„Oci, naučíš ma, ako byť otcom?“

„Jasné“, povedal som mu. „Páči sa mi, čo sa z teba stáva, a jedného dňa budeš skvelým otcom.“ Stále znepokojene a nevšímajúc si môjho povzbudenia hovoril: „Ale, naučíš ma to?“ Chcel odo mňa niečo viac než len všeobecné uistenie.

Chcel podrobnosti. Chcel svojho mentora.

Držal som ho blízko seba a jeho tónom som mu povedal: „Naučím ťa, ako byť otcom.“ Usmial sa, odišiel z izby a vrátil sa k svojej skladačke, na ktorej predtým pracoval.

Moja žena túto konverzáciu sledovala.

Zasmiala sa a povedala mi, že čakal celý deň na to, aby sa ma to mohol spýtať. Smiali sme sa na jednoduchosti jeho úprimnej otázky a zasiahlo nás, akú hlbokú mal tento moment myšlienku.

Často sa zamýšľame nad tým, ako naučíme naše deti čítať, riešiť matematické príklady, opravovať motory a prejsť skúškami.

Ale kde sa deti naučia, ako sa stať dospelými?

Kde sa naučia, ako byť otcom, mamou alebo mužom a ženou?

Nakoniec, veď to sú tie najdôležitejšie roly v živote.

Skutočnosťou je, že väčšina z nás pochytí vzorce týchto rolí od tých, ktorí sú okolo nás. Niektorí z nás mali správne príklady a ostatní zas tie zlé.

Nikto z nás však nemal dokonalé príklady.

Nezáleží na tom, aké sme mali príklady, alebo či nás niekto cielene učil, my sa každý deň rozhodujeme ako sa týchto rolí zhostíme.

V priebehu niekoľkých ďalších týždňov za mnou syn chodil s tou istou otázkou: „Naučíš ma, ako byť otcom?“

Zmenil som moju komunikáciu s ním.

Začali sme s „hodinami otcovstva“, kde sme hovorili o tom, ako otcovia milujú svoju rodinu.

Umývali sme spoločne riady, nie len kvôli čistým tanierom, ale ako prejav lásky a ocenenia kuchárky.

Dali sme si pauzu v hre, aby sme si mohli vypočuť príbeh jeho sestry. Nie pretože sme boli unavení z hry, ale aby sme jej venovali našu plnú pozornosť.

Vstali sme v sobotu skôr a kúpili šišky. Nie preto, že sme chceli sladkosť, ale aby sme potešili našu rodinu týmto prekvapením.

Riešili sme konflikty, avšak nie kvôli tomu, že by nás naplňovali, ale aby sme presadzovali pravdu a pokoj.

Hovoril som: „Toto otcovia robia.“

Tieto lekcie nejako výrazne nezmenili rytmus našej rodiny. Len sme začali o rôznych aspektoch bežného rodinného života hovoriť ináč. Každej zložke takéhoto života sme sa venovali tak, aby to naše deti mohli spracovať.

Moje chyby taktiež poskytli príležitosti nato, aby som synovi vysvetlil, čo by otcovia nemali robiť.

Raz som sa mu ospravedlnil, že som bol necitlivý, a že otcovia by mali byť viac vnímaví.

Povedal mi, že je to v poriadku, že som stále dobrý otec.

Pravdou je, že moje deti nebudú mať dokonalý príklad toho, ako byť rodičom. Vlastne dúfam, že budú ďaleko lepší v rodičovstve než ja. Ale momentálne, mám tú vzácnu dôveru, byť ich mentorom.

Časom som zistil, že tieto lekcie majú dopad i na mňa.

Nečakal som to, no otázky môjho syna o tom, ako byť lepším otcom, zo mňa robili lepšieho otca.

V týchto dôležitých životných rolách nie sme limitovaní tým, aký dobrý alebo zlý príklad sme dostali, keď sme vyrastali.

Nejaké základné vzorce v sebe máme, ale máme možnosť vybrať si, ktoré budeme používať, a ktorých sa zbavíme.

Bez ohľadu na náš vek či postavenie, je zaujímavé, ako sa môžeme zmeniť, ak sa zamyslíme nad tým, k akému výsledku učíme tých okolo nás.

John Richmond
Pôvodný článok nájdete na: storylineblog.com