Tým chce vyzdvihnúť vieru malomocných a dať nám ich za príklad. Bežať ku Kristovi — to je smelosť, ktorú poháňa dôvera. Zastať — to je byť pevný a úprimný proti pochybnosti. Hlasno kričať — to je modliť sa s veľkou vážnosťou, ktorá z takého predpokladu pramení.

Bezmocná pochybnosť však nebeží, nezastane, ani nevolá, len sa schúli, zvesí hlavu, chytí si ju do rúk, otvorí ústa, no len tára: „Kto vie? Kto vie, či je to isté? Čo ak sa to nepodarí?“ A podobné bojazlivé slová. Veď pochybnosť nepredpokladá, ani nedúfa, že dostane od Boha niečo dobré. Nič od Neho neočakáva, a preto ani nič nedostane, ako hovorí sv. Jakub: „Ale nech prosí s vierou, bez akéhokoľvek pochybovania… Lebo nech si taký človek nemyslí, že dostane niečo od Pána“ (Jakub 1:6–7).

Vidíme, že v skutočnosti je viera živá a silná, mení srdce i človeka a očakáva od Boha všetku milosť.

Potom sú tu pochybovači so svojimi prázdnymi lampami ako pochabé panny, ktoré rozlievajú olej; teda prídu so svojimi skutkami mysliac si, že Boh bude počuť ich klopanie a otvorí. Ale On to neurobí.

Vedz, že očakávanie dobrého od Boha a dôvera v Neho poskytujúca úľavu, nazvi to, ako chceš — to je to, čo Písmo nazýva kresťanskou vierou a dobrým svedomím. Musíš ich mať, aby si bol spasený. Ale nezískaš ich skutkami ani doktrínami, ako vidíme v tomto príbehu, lebo bez veriaceho srdca nie je žiaden skutok dobrý.

Preto si dávaj dobrý pozor, mnohí tárajú o viere a svedomí, no vedia o nich menej ako kus dreva. Myslia si, že viera je niečo driemajúce nečinne v srdci; že stačí, keď srdce verí, že Boh je Bohom. Ale tu vidíme, že v skutočnosti je viera živá a silná, mení srdce i človeka a očakáva od Boha všetku milosť.

Preto nás viera nabáda, aby sme bežali, zastali a v každej núdzi nám dáva odvahu kričať a žiadať.

Tu Dávid upozorňuje a vyzýva. Porovnáva Boha s človekom, akoby chcel povedať: „Počuli ste môj príbeh, ako to chodí vo svete a hlavne na dvore, kde je to najlepšie z najlepšieho. Porovnajte teda Boha a človeka a určite aj vy prídete na to, čo som zistil ja — a to, že moje spasenie a moja česť je v Bohu. Znamená to, že môj Boh chce a vie pomôcť. On dáva zdravie, šťastie a spásu; môžete sa na to spoľahnúť. On je aj moja česť. To On dáva poctivé vlastníctvo, silu aj dôstojnosť, čo nepominú.“ Lebo česť v Písme neznamená len dobré meno, ale aj majetok, ktorý šíri dobrú povesť, ako v Matúšovi: „Hovorím vám: Ani Šalamún v celej svojej sláve neobliekal sa tak ako jedna z nich“ (Matúš 6:29).

Ale bezbožní aj toto hľadajú u vládcov a u ľudí. „Skala mojej sily“ znamená, že Boh je základ, na ktorom stojí moja sila a moc. „Sila“ znamená tu, ako takmer všade, moc vládnuť kniežatstvu alebo kráľovstvu, takže do tohto verša mohol Dávid zahrnúť všetko. „Moja spása“ — všetko moje šťastie a to, že sa mi dobre vodí; „moja česť“ — všetko, čo mám a viem; „moja sila“ — všetka moja moc a postavenie.

Skrátka: Ak môžem mať niečo na zemi — nech je to zdravie, vplyv, majetok, česť, dobré meno, moc, autorita alebo všetko dokopy — nezverím to, ani to nebudem očakávať od cisára, kráľa, kniežaťa ani od iného človeka. Nech to vytrvá alebo padne, zostane alebo sa rozplynie, ako si Boh želá. Ak to On obhajuje, určite to obstojí, aj keby bol celý svet proti. Ak to Boh obmedzuje, istotne to bude obmedzené, aj keby to celý svet chcel presadiť. Moja dôvera takisto spočíva v Bohu. To znamená, že budem nielen od Boha očakávať všetky dobré veci; ale budem aj pod Jeho ochranou vzdorovať všetkým protivenstvám. Pretože verím, že ma neopustí. Ľudia vždy sklamú a nie je spoľahlivé dôverovať im.

Dajte si pozor, lebo vás stihne rovnaký osud ako vášho pána. Nech je Saul Saulom, cisár cisárom, knieža kniežaťom, človek človekom — no bojte sa Boha. Je to síce len jednoduchá veta: „Bohu patrí moc“, ale mocne rezonuje. Ľudia často zažívajú, že je to pravda; aj keď Ním teraz opovrhuješ a si márnomyseľný, Boh ťa určite neopustí, ani nesklame tým, že by ťa kvôli nejakému človeku urazil, alebo ti ukrivdil. Boh má istotne moc tvrdo potrestať bezbožných, nemôžu pred Ním ujsť, lebo On sám je Pán, má všetku moc a od Neho je všetka vláda. Ale je tiež láskavý a milosrdný k biednym. On nemôže dopustiť, aby zahynuli, boli natrvalo opustení alebo porazení pokrytcami a saulovcami. Presne ako hovorí Lukáš: „mocných zhodil z trónov a povýšil ponížených“ (Lukáš 1:52) — tí prví pocítia Jeho moc a tí druhí zažijú Jeho láskavosť… „Ty odplácaš každému, ako si zaslúži“, čo  znamená, že Boh odmieňa bezbožných násilím presne tak, ako oni konali násilie. A Boh odpláca biednym láskavosťou a milosťou tak, ako boli oni láskaví a trpezliví, bez násilia. Ale svet sa na to nepýta; len ide ďalej a ďalej v márnosti a svätokrádeži. Boh dovolí, aby sa to dialo, ale stále znovu a znovu ukazuje svoju moc a láskavosť, aby toto jedno slovo, spomedzi všetkých ostatných Božích slov, ozdobili mnohé príklady. 

Na tento text sa viaže mnoho správ o tom, že Boh ako mocný Pán zvrhol a porazil mocných a vplyvných a ako milostivý a láskavý Otec pomohol úbohým a opusteným. To urobil aj so Saulom a Dávidom. Teraz robí to isté s pápežom a evanjeliom; s biskupmi a s kresťanmi. A bude v tom pokračovať, až kým neokúsia, že je pravda, čo hovorí Dávid: Je to jedno Božie slovo, že je mocný a láskavý, ale veľakrát ho počuť a často sa dá zažiť. Nech ho počuje každý, kto má uši na počúvanie.

Pavol týmito slovami utešuje sužovaných, ako keby chcel povedať: Nie je možné vo všetkom nasledovať Ducha Svätého ako vodcu bez toho, aby na nás malo telo vplyv a aby nás brzdilo. Samozrejme, telo bude odporovať. Bude odporovať až do bodu, kedy nebudeš môcť robiť čo by si chcel. Vtedy stačí, ak budeš telu odolávať, ak nebudeš vykonávať jeho vôľu, teda, že budeš nasledovať Ducha, nie telo, ktorému ľahko dôjde trpezlivosť, ktoré vyhľadáva pomstu, hryzie, pochybuje, sťažuje sa, nenávidí Boha, hnevá sa na Boha, zúfa si a pod. Ak teda cítiš tento boj s telom, nestrácaj odvahu, ale odolávaj v Duchu a povedz: Som hriešnik a cítim hriech, pretože som sa ešte nezbavil tela, na ktoré sa hriech lepí kým telo žije. No chcem poslúchať Ducha, nie telo, teda, chcem sa uchopiť Krista vo viere a nádeji a povzbudiť sa Jeho Slovom, a keď už budem takto vyzdvihnutý, nebudem vykonávať túžby tela.

Dovoľme teda tým, ktorí chcú, byť v týchto záležitostiach slobodní. No ak je niekto slabý vo viere a ešte nie úplne slobodný, znášajte a trpte ho, kým nezosilnie, a myslite na to, že keď tak budete robiť, nič nestratíte, pretože v Kristovi máte všetko.“ „… Kristus sa stal služobníkom obrezaným,“ čo znamená, že židovskému národu bol kazateľom, učiteľom,  apoštolom, Božím poslom. Ježiš totiž nikdy nekázal pohanom; nikdy k nim nebol poslaný, len k Židom. Nebolo to však kvôli ich zásluhám, ale ako sa tu píše: „pre pravdu Božiu.“ O akej pravde hovorí? Boh zasľúbil Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi, že Kristus sa narodí z ich potomstva (Gen 22:18; 26:4; 28:14). A teda, aby sa zjavila Božia pravda, Kristus prišiel v súlade so zasľúbením. A tak nachádzame Božiu pravdu: dodržiava svoje zasľúbenia… Toto je dôvod, prečo Židia neobdržali Krista len skrze milosť zasľúbenia, ale tiež skrze Božiu pravdu, že svoje zasľúbenia naplní. No pohania nedostali ani milosť zasľúbenia, ani pravdu naplnenia, ale len čistú, neskrývanú, neočakávanú, prekvapivú milosť, ktorú im Kristus ponúka, bez akéhokoľvek zasľúbenia, bez akejkoľvek povinnosti naplniť Božiu pravdu. No keďže Písmo prehlásilo, že pohania majú prijať Krista bez akéhokoľvek zasľúbenia, bez akéhokoľvek čakania a očakávania, to isté Písmo sa musí aj tu naplniť. Žiadna strana teda nemá prednosť; no Židom je Kristus daný skrze Božie zasľúbenie a pravdu, kým pohanom z čistej neočakávanej milosti… A teda, keďže Kristus je daný spoločne Židom aj pohanom (aj keď z rôznych dôvodov), aj oni by mali byť jednotní, prijímať jeden druhého, znášať druhých bremená, trpieť slabosti ostatných bez akéhokoľvek rozdielu medzi jednotlivými ľuďmi, menami, životnými obdobiami a akýmikoľvek inými možnými rozdielmi.