V Kaifášovom dome bola v plnom prúde porada za prítomnosti niekoľkých členov Sanhedrinu, niekoľkých dôstojníkov chrámovej stráže a jedného z Ježišových najbližších priateľov. V odľahlej olivovej záhrade na úbočí zvanej Getsemane, hneď za východným múrom mesta oproti chrámu, sedel Ježiš s inými svojimi jedenástimi najbližšími priateľmi. Tí jedenásti priatelia nedokázali bdieť. Ježiš nemohol spať.

Uvedenie Veľkej Paschy   

O niečo skôr v ten večer jedol Ježiš spolu so svojimi učeníkmi tú najúžasnejšiu paschálnu večeru všetkých čias, hoci jeho učeníci si to uvedomili až neskôr, pri pohľade späť. Ježiš si ju s nimi „túžobne žiadal“ jesť (L 22:15). Lebo Veľká Pascha, ktorej predobrazom a tieňom bola Pascha v Egypte, sa mala už o chvíľu uskutočniť.

Približoval sa anjel smrti s nárokom na prvorodeného Syna (Kol 1:15). O chvíľu mala prísť tá najhoršia rana Božieho súdu. Ale tento prvorodený Syn, ktorý je všetko a vo všetkých (Kol 3:11), bol aj paschálnym Baránkom, ktorého zabijú, aby sňal hriechy sveta (J 1:29; Zjv 5:6). Od vekov poslušný prvorodený Syn, nepoškvrnený Baránok Boží, na seba vezme všetky hriechy neposlušných synov a dcér (Ef 5:6), jeho krv ich prikryje, oni prijmú jeho spravodlivosť (2. K 5:21) a naveky budú chránení pred úderom anjela smrti (J 11:26).

Prvorodený z mnohých bratov (R 8:29), Baránok Veľkej Paschy, teda vzal chlieb a víno a tým prvým jedenástim bratom povedal: „Toto je moje telo… Toto je moja krv… “ (Mk 14:22–25) Týmto aktom sa stará Pascha stala súčasťou novej Paschy.
Od tej chvíle sa bude tento nový paschálny pokrm jesť na Ježišovu pamiatku (1. K 11:23–26) a bude pripomínať, ako všetkých svojich bratov a sestry vyslobodil z otroctva hriechu a smrti a priviedol ich do sľúbeného večného kráľovstva milovaného Syna (Kol 1:13).    

Osem záhadných slov

Teraz sa však Ježiš modlí medzi olivovníkmi. Mnohokrát predtým sa modlil na opustených miestach (L 5:16). Avšak nikdy predtým nezažil takú opustenosť ako teraz.

V tejto dobre známej záhrade modlitby nazrel Ježiš hlboko do Otcovho kalicha, z ktorého mal o chvíľu piť, a zhrozil sa. Všetko v jeho ľudskom tele chcelo uniknúť blížiacim sa fyzickým mukám ukrižovania. A jeho Svätý Duch vzdychal od nevýslovného strachu z oveľa väčších blížiacich sa duchovných múk, keď ho opustí jeho Otec.

Taká veľká bola jeho úzkosť z tohto „krstu“ (L 12:50), kvôli ktorému prišiel na svet (J 12:27), že Ježiš zvolal: „Otče, Tebe je všetko možné; odvráť odo mňa tento kalich; avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty.“ (Mk 14:36)

Avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty. Osem slov. Osem záhadných slov.    

Boh, ktorý túžil a dokonca naliehavo prosil, aby sa vymanil z Božej vôle, vyjadril v týchto ôsmich jednoduchých slovách pokornú dôveru a podvolenie sa Božej vôli. To bolo krajšie, než všetka sláva zjavená v stvorených nebesiach a zemi dohromady. Jedno tajomstvo Trojjedinnosti za druhým: Boh svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale stal sa poslušným Božej vôli, aj keby to znamenalo, že Boh bude zomierať nepredstaviteľne hroznou smrťou na rímskom kríži (Fil 2:6–8). Boh chcel, aby sa stala Božia vôľa ako v nebi, tak i na zemi, hoci si v onom okamihu tmy Boh želal telom i dušou, aby sa Božia vôľa mohla naplniť iným spôsobom.

Poslušnosť v utrpení

A v tej chvíli sa ukázalo ďalšie tajomstvo. Boh Syn, od vekov dokonale poslušný Bohu Otcovi „tým, že trpel, naučil sa poslušnosti“ (Žid 5:8). Nijaký iný človek neprežil takú silnú túžbu po tom, aby sa pri ňom nesplnila Božia vôľa. A žiaden človek nepreukázal takú pokornú, poslušnú dôveru Otcovej vôli. „A keď prešiel v dokonalosť“ — tým, že preukázal dokonale poslušnú dôveru svojmu Otcovi v každom možnom smere — „stal sa pôvodcom večného spasenia k dobru všetkých, ktorí Ho poslúchajú“ (Žid 5:9).

Keďže sa Syn naučil tejto dokonalej a najmä pokornej poslušnosti, keď sa podrobil Otcovej vôli, pórmi na pokožke stekali na zem prvé kvapky jeho krvavej agónie (Lk 22:44).

Necelý kilometer odtiaľ, na nádvorí veľkňaza, sa jeho zradný učeník pripravil, aby viedol malý kontingent vojakov a sluhov s fakľami v rukách do dobre známej záhrady modlitby.

Nech sa stane Tvoja vôľa

Nikto nerozumie lepšie než Boh tomu, aké ťažké môže byť pre človeka prijať Božiu vôľu. Žiaden človek netrpel pri prijímaní vôle Boha Otca viac ako Boh Syn. Keď nás Ježiš volá, aby sme ho nasledovali, nech to stojí čokoľvek, nevolá nás k niečomu, čo on nie je ochotný urobiť alebo k niečomu, čo on sám neurobil.

Preto hľadíme na Ježiša ako „Pôvodcu a Dokonávateľa viery“ (Žid 12:2). On je naším skvelým veľkňazom, ktorý omnoho viac ako my rozumie, čo znamená ochotne a verne strpieť niekedy neznesiteľnú, na chvíľu bolestivú Božiu vôľu v záujme večnej radosti, ktorú máme pred sebou (Žid 4:15; 12:2). A on vždy žije, aby sa prihováral za nás, aby sme cez bolesť prešli do večnej radosti (Žid 7:25).

A tak sa v tento Zelený štvrtok spájame s Bohom Synom v modlitbe k Bohu Otcovi: „Buď vôľa Tvoja“ (Mt 6:10). Keď zistíme, že telom i dušou túžime, aby sa Božia vôľa pri nás stala spôsobom, ktorý sa líši od súčasnej podoby Božej vôle, smieme sa z celého srdca modliť spolu s Ježišom: „Otče, Tebe je všetko možné; odvráť odo mňa tento kalich.“ Ale iba vtedy, ak budeme ochotní sa s Ježišom modliť aj týmito ôsmimi slávne pokornými slovami: „Avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty.“

Lebo Božia vôľa s nami, nech je teraz akokoľvek bolestivá, vyústi do nevýslovnej radosti plnej slávy a spasenia našej duše (1. Pt 1:8).      

Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Keby sme boli bez hriechu, naše túžby by boli v dokonalej harmónii s Božími túžbami. Chceli by sme byť silní iba silou, ktorú dáva Boh (1. Pet 4:11). Ale keďže nie sme bez hriechu, často sa stáva, že medzi silou, ktorú chceme mať a silou, ktorú nám Boh chce dať, je nesúlad.     

V dôsledku toho sa môžeme ocitnúť uprostred hlbokého znechutenia z vlastných obmedzení a nepriazne života, ktoré v skutočnosti Boh vopred pripravil, aby v nás vypestoval silnú, odvážnu a oslobodzujúcu vieru.  

Chytený do pasce slabosti

V 12. kapitole Druhej knihy Mojžišovej bol izraelský ľud zázračne uvoľnený z otroctva a Mojžišom vyvedený z Egypta. A podľa 14. kapitoly sa Izrael utáboril pri Červenom mori, na zraniteľnom a možno záhadnom mieste. Boh zámerne nariadil Mojžišovi, aby tam viedol Izrael, pretože sa rozhodol naposledy dramaticky pokoriť faraóna a Egypťanov — dať na konci ešte jeden dramatický výkričník, ktorým urobí vyhlásenie Egyptu a svetu, a ktorý sa bude ako ozvena rozliehať po zvyšok ľudských dejín: „Ja som Hospodin.“ (Ex 14:4).       

Ale Izraeliti nerozumeli Božím zámerom. Pravdepodobne tam bolo počuť veľa šomrania, čo to  robia, že stanujú na mieste, ktoré vyzerá ako slepá ulica. To prerástlo do horúčkovitej paniky, keď sa ukázala faraónova armáda a pritlačila ich všetkých k moru. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa stane to najhoršie: smrť mečom alebo smrť utopením.

Ľudia boli vydesení a nahnevaní, ako by sa cítila asi väčšina z nás. Kričali na Mojžiša: „Či nebolo dosť hrobov v Egypte, že si nás vyviedol zomrieť na púšti? Čo si nám to urobil, že si nás vyviedol z Egypta?“ (Ex 14:11)        

Ocitli sa na slabom mieste ako v pasci — na mieste, ktoré pre nich Boh vopred pripravil.    

Oslabený, aby sa naučil, kde možno silu naozaj nájsť

Ľud zmocnený panikou dostal od Mojžiša odpoveď: „Nebojte sa! Stojte pevne a uvidíte záchranu Hospodinovu, ktorú vám dnes spôsobí, lebo ako vidíte dnes Egypťanov, tak ich už nikdy neuzriete. Hospodin bude bojovať za vás, vy buďte len ticho.“  (Ex 14:13–14)

A on za nich bojoval. Kým egyptskú armádu zdržiaval ohnivým stĺpom, Izraelitom sprístupnil  suchú cestu cez Červené more. Potom Egypťanov uvoľnil a oni bezhlavo prenasledovali Izrael do mora, ktoré ich pohltilo.

A na opačnom konci toho celého Mojžiš s ľudom vypukli v chválospev, ktorý dodnes spievame:

„Silou a chválospevom je mi Hospodin; stal sa mi záchranou. On je môj Boh, budem Ho oslavovať; Boh môjho otca, budem Ho zvelebovať.“ (Ex 15:2)

Keď sa ukázala egyptská armáda, Boh mohol premeniť Izrael v národ Samsonov. Svätý Duch ich mohol razom všetkých naplniť, a oni mohli poraziť Egypt kopou čeľustí z osla. Prečo to Boh neurobil?

Nuž, spomínate si na Samsona? Keď dal Boh Samsonovi silu, aby sám premohol 1,000 Filištíncov, akú pieseň spieval Samson, keď bolo po všetkom?

„Čeľusťou z osla som ich nahádzal na hŕbu, čeľusťou z osla pobil som tisíc mužov.“ (Sud 15:16)

„Pobil som.“ Po žiadnom z hrdinských činov nepočujeme Samsona spievať Bohu chválospev a nezostal nažive po tom, ktorý sa pravdepodobne spomína ako príklad viery v Liste Židom 11:32. Samsonovou silou bol Boh, ale Samson to nikdy naozaj neuznal.   

Boh chcel, aby Izrael pochopil, že on je ich silou a ich spásou, a tak sa stane ich piesňou. Preto ich postavil na slabé miesto, kde nebolo pomoci.

Hospodin je našou silou     

Odchod z Egypta sa stal najväčšou starozmluvnou predzvesťou evanjelia Ježiša Krista. Boh nás všetkých zachraňuje ako bezbranné deti, ktoré uviazli medzi silami zla a morom Božieho hnevu. Ježiš je náš záchranca a jeho kríž a vzkriesenie sú našou záchranou.

Ale tento odchod, spolu so všetkými ostatnými biblickými príbehmi vykúpenia, je aj  pripomienkou, že Boh pre nás zámerne pripravuje slabé miesta a privádza nás k nim. Keď cítime, že sme sa do nich chytili ako do pasce, môžeme byť silno znechutení, môže sa nás zmocniť panika, či dokonca môžeme byť nahnevaní. Božie zámery nám v takejto situácii nie sú spočiatku jasné. Vyzerá to jednoducho tak, že sa buď veľmi pomýlil alebo je rozmarný. Pravdou však nie je ani jedno, ani druhé.

Pravdou je, že ako hriešni ľudia naozaj nerozumieme, aké je pre Boha dôležité, keď chce byť našou silou a našou spásou, až kým sa neocitneme na dostatočne slabom mieste, na ktorom je on našou jedinou možnosťou. Zo začiatku nemáme pocit, že by šlo o nejakú veľkú milosť, ale neskôr, niekedy oveľa neskôr zistíme, že to bol dar nesmiernej milosti. A potom sa Boh naozaj stane našou piesňou.

JON BLOOM © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Duša sa meria podľa jej letov,

Niektorých nízkych, niektorých vysokých.

Srdce poznáš podľa jeho pôžitkov,

A potešenia nikdy neklamú. (The Pleasures of God — Božie potešenia, 4)

Potešenia nikdy neklamú. Môžeme oklamať samých seba a ostatných mnohými spôsobmi, no potešenie prezrádza, čo si naše srdce skutočne cení, pretože potešenie je mierkou nášho pokladu. Vieme, že čo si skutočne ceníme, je to, čo skutočne milujeme, lebo Ježiš povedal: „kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6:21).  Takže „nie, čo budeme chcieť z povinnosti, ale to, čo vášnivo chceme, odkrýva naše dobré alebo zlé vlastnosti“ (Božie potešenia, 4). Potešenie je radosť, ktorú zažívame nad milovaným pokladom, kvôli ktorému predáme všetko, aby sme si ho mohli kúpiť (Mt 13:44).

Henry Scougal mal úžasnú, zničujúcu a biblickú pravdu: objekt našej lásky, poklad, po ktorom vášnivo túžime, meria hodnotu a dobré kvality našej duše.

Preskúmaj ma, ó, Bože

Ak so Scougalom súhlasíme, jeho prenikavá veta nás núti, aby sme sa pustili do skúmania duše. Čo nám skutočne vravia naše potešenia o tom, čo milujeme? Čo nám vravia naše lásky o stave našej duše? Čo vášnivo chceme?

Tieto otázky sú nevyhnutné, no pravdou je, že zvyčajne nestačí, že sa skúmame a hodnotíme sami. Spravidla sme pre našu dušu zlými lekármi a často jasne nevidíme skutočné príčiny a symptómy. Chvíľu si o sebe myslíme príliš veľa a hneď nato sa zase ubijeme odsúdením.

My potrebujeme dovoliť Ježišovi a pozvať Ho, aby preskúmal našu dušu. Potrebujeme diagnózu a liečbu od Veľkého Lekára. Musíme prísť k Nemu a povedať Dávidovými slovami:

Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce! Skúmaj ma a poznaj moje myšlienky! Viď, či som na ceste do trápenia, a veď ma cestou večnosti! (Ž 139:23–24)

Čo od nás žiada Ježiš

Ježiš je najlepším bádateľom duše. To spravil po svojom vzkriesení aj s Petrom, keď sa spolu naraňajkovali pri mori (J 21:15–19). Len pár dní predtým Peter tragicky zlyhal v milovaní Ježiša, keď trikrát poprel, že by ho vôbec poznal. V to ráno, keď mu na pláži láskyplne dával jedlo, sa ho Ježiš opýtal: „Miluješ ma?“ Túto otázku sa opýtal trikrát.

Ježiš v tejto krátkej, no život meniacej konverzácii dosiahol veľa. Sledujeme Ho, ako krásne obnovuje poverenie a proroctvo o Petrovi. Vidíme však aj to, že Petra odhaľuje. Petrove zapretia boli skutočným a strašným zlyhaním. Ježiš mu tú otázku nepoložil trikrát, len aby mu umožnil potvrdiť jeho lásku za každé jedno jeho zapretie. On tiež skúmal to bolestivé miesto hanby v hĺbke Petrovej duše a privolával silnejšiu lásku, než aká bola tá predtým, takú, ktorá by zvládla budúce Petrove príležitosti na to, aby naplnil svoj záväzok a položil tak svoj život za Ježiša (J 13:37). Myslím, že Petrov zármutok nad treťou otázkou je dôkazom, že sa Ježiš trafil (J 21:17).

Stratili sme našu prvú lásku?

Tak ako Peter, aj my sme zlyhali v milovaní Ježiša. Možno sme Ho niekedy verejne zapreli. Určite sme Ho zapreli tisíckrát v súkromí, keď sme si vybrali, že si budeme ceniť iné poklady, pretože sme verili, že prinášajú väčšie potešenie. Tieto zlyhania sú reálne a strašné — horšie ako si možno uvedomujeme.

Otázkou je, do akej miery je to teraz pravda? Žijeme v zlyhaní a dovoľujeme, aby starosti sveta a mámenie hriechu dusili našu lásku k Ježišovi (Mt 13:22; Žid 3:13)? Zvykli sme si na to, že hovoríme o milovaní Ježiša abstraktne a z povinnosti, zatiaľ čo vášnivo chceme a ceníme si iné veci? Dali sme si povolenie, aby sme málo lásky pre Ježiša považovali za normálne, pretože mnoho iných kresťanov vyzerá, že je s takýmto spôsobom života spokojných?

Ak áno, ak naše potešenia hovoria, že naše srdce nie je uchvátené Ježišom, že Ho najviac nemilujeme, je čas, aby sme prišli k Nemu, ľutovali a pozvali Ho, aby preskúmal naše srdce a pýtal sa nás skúmajúcu otázku: „Miluješ ma?“

Pane, nech to stojí, čo to stojí

Úžasné je, že sa nemusíme báť, pretože Ježiš vie presne, ako na tom práve sme, takisto ako to vedel aj pri Petrovi. Pozná naše zlyhania v láske k Nemu. On presne vie, že sú hriechom. Vie však, že svojou smrťou a vzkriesením vykúpil pre nás úplné ospravedlnenie a má moc zmeniť nás z vlažných na horlivých milovníkov Boha. Toto chce pre nás — dychtivo nám to chce dať!

Náš Pán Ježiš,

Priznávame naše zlyhania v láske k Tebe. Naše potešenia neklamali a odhaľujú, že sme si trojjediného Boha necenili ako náš najväčší poklad. Nechceme, aby ubehol ďalší deň, kedy dovolíme našej láske k Tebe, aby v našom srdci živorila na chladnom mieste.

Prosíme Ťa, Veľký Lekár, aby si prišiel preskúmať našu dušu a spoznal naše srdce. Predkladáme Ti ich, oslov v nás každú bolestivú vec. Opýtaj sa svoju skúmajúcu otázku. Nebudeme pred Tebou nič tajiť. Sprav všetko, čo je potrebné, aby si oživil našu lásku k Tebe! Nechceme dať našej duši pokoj, pokiaľ Ty nebudeš našou prvou láskou (Zjav 2:4).

Chceme to viac než čokoľvek iné: milovať trojjediného Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou (Mt 22:37). Veríme, že najväčšou náklonnosťou je láska a veríme, že si najväčším objektom našej lásky (1. K 13:13). Veríme, že nikdy nebudeme šťastnejší a hodnota a dobré vlastnosti našej duše nikdy nebudú väčšie, než keď budeme vrcholne milovať Teba. Pretože Ty si prameňom všetkého, čo je skutočný život (1. Tim 6:19, J 14:6).

Prosíme Ťa, aby si oživil našu lásku k Tebe, ó Pane, nech to stojí, čo to stojí. Prosíme Ťa o to v Tvojom mene, Ježiš, a pre Tvoju Slávu. Amen.

Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Čo naozaj chceš?

O čom snívaš, že raz budeš mať?

Čo poháňa tvoju nádej pre budúcnosť?

Čomu venuješ najviac pozornosti?

Na čo sústredíš svoje čítanie?

Čo hľadáš na internete?

Na čo míňaš svoj čas a peniaze?

Môžeme sa spýtať aj negatívne:  Po akej osobe alebo veci túžiš tak veľmi, že dostávaš depresiu a stávaš sa cynickým kvôli tomu, že hoci ju veľmi chceš, javí sa ti nedosiahnuteľnou?

Čo hľadáš? Tvoja odpoveď ti prezradí, čo miluješ.

Láska neustále hľadá

Láska má v samotnej podstate zakorenenú potrebu hľadať to, čo miluje, či už je to náš milovaný človek (Veľp 7:11), peniaze (1. Tim 6:10), nejaká iná svetská vec (1. J 2:15) alebo Boh (5. M 4:29, 6:5). Nedokážeme prestať hľadať to, čo milujeme. A nedokážeme zabrániť tomu, aby sme sa zmenili na sklamané, zatrpknuté a beznádejné bytosti, ak nebudeme veriť, že dokážeme získať to, čo milujeme.

Úsilie je znakom skutočnej vášne. To je dôvod, prečo Dávid písal takéto verše: „ Len jedno som žiadal od Hospodina, len o to sa snažím,“ (Ž 27:4 Ekumenický preklad) a: „Bože, Ty si môj Boh, ja Teba hľadám; po Tebe žízni moja duša“ (Ž 63:2). Keď skladal tieto žalmy, bol pohltený láskou (túžbou) po Bohu. Láska ho prinútila, aby hľadal toho, koho miluje.

Preto aj Pavol napísal: „lebo láska Kristova nás ovláda“(2. K 5:14 — preklad z angl. originálu). Grécke slovo synechō preložené ako „ovláda“ je v iných anglických prekladoch preložené ako „compels — núti“ (NIV) alebo „constrains — prinucuje“ (KJV).Pavol ním chcel povedať, že ho poháňa Kristova láska, dokonca ho prinútila konať. Prinútila ho prenasledovať to, čo ovládlo jeho srdce a spôsobila, že ho niektorí obvinili z toho, že je bez zmyslov (2. K 5:13).

Láska nás ženie, núti, prinucuje. Láska prenasleduje. Láska musí konať, pretože len slovná láska nie je skutočnou láskou. Skutočná láska vedie k skutkom (1. J 3:18).

Stratili sme našu prvú lásku?

Prvým znakom toho, že sme stratili našu vášeň pre Boha a že už viac nie je našou najväčšou láskou, nie je to, že prijmeme falošnú doktrínu, začneme sa správať nemorálne alebo že dokonca odpadneme od viery.  V skutočnosti stále môžeme slúžiť Kristovi a znášať útrapy s dávkou oddanosti, za ktorú by nás väčšina ľudí chválila. Nie, prvý varovný signál si môžeme všimnúť v Ježišových slovách cirkevnému zboru v Efeze:

„Si trpezlivý, znášal si mnoho pre moje meno a neustal si. Mám však proti tebe, že si opustil svoju prvú lásku. Spamätaj sa, odkiaľ si odpadol, kajaj sa a rob prvotné skutky! Ak nie, prídem na teba, pohnem tvojím svietnikom z miesta, ak sa nebudeš kajať!“ (Zjav 2:3–5)

Aj keď kresťania V Efeze dreli a trpezlivo znášali nepriazeň osudu (Zjav 2:2), nehoreli už viac túžbou, a preto prestali úpenlivo hľadať Krista. Láska Kristova ich už viac nenútila, ani nehnala ako predtým. A „skutky“, ktoré už viac nekonali, dokazovali stratu ich náklonnosti pre Krista. Ježiš to považoval za závažný problém a Jeho varovanie bolo naliehavé.

Je to naozaj vážny problém, pretože ak to, čo milujeme, ovláda naše snaženie, a Ježiš nie je ten, koho milujeme najviac, začneme míňať svoju energiu a zdroje na niečo iné. Nech by sme boli akokoľvek pravoverní, ostalo by to len na úrovni kréda.

Čo skutočne hľadáš?

Čo hľadáš? To, čo spravíme, keď máme možnosť voľby, to, o čo sa snažíme, to, čo chceme hľadať, to sú indikátory toho, čo si získalo našu náklonnosť.

To Kristova láska nás ženie a núti, alebo niečo iné? Slúžime Kristovi z náklonnosti alebo z nejakej povinnosti, ktorá nás otravuje? Alebo už viac nekonáme skutky viery, ako sme zvykli — nie preto, že by sa zmenilo zameranie nášho povolania, ale preto, že už ho v sebe nemáme ako kedysi?

Ježišovo volanie, aby sa Efezania kajali, nebolo len upozornením. Bolo to evanjelium. Pokánie je útekom z otroctva akéhokoľvek hriechu. Fakt, že pokánie je možné vďaka tomu, čo pre nás na kríži spravil Ježiš, je ohromujúcou správou! Volanie k pokániu nás nevedie k tomu, aby sme ukázali svoju hanbu a znášali Boží zamračený pohľad. Je volaním k tomu, aby sme sa vďaka milosti Božej vrátili na miesto plné najväčšej nádeje a radosti.

Otázkou nie je, či nájdeme to, čo milujeme. Otázkou je, čo v skutočnosti hľadáme! Prezrádzajú nás naše skutky, pretože nám ukazujú, čo milujeme. A ak nemilujeme to, čo by sme milovať mali, Boh nám ponúka spôsob, ako môžeme z otroctva hriechu utiecť a navrátiť sa k radosti.

Poďme teda hľadať skutočný Poklad: „Ale keď budeš tam hľadať Hospodina, svojho Boha, nájdeš Ho, ak Ho budeš hľadať celým srdcom a celou dušou“ (5. M 4:29).

Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

„Na toho zhliadnem, kto je pokorný a zronený v duchu, kto sa zachveje pred mojím slovom.“ (Iz 66:2)

Prečo by sme sa však mali chvieť pred vlastnými slovami? Pretože Ježiš povedal:

„Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré ľudia vyslovia, budú vydávať počet v súdny deň. Lebo pre slová budeš ospravedlnený a pre svoje slová budeš odsúdený.“ (Mt 12:36–37)

„Z každého prázdneho slova.“ To by nás malo zastaviť. Mali by sme sa zachvieť a pouvažovať nad tým, koľko slov vyslovíme. A myslím tým každé slovo, ktoré vyslovíme, napíšeme perom alebo na klávesnici. Každý deň vyslovíme tisíce slov, niekedy desaťtisíce.

Ak zažijeme tieto dva druhy chvenia, bude to z dvoch dôvodov: milujeme Boha, bojíme sa Ho a nechceme sa rúhať Jeho svätosti našimi nesvätými slovami. Takéto chvenie spôsobuje, že chceme hovoriť opatrne a niekedy vôbec. Pretože veríme, že „všetko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu:… čas mlčať i čas hovoriť“ (Kaz 3:1, 7).

Čas mlčať

Naozaj je čas, kedy treba mlčať. Je to častejšie, než si mnohí z nás myslia.

Žijeme v dobe neustálych rozhovorov. Ešte nikdy v histórii nebol hluk ľudskej komunikácie tak konštantný. Aj keď sme ticho, nemlčíme, pretože prijímame a začíname rozhovory cez digitálne média. Naša kultúra neverí, že „blázon má mnoho rečí“ (Kaz 10:14).

Verí, že mnoho rečí prináša mnoho poznania a mnoho poznania prináša mnoho múdrosti. Zároveň sa nebojí Boha a v skutočnosti sa nestará o to, koľko rečí koluje. Takže nás neúnavne zaplavuje informáciami, analýzami, komentármi, kritikami, radami a výsmechom v každom komunikačnom toku. Nedokážeme sa vyhnúť tomu, aby nás neovplyvňovalo toto prostredie.

Nástupom sociálnych médií má dnes skoro každý platformu, ktorou môže verejne šíriť akýkoľvek sociálny, kultúrny, politický, ekonomický alebo teologický problém, akúkoľvek polemiku, akýkoľvek škandál, akékoľvek hocičo v akomkoľvek čase bez ohľadu na to, čo vie. Demokratizácia verejnej komunikácie je síce pozoruhodným historickým fenoménom a určite má skvelé výhody, no je nebezpečná v duchovnom zmysle. Je nesmiernym, kakofonickým fórom mnohých hlúpych a neopatrných slov, za ktoré sa každý účastník bude zodpovedať Bohu, či už to vie, alebo nie.

Počiatok múdrosti

Kresťania vedia, že „bázeň pred Hospodinom je počiatkom poznania“ a „počiatok múdrosti“ (Pr 1:7, Ž 111:10). Prejavom takejto bázne je chvenie pred Božím svätým slovom a pred naším vlastným.

Biblia nás učí, že je nesmierne múdre, aby sme si vytvorili disciplínu a boli pomalí, keď treba hovoriť (Jk 1:19). Pomalí hovoriť naznačuje, že je tu čas na ticho. Niekedy to znamená byť ticho nejaký vhodný kratší alebo dlhší čas a byť zároveň rýchli, keď treba počúvať (počúvať poriadne). Takto získame vhodné porozumenie problému predtým, než opatrne prehovoríme. Niekedy to znamená, že nemáme hovoriť vôbec. To prvé je pre nás stále nevyhnutnosťou, to druhé je nevyhnutnosťou často.

Boh nás vyzýva, aby sme nežili v súlade s kultúrou, ktorá nevie držať jazyk za zubami. Vo svete, v ktorom rýchle informácie, rýchle komentáre, rýchle protikomentáre nepretržite zapaľujú veľkú horu (Jk 3:5), sú Boží synovia a dcéry povolaní, aby vytvárali pokoj (Mt 5:9). Jedným z málo využívaných spôsobov ako vytvárať pokoj, je rozpoznať čas, kedy treba mlčať. Menej slov môže byť menším palivom pre oheň.

Čas hovoriť

Kresťania však nemusia byť stále ticho. Je čas, kedy máme hovoriť a sú veci, ktoré musíme povedať. Náš Boh je hovoriacim Bohom a vieme, že On istotne chce, aby sme hovorili aj my (Mt 24:14; 28:19–20).

Keď však hovorí Boh, hovorí so zámerom a berie do úvahy svoju vševedúcnosť. Hovorí s obrovskou umiernenosťou. To je spôsob, ako máme hovoriť aj my, Jeho nevševedúce deti a poslovia (2. Kor 5:20): zámerne a s umiernenosťou. Chce od nás, aby sme sa učili hovoriť ako Ježiš.

My, tak ako aj Jób, zvykneme hovoriť nerozvážne a sebavedomo o veciach, ktorým v skutočnosti nerozumieme (Job 42:3). Ježiš však často hovoril menej než vedel, pretože pri modlitbách načúval Otcovi a povedal len to, čo rozpoznal, že má povedať (Jn 8:26). To, že mal ústa a verejný priestor, ešte neznamenalo, že ich má stále používať. Namiesto toho povedal: „… nič nečiním sám od seba, ale hovorím, ako ma Otec naučil.“ (Jn 8:28) On dokonale prežil a znázornil, ako žiť tento verš:

„Ó Hospodine, postav mi hliadku k ústam a dvere mojich pier chráň.“ (Ž 141:3)

Boh strategicky nasadzuje svoje deti do každej sféry. Každému z nás dáva pár úloh a pár vecí, ktoré máme povedať, aby sme priniesli evanjelium, ktoré bude konať v našich obmedzených sférach. Každý z nás musí na modlitbách rozpoznať naše sféry a obmedzenia. Nikto z nás, či už z jednotlivcov, cirkví, alebo organizácií, nie je povolaný, aby riešil každý súčasný problém. Ak to platí o problémoch, ktoré poznáme, tak to obzvlášť platí o problémoch, s ktorými osobné skúsenosti nemáme, alebo ich máme len málo.

Ak máme nejaké vedúce postavenie, v ktorom sme povolaní, aby sme riešili problémy, mali by sme sa najprv modliť za múdrosť, potom byť verejne úprimný o našich poznatkoch. Mali by sme sa modliť za to, aby sme nepodľahli tlaku hovoriť viac, než vieme. Až potom, keď nás bude viesť Pán, máme hľadať porozumenie, ktoré je potrebné, aby sme hovorili užitočnejšie.

Ak rozpoznáme Božie usmernenia pre našu reč, majme na pamäti tak ako Ježiš, že naše ústa, prsty a platformy budú stále patriť Bohu. Nemôžeme si len tak povedať hocičo o tom, čo vieme. My nerobíme nič z našej vlastnej autority, ale musíme hovoriť len to, čo vidíme, že chce Boh, aby sme povedali.

Tvrdo, láskavo či vôbec?

Hovoríme pravdu v láske (Ef 4:15), no nevravíme ju pre ľudské „lajky“, hovoríme ju pre Boží súhlas. To znamená, že niekedy hovoríme milujúcu pravdu, ktorá je láskavá a sladká (Pr 16:24), a inokedy hovoríme milujúcu pravdu, ktorá je úderom (Pr 27:6). Ježiš raz povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ (Mt 11:28) a inokedy: „Ak sa nebudete kajať, všetci takisto zahyniete.“ (Lk 13:5)

Keď rozlišujeme, kedy povedať milujúcu láskavú pravdu, kedy povedať milujúcu tvrdú pravdu a kedy nepovedať nič, je to napätie, ktoré Boh vytvoril zámerne, aby nás udržal na modlitbách a závislých na Ňom. Často to nie je očividne zrejmé. Niekedy naozaj chceme hovoriť a nemali by sme. Niekedy zas naozaj nechceme hovoriť a mali by sme.

Kedy je čas mlčať a čas hovoriť, nám pomôže svätá bázeň pred Božím slovom a našimi slovami. Správny druh strachu pred Pánom je najlepším strážcom našich úst.

JON BLOOM © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Môžem mať napríklad sklon k takej odpovedi, ktorá všeobecne kritizuje stav lásky, v akom sa „cirkev“ nachádza, potriasť hlavou a bedákať nad tým, ako veľmi „sme“ sa vzdialili od tejto novozmluvnej požiadavky. Keď to urobím, môžem si pripadať ako človek, ktorý príkaz lásky v Novej zmluve berie vážnejšie než iní ľudia a získať tak nepatrný, falošný pocit nadradenosti vo vzťahu k beztvárnej mase, ktorá nedokáže milovať tak, ako to nariadil Ježiš.  

Takýto spôsob uvažovania väčšinou neprináša žiaden úžitok.

Som, a nie sme

Musím si dávať pozor a byť opatrný, pokiaľ ide o kritizovanie cirkvi, lebo je to také ľahké a lacné, dokonca sa môže klamlivo javiť ako dôležitá vec. Analýza a vyhodnotenie zlyhania „cirkvi“ v otázke lásky — a stanovenie diagnózy, akokoľvek správne, do akej miery prispeli k tomuto problému rozsiahle teologické, historické, kultúrne a sociologické vplyvy — sa môžu javiť ako hlboké, zatiaľ čo v skutočnosti nič nerobím. Rozprávanie o nedostatku kresťanskej lásky ako o vonkajšom probléme na mňa nekladie žiadne osobné, špecifické požiadavky. To nie je dobré, lebo Ježiš neschvaľuje lásku jazykom bez skutkov lásky či lásky, ktorá premieňa (1. Jn 3:18).        

Otázku teda musím sformulovať takto: Vedia ľudia o tom, že som Ježišov učeník podľa toho, ako milujem druhých?

Vyznávam, že moje telo chce pred touto otázkou uhýbať, pretože mňa samého stavia do centra pozornosti — ale to je presne tam, kde potrebujem byť. Núti ma, aby som sa prestal porovnávať so svojou koncepciou „cirkvi“ ako takej a začal sa porovnávať s Kristom, ktorý povedal: „Ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali.“ (Jn 13:34) Pomáha mi vidieť to brvno nedostatku lásky v mojom vlastnom oku, a svoju zúfalú potrebu Božej pomoci pri jeho odstránení.   

Charakteristický znak učeníka

Tým, že je Ježiš Bohom, je láskou (1. Jn 4:8). A jeho láska prikrýva množstvo hriechov (1. Pet 4:8). Jeho láska ho vedie, aby slúžil, a nie aby slúžili jemu (Mt 20:28). Jeho láska ho vedie, aby zachránil stratených (Lk 19:10) a štedro obdarúva milosťou márnotratného syna pri návrate domov (Lk 15:11–32). Jeho láska je trpezlivá a dobrotivá; nezávidí, nevystatuje sa, nenadúva, ani nie je neslušná. Jeho láska sa nerozčuľuje ani nepohoršuje, netrvá na svojich sebeckých spôsoboch, raduje sa iba z pravdy a všetko znáša (1. Kor 13:4–7).

Kristova láska prevyšuje akúkoľvek cnosť; je to tá najlepšia cesta (1. Kor 12:31; 13:13).

A Ježiš povedal, že takáto láska bude charakteristickým znakom jeho nasledovníkov, to najpozoruhodnejšie na nich (Jn 13:35). Lebo budú milovať tak, ako miloval on, budú jeho veľvyslancami lásky na zemi (2. Kor 5:20). Kresťania teda majú byť tými, čo sú na lásku najviac sústredení, lásku najviac vyhľadávajú a lásku najviac rozdávajú, zo všetkých ľudí na celej tvári zeme.

Som to ja? Si to ty? Môžu ľudia opísať teba a mňa ako človeka, ktorý miluje pozoruhodným spôsobom?

Rastieme v láske

Ach, ako veľmi všetci potrebujeme ten milosrdný, odhaľujúci reflektor Svätého Ducha, ktorý by osvietil našu úroveň lásky. V živote nemáme väčšiu prioritu, než milovať Boha celým svojím srdcom, dušou, silou a mysľou, a tiež milovať svojho blížneho ako seba samého (Lk 10:27). Už ani jeden deň by sme nemali premrhať tým, že dovolíme, aby našu snahu o tieto dve lásky niečo prekazilo. A ak pozorne čítame tieto veľké prikázania, slová „celým“ a „ako“ by nás mali zraziť na kolená. Sú tu, aby z nás urobili ľudí zúfalo túžiacich po Bohu.  

Táto zúfalá túžba — absolútna bezmocnosť — je to, čo nás ženie k modlitbe. Ľudia, ktorí sa modlia, sú ľuďmi, ktorí vedia, že bez Krista nemôžu nič urobiť (Jn 15:5). Usilujú sa zostávať pri ňom, pretože ho zúfalo potrebujú. Kresťania neprežívajú vždy — ani by vždy nemali prežívať — pocit zúfalstva, keď sa modlia. Svätí ľudia, ktorí sa učia najviac veriť Božím sľubom, sa naučili najhlbším spôsobom, ako sú vo všetkom úplne závislí na Bohu. A aký je Boh vskutku verný.

Ale nik z nás sa modlitbou neprinúti k tomu, aby miloval Boha celou svojou bytosťou, či miloval svojho blížneho ako seba samého, dokiaľ svoj hlboký nedostatok takejto lásky jasne neuvidíme — ako veľmi potrebujeme byť naplnení Kristovým Duchom, aby sme milovali ako Kristus. Pravdepodobne sa budeme neustále porovnávať s nízko položenou latkou iných ľudí a budeme mať pocit, že sa nám darí relatívne dobre, až kým nepozveme Ježišovho Ducha, aby nás preskúmal. Jeho otázky vždy preniknú hlbšie. „Miluješ druhých ľudí tak, ako ja milujem teba?“ „Vedia neveriaci, že si mojím učeníkom podľa toho, ako miluješ kresťanov, ktorých som ti dal, aby si ich miloval?“

Naozaj chceme vedieť, čo si myslí o našej úrovni lásky? Pozýva nás k tomu, aby sme ho  prosili, a dáva sľub, že nám odpovie, ak to chceme vedieť (Lk 11:10). Jeho odpoveď môže byť zdrvujúca. Ale prinesie zúfalú túžbu vyjadrenú v modlitbe, ktorá vedie k rastu.

Nech to stojí čokoľvek, Pane

Ježiš berie svoje prikázanie absolútne vážne, možno viac, ako si myslíme (Jn 13:34). Neprikázal nám, aby sme sa navzájom milovali relatívne dobre. Prikázal nám, aby sme sa navzájom milovali tak dobre ako Boh — milovali tak, ako miloval on.  
Nezáleží na tom, že je to pre padlé ľudské bytosti nemožné, lebo máme takého Boha, pre ktorého je všetko možné (Mk 10:27). A keďže Otec sľubuje, že dá svojho Ducha tým, ktorí ho prosia (Lk 11:13), prosme so smelou dôverou (Heb 4:16) a neodbytne (Lk 11:5–8).

Nech to stojí čokoľvek, Pane, zväčši moju schopnosť milovať natoľko, že ťa budem milovať celým svojím srdcom, dušou, silou a mysľou, a milovať svojho blížneho ako seba samého.  

JON BLOOM © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Láska verzus vytrvalosť

Čo mal Pavol na mysli, keď napísal: „Láska je trpezlivá?“ Odpoveď možno nebude taká zrejmá, ako sa zdá.

Slovo trpezlivosť používame na opis širokej škály vecí: napríklad neustále trpieť niekoho, s kým sa všeobecne ťažko vychádza; keď nestrácame hlavu v dopravnej špičke; na dlhodobú finančnú investíciu; keď nevrieskame na svoje dieťa, ktoré má dnes svoj x-tý záchvat zlosti alebo ktoré x-tý raz nechalo mlieko na pulte; keď sa o dosiahnutie toho stavu ustavične usilujeme; či keď nevyslovíme nejakú nadávku vo chvíli, keď prestane pracovať program v počítači, ktorý požaduje úplné vypnutie, po ktorom stratíme neuloženú prácu.   

Ale Pavol mal na mysli špecifický význam, keď to povedal. Preklad kráľa Jakuba nám po jazykovej stránke napovie trochu viac: „Láska k blížnemu dlho zhovieva.“ Pohľad na grécke slovo, ktoré použil Pavol, nám pomôže ešte viac. Ide o tvar slova makrothymia.

Niekedy sa anglickí prekladatelia rozhodnú preložiť grécke slovo hypomonē ako „trpezlivosť“ (napr. Lk 8:15; Rim 2:7; 2. Kor 12:12; Zjv 2:3). Ale slovo hypomonē sa líši od slova makrothymia. Hypomonē sa takmer vždy vzťahuje na húževnatosť alebo vytrvalosť uprostred ťažkých či bolestivých okolností (spomeňte si na Jk 1:3). Ale makrothymia sa takmer vždy vzťahuje na zhovievavú, vytrvalú, trpezlivú lásku voči človeku. Má podobu sebaobetavej lásky, ktorú prejavujeme niekomu inému.                  

Božia láska, ktorá dlho zhovieva

Toto slovo malo pre Pavla silný asociatívny význam. Ako Žid chápal slovo makrothymia — „láska, ktorá dlho zhovieva“ — ako jednu z najzákladnejších vlastností Božej povahy. Lebo keď Boh na vrchu zjavil svoju slávu Mojžišovi, prehlásil:
„Hospodin, Hospodin, Boh milosrdný a ľútostivý, zhovievavý [pomalý do hnevu], hojný v milosti a vernosti.“ (Ex 34:6)

Tento opis Boha sa v Starej zmluve opakuje znova a znova (napr. Num 14:18; Ž 86:15; Joel 2:13; Jon 4:2). V gréckej Starej zmluve (Septuaginta), ktorú Pavol poznal ako svoju dlaň, je spojenie „pomalý do hnevu“ vyjadrené v jednom gréckom slove: makrothymia.

Toto slovo je silné, lebo opisuje Božiu neuveriteľne trpezlivú lásku voči hriešnikom. Boh láskyplne zdržiaval hnev pre neustále sa opakujúci hriech starodávnych národov po celé stáročia. Láskyplne zdržiaval hnev pre hrozné a ohavné hriechy kanaánskych národov po celé stáročia (Gen 15:16). Láskyplne zdržiaval hnev pre modlársku vzburu Izraela v období sudcov, a potom v období kráľov po celé stáročia. A láskyplne zdržiava hnev pre bezbožný svet po celé stáročia, odkedy prišiel Kristus „lebo nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie“ (2. Pet 3:9).

Preto použil Pavol slovo makrothymia vo vetách, ako sú tieto:

• Alebo či pohŕdaš bohatstvom Jeho dobrotivosti, trpezlivosti, zhovievavosti a nevieš, že dobrota Božia ťa vedie k pokániu? (Rim 2:4)
• Čo teda, keď Boh, chcejúc dokázať hnev a oznámiť svoju moc, nádoby hnevu, pripravené na zahynutie, znášal s trpezlivosťou? (Rim 9:22)

Boh, ktorý je láska (1. Jn 4:8), dlho zhovieva voči hriešnikom. A preto tí, ktorí sa narodili z Boha a poznajú Boha, rovnako láskyplne a dlho zhovievajú voči hriešnikom.

Naša láska, ktorá dlho zhovieva  

A tak Pavol a iní novozmluvní pisatelia často používajú slovo makrothymia, pretože:

• Máme pamätať na tú milosrdnú, láskavú, zhovievavú, hnev zdržiavajúcu trpezlivosť, ktorú nám Boh preukázal v Kristovi (1. Tim 1:16).  
• Tak ako Boh si máme obliecť „srdečné milosrdenstvo, dobrotivosť, pokoru, krotkosť, trpezlivosť (makrothymia), znášať sa vospolok a odpúšťať si, ak by niekto mal sťažnosť proti niekomu; ako aj Pán odpustil [nám], tak aj [my].“ (Kol 3:12–13; Ef 4:2; 1. Tes 5:14; 2. Tim 4:2)
• •A keď Boh určí, že budeme prechádzať cez bolesť a ťažkosti, aj my máme voči nemu prejavovať zhovievavú, hnev zdržiavajúcu trpezlivosť. Nie z toho dôvodu, že nám Boh spôsobuje krivdu, ktorú mu musíme odpustiť. Skôr ide o to, že si máme spomenúť na spásonosné zámery s Abrahámom, Jóbom, prorokmi a ďalšími, aby sme tak ako oni trpezlivo čakali (makrothymia) na Boha, a dosiahli jeho zasľúbenia, vyslobodenie a ospravedlnenie. (Heb 6:15; Jk 5:10–11).    

To je dôvod, prečo Pavol v úžasnej biblickej Kapitole o láske ako prvé povedal, že láska je trpezlivá (1. Kor 13:4). Nehovorí tu o trpezlivosti v nepríjemných situáciách (tie snáď lepšie zapadajú do kategórie „láska sa nerozčuľuje“, 1. Kor 13:5). Nehovorí tu ani o zhovievavej trpezlivosti uprostred súženia (Zjv 14:12). Hovorí tu o trpezlivosti voči osobám.

A toto je trpezlivosť, ktorá dlho zhovieva. Boh volá teba a mňa, aby sme milovali ľudí, ktorých nám poslal do života, aj keď niektorí z nich urobili, alebo robia veľmi zlé veci. Máme ich milovať láskou vyjadrenou slovom makrothymia — láskou, ktorá dlho zhovieva.

Láska vyjadrená slovom makrothymia nesúhlasí so všetkým; nebude tolerovať hriech, zlé zaobchádzanie či nespravodlivosť v tom zmysle, že by ich schvaľovala. Máme ich konfrontovať. Ale robíme tak v duchu 2. knihy Mojžišovej 34:6 a v moci Ducha 13. kapitoly 1. listu apoštola Pavla Korinťanom, pričom nezabúdame, že láska „všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí“ a že „láska nikdy neprestane“ (1. Kor 13:7–8).   

Láska, ktorá nikdy neprestane, je láska, ktorá dlho zhovieva.  

JON BLOOM © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Izrael dúfal, že ho kráľ oslobodí od nepriateľov. Ľud už dlho očakával príchod Mesiáša, a keď sa objavil, očakával, že sa stane ich najvyšším kráľom. Keď mudrci dorazili do Palestíny, ich prvá otázka znela: „Kde je ten narodený kráľ židovský?“ (Mt 2:2). Herodes vyvraždil betlehemské nevinné deti, pretože sa bál tohto nového izraelského kráľa. Sám Ježiš sa pred Pilátom mnohými slovami vyhlásil za židovského kráľa (J 18:36).

Keď však Ježiš prišiel na svet po prvý raz, nebolo to preto, ako jeho učeníci vrúcne dúfali, aby „obnovil kráľovstvo Izraela“ (Sk 1:6). Mal naliehavejšie poslanie. Pred jeho korunováciou potrebujeme posvätenie; pred jeho úplnou vládou musí zavŕšiť našu spravodlivosť; skôr než sa stane naším Vládcom, musí sa stať našou obetou. Hoci sa Ježiš skutočne narodil ako náš dlho očakávaný Kráľ, najprv sa zjavil, aby vykonal krvavú prácu kňaza.

Prorok, potom kňaz, potom kráľ

Toto väčšinu ľudí zaskočilo. Ale Písmo predpovedalo tento vzorec. Keď Boh vyslobodil Izraelitov z egyptského otroctva, aby ich ustanovil za svätý národ, urobil to v určitej postupnosti. Najprv prišiel veľký prorok (Mojžiš), aby ohlásil dobrú správu o oslobodení a zvolal ľud. Potom prišiel veľký kňaz (Áron), aby sprostredkoval Božie milosrdenstvo poskytnutím prostriedkov na odpustenie hriechov ľudu a jeho očistenie od neprávosti. O niečo neskôr prišiel veľký kráľ (Dávid).

„Hoci sa Ježiš skutočne narodil ako náš dlho očakávaný Kráľ, najprv sa zjavil, aby vykonal krvavú prácu kňaza.“

Tento starozmluvný postup predznamenal Ježišov novozmluvný postup. Najprv sa zjavil ako veľký izraelský prorok podobný Mojžišovi (5. M 18:15; J 7:40), ktorý „kázal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval všetky neduhy a všetky choroby,“ keď začal zvolávať svoj ľud (Mt 9:35). Potom sa zjavil ako veľký izraelský kňaz podobný Melchisedekovi (Ž 110:4; Žid 5:9–10) a aj ako obetný „Baránok Boží“ (J 1:29), ktorý poskytol konečné odpustenie hriechov ľudu a očistil ho od každej neprávosti (1. J 1:9). A hoci Ježiš počas celej svojej služby niesol znaky kráľovskej hodnosti a teraz vládne ako kráľ na nebeskom tróne, stále čakáme na jeho úplné zjavenie sa svetu ako veľkého izraelského kráľa podobného Dávidovi (2. S 7:8–16; Mt 22:41–45).

Inými slovami, hoci Ježiš súčasne zastáva všetky tri úrady proroka, kňaza a kráľa v plnej miere a naveky, na zemi stále žijeme v období Ježišovho prorockého ohlasovania evanjelia (Mt 28:19–20) a Ježišovho kňazského sprostredkovania Božieho milosrdenstva voči hriešnikom. Hoci je všetko podriadené Jeho kráľovským nohám: „Teraz, pravda, nevidíme, že Mu je všetko poddané“ (Žid 2:8).

Oltár pred žezlom

My všetci, rovnako ako naši dávni predkovia, túžime po tom, aby náš spravodlivý Kráľ kráľov konečne skoncoval so zlom, ktoré je príčinou biedy a smútku v našich životoch a v našom svete. Keď oslavujeme prvý Kristov príchod, pripájame sa k Zachariášovi v chvále a hľadíme na budúcu milosť Ježišovej kráľovskej vlády:

„Požehnaný Pán Boh izraelský,

že navštívil svoj ľud a vykúpil ho

vyzdvihol nám roh spasenia

v dome svojho služobníka Dávida,

ako hovoril ústami svojich starodávnych svätých prorokov,

že nás vyslobodí od našich nepriateľov

a z ruky všetkých, ktorí nás nenávidia …

že budeme vyslobodení z ruky nepriateľov a bez bázne budeme Mu slúžiť,

v svätosti a v spravodlivosti pred Jeho tvárou po všetky dni života.“ (L 1:68–71, 73–75)

Ak však milosrdný kňaz nepredchádza spravodlivého kráľa, vláda spravodlivého kráľa pre nás nie je dobrou správou. Sami o sebe totiž nie sme svätí a spravodliví, ako je Boh. Sme hriešni a zlí. Všetci to v hĺbke duše vieme. Stáť pred Bohom s neodpusteným hriechom znamená záhubu.

„Ak milosrdný kňaz nepredchádza spravodlivého kráľa, vláda spravodlivého kráľa pre nás nie je dobrou správou.“

To je dôvod, prečo sa všetci musíme stretnúť s Ježišom, naším Veľkňazom, skôr ako sa stretneme s Ježišom, naším Najvyšším Kráľom. Potrebujeme ho, aby nám sprostredkoval Božie milosrdenstvo tým, že prinesie „obeť za vinu“ (Iz 53:10) skôr než „uskutoční právo a spravodlivosť v krajine“ (Jer 33:15). Potrebujeme, aby slúžil pri oltári skôr, ako sa chopí žezla (Žid 1:3).

Nežné milosrdenstvo nášho Boha

Zachariáš ako kňaz to vedel. Preto si myslím, že keď sa obrátil so svojimi slovami na svojho malého syna, predchodcu Mesiáša (L 1:16–17; Mal 4:5–6), svoje vyhlásenie chvály zakončil takto:

„A ty, dieťatko, budeš sa volať prorokom Najvyššieho,

lebo pôjdeš pred tvárou Pánovou, aby si Mu pripravoval cestu,

a učil Jeho ľud známosti spasenia,

totiž, že náš Boh odpustí hriechy

zo svojho milosrdného srdca,

s ktorým zhliadol na nás ako vychádzajúce slnko z výsosti,

aby svietil sediacim v tme a tôni smrti,

a upravil nám nohy na cestu pokoja.“ (L 1:76–79)

Vedel, že Mesiášovo zjavenie sa netýka len záchrany Božieho ľudu pred jeho nepriateľmi, ale aj záchrany Božieho ľudu pred tým, aby sa stali Božím nepriateľmi kvôli vine za svoje vlastné hriechy. Mesiáš prichádzal sprostredkovať nežné Božie milosrdenstvo, ako aj jeho svätú spravodlivosť, aby nás nakoniec vyslobodil zo všetkých našich nebezpečenstiev.

Narodil sa kňaz Izraela

Je správne, že túžime po Ježišovej vláde nad celou vzdorovitou realitou. Je správne, že „vzdycháme v sebe, očakávajúc synovstvo, vykúpenie svojho tela,“ ktoré príde, keď sa Kristus vráti na svoju veľkú pozemskú korunováciu (R 8:23). Je teda správne, aby sme spievali a oslavovali príchod „Kráľa kráľov a Pána pánov“ (Zjav 19:16).

Ale je tiež správne myslieť na Vianoce ako na deň, keď prekypujeme vďačnosťou a slávime sviatkami skutočnosť, že Ježiš nás prišiel posvätiť pred svojou korunováciou. Prišiel, aby nás urobil spravodlivými pred tým, ako sa ujme svojej vlády. Prišiel, aby sa stal našou obetou predtým, ako sa stane naším vládcom. V nežnom milosrdenstve nášho Boha sa Ježiš „zjavil raz pri skončení vekov, aby svojou obeťou zahladil hriech“ (Žid 9:26).

Takže si nemyslím, že by sa anonymný autor piesne urazil, keby sme si niekedy prispôsobili refrén a spievali ho:

Noël, Noël, Noël, Noël, narodil sa kňaz Izraela.

Po tom, čo najprv prišiel ako náš Kňaz, máme teraz všetky dôvody tešiť sa na to, keď sa náš Kráľ „druhý raz zjaví nie pre hriech, ale na spásu tým, čo ho očakávajú“ (Žid 9:28, Ekumenický preklad).

Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Zrazu sa nájdeme stáť v niečom, o čom akosi vieme, že je malá staroveká dedinka v Palestíne počas nezvyčajne hviezdnej noci. Tvary a tiene budov vyzerajú zvláštne. Ľudské a zvieracie zvuky znejú divne. Dymový zápach ohňa, jedlo, horiaci olej a hnoj zapáchajú čudne. Úplná absencia elektrického osvetlenia je nezvyčajná. Siahame pre náš smartphone. Je mŕtvy.

Znepokojujúci adventný pohľad

Lukáš nás vedie tmou za dedinu, k zabudnutému, prostému miestu, kde zrazu zazrieme niečo, čo je prekvapivo znepokojujúce. Ani nie 10 krokov ďalej spí na zemi, vedľa malého ohňa, z ktorého ostali už iba uhlíky, sedliacke dievča.

Vo svojich dlhých, strapatých, čiernych vlasoch má kúsky slamy, je zabalená v špinavom plášti a deke. Druhý bleskový pohľad nám hovorí o tom, aká ťažká bola pre ňu táto noc. Je tak veľmi mladá.

Dokonca viac znepokojujúce je, že vedľa nej vidíme malý, tvrdý špinavý žľab, v ktorom leží novorodené dieťa, zabalené v nehygienických, krvou pošpinených handrách.

Spravíme zopár nesmelých krokov vpred. Poznáme toto dieťa a túto ženu. Ale táto scéna je pre nás zvláštna. Nevyzerá to ako jasľová scéna z ilustrovaných kníh nášho detstva. Naše adventné tradície nás nepripravili na drsnú skutočnosť Adventu.

Mária nie je pokojná. Je unavená. A žiadna Božská alebo nebeská žiara z dieťaťa nevychádza. Nie je dokonca ani obzvlášť krásne (Iz 53:2). V skutočnosti na tom dieťati nie je nič, čo by upozornilo na tú nepochopiteľnú záhadu — kto je. Nervózne si uvedomujeme, že keby sme ho už nepoznali predtým, tak by sme ho teraz vôbec nespoznali.

Táto scéna, skutočné Vianoce, nemá nič spoločné s pocitom Vianoc, aký poznáme. Má pocit nežiadúcnosti, zúfalého bezdomovectva — takýto pocit nájdeme skôr niekde pod mostom než pod Vianočným stromčekom. A sme zrazení pravdou, ktorú sme poznali celý život: Toto mladé dievča práve porodilo dieťa — Ďieťa — v maštali!

Naša vnútorná odpoveď je ľútosť a smútok. To úbohé dievča a jej dieťa! Poznáme tento príbeh, ale keď ho vidíme tak, ako sa skutočne stal, zdá sa byť nesprávny. Máme nutkanie pomôcť im. Neveriacky pozrieme na Lukáša. Pokojne sa na nás pozerá a ticho hovorí: „… v nocľahárni pre nich nebolo miesto.“ Nebolo miesto? Žiadne miesto vedľa maštale pre stvoriteľa sveta? Nemiestnosť vesmíru nás omráči.

„Určite môžeme niekde nájsť izbu!“ odpovieme. „Môžeš?“ pýta sa Lukáš. Potom sa otočí a začne ustupovať na cestu.

Pozrieme sa späť na dievča a dieťa, palestínska temnota začína víriť a vidíme známe svetlo.

Priprav mu izbu

Zrazu stojíme tam, kde nás Lukáš našiel. Sú tu Vianočné zoznamy, napoly ozdobený Vianočný stromček, zastavený Vianočný film a pekáč vo výlevke. Známy stres, z rušného harmonogramu adventných aktivít sa znovu prebúdza.

Ale do pamäte sa nám vryl obraz svätej matky a dieťaťa bez domova. Rušný Betlehem nemal žiadnu izbu pre prichádzajúceho Ježiša. A ako ozvenu počujeme v našich ušiach naše vlastné slová: „Určite niekde môžeme nájsť izbu!“

Môžeme?

Skutočné Vianoce nie sú také, aké ich poznáme, so svojimi tradíciami, pamiatkami a legendami. Bol to zúfalý moment, ktorý sa objavil zo zúfalého dôvodu.

Slovo stalo sa telom (J 1:14), aby mohlo prevziať hriech za nás, odsúdených hriešnikov, a zomrelo za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom (2. K 5:21). Narodil sa za dedinou a zomrel za mestom. Bol vo svete a svet ním vznikol, ale svet ho nespoznal (J 1:10).

Ako obdobie Adventu znovu začína, spomeň si na jediný detail Ducha Svätého, ktorý viedol Lukášovo písanie, rozhodol sa poskytnúť nám informáciu o skutočnom narodení Ježiša: Mária ho musela položiť do žľabu, pretože v hostinci preňho nebola izba.

To, že Ježiš môže stáť na okraji našich adventných aktivít, nie je menej ironické než to, že Syn Dávidov ležal v žľabe na okraji mesta Dávidovho.

Preto, keď plánujeme náš Advent, „nechajme, aby mu každé srdce pripravilo izbu“. Určite nájdeme nejakú izbu.

Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Krásna zaneprázdnenosť lásky

Je naozaj krásne, že obdobie adventu je obdobím dávania. A ako Ježiš ukázal svojím životom a svojou smrťou, pravé dávanie, také dávanie, ktoré sa rodí z lásky, je nákladné. Robí život komplikovanejším, chaotickejším a rušnejším. Ale to je v poriadku, pretože v zaneprázdnenosti lásky je hlboké požehnanie: „blahoslavenejšie je dávať, ako brať“ (Sk 20:35). A Boh miluje radostného darcu a sľubuje, že nám rozhojní všetku milosť, keď budeme radostne dávať milosť iným (2. K 9:7–8).

Čo darovať tieto Vianoce

To je to, čo chceme najmä tieto Vianoce darovať druhým: milosť. A jednou z osobitných milostí, na ktorú sa pri našom tohtoročnom vianočnom obdarovaní zameriame, je povzbudenie. Čo ak by sme sa nepýtali len na to, čo by náš blízky alebo sused chcel, ale čo by ho najviac povzbudilo?

Odvaha je naše odhodlanie čeliť strašnej hrozbe. A odvaha pramení z nádeje — nádeje v niečo silnejšie ako je to, čoho sa bojíme. Skľúčenosť prichádza vtedy, keď sa vytráca nádej. Je to odovzdanie sa našim obavám. Keď dôjde k znechuteniu, a to sa stáva často, potrebujeme prílev nádeje. Práve to je povzbudenie — infúzia nádeje, ktorá nám pomáha pokračovať v boji viery (1. Tim 6:12). Darovať druhému dar povzbudenia znamená rozšíriť naňho láskavosť, ktorá sa ho snaží nasmerovať k Bohu nádeje (R 15:13).

Darovať tento dar nie je jednoduché

Darovať dar povzbudenia však nie je jednoduché. Pravdepodobne nám pridá na vianočnom strese, pretože je to duchovný boj. Ak chceme povzbudiť niekoho iného, musíme bojovať so satanom a vlastným hriechom, aby sme to dokázali.

Diabol sa nás neustále snaží odradiť. Je to „žalobca našich bratov… čo na nich dňom i nocou žaloval pred naším Bohom“ (Zjav 12:10, Ekumenický preklad). A jeho prisluhovači na nás často vrhajú „ohnivé šípy“ odsúdenia, žiarlivosti a nevraživosti (Ef 6:16). Vzoprite sa im (1. Pt 5:9)!

A naša hriešna prirodzenosť chce často odradiť druhých. Túži po sebapovyšovaní viac než po čomkoľvek inom. Preto sa z arogancie alebo závisti s pôžitkom zameriava na slabosti, chyby a hriechy druhých. Pýcha je dôvodom, prečo je tak veľa z toho, čo si myslíme, hovoríme, interpretujeme alebo počujeme o druhých, negatívne a nemilosrdne kritické.

Ak chceme povzbudiť niekoho iného, musíme bojovať so satanom a vlastným hriechom, aby sme to dokázali.

Ale „Boh… útechy“ (R 15:5) nám dal zbraň, ktorá je určená na porazenie týchto nepriateľov: „meč Ducha, ktorým je slovo Božie“ (Ef 6:17). Biblia bola „napísaná nám na poučenie, aby sme… skrze útechu Písem mali nádej“ (R 15:4). A keď máme nádej, máme odvahu a sme schopní dávať milosť povzbudenia iným, ktorí ju potrebujú.

Takto povzbudení ľudia nasávajú a uchovávajú Božie slovo (Ž 119:11) a vďaka tomu sú schopní lepšie kráčať podľa Ducha (G 5:16). A keď hovoria, snažia sa hovoriť „len dobré, aby budovalo, kde treba, a poslucháčom prinášalo požehnanie“ (Ef 4:29).

Buďte štedrým darcom povzbudenia!

Nebolo by úžasné darovať milosť povzbudenia každému, koho stretneme v tomto adventnom období? Nie, nebude to dokonalé. Ale ak si túto formu lásky dáme za cieľ (1. Tim 1:5), je možné, že by sme mohli rozdať dvakrát alebo trikrát viac povzbudenia ako inokedy. Prečo sa o to nepokúsiť?

Boh miluje povzbudenie, štedrosť a radostné dávanie. Buďme teda v tomto advente štedrými, radostnými darcami povzbudenia, aj keď to znamená ďalšiu zaneprázdnenosť láskou. Hľadajme tých, ktorí potrebujú nádej. A prosme Otca o rozlišovanie posilnené Duchom a pripomínanie si Písma, aby každý, s kým v tomto období prichádzame do kontaktu, od nás odchádzal o čosi viac povzbudený.

Jon Bloom © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org