Je to nádherná vec — zázrak — keď sa vložíme do posväcovania ostatných rovnako, ako sme uchvátení posväcovaním seba samých. A najlepšie miesto, kde začať, je pri našich manželských partneroch.

Takže, muži, tu je desať vecí, ktoré si môžete želať (a žiadať od Neho) pre vašu manželku:

1. Bože, buď jej Bohom — jej všetko uspokojujúcim pokladom a všetkým. Naplň ju túžbou po Tvojej zvrchovanej nadvláde nad všetkými jej túžbami (Žalm 73:24–25).

2. Zväčši jej vieru — daj jej skalopevnú dôveru, že Tvoja neporovnateľná moc, vždy koná v súlade s jej absolútnym dobrom v Kristovi (Rímskym 8:28–30).

3. Zintenzívni jej radosť — radosť v Tebe, ktorá opúšťa všetko pre bohatstvo Tvojej milosti v Ježišovi, ktorá hovorí pevne, jasne, radostne: „Pôjdem kamkoľvek a urobím čokoľvek, ak si tam ty" (2. Mojžišova 33:14–15).

4. Zjemni jej srdce — zachráň ju od cynizmu a urob ju citlivou na Tvoju prítomnosť v najkomplikovanejších detailoch špinavých plienok a kopy iných potrieb, ktoré ju povolávaš naplniť (Židom 1:3).

5. Daj, nech sa stará o Tvoju cirkev — buduj v jej živote vzťahy, ktoré ju vyzývajú a nabádajú kráčať v súlade s pravdou evanjelia, a vedú ju k tomu, aby milovala spoločenské zhromaždenia, Večeru Pánovu a každodenný život cirkvi (Marek 3:35).

6. Daj jej múdrosť — daj, nech vidí rozmery skutočnosti, ktoré by som ja prehliadol, a sprevádzaj jej videnie nežným, tichým duchom, ktorý je bezpečný a oslavovaný (1. Petrov 3:4).

7. Podopieraj jej zdravie — pokračuj v dávaní Tvojho daru zdravia a ochraňuj nás od opovážlivosti; je to skrze krvou vykúpenú milosť (Žalm 139:14).

8. Znásob jej vplyv — povzbudzuj a prehlbuj vplyv, ktorý má na naše deti. Daj jej ho zazrieť. Vylej ju v láske pre našich blížnych a učiň nové spôsoby, ako ich zapojiť na Ježišovu slávu (Ján 12:24).

9. Daj, nech počuje Tvoj hlas — nech číta Bibliu a prijíma ju takú, aká je, Tvoje slovo… Tvoje Slovo samé pre ňu tam, kde žije, plné milosti a moci a všetkého, čo potrebuje, týkajúce sa života a zbožnosti (2. Petrov 1:3).

10. Prekonaj ju Ježišom — nech je jednotná s Ním, nech je novým stvorením v Ňom, nech je Tvojou dcérou v Ňom… Nie viac v Adamovi a mŕtva pre hriech; teraz v Kristovi a živá pre Teba, navždy (Rímskym 6:11).

A potom tisíc ďalších vecí. Amen.

Jonathan Parnell © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Ako rodič, špeciálne malého dieťaťa, konštantne venuješ svoj čas a energiu niečomu, čo neprináša okamžité výsledky. To, čo práve robíš, sa môže otočiť ešte stokrát a je nejasné, či to bude mať nejaký trvalý efekt na tvoje deti — čo je nepríjemné, keďže trvalý efekt je to, o čo ti ide.

Nikdy to nie je len o tom, aby tvoje deti prespali v poriadku celú noc alebo si dobre oddýchli, alebo boli slušné pri jedálenskom stole, ani o tom, aby sa zle nestavali k tomu, keď sa niečo nedeje podľa nich. Len pre istotu, je pravda, že na toto minieš kvantum času a energie, ale nikdy to nie je len o tomto. Presnejšie, tú snahu im venuješ, lebo chceš, aby sa z nich stal určitý typ ľudí z dlhodobého hľadiska. Chceš, aby sa z nich stali vyzretí dospelí. Všetky tie malé veci, čo robia rodičia, od učenia svojich detí, aby povedali „prepáč mi“ a „ďakujem ti“, až po zákaz jedenia soplíkov, to všetko je namierené do ich budúcnosti.

Ale táto do budúcnosti nasmerovaná investícia nie je nikdy istá. Ak budeš mať šťastie, budeš môcť vidieť časť progresu na svojich deťoch, kým sú ešte malé, ale nemáš šancu vidieť to vcelku, a niekedy vidíš tak málo, že ťa to hrozne znechutí. Som si napríklad celkom istý, že rodinné modlitebné stíšenia sú viac skúškou trpezlivosti rodičov, než pre dobro detí. Proste, je ťažké vidieť výsledky okamžite. A, úprimne, v skutočnosti nemáme žiadnu garanciu, že uvidíme vôbec niečo.

Neviem, či uvidím, ako sa moje dcéry budú vydávať alebo či sa moji synovia stanú odvážnymi mužmi. Neviem. Rodičia to nikdy nevedia. Tak veľa toho, čo robíme, je investíciou do neviditeľného, a preto je to dielo vo svojej podstate založené na viere. Je to práca s povahou čakania. Je to riskantná práca.

Rodičovstvo nás tak ako nič iné vystavuje možnosti hlbokého utrpenia. Stále si pamätám jednu z prvých rodičovských rád, ktoré sme s manželkou dostali od múdrejšej, staršej členky zboru, ktorá nám povedala milosrdne o našej dcére: „Viete, zlomí vám srdce.“ Čo neznamenalo, zlomí vám srdce tým, aká bude zlatá, alebo ako si ocka omotá okolo prsta. Toto znamenalo „zlomí vám srdce“ v zmysle, že túto osobu budete milovať tak veľmi, že len z myšlienky, že by vám mohla zlomiť srdce, by ste mohli zošalieť a jedného dňa bude robiť svoje vlastné rozhodnutia a nebudete s nimi vždy súhlasiť, a v skutočnosti niektoré z nich asi budú nebezpečné a vaša duša vás pri nich bude bolieť viac, ako hocičo, čo vás bolelo predtým.

Vedela o čom hovorí. Hovorila nám, že dokonca aj pri všetkej našej láske a starosti a výchove, napriek tomu, čo hovoria niektoré knihy, nemôžeme vedieť, ako to nakoniec dopadne. Rodičovstvo nie je nikdy istou investíciou s bezprostrednými výsledkami. Rodičovstvo je nevyhnutne prácou s povahou čakania.

Takže, ako na ňu?

Dovoľ mi počuť, veď ma vpred.

V žalme 143 sa nachádza modlitba, ktorá nám môže pomôcť. Cieľom tejto modlitby nie je dať rodičovskú radu, je pre dušu rodiča. Ohniskom nie sú rodičovské metódy ani procesy, ale postoje tvojho srdca ako rodiča.

Kontextom tejto modlitby je, že Dávid sa nachádza v zlej situácii. Píše: „do temnôt usádza ma ako naveky mŕtvych“ (Žalm 143:3). Posledná časť súvetia je intenzívny poetický spôsob, ako Dávid vyjadruje, že čaká — že je v mukách, že nevie, čo sa bude diať. Čaká už veľmi dlho, v skutočnosti sa toho udialo tak málo, bolo tak málo viditeľného ovocia, tak málo ocenenia pre jeho osobu, že sa cíti ako mŕtve telo. Niekedy sa ako rodič môžeš cítiť presne takto.

Ale potom si všimnite Dávidovu vieru o niekoľko veršov neskôr: „Čím skôr ma vyslyš, Hospodine, môj duch hynie; neskrývaj svoju tvár predo mnou, aby som sa nepodobal tým, čo zostupujú do hrobu.“ (Žalm 143:7)

A potom verš 8:

Daj, že by som ráno počul tvoju milosť,
lebo na teba sa nadejem.
Oznám mi cestu, ktorou mám ísť,
lebo k tebe pozdvihujem svoju dušu.

(Roháčkov preklad)

Nachádzajú sa tu dve prosby a po každej z nich je dané zdôvodnenie. Najprv sa Dávid modlí: „Daj, že by som ráno počul tvoju milosť, … “ Prečo? Lebo na teba sa nadejem. Po druhé: „Oznám mi cestu, ktorou mám ísť, … “ Prečo? Lebo k tebe pozdvihujem svoju dušu.

Uprostred zmätku, keď ho jeho nepriatelia prenasledujú, aby ho dostali, sa Dávid modlí, v zjednodušenej podobe toto: Dovoľ mi počuť a veď ma vpred. Toto je tá krátka fráza na zapamätanie.

Kam pôjdem?

„Oznám mi cestu, ktorou mám ísť.“ Druhá časť modlitby dáva zmysel najjasnejšie. Keď vo svojom živote hľadíš do budúcnosti a cítiš ten uzol neistoty zvierajúci tvoje hrdlo, možno tou najjednoduchšou modlitbou je, aby ti Boh ukázal kam máš ísť. Naše deti vyrastú a je tu tisíc rozhodnutí, ktoré pre nich potrebujeme urobiť. Idúc vpred na tejto ceste rodičovstve niekam smerujeme, a zrazu sa cesta rozdelí na päť odlišných smerov. Kam pôjdeme? Čo urobíme? Modlitba je jednoduchá: Bože, daj nám vedieť cestu. Zdvíham k tebe svoju dušu. K tebe! Ty si všetko, čo mám. Ukáž mi, kam mám ísť.

Ale predtým, ako sa sem Dávid dostane, modlí sa inú modlitbu, ktorá na um neprichádza úplne automaticky. Predtým, ako prosí Boha, aby mu ukázal cestu, žiada ho: „Daj, že by som ráno počul tvoju milosť.“ Počúvanie je menej automatické než kričanie o pomoc, keď už nevieš udržať hlavu nad hladinou. Žiadať o možnosť počúvať je dokonca ešte menej automatické než počúvanie. Je to niečo, čo si vyberáme, niečo, o čom vieme, že to potrebujeme. To je to, čo sa tu deje.

Miluješ ma?

Dávid vie, že prvá vec, ktorú ráno potrebuje, je spomenúť si na neutíchajúcu Božiu milosť. To znamená, predtým než vyjde von, predtým než premyslí ďalší krok vo svojej stratégii, predtým než sa rozhodne o čomkoľvek, je jedna vec nad všetky ostatné, ktoré musí vedieť: Stojí Boh za ním? Pomôže mu? Miluje ho?

Dávid potrebuje počuť čerstvú správu o tom, že Boh je verný, že dodrží svoje sľuby, že je dobrý. A to isté rodičia. Musíme vedieť, čo o nás Boh hovorí. Je to nakoniec On, ktorému veríme. Vsádzame na neho. Čo vraví On?

Hovorí: Milujem ťa. Hovorí: Dokázal som ti svoju lásku. Ukázal som ti svoju lásku tak živo, že kým si bol ešte hriešnik, môj syn za teba umrel (Rímskym 5:8). Pre tvoju záchranu som dokonca spravil zo svojho Syna, ktorý nepoznal hriech hriešnika, aby si sa ty mohol stať spravodlivosťou v Ňom (2. Korintským 5:21). Môj Syn ťa zachránil z kliatby zákona tým, že sa stal kliatbou za teba (Galatským 3:13). Zachránil som ťa nie pre tvoje skutky — nie preto, že by si bola úžasnou mamou — ale zachránil som ťa zo svojej vlastnej milosti. Spomeň si, otec, ty si si nevybral mňa, to ja som si vybral teba. Ja som ťa sem zavolal. Ja som ťa vykúpil. Ty si môj (Ján 15:16, Izaiáš 43:1). Mám svoje ruky okolo teba, mama, otec. Nikdy mi vás nevytrhne(Ján 10:28). Preto sa nemusíte báť, pretože ja som s vami. Nemusíte byť vydesení, mama, otec, pretože ja som váš Boh. Posilním vás. Pomôžem vám. Podopriem vás svojou spásonosnou pravicou (Izaiáš 41:10).

Áno, potrebujeme počuť o Božej neprestávajúcej milosti. Musíme to ukotviť k našej duši predtým, než by sme počuli čokoľvek iné. Dovoľ mi počuť a potom ma veď vpred.

Rodičovstvo je nevyhnutne prácou s povahou čakania. Ale tu, v tejto neistote, skrze túto modlitbu, rozpamätávame sa na jasný obraz Božej lásky v kríži a víťazstve Ježiša, až následne sa vydávame na cestu so všetkými Božími prísľubmi, kvôli tej láske. Dovoľ mi počuť a veď ma vpred.

Uverejnené 30. 12. 2014.

Jonathan Parnell © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Miestny zbor je tým najúžasnejším a najhlbším kolektívom, ktorého súčasťou človek môže byť. Tvoja rodina, tvoja kariéra, tvoja národnosť — tieto všetky blednú v porovnaní s tým, čo znamená byť členom miestneho zboru. A, samozrejme, toto nedáva žiaden zmysel, pokiaľ nerozumieme, čo to vlastne miestny zbor je.

Na tomto mieste sa toho dá povedať veľa a existuje veľmi veľa definícií, ale s nádejou, že dokážeme byť jednoduchí, ponúkam toto ako jeden zo spôsobov, ako sa to dá vyjadriť:

Miestny zbor je komunitou kresťanov, ktorí žijú ako pozemské vyjadrenie Ježišovej zvrchovanosti tak, že šíria jeho evanjelium do diaľky a do hĺbky.

Tento výrok obsahuje tri dôležité výroky, ktoré špeciálne zdôrazňujú neopakovateľnú úlohu miestneho zboru. Fundamentálnou časťou toho celého však je Ježišova zvrchovanosť a predtým, než sa pohneme k zvyšným častiam, je práve toto hodné našej pozornosti. Úplným základom tejto základnej definície je, že miestny zbor je pozemským vyjadrením Ježišovej zvrchovanosti. Čo to znamená? A ako sa to deje?

1. Ježiš je zvrchovaný

Centrálnosť miestneho zboru je odvodená od Ježišovej zvrchovanosti. Ak by nebolo jeho a toho, kým je, miestny zbor by bol vlastne iba klubom spriaznencov, niečo poskladané našimi schopnosťami a fungujúce pre náš falošný pocit nádeje. Ale Ježiš je tým, kým je a je za touto vecou. Ježiš je ten, ktorý má danú všetku moc na nebi a na zemi (Matúš 28:18), ten, pred ktorým sa skloní každé koleno (Filipským 2:9–11), ten, ktorý vládne uprostred prúdu neprestajných chvál (Zjavenie 5:9–14).

Všetko, čo existuje, aj čo ešte bude môcť existovať, počas svojej existencie neustále ukazuje na Ježiša — večného Božieho Syna, lúč Božej slávy, presný odtlačok Božej prirodzenosti, druhú osobu svätej Trojice, skrze ktorého boli stvorené všetky veci, toho, ktorý sa medzi nami stal Bohom, Boha v ľudskom tele, Boho-človeka, posledného Adama, potomka Abrahámovho, leva Júdovho, proroka na spôsob Mojžiša, výhonok Jesseho, potomka Dávidovho, trpiaceho služobníka, nádej Izraelovu, Spasiteľa sveta.

Toto je Ježiš, on je tým slávnym cieľom. On je ten, s ktorým sa máme stretnúť, spoznať ho, ceniť si ho ako poklad. Skrz naše slzy aj triumfy, našu bolesť aj radosť, naše straty aj lásky, Ježiš stojí na konci cesty a ponúka nám samého seba, pozývajúc nás hľadieť na jeho vzácnosť a radovať sa z jeho dostatočnosti.

A faktom je, že toto je fakt.

Nie je to antická mytológia, ani plané teologické sľuby. Ježiš je skutočný a všetko, čo o ňom vraví Biblia, je pravda. A preto sa musíme spýtať: Ako sa dá realita jeho skutočnosti zažiť?

2. Ježiš dáva najavo svoju zvrchovanosť

Ak Ježiš naozaj vládne, prejavuje sa táto vláda aj v skutočnosti? Ako vlastne vyzerá? Aby bola Ježišova vláda viac než len obyčajným vyvrcholením, aké má literárne dielo, musí mať uchopiteľné vyjadrenie v reálnom svete. Ako sa prejavuje moc jeho zvrchovanosti tu?

Odpoveď: Ako jeho cirkev.

Nie je vôbec náhoda, že hneď ako Peter vyzná identitu Ježiša — „Ty si Kristus, syn Boha živého!“ (Matúš 16:16) — Ježiš pokračuje výrokom o jeho cirkvi. Hovorí najprv: „Lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach“ (verš 17), a následne: „A ja ti hovorím: Ty si Peter, a na tej skale postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (verš 18). Obe časti tohto vyjadrenia sa týkajú Ježišovej zvrchovanosti a z cirkvi tak robia jej viditeľný prejav. Prvá časť sa týka začiatku cirkvi a druhá časť pretrvávania cirkvi.

Cirkev existuje preto, lebo Boh to tak naplánoval. Nie je dielom „tela a krvi“, ale výsledkom predvekého Božieho ustanovenia, ktoré uskutočnil v Ježišovi (Efezským 3:11). Inými slovami je toto Božia výsada a Jeho cieľom je prezradiť niečo o sebe tým, že umožní cirkvi povedať niečo o Ježišovi. Je to Ježiš, ktorý stojí ako oporný bod nového národa tým, že stvoril v ňom samotnom „jedného, nového človeka“ (Efezským 2:15). A tam je aj kľúč: On je ten, ktorý tvorí, nie my. Ešte stále by sme boli v temnote, nebyť Božej misie — poslania Ježiša a jeho Ducha, ktorý nám otvára oči.

Ale nielen to, jediným dôvodom, prečo cirkev trvá, je, že Otec, ktorý dal všetky veci za podnožku Ježišovi, dal Ježiša cirkvi (Žalm 110:1, Židom 1:13, Efezským 1:22–23). Ježiš položil za cirkev svoj život, ale on ju taktiež živí a opatruje (Efezským 5:29), čo ju robí svätou a neporaziteľnou. Hlavou cirkvi je vládca vesmíru, čo znamená, že svoje bytie máme pod veľmi dobrým dohľadom.

Všetko, čo sa týka cirkvi — jej zrod, jej pokračujúci život a to kam smeruje, závisí len od samotného Boha, ktorý napísal scenár svetovej histórie pred všetkým časom, Otec a Syn, ktorí súhlasili v spoločenstve v Duchu podeliť sa o svoje spoločenstvo stvorením, vykúpením a novým stvorením, všetko v Synovi, ktorý je stredobodom (2. Timotejovi 1:9; Efezským 1:4; 1. Petra 1:20; Zjavenie 13:8).

3. Toto vyjadrenie je na zemi.

„Na zemi“ je iný spôsob, ako zdôrazniť lokálny charakter toho, ako Ježiš prejavuje svoju zvrchovanosť. Bezpochyby, existuje jediná svätá, všeobecná a apoštolská cirkev — „so všetkými, ktorí vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista na každom mieste u nich aj u nás“ (1. Korintským 1:2). Ale taktiež existuje nespočetné množstvo jej lokálnych podôb, rozprestretých skrze rozličný čas a miesta.

Prvok času a miesta bol stále dôležitý, dokonca aj dlho predtým, než vznikli medzištátne rýchlostné cesty a informačné diaľnice scvrkli našu modernú krajinu a uvrhli naše vedomie zemepisnej príslušnosti do pomykova. Na mieste záleží, ako nám to ukazujú Skutky apoštolov, pretože nám pripomínajú, že Kristove dielo nie je ideologické hnutie pre abstraktných, beztvarých ľudí, ale že je to dobrá správa rozhlasovaná pre človeka, obklopeného konkrétnosťou nejakého priestoru, nejakého miesta.

Je hodné slávy, že Ježiš sa stal Bohom s nami — s nami, na tejto zemi, ako Boho-človek. A potom je tu celá ďalšia vrstva údivu nad tým, že on je Boh s nami, tu v týchto špecifikách — tu, na rovnakej ceste, po ktorej jazdím do práce každý deň, keď stojím v zápche pri tom istom semafore, pri tej istej čerpacej stanici. Ježišova nadradenosť je vyjadrená nielen v neviditeľnej cirkvi, ale tu, v uchopiteľnej, ovoňateľnej, počuteľnej zmesi tejto planéty — a on to koná cez uchopiteľné, ovoňateľné, počuteľné zhromaždenia ľudí, ktorí ho vzývajú, slúžiac jeden druhému a činiac ho známym.

A bez ohľadu na to, aké bezvýznamné sa to môže občas zdať, fakt, že sme toho súčasťou, fakt nášho zúčastňovania sa na tomto spoločenstve, je jednou z najdôležitejších vecí v našom živote.

Jonathan Parnell © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

To dáva zmysel, však? Ježiš je ten, ktorému je daná všetka moc na nebi i na zemi (Matúš 28:18). Ježiš je ten, o ktorom sa naveky bude hovoriť: „Hoden je Baránok zabitý vziať moc, bohatstvo, múdrosť, silu, česť, slávu aj dobrorečenie!“ (Zjavenie 5:12). On je ten, pred ktorým pokľakne každé koleno (Filipským 2:10), jediný, pred ktorým budú nariekať všetky národy zeme (Zjavenie 1:7) a ktorý spustí lis rozhorčeného hnevu vševládneho Boha (Zjavenie 19:15).

Ježiš má presne takýto druh zvrchovanosti, preto to, čo hovorí, má vážnosť.

A okrem toho, stali sme sa s Kristom jedno skrze vieru (Rímskym 6:5), obživil nás svojou milosťou (Efezským 2:5) a sme ospravedlnení vďaka jeho skutkom (Galatským 2:16). Ježiš pri celej svojej zvrchovanosti je tiež naším pastierom — takže poznáme Jeho hlas (Ján 10:27).

A pretože On je jediný Najvyšší Vládca a náš Spasiteľ, z dôvodu jeho moci a milosti, keď hovorí svojej cirkvi, aby činila učeníkov zo všetkých národov, naozaj by sme to mali robiť.

Smerom k definícii

Ježiš nám vo svojej moci hovorí „choďte a čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal“ (Matúš 28:19–20).

Tu ale vyvstáva jedna základná otázka — otázka, ktorá je ešte dôležitejšia než otázka „ako na to“. Čo to vlastne znamená byť „učeníkom“ Ježiša? Ak máme činiť učeníkov, potrebujeme vedieť, čo to vlastne je.

Štandardná definícia podstatného mena „učeník“ je, že je to niekto, kto sa pridržiava niečieho učenia. Je to nasledovník alebo žiak. Je to niekto, kto prijíma spôsoby niekoho iného. Aplikované na Ježiša, učeník je niekto, kto sa učí žiť ako On. Niekto, kto kvôli prebúdzajúcej Božej milosti podriadi svoje slová a spôsoby slovám a spôsobom Ježiša. Alebo môžete povedať, ako už mnohí povedali v minulosti, učeník Ježiša by mal sám byť ako „Kristus v malom“ (Skutky 26:28, 2. Korintským 1:21).

Štyri evanjeliá nám dávajú konečný obraz Ježišovho života na zemi a ak skutočne chceme vedieť, aké to je byť Kristovým učeníkom, evanjeliá sú vhodným miestom pre štart. Konkrétne, Jánovo evanjelium nám ukazuje tri dopĺňajúce sa uhly pohľadu na to, čo to znamená nasledovať Ježiša, každý z nich utvorený po vzore Ježiša samotného. Vychádzajúc z Jánovej osnovy môžeme povedať, že Ježišov učeník je uctievač, služobník a svedok.

Učeník znamená uctievač

To najzákladnejšie zo všetkého — nasledovať Ježiša znamená uctievať iba Jeho. Toto je v srdci Ježišovej služby na zemi. Ako bol povedal žene pri studni, Otec hľadá skutočných uctievačov — nie falošných, ale naozaj skutočných uctievačov — takých, čo ho uctievajú v duchu a v pravde (Ján 4:23–24). Pokiaľ nasledujeme Ježiša, musíme uctievať Boha — skrze Ježiša, pretože on je náš Sprostredkovateľ (Ján 14:6, 1. Timotejovi 2:5), a máme uctievať Ježiša samotného, pretože on je Boh (Ján 10:30, 20:28–29).

Toto je základom každého učeníka, pretože je to dôležitejšie než čokoľvek iné, čo sme alebo robíme, a má to byť to najcharakteristickejšie v kontexte našej doby. Čo sa dôležitosti týka, uctievanie Ježiša — teda radostné reflektovanie jeho hodnoty späť k nemu — je najväčším skutkom každej stvorenej bytosti. Pokiaľ ide o náš kontext, nič nenaštve našu pluralistickú spoločnosť viac než to, keď je niekto výhradným uctievačom Ježiša. Veľa ľudí je v pohode s Ježišom (alebo minimálne s ich predstavou o ňom) a dokonca praktizujú Ježišove „spôsoby“, pokiaľ to znamená vynechať výhradnosť. Ježiš morálny učiteľ, príjemný chlapík, motivačný spíker s mottom „nesúďte, aby ste neboli súdení“ — toto je „kamoš“ pre každého. Ale nie je to skutočný Ježiš. Ten obraz je človekom vyrobená figúrka, na hony vzdialená od obrazu, ktorý o sebe Ježiš vytvoril.

Nasledovať Ježiša, byť jeho učeníkom, to neznamená zapájanie sa do spoločenských aktivít a povrchné hranie sa na toleranciu. Znamená to hlavne primárne a centrálne uctievať ho s radosťou v srdci. Činenie Ježišových učeníkov znamená zhromažďovať jeho uctievačov.

Učeník znamená služobník

Ján ukazuje aj iný obraz Ježiša, ktorého máme uctievať, a tentoraz je to Ježiš, ktorý kľačí pred svojimi učeníkmi, aby im umyl nohy (Ján 13:5). Viem, že to neznie správne, najmä ak si ho predstavujeme ako objekt našej výlučnej chvály. Ani Petrovi to neznelo správne, kým Ježiš nepovedal: „Ak ťa neumyjem, nemáš so mnou žiaden podiel.“ (Ján 13:8) Ale Ježiš je služobníkom. Prišiel na zem nie preto, aby jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal svoj život ako záchranu pre hriešnikov (Marek 10:45).

A ako služobník hovorí Ježiš o svojich učeníkoch a pre svojich učeníkov: „Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy; dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil.“ (Ján 13:14–15) V istom zmysle by postoj služobníka mal charakterizovať Ježišových učeníkov na všetkých frontoch. Ale v inom zmysle, byť služobníkom ako bol Ježiš znamená pre učeníka mať v stredobode službu učeníkom. Je to vec rodiny. „Čiňme dobre všetkým,“ hovorí Pavol, „ale najmä domácim viery.“ (Galatským 6:10)

Vzájomnosť je uhol pohľadu, na ktorý nás Ježiš upriamil, keď nám dal „nové prikázanie“ hneď potom, čo umyl nohy dvanástim: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali.“ (Ján 13:34, 1. Jána 3:23) V skutočnosti je to láska, ktorú majú učeníci jeden k druhému, ktorá nás identifikuje ako učeníkov Ježiša pre vonkajší svet (Ján 13:35), a dokonca nás uisťuje o zachraňujúcej viere (1. Jána 3:14).

Byť Ježišovým učeníkom znamená slúžiť ako On. Znamená to slúžiť primárne svojim bratom a sestrám a znížiť sa v skutkoch lásky, dokonca aj keď je to pre teba nepohodlné, dokonca aj keď to prevráti naruby spoločenský poriadok a očakávania sveta. Činenie Ježišových učeníkov znamená činenie služobníkov, ktorí sa vzájomne milujú.

Učeník znamená svedok

Ján nám dáva aj iný užitočný obraz toho, čo znamená byť Ježišovým učeníkom. A ten prichádza v poverení Ježiša, keď hovorí o svojich učeníkoch svojim učeníkom „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ (Ján 20:21, Ján 17:18) Znamená to, že Ježišovi učeníci sú na misii. Znamená to v tom najširšom slova zmysle, že sú misionármi a že pri vstupe do tohto sveta (nie ako jeho súčasť, ale ako tí, čo sú doň poslaní) majú spĺňať predstavu a napĺňať poverenie tých, čo sú Jeho svedkami (Skutky 1:8).

Ježiš bol poslaný s istým cieľom— zjaviť Boha a vykúpiť hriešnikov (Ján 1:14, 12), a svoju tvár zatvrdil ako kremeň, aby to videl dokonané (Lukáš 9:51, Izaiáš 50:7). My tiež ako jeho učeníci, naplnení Duchom Svätým, sme poslaní s istým cieľom — šíriť Jeho Dobrú správu (Rímskym 10:14–17).

Byť učeníkom Ježiša znamená upriamovať naňho ostatných ľudí. Znamená to rozpovedať prastarý príbeh o Ježišovi a jeho láske tak, aby ho ostaní spoznali a uctievali ho. Znamená to, inými slovami, že radostne vyhľadávame ďalších uctievačov — služobníkov — misionárov. Znamená to, že učeník Ježiša činí učeníkov Ježiša, tak ako prikázal Ježiš (Matúš 28:18–20).

A, samozrejme, keď Ježiš hovorí, počúvame.

Jonathan Parnell © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Určite si to už zažil. Deti hľadia do davu, kým nenájdu svojich rodičov a neprestanú mávať, pokiaľ im mama a otec neodzdravia. Dvíhajú svoje ruky do výšky, pohybujúc nimi hore dole: „Hej, to som ja! To som ja! Ocko, to som ja!“ Nie je to nacvičená choreografia. V programe ju nenájdeš. Nikomu to však nevadí, v skutočnosti si nevieme pomôcť, iba sa usmievame. Je to zlaté. Páči sa nám to, pokiaľ je tam rodič, aby odzdravil.

Neustále mávanie

Predstav si ale, že si na predstavení a táto dôverne známa scéna sa postupne začína odvíjať. Prebieha ako zvyčajne, ale tentoraz je tu jedno dieťa, ktoré neprestáva mávať. Práve našlo svojho otca, máva naňho, volá a skáče hore-dole, otec však nie a nie odpovedať.

Teraz si predstav, že sa to deje počas celého predstavenia. Toto predstavenie sa končí, všetci postupne odchádzajú až v celej sále zostanú iba dvaja ľudia. Je tam len to dieťa na javisku a otec v publiku. Dieťa neprestáva mávať, otec nerobí nič. Takto to ide celé hodiny. Potom zhasnú svetlá. Začnú stierať podlahu, vynášajú odpadkové koše, zatvoria budovu. Ale dieťa je stále tam, tentoraz v tme, neúnavne máva a kričí na muža sediaceho v publiku: „Ocko, to som ja. To som ja!“

V tichu.

Takáto scéna je veľmi znepokojujúca, nie je to však až taký výnimočný zážitok. Pocity toho dieťaťa sú totiž dôverne známe, aspoň žalmistovi v Žalme 77.

Tento žalm Ásáfov začína: „Nahlas volám k Bohu a kričím, nahlas volám k Bohu, aby ma počul. V deň svojho súženia hľadám Pána, v noci je moja ruka vystretá a neochabuje, duša sa mi nedá potešiť.“ (Žalm 77:2–3).

Neustále volá a neprestane. Vystiera svoju ruku v tme a kýva ňou sem a tam. „Najpresnejšie znenie je,“ hovorí John Peter Lange „Moja ruka bola vystretá v noci a nebola nehybná“ — čo sa vlastne vôbec nelíši od konania toho dieťaťa na predstavení. Drží svoje rameno vystreté, jeho ruka sa neprestáva hýbať, ale nedostáva žiadnu odpoveď. Prečo tam Boh len tak sedí? Prečo mi neodpovedá? V podobnej situácii zvyčajne kladieme rovnaké otázky. Pália nás ako požiare trávy na vysušenom teréne našej smädnej duše. Tieto otázky vedú napokon k otázkam ako:

Či Pán zamieta naveky a už viac neprejaví priazeň?
Či navždy skončila sa Jeho milosť,
a slovo prestalo na celé pokolenia?
Či Boh zabudol zmilúvať sa,
či v hneve zavrel svoje milosrdenstvo? (Žalm 77:8–10)

Kam nás vedie

Hoci tieto otázky hlboko prežívame, v istom zmysle sú veľmi hlúpe. To sa môžeme rovno spýtať, či Boh prestal byť Bohom. Spomeň si, že neustála láska nie je iba niečo, čo Boh robí, ale čím je. Milosť je jeho podstatou. Milosrdenstvo je jeho srdcom. Jeho vernosť nemá konca. Jeho sľuby nie sú limitované kvótami. Preto pýtať sa tieto veci, pýtať sa, či jeho láska neprestala, znamená obávať sa, že Boh sa zmenil, že nejako už nie je tým, kým býval. Niekedy naozaj máme tieto pochybnosti. Rozmýšľame o týchto veciach keď sme v tme, kývame svojimi rukami sem a tam, diviac sa, čo sa stalo s Bohom.

Máme tendenciu myslieť si, že to neprestajne mávajúce dieťa na predstavení je trpezlivé, ale v skutočnosti je to otec, ktorý má dosť trpezlivosti, aby ho to nechal robiť.

Boh ťa nemusí viesť tam, kam ťa vedie. Nemusí tam len sedieť a nechávať ťa mávať. Vidí ťa. Počuje ťa. Mohol by povedať len jedno slovo a vedel by si. Ale nespraví to, a musí to byť preto, lebo v tých chvíľach čakania sa deje niečo úchvatné.

Vedie nás, možno práve svojím situačným tichom, aby sme si spomenuli na všetko, čo už bol o sebe povedal. Presne tam smeruje aj žalmista a tam chce priviesť aj nás. Žalm 77:12–15:

Na skutky Hospodinove sa chcem rozpomínať,
áno, rozpomínať sa na Tvoje pradávne divy.
O každom Tvojom diele hĺbať,
o Tvojich skutkoch rozjímať.
Svätá je, Bože, Tvoja cesta!
Ktoré božstvo je tak veľké ako Boh?
Ty si Boh, ktorý robí divné veci,
svoju moc dal si poznať medzi národmi.

Vieme, kto je. Vieme, že sa nemení. Môžeme stále mávať na Boha, pokiaľ sa rozpomíname na jeho skutky. Môžeme si spomenúť na jeho dielo a ubezpečiť sa, že on vie. Otče, vieš, že som to ja. Viem, že vieš, že som to ja. A viem, že ty si Boh, ktorý koná zázraky.

Boh koná zázraky

„Zázraky.“ V Starej zmluve je to dôležité slovo. Súvisí s Božím dielom počas Exodu, keď On, majestátny vo svojej svätosti, zachránil svoj ľud slávnymi činmi a zázrakmi (2. Mojžišova 15:11). Je to Božie dielo pre jeho ľudí, niečo, čo by sme nikdy nečakali. Je to také dielo, na ktoré nezabudneš, také dielo, ktoré mení situáciu. A to je to, čo si žalmista potrebuje uvedomovať o Bohu. Musí si uvedomiť, že Boh je verný svojim zasľúbeniam a že urobí všetko, čo hovorí, že urobí — dokonca aj keď to prevráti svetskú múdrosť hore nohami. To je to miesto, kde sa nachádza, keď mávaš v tichosti noci, a to je to miesto, kde sa k nemu môžeme pridať.

Takisto si potrebujeme uvedomiť, že Boh koná zázraky a že je tu kríž, ktorý to dokazuje. Môžeme sa modliť so žalmistom, meditovať nad Božími mocnými skutkami tak, že sa sústredíme na najmocnejší z nich všetkých.

Boh koná zázraky — hlbokými a tajomnými spôsobmi, o akých v ten piatok na Golgote nikto netušil. Zabitý Mesiáš? Syn Boží ukrižovaný? Boh koná zázraky — v zmätku Ježišových učeníkov, keď držali jeho telo bez života, nezlomené, pochované v požičanom hrobe, obklopené temnotou. Boh koná zázraky — v skoré nedeľné ráno, keď Mária našla hrob prázdny, keď to utekala povedať učeníkom, keď Tomáš odmietol uveriť, keď sa mu Ježiš osem dní nato ukázal a povedal, vystierajúc svoje ramená „Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci.“ (Ján 20:27).

Mávaj v tme. Volaj Jeho meno. A vedz, že on ťa počuje, že je tam, že On je Boh, ktorý koná zázraky — a odpovie vo svoj dokonale zvolený čas.

Jonathan Parnell © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Tak, ako prijímal deti, čo ostatní považovali za neprístojné, prijímal aj hriešnikov, ktorých iní odmietali (Matúš 19:14; Lukáš 7:37–39). Hľadel na nich tak, ako na bohatého mládenca, o ktorom píše Marek, a miloval ich (Marek 10:21). Súcitil s nimi a najslávnejším zo všetkého bolo, že používal svoju moc na vyslovenie tých úžasných slov: „Odpúšťajú sa ti hriechy.“ (Lukáš 7:48)

Toto všetko je pre nás veľmi dôležité, pretože my kresťania žijeme svoje životy podľa Ježišovho príkladu. On nás poslal do tohto sveta s rovnakým poverením v Duchu Svätom. (Ján 20:21–22)

Ak bol Ježiš priateľom hriešnikov, my by sme mali byť tiež — nejako, nejakým spôsobom. A ihneď sa môžeme posunúť do oveľa väčšej diskusie o kresťanoch a kultúre a o tom všetkom. Ale namiesto tohto smerovania sa poďme na chvíľu rozprávať len o priateľstve. Priateľstvo, ktoré neexistuje bez následkov, je praktickejšie a dôležitejšie ako to, aké postavenie má cirkev v spoločnosti. A tak sa z tohto hľadiska pozrime na tri tipy, ako byť priateľom hriešnikov.

1. Nemajte problém s ľuďmi na okraji spoločnosti

Tak ako Ježiš, ani my by sme nemali mať problém s ľuďmi na okraji spoločnosti. Nebojte sa stýkať s ľuďmi na okraji spoločnosti, s chudobnými a núdznymi — s tými, ktorí sú tak často v spoločnosti prehliadaní. (Lukáš 7:22) Choďte tam. Buďte s týmito ľuďmi. Slúžte im. Učte sa od nich. A nebojte sa myšlienky, že aj vy ste na okraji spoločnosti (Matúš 19:6–9) alebo nepokrokoví alebo nevyvíjajúci sa alebo proti modernej sexualite — čokoľvek sa v dnešnej dobe hovorí o kresťanoch. Pravdou je, že mnohí naši susedia najmä v rámci miest, si myslia že sme čudní alebo hlúpi, úzkoprsí, posudzujúci alebo len jednoducho bez kontaktu s novým nekresťanským svetom.

Všeobecné presvedčenie o kresťanskej morálke ako staromódnej a negatívne vplývajúcej na vývoj osobnosti (Američana) bude pretrvávať. Často sa bude stávať, či už v kaviarni, na ceste alebo v divadle, že my tam budeme jediní, ktorí si nemyslia, že „manželstvo“ rovnakého pohlavia je najúžasnejšia vec na svete. Množstvo tých, ktorí zdieľajú naše presvedčenia alebo sú ochotní počúvať, sa môže zmenšovať. Ale to je naozaj v poriadku. Naše poslanie nepretrváva na základe súhlasu spoločnosti.

2. Cieľom je láska, nie popularita

Musíme to zdôrazniť. Cieľom nášho poverenia je láska, nie popularita. (1. Tim 1:5) Ježiš neustále hneval predstavených spoločnosti. A oni vedeli, že Jeho učenie je v rozpore s ich učením a tak namiesto toho, aby Ho tolerovali, snažili sa Ho umlčať. (Marek 12:12) „Keď pána domu nazývali Belzebúbom, o čo skôr jeho domácich!“ (Matúš 10:25)

Ježiš nebol obľúbený. Nezabudni, oni Ho ukrižovali. Vrchnosť aj ľud. A popri Ježišovej zlej reputácii neexistovalo nič, čím by si u ľudí získal popularitu. „Majstre, vieme, že si pravdivý a nedbáš na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka… “ (Marek 12:14) To znamená, že Ježiš nedovolil, aby pocity ľudí ovplyvňovali Jeho posolstvo. Alebo návštevnosť stránky, alebo predajnosť knihy.

Toto všetko je pre nás veľmi dôležité, pretože my kresťania žijeme svoje životy podľa Ježišovho príkladu. On nás poslal do tohto sveta s rovnakým poverením v Duchu Svätom.

V určitom slova zmysle, ide o ignorovanie toho, čo si myslia tí, ktorí sú mimo cirkvi, ale nejde len o to. V apoštolskom liste Pavol poukazuje na to, že biskup musí mať okrem iných vlastností „aj dobré svedectvo od tých, čo sú mimo cirkvi“ (1. Tim 3:7). Ako píše David Mathis, zaujímame sa o to, čo si myslia druhí, lebo aj Boh sa o to zaujíma. Napokon, my chceme, aby sa z nekresťanov stali kresťania. „Ježiš neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil (Marek 10:45) a to isté platí aj pre nás. Sme tu preto, aby sme slúžili, nie aby sme boli rozmaznávaní. Aby sme milovali, nie aby nám tlieskali. Žehnali, a nie aby si nás všímali. A tak, mali by sme sa starať o našu povesť — slúžiť, milovať a žehnať— ale to neznamená snažiť sa, aby nás mal každý rád. Mať rešpekt je jedna vec, ale snažiť sa, aby všetci boli našimi priateľmi, je druhá vec.

3. Pracujme s evanjeliom

To znamená, že prvá a najdôležitejšia vec, ktorú by sme mohli povedať je, že Ježiš je Pán. On je Kráľom vesmíru, žije a panuje vo svojej láske a milosti a prikazuje všetkým ľuďom aby činili pokánie a navrátili sa k Nemu. Toto je úžasná zvesť a zároveň je kontroverzná. Ak tomu veríme a hovoríme o tom, niektorí hriešnici nebudú chcieť byť našimi priateľmi. Napriek tomu, je to stále dobrá správa. Pravda je stále pôsobivá. Jej nádhera sa nikdy nezmenší.

V knihe Center Church Tim Keller zachytil niekoľko najpraktickejších spôsobov ako by sme mohli použiť evanjelium v priateľstve s hriešnikmi. Simon Gathercole vysvetľuje evanjelium ako Ježišove vtelenie, premenenie a vzkriesenie a opierajúc sa o toto vysvetlenie, Keller uvažuje o tom, ako evanjelium ovplyvňuje naše životy z troch hľadísk Tieto hľadiská pomenoval ako hľadisko „hore nohami“, „zvnútra von“ a „vpred a späť“ — všetky v protiklade so spôsobom myslenia tohto sveta (46–48). Hľadisko „hore nohami“ je zakorenené v najslávnejšej a pokorujúcej udalosti v histórii. Boh sa stal človekom. Trpel a zomrel. Naše poslanie a životy sú poznačené touto nesmiernou obetou. Hľadisko „zvnútra von“ ukazuje na dôležité dielo, ktoré Ježiš urobil, keď bol pribitý na kríž namiesto nás. Zomrel za nás, hriešnikov a vstúpil na nebesá, aby nás prijal a priviedol k Bohu a to nie pre naše zásluhy, ale jedine z milosti. Jeho milosť je bezpodmienečná. Boh „plytvá“ milosťou na najhorších hriešnikov aj farizejov, uisťujúc nás o Jeho milosti. A hľadisko „vpred a späť“ — Ježiš nám svojím víťazstvom nad smrťou pripomína, že sme určení pre iný, lepší svet. Nebo bude na zemi, ale ešte nie teraz. Bude stvorený úplne nový svet, ale zatiaľ stále pracujeme a čakáme, milujeme stratených a hovoríme Boží príbeh.

Keď tieto pravdy ovplyvnia naše životy a vzťahy, budeme nasledovať nášho Spasiteľa. Keď tento úžasný zázrak ovplyvní to, ako sa my omilostení, pozeráme na tých, ktorí ešte nie sú zachránení, len vtedy sa staneme dobrými priateľmi hriešnikov. Rovnako ako ten pravý a najlepší „priateľ hriešnikov“.

Jonathan Parnell © Desiring God. Website: desiringGod.org

„Počas epidémie cholery v roku 1854 sa Charles Spurgeon vracal domov z ďalšieho z pohrebov, keď si všimol útržok papiera priklincovaný v obuvníkovom okne. Stálo na ňom: 'Keďže Hospodin je Tvoje útočisko, postavil si si Najvyššieho za útulok: nič zlé sa ti nestane, ani rana sa nepriblíži k tvojmu stanu.' Spurgeon následne napísal:

Účinok na moje srdce bol okamžitý. Viera si tú pasáž privlastnila za svoju. Cítil som sa v bezpečí, osviežený, opásaný nesmrteľnosťou. Pokračoval som v návštevách zomierajúcich v pokojnom a miernom duchu; necítil som žiadny strach zo zla a neutrpel som žiadne zranenie."

Peterson nazýva Spurgeonovo riešenie „extrapoláciou." Vysvetľuje, že to je, čo robia čitatelia Písma, keď odvodzujú, že Boh urobí niečo, vychádzajúc z toho, čo o ňom vedia.

Čítal bláznivo?

Spurgeon veril, že Žalm 91:9–10 hovorí, že Boh ho bude ochraňovať. Ale mal by taký starý žalm o Ježišovi vážne hnať pastorov do nebojácnosti v službe?

Čítal Spurgeon bláznivo?

Nie, nemyslím si.

Tu je dôvod, prečo: Spurgeonova aplikácia Žalmu 91 vychádza zo srdca toho, čo Boh komunikuje v Písme celkovo, aj konkrétne v tomto žalme.

Samozrejme, mohol skončiť s kopou zlých záverov. Čo keby pochopil tento verš tak, že vláda už naďalej nemusí existovať a pripojil sa k anarchistickému hnutiu (alebo niečo podobne bizarné)? Moja pointa je, že akákoľvek aplikácia nebude fungovať, ale veľa z nich môže — pokiaľ zodpovedajú tomu, čo Boh hovorí v celej Biblii a sú spojené s tým, čo zamýšľal, keď prvýkrát inšpiroval tieto slová.

Správne čítanie

Nevieme, aké znalosti už Spurgeon mal o Žalme 91. Mohol mať istý prehľad o hebrejčine a možno dokonca objavil prepojenia v Knihe žalmov ako celku. Ale na povrchu, pokiaľ vieme, videl anglický preklad dvoch veršov vybratých z kontextu a vydedukoval (argumentujem) správy záver.

Žiadne zlo ani rana ťa nebude môcť postihnúť, ak sa utiekaš k Hospodinu, hovorí Žalm 91:9–10. Áno. Útočisko v Hospodinovi je tou najlepšou ochranou. Žiadne zlo nepostihne Charlesa Spurgeona. Ale čo ak by sa nakazil cholerou a zomrel? Aj tak by ho nepostihlo žiadne zlo — žiadne najväčšie zlo najväčšieho zranenia. Slová nedokážu vyjadriť absolútnu bezpečnosť, v ktorej Božie deti žijú. A on to vedel. Tieto verše boli aktuálnou pripomienkou.

Spurgeon sa cítil bezpečne. Bol osviežený. Žalm sa preňho stal bodom zvratu, scénou v jeho živote viery, keď Božia milosť voči nemu v Ježišovi zasiahla hlbšie do každého z jeho dní a vztýčila vlajku nadvlády evanjelia. Čo je, mimochodom, jedným z primárnych cieľov Boha v Biblii.

Za každým textom

Boh je „za nás a za našu spásu", a tak je to aj s Jeho slovom. Za každým textom Písma, každým so svojím vlastným konkrétnym významom, je Boh, ktorý v podstate odkrýva Seba — Boh, ktorý sa vynikajúco dáva poznať v našom Pánovi Ježišovi Kristovi a dal nám Bibliu ako Svoje definitívne svedectvo.

Žalm 91:9–10 pôsobí bezpečnosť v kresťanskom srdci. Amen. Spurgeon ho čítal a bol zmenený. A tou najprekvapujúcejšou vecou na jeho príbehu by malo byť to, prečo my sami nemáme častejšie rovnakú skúsenosť. Bojím sa, že mnoho kresťanov sa stáva unavenými z čítania Biblie, pretože majú pocit, že je nudná. A máme pocit, že je nudná, pretože sme Boha odstránili z rovnice.

Mnohí z nás prichádzajú k Písmu ako deisti. Isteže Boh stvoril svet a udržiava ho. Plne sa stará o najmenšie veci jeho všeobecného zjavenia (Žalm 29:9; Matúš 10:29). Ale neurobili sme Ho menej zapojeného do počúvania Jeho slova? Je nezainteresovaný, keď ide o pochopenie Jeho mimoriadneho zjavenia? Určite nie! Za každým textom Písma — a prítomný a aktívny vo chvíli keď čítate Písmo! — je Boh, ktorý sa zohol nízko v obetavej láske, aby nám povedal, kým je, aby sme mohli byť vťahovaní do Jeho spoločenstva. Aby sme z Neho mohli mať viac. Viac z Jeho zvrchovanosti v našich životoch. Viac Jeho prítomnosti, zabezpečujúcej naše kroky. Viac Jeho útočiska, ktoré nás robí schopnými obetavej, riskujúcej lásky.

Objasnenie Jeho myšlienky

Boh je jediný komunikátor v dejinách, ktorý je tak zvrchovane zapojený v objasňovaní Svojho posolstva. Nikto iný nemá takú autoritu vykonať so svojimi slovami presne to, čo bolo zamýšľané (Izaiáš 55:10–11). Nikto iný nemá Svätého Ducha, ktorý sprevádza reč, aby hluché uši počuli a slepé oči videli (1. Korintským 2:12; Rímskym 8:27). Nevieme, že On koná, vždy keď čítame Bibliu?

Boh nezachraňuje mimo Svojho slova (Rímskym 10:17). A Boh ani neposväcuje mimo neho. Tak veľmi chcem, pre svoj život aj pre váš, to, čo sa stalo Spurgeonovi v to popoludnie v roku 1854. Boh nám má veľa čo povedať v Jeho slove — veľa, čo nás zasiahne, zmení a a čo skrze nás bude vplývať na svet. Čítajme.

Jonathan Parnell © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Achilles v Homérovom príbehu nezomiera, ale grécka legenda hovorí, že neskôr utrpel smrteľnú ranu do zadnej časti chodidla. „Achillova päta", ako sa dnes nazýva, sa stala jedným z najpopulárnejších idiómov v západnej kultúre. Označuje istú slabosť človeka, ktorá vedie k jeho pádu.

Ale táto myšlienka pochádza z gréckej mytológie, nie z kresťanskej reality.

Božia múdrosť nám dáva iný obraz. Veriaci v Ježiša nemajú Achillovu pätu — my sme Achillovou pätou.

Myslím tým toto: grécka mytológia nám ukazuje neprekonateľného bojovníka s jedinou slabosťou, ktorá vedie k porážke, keď je využitá; kresťanská realita nám ukazuje závislého služobníka skrz naskrz slabého, ktorého slabosť, keď je využitá, vedie k triumfu.

To je náš príbeh. To je príklad, ktorý zanecháva Ježiš (1. Petrov 2:21). Hrdina zomrel za zloduchov. Víťazstvo prišlo skrze prehru. Život sa zrodil zo smrti. Dobytie bolo uskutočnené utrpením. Najtemnejšia noc v histórii uvoľnila cestu najžiarivejšiemu ránu. V Božej ekonomike je naša slabosť jednou z našich najväčších výhod.

Definovanie slabosti

Čo teda myslíme slabosťou? To slovo má taký všeobecný význam, že kým sa pohneme kamkoľvek ďalej, musíme načrtnúť istý typ definície. Najprv si ujasnime, čím slabosť nie je. Biblický koncept slabosti neznamená veci, v ktorých nie sme dobrí. Sme pokúšaní rozmýšľať takto. Bolo by to jednoduchšie, keby bola slabosť obmedzená na veci, ktorých robenie nám nejde. Ale je to oveľa prenikavejšie. Nemôžeme sa okolo toho len tak opatrne motať.

Slabosť je v Novej zmluve všade. Ježiš povedal svojim učeníkom, že telo je v porovnaní s duchom slabé (Marek 14:38). Lukáš Pavlovým hlasom hovorí o slabých ako o tých, ktorí sú ekonomicky znevýhodnení (Skutky 20:35). Korintskí veriaci boli slabí v spoločenskom zmysle (1. Korintským 1:26–27). List Rímskym nám hovorí, že Ježiš za nás zomrel, kým sme ešte boli slabí, teda kým sme boli bezbožní a nemali sme žiadnu možnosť zaslúžiť si čo i len najmenšie dobro (Rímskym 5:8). Ale sme tiež slabí, keď sa modlíme, keď nám chýbajú slová či znalosti (Rímskym 8:26). A potom sú tu ďalší kresťania, ktorí sú slabí, keď sa nedokážu preniesť cez súdenie ostatných vo veciach svedomia (Rímskym 14:1–4). Pridajte k tomu tiež fyzické slabosti, ktoré Pavol zrejme cituje v 2. Korintským 10:10, tŕň v tele v 2. Korintským 12:7 a litániu nepríjemnosti v 2. Korintským 12:10. Každopádne sme teda cítili spôsob, akým Biblia hovorí o slabosti.

Kontext samozrejme určuje špecifický význam slabosti, ale každé použitie slova je spätne prepojené so všeobecnou myšlienkou nedostatku. Ak by existovalo jedno široké vysvetlenie slabosti, bolo by to postrádať. Slabosť znamená, že nemáme to, čo je potrebné. Znamená to, že nie sme zvrchovaní, ani vševediaci, ani neprekonateľní. Nemáme kontrolu, nevieme všetko, a môžeme byť zastavení. Slabosť znamená, že zúfalo potrebujeme Boha. A žiadosť pre moju vlastnú dušu aj pre vašu je, aby sme slabosť prijímali, nie ňou pohŕdali.

Dopad prijatia slabosti

Keď prijmeme slabosť, znamená to, že sme sa na seba pozerali dosť dlho na to, aby sme pochopili, že to nezvládneme bez toho, aby sme sa pozerali na Niekoho Iného. Prijatie slabosti znamená, že vieme, že veľmi silno potrebujeme Boha. Tento objav, akokoľvek málo sme z neho nadšení, nás odmieta nechať len tak, kým nás nezmení, čo vplýva na náš zbor, naše spoločenstvo aj na naše záväzky. Aby som bol konkrétnejší, tu sú tri spôsoby, aký dopad má prijatie slabosti na naše životy.

1. Prijatie slabosti znamená, že duchovné dary znamenajú veľa.

Cirkev je nadprirodzeným spoločenstvom, a my ho nadprirodzeným nerobíme — to robí Boh. Sme príliš slabí, aby sme vykonali prácu budovania viery, ku ktorej sme povolávaní, bez ohľadu na to, aké unikátne môžu byť naše konkrétne osobnosti. Prichádza to odinakiaľ, konkrétne, ako hovorí Efezským 4:7–13, od vzkrieseného Krista.

V tejto pasáži Pavol cituje žalm 68 a vykresľuje Ježiša ako víťazného kráľa rozdeľujúceho korisť svojho triumfu. Zmŕtvychvstanie Krista bolo jeho kráľovským sprievodom na trón Siona po porazení hriechu a smrti. Tento sprievod bol viac ako žiarivé svetlá a zbor spievajúci aleluja. Kráľ je dobyvateľom. Má jazvy. A jedným ovocím týchto jaziev je dar učenia, ktorý má váš pastor. Alebo múdrosť v oblasti vzťahov, ktorú má vedúci vašej skupinky. Alebo povzbudivé slová tej panej.

Keď vidíme Kristovo víťazstvo v daroch ostatných, naše oči sa stávajú viac vďačnými ako kritickými. Namiesto hľadania chýb oslavujeme. Sme viac pohnutí Božou udivujúcou mocou ako odradení našimi svojvoľnými preferenciami. Ježiš pre ten dar zomrel. Zomrel, aby váš brat či vaša sestra mali ten dar a aby ste ním vy boli budovaní. Je to dôležité.

2. Prijatie slabosti dáva nášmu vzťahu s Bohom viac energie a pokoja.

Sila a pokoj je to, čo je podľa Johna Owena v stávke, keď neumŕtvujeme svoje hriechy. Sila je myšlienkou našej aktivity smerujúcej von. Je to naša práca pre Pána. Pokoj je vecou v hlbokých zákutiach našich duší. Je to charakter našich tichých modlitieb.

Prijatie slabosti prináša vlnu sily, pretože si uvedomujeme, že naša práca sa musí diať v Božej moci, nie v našej. Je to ako výmena bicykla za Ferrari — máme viac koní.

Prijatie slabosti prináša viac pokoja, pretože si čerstvo uvedomujeme, že Boh nás miluje pre Svoju milosť, nie preto, že by sme boli silní. Naša radosť nespočíva v našich schopnostiach, ale v súhlase, ktorý nám Boh udeľuje v Kristovi, v tom, v ktorom si nás vybral pred vekmi podľa Svojho vlastného účelu a milosti (2. Timoteovi 1:9).

3. Prijatie slabosti maximalizuje našu plodnosť

Keď sme zaseknutí v sebe samých, vytvárame strop pre Boží potenciál. Definujeme možnosti podľa našich schopností, nie podľa Jeho. A ak na seba zízate dosť dlho, vaša schopnosť snívať sa zmenší na nulovú. To je bezpečný a smutný spôsob, ako žiť, odmietajúc nechať vaše sny rozprestrieť sa mimo toho, o čom s istotou viete, že to dokážete vykonať sami. Je to tiež znak, že sa sami považujete za silnejších, ako ste.

Uvedomenie si, že sme slabí, ničí našu sebestačnosť. Vyznávame, že sme ľudia s vážnymi chybami, ktorí nemajú žiadnu nádej, že by konali akékoľvek trvácne dobro, ak skrze nás nekoná Boh, ktorý môže kriesiť z mŕtvych. A o to ide — Boh, ktorý môže kriesiť mŕtvych, cez nás koná. V skutočnosti je nezmerateľná veľkosť Jeho moci voči nám podľa moci, ktorou konal v Kristovi, keď Ho vzkriesil z mŕtvych a posadil Ho po Svojej pravici v nebesiach (Efezským 1:19–20).

Keď prijímame svoju slabosť, vieme, že Božia práca musí byť vykonaná v Božej moci. A ak je to na Bohu, môžeme snívať vo veľkom. Je dosť mocný, aby vykonal čokoľvek, čo chce (Žalm 135:6). Je dosť dobrý, aby neušetril Svojho vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých (Rímskym 8:32). A s Bohom, ktorý je taký silný a taký dobrý, je otázka, ktorú sa musíme sami seba spýtať, o čo Ho žiadame. V nových nebesiach a na novej zemi, keď sa naša viera stane zrakom a my uvidíme slávu Kristovu, nebudeme spätne rozmýšľať o našom terajšom čase a hovoriť: „Viete, moje sny o Božej sláve boli príliš veľké."

Nikdy to nepovieme. Pretože toto je kresťanská realita, nie grécka mytológia.

Jonathan Parnell © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Srdce je napokon „vznešenou fakultou duše", ako John Flavel vysvetľuje vo svojej publikácii z roku 1668, teraz nazvanej Keeping the Heart („Udržiavanie srdca" — pozn. prekladateľa). Všeobecne sa srdce vzťahuje na vnútorného človeka, a čo je najdôležitejšie, večnosť osoby je závislá na stave srdca.

Píšuc štýlom praktickejším ako krájaný chlieb Flavel vyzýva kresťanov venovať srdcu maximálnu pozornosť. Hovorí: buďte usilovní v práci na srdci, čo sa prenáša do dvoch vecí: 1. zachovávať dušu od hriechu a 2. udržiavať sladké spoločenstvo s Bohom (18). Inak povedané, kajajte sa a verte; alebo umŕtvujte a oživujte; alebo odložte a oblečte si. Táto práca je „veľkou úlohou v živote kresťana".

Hodina pokušenia

Potom, ako predniesol problém a položil silný základ, si Flavel „vyhŕňa rukávy", aby popísal špecifické obdobia v živote, ktoré vyžadujú našu maximálnu starostlivosť v tejto udržiavacej práci. Deviatym „obdobím" je hodina pokušenia, a tu to začína byť drsné.

Ako Flavel nalieha na kresťanov, aby zostali kresťanmi uprostred pokušenia?

Odpoveď: pôžitok.

Jeho rada začína naším porozumením podstate hriechu. Píše: „Satan hovorí, že je existuje pôžitok, ktorý si môžeme užiť; pokušenie je prezentované s úsmevom a lákavým hlasom."(89) Flavel pokračuje, znázorňujúc tento lákavý hlas, ktorý karhá kresťana za to, že je taký nudný. Pokušenie je plné prezývania. Ale choď! Nie si taký, však nie? Si taký nudný, že nemôžeš mať trošku zábavy? A tisíc ďalších lží.

Čitateľ, buď zachránený

Akoby kládol ruku na naše plecia, Flavel píše: „Čitateľ, môžeš byť zachránený od nebezpečenstva takýchto pokušení odmietnutím návrhov pôžitku." Pozrite, čo tu Flavel hovorí: vyhýbame sa nebezpečenstvu pokušenia odmietaním jeho návrhov pôžitku. A spôsob, ako odraziť pokušiteľov návrh pôžitku, je držať sa nádeje väčšieho pôžitku.

Znova Flavel: „Ale prečo by vás mal predstieraný pôžitok hriechu zlákať, keď viete, že nevýslovne viac skutočného pôžitku vyjde z umŕtvovania, ako môže vyjsť z podriadenia sa hriechu? Uprednostníte uspokojenie nejakej nesvätej vášne spolu so smrteľným jedom, ktorý zanechá, pred tým svätým pôžitkom, ktorý vychádza z bátia sa a poslúchania Boha, prispôsobovania sa nariadeniam svedomia a udržiavania vnútorného mieru?" (90)

Pre maximálnu radosť

Existuje väčší pôžitok ako prázdne sľuby hriechu. Je to „ten svätý pôžitok", ako ho nazýva Flavel. Je to život bátia sa a poslúchania Boha, viery v pravdu, že Boh sám je dostatočný, uspokojujúci naše najhlbšie túžby. A John Piper vysvetľuje: jediný spôsob, ako poraziť silu prísľubu hriechu, je mocou tohto vyššieho prísľubu. Jadrom pokušenia je potom objekt našej viery: Dôverujeme v klamstvá hriechu? Alebo v dostatočnosť Ježiša? Toto je boj viery, ako John Piper píše:

„Viera nie je spokojná s „chvíľkovými pôžitkami" [pozri Židom 11:24–26]. Je hladná po radosti. A Slovo Božie hovorí: „pred Tvojou tvárou je sýtosť radosti, v Tvojej pravici je večná blaženosť" (Žalm 16:11b). Takže viera neodbočí k hriechu. Nevzdá sa tak ľahko vo svojom hľadaní maximálnej radosti.
…

Naším hlavným nepriateľom je lož, ktorá hovorí, že hriech urobí našu budúcnosť šťastnejšou. Našou hlavnou zbraňou je pravda, ktorá hovorí, že Boh urobí našu budúcnosť šťastnejšou. A viera je víťazstvom, ktoré prekonáva klamstvo, pretože viera je uspokojená s Bohom." (Future Grace — „Budúca radosť" — pozn. prekladateľa, 335, 336)

Udržiavanie našich sŕdc znamená odovzdávanie samých seba znova a znova „tomu svätému pôžitku". Vtedy v okamihu pokušenia skutočná radosť prichádza na záchranu.

Jonathan Parnell © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

No potom mi to došlo…

Pomýlil som si dostupnosť s existenciou. Čo tým myslím, je technicky to, že pretože ten nástroj na bradu nebol presne tam, správal som sa, akoby nebol skutočný. Pretože nebol dostupný, predstieral som, že neexistuje.

Problém s nedočkavosťou

On však existuje. Naozaj ho vlastním. Už som ho predtým videl. Používal som ho. Ale pretože nebol presne tam, keď som ho chcel — pretože bolo zopár prekážok brániacich jeho okamžitému využitiu — ignoroval som ho.

Robíte to niekedy? Niečo nie je jednoduché, a tak konáme, akoby to nestálo za náš čas. Pretože to nie je absolútne na dosah, môže to pokojne byť nepravdivé. Sú naše webom pokrútené mozgy tak obhorené, že nám zostalo tak máličko trpezlivosti pre jednoduché úlohy? A ak je to tak, sú z toho nejaké problematické dôsledky? Povedzme napríklad, v kresťanskom živote?

Problémom je, že neradi čakáme. A dôvodom, prečo je to problém, je to, že kresťanský život je v základe o čakaní. Pavol to hovorí v 8. kapitole listu Rímskym.

Pavlova logika v Rímskym 8

Ak ste Božie deti, hovorí Pavol, potom ste dedičmi Boha a spoludedičmi Krista — „ak s Ním trpíme, aby sme s Ním boli aj oslávení (Rímskym 8:17). Utrpenie je realitou, ak ste v Kristovi.

Ale v tomto prípade sú tu čitatelia príliš odradení, pokračuje apoštol. Ale nedajte sa odradiť utrpením, pretože utrpenie, ktorým máme prejsť v tomto svete, sa ani neoplatí porovnávať so slávou, ktorá nám bude zjavená v tom budúcom (Rímskym 8:18).

Pozrite, čo tu hovorí: Naša vytrvalosť v súčasnom utrpení je poháňaná tým, že ho porovnáme s našou budúcou slávou. Budúca, večná sláva je taká veľká, že prekonáva súčasné, dočasné utrpenia. Teraz, po tom, ako nám predložil túto slávu, Pavol má viac čo povedať…

Určite je budúca sláva. Stvorenstvo na ňu čaká, túžiac po zjavení synov Božích. Stvorenstvo napokon bolo podriadené márnosti, poškvrnené špinou hriechu. To nie je preto, že by to stvorenstvo tak bolo chcelo, ale kvôli Bohu, ktorý ho podriadil nádeji. (Rímskym 8:19–20)

Nádej je teraz veľmi dôležitá.

Nádej je tu nádejou, že stvorenstvo bude jedného dňa oslobodené od svojej väzby na smrteľnosť a získa slobodu slávy Božích detí. Nádejou je budúca sláva. Stvorenstvo vzdychalo — a my, ktorí máme Ducha, sme tiež vzdychali! Vzdycháme vo vnútri, zatiaľ čo dychtivo očakávame svoju adopciu ako synov, spasenie našich tiel (Rímskym 8:21–23).

Kresťania čakajú, ako vidíte.

Ak je to skutočné, počkáte

V skutočnosti tu Pavol hovorí niečo, čo mnohí z nás prejdú bez povšimnutia. Je to v skutočnosti nádej našej budúcej slávy — naše usilovné čakanie — v ktorom sme zachránení: „Lebo v tejto nádeji sme boli spasení" (Rímskym 8:24, prel.). Znova, Pavlova logika:

Nádej, ktorú môžete vidieť, nie je skutočnou nádejou. Nikto nemá nádej vo veci, ktoré môže vidieť. Ale ak dúfame v to, čo nemôžeme vidieť — ak dúfame v budúcnosť prekonávajúcej slávy, ktorú teraz nemôžeme vidieť — ak v to dúfame, očakávame to s trpezlivosťou. (Rímskym 8:24–25)

Kresťanská budúca realita slávy je pre zachraňujúcu vieru rozhodujúca. Prosím, pochopte to: neznamená to, že sme spasení cez čokoľvek, naviac okrem samej viery v Ježiša samého. Znamená to toto: ak veríte v Ježiša, čo sa týka toho najlepšieho života pre vás teraz, nemáte ten druh viery, ktorý opisuje Biblia. Najlepší terajší život pre vás nie je tou nádejou, v ktorej sme boli spasení. Nádejou, v ktorej sme boli zachránení — a v ktorej sa radujeme — je večná realita spoločenstva s Bohom (Rímskym 5:1–2, 11).

Kresťania čakajú. Byť spasený znamená byť spasený pre čakanie (1. Korintským 1:7; Galatským 5:5; 1. Tesalonickým 1:10).

Pomoc v slabosti

A čakanie je ťažké. Je extra ťažké pre moderných ľudí. Na zavŕšenie nového stvorenia nie je aplikácia na mobile. Siri neponúka žiadnu pomoc. Ako to spraviť?

Spať k Pavlovi: je ťažké čakať, samozrejme. Ale Duch nám pomáha v našej slabosti. Nie sme v tomto prirodzene dobrí. Vlastne ani nevieme, ako sa modliť tak, ako by sme mali, ale Duch sám sa prihovára za nás so vzdychmi príliš hlbokými na vyjadrenie slovami. (Rímskym 8:26)

Táto pomoc od Ducha je skutočne dobrá vec.

Boh, ten, ktorý prehľadáva srdcia, pozná spôsob, ako Duch myslí, pretože sa prihovára za svätých tak, ako Boh chce. (Rímskym 8:27)

Je to dobré, že sa za nás Duch prihovára, pretože Boh môže v podstate čítať jeho myseľ. Chápe spôsob myslenia Ducha. A dôvod, prečo Otec chápe spôsob myslenia Ducha, je to, že Duchov spôsob myslenia je podľa Boha. Duch vždy rozmýšľa len v súlade s plánmi Otca. A je to tento samý Duch, ktorý v nás prebýva a žiada Boha za nás. On je tým, ktorý poháňa naše čakanie. Toto je absolútne úžasné. Úžasné! Vidíte to?

Znamená to, že ten život čakania je teraz dôverne poháňaný Bohom, na ktorého čakáme.

Zázrak čakania

Kresťanský život prevyšuje tento svet, je jednoducho nadprirodzený. Ale ako v ňom žiť? Zažívame v celej našej priemernej existencii plnej zabitých hodín a dennej rutiny zázrak Rímskym 8? Alebo len prechádzame cez všetko konajúc, akoby tento svet bol všetkým, čo je? Je dostupnosť našou novou realitou?

Sme slabí. No nie je to ponechané na našu silu.

Máme Ducha Svätého, pomocníka, ktorý nám prišiel ukázať Ježiša (Ján 14:26). Máme Ducha Svätého, prejav Božej lásky vyliatej do našich sŕdc (Rímskym 5:5). Máme Svätého Ducha, prísľub od Otca, ktorý je zárukou nášho dedičstva, kým ho získame (Skutky 1:4; Efezským 1:13–14)… ktorý sa za nás prihovára podľa vôle Božej (Rímskym 8:26).

Kresťanský život je životom čakania. Musíme otvoriť zopár skriniek a presunúť zopár uterákov. A v Jeho moci to dokážeme za viac ako desať sekúnd.

Jonathan Parnell © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org