Poznal to aj Ježiš? Áno aj nie. Tóra a proroci sa čítali každý týždeň, ale súčasná liturgia bola vyvinutá asi o 400 rokov neskôr v synagógach v Babylone. Predtým existovala staršia, skoršia tradícia, ktorá bola učencom pred sto rokmi takmer neznáma.

Trojročná tradícia čítania

V skoršom období sa čítania rozložili na približne tri a pol roka, pričom sa mierne líšili od mesta k mestu. Synagógy tiež nemali jediného vodcu, ktorý by každý týždeň kázal, ako to dnes robí rabín alebo pastor.

Namiesto toho bol jeden dospelý člen kongregácie (alebo vzdelaný návštevník) pozvaný, aby prečítal časť Tóry. Potom si vybral prorocký úryvok, ktorý sa hodil k čítaniu Tóry, a krátko rozjímal o tom, ako tieto úryvky navzájom súvisia. Prorocké čítanie sa nazývalo haftarah, čo znamená „doplnenie“.

To je to, čo vidíme, že Ježiš robí v Lukášovi 4:17–18, keď vstane v synagóge svojho rodného mesta a číta zo zvitku Izaiáša. Je pravdepodobné, že Ježiš čítal aj časť Tóry, ale Lukáš to nespomína.

Zameraný na Božie mesiášske vykúpenie

Objav „trojročnej“ tradície čítania Tóry bol prekvapením pre židovských učencov, ktorí 1 500 rokov dodržiavali ročnú liturgiu. Túto tradíciu vyvinuli rabíni v Babylone, zatiaľ čo staršia trojročná tradícia pretrvávala v Izraeli, Egypte a severnej Afrike, až kým sa okolo roku 1 100 n. l. nestal univerzálnym ročným cyklom.

Pri pohľade na čítania z Tóry a Haftary odborníci zaznamenali niektoré podobnosti medzi týmito dvoma tradíciami, ale aj niektoré kľúčové rozdiely. Neskoršie čítania z Tóry jasne vychádzali z rannej tradície, ale texty Haftary boli úplne odlišné.

V rámci každoročnej tradície sa vopred určené čítania z prorokov zvyčajne zameriavali na minulosť Izraela a spájali udalosti v Tóre s inými historickými záznamami v Písme.

V skoršej tradícii sa však čítania zameriavali na budúcnosť, na Božie zasľúbené mesiášske panovanie nad svetom. Každý týždeň sa v synagógach počúvalo Božie slovo a kládli sa otázky, ako sa naplnia Božie plány vykúpenia.

To by malo kresťanov fascinovať, rovnako ako skutočnosť, že kniha Izaiáš bola obľúbeným zdrojom čítania, najmä kapitoly 40 — 66. Tieto kapitoly sú prominentné v Ježišovom učení, ako aj v Pavlových spisoch. (Všimnite si, že Ježiš čítal v Lukášovi 4 Izaiáša 61:1–2 a Izaiáša 58:6.) Izaiáš nie je bežný v modernom lekcionári.

V prvom storočí

Odborníci sa domnievajú, že tradícia trojročného čítania sa v prvom storočí ešte vyvíjala. V tom období bolo na týždennom rečníkovi, aby vybral prorocký úryvok. To však vyžadovalo znalosť biblického textu na úrovni Googlu. Úryvok sa často začínal prekrývaním s prvými slovami časti Tóry (tzv. „gezerah sheva“). Potom sa nejakým hlbokým spôsobom rozvíjal na tému Tóry a končil sľubom Božieho budúceho vykúpenia.

Ako to znelo? Keď sa čítala Prvá kniha Mojžišova, tradičnou Haftarah bol Izaiáš 65:17–25:

„Lebo, ajhľa: Stvorím nové nebo a novú zem

a predošlé sa už nebudú spomínať,

ani na myseľ neprídu… “

„Vlk s jahňaťom sa budú spolu pásť,

lev s dobytkom slamu bude žrať,

a had bude mať za pokrm prach.

Nebudú škodiť ani hubiť

na celom mojom svätom vrchu

— vraví Hospodin.“ (Iz 65:17, 25)

Všimnite si, ako táto pasáž začína odkazom na slová z Prvej knihy Mojžišovej 1:1: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem,“ a končí nádherným sľubom nového stvorenia. Keď starovekí čitatelia meditovali o počiatku dejín, premýšľali o Božej vízii vykúpenej zeme.

V raných židovských komentároch (midrashim) môžete nájsť mnoho kázní, ktoré sú postavené týmto spôsobom, pričom spájajú čítania z Tóry s prorockými pasážami a potom kážu o ich dôsledkoch.

V priebehu storočí sa prorocké čítania stále viac štandardizovali. Dá sa predpokladať, že pre každé čítanie Tóry by bol vhodný len obmedzený počet prorockých textov. Niektoré pasáže sa stali „zmagnetizované“ (t. j. súvisiace alebo navzájom sa priťahujúce texty) pre konkrétne čítania Tóry, keďže sa kázali spolu každý rok. O niekoľko storočí neskôr boli tieto pasáže zhromaždené do zoznamov čítaní.

Fascinujúce je, ako sa niektoré klasické „zmagnetizované čítania“ objavujú aj v Novom zákone. Napríklad tradičná Haftarah pre Prvú knihu Mojžišovu 16, príbeh Sáry a Hagar, je Izaiáš 54:1–10, Boží eschatologický sľub priniesť radosť bezdetným:

„Jasaj, neplodná,

ktorá si nerodila,

prepukni v plesanie, vykríkni,

hoci si netrpela bolesti,

lebo opustená má viac synov

ako vydatá

— vraví Hospodin.“  Izaiáš 54:1

V Liste Galatským 4 vidíme, ako Pavol vo svojej úvahe používa príbeh Sáry a Hagar a na konci sa odvoláva na Izaiáša 54. Predpokladá sa, že tak urobil preto, lebo tieto pasáže boli v mysliach ľudí už prepojené, keďže sa pravidelne čítali spolu v synagóge.

Vidíme to aj v Druhom liste Korintským 3:6–18, ktorý odráža dva ďalšie „zmagnetizované“ texty, Druhá kniha Mojžišova 34:27–35 a Jeremiáš 31:32–39. Druhá kniha Mojžišova 34 opisuje, ako Mojžiš rozbil kamenné dosky, keď zistil, že Izraeliti hrešia, a potom dostal dve nové dosky. Jeremiáš 31 je Božím sľubom uzavrieť novú zmluvu o odpustení hriechov.

Kresťania by mali byť fascinovaní tým, že poprednou témou v raných synagógach bolo naplnenie Božích prorockých sľubov. To dokonale zapadá do Ježišovho poslania kázať z mesta do mesta o príchode Božieho vykupiteľského kráľovstva.

~~~~~

Pre tých, ktorí sa chcú ďalej vzdelávať…

Prikladám dokument vo formáte PDF s trojročným zoznamom odporúčanej literatúry z jednej z mojich hlavných vedeckých referencií „Reading of the Bible in the Ancient Synagogue“ (Čítanie Biblie v starovekej synagóge) od Charlesa Perrota, str. 137 — 159, v Mikra (Compendia Rerum Iudiacarum ad Novum Testamentum), (Van Gorcum) r. 1988. Ide o konsenzuálny zoznam čítania z rukopisov z 3. Až 7. Storočia. Je to jedna z najlepších dostupných vedeckých referencií.

Steven Di Mattei, „Paul’s Allegory of the Two Covenants (G 4:21–31) v Light of First-Century Hellenistic Rhetoric and Jewish Hermeneutics,“ in New Testament Studies 52 (November 2006): str. 102 — 122.

Michael Fishbane, JPS Bible Commentary: Haftarot (New York: Jewish Publication Society, r. 2002), xix — xxxii.

Charles Perrot, „The Reading of the Bible in the Ancient Synagogue,“ Mikra, ed. Martin Mulder (Philadelphia: Fortress Press, r. 1988), str. 137 — 159.

Lois Tverberg © Our Rabbi Jesus. Website: OurRabbiJesus.com

Pôvodný článok nájdete na: OurRabbiJesus.com

Tradicionalisti sa snažia čo najlepšie zosúladiť viaceré verzie. Sekulárni vedci predpokladajú, že existovala viac ako jedna verzia, a vytvoria verziu, ktorú považujú za fakticky správnejší originál.

Jedným z predpokladov akademických vedcov zaoberajúcich sa Starým zákonom je, že opakované texty pochádzajú z úprav v priebehu času. Skoršia verzia príbehu je zahrnutá, pretože je známa komunite, ale neskorší editori museli pridať verziu, ktorá s ňou nesúhlasí, aby opravili prvú verziu.

Ďalšia hypotéza je, že rôzne záznamy pochádzajú z rôznych komunít a obe musia byť zahrnuté do jedného textu, aby sa zachoval mier medzi oboma skupinami. Prečo by inak boli spolu dva alebo viacero príbehov?

Staroveký svet mal odlišné predpoklady

V knihe rabína Joshuu Bermana Inconsistency in the Torah (Nezrovnalosti v Tóre) autor tvrdí, že vedci sa vlastne mýlia v tom, čo očakávajú od starovekého textu.¹ Naše moderné predpoklady sú, že jediný prijateľný spôsob zaznamenania udalosti je jednotný, ucelený príbeh. Ak existuje viacero verzií, je to problém, ktorý treba vyriešiť.

Dr. Berman poukazuje na dôkazy, ktoré svedčia o opaku a ktoré sa zachovali v starovekých chrámoch po celom Egypte. Jednou z najviac zdokumentovaných udalostí starovekého sveta je bitka pri Kadeši medzi Egyptom a Chetitskou ríšou v roku 1274 pred Kr. Faraón Ramzes II. postavil chrámy na viacerých miestach, kde zachoval svoje slávne víťazstvo v podobe vyrezávaných reliéfov na stenách a vežiach. (Chetiti, samozrejme, tvrdili, že bitka skončila remízou, ale králi nikdy nepriznávajú porážku. Takže nepoznáme presný výsledok, ale vieme, že k bitke došlo.)

Prekvapujúce je, že každý egyptský chrám obsahuje viacero verzií tohto príbehu. Zvyčajne sa tu nachádza „bulletin“ (prozaický záznam udalostí), dlhá naratívna báseň a obrovské reliéfy zobrazujúce scény z konfliktu.

Zaujímavé je, že tieto rôzne záznamy, ktoré sa nachádzajú vedľa seba v chráme, sa navzájom celkom nezhodujú! Jedna sa zameriava na úlohu bohov v príbehu a druhá vyvoláva dojem, že faraón vyhral sám, napriek nedostatkom svojej armády.

Ak by tieto rovnaké záznamy boli zahrnuté v Biblii, akademici by povedali, že jedna je staršia a druhá novšia a že sa na ich zaradení podieľal redaktor. Ale vidíte, že steny každého chrámu boli vytesané naraz. Egypťania nestavali chrám a nevyzdobili tri steny, ale štvrtú stenu nechali prázdnu niekoľko sto rokov, aby neskôr mohol ďalší rezbár pridať ďalšiu verziu. Navyše, tieto záznamy, ktoré sa navzájom celkom nezhodujú, sú takmer identické medzi chrámami, kde sú zaznamenané!

Na základe výpovede dvoch alebo troch svedkov

Zaujímalo by ma, či príkaz z Tóry môže objasniť, prečo bolo pre staroveké publikum prijateľné alebo dokonca žiaduce, aby existovalo viacero svedectiev. Piata kniha Mojžišova 19:15 hovorí:

„Jediný svedok nestačí usvedčiť niekoho z akejkoľvek viny a z akéhokoľvek hriechu; nech je hriech, ktorého sa dopustil akýkoľvek, rozsudok bude platný na základe výpovede dvoch alebo troch svedkov.“

Muselo byť spáchaných veľa zločinov, ktoré mali iba jedného svedka. Napriek tomu Tóra bola ochotná oslobodiť mnohých páchateľov, pretože existuje príliš veľká pravdepodobnosť, že falošný svedok alebo nesprávne svedectvo povedú k nesprávnemu odsúdeniu. Tento zákon, ktorý vyžaduje dvoch alebo viac svedkov, je mnohokrát spomenutý v Novom zákone:

• Matúš 18:16: „Ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby všetko bolo zistené svedectvom dvoch alebo troch svedkov.“
• Matúš 26:59–60: „Veľkňazi však a celá rada hľadali falošné svedectvo proti Ježišovi, ako Ho usmrtiť. Ale nenašli, ani keď prišlo mnoho falošných svedkov. Konečne prišli dvaja… “
• 2. list Korintským 13:1: „Svedectvo dvoch alebo troch svedkov dokáže každé slovo.“
• List Timoteovi 5:19: „Proti staršiemu neprijímaj žalobu, iba ak by svedčili dvaja alebo traja svedkovia.“
• Židom 10:28: „Ktokoľvek pohrdol zákonom Mojžišovým, bez milosrdenstva musí zomrieť, keď dvaja alebo traja svedčia proti nemu.“
• Zjavenie Jána 11:3: „Ale svojim dvom svedkom, oblečeným do vrecoviny, dám prorokovať tisíc dvestošesťdesiat dní.“

Keď sa nad tým zamyslíte, mať viacerých svedkov udalosti je dobrá vec, nie niečo, čo by nás malo trápiť, že nemáme jediný dokonalý príbeh. Sme zaseknutí v našej kultúrnej predstave, že dôležité udalosti budú vždy hlásené jedným jediným autoritatívnym zdrojom, nie viacerými hlasmi, z ktorých každý šíri inú verziu.

Vyšetrovatelia a právnici (a čitatelia detektívok) dokonca poukazujú na to, že svedkovia, ktorí podávajú úplne identické svedectvá, sú jasným dôkazom tajnej dohody. Ak svedkovia hovoria pravdu, mali by sa očakávať drobné rozdiely.

Dvojice podobenstiev

Podobný jav sa zdá byť prítomný aj v Ježišových podobenstvách. Často rozpráva podobenstvá v pároch alebo trojiciach, akoby sa dalo niečo vysvetliť len vtedy, ak sa to vyjadrí dvoma alebo viacerými rôznymi spôsobmi. Na viacerých miestach sa vyskytujú dvojice podobenstiev. Vyjadrujú to isté, ale rôznymi spôsobmi:

• Skrytý poklad a vzácna perla (Matúš 13:44, 45–46)
• Staviteľ veží a kráľ idúci do vojny (Lukáš 14:28–29, 31–32)
• Stratená ovca a stratená minca (Lukáš 15:4–7, 8–10)
• Horčičné zrno a kvas (Matúš 13:31–32, 33; Lukáš 13:18–19, 20–21)²

Je to, ako keby Ježiš posilňoval každú lekciu tým, že ju vyučoval pomocou rôznych príbehov od dvoch alebo viacerých „svedkov“. Jeho podobenstvá boli často založené na Písme a On našiel texty na dvoch rôznych miestach, ktoré vyjadrujú to isté. Malé semienko, z ktorého vyrastie obrovský strom, pochádza z Ezechiela 17:23, ale malý kúsok kvasu, ktorý nakvasí obrovský bochník, pochádza z Prvej knihy Mojžišovej 18:6. Žena, ktorá stratila mincu, odkazuje na Jeremiáša 2:32, ale hľadanie stratenej ovce odkazuje na Ezechiela.

Rozprávanie príbehu založeného na podobenstve s cieľom vyjadriť teologický názor nie je príliš presvedčivé, pokiaľ to nedokážete urobiť viacerými spôsobmi. Ešte lepšie je, ak sa táto myšlienka nachádza na viacerých miestach v Písme. Dáva zmysel, že práve takto Ježiš a ostatní Židia potvrdzovali dôveryhodnosť myšlienok, ktoré našli v biblickom texte. Zdá sa, že princíp „dvoch alebo viacerých svedkov“ sa osvedčil aj v tomto prípade.

„Grécky“ mozog a Luriov experiment

Vzhľadom na všetko uvedené sa zdá, že by sme mohli povedať niečo o rozdiele medzi „gréckym“ (západným) spôsobom stanovovania pravdy a „hebrejským“ spôsobom. Západný spôsob spočíva v elegantnom uvažovaní od predpokladov k logickému záveru, pričom sa odstraňujú všetky nadbytočné údaje, ak sú akýmkoľvek spôsobom v rozpore, pretože presvedčivý je jediný, dokonalý, jednotný príbeh.

Naopak, hebrejský spôsob overovania pravdy spočíva v šírení viacerých verzií príbehu alebo udalosti. Viacero hlasov, ktoré sa čiastočne zhodujú, je presvedčivejších ako jeden bezchybný príbeh, v ktorom mohli byť vynechané niektoré veci, aby sa dosiahla absolútna dokonalosť.

V 30. rokoch 20. storočia chcel psychológ zo Sovietskeho zväzu Alexander Luria zistiť, či domorodí obyvatelia, ktorí boli negramotní, boli schopní analytického uvažovania a vyššieho myslenia. Navštívil odľahlé dediny a kládol ľuďom otázky ako napríklad:

Na ďalekom severe, kde je sneh, sú všetky medvede biele.

Nova Zemla sa nachádza na ďalekom severe, kde je vždy sneh.

Akej farby sú tam medvede?

Očakával, že odpoveďou bude samozrejme „biele“. Ide o klasické grécke uvažovanie — sylogizmus, pri ktorom sa najprv uvedú dve premisy a potom sa pomocou deduktívnej logiky dospelo k záveru. Jeho subjekty však neodpovedali tak, ako očakával. Skôr povedali niečo ako:

Na tvoje slová môže odpovedať len niekto, kto tam bol, a ak tam niekto nebol, nemôže na základe tvojich slov nič povedať… Ak by šesťdesiatročný alebo osemdesiatročný muž videl bieleho medveďa a rozprával o tom, dalo by sa mu veriť, ale ja som žiadneho nikdy nevidel, a preto nemôžem nič povedať.

Niektorí z nich by povedali: „Podľa tvojich slov by mali byť biele,“ čím by ukázali, že pochopili otázku a logiku v nej. Nemali však žiadne skúsenosti s logickými premisami a neakceptovali tvrdenia, ktoré im boli predložené.

Luria, samozrejme, dospel k záveru, že hovorí s nevzdelanými, primitívnymi ľuďmi, ktorí nie sú schopní vyššieho uvažovania.

Ale dedinčania neboli ním a jeho otázkami nijako ohromení. Ako môže niekto vyhlásiť, že všetky medvede na severe sú biele, bez toho, aby videl každého z nich? Kto kedy urobil takú vec?

Všimnite si, že dedinčania by považovali za presvedčivé svedectvo svedka, najlepšie staršieho a dôveryhodného muža, ktorý tam cestoval. Podobne ako Biblia, aj oni predpokladali, že pravdu potvrdzujú svedkovia, nie elegantné sylogizmy.

Majte to na pamäti, keď sa nabudúce budete trápiť s nedostatkom analytického uvažovania v Biblii a jej zvykom opakovať príbehy a podobenstvá. Pre veľkú časť ľudstva v priebehu histórie bolo svedectvo viacerých svedkov oveľa presvedčivejšie ako nepriestrelná argumentácia západného racionalizmu.

~~~~

1 Vrelo odporúčam knihu Inconsistency in the Torah: Ancient Literary Conventions and the Limits of Source Criticism (Nezrovnalosti v Tóre: Staroveké literárne konvencie a limity kritiky zdrojov) (2017, Oxford) od Joshuu Bermana, ktorý vyučuje na Bar Ilan. Berman je vynikajúci vedec, ktorý sa nebojí používať vedecké metódy na skúmanie hraníc vedeckého skepticizmu. Kniha je pomerne náročná a predpokladá, že čitatelia sú oboznámení s dokumentárnou hypotézou a textovou kritikou hebrejskej Biblie. Veľmi dobrý rozhovor s Bermanom o tejto knihe je k dispozícii v podcaste OnScript.

2 Pozrite Ježišove dvojice podobenstiev od Davida Bivina na JerusalemPerspective.com.

3 Z „Mythic Discourse“ (Mýtická rozprava) od Lenna Goodmana v Myths and Fictions, eds S. Biderman a B Scharfstein (Brill, Leiden, NL: 1993) str. 96–98.

Lois Tverberg © Our Rabbi Jesus. Website: OurRabbiJesus.com

Pôvodný článok nájdete na: OurRabbiJesus.com

Nedávno som zistila, že židovský kontext Ježiša môže odhaliť viac z jeho slov v tomto úryvku. Študovala som verš 42. Nezvyčajné znenie vždy mátalo prekladateľov. Doslovne znie takto:

„Mária si vybrala dobrý podiel (agathen merida), ktorý sa jej neodníme.“(Ekum. preklad)

Anglické verzie zvyčajne túto vetu zjemňujú tým, že hovoria, že Mária si „vybrala, čo je lepšie“. Samozrejme, jej zbožnosť bola lepšia ako rozptýlené starosti Marty. Ale deje sa tu niečo zaujímavejšie. Grécky text nehovorí jednoducho, že Mária urobila „lepšiu voľbu“. Doslovne hovorí, že si zvolila „dobrú časť“ (agathen merida). Výraz, ktorý tu Ježiš používa, sa v židovských kruhoch používa konkrétne v súvislosti s dobrou stránkou štúdia Tóry.

Grécke slovo merida je pravdepodobne „helek“ v hebrejčine. Znamená „časť“, „podiel“, „diel“ alebo „osud“ a často sa metaforicky vzťahuje na podiel na dedičstve alebo na osud človeka v živote.

Toto slovo sa v židovských spisoch vyskytuje v kontexte, ktorý je veľmi podobný tomuto. Keď sa skupiny zhromažďujú na štúdium, je tradíciou predtým sa pomodliť: „ten helkenu b’toratekha“ — Bože, prosím, „daj nám náš podiel na tvojej Tóre“. Pri odchode by sa človek mal poďakovať Bohu za svoj „podiel“ v živote, ktorý bol dobrý, pretože mal možnosť študovať Písmo. Počúvajte, ako sa modlil jeden z prvých rabínov (1. — 2. storočie po Kr.), keď odchádzal z každodenného stretnutia:

„Ďakujem ti, Pane, môj Bože, Bože mojich otcov, že si mi určil môj podiel medzi tými, ktorí sedia v študovniach a synagógach, a neurčil si mi podiel medzi tými, ktorí sedia v divadlách a koloseách.“ (Jeruzalemský Talmud, Berakhot 4:2)

Pre tohto rabína bolo rozjímanie nad Písmom naplnením života. Patril medzi tých pár šťastlivcov, ktorí boli pozvaní, aby sa zamysleli nad samotnými slovami živého Boha. Ďalší to vyjadril takto:

„Prevracajte ho z jednej strany na druhú, lebo všetko je v ňom. Premýšľajte o ňom, zostarnite a unavte sa v ňom a neopúšťajte ho, lebo nemáte lepší podiel ako tento. (Mišna, Avot 5:2)

V živote nie je nič lepšie ako štúdium Písma. Premýšľať nad jeho hlbokými myšlienkami, nasávať Božiu múdrosť — jednoducho nie je nič lepšie.

To bol ten „lepší podiel“, ktorý si Mária vybrala — štúdium Božieho slova. A nielen to, našla si najväčšieho učiteľa všetkých čias, ktorý ju učil. Mária našla to najlepšie v živote a Ježiš nedovolil, aby jej to niekto vzal.

Lois Tverberg © Our Rabbi Jesus. Website: OurRabbiJesus.com

Pôvodný článok nájdete na: OurRabbiJesus.com

Videla som, že mnoho ľudí je kvôli tomu zmätených.

Rada by som naznačila, že v skutočnosti existuje jednoduchá odpoveď, ale nie je to tá štandardná, ktorú ste počuli.

„Veriť v Krista,“ ako to mysleli novozákonní autori, nie je celkom to, čo si myslíte, ak nepoznáte jeho pôvodný kontext.

Samozrejme, že musíte mať nejaké faktické vedomosti, ale vo svojej podstate to ešte nie je to, o čom je „viera v Krista“. Ale my to pri čítaní prehliadame.

Jánovo evanjelium hovorí o „viere“ viac ako ktokoľvek iný. Počúvajte túto kľúčovú vetu v závere jeho diela:

„Ešte mnoho iných znamení učinil Ježiš pred svojimi učeníkmi, ktoré nie sú napísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a — veriac — aby ste mali život v Jeho mene.“ (J 20:30–31)

Najprv si všimnite, že Ján odmieta myšlienku, že človek musí vedieť všetko o Ježišovom živote. Ján poznal aj iné Kristove skutky a výroky, ale do svojej knihy ich nezaradil, pretože poznať každý fakt o Ježišovi nebolo potrebné. Rozhodujúce nie je, aby človek veril zoznamu faktov, ale aby veril jednej jedinej veci — že Ježiš je Kristus.

Počkajte, počkajte, počkajte. Čo je to „Kristus“?

„Kristus“ v podstate znamená „pomazaný“ a odkazuje na skutočnosť, že starovekí králi boli pri svojej korunovácii pomazaní. Veriť, že Ježiš je „Boží pomazaný“ teda znamená uznať, že on je ten, ktorého Boh ustanovil za vládcu svojho večného kráľovstva. (Viac informácií nájdete v mojom článku o tom, čo znamená „Kristus“.)

Viera v Krista nie je o faktoch, ale o autorite

„Viera v Krista“ nie je o faktoch ako takých, ale o viere v Ježišovu autoritu vládnuť nad Božím kráľovstvom. Znamená to, že si uvedomujete, že celé ľudstvo sa v konečnom dôsledku zodpovedá jemu. Znamená to tiež, že ste sa podriadili jeho vláde.

Preto hovoríme o „prijatí Krista“ alebo „prijatí Pána“, keď hovoríme o tom, že sa ľudia stávajú kresťanmi. Je to preto, že ľudia uznali Ježišovu skutočnú autoritu a rozhodli sa jej podriadiť.

Pozrite sa, aký zmysel to dáva evanjeliám. Matúš, Marek a Lukáš hovoria o „vstupe do Božieho kráľovstva“, zatiaľ čo Jánovo evanjelium hovorí o „viere v Krista“. Ak pochopíte, že „veriť v Krista“ znamená uznať Ježiša za skutočného Božieho Kráľa, potom tieto štyri evanjeliá do seba oveľa lepšie zapadajú. Ježiš ohlasoval príchod Božieho kráľovstva na zem s tým, že On je ten, kto ho prináša. Veriť v neho ako v Krista znamená prijať ho (a Boha) ako kráľa.

­„Veriť“ znamená nasledovať jeho príkazy

Ak veríte v Kristovu najvyššiu autoritu, znamená to tiež, že sa snažíte riadiť jeho príkazmi. Čítajte Evanjelium podľa Jána 3:36 s ohľadom na túto skutočnosť:

„Kto verí v Syna, má večný život, kto však neposlúcha Syna, neuvidí život, ale hnev Boží zostáva na ňom.“ (J 3:36)

Všimnite si, že slovo „veriť“ je uvedené paralelne so slovom „poslúchať“. Zdá sa to zvláštne, však? Ale ak „viera“ skutočne znamená vieru v Kristovu zvrchovanú autoritu, samozrejme to znamená, že človek poslúcha, čo hovorí.

Môžete to vidieť aj v Ježišových slovách v Matúšovi 7:21:

„Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca nebeského.“

Tu človek nazýva Ježiša „Pánom“, aby uznal, že je Bohom ustanovený kráľ. V skutočnosti však neprijímate jeho vládu (ktorá je Božou vládou), ak nerobíte to, čo On a jeho Otec chcú, aby ste robili.

Euaggelion (evanjelium) je ohlásenie kráľa

Aj preto sa Pavol úplne sústredil na hlásanie evanjelia o Kristovi. Slovo euaggelion (evanjelium) označuje oficiálne oznámenie, že k moci nastúpil nový kráľ. Boh pomazal Ježiša za svojho kráľa a vyhlásil, že sa pred ním skloní každé koleno, a Pavol bol jeho vyslancom v pohanskom svete.

Čo vás teda zachráni? Verte tomu alebo nie, ale nemusíte mať jasno vo všetkých doktrinálnych faktoch. Spasenie nepochádza z vášho vlastného mozgu!

To, čo vás skutočne zachraňuje od vašich hriechov, je Kristovo vykupiteľské dielo v prospech tých, ktorí sú v jeho kráľovstve. Keď uveríte, že Kristus je právoplatný, večný Boží kráľ a prijmete ho za svojho kráľa, dostanete sa pod jeho vládu.

To je to, čomu musíte veriť.

Lois Tverberg © Our Rabbi Jesus. Website: OurRabbiJesus.com

Pôvodný článok nájdete na: OurRabbiJesus.com

Jedným z výrazných obrazov, ktorý sa opakuje od Prvej knihy Mojžišovej po Zjavenie, je obraz živej vody. Na Blízkom východe je voda vzácna a veľmi potrebná na prežitie. V Izraeli prší len niekoľko mesiacov v roku a zvyšok času staroveké národy prežívali vďaka stojatej vode, ktorú skladovali v cisternách v zemi. Keď po mnohých mesiacoch jasnej modrej oblohy konečne prší, je to ako zázračný dar od Boha.

Rozdiel medzi obdobím s dažďom a bez dažďa v Izraeli je úžasný — kopce môžu byť väčšinu roka neúrodné a hnedé, ale po období dažďov sú pokryté zelenými lúkami a kvetmi. Tam, kde sú rieky, ich obklopuje bujná vegetácia, zatiaľ čo len pár metrov ďalej je všetko neúrodné. 

Z toho vznikla myšlienka živej vody alebo mayim chaim, ktorá sa vzťahuje na vodu vo forme dažďa alebo tečúcu z prírodného prameňa, ktorá pochádza priamo od Boha, nie je prenášaná ľudskými rukami ani skladovaná v cisternách. Je to tiež kontrast k morskej vode, najmä k vode z Mŕtveho mora, ktorá vyzerá osviežujúco, ale je jedovatá a spôsobuje, že zem okolo nej je neúrodná.

Živá voda bola silne spájaná s prítomnosťou Boha. V Písme je Boh mnohokrát nazývaný zdrojom živej vody.

„Z Édenu vytekala rieka, aby zavlažovala záhradu, a odtiaľ sa rozdeľovala na štyri ramená“ (1. M 2:10).

Žalm 29:10 opisuje Boha ako „tróni nad potopou.“

V Zjavení Jána tečie rieka života spod Božieho trónu (Zjav 22:1).

V Jeremiášovi sa píše:

„Ty nádej Izraela, Hospodine! Všetci, ktorí Ťa opúšťajú, vyjdú na hanbu. Tí, čo sa odvracajú od Teba, zapísaní budú do zeme, lebo opustili Hospodina, žriedlo živej vody.“ (Jer 17:13)

Aj iné národy chápali tento obraz bohov spojených so zdrojmi živej vody. Pohania z prvého storočia, ktorí uctievali Pána, postavili svoje svätyne pri veľkej jaskyni, z ktorej vytekal Jordán v Cézarei Filipovej, severne od Galiley, a nazvali ju „Pekelné brány“. Tento obraz bol bežný v mnohých kultúrach tejto oblasti a Boh ho použil, aby učil svoj ľud o sebe.

Duchovná lekcia: Voda v Izraeli a Egypte

Jedno ponaučenie, ktoré sa starovekí Židia mohli naučiť o Božích cestách, pochádzalo z rozdielu medzi vodnými zdrojmi Egypta a Izraela. V 5. knihe Mojžišovej 11:10–12 sa píše:

„Krajina, ktorú prichádzaš zaujať, nie je ako Egypt, z ktorého ste vyšli, v ktorom si sial svoje semeno a ktorý si zavlažoval prácou svojich nôh ako zeleninovú záhradu. Krajina, ktorú idete zaujať, je krajinou vrchov a údolí; vodu pije z nebeského dažďa; je krajinou, o ktorú sa stará Hospodin, tvoj Boh; oči Hospodina, tvojho Boha, sú na ňu upreté ustavične, od začiatku do konca roku.“

Rozdiel medzi Egyptom a zasľúbenou zemou Kanaán spočíval v tom, že v Egypte takmer nepršalo a úroda bola zavlažovaná výlučne povodňami Nílu a ručným polievaním, zatiaľ čo v Kanaáne bola zem zavlažovaná výlučne dažďom od Boha. Hoci Egypt nepociťoval Božiu prítomnosť prostredníctvom dažďa, zabezpečil si zdroj potravy ľudským úsilím. Egypt a Kanaán boli teda kontrastom medzi istotou ľudského úsilia a závislosťou od Boha. Egypťania si boli dokonca vedomí rozdielu medzi svojou zemou a ostatnými — jeden grécky historik ich cituje, že sa cítili takto:

„Ak sa bohovia jedného dňa rozhodnú, že Grékom neposkytnú dážď, ale postihnú ich dlhotrvajúcim suchom, Gréci budú zničení hladomorom, pretože sa nemajú na čo spoliehať okrem dažďa od Dia a nemajú žiadne iné zdroje vody.“ (Herodotus 2:13)

A v skutočnosti sa v 1. knihe Mojžišovej dozvedáme, že Abrahám a Izák boli nútení niekoľkokrát odísť do Egypta, keď Kanaán postihlo sucho, a samozrejme, za čias Jozefa to bolo práve to, čo priviedlo celú rodinu do Egypta, aby prežila.

Keď Izraeliti opustili Egypt a vydali sa do zasľúbenej zeme Kanaán, dostali duchovnú lekciu — keď Boh vybral zem pre svoj ľud, nevybral miesto, kde by mohli mať istotu vďaka vlastnému úsiliu, ale vybral zem, kde by boli oveľa viac závislí na ňom a potrebovali by jeho prítomnosť, aby nad nimi bdel a posielal im živú vodu v podobe dažďa.

Mnohí kresťania videli, ako Boh robí to isté v ich vlastných životoch, keď sa rozhodnú nasledovať Ho a On ich vyvedie z bezpečia ich vlastného úsilia a privedie ich do bodu závislosti na ňom, čo nie vždy zahŕňa prosperitu tak, ako ju vníma svet.

Podobne, hoci Izrael je „zasľúbenou zemou,“ na mnohých miestach táto zem nie je ani zďaleka taká úrodná ako Egypt. Je zaujímavé, že Boh často túži po tom, aby jeho ľud bol závislý, a nie bohatý, ako nám možno hovoria učitelia „evanjelia prosperity“.

Živá voda ako Duch Svätý

Pre Izraelitov bola prítomnosť dažďa v Izraeli veľmi úzko spojená s Božím požehnaním a jeho absencia s Božím nesúhlasom. Takmer každý prorok vyhlásil, že sucho príde ako trest za ich hriechy. Ale Božie vykúpenie bolo prirovnané k tomu, že im poslal hojný dážď a dal im piť živú vodu:

„Vtedy sa otvoria oči slepých a uvoľnia sa uši hluchých. Vtedy chromý bude skákať ako jeleň a jazyk nemého zvučne zaplesá. Lebo na púšti vytrysknú vody a potoky na stepi. Horúci piesok sa zmení na jazero, prahnúca zem na vodné žriedla; na mieste, kde pelešili šakaly, bude priestor pre trsť a šašinu.“ (Iz 35:5–7)

Keďže živá voda pochádzala priamo od Boha, bola úzko spojená s Božím Duchom vo svete. Keď Boh sľúbil vykúpiť svoj ľud, sľúbil, že pošle svojho Ducha:

„Lebo vylejem vody na smädnú pôdu a bystriny na suchú zem, vylejem svojho ducha na tvoje potomstvo a svoje požehnanie na tvoju mlaď. Porastú ako tráva medzi vodami, ako vŕby pri vodných tokoch.“ (Iz 44:3–4)

V Knihe Joel je vylievanie Božieho Ducha v posledných dňoch úzko spojené so živou vodou:

„Deti Siona, jasajte; tešte sa z Hospodina, svojho Boha, veď dal vám spásonosný dážď, jesenný i jarný dážď ako prv… Poznáte, že ja som uprostred Izraela, že ja som Hospodin, váš Boh, a niet iného; a môj ľud nebude navždy zahanbený. Potom vylejem svojho Ducha na každé telo a vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať. Vaši starci budú mávať sny, vaši mládenci videnia budú vídať. Aj na otrokov a otrokyne vylejem v tých dňoch svojho Ducha.“ (Joel 2:23, 27; 3:1–2)

Tento obraz živej vody je preto dôležitým prvkom Ježišovho pôsobenia. V Jánovom evanjeliu vysvetľuje, že On je ten, kto skutočne prináša živú vodu do sveta. Samaritánke hovorí:

„Každý, kto pije z tejto vody, bude zase žízniť. Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu.“ (J 4:13–14)

A neskôr, počas sviatku Sukot (sviatok stánkov), v posledný a najväčší deň, keď modlitby Izraela boli vášnivou prosbou k Bohu, aby ich požehnal dažďom, Ježiš vstal a zvolal:

„Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa. Ako Písmo hovorí: Rieky živej vody potečú z vnútra toho, kto verí vo mňa. A to povedal o Duchu, ktorého mali prijať tí, čo uverili v Neho; Duch Svätý totiž ešte nebol (daný), pretože Ježiš nebol ešte oslávený.“ (J 7:37–39)

Zaujímavým rabínskym postrehom je, že „živá voda“ sa tiež chápe ako skutočné poznanie Boha. Určite to súvisí s Duchom Svätým, ktorý nás učí Božej vôli, vedie nás a usmerňuje. A určite to súvisí s Ježišovým poslaním odhaľovať Božiu pravú povahu prostredníctvom Ježišovej obetavej lásky k nám. Je to v kontraste so „slanou vodou“, ako je voda z Mŕtveho mora, ktorá je falošným poznaním Boha, ktoré prinášajú falošní proroci a pokrivené doktríny. Hoci na pohľad vyzerá dobre, je jedovatá!

A v hebrejčine má slovo pre poznanie, da’at, konotáciu intimity a starostlivosti, pretože keď poznáme človeka, staráme sa o neho. Takže živá voda ako poznanie Boha v skutočnosti znamená intímny vzťah s ním, ktorý nám dáva Duch.

Krásne proroctvo o živej vode

V Ezechielovi 47 je nádherný obraz živej vody. Prorok Ezechiel je v chráme a vidí, ako spod oltára vyteká malý pramienok vody. Voda tečie z chrámu po južných schodoch. Tisíc lakťov od chrámu sa tento podivný prúd vody zväčšil na výšku členkov, o tisíc lakťov ďalej je po kolená, o ďalších tisíc po pás a nakoniec sa stáva potokom takým hlbokým a širokým, že ho nie je možné prekročiť. Táto paradoxná rieka robí zvláštnu vec — čím ďalej tečie od svojho zdroja, tým je plnšia. Ako je to možné?

Navyše, tento malý potok z chrámu tečie juhovýchodne z Jeruzalema smerom k Mŕtvemu moru, ktoré je vzdialené dvanásť míľ. Krajina na východ od Jeruzalema je suchá a oblasť v blízkosti Mŕtveho mora je otrávená soľná pustatina, kde nemôže žiť absolútne nič. Ale tento potok má úžasný účinok:

„Na brehu rieky bolo veľmi mnoho stromov, a to na oboch stranách. Povedal mi: Táto voda tečie do východnej oblasti a steká k Arábe. Keď sa vleje do mora so slanou vodou, jeho vody sa uzdravia. Každá živá bytosť, ktorá sa hýbe tam, kam príde rieka, bude žiť. Potom bude mnoho rýb, lebo kamkoľvek tieto vody dôjdu, iné vody sa uzdravia, a bude žiť všetko, k čomu rieka príde.

Potom zastanú pri mori rybári od Én-gedí až po Én-eglajim: bude to miesto na sušenie sietí. Bude tu veľké množstvo druhov rýb práve tak ako vo Veľkom mori. Jeho močiare a mláky však nebudú uzdravené; budú ponechané na soľ. Na oboch brehoch rieky vyrastú rozličné ovocné stromy; ich lístie nezvädne, ani ich ovocie sa nepominie. Každý mesiac budú rodiť nové, lebo voda rieky vyteká zo svätyne. Ovocie stromov bude slúžiť za pokrm a ich lístie na lieky.“ (Ez 47:7–12)

Je krásne vidieť, ako obraz tejto rieky života, ktorá vyteká z chrámu v Ezechielovi 47, opisuje vylievanie Ducha, ku ktorému došlo na Turíce. Duch, samozrejme, najprv zostúpil na ľudí v chráme, keď tam uctievali — zostúpili na nich plamene. Bolo to, ako keby Duch začal vytekať zo svätyne do tej malej „kaluže“ veriacich.

Zaujímavé je, že keď Peter kázal ľuďom v chráme na Turíce, pravdepodobne stál na južnom schodisku, kde vo videní Ezechiela tiekla voda! Je to veľké verejné zhromažďovacie miesto, kde veriaci vstupovali do chrámu, bežné miesto verejného vyučovania. Na týchto južných schodoch sa nachádzajú aj mikve (obradné kúpele), kde bolo v ten deň pokrstených 3 000 ľudí živou vodou. Boli vykopané a sú viditeľné dodnes.

Prúd Božieho Ducha sa stal hlbokým po členky, keď prví veriaci šírili evanjelium a mnohí v meste uverili, a potom hlbokým po kolená, keď niesli evanjelium do okolitých krajín. Namiesto toho, aby sa vyčerpal, prúd Božieho Ducha sa stal hlbším a širším, ako plynul! A jeho konečným cieľom je najpustejšia pustatina, plná jedovatej, slanej vody Mŕtveho mora. To je temná realita sveta bez skutočného poznania Boha. Všetko, čoho sa dotkne, oživuje a prináša intímny vzťah s Bohom tam, kde predtým bola len smrť.

Ešte viac nás dojalo, že jedným z miest, kde táto rieka života tečie, je Én-gedí, obraz, ktorý sme si vybrali pre naše meno. Vedeli sme, že Én-gedí je oáza plná vodopádov, ktoré symbolizujú živú vodu. Ale až po preštudovaní tohto úryvku sme si uvedomili, že Én-gedí je napájané vodami, ktoré prúdia z jeruzalemskej hory a nachádzajú sa priamo na okraji tejto „rieky života“ Božieho Svätého Ducha, ktorú vylieva na svet.

Aký je Boží konečný plán pre túto rieku, ktorá sa stáva hlbšou a širšou, ako tečie?

„Lebo zem bude naplnená poznaním slávy Hospodinovej tak, ako vody napĺňajú moria.“ (Ab 2:14, Iz 11:9)

Lois Tverberg © Our Rabbi Jesus. Website: OurRabbiJesus.com

Pôvodný článok nájdete na: OurRabbiJesus.com

„Ak ústami vyznávaš Pána Ježiša a v srdci veríš, že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“ (R 10:9).

Možno by ste si mysleli, že na potvrdenie Ježišovho mesiášstva sú dôležité aj iné pozoruhodné skutočnosti z jeho života, ako napríklad jeho zázračné narodenie, zázraky, ktoré vykonal, alebo démoni, ktorí ho pred tým, ako ich vyhnal, nazvali „Syn najvyššieho Boha“ (Mk 5:7). Tieto detaily sa však objavujú len zriedka, pretože všetky blednú v porovnaní s jedinou, určujúcou udalosťou zmŕtvychvstania. Vidíme to, keď Pavol píše Timotejovi:

„Ježiša Krista, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych (a) je z Dávidovho potomstva, zachovávaj v pamäti podľa môjho evanjelia“ (2. Tim 2:8).

Vzkriesený Syn

Novozákonní autori sa často odvolávajú na kráľa Dávida, keď hovoria o Ježišovi ako o Mesiášovi, ako to robí Pavol v citáte z 2. listu Timotejovi. Vidíme to aj v prvej kázni, ktorú Peter predniesol na Letnice. Cituje Žalm 16:10: „Neprenecháš ma ríši smrti a svojmu zbožnému nedáš vidieť jamu.“ Potom poznamenáva, že autor tohto žalmu, kráľ Dávid, napriek tomu zomrel, ale jeho potomok, Ježiš, nie:

„Mužovia, bratia! Môžem vám otvorene hovoriť o patriarchovi Dávidovi, že umrel, pochovali ho, a jeho hrob je až do dnešného dňa medzi nami. Ale keďže bol prorok a vedel, čo mu Boh pod prísahou sľúbil, totiž, že z jeho potomstva posadí na jeho trón, predvídal a predpovedal vzkriesenie Kristovo, že ani Jeho duša nezostala v podsvetí, ani Jeho telo nevidelo porušenie“ (Sk 2:29–31).

Neskôr v Antiochii Pavol predniesol veľmi podobné kázanie, v ktorom opäť zdôraznil Ježišovo vzkriesenie a jeho kontrast so smrťou kráľa Dávida (Sk 13:26–41).

Prečo sa tento motív opakuje? Pretože zmŕtvychvstanie je posledným kúskom skladačky potrebnej na naplnenie Božieho prísľubu kráľovi Dávidovi o príchode mesiášskeho kráľa:

„Keď uplynie tvoj čas, a ty si ľahneš ku svojim otcom, dám ti potomka, ktorý bude pochádzať z teba, a upevním jeho kráľovstvo. On vystaví dom môjmu menu a upevním jeho kráľovský trón na veky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom… Trvalý bude tvoj dom i tvoje kráľovstvo večne predo mnou a tvoj trón bude pevný naveky“ (2. S 7:12–14, 16).

Mŕtvi králi nemôžu vládnuť

Boh prisľúbil, že pošle kráľa, ktorý bude Dávidovým synom, bude vládnuť nad celým svetom a jeho kráľovstvo nikdy neskončí. Tu by mala byť zrejmá jedna základná skutočnosť: kráľ nemôže vládnuť nad večným kráľovstvom, ak je mŕtvy!

Každý pohanský kráľ v starovekom svete tvrdil, že je synom bohov, vyvolený vládnuť božskou autoritou. Augustus Cézar hlásal „evanjelium“ o sebe ako o božskom spasiteľovi sveta. Dokonca aj kráľ Dávid, najväčší izraelský kráľ, zomrel a rozpadol sa v hrobe!

Všetci mesiášski samozvanci a cisári, ktorí si nárokovali božstvo, sa v deň svojej smrti ukázali ako falošní. Na to často upozorňujú izraelskí proroci:

Ku komu pripodobníte Boha? A akú podobu Mu dáte?

„… Ten navnivoč privádza hodnostárov

a sudcov zeme mení na márnosť.

Sotva sú zasadení,

sotva sú zasiati,

sotva sa ich kmeň zakorení v zemi,

dýchne na nich a uschnú,

vietor ich odveje ako plevy.“

(Iz 40:18, 23–24).

Pre Izaiášových poslucháčov to musela byť ohromujúca myšlienka. Kráľ mohol vybudovať rozsiahle panstvo a zhromaždiť mocné armády. Mohol postaviť impozantné mestá a formovať celý národ podľa svojich predstáv. Ale v okamihu, keď zomrie, jeho takmer božský režim sa skončí a všetky jeho slávne plány sa zrútia. Izaiáš sa podobným refrénom vysmieval babylonskému kráľovi, najmocnejšiemu kráľovi na zemi v tom čase:

„Podsvetie dolu

je vzrušené kvôli tebe pred tvojím príchodom;

prebúdza tiene kvôli tebe,

všetkých bývalých mocnárov zeme.

Všetci sa ujmú slova a povedia ti:

Aj ty si oslabol ako my,

stal si sa podobný nám.

Do podsvetia zvrhli tvoju pýchu,

zvuk tvojich hárf;

tvojou podstielkou sú červy

a tvojou prikrývkou pandravy“ (Iz 14:9–11).

Dokonca aj najväčší z kráľov — aj babylonský kráľ, aj Dávid! — zomreli, boli pochovaní a rozpadli sa. Ale Boží pomazaný kráľ, Dávidov Syn, ktorý mal vládnuť večne, zvíťazil nad smrťou tým, že vstal z mŕtvych. Preto je vzkriesenie tak často spojené s ohlasovaním dobrej správy, že Boh vyhlásil Ježiša za Krista, Božieho pomazaného Mesiáša:

„Evanjelium Božie — zasľúbené (Bohom) v Písmach svätých ústami Jeho prorokov o Jeho Synovi, ktorý sa podľa tela narodil z potomstva Dávidovho, ktorý je podľa Ducha svätosti ustanovený od vzkriesenia z mŕtvych ako Boží Syn s mocou — o Ježišovi Kristovi, našom Pánovi“ (R 1:2–4).

Lois Tverberg © Our Rabbi Jesus. Website: OurRabbiJesus.com

Pôvodný článok nájdete na: OurRabbiJesus.com

A predsa Boh vdýchol do Adama svoj vlastný dych, čím jedinečným spôsobom odlíšil ľudstvo.

Jeden rabín z 18. storočia to vyjadril takto: „Človek by mal vždy nosiť dva lístky papiera, v každom vrecku jeden. Na jednom by malo byť napísané: „Svet bol stvorený kvôli mne“ a na druhom: „Som len prach a popol.“[1] V dňoch, keď sa cítime skľúčení a bezcenní, by sme si mali prečítať ten prvý. V dňoch, keď sme pohltení pýchou a vlastnou dôležitosťou, by sme mali čítať ten druhý.

V knihe Bremeno slávy C. S. Lewis poukazuje na to, že poznanie večného významu každého človeka, ktorého stretneme, by malo zmeniť naše správanie k druhým:

Žiť totiž v spoločnosti potenciálnych bohov a bohýň je veľmi vážna vec — znamená to pamätať vždy na to, že aj tá najnenápadnejšia a najmenej zaujímavá osoba, s ktorou sa rozprávate, môže byť jedného dňa bytosťou, ktorú by ste mali veľké pokušenie uctievať, keby ste ju uvideli takú, aká raz bude. Alebo môže byť jedného dňa hroznou a odpudivou nočnou morou.

Neexistujú obyčajní ľudia. Nikdy ste sa nerozprávali len s obyčajným smrteľníkom. Národy, kultúry, umenia, civilizácie — to všetko je smrteľné a ich život je oproti nášmu životu ako živorenie komára. Sú to práve nesmrteľníci, s ktorými žartujeme, pracujeme, ženíme sa a rozvádzame, ktorých prehliadame a zneužívame. Sú to nesmrteľne nádherné alebo nesmrteľne hrôzostrašné bytosti.[2]

Často bojujeme s poznaním svojej hodnoty a snažíme sa ju dokázať súťažením, pýchou a zhadzovaním druhých. Naopak, môžeme si myslieť, že pokora je o tom, že sa považujeme za neužitočných, netalentovaných a bezvýznamných.

Božia predstava pokory však spočíva v uvedomení si, že každý z nás je v jeho očiach vzácny, ale aj všetci ostatní. Možno by sme si mali napísať tretí lístok: „Bohu je vzácne celé ľudstvo, nielen ja.“

Abraham Heschel skutočne píše, že vidieť, že každý človek nesie Boží obraz, vedie k láske k blížnym, a dokonca aj k nepriateľom:

„Nikdy nesmieme zabúdať na rovnosť božskej dôstojnosti všetkých ľudí. Boží obraz je v zločincovi rovnako ako vo svätcovi… Základnú dôstojnosť človeka netvoria jeho úspechy, cnosti alebo osobitné talenty. Je to vlastná jeho samotnej bytosti.“

Prikázanie: „Miluj blížneho ako seba samého,“ (3. M 19:18) nás vyzýva, aby sme milovali nielen cnostného a múdreho, ale aj zlého a hlúpeho človeka… Láska obrazu je láskou toho, čo miluje Boh, je aktom súcitu, účasti na Božej láske. Je bezpodmienečná a bez ohľadu na zásluhy či odlišnosti človeka.“[3]

[1] Rabín Simcha Bunam z Peshischa, kontrastná Mišna, Sanhedrin 4:5 a 1. M 18:27.

[2] C. S. Lewis, Bremeno slávy (Porta libri, 2021), str. 269, 270.

[3] Abraham Heschel, The Insecurity of Freedom (New York: Farrar, Straus and Giroux, 1963), str. 153. (Úryvok z knihy Walking in the Dust of Rabbi Jesus, Zondervan, 2012)

Lois Tverberg © Our Rabbi Jesus. Website: OurRabbiJesus.com

Pôvodný článok nájdete na: OurRabbiJesus.com

Po prvé, slovo „Kristus“ pochádza z gréckeho slova christos, čo znamená „pomazaný“. Je to ekvivalent slova mashiach alebo Mesiáš v hebrejčine. Byť Kristom alebo Mesiášom teda znamená byť „Božím pomazaným“.

Čo to však znamená?

Byť pomazaný doslova znamená nechať si vyliať na hlavu posvätný olej, pretože Boh si túto osobu vyvolil na špeciálnu úlohu. Pomazaní boli kňazi a králi a občas aj proroci. Králi boli počas svojej korunovácie pomazaní namiesto toho, aby dostali korunu.

Aj keď proroci a kňazi boli pomazaní, výraz „pomazaný“ alebo „Pánov pomazaný“ sa najčastejšie používal na označenie kráľa. Dávid ho napríklad mnohokrát použil na označenie kráľa Saula, a to aj vtedy, keď sa Saul pokúšal Dávida zavraždiť a Dávid bol na pokraji toho, aby Saula zabil pri svojej obrane:

„Hospodin ma uchovaj, aby som sa dopustil niečoho takého proti svojmu pánovi, pomazanému Hospodinovmu (mashiach), a vztiahol ruku na neho, veď on je pomazaný Hospodinov (mashiach).“    (1. S 24:6)

Biblický obraz slova „Mesiáš“ alebo „Kristus“ je obrazom kráľa vyvoleného Bohom. V Starom zákone Boh často hovoril prorokovi, aby niekoho pomazal a vyhlásil za kráľa. Akt pomazania posvätným olejom zdôrazňoval, že to bol sám Boh, kto ustanovil osobu a dal jej právomoc konať ako jeho zástupca.

Pamätám si, že som bol dosť prekvapená, keď som sa to prvýkrát dozvedela. Keby ste ma požiadali, aby som opísala Ježišovu identitu, „Boží syn“ alebo „trpiaci Spasiteľ“ by boli moje dva najlepšie odhady. Slovo „kráľ“ by sa do zoznamu ani nedostalo. Hoci Ježiš má aj kňazskú a prorockú úlohu, v rámci titulu „Kristus“ je v skutočnosti výrazná myšlienka kráľa.

Náznaky prichádzajúceho kráľa

Ak sa pozriete pozornejšie, zistíte, že ide skutočne o mesiášsku myšlienku v celej Biblii. V celom Starom zákone vidíme drobné náznaky, že Boh pošle Izraelu veľkého kráľa, ktorý jedného dňa ovládne svet. V Knihe Genezis, keď Jákob požehnáva každého zo svojich synov a predpovedá im budúcnosť, hovorí o Júdovi:

„Nevzdiali sa berla od Júdu ani veliteľské žezlo od jeho nôh, dokiaľ mu nepríde panovník, ktorého národy budú poslúchať.“ (1. M 49:10)

Toto je prvý náznak toho, že očakávali, že z Izraela povstane veľký kráľ, ktorý bude kráľom nad celou zemou.

Najjasnejšie proroctvo o budúcom mesiášskom kráľovi pochádza z čias kráľa Dávida. Dávid si vrúcne želal postaviť chrám, „dom“ pre Boha, ale Boh mu odpovedal, že chrám mu postaví jeho syn Šalamún. Potom však Boh pokračoval prísľubom, že Dávidovi postaví „dom“, čo znamená, že Boh po ňom založí jeho rodovú líniu. Ďalej prisľúbil, že z Dávidovej rodiny vzíde kráľ, ktorého kráľovstvo nebude mať konca:

„Keď sa naplnia tvoje dni, aby si odišiel k otcom, postavím po tebe potomka spomedzi tvojich synov a upevním jeho kráľovstvo. On mi postaví dom, ja upevním jeho trón naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom. Milosť mu však neodnímem, ako som odňal tvojmu predchodcovi, ale postavím ho vo svojom dome a vo svojom kráľovstve až naveky.“ (1. Kron 17:11–14)

Toto proroctvo sa chápe ako dvojnásobné naplnenie. Najprv sa naplnilo na Šalamúnovi, ktorý postavil chrám, ale robil to, čo Boh zakázal — nahromadil veľké bohatstvo a oženil sa s cudzinkami. Jeho kráľovstvo sa rozpadlo niekoľko rokov po jeho smrti. Toto proroctvo však očakáva príchod „Dávidovho syna“, ktorý bude mať kráľovstvo bez konca. Toto je vlastne zárodok všetkých mesiášskych proroctiev, ktoré hovoria o „synovi Dávidovom“ a o príchode mesiášskeho kráľa.

Ježiš ako Kristus

Evanjeliá často používajú kultúrne obrazy kráľovskej moci, aby Ježiša ohlásili ako Krista, pomazaného Božieho kráľa, ktorý prišiel. Keď povstal kráľ s veľkou mocou, ostatné kráľovstvá posielali vyslancov s bohatými darmi, aby s budúcim vodcom nadviazali priateľský vzťah. Presne to sa deje v Matúšovom evanjeliu v druhej kapitole, keď mudrci prichádzajú priniesť dary Kristovi, novonarodenému kráľovi, ktorého hviezdu videli na východe.

Tým sa naplnili proroctvá zo Štvrtej knihy Mojžišovej 24:17, Izaiáša 60 a Žalmu 72. Posledné dva texty opisujú príchod veľkého kráľa a opisujú, ako mu zástupcovia národov z celého sveta prídu vzdať hold:

„Nech mu králi Taršíša a ostrovov prinesú dar, kráľovia zo Sáby a Seby prinesú mu poplatok. Nech sa mu klaňajú všetci králi, nech mu slúžia všetky národy.“ Žalm 72:10–11

Ďalší obraz Ježiša ako kráľa vidíme, keď vchádza na oslovi do Jeruzalema. To bolo často súčasťou ohlásenia nového kráľa, ako to bolo v prípade Šalamúna v 1. knihe kráľov 1:38–39. Je to naplnenie Zachariáša 9:9, triumfálny vstup mesiášskeho kráľa.

„Preveľmi jasaj, dcéra Sion, zvučne plesaj, dcéra Jeruzalem! Ajhľa, tvoj kráľ prichádza k tebe spravodlivý a plný spásy, pokorný, sediac na oslovi, na osliatku, na mláďati oslice.“

A počas Ježišovho súdneho procesu bola jeho hlavnou otázkou, ktorú sa ho pýtali: „Ty si židovský kráľ?“ na ktorú odpovedal kladne:

„A začali žalovať na neho a hovorili: Tohoto sme našli jako takého, ktorý prevracia náš národ a bráni dávať cisárovi dane a hovorí o sebe, že je on Kristus, kráľ. A Pilát sa ho opýtal a riekol: Či si ty ten kráľ Židov? A on mu odpovedal a riekol: Ty dobre hovoríš.“ (L 23:2–3, preklad prof. Roháčka)

Aké sú dôsledky toho, že Ježiš je kráľ?

Keď premýšľate o Ježišovom pôsobení na zemi, možno vám ako posledná napadne predstava vládnuceho kráľa. Ježiš však vysvetlil, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta (J 18:37). Ježiš hovoril skôr o Božom kráľovstve, ktoré bolo hlavným predmetom jeho kázania. Božie kráľovstvo tvoria tí, ktorí podriaďujú svoj život Bohu, aby nad nimi kraľoval.

Ako kráľ, ktorého poslal Boh, a samozrejme preto, že je Boh, je Božie kráľovstvo Ježišovým kráľovstvom. Hovorí o tom, ako sa rozrastá ako kvasnice alebo horčičné zrnko, keď sa šíri správa, že prišiel, a ľudia ho prijímajú ako Kráľa. Keď sa vráti v sláve, každé koleno na zemi sa skloní, aby ho uctilo ako Kráľa (F 2:9).

Vnímali ho ľudia okolo neho ako kráľa? Skutočnosť, že Ježišovi učeníci a ostatní, ktorí v neho verili, ho oslovovali „Pane,“ naznačuje, že mu vzdávali veľkú úctu s vedomím, že je mesiášskym kráľom. Nazvať Ježiša „Pánom“ znamenalo použiť výraz na oslovenie kráľovskej rodiny, podobne ako keď sa hovorí „Vaše veličenstvo“ alebo „Vaša výsosť“. Je to aj bežný výraz pre oslovenie samotného Boha a naznačuje uctievanie Ježiša ako Boha.

Používanie slova „Pán“ vyjadruje postoj poslušného podriadenia sa vyššej moci. Zdá sa, že Ježiš dokonca očakáva, že tí, ktorí ho nazývajú Pánom, ho budú poslúchať. Svojich poslucháčov sa pýtal: „Čo ma oslovujete: Pane, Pane! a nečiníte, čo hovorím?“ (L 6:46) Nazvať ho „Pánom“ alebo nazvať Ježiša „Kristom“ znamená povedať, že on je Kráľ, ktorého poslal Boh a ktorý má právo nad nami vládnuť.

To má vplyv na to, ako sa definujeme ako kresťania. Zvyčajne hovoríme o doktrínach a viere, ale samotné slovo „Kristus“ nás vyzýva k niečomu viac než k súhlasu s vierou. Ak Kristus znamená Kráľ, kresťan je ten, kto považuje Ježiša za svojho Pána a Kráľa a podriaďuje sa jeho vláde.

Aj Pavol ohlasuje, že spása prichádza skrze vieru v Ježišovo vykupiteľské dielo, ako aj záväzok ctiť si ho ako svojho osobného Pána a Kráľa:

„Ak ústami vyznávaš Pána Ježiša a v srdci veríš, že Ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“ (R 10:9)

Lois Tverberg © Our Rabbi Jesus. Website: OurRabbiJesus.com

Pôvodný článok nájdete na: OurRabbiJesus.com

V hebrejčine je ekvivalentom slova evanjelium slovo besorah a ten, kto o tom podáva správu, je zvyčajne mevaser. Táto osoba nie je len obyčajným poslom, ktorý prenáša informácie od jednej osoby k druhej. Táto osoba je špeciálne poverená prinášať dôležité správy, ktoré sú zvyčajne veľmi dobré. (1) Môže to byť správa o narodení (ako v Jer 20:15), ale častejšie sú to správy celonárodného významu, ako napríklad víťazstvo v bitke, koniec vojny, alebo že sa moci ujal nový kráľ.

V Novom zákone sa tí, ktorí šíria evanjelium, nazývajú ευαγγελιστές, „evanjelisti“. V širšom zmysle by sa dalo povedať, že mevaser je zvestovateľ, ten, kto robí oficiálne ohlasovanie. Jedno z miest, kde ho nachádzame, je v Izaiášovi 52:7 (Ekumenický preklad):

Aké milé sú na vrchoch nohy mevaser,

ktorý oznamuje pokoj, posla blaha,

ktorý ohlasuje spásu

a hovorí Sionu: „Tvoj Boh kraľuje!“

Predstavte si tú scénu — medzi Izraelom a nepriateľom prebieha dlhá bitka a osud národa visí na vlásku. Prechádzajú mučivé mesiace a každú domácnosť pohlcujú obavy z možnej straty manžela alebo syna. Napokon sa nepriateľ vzdá a z bojiska je vyslaný mevaser, aby oznámil túto novinu: Boh im daroval víťazstvo!

Už len zahliadnuť v diaľke bežca, za ktorým sa dvíha oblak prachu, muselo byť zdrojom radosti, pretože všetci vedeli, že pravdepodobne prináša správu, na ktorú tak dlho čakali.

Keď sa zamyslíme nad Novým zákonom z hebrejského hľadiska, môžeme si predstaviť, ako slovo euangelion/ besorah nesie tento obraz. Po stáročiach čakania prišiel Boh svojmu ľudu na pomoc v osobe Ježiša Krista. Porazil hriech a smrť a vyhral bitku. Celé ľudstvo bolo vyzvané, aby činilo pokánie a prijalo Ježiša ako Božieho pomazaného Kráľa nad svojimi životmi.

Prekvapujúci poslovia

Možno vás prekvapí, kto je v Starom zákone/hebrejskej Biblii vybraný za nositeľa evanjelia. Určite boli s dôležitými správami posielaní muži, ako je to uvedené v Izaiášovi 52:7. Prekvapivo však nachádzame aj ženy poverené na túto úlohu. (2) V jednotnom čísle sa ženská zvestovateľka nazýva mevaseret a v množnom čísle sú to mevaserot. Uvažujme o tomto úryvku:

Povstane Boh a rozpŕchnu sa Jeho nepriatelia,

zutekajú pred Ním tí, čo Ho nenávidia…

Pán vydal ohlas,

veľký je zástup zvestovateľkýň (mevaserot) víťazstva.

Králi vojsk utekajú, utekajú

a pani domu delí korisť. (Ž 68:2, 12–13)

V tomto žalme to znie, akoby Boh opäť vyhral bitku. Teraz určil armádu žien, aby hlásali posolstvo, že sa vodcovia desivých nepriateľských práporov zľakli a utekajú preč. Prečo toto slovo odovzdávajú práve ženy? Možno boli všetci muži povolaní na bojisko. Tí, ktorí počujú ich správu, sú ženy, ktoré sú ešte doma a radostne sa objavujú, aby si prevzali cennosti, ktoré tu zanechali utekajúci útočníci.

Ďalším dôvodom môže byť ďalšia tradícia rozšírená na starovekom Blízkom východe — keď sa vyhrala bitka, ženy oslavovali víťazstvo triumfálnym spevom a tancom. Vidíme to po tom, ako Boh porazil egyptské vojsko pri Červenom mori, keď Miriam viedla ženy s tamburínami a tancom a spievala: „Spievajte Hospodinovi, lebo sa veľmi preslávil, kone a jazdcov vrhol do mora.“ (2. M 15:21)

V Knihe Sudcov v piatej kapitole vidíme, ako sa Debora pripojila k Barakovi a viedla víťaznú pieseň, ktorá pripomínala porážku Izraelitov nad Kanaánčanmi. A keď sa Dávid a Saul vrátia z boja, ženy tancujú na refrén: „Porazil Saul svojich tisíc a Dávid svojich desaťtisíc“ (1. S 18:7). V Žalme 68 to znie, akoby ženy ohlasovali dobrú správu a zároveň oslavovali víťazstvo.

Zvestovateľka Sionu

V ďalšej kľúčovej pasáži Starého zákona sa nachádza podobný obraz Boha, ktorý posiela zvestovateľku s úžasnou správou. Ak však čítate text len v slovenčine, nemôžete ho počuť:

Vystúp na vysoký vrch, Sion,

(ty) hlásateľ radostnej zvesti,

hlasno zvolaj, Jeruzalem,

hlásateľ radostnej zvesti!

Hlasno volaj, neboj sa,

povedz judským mestám: Ajhľa, Boh váš! (Iz 40:9)

V hebrejčine je slovo „ty“ spolu so všetkými slovesami v tomto verši ženského rodu. (3)

Boh tu povoláva zvestovateľku, aby vystúpila na hory v blízkosti Jeruzalema a hlasno ohlásila, že Boh prišiel. Ohlasovanie bude počuť nielen Jeruzalem, ale aj všetky okolité mestá. (4) To, čo zvestovateľka oznamuje, je nesmierne potešujúce:

Ajhľa, Hospodin, Pán prichádza s mocou,

Jeho rameno zasahuje.

Hľa, Jeho mzda je pri Ňom

a Jeho odmena je pred Ním.

Pásť bude svoje stádo ako pastier,

zhromaždí ho svojím ramenom,

jahniatka ponesie v náručí,

pridájajúce ovce povedie. (Iz 40:10–11)

Boh tu nie je bojovník, ktorý sa vracia z boja, ale milujúci pastier, ktorý láskavo vedie svoje stádo domov. Izaiáš hovoril proroctvo o konci vyhnanstva do Babylonu, keď sa po sedemdesiatich rokoch trýznenia Božím trestom Judejci konečne mohli vrátiť do svojej krajiny. Boh by ich prišiel víťazne vziať do náručia a odniesť domov. (6)

My kresťania počúvame toto proroctvo ako očakávanie Kristovho príchodu, aby zachránil stratené a blúdiace Božie ovce.

Mnoho obrazov plných radosti

Možno si myslíte, že „evanjelium“ sa začína v Novom zákone, ale hebrejská Biblia obsahuje veľa obrazov radostnej zvesti, ktorú ohlasuje mevaser alebo mevaseret. Boh už veľmi dlho vyhráva víťazstvá a prekvapuje svoj ľud dobrými správami.

Zistili sme tiež, že Boh v minulosti ustanovil nielen mužov, ale aj ženy, aby ohlasovali posolstvo evanjelia. Hoci v Novej zmluve v skutočnosti nevidíme, že by sa ženy nazývali „evanjelistkami“ (ευαγγελιστές), v evanjeliách je kľúčová scéna, kde by sa dalo povedať, že mali túto úlohu. Na úsvite toho dňa po ukrižovaní boli úplne prvými ľuďmi, ktorí boli informovaní o tom, že Kristus vstal z mŕtvych, Mária Magdaléna, Johana a Mária, Jakubova matka, ako aj niekoľko ďalších žien (L 24:6). Ony boli poverené, aby Ježišovým najbližším učeníkom oznámili túto rozhodujúcu správu o Božom víťazstve nad smrťou.

Stavím sa, že je to česť, na ktorú tieto ženy dodnes nezabudli.

~~~~~

(1) Predpokladalo sa, že besorah je dobrá správa, ale niekedy to, paradoxne, bola zlá správa. Jeremiáš v zármutku preklína mevasera, ktorý oznámil jeho narodenie otcovi (Jer 20:15).

(2) Tak to bolo aj inde na starovekom Blízkom východe. David Baker píše: „Hoci poslovia boli spravidla muži, v Mezopotámii vykonávali túto funkciu aj ženy (dcéra posolstva).“ Anat prináša dobré správy Baalovi v ugaritskom mýte o Baalovi a kričí: „Mám dobré správy, Baal. Prinášam ti dobré správy.“ Jeho dlho očakávaný dom môže byť postavený, rovnako ako bude obnovený tento dlho vyhnaný ľud. Zondervan Illustrated Bible Backgrounds Commentary Vol. 4, (Grand Rapids, Zondervan, 2009), str. 132

(3) Pre tých, ktorí vedia hebrejsky:

עַ֣ל הַר־גָּבֹ֤הַ עֲלִי־לָךְ֙ מְבַשֶּׂ֣רֶת צִיּ֔וֹן

הָרִ֤ימִי בַכֹּ֨חַ֙ קוֹלֵ֔ךְ מְבַשֶּׂ֖רֶת יְרוּשָׁלִָ֑ם הָרִ֨ימִי֙ אַל־תִּירָ֔אִי

 אִמְרִי֙ לְעָרֵ֣י יְהוּדָ֔ה הִנֵּ֖ה אֱלֹהֵיכֶֽם׃

(4) Niektoré preklady Izaiáša 40:9  interpretujú ženské koncovky tak, akoby Boh hovoril Sionu, aby bol zvestovateľom (mesto Jeruzalem), a nie aby poslal zvestovateľa na Sion. To nedáva zmysel, pretože miesto, na ktoré je posielaný zvestovateľ, musí byť špecifikované. Je to, akoby mestu Jeruzalem povedal, aby vybehlo na horu a oznámilo novinu, a nie že posiela posla do mesta a dedín na okolitých svahoch.

Ďakujem Sharon Buth Alley z Biblického jazykového centra za to, že sa podelila o svoje znalosti hebrejčiny.

Lois Tverberg © Our Rabbi Jesus. Website: OurRabbiJesus.com

Pôvodný článok nájdete na: OurRabbiJesus.com

Čo tým myslela?

To závisí od kontextu.

Možno máte narodeniny a váš otec išiel kúpiť pizzu, zmrzlinu a balóny na veľkú oslavu, ktorú budete mať. Potom sa už neviete dočkať.

Ale možno tvoja mama práve objavila vysvedčenie plné pätiek pod plesnivou kopou bielizne v tvojej neupratanej izbe. Potom to má veľmi zlovestný podtón.

To je to, čo slovo „pakad“ znamená. Môže byť úžasné alebo hrozné, podľa toho, kde ho nájdete.

Preklad Biblie kráľa Jakuba prekladá slovo pakad ako „návšteva“, ale rýchlo zistíte, že „návšteva“ nie je slovo, ktoré bežne používame. Nikdy sa nevzťahuje na zaklopanie na dvere človeka a pozdravenie. Pravdepodobne ste však počuli, že sa používa v Žalme 8:5 (Roháčkov preklad):

 „Čo je smrteľný človek, že pamätáš na neho, a syn človeka, že ho navštevuješ!“

Moderné verzie tu prekladajú „návštevu“ ako „starať sa“. Nájdete ho opäť v Rút 1:6, kde Boh „navštívil“ svoj ľud tým, že ukončil jeho hladomor. Tu to znamená, že Boh im prišiel na pomoc, zachránil ich z krízy. A potom v 1 Samuel 2:21, Boh „navštevuje“ Annu tým, že vypočuje jej plačlivé modlitby za syna.

Môže to byť úžasná vec, keď vás Boh „navštívi“ v tom zmysle, že vypočuje vaše modlitby a zachráni vás z tiesne. A je jednoducho úžasné, že Boh sa o nás stará a pamätá na nás a naše každodenné potreby.

Navštívenie hriechov

Teraz však uvažujme o tom, ako je slovo „pakad“ použité v Druhej knihe Mojžišovej 32:34 (Roháčkov preklad):

„Ale keď prijde deň môjho navštívenia, navštívim na nich ich hriech.“

Tu má veľmi negatívny význam. Človek sa takejto „návštevy“ bojí, rovnako ako sa bojí príchodu otca domov, keď spravil niečo zlé a mama ho chce potrestať.

V každom z týchto riadkov, pozitívnom aj negatívnom, sa slovo pakad vzťahuje na myšlienku „venovať pozornosť“. Keď Boh venuje človeku pozornosť, stará sa o neho. Keď venuje pozornosť niekoho modlitbám, odpovedá na ne. Ale keď venuje pozornosť niekoho hriechom, trestá ich.

Proroci si boli plne vedomí ostrosti dvojsečnej čepele slova pakad, a preto chceli poukázať na to, že v tom istom riadku použili oba významy. Stačí si vypočuť, ako ho Jeremiáš poetickým, paradoxným spôsobom použil na odsúdenie skorumpovaného vedenia Izraela v Jeremiášovi 23:2:

„Preto takto vraví Hospodin, Boh Izraela, o pastieroch, ktorí pasú môj ľud: Vy ste rozohnali moje ovce, rozplašili ste ich a nedávali na ne pozor. Ajhľa, ja vás potrestám za vaše zlé skutky — znie výrok Hospodinov.“

Pretože oni nedávali pozor na jeho ovce, On ich potrestá za ich hriechy!

O niekoľko riadkov neskôr, v Jeremiášovi 23:12, prorok opäť používa toto slovo, aby hovoril o „roku ich navštívenia“ (pekudah). Jeremiáš oznamoval, že čoskoro nastane čas, keď Boh zameria svoju pozornosť ako laserový lúč na stav svojho národa. Bude to čas veľkého svetla alebo veľkej skazy? Kvôli ich hriechu by to bola nepredstaviteľná katastrofa.

Ježiš oznámil aj Božie navštívenie

Podobne ako Jeremiáš, aj Ježiš žil v čase úpadku a tiež predpovedal, že na Jeruzalem príde skaza. A rovnako ako Jeremiáš, aj Ježiš použil slovo pakad na silné prorocké vyhlásenie v Lukášovi 19:42–44:

„Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo [ti] je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami; lebo prídu na teba dni, že ťa tvoji nepriatelia oboženú valom a obkľúčiac, zovrú zo všetkých strán a zrovnajú ťa so zemou, i tvoje deti, a nenechajú v tebe kameň na kameni, pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia.“

Ježiš nemal na mysli len jeho „návštevu“, keď prišiel na zem. Skôr použil slovné spojenie „čas vášho navštívenia“, aby hovoril o hrozivom čase Božieho skúmania skutkov jeho ľudu. Mohol to byť čas Božej záchrany, alebo, čo je pravdepodobnejšie, čas trestu.

Príchod Krista skutočne vystihuje najsilnejší význam slova pakad v hebrejskom kontexte. Tým, ktorí činili pokánie a nasledovali Krista, prišiel Boh na pomoc, aby ich navždy zachránil. Ale pre tých, ktorí ho ignorovali, by bol zdrojom ich trestu, keď by Boh „navštívil“ ich hriechy na súde, ktorý príde.

~~~~~

(„Pakad“ je jedným z hebrejských slov, ktoré rozoberám v mojej najnovšej knihe 5 hebrejských slov, ktoré by mal poznať každý kresťan.)

Lois Tverberg © Our Rabbi Jesus. Website: OurRabbiJesus.com

Pôvodný článok nájdete na: OurRabbiJesus.com