Vyrastal som v kresťanskej rodine s milujúcimi kresťanskými rodičmi a v tom čase na vysokej škole som bol už niekoľko rokov aj ja sám kresťanom. Väčšinu dní som čítal Bibliu a modlil sa. Bol som súčasťou verného, Bibliu kážuceho zboru a bol som obklopený zrelými a cieľavedomými kresťanskými priateľmi. Dokonca som slúžil medzi stredoškolákmi, zdieľal s nimi evanjelium a viedol ich k učeníctvu vo viere. A potom, v jednom okamihu — v jednej vete — Boh náhle zaplavil evanjelium novým významom, novými farbami, novou intenzitou a radosťou.

Aby ma však Boh vtiahol hlbšie do evanjelia, musel ma najprv konfrontovať. Bola to však tá najsladšia konfrontácia, ten najuspokojivejší druh napomenutia. Tá veta ma zasiahla presne tam, kde som sedel, a už ma nikdy nepustila.

Kristus nezomrel preto, aby odpustil hriešnikom, ktorí si naďalej cenia čokoľvek viac než videnie a vychutnávanie Boha. A ľudia, ktorí by boli v nebi šťastní, aj keby tam Kristus nebol, tam nebudú. Evanjelium nie je spôsob, ako dostať ľudí do neba, je to spôsob, ako dostať ľudí k Bohu. (God Is the Gospel (Boh je evanjelium), str. 47)

Otázka pre našu generáciu

Evanjelium je spôsob, ako dostať ľudí k Bohu. Evanjelium je spôsob, ako dostať k Bohu mňa. Bol to ten vzácny druh zjavenia, ktorý je zdrvujúci a vzrušujúci zároveň. Zdrvujúci preto, lebo si uvedomíte, v koľkých veciach ste sa doteraz mýlili. Vzrušujúci preto, lebo ste narazili na zem, ktorú ste nikdy predtým nevideli, na oceán, po ktorom ste sa nikdy neplavili, na obľúbené jedlo, ktoré ste nikdy predtým neochutnali.

Boh nie je len jedinou cestou do neba; On je tým, kvôli čomu sa o nebo oplatí stáť. On je tou veľkolepou hostinou. On je tým nespútaným a úžasným oceánom. On je pokladom ukrytým v poli a vzácnou perlou (Mt 13:44–46). John Piper zdôrazňuje neprekonateľný dar samotného Boha znepokojivou otázkou:

Kľúčová otázka pre našu generáciu — a pre každú generáciu — znie: Ak by ste mohli mať nebo bez chorôb, so všetkými priateľmi, ktorých ste kedy na zemi mali, so všetkým jedlom, ktoré ste kedy mali radi, so všetkými voľnočasovými aktivitami, ktoré ste si kedy užívali, so všetkými prírodnými krásami, ktoré ste kedy videli, so všetkými fyzickými pôžitkami, ktoré ste kedy okúsili, a to bez ľudských konfliktov či prírodných katastrof — mohli by ste byť v takom nebi spokojní, ak by tam nebol Kristus? (God Is the Gospel (Boh je evanjelium), str. 15)

Mohli by ste?

„Boh nie je len jedinou cestou do neba, On je tým, kvôli čomu sa o nebo oplatí stáť.“

Mohol by som ja? To bola otázka, ktorá mi obrátila nebo hore nohami. Dokázal by som byť spokojný v nebi bez Krista? A ak nie, ak by bol Kristus skutočne tým, čo by robilo z neba večnosť, o ktorú stojí za to stáť, prečo by som nerobil viac pre to, aby som Ho spoznával a radoval sa z Neho už teraz na zemi?

Kto je nebo?

„Evanjelium nie je spôsob, ako dostať ľudí do neba; je to spôsob, ako dostať ľudí k Bohu.“ Ale čo hovorí Boh? Rozpráva On sám o sebe, o evanjeliu a o nebi týmto spôsobom?

Apoštol Pavol vedel, že Boh je tým najväčším darom evanjelia. „Ale čo mi bolo ziskom, uznal som pre Krista za stratu. A iste aj pokladám všetko za stratu pre nekonečne vzácne poznanie Ježiša Krista, svojho Pána, pre ktorého som všetko stratil a všetko pokladám za smeti, aby som Krista získal, a aby som aj sám bol v ňom ako taký, ktorý nemá vlastnej spravodlivosti zo zákona, ale z viery v Krista“ (F 3:7–9). Skutočným pokladom, tým, ktorý prevyšuje všetky ostatné, je poznať Ho, získať Ho a mať Ho.

Prečo Kristus zomrel na kríži? Apoštol Peter hovorí: „Pretože aj Kristus umrel raz za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu“ (1. Pt 3:18). Trpel, krvácal a zomrel nielen preto, aby nám bolo odpustené a aby sme boli ušetrení pekla, ale preto, aby sme mohli mať Boha. Najhorším dôsledkom hriechu nie je oheň, ale odlúčenie (2. Tes 1:9). Peklo bude bolestné a biedne z mnohých dôvodov, ale zo žiadneho iného viac než z toho, že človek bude zbavený samotného Boha. Zatratení budú stále zakúšať Božiu prítomnosť (Zjav 14:10), ale bude to v podobe hrôzostrašného hnevu, nie v milosti a radosti. Nikdy nebudú mať Boha.

„Skutočným pokladom, tým, ktorý prevyšuje všetky ostatné, je poznať Ho, získať Ho a mať Ho.“

Vykúpení však spievajú: „Potom pristúpim k Božiemu oltáru, k Bohu svojej radosti“ (Ž 43:4, Ekumenický preklad). „Ty mi dáš poznať cestu života; pred Tvojou tvárou je sýtosť radosti, v Tvojej pravici je večná blaženosť“ (Ž 16:11) — teda nielen radosti a blaženosti vedľa Neho či okolo Neho, ale predovšetkým radosť v Ňom. On je tou radosťou. On je tou blaženosťou. Jeho prítomnosť je rajom — a bolo by to tak, aj keby nám bolo vzaté všetko ostatné, čo sme milovali a po čom sme túžili.

A v Kristovi zakúšame túto prítomnosť sčasti už teraz. Áno, náš pretrvávajúci hriech a jeho následky zasahujú do tohto prežívania, ale keď je Boh našou radosťou, ochutnávame skutočnú radosť už dnes. Už teraz si vychutnávame pôžitky v každodennom živote — pôžitky, ktoré pretrvajú naveky. A tak sa modlíme modlitby ako v Žalme 42: „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože!“ — nie po vyslobodení, odpustení, uzdravení, zaopatrení, úľave či zmierení, ale po Tebe — „Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu“ (Ž 42:2–3). Nie po dobrých a dokonalých daroch, ktoré Boh dáva, ale po tom ďaleko lepšom dare, ktorým je sám Boh.

Nebo nových nebies

Zatiaľ čo čakáme a túžime po nebi, mnohí z nás lipnú na zasľúbeniach, ako je to v Zjavení Jána 21:4: „Zotrie im každú slzu z očí a smrť už viac nebude, ani smútok, ani plač, ani bolesť už viac nebude, lebo prvotné sa pominulo.“ Už žiadne slzy, žiadna smrť, žiadny smútok, nárek ani bolesť. Len ťažko si dokážeme predstaviť sladkosť tejto absencie — celý svet bez tieňov.

Nebo však nebude definované tým, čo v ňom chýba; raj bude definovaný prítomnosťou, ktorá prináša úplné uspokojenie. Keď sa Boh pre nás stane nebom, prvý a tretí verš vystúpi a zatieni aj tie vzácne zasľúbenia zo štvrtého verša:

Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvotné nebo a prvotná zem sa pominuli a mora už niet… A počul som mohutný hlas od trónu: Ajhľa, stánok Boží s ľuďmi; prebývať bude s nimi a oni budú Jeho ľudom a On, Boh, bude s nimi

Čo je lepšie ako svet bez hriechu, smútku a smrti? Svet s Bohom. Áno, On zotrie naše slzy. Áno, On zahojí naše rany a vylieči naše choroby. Áno, On definitívne skoncuje s tým hrozným nepriateľom — smrťou. Ale tieto požehnania, hoci sú nekonečne veľké, budú len ako kaluže popri oceáne toho, že Ho máme a že sme Jeho. Boh schopný utrieť každú slzu pod každým okom bude naším Bohom. Boh schopný vyliečiť každú rakovinu, daruje samého seba nám — dokonca aj nám. Boh schopný vyprázdniť hroby a zvrhnúť smrť bude žiť s nami a pre nás, navždy.

Nedovoľte, aby vás všetko to, čo pre vás Boh môže urobiť, zaslepilo voči všetkému tomu, čím pre vás môže byť. Netrávte toľko času špliechaním sa v kalužiach. Potom nikdy neuvidíte oceán. Neuspokojte sa so žiadnou ponukou neba, v ktorého strede nestojí On.

Marshall Segal © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Mnoho ľudí je úplne spokojných s Ježišom ako Spasiteľom, ktorý im dáva odpustenie všetkých ich hriechov. Menej ich je pripravených mať ho vo svojich životoch ako Pána, ktorý ich vedie a necháva rásť v zbožnosti. Ale rozmýšľal si už niekedy nad Kristom ako svojím pokladom?

Poklad skrytý na poli

Jedno z Ježišových podobenstiev v Matúšovom evanjeliu sleduje človeka na poli. Prechádza cezeň a narazí na niečo nezvyčajné, niečo čo tam nepatrí. Najskôr pravdepodobne netuší, na čo narazil. Nikdy si totiž nemyslel, že by na poli mohol náhodne nájsť nejaký poklad. Ale stalo sa. Objavil na svojej ceste bohatstvo, ktoré by sa mu nepodarilo zhromaždiť ani za celý život, ako tam len tak leží nestrážené a nikto si naň nerobí nárok.

Ako môžem získať tento poklad? Čo musím dať alebo urobiť, aby som tento poklad vlastnil, zakúšal a míňal naveky? Taká bola mužova reakcia a vedel, že na to, aby mohol získať poklad, musí získať to pole. A tak predal všetko, čo mal, aby mal dosť peňazí a to pole kúpil.

Hodný všetkého

Úplne všetkého. Pointou podobenstva je zdôrazniť nekonečne vzácnu hodnotu toho, že poznám Ježiša a že on pozná mňa. Tento muž predal všetko, aby získal tento poklad. Vzdal sa svojho domova, nábytku, svojich domácich zvierat — všetkého, čo malo nejakú hodnotu. Obetoval veci, ktoré sám vyrobil, dary, ktoré dostal, majetky, ktoré vlastnil mnoho rokov. Rozlúčil sa s tým v okamihu a urobil tak, pretože videl, že to, čo by mohol získať, ďaleko prevyšuje všetko, čo doteraz vlastnil.

Tento muž predal všetko, aby získal tento poklad.

Pokiaľ nemilujeme a neceníme si Ježiša takýmto spôsobom, potom ho nepoznáme. Nekonečný život v ňom a s ním je jednoducho nepopierateľne cennejší než čokoľvek iné, čo si môžeme kúpiť, postaviť, alebo získať tu na zemi. Rozľahlé domy sú ako nič. Nádherné drahé autá sú ako nič. Oblečenie, koníčky, produkty od Apple, knihy, obchody, zvieratá, televízie — to všetko je nič v porovnaní s naším Kristom. Pre nás je hodný všetkého.

Všetka naša sila

Náš poklad je všetkou našou silou, keď sa cítime slabí. Pavol píše: „Ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova.“ (2. K 12:9) Boh a Spasiteľ, ktorý je hodný všetkého, pre nás tiež robí všetko. Keď padneme, je blízko pri zlomenom a pri tom, čo má zlomené srdce. Keď sa cítime vyschnutí, on je tou potravou a silou, ktorú naša duša potrebuje. V každom prípade, keď sme slabí, jeho sila nás napĺňa a pohlcuje našu slabosť, aby ukázal mieru svojej moci.

Celé naše srdce

On je našou silou, on je tou pravou a neukojiteľnou túžbou našich sŕdc. „Hľadám ťa, Pane, ako vzácny klenot. Vzdať sa ťa bolo by bláznovstvom.“ Je bláznivé nehľadať Ježiša čoraz viac. Každú novú vec, ktorú zbadáme — všetko, čo sa naučíme o tomto Spasiteľovi — nám dáva viac radosti, viac viery a viac pokoja. Ježiš je nikdy neprestávajúcou, nevyčerpateľnou hostinou pre naše duše. Nič našim srdciam nechutí lepšie ako on a vďaka evanjeliu môžeme pokračovať v jedení a neprestať po celú večnosť.

Všetka naša nádej

Ján Krstiteľ pripravoval cestu pre Ježiša a jeho službu, a keď napokon uvidel Krista, povedal: „Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta“ (J 1:29). Najväčšou a najvážnejšou krízou celého sveta a každého z nás, ktorí v ňom žijeme, je hriech. Nemáme žiadnu nádej, pokiaľ niekto iný nemôže alebo nechce zasiahnuť v náš prospech. Dobrou správou je, že Baránok Boží, Ježiš Kristus, vzal náš hriech, náš kríž, našu hanbu na seba, tým, že za nás umrel a potom porazil hriech a smrť za nás tým, že vstal z mŕtvych. Všetka naša nádej je v ukrižovanom a vzkriesenom poklade našich sŕdc.

Naozaj je a ostane naším všetkým vo všetkom.

Marshall Segal © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Mnoho predsavzatí sa nenaplní jednoducho preto, lebo sa nemodlíme. Vykročili sme odvážne, ambiciózne a aj s istým nadšením. Možnože v prvý januárový deň sa za svoje predsavzatia aj modlíme tak, ako sa človek modlí v aute pred tým, než vyrazí na dlhú cestu. No ešte skôr, než sa vôbec vydáme na diaľnicu nového roka, sme už stratili niekde za sebou modlitbu a spolu s ňou aj silu, ktorú potrebujeme, aby sme v akomkoľvek novom zvyku či spôsobe vytrvali. Bez modlitby za pomoc od Boha sa aj naše najzmysluplnejšie predsavzatia rozplynú a celkom stratia. Keby aj zdanlivo uspeli, bolo by to bez toho, že by akýmkoľvek spôsobom prinášali zmysluplné svedectvo o Bohu. Ešte skôr, než si dáte nejaké predsavzatia, rozhodnite sa pre modlitbu. Ak si žiadne predsavzatie nedáte, rozhodnite sa pre zmenu a rast vďaka modlitbe a nie vďaka svojej vlastnej vôli.

Ešte skôr, než si dáte nejaké predsavzatia, rozhodnite sa pre modlitbu.

Ostáva už len niekoľko hodín do konca roku 2016, nový rok sa teda rýchlo blíži, a ja rozmýšľam ani nie tak o tom, čo ja spravím inak, ako skôr o tom, čo spraví Boh vo mne a skrze mňa.

Zmeny, ktoré vo svojom živote najviac potrebujem — môj život viery, manželstvo, stravovacie návyky, šport, moja služba — sa nemôžu začínať ani končiť so mnou. Tak sa musím modliť.

Moja nová modlitba, dôležitejšia pre budúci rok než akákoľvek iná, je táto:

Pane, nauč ma o sebe viac než to, čo už viem, pokor ma znova tým všetkým, čo neviem a učiň, aby to, čo viem, v mojom živote viacej ožilo a bolo sa pravdivejšie.

Pane, pomôž mi, aby som ťa videl viac ako kedykoľvek predtým.

Každý nový deň a každý nový rok sa začína rovnakou modlitbou: „Otvor mi oči, aby som videl zázraky Tvojho zákona.“ (Ž 119:18)  Vďaka Duchu, ktorý v nás prebýva a neuveriteľnou nádherou slov samotného Boha pred očami, nemáme nikdy dôvod uspokojiť sa len s tým, čo už poznáme. Jednoznačne musíme očakávať, že tento rok uvidíme a porozumieme veciam o Bohu, ktoré sme nikdy predtým nevideli.

Nikdy sa neprestaňme modliť, aby nám Boh dal „Ducha múdrosti a zjavenia v poznávaní Jeho a osvietil oči… srdca“, aby sme Ho spoznali lepšie, aby sme spoznávali Jeho nádej, bohatstvo a Jeho moc (Ef 1:17–18). Poproste Boha, aby sa vám tento rok zjavil skrze svoje slovo ešte viac, než kedykoľvek predtým.

Pane, odhaľ mi, ako málo ťa ešte poznám.

Satan je natoľko prefíkaný, že aj naše poznanie Boha dokáže prekrútiť na pokušenie k hriechu. Nepoznaťť Boha vždy vedie k zlu, ale aj poznaťť Boha môže byť bezbožné. O Bohu môžeme vedieť dosť na to, aby sme boli spasení, ale mnohí máme aj poznanie, vďaka ktorému sme pyšní.

Poproste Boha, aby sa vám tento rok zjavil skrze svoje slovo ešte viac, než kedykoľvek predtým.

Apoštol Pavol vystríha: „Ale poznanie vedie k namyslenosti, láska však buduje. Ak si niekto myslí, že poznal niečo, ešte vždy nepoznal tak, ako treba poznať. Ale keď niekto miluje Boha, toho pozná Boh.“ (1. Kor 8:1–3) Je tragédiou, keď teológia, ktorá by nás mala voviesť do úplnej pokory, nám dá zvláštnym obratom pocit, že sme lepší, než naozaj sme. (Rim 12:3)

Pravá teológia, nech už je akokoľvek sofistikovaná, dôsledná a precízna, má znieť ako chvála: „Keď hľadím na Tvoje nebesá, na dielo Tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré si upevnil: Čo je človek, že naň pamätáš? “ (Ž 8:4–5)  Ako sa vám bude Boh viac zjavovať, poproste Ho, aby vám ukázal aj to, ako málo Ho ešte poznáte a ako málo si zaslúžite poznanie, ktorého sa vám dostalo. Poproste Ho, aby ste sa pokorili.

Pane, sprav, aby to, čo o Tebe viem, sa v mojom srdci viac zakorenilo.

Svet nás od útleho detstva učí, aby sme ohodnotili napredovanie všetkými možnými, ale nie správnymi mierami. Dvadsať aj viac rokov sme sa učili matematiku, dejepis alebo inú vedu a rok čo rok sme samých seba hodnotili výsledkami testov a známkami na vysvedčení. No kresťanský život, to jednoducho nie je len nejaký kurz Systematickej teológie. Zrelosť sa meria duchovným monitorom srdca, a nie nejakým globálnym teologickým informačným systémom. Meria sa charakterom, nie vedomosťami.

Ako teda zmeníme to, čo vieme, na to, aby sme naozaj rástli ako kresťania? Skrze modlitbu. Modlitba je iskrou, ktorá zapaľuje plameň poznania, ktoré sme časom nadobudli. Tim Keller píše, že modlitba pretvára teológiu na skúsenosť. Skrze modlitbu prežívame Jeho prítomnosť a prijímame Jeho radosť, lásku, pokoj a Jeho uistenie. Mení sa náš postoj, správanie a charakter… Modlitba je cesta, skrze ktorú sa všetko, čomu veríme a čo Kristus pre nás vybojoval, mení na silu, ktorou disponujeme. Modlitba je cesta, ktorou je pravda zapracovávaná do srdca a začínajú sa vytvárať nové inštinkty, reflexy a sklony. (Modlitba, Keller)

Tak ako zapadlo slnko nad rokom, ktorý uplynul, nech Syn povstane tak ako ešte nikdy predtým na horizonte nášho srdca.

Príliš často milujeme viac to, čo sme sa o Bohu naučili ako Boha samotného a v takom prípade sa náš život nijako podstatne nemení. Získavame viac a viac poznania, ale pritom sa vôbec nemeníme. No ak sa naozaj nikdy nemeníme, je pravda, že sme vôbec poznali Boha? Keller, opierajúc sa o Kalvína, pokračuje: „Možno o Bohu viete veľa, ale Boha naozaj nepoznáte dovtedy, kým poznanie toho, čo pre vás v Ježišovi Kristovi vykonal, nezmení štruktúru základov vášho srdca.“

Viac Boha, menej pýchy a byť viac podobný Kristovi. Tak, ako slnko zapadlo nad rokom, ktorý uplynul, nech Syn povstane tak ako ešte nikdy predtým na horizonte nášho srdca.

MARSHALL SEGAL © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Viete, že okolo vás prebieha boj o večnú spásu duší? A to nielen duší vo vašom bezprostrednom okolí, ale duší každého človeka na zemi — 1,46 miliardy v Indii (80 % hinduistov), 1,42 miliardy v Číne (len 5 % kresťanov), 255 miliónov v Pakistane (96 % moslimov). Miliardy ľudí sa rútia do pekla, mnohí z nich bez toho, aby sa niekto snažil priblížiť im Ježiša.

Neexistuje väčšia vec a neexistuje väčší kráľ, a tí, ktorí milujú túto vec a tohto kráľa, tí, ktorí cítia otrasy a riziká tejto vojny, prijímajú iný životný štýl, vojnovú mentalitu voči životu, času a peniazom.

Strategická a agresívna jednoduchosť

Táto „vojnová mentalita“, ktorú ako prvý hlásal John Piper vo svojej kázni v roku 1983, je už tridsať rokov dedičstvom organizácie Desiring God. Takto ju definujeme v našich základných hodnotách ako služby:

Tak ako národ v čase vojny sústreďuje svoje kolektívne zdroje na víťazstvo vo vojne, aj my sa ako jednotlivci a ako organizácia snažíme sústrediť svoje zdroje na dosiahnutie nášho spoločného cieľa. Veríme, že to zahŕňa strategickú jednoduchosť v súvislosti s nepodstatnými vecami, aby bolo možné viac zdrojov nasmerovať na víťazstvo vo vojne.

Vojnová mentalita nie je (ako sa často nesprávne chápe) len skromnosťou alebo askézou — ako keby bolo nebezpečné tešiť sa z čohokoľvek „nepotrebného“. Nie, je to „strategická jednoduchosť vo vzťahu k nepodstatným veciam“, aby sme mohli uspokojiť potreby, ktoré sú skutočne a večne dôležité. Vojnová mentalita je ambíciou vynaložiť našu energiu, peniaze, naše samotné ja, aby sme vyhrali najväčšiu vojnu, aká kedy bola vedená.

„Vojnová mentalita je ambíciou vynaložiť našu energiu, naše peniaze, naše samotné ja, aby sme vyhrali najväčšiu vojnu, aká kedy bola vedená.“

Chcem znovu vyzvať k vojnovému prístupu k svetovým misiám a píšem najmä pre tých, ktorí sa podobne ako ja necítia povolaní ísť do zahraničia (aspoň nie dnes). Toto je výzva na vyslanie do vojnových oblastí, k tým, ktorí zostávajú doma a podporujú tých, ktorí nastupujú do lietadla a prekračujú kultúrne hranice.

Od tejto slávnej a krutej vojny závisí večnosť. Je to vojna za duše, proti chamtivosti, z radosti.

Bojujte za duše

Vojna svetových misií je v prvom rade bojom za duše. Je to boj za uctievanie. V našom vesmíre je len jeden Kráľ, ale väčšina ľudí mu odmieta venovať aspoň myšlienku. A pretože ho ignorujú a pohŕdajú ním, nielenže prichádzajú o bohatý a večný život, ale čelia aj strašnej večnej skaze. Našou úlohou v misiách je preniknúť do nepriateľských línií a získať čo najviac duší, akýmikoľvek spravodlivými prostriedkami. Pýtame sa: Čo môžem urobiť, aby som priviedol domov ešte jednu umierajúcu dušu?

A nemusíme ísť a mať dôležitú úlohu vo vojne. Niektorí hrdinovia v histórii misií zostali a posielali druhých. Mnohí z nás by mali ísť a všetci by sme mali zvážiť, či ísť — v stávke je toho veľa –, ale nemusíme ísť, aby sme posunuli vojnu za duše medzi národy. Čo by ste mohli urobiť aj z miesta, kde sa nachádzate, aby ste videli, ako sa evanjelium šíri v nedosiahnuteľnej časti sveta?

Pavol je príkladom tejto vojnovej mentality, keď svojmu mladšiemu učeníkovi hovorí: „Preto znášam všetko kvôli vyvoleným, aby s večnou slávou dosiahli aj oni záchranu, ktorá je v Kristovi Ježišovi“ (2. Tim 2:10). Bol ochotný znášať väzenie (a aj horšie veci) len preto, aby videl, ako je zachránená ešte jedna duša.

Niekoľko veršov predtým apoštol hovorí viac o tomto vojnovom úsilí:

„Ty teda, syn môj, posilňuj sa milosťou, ktorá je v Kristovi Ježišovi. A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zveruj to spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní vyučovať aj iných. Spolu (so mnou) znášaj protivenstvá ako dobrý bojovník Krista Ježiša. Nikto z vojakov sa nepletie do zamestnaní (každodenného) života, aby sa páčil svojmu vojvodcovi.“ (2. Tim 2:1–4)

Počujeme takéto zmýšľanie: „Znášaj protivenstvá ako dobrý bojovník;“ „Nikto z vojakov sa nepletie do zamestnaní (každodenného) života.“ Ale čo je vojna? Vojna znamená hovoriť viacerým ľuďom o Ježišovi, ktorí hovoria ďalším ľuďom o Ježišovi, ktorí hovoria ďalším a ďalším ľuďom o Ježišovi. Voláme ľudí, prosíme ľudí, aby prišli k spasiteľskému Kráľovi.

Pre nás to možno neznie ako vojna, ale pre Pavla áno. Prečo by to tak malo byť? Pravdepodobne preto, že rozprávať ostatným o Ježišovi nás nestálo to, čo stálo jeho (aspoň zatiaľ nie), a pretože sme stratili zmysel pre to, čo je v stávke. Ježiš hovorí: „I pôjdu títo do večného trápenia, ale spravodliví do večného života“ (Mt 25:46). Keď skutočne veríme v peklo, posielame ľudí ako do vojny. Prebieha kozmická bitka a milióny ľudí hynú, pretože nikdy nepočuli o Ježišovi.

Teraz už vojna o duše nie je neistá. Ježiš hovorí: „Moje ovce počúvajú môj hlas, aj ja ich poznám a nasledujú ma. Ja im dávam večný život, a nezahynú naveky, a nikto mi ich nevytrhne z ruky“ (J 10:27–28). Víťazstvo je isté. Vyhráme. Ale stále musíme bojovať — a za veľkú cenu.

Bojujte proti chamtivosti

Toto je tiež boj proti chamtivosti. Opäť platí: „Nikto z vojakov sa nepletie do zamestnaní (každodenného) života, aby sa páčil svojmu vojvodcovi.“ Dobrí vojaci sa nemiešajú a nenechajú sa rozptyľovať „civilnými záležitosťami“. Nezbehli z bojiska, pretože ich pohltili všetky veci, ktoré zaujímajú svet a pre ktoré žije. Platí to pre tých, ktorí idú, a platí to aj pre tých, ktorí vysielajú.

Ak by sa niekto pozorne pozrel na vaše výdavky a dary, videl by, že ste vo vojne? A ak áno, za čo by ste podľa neho bojovali? Ak ste ešte nezačali podporovať Božie dielo medzi národmi, čo keby ste sa pokúsili nájsť jedného misionára, napríklad prostredníctvom vašej miestnej cirkvi, ktorého by ste mohli začať dnes modlitebne podporovať?

Verní poslovia sa nemiešajú do civilných činností, pretože aj my sme boli povolaní do vojny — a pretože vieme, že chamtivosť je samovražedná pre dušu. Povedal vám už niekto, aké nebezpečné je sebectvo a chamtivosť?

„Ale tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a do osídla, do mnohých nerozumných a škodlivých žiadostí, ktoré ponárajú ľudí do záhuby a zatratenia. Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí, po ktorých niektorí zatúžili, tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí.“ (1. Tim 6:9–10)

Ak ste vyrastali v Amerike, (pravdepodobne) ste nepočuli, že peniaze sú nebezpečné. Nie, počujeme odkaz, že peniaze sú kráľom. Mnohí sú oddaní láske k peniazom. Ako vysielatelia teda bojujeme proti chamtivosti — pretože vieme, že vrhá ľudí do záhuby a skazy a pretože vytiahne silných, zdravých vojakov z vojny.

Bojovať proti chamtivosti neznamená, že sa vyhýbame peniazom. Vyhrávať vojnu za duše — vysielať viac misionárov, oslovovať nedosiahnuté skupiny ľudí, budovať zdravé cirkvi, učiť národy zdravému učeniu — si bude vyžadovať veľa peňazí. Prijať mentalitu vojnového stavu neznamená vyhýbať sa peniazom; znamená to zabiť lásku k peniazom a zarábať, šetriť, utrácať a dávať peniaze spôsobmi, ktoré ctia Boha. Znamená to viesť vojnu proti chamtivosti v mene lásky.

Bojujte z radosti 

Napokon, toto je vojna z radosti. Vedieme vojnu za duše, proti chamtivosti, z radosti. Apoštol Pavol hovorí kresťanom v Korinte:

„Ja veľmi rád vynaložím všetko, aj seba samého vynaložím za vaše duše.“ (2. K 12:15)

To je hymna vojnovej mentality. Pavol nám hovorí, čo skutočne znamená víťazstvo: Obetujem sa a vynakladám svoje sily pre vaše duše. Umieram sám sebe pre vaše duchovné a večné dobro. Hovorí nám tiež, že tento životný štýl je oveľa viac ako len peniaze: Budem sa obetovať a vynakladať svoje sily — ide o peniaze, čas, pozornosť a bolesť srdca. A všetko to robí s radosťou.

„Vojna svetových misií je v prvom rade bojom za duše. Je to boj za uctievanie.“

Túto vojnu vedieme s úsmevom, lebo v boji je radosť a my nemôžeme byť porazení. Ježiš hovorí: „Blahoslavenejšie“ — šťastnejšie — „je dávať, ako brať“ (Sk 20:35). Veríte mu? Naozaj veríte, že je väčším požehnaním dávať na potreby druhých, najmä na ich duchovné potreby, ako prijímať a užívať si v tomto živote mimoriadne pozemské pohodlie? Veríte, naozaj veríte, že je väčším požehnaním dávať pre dobro duší, ako míňať na seba?

Keď si nechávame to, čo by sme mali dať, prichádzame o najväčšiu a najplnšiu radosť. Platí to pre tých, ktorí idú, ktorí riskujú svoje životy, aby priniesli evanjelium neosloveným národom. A platí to aj pre tých, ktorí posielajú, ktorí radi vynakladajú prostriedky a obetujú sa, aby podporili tých, ktorí idú.

Armáda, ktorá stojí za armádou

Nedávno som čítal knihu Flags of Our Fathers (Vlajky našich otcov), ktorá rozpráva príbeh šiestich tínedžerov, ktorí sa prihlásili do námornej pechoty a počas druhej svetovej vojny nakoniec vyvesili americkú vlajku na ostrove Iwodžima. Keď som premýšľal o kľúčovom význame vysielateľov, zaujala ma najmä armáda, ktorá stojí za armádou:

„Americkí civilisti sa zmobilizovali za týchto bojujúcich chlapcov. Za každým mužom na palube lodí stoja stovky pracovníkov: v továrňach, mestách a mestečkách, na farmách v srdci krajiny.“ [Toto boli vysielatelia.] Pre každého zo 70 000 vojakov námornej pechoty bolo na lode naložených 1 322 libier zásob a vybavenia — ponožky, deky, baterky, obväzy, guľomety, granáty, strelivo, jedlo a voda.

Za každým vojakom stála armáda. A za každým misionárom potrebujeme armádu. Títo misionári nepotrebujú guľomety a granáty. (Hoci môžu potrebovať ponožky, deky a baterky.) Rozhodne potrebujú modlitby a finančnú podporu (a to veľkom množstve).

Aby sme vyhrali vojnu za duše, potrebujeme tých, ktorí zostanú v tyle a budú sa plne, veľkoryso a radostne angažovať v boji.

Marshall Segal © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Možno si si nemyslel, že tvoje srdce ochladlo. Proste si predpokladal, že život bol plný a náročný, že tvoja mladícka vášeň a oddanosť dozreli a ustálili sa. Ježiš tomu určite rozumie. Neskôr v živote bude určite čas zobrať to znova serióznejšie.

Drsnou realitou pre každého z nás, ktorí sa staneme vlažnými, je však to, že Ježiš nerozmaznáva našu ľahostajnosť, našu zaneprázdnenosť menej dôležitými vecami, naše nenápadne zajatie svetskosťou. Nesympatizuje s našou neviazanosťou. Ježiš opovrhuje duchovnou nejednoznačnosťou.

„… poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, vypľujem ťa z úst.“ (Zjav 3:15–16)

Toto sú duše, ktoré majú dostatok tepla na to, aby sa cítili v kostole príjemne, dostatok strachu, aby sa vyhli zjavnej nemorálnosti, dostatok viny, aby raz za čas otvorili Bibliu, dostatok potreby pomodliť sa v obzvlášť ťažkých dňoch. Nevzdajú sa Ježiša, ale nevzdajú sa ani samých seba. Pokúšajú sa byť dostatočnými kresťanmi, aby sa vyhli peklu, ale väčšinu svojho času, peňazí a pozornosti venujú snahe nájsť nejaké nebo tu na zemi.

Choroba alebo príznak?

Kto teda inšpiroval tieto Ježišove tvrdé slová? Zbor v Laodicei, siedmy zo siedmich zborov v druhej a tretej kapitole Zjavenia Jána, jediný, ku ktorému Ježiš nepovedal nič pozitívne.

Tí, ktorí sa spoliehajú na seba, netušia, ako mnoho musia obetovať, aby si udržali svoju hrdosť.

Tyatírsky zbor toleroval sexuálnu nemravnosť, Ježiš však môže pochváliť ich „lásku, i vieru, i službu, i tvoju trpezlivosť“ (Zjav 2:19). Sardský zbor spí a odumiera, Ježiš však môže pochváliť tých zopár, ktorí sú stále „hodní“ (Zjav 3:4). Pre vlažný zbor v Laodicei nemá žiadnu pochvalu, iba prenikavé varovanie. Predstavte si, že by naše zbory reagovali na duchovnú vlažnosť rovnako ako na sexuálnu nemorálnosť.

Vlažnosť však nebola jedinou chorobou v Laodicei. Bol to príznak vážnejšieho stavu: spoliehania na seba.

„Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, vypľujem ťa z úst. Keď hovoríš: som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý.“ (Zjav 3:16–17)

Prečo ochladla oddanosť laodicejského zboru ku kráľovi Ježišovi? Pretože zabudli, že Ho potrebujú. Stali sa príliš sebavedomými, príliš pohodlnými, príliš úspešnými na to, aby videli, akí sú biedni, úbohí, chudobní a slepí. A ich sebestačnosť bola zjavnejšia a urážlivejšia kvôli ich okolnostiam. Dejiny nám hovoria, že ich mesto bolo zničené zemetrasením v roku 60, a napriek tomu odmietlo pomoc. Laodičania boli príliš hrdí na to, aby prijali pomoc. A zdá sa, že táto pýcha infikovala aj zbor. Pýcha, ktorá nie je neznáma zborom (a dušiam) v bohatých častiach dnešného sveta.

V tomto varovaní nejde iba o vlažnú lásku k Ježišovi, ale o to, čo tak často ochladzuje našu lásku k Nemu — popieranie toho, že Ho potrebujeme.

Aby si videl

Zatiaľ čo Ježiš reaguje prekvapujúco znechutene — „vypľuvnem ťa z úst“ –, približuje sa s ešte viac prekvapujúcou vrúcnosťou.

„… radím ti: kúp si odo mňa ohňom prepáleného zlata, aby si zbohatol, biele rúcho, aby si sa odel, aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty, a (kúp si) kolýriovej masti pomazať si oči, aby si videl.“ (Zjav 3:18)

Všimni si láskavosť Jeho pokarhania. Myslíte si, že ste bohatí? Spravím vás bohatšími, ako si dokážete predstaviť. Myslíte si, že ste zabezpečení? Oblečiem vás do odevov spravodlivosti, ktoré sa nikdy neroztrhnú ani nezblednú. Myslíte si, nič nepotrebujete? Ukážem vám, akí ste slepí — a ako slepota mizne pred mojou láskou.

Tí, ktorí sa spoliehajú na seba, netušia, ako mnoho musia obetovať, aby si udržali svoju hrdosť. Keď sa držia svojho falošného pocitu kontroly, prichádzajú o zvrchovanú nebeskú pomoc. Vzdávajú sa milosrdnej a zázračnej príležitosti konečne naplno vidieť. Strácajú Ježiša, pretože nedovolia, aby im poslúžil.

Ak sa vzdáme spoliehania na seba, oživíme svoju prvú lásku, Ježiš v nás zapáli oheň, ktorý sa nedá uhasiť.

„Ja všetkých, ktorýchkoľvek milujem, vychovávam a trestám. Rozhorli sa teda a kajaj sa!“ (Zjav 3:19) Ježišove tvrdé slová majú zahriať vlažné srdcia. Nie sú určené na to, aby vzbudzovali zúfalstvo a sebaľútosť, ale pokánie a bdelosť. „Vypľujem ťa z úst,“ je prehlásenie lásky, nie nepriateľstva. Ježiš hovorí, dokonca prosí — chcem znova cítiť horúčavu vašej horlivosti. Odložte svoje trpké spoliehania na seba a nechajte ma rozpáliť oheň, ktorý vo vás vyhasína.

Kráľ, ktorý stojí vonku

Akokoľvek ďaleko vlažní zablúdili, akokoľvek často sme odmietli Jeho starostlivosť a silu, akokoľvek chladné sú naše srdcia, Ježiš zostáva pri nás, pripravený nám odpustiť, obnoviť nás a prijať.

„Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou. Kto zvíťazí, tomu umožním sedieť so mnou na mojom tróne, tak ako aj ja som zvíťazil a sedím so svojím Otcom na Jeho tróne.“  (Zjav 3:20–21)

Kráľ nebies nás nenechá hľadať ďaleko. Aj keď sa spoliehame na seba, odkladáme modlitbu a pomaly sa vzďaľujeme, zostáva blízko. Je za dverami, hneď vonku — dokonca aj teraz. Nechce nás vypľuť z úst, chce s nami jesť, smiať sa a spievať na hostine svojej milosti a milosrdenstva. A nielen za Jeho stolom, ale aj na Jeho tróne. Naše srdcia môžu byť nateraz náchylné k ochabovaniu, ale nebudú také, keď budeme bežať a vládnuť so vzkrieseným Kristom v sláve.

Vlažnosť nás stavia do špeciálneho nebezpečenstva, pretože vďaka náznaku tepla sa môžeme cítiť živí. Ak nebudeme činiť pokánie — ak neprivítame klopkajúceho, čakajúceho a hľadajúceho Kráľa — vyberieme si slepotu, nahotu a chudobu. A odmietne a odsúdi nás Ježiš, ktorý nás mohol oslobodiť a uzdraviť našu slepotu.

Ak sa ale vzdáme nášho spoliehania na seba a oživíme našu prvú lásku, rozpáli v nás oheň, ktorý sa nedá uhasiť.

Marshall Segal  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Ponáhľali sme sa späť do obývačky k veľkému oknu s výhľadom na našu záhradu. Odkedy sme sa sem nasťahovali, toto okno bolo naším najobľúbenejším miestom v dome. Oči môjho syna hľadali jeden zo stromov, hľadali a hľadali, a potom to znova uvidel. „Otec, tam! Tam! Vidíš to? Vidíš to?“ A ja som to videl. Asi 7,5 metra nad zemou na jednom z našich najvyšších stromov sedel na jednej z vetiev veľký medvedík čistotný.

Najprv sme predpokladali, že je to medvedík čistotný (príliš veľký na veveričku, príliš malý na medveďa, príliš tučný a chlpatý na vtáka). Sedeli sme ako prikovaní a sledovali jeho zadnú časť — čakali sme, kedy začne jesť, liezť, spadne alebo sa aspoň poškriabe. Potom sa pohol. Jeho chvost sa zvesil dole, takže sme mohli vidieť jeho charakteristické čierno-šedé pruhy. „Otec, jeho chvost! Je to medvedík čistotný!“

Keď som sa pozrel do očí svojho syna — a v tých očiach bolo toľko vecí –, videl som múdrosť, ktorú som kedysi mal a teraz sa niekedy snažím vybaviť si ju. V tej chvíli bol on mojím učiteľom a ja som bol jeho synom.

Monotónnosť alebo kreativita?

Pre „dospelých“ ľudí ako som ja, sú medvedíky čistotné takmer okamžite na príťaž. Vytvárajú si domovy pod verandami a zliezajú do komínov. Odtrhávajú šindle a robia diery do stien. Keď ich uvidíme, siahneme po telefóne, aby sme zaplatili niekoho, kto ich príde odstrániť. Ak je to možné, do jedného pracovného dňa.

Keď moje deti vidia medvedíka čistotného, vidia úplne iné zviera. Vôbec sa nezaujímajú o konštrukčnú integritu veránd, ani o možnosť vniknutia štvornohého votrelca do domu. Pre nich je kontrola zvierat ako KGB (stačí sa pozrieť na akýkoľvek animovaný film s pracovníkmi kontroly zvierat). Nie, keď vidia medvedíka čistotného, pokojne by to mohol byť aj triceratops. Nevidia problémy, vidia zaujímavosti. Kladú otázky (veľa otázok): Odkiaľ má tie pruhy? Prečo spí cez deň? Má nejakých priateľov? Môžem ho pohladkať? My vidíme problémy, oni vidia krásu. My vidíme monotónnosť, oni vidia kreativitu. My vidíme nepríjemnosť, oni vidia príbeh.

Ach, koľko by sme sa od nich mohli naučiť, o koľko viac by sme mohli vidieť ich očami. G. K. Chesterton píše:

„Deti majú prebytok vitality, pretože sú v duchu divoké a slobodné a preto chcú, aby sa veci opakovali a nezmenili. Vždy hovoria: „Urob to znova;“ a dospelý človek to robí znova, až kým nie je takmer mŕtvy. Lebo dospelí ľudia nie sú dosť silní, aby sa tešili z monotónnosti.“ (Ortodoxia, str. 81)

Čo vidia šesťročné deti

Nedávno som pocítil svoju slabú predstavivosť, keď sme s rodinou išli zbierať jablká do miestneho sadu. Hoci naše deti jedli jablká každý týždeň, bola to ich prvá príležitosť skutočne si jedno odtrhnúť zo stromu.

Bolo vidieť, ako im to v hlavách pracuje na plné obrátky a snažia sa spojiť si súvislosti — poznali jablká aj stromy, ale nedokázali si predstaviť, že by sa takto držali za ruky. S úžasom hľadeli hore, ako sa vetvy, podobné tým, ktoré našli v našej predzáhradke, teraz natiahli, zabalené v jasne zelených svetroch, a takmer im podali šťavnaté červené ovocie. A samozrejme, chutili lepšie ako akékoľvek iné, ktoré sme kedy kúpili v obchode.

„Boh stvoril svet, ktorý môže obdivovať aj On sám.“

Na našu hanbu, moja žena a ja sme už viac nedokázali spájať súvislosti. Snažili sme sa len zabrániť deťom, aby po sebe hádzali jablká alebo obťažovali nevinných okoloidúcich, ktorí okolo nás plnili vrecia. Kto z nás teda videl skutočnú realitu sadu? Kto videl jablká také, aké skutočne sú — 6-ročné dieťa alebo 36-ročný dospelý? Chesterton sa k tomu vyjadruje takto:

„Keď sa nás opýtajú, prečo sa vajcia menia na vtáky, alebo prečo na jeseň padá ovocie, musíme odpovedať presne tak, ako by odpovedala víla kmotrička, keby sa jej Popoluška opýtala, prečo sa myši zmenili na kone, alebo prečo jej o polnoci zmizli šaty. Musíme odpovedať, že je to kúzlo… Jediné slová, ktoré ma kedy uspokojili pri opisovaní prírody, sú výrazy používané v rozprávkových knihách: „kúzlo,“ „čaro,“ „očarovanie.“ Vyjadrujú svojvoľnosť faktu a jeho tajomstvo. Strom rodí ovocie, lebo je to čarovný strom. Voda tečie z kopca, lebo je očarovaná. Slnko svieti, lebo je očarované.“ (str. 71–72)

Naša desaťročia trvajúca znalosť tohto kúzla nijako nezmenšuje jeho čaro.

To, že sme videli Boha robiť svoje zázraky znova a znova, neznamená, že sú menej zázračné. To, že vieme predpovedať, čo sa stane — z vajíčka sa vyliahne vták, na strome rastú jablká, po búrke sa objaví dúha — neznamená, že sa to náhle stáva „prirodzeným.“ Aj keď nám moderná veda môže nahovárať niečo iné, nič vo stvorení nejde na autopilota. Nie, Syn Boží „udržuje všetko,“ každé jablko každého druhu v každom sade, „svojím mocným slovom“ (Žid 1:3) — dokonca aj tie v košíkoch v obchodoch.

Boh nezostarol

Týmto spôsobom sú naše roztomilé, „naivné“ deti našimi profesormi teológie. Pozrite sa, ako Chesterton sleduje typickú predstavivosť chlapca v nebi:

„Dospelí ľudia nie sú dosť silní, aby sa tešili z monotónnosti. Ale možno Boh je dosť silný, aby sa tešil z monotónnosti. Je možné, že Boh každé ráno hovorí slnku: „Urob to znova“ a každý večer mesiacu: „Urob to znova“. Možno to nie je automatická nutnosť, ktorá robí všetky sedmokrásky rovnaké; možno Boh stvoril každú sedmokrásku osobitne, ale nikdy sa neunavil pri ich tvorení. Možno má večnú túžbu detstva; lebo my sme zhrešili a zostarli, a náš Otec je mladší ako my. Opakovanie v prírode nemusí byť len jednoduchým návratom, môže to byť divadelný prídavok.“ (str. 81–82)

Neveríte mu? Tak nech vám to povie sám Boh svojimi vlastnými slovami:

„Vtedy riekol Boh: Buď svetlo! A bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré… Boh pomenoval súš zemou a nahromadené vody pomenoval morom. Boh videl, že to bolo dobré… A Boh videl, že to bolo dobré… A Boh videl, že to bolo dobré… A Boh videl všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (1. M 1:3–31)

Boh stvoril svet, ktorý môže obdivovať aj On sám. A my len predpokladáme, že ho to všetko nakoniec omrzelo, pretože my nie sme On, pretože nevidíme tento svet tak, ako ho vidí On — pretože predpokladáme, že je ako my.

„Doprajte si priestor, aby ste opäť mohli byť zvedaví a klásť otázky, ktoré ste sa už desaťročia neopýtali.“

Ak pochopíte, čo Chesterton hovorí, už nikdy nebudete vnímať západ slnka rovnako. Je to ešte úžasnejšie, keď si uvedomíte (ako mi raz ukázal jeden pastor), že Boh nám nielenže každých 24 hodín maľuje nový západ slnka, ale že keď sa svet otáča, maľuje západy slnka neustále. Nikdy neodloží štetec. Niekde na svete práve teraz opäť sprevádza slnko pod horizont, pomaly ho vedie svojím štetcom a mieša oranžové, fialové a modré farby.

A keď to robí, jeho srdce sa vznáša nad tým, čo vidí. Lebo pokiaľ ide o západy slnka, Boh je viac ako môj syn, než ako ja.

Pamätajte, že zabúdate

Táto otupujúca dynamika u dospelých má korene v nepatrnej, ale nebezpečnej zábudlivosti. Chesterton nás varuje, že nakoniec to všetko nie je o medvedíkoch, jablkách a západoch slnka:

„Všetci sme zabudli, kým skutočne sme. Všetko, čo nazývame zdravým rozumom, racionalitou, praktickosťou a pozitivizmom, znamená len to, že v určitých nemenných fázach nášho života zabúdame, že sme zabudli. Všetko, čo nazývame duchom, umením a extázou, znamená len to, že na jeden strašný okamih si spomenieme, že sme zabudli.“ (str. 74)

Nechali ste sa ukolísať do zabúdania? Zabudli ste dokonca, že ste zabudli? Zavalili vás starosti sveta, klamstvo bohatstva a túžby po iných veciach, ktoré pomaly udusili vašu schopnosť úžasu a obdivu? Potom si nájdite ovocný sad alebo miestny park. Vyjdite von za súmraku. Vyberte sa na prechádzku, ktorú ste tak dlho odkladali. A snažte sa nájsť zajačiky, veveričky, vtáky a hmyz, ktoré ste sa naučili ignorovať. Doprajte si priestor, aby ste opäť mohli byť zvedaví a klásť otázky, ktoré ste sa už desaťročia neopýtali.

A ak náhodou máte nejaké šesťročné dieťa, zoberte ho so sebou.

Marshall Segal © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Tak som kedysi uvažoval aj ja. Myslel som si, že kresťanstvo sľubuje utrpenie a šťastie až potom — v nebi. Zriekni sa seba samého, vezmi svoj kríž, teraz trp a jedného dňa ťa Boh vezme domov a urobí ťa šťastným. Boh určite urobí všetkých veriacich nesmierne šťastnými v nových nebesiach a na novej zemi: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú“ (1. K 2:9).

Ale pre tých, ktorí poznajú Ježiša, šťastie nie je len budúcou nádejou, je to súčasná a trvalá realita — dokonca aj v utrpení.

Pokladajte si za najväčšiu radosť

Naše poslanie v Desiring God hovorí, že existujeme, aby sme „povzbudzovali ľudí k životu pre Božiu slávu tým, že im pomáhame nájsť uspokojenie v Bohu nadovšetko, najmä v ich utrpení… “ Hlboko zakorenená možnosť radosti v utrpení má svoje korene v celom Božom svedectve v Písme.

Apoštol Pavol bol napríklad opakovane väznený, bitý palicami, ohováraný svojimi nepriateľmi, päťkrát bičovaný, takmer ukameňovaný, často bez prísunu jedla a vody, bez prístrešia a spánku — „v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od lotrov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi“ (2. K 11:26) — a napriek tomu bol vždy radostný (2. K 6:10). Veliteľ väzňov mohol zo svojej cely, v osamelosti, nespravodlivosti a utrpení napísať: „Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: radujte sa!“ (F 4:4)

A veliteľ väzňov nie je jediný. Kráľ Dávid napísal v čase zrady, keď bol ohováraný a prenasledovaný: „Dal si mi väčšiu radosť do srdca, ako keď oni majú mnoho obilia a muštu“ (Ž 4:8). Apoštol Jakub objavil ten istý poklad: „Bratia moji, pokladajte si za najväčšiu radosť, že“ — že čo? — „prišli na vás rozličné pokúšania“ (Jk 1:2). Radujte sa nie po skúškach, ale počas nich, v nich a cez ne. A samozrejme, vodca trpiacich ich všetkých viedol, keď znášal najhoršiu, najbolestivejšiu temnotu, akú si možno predstaviť „kvôli radosti, čo Ho čakala“ (Žid 12:2, prekl. z angl.).

Čo znamená byť požehnaný

Náš cieľ pomáhať trpiacim zostať spokojnými má korene v Písme, ale aj v Božom svedectve skutočných trpiacich svätých.

Pravdepodobne poznáte niektorých kresťanov, ktorí nemajú dôvod byť takí šťastní, ako sú. Takíto ľudia prežili viac bolesti ako väčšina, a napriek tomu majú viac radosti ako väčšina. Okúsili Božiu dobrotu v údolí tak, ako ju nikdy neokúsili na vrchole hory — a ich radosť tam v tme žiari jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Boh dostáva ešte väčšiu slávu, pretože sa im darí, aj keď sa im vôbec nedarí.

„Ale pre tých, ktorí poznajú Ježiša, šťastie nie je len budúcou nádejou, je to súčasná a trvalá realita.“

Mohol by som menovať celý rad týchto úžasných, krásnych cudzincov — ľudí, ktorých tento svet nie je hoden — ale spomeniem len jedného. Vaneetha prekonala v detstve nespočetné množstvo operácií, nechcený rozvod, náhlu stratu dieťaťa a teraz aj ochorenie, ktoré jej spôsobuje chronickú bolesť a výrazne obmedzuje jej pohyb. No aj napriek tomu je možno najšťastnejšou dušou, akú som kedy stretol.

Ako je to možné? Ako to môže byť? Ona nám to vysvetľuje:

Písmo ukazuje, že požehnanie je všetko, čo nám Boh dáva, aby sme boli v Ňom plne spokojní. Všetko, čo nás približuje k Ježišovi. Všetko, čo nám pomáha vzdať sa dočasného a pevnejšie sa držať večného. A často sú to práve zápasy a skúšky, bolestivé sklamania a nenaplnené túžby, ktoré nám to najlepšie umožňujú.

Vaneetha je živým, dýchajúcim a spievajúcim dôkazom toho, že pravá radosť je najsilnejšou a najtrvalejšou silou vo vesmíre. Kresťanský hedonizmus nás nabáda k bezostyšnému hľadaniu potešenia v Bohu pre Božiu slávu. Veríme, že Boh je v nás najviac oslávený, keď sme v ňom najviac spokojní. Keď sa staneme kresťanmi, nevzdávame sa šťastia a nepozastavujeme svoje úsilie pre skúšky. Nie, úsilie o skutočné šťastie začína, keď nasledujeme Ježiša, a nikdy, nikdy nekončí, ani v utrpení.

Bolestivá, ale nesmierne šťastná

Na jeseň roku 2012, keď sa John Piper po 33 rokoch pripravoval na odchod z funkcie pastora, predniesol poslednú sériu kázní. Počas štyroch mesiacov predniesol desať kázní, v ktorých sa zameral na desať základných právd, ktoré chcel zanechať zboru, ktorý tak miloval. Posledná bola zámerná aj nezabudnuteľná (v ten deň som sedel v kostole): „Smutní, ale vždy radostní,“ na základe 2. listu Korintským 5:20–6:13. Povedal:                                            

To, čo svet potrebuje od cirkvi, je naša nezlomná radosť v Ježišovi uprostred utrpenia a smútku.

A tento tón tam bol od začiatku. V knihe Desiring God (Túžba po Bohu) venuje pastor John celú kapitolu téme „Utrpenie: Obeta kresťanského hedonizmu.“ Píše:

„Cesta na Kalváriu s Ježišom nie je cestou bez radosti. Je to cesta bolestivá, ale zároveň nesmierne šťastná. Keď si vyberáme pominuteľné potešenie z pohodlia a istoty namiesto obetí a utrpenia misie, evanjelizácie, služby a lásky, rozhodujeme sa proti radosti… V snahe dosiahnuť radosť prostredníctvom utrpenia zvelebujeme všetko uspokojujúcu hodnotu zdroja našej radosti. Sám Boh žiari ako svetlo na konci nášho tunela bolesti.“ (str. 287 — 288)

Marshall Segal © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.orgwww.desiringgod.org

Bledé, nehybné telo, ktoré teraz videli, hlásalo slabosť, nie silu; porážku, nie víťazstvo; potupu, nie slávu; zúfalstvo, nie nádej. Prečo sme si mysleli, že bude iný?

Po všetkých tých rokoch sme si tak zvykli na nedeľu, že si len ťažko dokážeme predstaviť tie strašidelné hodiny predtým, keď tri dni ležali všetky ich nádeje mŕtve v hrobe. Ale blázni to neboli. Telo, ktoré pochovali, ako sa čoskoro dozvedeli, bolo semienkom, ktoré malo vyklíčiť a rozkvitnúť.

Len ďalšia nedeľa?

To, čomu veríte, že sa stalo v to skoré ráno, rozhodne o tom, čomu budete veriť o všetkom ostatnom.

„To, čomu veríte, že sa stalo v to skoré ráno, rozhodne o tom, čomu budete veriť o všetkom ostatnom.“

Buď je Veľkonočná nedeľa ústredným bodom celých dejín, ich kľúčom k odpovedi a ťažiskom, prelomením úplne nového vesmíru — alebo to bola len ďalšia nedeľa. Buď kedysi mŕtvy syn z nejakého malého mestečka vstal z vlastného hrobu — alebo sa zlodeji spolčili, aby ukradli jeho telo. Buď kresťanstvo vysvetľuje každú túžbu a otázku ľudského srdca, alebo sme jedni z najúbohejších ľudí, ktorých treba ľutovať (1. K 15:19). Buď Ježiš zostal v ten deň mŕtvy, alebo je stále nažive.

Veľká noc je tiež dobrým časom na to, aby sme si pripomenuli, kde by sme boli, keby sa Veľká noc nestala — keby to bola len krásna, inšpirujúca rozprávka, len hrejivá nádej, ktorej sa možno držať. „Ale ak Kristus nebol vzkriesený,“ hovorí nám apoštol Pavol, „daromná je vaša viera, ešte vždy ste vo svojich hriechoch“ (1. K 15:17). A tak o dva verše ďalej: „Ale ak jedine v tomto živote máme nádej v Krista, tak sme najúbohejší zo všetkých ľudí.“ Aký žalostný by sa potom zdal váš život, keby ste sa mýlili v Ježišovi?

Váš život bez Veľkej noci

Ak Kristus nevstal z mŕtvych, ešte vždy ste vo svojich hriechoch. Odpustenie, o ktorom ste si mysleli, že ste ho našli, je len fantázia. Všetka vina a hanba, ktoré ste nechali vedľa kríža, vás skutočne celé tie roky prenasledujú a čoskoro si vás nájdu. Hriechy, o ktorých ste si mysleli, že sú zrušené, sú opäť vaším dlhom, ktorý musíte zaplatiť. Každé zlo, ktoré ste povedali, pomysleli si alebo urobili, je položené späť na vaše plecia. Urazili ste toho, kto môže telo aj dušu uvrhnúť do pekla, a nemáte žiadneho obhajcu ani veľkňaza, žiadneho Baránka. Bezpečie oltára sa stalo hrôzou šibenice.

A ak Kristus nevstal z mŕtvych, vaša viera je márna. Všetka nádej, námaha a obeta, ktorú ste vynaložili na nasledovanie Ježiša, boli zničujúcou stratou. Ak nevstal, nemôže urobiť nič pre vaše hriechy; nemôže urobiť nič pre vaše bolesti srdca; nemôže urobiť nič pre vašu slabosť, zmätok, chorobu a bolesť. Vaša kotva sa uvoľnila, vaša plachta sa roztrhla, váš záchranný čln sa potopil. Keby bol kríž koniec, kresťanstvo by nestálo ani za minútu ďalšieho premýšľania, o viere ani nehovoriac.

Viete si predstaviť, aký hrozný by bol váš život, keby sa nakoniec ukázalo, že Veľká noc nie je nič iné ako pestré farby a plastové vajíčka?

Kde je tvoje víťazstvo?

Náš život by bol tragédiou, keby bol Ježiš stále mŕtvy, ale on je živší ako kedykoľvek predtým. Mohli by ste prekopať všetky kontinenty na zemi, a nenašli by ste jeho kosti, pretože sedí na nebeskom tróne. Zjavil sa v tele a krvi a s oslávenými jazvami stovkám ľudí a potom vstúpil na nebesá pred očami svojich učeníkov. A akokoľvek pochmúrny by bol náš hriechom prekliaty život, keby nikdy nevstal z mŕtvych, naša budúcnosť je oveľa svetlejšia, pretože vstal.

Ak ste dúfali v Krista a on vstal z mŕtvych, potom nie ste vo svojich hriechoch. Ako môže toto zovšednieť? Narodili ste sa do hriechu a zúrili ste, každý svojím spôsobom, proti Bohu, ktorý vás stvoril. Boli ste určení na osud oveľa horší ako smrť — na večné, vedomé muky. A potom ste už neboli. Sám Boh sa postavil medzi vás a svoj hnev. Teraz, v Kristovi ste predurčení na večnú, vedomú, stále sa zväčšujúcu radosť.

A ak Kristus vstal z mŕtvych, vaša viera nie je márna. Nie, vaša viera premohla svet (1. J 5:4). Skrze vieru „všetko je vaše, či Pavel, či Apollo, či Kéfas, či svet, či život, či smrť, či prítomné, či budúce veci, všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus je Boží“ (1. K 3:21–23). Ak Ježiš vstal z mŕtvych, patrí vám aj smrť a jedného dňa pokľakne, aby vám slúžila. Prázdny hrob odhaľuje naše dedičstvo a zapečaťuje ho pre nás. Ježiš už zaspieval chór, ktorý jedného dňa bude spievať za nás:

Pohltená je smrť vo víťazstve.

Kde je, ó smrť, tvoje víťazstvo?

Kde je, ó smrť, osteň tvoj? (1. K 15:54–55)

Prichádzajúca Veľkonočná nedeľa

Apoštol vedel, ako veľa závisí od tejto nenápadnej jaskyne za Jeruzalemom. A vedel, aké ťažké bude uveriť tomu, čo sa tam stalo. A vedel, že bude ešte ťažšie uveriť, že to isté sa môže stať aj nám. To je dôvod, prečo je Prvý list Korintským 15 v Biblii, aby nám zopakoval nevyhnutnú, galaxiami otriasajúcu skutočnosť Kristovho vzkriesenia — a aby nás pripravil na to naše.

„Neuvidíme len muža, ktorý zvíťazil nad smrťou, ale aj my budeme tými, ktorí zvíťazili nad smrťou.“

Väčšina ľudí na svete, miliardy a miliardy ľudí, verí, že zomrel ako každý iný človek. Aj my veríme, že zomrel, ale na rozdiel od miliárd veríme, že potom žil, aby o tom mohol rozprávať. Prešiel mukami, krvou, ponížením, hrobom a potom vydláždil žiarivú cestu pre všetkých, ktorí veria, že žije. Takto tá prvá Veľká noc ustupuje druhej Veľkej noci, keď všetci, ktorí položili svoj život spolu s ním, budú vzkriesení, aby žili tam, kde žije On.

„Rozsieva sa porušiteľné, vzkriesené je neporušiteľné; rozsieva sa neslávne, vzkriesené je slávne; rozsieva sa slabé, vzkriesené je silné… A ako sme niesli obraz zemského, tak ponesieme aj obraz nebeského.“ (1. K 15:42–49)

V nadchádzajúcu Veľkonočnú nedeľu, keď sa hroby po celom svete otvoria a vyprázdnia, neuvidíme len muža, ktorý zvíťazil nad smrťou, ale aj my budeme tými, ktorí zvíťazili nad smrťou. Telá, ktoré budú uložené do našich hrobov, budú opäť dýchať a chodiť. Nebudeme len s nebeským mužom, budeme ako On — čistí, silní, nesmrteľní a slávni.

Marshall Segal © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Pre väčšinu z nás to bola náhla alebo akútna potreba.

Život plynul, určite nie dokonale, ale relatívne hladko, a potom — bác. Možno váš rozpočet narušil nečakaný výdavok a vy ste začali panikáriť. Možno konflikt vyvolal požiar vo vzácnom vzťahu — s manželom, priateľom, kolegom alebo dieťaťom. Možno návšteva lekára dopadla veľmi zle. Možno vás prenasledovalo a zasiahlo pokušenie. Už ste vedeli, že Boha potrebujete vždy, ale potom ste znova pocítili túto potrebu v každom kúsku svojho tela. A tak ste sa modlili.

„Otče náš, ktorý si v nebesiach! Posväť sa meno Tvoje! Príď kráľovstvo Tvoje! Buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi! Chlieb náš každodenný daj nám dnes… “ (Mt 6:9–11). Poskytni to, čo potrebujem. Uzdrav z choroby. Urovnaj vzťah. Odpusť môj hriech.

Inštinktívne vieme, čo máme robiť, keď sme zúfalí.

Ale povedzte mi, aký je váš modlitebný život, keď život nie je taký zúfalý? Modlíte sa menej a s menším očakávaním? Modlíte sa vôbec? A čo vaše modlitby v čase pokoja naznačujú o účele modlitby?

Učme sa od ľudí, ktorí sa nemodlia

Boh povoláva proroka Jeremiáša, aby išiel a konfrontoval svoj ľud s tým, že sa nemodlia. Skôr než ich však pokarhá, Pán im pripomína iné, krajšie obdobie, ktoré s nimi prežíval:

„Spomínam si na vernosť tvojej mladosti,

     na lásku tvojich snúbeneckých čias,

keď si kráčala za mnou púšťou,

     krajinou neobsiatou.“ (Jer 2:2)

V jednom momente boli mladou a zbožňovanou nevestou. Spomína si na ich náklonnosť a oddanosť. A všimnite si, kde ich srdcia boli voči nemu také vrúcne: „keď si kráčala za mnou púšťou, krajinou neobsiatou.“ Najvrúcnejšie boli v tých najhorších podmienkach. Nemali domov. Boli zraniteľní voči nepriateľom a živlom. Mali len dostatok jedla na celý deň. A predsa milovali Boha. Priblížili sa k nemu, ich srdcia horeli.

Potom plameň zhasol: „Čo zlé našli na mne vaši otcovia, že sa vzdialili odo mňa, chodili za márnosťou a vyšli na márnosť?“ (Jer 2:5). A všimnite si, kde ich srdcia vychladli:

„Voviedol som vás do krajiny sadov,

     aby ste jedli jej ovocie a jej dobroty.

Keď ste však vošli, poškvrnili ste mi krajinu

     a moje vlastníctvo ste zohavili.“ (Jer 2:7)

Na púšti boli zbožňujúcou manželkou. V raji opustili svoju prvú lásku.

Kde je Hospodin?

Pán však poukazuje na konkrétny problém, obzvlášť závažný príznak ich duchovnej choroby:

Nepovedali: „Kde je Hospodin?“ (Jer 2:6, 8)

Inými slovami, hneď ako utiekli z púšte, prestali sa modliť. Keď pocítili, že potrebujú Boha — kvôli hladu, pre ochranu a pre vedenie — utekali ho hľadať. Ale len čo boli tieto potreby naplnené, už ho nehľadali. To Boha nahnevalo.

„Deste sa, nebesá, nad tým,

     zhrozte sa, užasnite veľmi — znie

     výrok Hospodinov… “ (Jer 2:12)

Boh vyzýva nebesá, aby ľahli do prachu a popola, pretože ľudia ho prestali hľadať v modlitbe. Zdá sa vám to ako prehnaná reakcia? Zaslúžime si znechutenie, keď sa nemodlíme?

„Modlitebný život, ktorý skutočne ctí Boha, je modlitebný život, ktorý sa teší z Boha.“

My, samozrejme, vidíme jasne ich bláznovstvo. Izrael, ako by si mohol zanedbávať Boha, keď ťa cez toľko vecí previedol? Ale potom niektorí z nás robia to isté. Boh odpovedá na naše modlitby, poskytne nám útechu, a my sa prestávame pýtať: „Kde je Hospodin?“ — až kým opäť niečo nepotrebujeme. Boh hľadá ľud, ktorý sa k nemu utieka v núdzi i v hojnosti, na púšti i v raji.

Nasýť nás zrána

Tento druh modlitebného života nie je len o závislosti. Pamätaj, že Pán hovorí: „Spomínam si na vernosť tvojej mladosti, na lásku tvojich snúbeneckých čias.“ Nehnevá sa len na to, že sa prestali modliť; hnevá sa, že ho prestali uctievať. Ježiš varoval zákonníkov a farizejov: „Tento ľud ctí ma perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa” (Mt 15:8). Vypočujte si zvyšok Jeremiáša 2:12–13:

„Deste sa, nebesá, nad tým,

     zhrozte sa, užasnite veľmi — znie

výrok Hospodinov,

lebo dvojaké zlo spáchal môj ľud:

opustili mňa,

     prameň živej vody,

aby si vykopali deravé cisterny,

     ktoré neudržia vodu.“

Prestali sa pýtať: „Kde je Hospodin?“ a prestali piť z prameňa. Boh sa im ponúkol ako nekonečný, všetko uspokojujúci prameň a oni sa od neho odvrátili a začali kopať diery v piesku. Taký je hriech: odmietame krásu a hodnotu Boha a snažíme sa nasýtiť svoju dušu niekde inde. John Piper hovorí: „Podstatou zla je stratiť chuť na Boha a uprednostniť čokoľvek viac než Boha, najmä keď nám ponúka, že je pre nás nekonečným prameňom života a radosti.“

Cieľom modlitby nikdy nie je len byť závislí. Ó, modlíme sa za to, aby Boh poskytol, uzdravil, zmieril, odpustil — počas celého dňa a každý deň. Modlíme sa, pretože sme závislí a dokonca zo zúfalstva, ale modlíme sa aj kvôli náklonnosti a uctievaniu. „Nasýť nás zrána svojou milosťou, aby sme každý deň radostne plesali“ (Ž 90:14, Ekumenický preklad).

Volanie závislosti a radosti

Tim Keller vo svojej vynikajúcej knihe o modlitbe, čerpajúcej zo stáročnej múdrosti o jej účele a sile vstupuje do tohto tanca medzi závislosťou a radosťou. Hovorí o spojení „modlitby za kráľovstvo“ (prosba o Božie pôsobenie vo svete) a „modlitby za spoločenstvo“ (radosť z Božej prítomnosti a vzťahu s Ním). Píše:

„Westminsterský kratší katechizmus nám hovorí, že naším cieľom je „naveky oslavovať Boha a tešiť sa z Neho“. V tomto známom výroku sa odráža modlitba kráľovstva aj modlitba spoločenstva. Tieto dve veci — oslava Boha a radosť z Boha — v pozemskom živote nie vždy prebiehajú v rovnakom čase, ale nakoniec musia byť to isté. Môžeme sa modliť za príchod Božieho kráľovstva, ale ak Boh nie je naším najväčším potešením, nebudeme Ho skutočne uctievať ako Pána.“ (Modlitba, str. 10)

Taký modlitebný život, ktorý skutočne ctí Boha, je modlitebný život, ktorý sa teší z Boha. Keď sa pýtame: „Kde je Hospodin?“ — na púšti a v blahobyte — je to preto, že ho chceme poznať, vidieť, vychutnávať. A keď to robíme, možno ho takmer počujeme hovoriť:

„Buďte nadšené, nebesá, z tohto,

     buďte nadšené, buďte úplne šťastné,

lebo môj ľud neúnavne prenasleduje mňa,

     prameň živej vody,

aj keď som im dal všetko.“

Marshall Segal © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

„Blahoslavený muž,

ktorý nechodí podľa rady bezbožníkov,

na ceste hriešnikov nestojí

a v kruhu posmievačov nesedí,

ale v zákone Hospodinovom má záľubu,

o Jeho zákone rozjíma dňom-nocou.“ (Ž 1:1–2)

Žalm 1 nám hovorí, že najšťastnejší a najplodnejší ľudia kdekoľvek na zemi a v ktoromkoľvek bode dejín budú tí, ktorí sa najviac tešia z Božích slov. Slová tejto knihy — a každej inej knihy v Biblii — sa majú čítať pomaly, zápasiť s nimi a vychutnávať ich. A to nielen na niekoľko minút každý deň, ale počas celého dňa. Žalm je pozvaním do bohatého a obohacujúceho života meditácie.

Ak nám však prvý žalm hovorí, ako počuť Boha, posledný žalm nám hovorí, ako na to, čo hovorí, odpovedať. Pokorné, múdre a šťastné duše nechávajú Boha, aby mal prvé slovo, ale stretnutie s ním z nich nakoniec vytiahne slová. Podobne ako učeníci, „nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4:20). Ako Boh ukončí 150 žalmov? S jasným nábojom a refrénom: „Všetko, čo dýcha, nech chváli Hospodina!“

Záverečný žalm

Každý môže rozoznať, čo od nás posledný žalm chce, aby sme urobili ako odpoveď na to, čo Boh povedal. Všetkých trinásť riadkov hovorí to isté: „Chváľte Hospodina!“

„Boh nezmenšuje ani neprehliada naše utrpenie, ale jeho dobrota k nám vždy zatieni skúšky, ktoré nám dáva.“

Bez ohľadu na to, kde sa nachádzame a ako pochmúrny alebo ťažký je náš život, vždy máme dôvod chváliť nášho Boha — zastaviť sa a uctievať ho za to, kto je a čo urobil. „Chváľte Ho pre Jeho hrdinské skutky, chváľte Ho pre Jeho nesmiernu veľkosť!“ (Ž 150:2) Naše dôvody na jeho chválu — jeho mocné činy a jeho sláva nad všetkými — vždy zatienia a prevážia to, čo trpíme, a o to viac teraz, keď Kristus prišiel, zomrel a vstal z mŕtvych. Boh nezmenšuje ani neprehliada naše utrpenie, ale jeho dobrota k nám vždy zatieni skúšky, ktoré nám dáva. A tak žalmista môže každému z nás v každej chvíli nášho života povedať: „Chváľte Hospodina!“

Žalmy však nie sú jednoduchým refrénom, ktorý sa opakuje stále dookola, ale symfóniou, naplnenou toľkými skúsenosťami a emóciami, koľko ich človek prežíva a cíti. Päť kníh, ktoré tvoria žalmy, sú skutočne majstrovskou triedou v ľudskom nešťastí.

Chváľte napriek bolesti srdca

Keď premýšľame o žalmoch, môžeme byť v pokušení myslieť si, že sú jednoduché, pozitívne a opakujúce sa, ale v skutočnosti vyjadrujú celé spektrum smútku a utrpenia.

Cítite sa Bohom opustení? Žalmy vedia, ako sa cítite: „Prečo zavrhuješ moju dušu, Hospodine, skrývaš predo mnou svoju tvár?“ (Ž 88:15)

Hrozí, že vás pohltí nejaký strach? Žalmy vedia, ako sa cítite: „V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam. Z Božej pomoci môžem chváliť Jeho slovo, ja v Boha dúfam, nebojím sa, čo mi urobí bytosť z mäsa?“ (Ž 56:4–5)

Snažil sa vám niekto znepríjemniť život? Žalmy vedia, ako sa cítite: „Viac je tých, ktorí ma bez príčiny nenávidia, ako vlasov na mojej hlave; mnoho je mojich ničiteľov, mojich lživých nepriateľov.“ (Ž 69:5)

Potrebujete múdrosť v ťažkej situácii alebo pri rozhodovaní? Žalmy vedia, ako sa cítite: „Nauč ma, Hospodine, ceste svojich príkazov, ich zachovávanie Ti bude odmenou. Urob ma chápavým Tvoj zákon zachovávať a pridŕžať sa ho celým srdcom.“ (Ž 119:33–34)

Zradil vás niekedy niekto, koho máte radi? Žalmy vedia, ako sa cítite: „Lebo nie nepriateľ ma tupí, to by som zniesol, nie nenávistník môj sa stavia nado mňa, pred ním by som sa ukryl. Ale ty si človek mne rovný, môj priateľ a môj známy.“ (Ž 55:13–14)

Cez vrcholy a pády, cez skúšky a triumfy, cez extázu a agóniu počujeme jednu spoločnú, krásnu niť: chválu. Chváľte ho, keď prežívate strach a hrôzu. V čase neistoty a zraniteľnosti, chváľte. V temnote pochybností, chváľte. Chváľte ho dokonca aj vtedy, keď vám zrada zlomila srdce. Chvála neznie vždy rovnako, ale stále ju počujeme, za každých okolností. A tak sa kniha končí po každom vzostupe a páde výzvou: „Chváľte ho… chváľte ho… chváľte ho.“ Môžete ho chváliť tam, kde sa práve nachádzate?

S čímkoľvek, čo máte

Mohli by sme byť v pokušení prehliadnuť verše zo Žalmu 150:3–5:

„Chváľte Ho zvukom trúby,

chváľte Ho harfou, citarou!

Chváľte Ho bubnom v chorovode,

chváľte Ho strunami a píšťalou!

Chváľte Ho hlasným cimbalom!

Chváľte Ho zvučným cimbalom!“

Vo väčšine moderných bohoslužieb nie je toľko lutien, hárf a tamburín. O konkrétne nástroje však nejde. Ide o to, že Boh si zaslúži viac ako naše slová. 

„Cieľom dýchania je chvála.“

On si zaslúži naše slová: „Všetko, čo dýcha, nech chváli Hospodina!“ Boh stvoril pľúca, hlasivky a kyslík, aby sme ich mohli používať na jeho uctievanie. Cieľom dýchania je chvála. Slová však nevystihujú jeho veľkosť. Cítime to, keď sa modlíme a spievame, však? Cítime, že je to pravdivé, a predsa také nedostatočné. Mali by sme sa tak cítiť. Nedostatočnosť nášho uctievania nám pripomína, že Boh je vždy lepší, než dokážeme pochopiť alebo vyjadriť, a to nás núti hľadať kreatívnejšie spôsoby, ako mu to povedať.

Môžeme vziať do ruky trúbku, lutnu alebo harfu. Môžeme zatriasť tamburínou alebo sa pustiť do tanca. Môžeme spolu udrieť do niekoľkých činelov. Ešte viac ako nástroje však „vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu“ (R 12:1). Chválu vzdávame svojim životom — svojimi rozhodnutiami, rozhovormi, darmi a časom.

A tak za akýchkoľvek okolností, ktoré vám Boh dal, a s akoukoľvek energiou a zdrojmi, ktoré vám dal, chváľte Pána za to, kto je, a za všetko, čo pre vás urobil.

Marshall Segal © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org