýtal, čo sa v mojom myslení zmenilo odvtedy, ako som začal písať o duchovnom raste. Myslím, že je to v podstate táto myšlienka: Ani najlepšie zorganizované a dobre overené možnosti, ako usporiadať svoj duchovný život, vám nepomôžu, ak nebudete skutočne tak aj žiť.

Je to zvláštna pravda, ale v Ježišovej dobe práve tí ľudia, ktorí najviac pracovali na svojom duchovnom živote, sa s ním najviac dostali do konfliktu.

Zmena si vyžaduje správny cieľ a potom aj naozaj efektívne metódy, ako sa zmeniť. A tieto metódy budú musieť zahŕňať taký spôsob života, ktorý budete naozaj chcieť žiť.

Tam, kde nie je takýto cieľ, ale mnoho metód, tam je legalizmus.

Tam, kde je takýto cieľ, ale žiadne pochopenie metód, tam je frustrácia.

Tam, kde nie je ani cieľ, ani metóda, tam je apatia.

Ale kde je aj silná vízia aj skutočne efektívna a fungujúca metóda, tam premena môže nastať.

„Okúste a viďte, že dobrý je Hospodin!“ povedal žalmista.

John Ortberg. © July 2010.

Pôvodný článok nájdete na: http://johnortberg.com/

Toto je jeden z najznámejších Ježišových výrokov. Je to to, čo by sme dnes nazvali „misionárskym výrokom“. Však, ak vraví, že prišiel dať život v hojnej miere, čo presne sľubuje? Zdá sa, že život je jedným z tých slov, ktoré dnes každý pozná, ale ktoré je až prekvapivo ťažké jasne definovať (môžete si to vyskúšať). Tu je najlepšia definícia, akú poznám: život je vnútorná sila spraviť niečo.

Vložte do zeme kamienok — a aj tam ostane bez toho, aby sa niečo stalo. Ale vložte tam semienko — a niečo sa stane. Absorbuje výživu, aby mohlo rásť. A rastie. Prijíma od sveta, ale aj dáva späť. Niečo sa deje, pretože semienko v sebe ukrýva život, bez ktorého by sa nič nestalo. Žiť znamená zmeniť svet.

Keďže sa živočíchy môžu pohybovať, môžu aj spraviť viac než obyčajné semienka. A o čo viac teda ľudia: rozsah ich schopností je až zarážajúci. Túžba niečo spraviť je prítomná v každom človeku. Preto deti tak veľmi milujú kufríky aktivít: chcú otvoriť veko a stlačiť gombík, roztočiť kolesá. Chcú kresliť a tvoriť. Chcú vynachádzať. Chcú niečo spraviť.

Toto do nás vložil Boh. Je to súčasť toho, že sme boli stvorení na Jeho obraz. Stvoril Adama a Evu a dal im právo tvoriť. „Toto je váš kufrík aktivít. Váš priestor. Tvorte. Sejte semeno. Udomácňujte zvieratá. Saďte plodiny. Robte niečo.“

Je výsadou žijúcej bytosti, že môže niečo robiť. Je výsadou ľudskej bytosti, že môže robiť veľké veci: pre Boha, s Bohom.

Keď okolnosti alebo zlyhania, alebo ľudia ubíjajú tieto kvality, cítime sa vo vnútri mŕtvi. Preto nás pasivita tak dehumanizuje. Ježiš prišiel, aby ti dal moc ďaleko väčšiu, ako je tá tvoja, moc konať veľké veci. Takýto život začína vtedy, keď sa naše myšlienky a túžby zakorenia len v Ňom, presne ako sa aj semienko zakoreňuje v zemi. Z následnej hojnosti dôvery a radosti v nás vytryskne prúd kreativity a sila na to, aby sme okolo nás konali dobré veci.

Takže, buď dnes aj ty človekom, ktorý niečo spraví. Pozvi Ježiša, aby to urobil s tebou. Už žiadna pasivita. Keď budeš na stretnutí, a napadne ti dobrá myšlienka — povedz ju. Ak si s niekým, kto je zronený — povzbuď ho/ju. Napíš mu odkaz, modli sa, poďakuj, zavolaj priateľovi, všimni si krásu, daj svojmu životu výzvu, vyrieš problém, daruj niekomu darček, pozvi ho na obed, zasej semienko, zasaď rastlinku.

Ži v hojnej miere. Urob niečo konkrétne.

John Ortberg. © April 2010.

Pôvodné článok nájdete na: johnortberg.com

Táto zvesť bola určená pastierom. Prácu pastiera ľudia nepovažovali za vysokopostavené zamestnanie. Vlastne sa objavovalo na zoznamoch „špinavých“ povolaní.

„Mamy, nedovoľte, aby vaši synovia vyrástli a stali sa pastiermi.“ Takto asi znela ľudová pieseň z tej doby.

Pastieri sa teda prirodzene cítili nesvoji, keď mali ísť na nebeskú návštevu. Samých seba by nepokladali za pravdepodobných kandidátov, ktorí by mali navštíviť narodeného Spasiteľa a Kráľa. Sotva by pri Jeho dverách boli vítaní.

Preto im anjeli chceli oznámiť: Dieťa sa nenarodilo v prepychovom dome významného človeka. Nebýva v štvrti pre boháčov. Nie je oblečené do kvalitných a značkových detských šatočiek. To je pre vás znamením — je to dieťa v jasliach, oblečené do handier. Je ako vy. Je jedným z vás. Takže keď zaklopete na dvere, naširoko ich otvoria.

Toto je evanjelium pre pastierov. Je to dobrá správa pre teba práve teraz, v tejto chvíli, čokoľvek si pokazil alebo ešte len pokazíš. Keď si sklamaný z kariéry, so zranenými citmi, keď si zlyhal v manželstve, pokašľal to s financiami.

On prišiel na zem vchodom pre sluhov. Prišiel do utrpenia, bolesti, chudoby, sklamania, trápenia. Je ako ty. Je jedným z nás. Ak zaklopeš na dvere, naširoko ich otvoria.

Šťastné a veselé!

John Ortberg © 2011.

Pôvodný článok nájdete na: johnortberg.com