PREČO SA POSTIŤ

Ako hovorí známy motivátor, potrebujete začať otázkou „Prečo?“ Aký má pôst zmysel?

Len pred niekoľkými desaťročiami sa pôst pokladal za niečo nezaujímavé, určené len pre náboženských fanatikov a ľudí so zdravotnými problémami. Dnes je to už úplne inak. Zdravý životný štýl istý druh pôstu predpokladá. 16/8 či dokonca 12/12 nie sú len obyčajné zlomky, ale vyjadrujú hodiny, počas ktorých človek je, alebo sa naopak postí. Nie je to otázka 1 dňa v týždni, jedného či dvoch období roka, je to súčasť každého dňa.

Pre dnešného človeka môže byť pôst naozaj len o zdraví. Ale čo ak je v pôste ukryté niečo hlbšie?

MOJE ZAČIATKY S PÔSTOM

Ako čerstvý nasledovník Ježiša som sa vo svojich teenagerských rokoch zoznamoval s pôstom postupne. Pôst na Vianoce či Veľký piatok bol skôr otázkou vôle. Každý chalan má v sebe tú otázku — mám na to? A rovnako som sa to pýtal aj seba. Nebolo v tom nič duchovné. Tradícia pôstu počas týchto dní len nahrávala tomu, aby som si túto výzvu skúsil. Potom prišlo obdobie pôstu. Prečo neskúsiť niečo viac? 40 dní bez sladkostí? To by mohlo mať dobrý vplyv na moje stravovacie návyky. A samozrejme, možno sa mi podarí viac čítať Bibliu a modliť sa… možno.

Po týchto prvých pokusoch a tiež po tom, ako som spoznával viac Ježišov život, sa otázka pôstu začala vynárať častejšie. Ježiš sa predsa postil 40 dní (Mt 4:2). Pôst spomínal vo svojej najslávnejšej kázni (Mt 6:16). Jánovi učeníci aj farizeji sa postili a riešili, prečo sa Ježišovi učeníci nepostia. On im v zaujímavom rozhovore vysvetlil, že jeho učeníci sa budú postiť, keď odíde (Mk 2:18nn). Zdalo sa mi, že Ježiš a Biblia spomína pôst dosť často na to, aby som to len tak obchádzal.

Bolo celkom zjavné, že tu nešlo o zdravý životný štýl, predvádzanie svojich duchovných svalov či dláždenie si cesty do neba (toto Ježiš kritizoval).

Ak to robili títo všetci, potom prečo nie ja?

OTÁZKA MOTÍVOV

Prečo by som sa mal postiť?

V Biblii sa opisuje viacero motívov, prečo sa rôzni ľudia postili.

1. Ezdráš (8:21) vyhlásil pôst, aby ľudia spoznali, čo je Božia vôľa pre ich rodiny.
2. Nehemiáš (1:4) sa modlil a postil mnoho dní a nocí za svoj národ, prosil o odpustenie a vyznával hriechy svojho národa.
3. Ester (4:16) sa spolu s celým národom postila za „priazeň u kráľa,“ v podstate za záchranu ich národa, pretože im hrozila genocída. 
4. Dávid (2. Sam 1:11–12) sa postil a smútil spolu so svojimi mužmi, pretože zomrel kráľ Saul.

Toto je len niekoľko motívov, ktoré opisuje Biblia. Ďalší by mohol byť ten, že Ježiš predpokladal pôst u svojich nasledovníkov. Ak chceš byť nasledovníkom Ježiša, potom by si mal nad pôstom silno uvažovať už len preto.

KEĎ JE PÔST HORŠÍ AKO OPIŤ SA

Takto sa volá jeden z našich podcastov. Ale okrem toho to povedal človek, ktorého si Boh použil, aby začal reformáciu v Európe — Martin Luther.

Ako môže byť pôst horší ako opiť sa? To nedáva zmysel, poviete si.

Ak sa ale človek postí preto, že si tým chce niečo u Boha zaslúžiť, potom je pôst horší, ako keď sa niekto opije. Zlý motív ťa môže viesť mimo Ježiša. Ak si myslíš, že si dokážeš zaslúžiť nebo tak, že sa budeš snažiť byť dobrý, alebo ak sa budeš často či pravidelne postiť, si na omyle. Nebo sa nedá zaslúžiť.

Ak pôst buduje tvoje ego, duchovnú pýchu, potom je oveľa horší, ako keď sa opiješ.

Keď sa človek opije, vie, že urobil niečo zlé. Ale keď sa postí, myslí si, že robí niečo veľmi dobré a nevidí svoj nesprávny motív.

POTREBUJEŠ PREBRÚSIŤ?

Môj starý otec často hovorieval, že nie je nič horšie ako tupý nôž. Ťažko sa s ním krája, ale ľahko sa s ním porežeš.

Možno sa ti stalo, že tvoj život vyzerá ako otupený nôž. Kráčaš z jedného dňa do druhého, plníš svoje úlohy, prežívaš, ale potreboval by si nabrúsiť. Získať späť ostrosť, zápal, víziu.

Nie je iné miesto, kde také niečo môžeš získať, iba pri Ježišovi. A nie je lepší spôsob, ako s Ježišom tráviť viac času, ako keď sa budeš nejaké obdobie postiť.

Môže to byť od jedla, ale vôbec nemusí. Urob si prehľad svojho bežného týždňa (napr. tak ako opisujem vo svojom staršom blogu). Zistíš tak, kde dokážeš „ušetriť“ najviac času.

Keď na to prídeš, je možné, že Pán Boh ti ukáže, že sa v skutočnosti nepotrebuješ postiť od jedla, ale od mobilu. Alebo sociálnych sietí. Alebo netflixu. V princípe je jedno čo, dôležité je, ako využiješ čas, ktorý získaš. Ak sa budeš nudiť, alebo si vymyslíš inú zábavku, žiadne prebrúsenie nezažiješ. Ak sa ale prinútiš (lebo niekedy je to naozaj o nútení sa, napriek tomu ako to neromanticky znie), namiesto toho, aby si večer 2 hodiny pozeral film — 2 hodiny čítal Bibliu, hoci len na 1 deň v týždni, verím, že sa niečo môže stať v tvojom srdci.

MIESTNOSŤ, KDE VŠETCI ROZPRÁVAJÚ

Predstav si na chvíľu miestnosť plnú ľudí. Každý tam niečo hovorí, a hovorí tak hlasno, že nepočuješ ani svojho vlastného slova. Čo ak je svet presne takouto miestnosťou, kde ku tebe hovorí jeden hlas cez druhý, prekrikujú sa a doslova bojujú o to, aby si ich počúval?

Čo by si urobil, keby jeden z tých hlasov bol hlasom osoby, ktorú nadovšetko miluješ?

Ja by som sa ju rýchlo snažil nájsť, chytiť za ruku a vyviesť z tej miestnosti niekam do ticha, aby som mohol počuť jej hlas.

Možno to je to, čo potrebujeme urobiť vo vzťahu s Bohom. Odstrániť všetky hlasy, ktoré sa prekrikujú a započúvať sa len do Jeho hlasu. Možno ho už nevieme rozoznať. Možno ho už skoro nepoznáme. Možno keď si začneš čítať Bibliu, tak sa ti bude zdať, že Boh už cez ňu k tebe nehovorí.

A možno potrebuješ len vydržať. Počkať. Utíšiť všetky ostatné hlasy, myšlienky, ktoré sa snažia prekričať ten Jeho hlas.

Pôst je na to ideálna príležitosť.

JEDNODUCHÝ POKUS

Jeden kazateľ raz hovoril o lekcii, ktorú sa naučil na vysokej škole. Na jednej hodine im profesor prikázal študovať niekoľko veršov z Biblie. Na tom by nebolo nič neobvyklé, ale povedal im, že na to majú hodinu a majú si zapisovať všetko, čo ich v danom texte osloví.

Na začiatku sa mnohí čudovali, ako nad tým môžu hodinu premýšľať. Po prvých 10 minútach mali viacerí napísané nejaké poznámky a mysleli si, že už k tomu nebudú mať nič viac. Mali však hodinu, a tak sedeli, premýšľali, čakali. Po polhodine sa začali diať veci. Po skoro hodine mnohí ešte dopisovali a z hodiny odchádzali s pocitom, že nemali dosť času. Pán Boh hovoril. Oni počúvali.

Možno potrebujeme vo svojich životoch urobiť podobný pokus. Skúste to. Ak nemáte čas na modlitbu, čítanie Biblie a premýšľanie nad dôležitými otázkami v živote, vytvorte si ho prostredníctvom pôstu. Budete prekvapení, kam vás pôst môže zaviesť.

VIEŠ, KTO SI?

V minulosti som veľmi rád pozeral filmy o elitných amerických jednotkách S.E.A.L.S. Už len dostať sa do výberu je veľmi náročné. Prejsť celým výcvikom dokáže len 30 % z vybraných uchádzačov. Tento tréning vás chce dostať na hranu vašich možností, aby zistil, čo budete robiť v hraničných situáciách, ktoré vojna a operácie v nej prinášajú.

Pôst môže byť pre vás podobným tréningom, aby ste zistili, kde sú vaše hranice. Aby ste zistili čo je vo vašom vnútri, kým skutočne ste. Možno prídete na to, že je to s vami oveľa horšie, ako ste si mysleli. Pôst dokáže vytiahnuť z vášho vnútra to, o čom ste ani netušili, že tam je.

Ale práve toto je situácia, v ktorej potrebujeme byť častejšie. Dôjsť na hranice svojich možností a uvedomiť si, že ja to nedám. Ja na to nemám. Prísť s prázdnymi rukami pred Boha s úplným uvedomením kým a akí bez neho sme.

JEŽIŠOV PÔST

Keď sa Ježiš postil na púšti 40 dní, prišiel ho pokúšať diabol. V skutočnosti na púšti nešlo o nič iné, ako o to, či Ježiš vie, kým je. Diabol každé pokušenie začínal slovami „Ak si Boží Syn… “ Ježiš tento boj na púšti vyhral, pretože vedel, kým je. A vďaka tomu, že vyhral na púšti, na kríži, a dokonca vyhral aj boj nad smrťou, môžeme svoj boj tu na zemi vyhrať aj my.

Nie svojimi silami a schopnosťami. Naopak. Tým, že sa Mu úplne odovzdáme.

Keď pochopíš, že nič nemáš a nič Mu nemôžeš dať, a že On, ktorý má všetko, sa toho všetkého vzdal kvôli tebe, otvorí sa ti nebo, spoznáš skutočného Ježiša a začneš Ho nasledovať. A potom sa už nebudeš pýtať, či, kedy, alebo prečo sa máš postiť.

Pravdou je, že počas obdobia covidu si mnoho kresťanov zvyklo na svoje súkromné nasledovanie Ježiša. Každodenné stíšenia, podcasty, občas nejaké duchovné piesne cez spotify či youtube a v nedeľu, samozrejme, kázeň (niekedy dokonca aj naživo). Všetko online. Všetko z jednej krabičky, ktorú má každý vo vrecku. Nestačí nám online kresťanstvo? Virtuálna viera?

Moja sesternica žije dlhodobo v USA. Tu na Slovensku má dve sestry s rodinami a aj svojich rodičov. Opýtajte sa ich, či im nestačí, keď si môžu volať cez whatsapp či messenger — dokonca aj s videom. Alebo sa opýtajte mladého páru či manželov, či by im nestačilo, ak by boli spoločne len cez obrazovku. Myslím, že odpoveď všetci poznáte. Sme bytosti, ktoré potrebujú blízky osobný kontakt.

Možno aj vy patríte do skupiny, ktorá prestala chodiť do svojho spoločenstva. Verím, že nasledujúce 4 dôvody vás povzbudia v tom, že ak beriete svoju vieru vážne, potrebujete brať vážne aj stretávanie s ostatnými kresťanmi.

Prečo teda nasledovník Ježiša potrebuje spoločenstvo?

1. Hovorí to Biblia

Mnoho kazateľov sa oháňa na prvý pohľad jasným posolstvom Biblického verša „Neopúšťajme naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým viac, čím viac badáte, že sa blíži ten deň.“ (Židom 10:25), a používajú ho ako kladivo na veriacich, ktorí nechodia pravidelne do kostola.

Možno si vydýchnete, ak vám poviem, že to je nesprávny výklad. Skutočné posolstvo pochopíme vtedy, ak čítame verš v kontexte.

„Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom. Neopúšťajme naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým viac, čím viac badáte, že sa blíži ten deň.“ (Židom 10:24–25)

Ak prekladáme doslovne, znelo by to takto:

„Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom, neopúšťajúc naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku… “

Našou úlohou je všímať si spolunasledovníkov Krista a pobádať sa navzájom k láske a dobrým skutkom, a to tak, že neopúšťame naše zhromaždenia, pretože ak sa na nich nestretávame, alebo s nimi nie sme v pravidelnom kontakte, nebude to možné. Bohužiaľ, nenapĺňať obsah tohoto verša môže aj niekto, kto sedí v kostole každú nedeľu.

Zaujímate sa o svojich spolunasledovníkov? Všímate si ich? Povzbudzujete sa navzájom k láske a dobrým skutkom? Dôraz tohto verša primárne nie je na pravidelnom, anonymnom stretávaní vo veľkej budove raz za týždeň. Dôležitý je pravidelný záujem. Máte vo svojom spoločenstve ľudí, o ktorých sa aktívne zaujímate? Povzbudzujete ich vo viere a nasledovaní Ježiša? Je možné, že potrebujeme prehodnotiť spôsob, akým sa pravidelne stretávame a čo počas tohoto stretávania robíme, aby sme naozaj naplnili slová z Listu Židom.

2. Spoločenstvo je miestom duchovného rastu

Nemyslím teraz len na kázne či výklady. Niekto by povedal, že v dnešnej dobe je ťažké byť kazateľom, lebo na internete nájdete vždy niekoho, kto rozpráva pútavejšie, vysvetľuje evanjelium a Bibliu praktickejšie atď. Lokálny kazateľ nemá šancu konkurovať v obsahovej kvalite tým najbrilantnejším kazateľom na svete.

Ale duchovný rast je oveľa viac ako prijímanie informácií počas kázne. Je to o zmene charakteru. A ten sa buduje práve v situáciách, ktoré zažívame s ostatnými, nie osamote.

Ak som na tvári špinavý, potrebujem niekoho, kto mi o tom povie, lebo sám si na tvár nevidím.

Môžem mať napočúvané najlepšie kázne na svete, ovládať celú Bibliu odzadu aj odpredu, ale ak ju nebudem schopný aplikovať vo vzťahoch s ostatnými, je to zbytočné. Potrebujeme sa navzájom.

Izolácia je zradná, ľahko nás oklame pocit, akí sme vyspelí, keď nám nikto neodporuje. Skutočná zrelosť sa prejaví len vo vzťahoch.

Na rast nestačí Biblia, potrebujeme okolo seba ľudí. Keď sa učíme od druhých, zodpovedáme sa jeden druhému, rastieme rýchlejšie a mocnejšie.

• Biblia 59-krát spomína v Novej zmluve slovo vzájomne, jeden voči druhému. Tu sú niektoré miesta:
• milujte sa navzájom (J 13:35),
• prijímajte jeden druhého (R 15:7),
• starajte sa jeden o druhého (1. K 12:25),
• radujte sa, zdokonaľujte sa, povzbudzujte sa navzájom, rovnako zmýšľajte (2. K 13:11),
• neste navzájom svoje bremená (Gal 6:2),
• odpúšťajte si navzájom (Ef 4:32),
• vyučujte sa navzájom (Kol 3:16),
• čiňte dobre jedni druhým (1. Tes 5:15),
• vyznávajte si navzájom hriechy (Jak 5:16),
• preukazujte si navzájom pohostinnosť (1. Pt 4:9).

S kým tieto slová napĺňate vy?

Spoločenstvo potrebujeme, aby sme sa mohli viac podobať Ježišovi.

3. Spoločenstvo nás vyvádza z egocentrizmu

Jeden kazateľ povedal, že znakom duchovnej zrelosti je moment, keď to prestane byť o tebe a začne byť o ľuďoch okolo teba. (1)

Potrebujeme ľudí okolo seba, lebo našou úlohou je vzájomne sa vyučovať, povzbudzovať a napomínať (Kol 3:16).

Chodiť do spoločenstva nie je pohodlné, vyžaduje si to oveľa viac námahy, ako sedieť doma online, ale práve to nás má učiť pokore, poslušnosti, závislosti na ostatných. Sme súčasťou spoločenstva a sme od seba závislí, či si to uvedomujeme, alebo nie.

V online svete si vyberáte, čo chcete počúvať alebo pozerať. V spoločenstve to však určuje niekto iný, a to si vyžaduje pokoru (hlavne vtedy, keď si poviete, že by ste to zvládli lepšie).

Keď idete do spoločenstva, ukazujete:

• že nie ste pánom svojej nedele a svojho času, ale že PÁN Boh je,
• že chcete byť poslušný Bohu,
• že ste cirkvou, nechodíte do cirkvi,
• že vám záleží na ostatných, ktorí tam chodia tiež a už len svojou prítomnosťou v zhromaždení ich môžete povzbudiť,
• že veríte v Ježiša, a tá viera niečo stojí (čas),
• že viera nie je založená na „prémiovom členstve vyvolených“, ale že sa stretávate s každým, lebo v cirkvi sme si všetci rovní,
• vytvárate priestor pre to, aby evanjelium mohlo znieť (pretože pri spoločnom stretnutí viacerých niekto káže a môžu tam prísť aj iní, ktorí by to ináč nepočuli).

V úplnom jadre kresťanstva sú Ježišove slová: „Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma!“ Mt 16:24, a nič nám v tom nepomôže viac ako spoločenstvo ostatných kresťanov.

4. Spoločenstvo nás chráni

Ak nebudete chodiť do spoločenstva, váš duchovný život bude chradnúť, až nakoniec zanikne. Znie to možno kruto, ale je to tak. Sme Božia rodina. Potrebujeme sa navzájom. Jeden z prvých príznakov, že niečo nie je v poriadku, je, že niekto prestane chodiť do spoločenstva. Kto povie, že nepotrebuje ostatných, je buď namyslený, alebo ignorant.

Jediný, kto sa teší z našej samoty, je diabol. V 1. liste Petra 5:8 sa píše, že „diabol obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral.“

Predstavte si stádo oviec, okolo ktorého obchádza lev — alebo v našom kontexte vlk — a hľadá slabú, zranenú, zatúlanú alebo osamotenú ovcu. Izolácia od spoločenstva vás môže stáť váš duchovný život.

Orgán, ktorý je oddelený od tela, uschne a odumrie. Rovnako tak každý z nás. Ak nie sme napojení na spoločenstvo, budeme duchovne chradnúť, až nakoniec zomrieme.

Nedávno sa mojim známym stala veľmi nepríjemná vec. Ich syn si zabuchol ruku do dverí tak nešťastne, že si odsekol kúsok prsta. Mama si však zachovala duchaprítomnosť, hodila odseknutý kúsok prsta do ľadu a rýchlo utekali do nemocnice. Zastali priamo pred urgentom, blokovali výjazd sanitky a so slovami „Tu ide o život,“ bežali za chirurgom.

Potrebujeme mať rovnakú náhlivosť za seba navzájom v našich spoločenstvách. Potrebujeme Krista a potrebujeme sa navzájom. Lebo tu naozaj ide o život.

Niekto múdry raz povedal, že chodením do spoločenstva si nezískaš nebo, ale nechodením ho môžeš stratiť.

Sme stvorení pre vzťahy

Boli sme stvorení pre vzťahy. Spoločenstvo. Jeden pre druhého a spoločne pre vzťah s Bohom. Individualizmus dnešnej doby nám nahovára:

• zvládneš to najlepšie sám,
• sám si strojcom svojho šťastia,
• keď si sám, nikto ťa neohovára,
• nikto ti nekecá do toho, čo robíš,
• stretnutie s ostatnými ti nič nedáva,
• vieš sa pomodliť a popočúvať kázeň aj sám,
• a mnoho iného.

Čím lepšie však budeme rozumieť tomu, ako má vyzerať cirkev, tým viac budeme túžiť po spoločnom stretávaní.

„Potom sme poznali lásku Božiu, že on [Ježiš] položil za nás svoju dušu. Aj my sme povinní klásť duše za bratov… “ (1. J 3:16 ROH)

Ježiš na kríži stratil aj tie posledné zbytky dôstojnosti, obetoval to najvzácnejšie — spoločenstvo s Otcom a svoj vlastný život –, len aby nás priviedol naspäť do spoločenstva s Bohom. Ak sme Jeho nasledovníci, máme robiť podobne.

Otázky na zamyslenie:

1. Čo je vašou motiváciou pri stretávaní s ostatnými kresťanmi? Nie sú dôvody, prečo sa s nimi nestretávate pravidelne len egocentrické výhovorky?
2. Ako vyzerá vaše spoločenstvo? Je tam priestor pre vzájomnú službu „jeden voči druhému“? (bod. 2). Ak nie, ako to môžete zmeniť? 
3. Je vo vašom okolí niekto, kto potrebuje pomôcť vo viere a ochranu pred „levom“? (bod 4.) Ako mu môžete pomôcť, aby sa vrátil alebo neprestával chodiť do spoločenstva?

Budem vďačný, ak mi napíšete k tomuto článku váš komentár, názor, podnety na ďalšie články, vaše skúsenosti, prípadne aj nejakú otázku (píšte na môj facebook, instagram či email). Ďakujem.

• Ako našetriť na dovolenku
• Dovolenka nemusí byť drahá, aby bola nezabudnuteľná
• Môže kresťan chodiť na dovolenky?
• Koľko % z rodinného rozpočtu môže ísť na dovolenku? (Koľko môže stáť moja dovolenka, aby som si to mohol dovoliť?)
• Kedy nemôžem ísť na dovolenku?
• Môžem si na dovolenku požičať?
• Ako sa nezadlžiť na dovolenke?
• Ako zažiť nezabudnuteľnú dovolenku?

Rozdiel medzi dovolenkou, na ktorú si nespomenieš, a dovolenkou, na ktorú nezabudneš, nie je v tom, kde tú dovolenku stráviš, alebo aké atrakcie zažiješ.

Rozdiel je v prístupe otca a v jeho vedení svojej rodiny.

Povedal C. J. Mahaney.

Kvalita dovolenky, voľného času stráveného so svojimi najbližšími nezávisí od počtu cifier, ktoré za tento čas zaplatíme.

Dovolenka — rekreácia, to je 20 dní v roku, ktoré nám majú priniesť zmenu, úľavu od bežného "stereotypu" (vôbec to nemyslím v negatívnom zmysle slova), a nakopnúť nás do ďalších výziev. Je to ako občerstvovačka v maratóne. Boli sme tak stvorení.

Čo ak sa (čisto teoreticky) stane z dovolenky niečo viac? Spôsob sebaprezentácie (kto by nechcel dnes mať obrázky zo super exotiky na instagrame?), zmysel celoročného snaženia (uťahovania opasku), pretože si myslíme, že toto je to pravé orechové. Toto je to, čo nám dá uspokojenie. Pocit šťastia. Aspoň na chvíľu…

Ak sa z dovolenky stane niečo, po čom nielen túžime, ale o čom si myslíme, že to dá odpovede na naše najtajnejšie túžby, vyrieši naše celoročné vzťahové problémy, dá zmysel nášmu životnému snaženiu, potom sa veľmi ľahko dostaneme do problémov.

Ak je dovolenka „to“, potom pre „to“ dokážeme obetovať všetko, len aby sme „to“ dosiahli. Pretože „to“ zmení náš život (alebo aj nie, ale my tajne dúfame, že áno).

Dovolenka a dlhy

V takomto citovom rozpoložení je veľmi ľahké robiť finančné rozhodnutia, ktoré majú na náš život deštrukčné dôsledky. Totiž za „to“ sme ochotní obetovať a dať oveľa viac, ako si môžeme v skutočnosti dovoliť. Pretože je predsa rozdiel dovolenkovať v apartmáne pri Jadrane, a v All Inclusive hoteli na pláži na Maldivách. A ten rozdiel môže pokojne byť aj v jednej cifre naviac v prospech drahšej alternatívy.

No a kto má poruke 4 000 € na dovolenku? Málokto. Práve v tejto chvíli prichádzajú na rad pôžičky.

Jedna dovolenka a nemusím nič platiť, zaplatím, až keď sa z nej vrátim. A bude to predsa „len“ 400 € mesačne na 12 mesiacov (čo je, mimochodom, 4 800 € teda o 800 viac, ako stála dovolenka).

Jednoduchá otázka znie — ak sme si za predchádzajúcich 12 mesiacov nevedeli odložiť hoci len 250 € mesačne na dovolenku, odkiaľ sa v nás berie presvedčenie (ba až istota), že po návrate z tejto fantastickej dovolenky sa nám podarí mesačne ušetriť nielen 250 €, ale dokonca 400 €? A to nielen v septembri, ale aj v decembri (keď kupujeme darčeky) a aj v marci (keď sa vám náhodou pokazí auto) alebo v apríli, keď vás rozbolí zub?

Viem, nikto nemá rád tieto realistické kecy (prečo kazím zábavu, dovolenku a oddych?), radšej si žijeme v nerealistických predstavách.

Bohužiaľ, tieto predstavy nás môžu dostať do dlhovej špirály, ktorá znamená, že si už dovolenku nebudeme môcť dovoliť najbližšie roky (a nebude to kvôli pandémii koronavírusu, ale kvôli inej pandémii, ktorú tu máme, odkedy sú ľudia ľuďmi — totiž, povýšenie dočasného a chvíľkového nad dlhodobé).

Aby sme sa nedostali do finančných problémov (dlhov) kvôli dovolenke, stačí sa držať týchto 4 jednoduchých zásad.  (Prečo sa nedostať do dlhov, o tom som už písal v článku: 5 mýtov o dlhoch, ktorým ľudia veria)

1. Nikdy, ale naozaj NIKDY si na dovolenku nepožičiavajte

Podľa finančných odborníkov (ako je napr. Dave Ramsey) je jediným povoleným dlhom hypotéka na byt, v ktorom bývate. Každého ďalšieho dlhu sa treba čo najskôr zbaviť. Určite nie naopak. Nielen, že vás dovolenka vyjde drahšie, ale môžete sa kvôli tomu dostať do veľkých problémov.

2. Ak máte dlhy (mimo hypotéky) zabudnite na finančne náročnejšiu dovolenku

Potrebujete v prvom rade splatiť svoje dlhy. Nie je dôvod narušiť tento trend dovolenkou, ktorú si nemôžete dovoliť a ktorá vás vzdiali od slobody spod dlhového otroctva. Možno sa pýtate, ako sa dá ísť na finančne nenáročnú dovolenku? Čítajte ďalej.

3. Ak nemáte finančnú rezervu na 6 mesiacov, nechoďte na finančne náročnejšiu dovolenku

Rezerva v prípade neočakávaných udalostí, straty zamestnania, choroby a pod. je nevyhnutná pre zdravé rodinné financie. Bez nej sa na veľkú rodinnú dovolenku nechystajte. Nie je to bezpečné a môže vás to vyjsť drahšie, ako si myslíte.

4. Dovolenka by nemala stáť viac ako 5 — 10 % z celkového rodinného rozpočtu

Teraz trocha matematiky… Ak máte zdravé financie, nemáte dlhy, máte rezervu, tak odborníci vravia, že na dovolenku môžete minúť maximálne 5 — 10 % z ročného rodinného rozpočtu. Teda ak je čistý príjem vašej rodiny 1 200 € mesačne, na dovolenku môžete ročne minúť cca. 720 — 1440 €. Ak je pre vás cestovanie prioritou a radšej nepôjdete do reštaurácie alebo kina, len aby ste mohli viac cestovať, experti odporúčajú postupovať podľa vzorca 50/30/20.

Čo presne to znamená? V ideálnom prípade ide mesačne polovica vašich nákladov na bežné výdavky (jedlo, oblečenie, škola, nájom/hypotéka, atď.), 10 % dávate a 10 % šetríte, 10 % investujete a potom vám zvýši ročne cca 20 % prostriedkov. Pri príjme 1 200 € ide teda o sumu 240 € mesačne a 2 880 € ročne(väčšinou je to ale o dosť menej). Na dovolenku môžete dať aj celú túto sumu. Vždy však treba zvážiť, ako využiť peniaze rozumne.

Možno ste sa práve na základe týchto 4 rád ocitli v pozícii, že už vážne nechcete pokračovať v čítaní tohoto článku???? a bojíte sa, či vôbec môžete mať dovolenku a nemusíte len neustále pracovať. Prichádzajú však na rad pozitívne správy.

Boh chce, aby si odpočíval

V jednom mojom staršom blogu o práci píšem aj o tom, že nasledovanie Ježiša a celkovo kresťanstvo mení aj náš pohľad na prácu a odpočinok.

Grécka mytológia hovorí, že bohovia vytvorili svet a človeka na to, aby im slúžil, aby bol ich otrok, ktorý bude pracovať, aby oni nemuseli. Práca je jednoducho zlá.

Kresťanstvo je v tomto úplne iné. Práca bola súčasťou rajskej záhrady, no zároveň jej súčasťou bol aj deň odpočinku — Šabat. Práca aj odpočinok sa vzájomne dopĺňajú. Nie náhodou hovoríme dovolenke aj rekreácia — pretože je to miesto oddychu, v ktorom sa obnovuje naša schopnosť tvoriť — a bez oddychu túto schopnosť strácame. 

Aj keď v Biblii priamo nenájdete verš, ktorý hovorí, že by ste mali chodiť každý rok na nejakú dovolenku, máme v nej viacero nepriamych argumentov v prospech oddychu, a teda aj dovoleniek (Viac napr. v tomto článku Johna Pipera).

Ak si aj zodpovedne na základe predchádzajúcich 4 zásad poviete, že dovolenku si jednoducho nemôžete dovoliť, potrebujete nájsť spôsob, ako oddychovať. Ak ste zamestnanec na plný úväzok, tak potom máte zo zákona nárok na minimálne 20 dní dovolenky ročne. Ak pracujete ako SZČO, resp. freelancer, potrebujete si týchto 20 dní vedome vytvoriť v rámci roka a prispôsobiť to svojim projektom. Ako teda tento čas, keď nepôjdete do práce, využiť a zároveň sa nezadlžiť? Skúste niektorý z nasledujúcich tipov:

Ako znížiť náklady na dovolenku na minimum?

1. NIKDY NEZABÚDAJTE — kvalita dovolenky sa nepočíta počtom cifier, ktoré ste za ňu minuli

Zážitky, oddych, regenerácia, rekreácia sa dá realizovať aj „lowcostovo“. Za kvalitnú dovolenku nemusíte platiť tisíce, pretože kvalita dovolenky nezávisí od spôsobu, akým sa na dovolenku prepravíte, od vzdialenosti od domova, od množstva a kvality jedla, ktoré zjete a nápojov, ktoré vypijete, či od finančnej náročnosti atrakcií, ktoré navštívite.

Podstatou dovolenky je oddych, rekreácia, odpočinok od bežných každodenných povinností, ktoré napĺňajú zvyšnú časť roka. Jedným slovom zmena.

2. Dobrá dovolenka nemusí byť len pri mori alebo v luxusnom hoteli

Dnešná doba ponúka kopec možností lacného ubytovania aj cestovania, no netreba zabudnúť ani na chaty, stanovačky atď. Keď je človek obmedzený rozpočtom, nájde kreatívne spôsoby, ako si oddýchnuť. Môžete objavovať svoje okolie na bicykloch, nanovo si prejsť turistické atrakcie v okolí 20 km od miesta, kde bývate, či nájsť prírodné nádrže na schladenie v letných horúčavách. Ak pracujete počas roka v kancelárii za počítačom, zmenu a oddych môže znamenať aj okopávanie zemiakov u babky na dedine.

3. Plánujte vopred, odhadnite, koľko to bude stáť a koľko treba ušetriť v priebehu roka

Ak dokážete odhadnúť náklady na svoju letnú dovolenku vopred, dokážete si aj zrátať, koľko potrebujete ušetriť. Už 50 € mesačne môže znamenať v lete 600 eurový rozpočet na dovolenku a z toho sa určite dá niečo zaujímavé vymyslieť.

Ak to aj tento rok nestihnete, môžete začať šetriť na ten nasledujúci hoci aj dnes.

4. Majte reálne očakávania a neporovnávajte sa s inými (no a čo, že sused je na Maldivách)

Možno, že ročne dokážete ušetriť „len“ na dovolenku v Chorvátsku. Ale aj tá je lepšia, ako akákoľvek luxusná dovolenka na dlh, z ktorej sa finančne nespamätáte najbližších 5 rokov. Existuje život aj po dovolenke, a na to treba pamätať, pretože život sa dovolenkou spravidla nekončí. Dovolenka má priniesť oddych, pokoj a regeneráciu, a nie stres z toho, ako sa mi podarí to všetko potom zaplatiť.

5. Plánujte vopred, koľko môžete na dovolenke minúť, čo si budete chcieť dovoliť

Jedna vec je cena dovolenky, druhá je to, koľko môžete počas dovolenky minúť. Mnoho ľudí na to zabudne a do dlhov (spravidla tých na kreditnej karte) sa po dovolenke dostane kvôli tomu, že dostatočne neodhadne, koľko budú počas dovolenky míňať v reštauráciách, na zmrzlinu, pamiatky, požičanie auta či iné očakávané, ale aj neočakávané výdavky. Je dobré mať stanovený limit a podľa toho plánovať celkovú cenu dovolenky, ktorá často vďaka týmto výdavkom bude aj dvojnásobkom ceny zájazdu.

6. Hľadajte zľavy, výhodné ponuky, oddychujte v iných termínoch ako väčšina

Je samozrejmé, že najvyššie ceny (a nielen dovoleniek, ale aj služieb, ktoré sú s nimi spojené) sú počas mesiacov júl a august. Oddych si však môžete naplánovať aj na iné mesiace (samozrejme, v závislosti od toho, aké máte možnosti v práci či s deťmi v škole) — hľadajte a využívajte tieto možnosti, pomôžu vám ušetriť mnohokrát aj 50 % z celkových nákladov. Rovnako sa treba obzerať po zľavových kupónoch, last minute ponukách atď.

7. Nekupujte drahé (žiadne) suveníry atď.

Je milé potešiť seba či svojich blízkych suvenírom z dovolenky, ale nie na úkor toho, že vás to bude stáť finančnú pohodu nasledujúce mesiace. Určte si na začiatku dovolenky, komu chcete doniesť nejakú pozornosť, finančný strop, ktorý nepresiahnete, a zarátajte si to do celkových nákladov na dovolenku.

8. Potraviny — varenie vopred

All inclusive je síce lákavá ponuka, ale lowcost to práve nie je. Možno si poviete, že nechcete stráviť celú dovolenku v kuchyni, ale aj to sa dá elegantne vyriešiť. Môžete si pripraviť vopred jedálniček, aby ste nemuseli vymýšľať — čo dnes budeme jesť — prípadne si niektoré jedla pripraviť vopred a zavariť (samozrejme, závisí to aj od veľkosti kufra a dĺžky dovolenky). V každom prípade — plánovanie aj v tejto oblasti vám môže ušetriť čas, peniaze a zbytočný stres.

Dovolenka — miesto zastavenia a odpojenia, kde môžete zažiť Boha

Je zaujímavé, že keď sa pozrieme na život Ježiša, všimneme si, že po viacerých verejných vystúpeniach sa sťahuje do úzadia (Pozri napr. Mk 1:12, Mk 1:35, L 5:15–16, L 6:12–13, Mt 14:13). Odpája sa od davov, aby sa utiahol do samoty — modlitby — rozhovoru s Bohom. Myslím si, že aj tento Ježišov zvyk ukazuje na to, aké dôležité je mať takéto chvíle odpojenia a dovolenka je na to ideálna.

Dovolenka — čas odpočinku — prirodzene vytvára aj viac priestoru na premýšľanie nad životom, spôsobom, akým žijeme ten svoj, prehodnotenia postojov, priorít či nastavenie nových cieľov. Nech je pre vás dovolenka naozaj miestom zastavenia. Odpojte sa od svojich sociálnych sietí, od novinových titulkov či obľúbených seriálov a filmov. Položte si otázky, ktoré si bežne nekladiete, alebo nemáte čas sa nad nimi zamýšľať.

Dovoľte Bohu, aby k vám hovoril cez modlitbu a čítanie Biblie. Ak sa tak stane, môže byť aj vaša tohtoročná dovolenka nezabudnuteľná.

Na záver ako obvykle. Budem vďačný, ak mi napíšete k tomuto článku váš komentár, názor, podnety na ďalšie články, vaše skúsenosti prípadne aj nejakú otázku (píšte na môj facebook, instagram či email). Ďakujem.

Veď aj Boh povedal Adamovi, že nie je dobré byť človeku osamote. Čím skôr ju nájdem, tým lepšie. Treba začať možno aj na strednej, ak sa dá.

Zapneš rádio a počuješ:  All you need is love… Pustíš si YouTube a vidíš vysmiate páry, ako cestujú okolo sveta. Pozeráš svoj obľúbený seriál, ktorý sa točí — ako ináč — okolo toho, kto s kým chodí a kto sa komu páči.

Nikoho z nás nemíňa kultúra, v ktorej žijeme, a tá je nastavená jednoznačne. Všetko, čo v živote potrebuješ, je láska. Keď to budeš mať, budeš šťastný.

Každý hlas, ktorý počuješ, ti „šepká“, že čím skôr vyriešiš tento zásadný problém svojho života (samotu), tým lepšie. Na to, aby si bol šťastný/šťastná, potrebuješ svoju spriaznenú dušu, svoju druhú polovičku, chýbajúci kúsok puzzle.

Hollywood vraví, že keď sa tak stane, všetko sa vyrieši. Všetko bude v poriadku. Každý romantický film takto končí.

Lenže život sa nekončí romantickým večerom, nocou ani svadbou. A realita ťa môže riadne vydesiť. Priemerná rozvodovosť, množstvo partnerov, ktorých človek vystrieda pri hľadaní „toho pravého“, sklamania, bolesť, zlomené srdce, frustrácia, hnev, smútok… Toto nám už hlava spracovať nechce. Ako je to možné?

Pravdou je, že: Žiaden romantický vzťah s človekom nedokáže naplniť všetky tvoje potreby.

Urobili sme ako spoločnosť z romantického vzťahu niečo, čím nie je a nikdy nemal byť…

Adele vo svojej piesni Easy on me, kde spracováva svoj rozvod, spieva:

I had good intentions

And the highest hopes

But I know right now

That probably doesn't even show

Mala som dobré zámery,

naozaj som dúfala,

no dnes viem,

že to pravdepodobne vôbec nevidno.

Všetci túžime po krásnom vzťahu, ktorý vydrží navždy. Prečo je potom tak málo vzťahov, ktoré naozaj vydržia? Prečo sa toľko vzťahov rozpadá? Nezačínali všetky tak krásne romanticky a vzrušujúco? Kde sa to podelo?

Ak si úprimný hľadač pravdy a zmyslu, odporúčam ti jedno. Skúmaj svoje srdce, lebo je veľmi pravdepodobné, že máš také očakávania od chodenia, manželstva čí vzťahu s druhým človekom, ktoré ti nemôže a nedokáže splniť.

Tvrdenie, že každý potrebuje svoju spriaznenú dušu, aby bol skutočne šťastný, je mýtus. Čím skôr to zistíš, tým lepšie.

Pravdou je, že na to, aby si zažil skutočnú radosť, šťastie a naplnenie potrebuješ vzťah s niekým, kto je dokonalý, nikdy ťa nezradí a naplní všetky tvoje potreby. Bol/-a si tak stvorený/-á. Ale taký človek tu na zemi neexistuje.

Potrebuješ Boha. Jedine v Ňom nájdeš to, čo hľadáš. Jedine v Ňom nájdeš svoju spriaznenú dušu.

Možno si hovoríš. Počkaj chvíľu. Nepovedal Boh Adamovi, že nie je dobré byť človeku osamote? Nie je vzťah medzi mužom a ženou v začiatočných kapitolách celej Biblie?

Áno a ešte raz áno.

To, čo si potrebujeme uvedomiť, je však fakt, že ak nie je stredobodom nášho života Boh, urobíme si Boha z niečoho alebo niekoho iného. A túto ťarchu nedokáže žiaden človek uniesť.

Na to, aby tvoj život dával zmysel, či už vo vzťahu, alebo nie, potrebuješ, aby jeho zmyslom nebol vzťah s iným človekom, ale Boh samotný.

Dôveruješ Bohu, že chce pre tvoj život to najlepšie? Dôveruješ Bohu, že to najlepšie nutne neznamená manželstvo či vzťah?

Dve najväčšie postavy ranej kresťanskej histórie boli Ježiš a apoštol Pavol. Obaja boli slobodní.

Aj Slobodný stav je darom. (1. Kor 7:7)

Byť single sa nenosí, je to nuda, pre niekoho až postihnutie, údel, ale nie je to tak náhodou preto, že sme uverili tomu, čo hovorí dnešná doba? Čo ak je to všetko inak?

Dovolíš Bohu, aby hovoril do tvojho života On, alebo budeš počúvať kultúru okolo seba?

Mýtus #2: Moja situácia je iná

My sme výnimoční. On/ona síce neverí, ale to je iné. My sme jedineční. Naša láska je unikátna. Nikto iný v živote na svete nič také nezažil… Áno, mnohí nám hovoria, že to nebude fungovať, ale oni nás v skutočnosti nepoznajú. Štatistiky? Pche! My budeme výnimka…

Ak sa považuješ za Ježišovho nasledovníka, potom je pre teba Biblia knihou, ktorá určuje tvoj pohľad na svet a rôzne dilemy.

V Biblii je napísané: „Žena je viazaná dovtedy, kým žije jej muž. Keď však muž zomrie, je slobodná a môže sa vydať, za koho chce,“ ale iba v Pánovi. (1. K 7:39) (tučné písmo pridané)

Možno je toto len ďalšia skúška tvojej viery.

V čom je tvoja situácia iná? Prečo by si mal dať na prvé miesto niečo iné ako Boha a Jeho slovo? Kto ti lepšie poradí? Kto pre teba chce to najlepšie — ty alebo Boh?

Kathy Keller — manželka newyorkského kazateľa Tima Kellera — povedala na margo vzťahov veriaci s neveriacim toto:

„Nebude to fungovať. Nie z dlhodobého hľadiska. Manželstvo je dostatočne ťažké, aj keď sú v ňom dvaja veriaci ľudia, ktorí sú v úplnej duchovnej harmónii. Ušetri sa bolesti a ukonči to.“

Ak tvrdíš, že tvoja situácia je iná, potom počúvaš svoje srdce viac ako Bibliu, a to je veľmi nebezpečný (ale u nás ľudí veľmi častý) úkaz.

„Srdce je klamlivé nad všetko a zradné je — kto sa v ňom vyzná?“ (Jer 17:9)

Budeš dôverovať svojmu srdcu alebo Bohu?

Mýtus #3: Čo ak si nikoho už nenájdem. Je síce neveriaci/a, ale páčim sa mu/jej…

Žena, ktorá si vzala skvelého muža, ktorý ale neveril v Ježiša, povedala: „Ak ste sa cítili pred manželstvom osamelí, nie je to nič v porovnaní s tým, akí osamelí sa budete cítiť v manželstve s neveriacim človekom!“

Ak čakáš, možno je to skúška tvojej viery. Skúška, či je Ježiš naozaj tvojím všetkým, alebo máš iného boha (manželstvo, sex, iného človeka). Čo však viem povedať už teraz, je, že nič a nikto nedokáže zaplniť ten pocit prázdnoty v tvojom vnútri. Iba Boh.

Mýtus #4: Je to môj evanjelizačný projekt. Čo ak už nikoho veriaceho nestretne a ja som jeho jediná nádej, aby uveril?

Myslíš si o sebe príliš veľa. Boh nám dal obrovskú dôveru v tom, aby sme šírili dobrú správu o Ježišovi ďalej. Ale napriek tomu nikto nedokáže prinútiť žiadnym spôsobom iného človeka, aby uveril v Krista. Dokonca ani Boh to nedokáže. Je to na každého slobodnej vôli.

Ak niekto uverí, je to konanie Ducha Svätého v Jeho živote. Nie vďaka tvojim dobre zvoleným slovám. Na svet prišiel iba jeden Spasiteľ, a ty to nie si.

Mýtus #5: Poznám páry, v ktorých sa jeden obrátil vďaka svedectvu toho druhého — čo ak toto bude ten prípad?

Určite áno. Aj ja taký pár poznám. Ale je oveľa viac prípadov, keď to znamenalo pravý opak.

Je skvelé, ak sa niekto obrátil vďaka svedectvu človeka, s ktorým chodil. Je to obrovská Božia milosť.  V takýchto prípadoch je však veľké riziko, že to urobil len pre toho druhého a nie kvôli Bohu.

Chodiť s niekým, aby si ho priviedol ku Kristovi, nie je ten správny motív.

Bibliu som čítal viackrát, no nikde som nenašiel odporúčanie, že ak chcete niekoho priviesť k Bohu, začnite s ním chodiť. (Mimochodom, ani o chodení som tam nič nenašiel, ale to už je na inú tému.) Naopak. Stará Zmluva vyslovene zakazuje Izraelitom, aby si brali mužov alebo ženy z iného národa.

Myslím si, že je rozumnejšie riadiť sa radou jedného slovenského kresťanského lídra, ktorý raz povedal: „Čisté priateľstvo bez ďalších úmyslov môže byť medzi mužom a ženou jedine na dvoch miestach — v materskej škole a v starobinci. Všade inde sú vedľajšie úmysly.“

Je veľký rozdiel medzi Božou milosťou a Božou dokonalou vôľou.

Skúsim to vysvetliť na jednoduchom príklade. Jákob — patriarcha zo Starej zmluvy. Boh mu sľúbil, že mu dá požehnanie, aj keď nebol prvorodený. Niečo neslýchané v tej dobe. Požehnanie predsa má vždy len prvorodený. Ale Boh dal sľub.

Možno viete a možno nie — Jákob sa k požehnaniu dostal. Podvodom, ktorý mu spôsobil veľmi veľa trápenia, komplikácií a ťažkostí, ktorým by sa, ak by to neurobil, vyhol.

Mal dostať Božie požehnanie?

Mal.

Bola Božia vôľa, aby sa k nemu dostal podvodom?

Nie.

Potrebujeme sa učiť dôverovať Bohu viac ako sebe.

Mýtus #6: Veď je to len chodenie, chcem sa trocha zabaviť, manželku si nájdem inú

Chodenie s niekým je veľmi vážna vec. V hre nie sú peniaze či veci, ale ľudské srdcia.

Predstavte si, že mám doma superdrahé husle. Stradivárky. Jediné svojho druhu na svete. Rok výroby 1680. Mám ich na stole rozbalené a čírou náhodou sa k nim dostane moje dvojročné dieťa…

Ako bude vyzerať moja reakcia? Myslíte si, že si poviem: „Á, je tam toho, pokojne sa hraj… "

Ani omylom.

Ako ľudia máme obrovskú hodnotu. Keď vstupuješ do vzťahu s iným človekom, dievčaťom alebo chalanom — má obrovskú hodnotu tiež. Väčšiu ako tie stradivárky (opýtajte sa ich rodičov, ak mi neveríte, alebo sa opýtajte svojich, či by vás vymenili za také stradivárky… )

Ak vstupuješ do vzťahu, máš obrovskú zodpovednosť. Je to, ako keby ti niekto zveril niečo veľmi, veľmi vzácne.

Také husle, napríklad, sa môžu chytať len v špeciálnych rukaviciach — a takto podobne treba pristupovať k chodeniu.

To nie je „len“ zábavka. Ide tu o iného človeka. O jeho city, emócie, smerovanie na celý život.

Keď posielaš poštou vázu, tak sa vždy na obal píše: „pozor, krehké,“ a je to na to, aby sa s daným balíkom zaobchádzalo jemne. Na každom z nás by mala byť taká nálepka — pozor krehké.

Ty, tvoje telo, tvoja myseľ, tvoje srdce — sú to najvzácnejšie, čo máš. Nikdy nechoď do vzťahu len tak zľahka.

Asi by si nechcel, aby s tebou niekto zaobchádzal ako s hračkou — zábavkou.

Ak si nasledovník Ježiša, potom budeš mať ostatných ľudí vo veľkej úcte. Sú stvorení na Boží obraz rovnako ako ty. Keď povieš „je to len zábavka,“ ako keby si hovoril: „Si hračka, s ktorou sa pohrám a potom odhodím.“

Ľudia nie sú hračky, veci. Sme bytosti stvorené na Boží obraz.

Mýtus #7: Ale medzi nami to funguje, iskrí, nemôžeš sa predsa pomýliť, ak chémia funguje, či?

Tim Keller hovorí, že ako veriaci nemôžeš dovoliť svojmu srdcu (alebo mysli), aby si rozvinulo city o neveriacom, lebo to neskončí dobre. Ak sa to stalo, ak už funguje chémia, potom je pravdepodobne neskoro. Chytíte sa za ruku, dáte si pusu, potom objatie a už ani neviete ako, ocitli ste sa v pasci chémie.

Akokoľvek to bude pokračovať, nemôžeš si veriť. Never pocitom, srdcu. Never chémii, ak chceš, aby tvoj vzťah vydržal aj v manželstve, kde ťa čakajú aj bezsenné noci pri posteli vášho bábätka, neumyté riady, nevynesený kôš či neuveriteľný boj s lenivosťou a sebeckosťou (a to nemyslím len toho druhého, ale aj teba.) V týchto veciach ti chémia nepomôže.

Keď ti dieťa v noci plače a treba ho utíšiť, tak na 100 percent budeš cítiť — tvoje srdce bude doslova kričať (a možno to bude počuť aj tvoja polovička), že to má urobiť ona a nie ty.

Možno si už čítal môj starší článok o chodení. Táto rada je tam číslo 1. Never svojmu telu, svojim pocitom, lebo ťa oklamú. Dôveruj Ježišovi, Biblii, svojim najbližším priateľom v spoločenstve či rodičom. Pýtaj sa ich na názor. A nechaj im hovoriť do tvojho života. Pretože práve kvôli chémii už nevidíš to, čo vidí každý okolo teba.

Možno sa teraz pýtaš, ale ja už som v tejto pasci. Ako sa z nej dá ujsť?

ZÁVER

V Biblii v Starej zmluve je jeden príbeh o mužovi, ktorý sa volal Abrahám. Teda, najprv sa volal Abram. Boh k nemu prehovoril a povedal, že má odísť od svojej rodiny do úplne novej krajiny, ktorú dá jeho potomstvu ako dedičstvo.

Abram poslúchol. Stal sa z neho Abrahám. Prišiel do krajiny, ktorú mu Boh sľúbil. Žil tam. Veľmi, ale naozaj veľmi zbohatol. Ani po mnohých rokoch však nemohli mať so svojou manželkou Sárou deti.

Skrátim to. Boh splnil to, čo sľúbil. Dal Abrahámovi a Sáre, ktorí už boli naozaj starí (trojciferný vek), syna Izáka. Urobil jasný zázrak.

Lenže, keď Izák vyrástol, zrazu Boh žiadal od Abraháma nepochopiteľnú vec: „Choď a obetuj Izáka na oltári ako obeť pre mňa.“

Neuveriteľná a nepochopiteľná požiadavka. Zabiť jediného vlastného syna pre Boha?

Veď to ide proti akejkoľvek logike. Proti Božiemu zasľúbeniu. Proti zázraku, ktorý videli na vlastné oči a Izák im to svojou prítomnosťou každý deň pripomínal.

Kto potom bude dediť? Ale veď Boh sľúbil, že budem mať potomkov ako hviezd na zemi? Jedine, že by Boh urobil opäť zázrak. Urobí? Dôverujem mu?

Abrahám poslúchol. Urobil krok viery. Išiel na vrch Mória a chystal sa obetovať svojho jediného syna na oltári. Boh ho zastavil v poslednej chvíli.

Abrahám sa stal praotcom viery.

Tento príbeh má pokračovanie a naplnenie v Ježišovi. On bol tiež jediným Božím Synom. No napriek tomu, že bol bez viny, Boh dovolil, aby zomrel za viny nás všetkých.

Ježiš zomrel. Pri ňom Boh nezasiahol tak ako pri Izákovi. Dokonca sa odvrátil, keď Ježiš volal z kríža.

No na tretí deň Ježiša vzkriesil z mŕtvych.

Urobil zázrak. Ježiš zvíťazil v dokonalej poslušnosti Otcovi a vďaka Nemu nás čaká nebo. Dokonalé naplnenie všetkých našich snov, dokonca takých, o krorých sme sa neodvážili ani len snívať. Dokonalý vzťah, ktorý bude trvať navždy.

Možno si v podobnej situácii. Máš pocit, akoby si mal zabiť všetky svoje nádeje. No to je presne to miesto, kde sa rozhoduje o tvojej viere. O tvojej budúcnosti. O večnosti. Na čo vsadíš svoj život?

Bude to vzťah s ňou/ním alebo s Ním? Počúvneš svoje srdce alebo Jeho Slovo?

Ak ste sa dočítali až sem, budem vďačný, ak mi napíšete k tomuto článku váš komentár, názor, podnety na ďalšie články, vaše skúsenosti s chodením a vzťahmi. Ak máte nejakú otázku, píšte na môj facebook, instagram či email, rád vám ju zodpoviem.

V roku 2016 urobil rakúsky vedec a profesor neurológie na univerzite v Ženeve vo Švajčiarsku Christian Lüscher spolu so svojim tímom takýto pokus.

Umiestnil myš do klietky s tlačidlom, ktoré ak stlačila, tak špeciálny optický senzor stimuloval v jej mozgu dopamínové neuróny, ktoré sú zodpovedné za pocity šťastia.

Čoskoro na to myš prišla a začala stláčať tlačidlo stále viac a viac, aby dostávala viac a viac dopamínu a bola šťastnejšia.

Profesor skonštatoval, že ak by myš po dvoch hodinách nevybrali z klietky, zomrela by pravdepodobne od hladu a smädu, ale šťastná.

Nepripomína vám to tlačidlo niečo, čo máte vo svojich vreckách?

Napriek všetkým možnostiam, ktoré máme, vo všeobecnosti prieskumy vravia, že na mobile a internete trávime čoraz viac času (svetový priemer je dve hodiny a dvadsaťpäť minút denne a podľa mňa je toto číslo podhodnotené).

Čísla sa rôznia od vekových skupín (ale niekde medzi dvoma a deviatimi hodinami to pravdepodobne bude). Koľko času online strávite denne alebo týždenne vy? Skúste si to seriózne najbližší týždeň zmerať. Výsledok vás pravdepodobne prekvapí.

A teraz tá nepríjemná otázka: Sme vďaka týmto médiám šťastnejší, spokojnejší, charakternejší, slobodnejší? Poznáme pravdu?

Čo je skutočná sloboda?

Ján Hus povedal: „Hledej pravdu, slyš pravdu, uč se pravdě, miluj pravdu, mluv pravdu, drž se pravdy, braň pravdu až do smrti, protože pravda tě osvobodí od hříchu, od ďábla i od smrti… “

Mal tú slobodu stratiť svoj život, nechať sa upáliť, odvrhnúť od všetkých ľudí a vyhlásiť za kacíra, pretože PRAVDA, ktorú spoznal o Ježišovi, ho urobila slobodným.

Martin Luther o cca sto rokov neskôr tiež bojoval za PRAVDU, ktorá zmenila jeho život a oslobodila ho spod otroctva príkazov a zákazov mŕtveho náboženstva, keď si človek nikdy nemôže byť skutočne istý, či ho Boh prijíma.

Keď som nedávno upravoval rozhovor so sestrou Violkou Fronkovou, zasiahli ma myšlienky o prenasledovaných farároch, ktorí počas totality boli ochotní kvôli PRAVDE o Ježišovi trpieť, byť odlúčení od svojich rodín, detí. Pretože jedine PRAVDA oslobodzuje, a ani väzenie ich nemohlo uväzniť.

Každý rok v novembri si pripomíname výročie nežnej revolúcie. Deň boja za slobodu a demokraciu. Od roku 1989 môžeme žiť v slobode, ale táto sloboda nebola lacná. Ľudia, ktorí bojovali za PRAVDU, pre ňu obetovali veľa.

Slovensko je slobodná krajina. Máme väčšiu slobodu ako akékoľvek generácie pred nami. Nikto neurčuje čomu máme veriť. Akú kariéru si zvoliť. Aké knihy čítať. Do akých škôl chodiť. Akú veľkú mať rodinu, prípadne zostať slobodný.

Ale nepríjemná otázka tu stále je: Poznáme pravdu? Sme naozaj slobodní?

Internet a sociálne médiá ako sloboda

Internet a sociálne siete pocit slobody a dostupnosti pravdy ešte znásobil. Neexistuje vec, ktorú by ste si nevedeli vygoogliť. Na ktorú by neexistovalo nejaké youtube video. Dostupnosť informácií je bleskurýchla. Žiadna cenzúra. Žiadne obmedzenia. Máme pocit, že sa vieme dopátrať PRAVDY. Skutočne?

Môžeme naživo sledovať udalosti, ktoré sa dejú na druhom konci sveta. Máme slobodu ísť kdekoľvek, pozerať, čítať, sledovať, písať prakticky čokoľvek. SLOBODA.

Neobmedzené možnosti. Robiť si čo chcem, kedy chcem, ako chcem, koľko chcem.

Naozaj je toto sloboda? Je sloboda robiť si čokoľvek, čo chceme, skutočnou slobodou?

Pokuta na diaľnici

Keď som v osemnástke dostal vodičák, moji rodičia mi dôverovali natoľko, že mi dávali šoférovať ich nové auto často. Keď tak nad tým premýšľam, tak celkom obdivujem ich vieru. Zveriť osemnásť ročnému chalanovi auto nie je samozrejmosť. Nie, nebol som nezodpovedný šofér, ale keď sa na to pozerám s odstupom viac ako desaťročia… á, radšej to ďalej nerozvíjam.

Na jednej našej spoločnej ceste k starým rodičom som si to na diaľnici celkom rozbehol aj napriek tomu, že na jednom úseku bolo obmedzenie na 90 km/h. Už asi viete, čo bude nasledovať, takže to skrátim. Pokuta ma neminula.

Bol som nazlostený. Načo tu bola tá značka? Veď sa tu pokojne dalo ísť 110 km/h. Prečo tie obmedzenia? Čím je človek mladší, tým viac chce rebelovať proti obmedzeniam, prekračovať stanovené pravidlá, limity. A mnohokrát sa nič nestane. Nechytia vás.

Bohužiaľ, spomínam si ešte na jeden príbeh prekročenia rýchlosti, ktorý neskončil šťastne.

Bol som o dosť menší. Cestovali sme od starých rodičov (to ešte šoféroval môj otec). Keď sme došli domov a zapli správy, zistili sme, že asi hodinu potom, ako sme prešli jedným úsekom cesty sa tam stala vážna nehoda. Bardejovské auto prešlo do protismeru a v rýchlosti viac ako 100 km/h narazilo do auta oproti. Všetci, čo boli v tom bardejovskom aute, neprežili. Moji rodičia tých ľudí poznali. Boli z nášho mesta. Za volantom bola mladá šoférka. Dôvod nehody bolo nezvládnutie riadenia vo vysokej rýchlosti. (Vyššej, ako bola na danom úseku povolená).

Sloboda nie je nemať žiadne obmedzenia, pretože robiť si čo chcem, kedy chcem a ako chcem ma v konečnom dôsledku môže stáť život.

„Poznáte pravdu a pravda vás oslobodí“

Aj keď to pre niekoho môže znieť prekvapivo, Ježiš nám o slobode môže povedať viac ako si myslíme. Pozrime sa na jeho slová:

Vtedy povedal Ježiš Židom, ktorí v neho uverili: „Ak vy zostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Odpovedali mu: „Sme potomkovia Abraháma a nikdy sme nikomu neslúžili. Ako to, že ty hovoríš: ‚Stanete sa slobodnými‘?“ Ježiš im odpovedal: „Amen, amen, hovorím vám: Každý, kto pácha hriech, je otrokom hriechu. A otrok nezostáva v dome natrvalo. Syn zostáva navždy. Ak vás teda Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní." (Ján 8:31–36)

Ježiš tieto slová hovorí uznávaným náboženským vodcom. Zjavne to neprijali najlepšie. Povedať niekomu, že potrebuješ byť slobodný, znamená, že momentálne slobodný nie si. Môžeš ho tým nahnevať. Teda, Ježiš tých vodcov celkom nahneval.

Ich odpoveď je maximálne ironická. V podstate ako keby hovorili — ale veď my sme slobodní a nikdy sme nikomu neslúžili. Opak je však pravdou. Celá história izraelského ľudu, ktorá je zaznamenaná v Biblii je plná otroctva. Izraeliti boli najprv v otroctve v Egypte, potom pod nadvládou Asýrčanov, Babylončanov, Peržanov, aj Grékov. A vo chvíli, keď Ježiš hovorí tieto slová, sú pod okupáciou Rímskej ríše. Takto sloboda nevyzerá.

Ježiš napriek tomu všetkému nemyslel na politickú slobodu. Hovoril tu o otroctve iného druhu.

Tieto Ježišove slová sú aplikovateľné aj dnes. Aj na nás. Aj v dobe najväčšej slobody, akú sme kedy na Slovensku zažili, mnohí ľudia žijú v otroctve. Povedal by som, drvivá väčšina z nás.

Všetci sme závislí

Russell Brand, britský herec, komik a aktivista v knihe Restart opisuje, ako sa dostal zo závislosti na drogách a alkohole.

„Tí z nás, ktorí sa narodili s očividnou závislosťou od látok, majú v mnohých ohľadoch šťastie. My alkoholici a feťáci sme toto tajomstvo minimalizovali na drobné cykly túžby a naplnenia. Náš vzorec závislosti je ľahšie pozorovateľný, a preto ho je jednoduchšie vyriešiť.”

…

„Žijeme v dobe závislosti. Je to vec natoľko zakorenená a všadeprítomná, že si ani neuvedomíte, že ju máte — ak nemáte to šťastie, že ste extrémnym prípadom. Ľudia sú závislí na alkohole, na jedle, na vzťahoch, na práci, niekto neustále tupo čumí do telefónu a snaží sa v ňom niečo nájsť… , čo vlastne?”

V nasledujúcich riadkoch vysvetľuje, že každý z nás hľadá úplné uspokojenie, no ono nepríde. Je ľahké vidieť, že drogy nás nikdy neuspokoja. Oveľa ťažšie je to vidieť pri dovolenkách, kariére, šťastnej rodinke, väčšom dome a iných veciach. Každý z nás je otrokom.

Aké je teda riešenie? Existuje vôbec? Môžeme byť skutočne slobodní?

Ak vás teda Syn vyslobodí…

Posledná Ježišova veta v odseku, ktorý sme spomínali, znela, akoby tu riešenie bolo. Ak vás teda Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní.

Čo tým chcel Ježiš povedať?

Naším najväčším problémom nie je túžba po slobode, ale to, že v momente, keď sme si mysleli, že sme ju získali, sme ju v skutočnosti stratili.

Možno to bol tvoj prvý klik v mobile, možno prvý pohárik alkoholu, možno prvý bozk. Dopamín sa začal vylučovať. Pocity šťastia boli vysoko. Ale len na krátko.

Tak ako Adam a Eva v raji, keď si mysleli, že sloboda je, keď si určia vlastné pravidlá.
Boh mi nebude hovoriť, čo mám robiť. Poviem si to ja sám.

Ja určím, čo je pre mňa dobré a čo nie.

Ja určím pravidlá.

Prvý Adam chcel určovať pravidlá. V tom bol ako Boh. Avšak tým, že sa vzoprel Božej autorite, začal sa viac podobať diablovi.

Boh stvoril Adama na svoj obraz. Adam v skutočnosti bol ako Boh. Nemohol byť viac. Tým, že nedôveroval Bohu, rozbil s ním vzťah. Určil si svoje pravidlá. A podľa toho to tu na zemi aj vyzerá. Ako pod vládou Adama.

Ježiš, o ktorom Pavol hovorí aj ako o poslednom Adamovi, však spravil presný opak. Neprišiel určovať pravidlá. Prišiel sa podriadiť Božej vôli. Neprišiel hľadať slobodu v sebarealizácii a seba naplnení. Prišiel ju kvôli nám stratiť úplne. Stal sa sluhom. Stratil česť, moc, vplyv, priateľov, rodinu a nakoniec aj svoj vlastný život. Všetko, čo sa mnohí snažíme celý život získať.

Zomrel ako zločinec, chudák, zmrzačený bičovaním. Opustený a sám. V Biblii sa píše, že jeho posledné slová boli i: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Tu to však neskončilo.

Tento posledný Adam, Ježiš, dokonale dodržal pravidlá. Pravidlá, ktoré znamenali vzťah. Pravidlá, ktoré ho mali udržať na ceste. Pravidlá, ktoré mali znamenať život. A presne to nasledovalo.

Boh ho vzkriesil z mŕtvych.

Toto je sloboda. Toto Ježiš myslel, keď povedal — ak vás teda Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní.

Ježiš nás oslobodil z nášho sebectva, z našej pýchy, z túžby určovať si vlastné pravidlá, zo závislosti do ktorej neustále padáme, či je to internet, alkohol, alebo čokoľvek iné.

On stratil svoju slobodu, aby sme ju my mohli získať späť.

„Ak vy zostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ 

Chceš byť slobodný?

Ak ste sa dočítali až sem, budem vďačný, ak mi napíšete k tomuto článku váš komentár, názor, podnety na ďalšie články, vaše skúsenosti so sociálnymi médiami, mobilmi, závislosťami, slobodou a pravdou. Prípadne aj nejakú otázku (píšte na môj facebook, instagram či email). 

1. M 12:1–4
1 Hospodin riekol Abrámovi: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. 2 Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním. 3 Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí, a v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme. 4 Vtedy Abrám odišiel, ako mu prikázal Hospodin; šiel s ním aj Lót. Abrám mal sedemdesiatpäť rokov, keď vyšiel z Cháránu.

Mk 1:16–20
16 Keď šiel popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, brata Šimonovho, spúšťať sieť do mora, lebo boli rybári. 17 Ježiš im povedal: Poďte za mnou a ja vás urobím rybármi ľudí. 18 A oni hneď zanechali siete a nasledovali Ho. 19 Keď poodišiel máličko, uvidel Jakuba, syna Zebedeovho, a jeho brata Jána; aj tí opravovali na lodi siete. 20 Hneď ich zavolal a oni zanechali otca Zebedea s jeho pomocníkmi na lodi a šli za Ním.

• ktorí nenávidia homosexuálov,
• zakazujú potraty,
• sú proti asistovanej samovražde — eutanázii,
• pokrytci, čo kážu o morálke a zároveň ju svojím životom popierajú,
• darmožráči, farári, čo sú platení z našich daní, sedia na peniazoch a nič pre spoločnosť nerobia atď.

Cirkev dostala také neuveriteľné nálepky, a došlo to až tak ďaleko, že toto slovo je to už pomaly ako nadávka. Samozrejme, každý si pod slovom cirkev predstaví niečo iné. Pre niekoho je to obrovská inštitúcia typu katolíckej cirkvi, pre niekoho je to cirkevný zbor v jeho meste, pre niekoho je to malá komunita veriacich, s ktorou sa pravidelne stretáva.

Mnohé z týchto výčitiek majú niečo do seba. Viacerí ľudia mi už povedali niečo v tomto zmysle:

„Áno, Ježiš je impozantný, stretával sa s chudákmi, uzdravoval ich, staral sa o tých, ktorí sú bokom a ktorých si nikto iný nevšíma. Ježiš, je zaujímavá osobnosť, možno by stálo za to ho spoznať lepšie, zamyslieť sa nad jeho myšlienkami, prehodnotiť na ich základe svoj život, ale s cirkvou mi daj pokoj.“

Čo je v skutočnosti cirkev? Je cirkev miesto pre dokonalých („svätých“) ľudí, ktorí nerobia chyby? Je to klub morálne nadradených vyvolených?

Cirkev nie je dokonalá

Nikdy nebola a nikdy to o sebe ani netvrdila. Nasledovníci Ježiša mali medzi sebou problémy, konflikty, riešili otázky, na ktoré mali iný názor a áno, aj sa stalo, že si každý šiel svojou cestou. Keď Biblia napomína kresťanov, aby sa navzájom znášali a milovali jeden druhého, nerobí to preto, že mláti prázdnu slamu. Napomínam niekoho vtedy, keď vidím, že niečo nerobí a mal by, alebo naopak.

Na druhej strane nám to dáva o dôvod viac, prečo môžeme veriť obsahu Biblie. Ak by to bola kniha o dokonalých ľuďoch, ktorí vždy urobili správnu vec a nikdy sa nepomýlili, nazvali by sme jej príbehy bájkami — vymyslenými príbehmi s morálnou koncovkou. Biblia je ale veľmi autentická. Hovorí o tom, ako sa veci diali. A práve preto môžeme jej príbehom dôverovať z historického hľadiska. No zároveň  môžeme naplno vidieť, že problémy, ktoré riešime vo vzťahoch dnes, nie sú ničím výnimočné. Rovnaké problémy riešili aj ľudia v Ježišovej dobe. Aj tí, ktorí si hovorili Ježišovi nasledovníci — kresťania –, ktorí sa pravidelne stretávali a založili cirkev.

Hovoriť, že tí v kostole sú svätci, ktorí nehrešia a sú morálne nadradení nad všetkých ostatných, nie je pravdivé, a cirkev to o sebe ani nikdy netvrdila.

Naopak, sú kresťania, ktorých činy sú oveľa horšie, ako niektorých nekresťanov, a sú nekresťania, ktorých činy sú morálne lepšie ako niektorých kresťanov.

Majú teda kresťania morálne právo hovoriť o tom, čo je zlé a čo dobré, keď sami podľa týchto štandardov často nekonajú?

Ja neviem voľnou rukou nakresliť dokonale rovnú čiaru. Možno ani ty. Mám právo povedať, že čiara, ktorú si nakreslil, nie je rovná? Alebo to môže povedať len človek, ktorý ju vie nakresliť dokonale rovno?

Skutočnosť, že kresťania nevedia žiť podľa morálnych štandardov, ktoré hlásajú, neznamená nutne, že tie štandardy neplatia, alebo nie sú pravdivé. Znamená to len, že kresťania sú rovnakí ľudia ako všetci ostatní. So všetkým, čo k našej človečine patrí. Poukazuje to na hlboký problém, ktorý ako ľudstvo máme. Niečo s nami nie je v poriadku bez ohľadu na to, či veríme v Boha, alebo nie.

Nikto nie je dokonalý

Možno si poviete, že to istý druh pokrytectva. Vodu kázať a víno piť.

Je skvelé, že to vidíte. Aj Ježiš vo svojej dobe to videl. Ostro to kritizoval (Stačí, ak si prečítate na začiatok Mt 23).

Chodiť do kostola a žiť si cez týždeň svoj život, ktorý je úplne odlišný od toho, čo sa tam hovorí, je pokrytecké. Je to život dvoch tvárí.

Ale človek skôr či neskôr príde na to, že žiť podľa Ježišových slov je nemožné.

Skôr či neskôr prídeš aj ty na to, že si rovnaký pokrytec ako všetci ostatní (Tí v cirkvi aj tí mimo nej). Že pred rodičmi sa správaš ináč ako pred kamarátmi a že máš vo svojom živote chvíle, o ktorých nechceš, aby vedel niekto iný. Na facebook a instagram nedávaš objektívne všetko zo svojho života, vyberáš len „tie“ momenty. Áno, presne toto je pokrytectvo. (Pokrytec je človek dvoch tvárí. Grécke slovo hypokrites označovalo herca, ktorý si dával počas divadelného predstavenia na tvár rôzne masky, keď striedavo hral rôzne postavy.)

Každý z nás sa z času na čas hrá na niečo, čím v skutočnosti nie je.

Možno sa ti páčia Ježišove ideály, ale žiť podľa nich nedokážeš.

Nikto to nedokáže.

To je náš skutočný problém. A čelia mu kresťania aj nekresťania. Tí, čo do kostola chodia pravidelne, aj tí, ktorí tam neboli nikdy.

Cirkev je plná pokrytcov, pretože aj svet je plný pokrytcov.

Čo s tým?

Ježiš hovorí, že jedine On je ten, kto nás z tohto pokrytectva môže dostať. 

On nie je len ideál, ktorý máme nasledovať. Vzor, podľa ktorého sa máme správať. My sa nedokážeme správať tak ako Ježiš.

On je Záchranca, ktorý nás z tohto pokazeného sveta prišiel dostať. Muž, ktorý nám prišiel dať nádej, že ak v Neho budeme veriť, čaká nás nádherná budúcnosť.

Kresťanstvo nie je o tom, že budem žiť ako Kristus, aby som si zaslúžil nebo.

Kresťanstvo je o tom, že si naplno uvedomujem, že to nedokážem.

Potrebujem Záchrancu, ktorý to urobil za mňa.

Parafráza jedného výroku o viere to podľa mňa vystihuje: cirkev, to je miesto, kde jeden žobrák hovorí druhému o tom, kde nájsť chlieb. (D. T. Niles)

Skutočné spoločenstvo, skutočná cirkev, to je miesto, kde nedokonalí ľudia, ktorí si to naplno uvedomujú, nasledujú dokonalého Boha. Toto je skutočná cirkev.

Ako môžem nasledovať Ježiša?

Myslím, že rozdiel medzi ľuďmi, ktorí chodia do spoločenstva a ktorí nechodia, nie je v tom, akí títo ľudia sú. Ten rozdiel je v postoji voči Ježišovi.

Ľudia aj v cirkvi, aj mimo cirkev sú plní hriechu, zla — ja som plný hriechu a zla.

Solženicyn povedal, že kiež by to bolo také jednoduché, že by sme vedeli oddeliť dobro od zla, dobrých ľudí od zlých, ale hranica medzi dobrom a zlom pretína každé ľudské srdce.

Kým však nepochopíme, že sami sa tohto zla nedokážeme zbaviť, tak nám nepomôže, či budeme v kostole aj každý deň, alebo doň nevstúpime nikdy.

Kto nás zachráni od zla, ktoré je v našom srdci? Od utrpenia, ktoré je všade okolo nás. Kto nás zachráni od smrti?

Toto nemôže a nedokáže urobiť nikto iný ako Boh samotný.

Pred dvoma tisícročiami prišiel na zem človek — Ježiš –, ktorý o sebe tvrdil, že je Boh. A on to nielen tvrdil, ale aj dokázal tým, že po tom, ako bol krivo odsúdený a zavraždený, na tretí deň vstal z mŕtvych. Celý Jeho životopis nájdete v Biblii.

A táto Biblia tvrdí, že každý, kto v Ježiša verí, tak už je v Božích očiach svätý, čistý, bez hriechu a bez zla a že smrťou na zemi sa nič okrem utrpenia neskončí, ale že po smrti nás čaká to isté, čo Ježiša. Večný život s Bohom v dokonalej radosti.

V 2. Kor 5:21 sa píše, že Toho Ježiša, ktorý nepoznal hriech, Boh urobil hriechom za nás, aby sme my mohli byť spravodliví pred Bohom.

Toto je dobrá správa. Evanjelium. Pravda, ktorá zmenila môj život o 180 stupňov.

A verím, že môže zmeniť aj ten váš.

Ak sa tak stane, alebo sa už stalo, je prirodzené, že budete počúvať, čo hovorí o spoločenstve — cirkvi — Ježiš. Článok o tom niekedy nabudúce. Nateraz len zopár veršov, z ktorých je jasné, že Ježiša a cirkev nemôžete oddeliť:

„Mužovia, milujte si ženy, ako aj Kristus miloval cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil, očistiac ju kúpeľom vody skrze slovo, a postavil si cirkev slávnu, bez po škvrny, bez vrásky a bez čohokoľvek podobného, ale aby bola svätá a bez úhony.“ Ef 5:25–27

„On (Ježiš) je hlavou tela, cirkvi, On počiatok, prvorodený z mŕtvych… “ Kol 1:18

„Tak totiž ako je jedno telo a má mnoho údov, a všetky údy tela, hoci je ich mnoho, tvoria jedno telo, tak aj Kristus. Veď my všetci sme boli pokrstení jedným Duchom v jedno telo, či Židia, alebo Gréci, či otroci alebo slobodní; a všetci sme boli napojení jedným Duchom.“ 1. Kor 12:12–13

Ak ste sa dočítali až sem, budem vďačný, ak mi napíšete k tomuto článku váš komentár, názor, podnety na ďalšie články, vaše skúsenosti s cirkvou alebo kresťanmi všeobecne, ale pokojne aj nejakú otázku (píšte na môj facebook, instagram či email). 

Predstavte si na chvíľu, že ste hokejový brankár. Vašim jediným cieľom je, aby sa to čierne čudo s názvom puk nedostalo do bránky. Je to jednoduché. Sústredíte sa len na to.

A teraz si zrazu predstavte, že hráte nejaký zvláštny zápas, v ktorom je tých pukov niekoľko. Neviete na ktorý sa sústrediť skôr. Neviete kedy kto a odkiaľ vystrelí a môže sa stať, že do bránky letí naraz nie jeden puk, ale desať. Pri troche šťastia môžete chytiť dva, tri, ale všetkých desať určite nie.

Toto je život. V živote je tých pukov väčšinou viac a často sa stáva, že ich chcete chytiť naraz.

Akonáhle má človek rodinu a deti, počet pukov sa zvyšuje násobne. Napríklad:

1. Vzťah s Manželom/manželkou

2. Dieťa (dve, tri, štyry atď.)

3. Starostlivosť o domácnosť

4. Práca / kariéra /

5. Vzťahy s priateľmi a rodinou

6. Koníčky / hobby /

7. Vzťahy v spoločenstve (cirkev)

8. Vzťah s Bohom

Je tu minimálne 8 pukov, ktoré môžu kľudne letieť naraz. Deň má 24 hodín.

Ako to všetko zvládnuť?

Nie som guru, ktorý to všetko už dávno zvládol a teraz ide dávať rozumy všetkým naokolo. Aj ja si musím tieto veci nanovo uvedomovať, objavovať a pripomínať si ich. Verím však, že vám týchto 5 myšlienok prinesie do života trocha viac oddychu, upokojenia, poriadku a že si vďaka nim dokážete svoj čas lepšie zatriediť.

1. PRIORITY

Možno tento príklad poznáte. (Písal som o ňom na blogu už celkom dávno).

Najväčšie kamene sú tie najpodstatnejšie úlohy, ktoré máte. Odlišujú sa od vašej pozície, či pracujete, študujete, máte rodinu, alebo ste slobodní.

Menšie kamene sú menej podstatné, ale tiež dôležité veci.

Piesok sú nepodstatné veci.

Potrebujeme si v živote určiť jasné priority. Čo je dôležité, čo nie. Čo sú tie najväčšie kamene vo vašom živote.

Ak ste Ježišovi nasledovníci, tak potom je pre vás priorita to, čo povedal On.

Dva základné výroky v Novej Zmluve sú: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého. Matúš 22:37–39

Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta. [Amen].

Matúš 28:19–20

Ak je Boh mojou prioritou č. 1, tak potom celý môj týždeň, mesiac, rok, život chcem žiť podľa toho čo On považuje za najlepšie prežitý život, pretože verím, že On má s mojim životom lepšie plány ako s ním mám ja sám.

Rick Warren hovorí:

Ak nestíhaš, znamená to, že sa pokúšaš urobiť viac, ako Boh pre teba naplánoval (alebo príliš dlho pozeráš TV /netflix / sociálne médiá).

Robíš momentálne veci, ktoré sú z hľadiska večnosti nepodstatné? Nestíhaš? Urči si priority — daj si ich do kalendára a drž sa ich. Nemusíš mať naplánovanú každú minútu z dňa. Stačí, ak si naplánuješ 60% a dotiahneš to.

Môžeš na to použiť aj tento jednoduchý dokument. Môj ideálny / môj reálny týždeň. (Potrebuješ na to aspoň 30 minút).

Toto je naše zrkadlo. Mnoho ľudí hovorí, že je pre nich najdôležitejší Pán Boh, alebo rodina — ale keď sa pozrie do svojho kalendára, ten ukáže skutočnú pravdu. To, čomu venuješ najviac času je pre teba tým najdôležitejším v živote. Tento test sa nedá oklamať — vždy ukáže, čo je pre teba najdôležitejšie, čo sú tvoje skutočné priority. (a možno to vyhrá instagram alebo netflix. Ktovie).

2. VZŤAHY

Keď daruješ 100 000 EUR, môžeš ich dostať späť. Keď s niekým stráviš 1 deň, už ho nikdy späť nedostaneš. Čas to je oveľa viac ako peniaze, a túto skutočnosť si uvedomujú aj tí najbohatší ľudia na svete: 

Aj v tomto videu zaznelo (v angličtine), že jediná vec, ktorí si títo páni nedokážu kúpiť je viac času.

Je jedno či si Bill Gates, Warren Buffet, Joe Biden, Emanuel Macron — stále máš 24 hodín denne a ani o sekundu viac. Je otázkou, ako ich využiješ.

Čas je rovnaká veličina pre všetkých.

Keď Ježiš hovorí, že si nemáme zhromažďovať poklady na zemi ale v nebi, tak hovorí o tom, ako máme využívať svoj čas.

Čas je to najvzácnejšie čo má každý z nás.

Čas, to je investícia — do čoho investuješ ty?

To, čomu verím a to, k čomu sa snažím viesť svoju rodinu je, že na život sa potrebujeme pozerať z hľadiska večnosti.

Čo z toho, čo robím tu na zemi má večný význam?

Pozrite sa ešte raz na tabuľku svojho týždeňa (z predchádzajúceho bodu) a položte si túto otázku.

Čo z toho, čo robím má skutočne význam a zmysel? Na tom, ako využívame svoj čas sa najviac odrazí to, čomu v skutočnosti veríme.

Ak verím, že "žijem len raz", potom potrebujem videť, skúsiť, zažiť všetko, lebo keď zomriem, nič z toho nebude. Ak verím, že mám pred sebou milióny rokov, potom aj keď "stratím" svoj život, svojich 80 rokov tu na zemi, nič podstatné mi neujde.

Je jediná vec, ktorú smrťou nemusíme stratiť. Ak je pravda, čo hovoril Ježiš (a ja verím, že to pravda je), potom môžeme byť po svojej smrti vo večnosti nielen s Ním, ale aj s inými ľuďmi. So svojimi priateľmi. Blízkymi. Ak veria v Ježiša, budeme tam všetci spolu.

Ježiš povedal, že nám šiel pripraviť miesto do večnosti.

TO NAJDÔLEŽITEJŠIE do čoho môžeš investovať svoj čas sú potom vzťahy. Pretože vzťahy vydržia do večnosti.

To o čo sa snažím je, aby čo najviac ľudí mohlo poznať Ježiša a aby s nami mohli byť raz v nebi.

Toto je to, do čoho sa oplatí investovať čas.

3. DELEGOVANIE

Na úvod krátka "mozgová zumba": Jedna unavená matka uprace jednu domácnosť za 4 hodiny.  Za koľko hodín ju uprace, ak jej pomôžu ďalší 3 členovia domácnosti? (Za každú správnu odpoveď, ktorú mi pošlete cez facebook alebo instagram vám pošlem smajlíka. 8-) )

V rodine (nielen) s malými deťmi sa musíme učiť postupne delegovať časť povinností v domácnosti aj na deti (samozrejme, podľa veku a schopností)-

Dieťa, ktoré kŕmite kašičkou keď má 7 mesiacov je zlaté. Dieťa, ktoré kŕmite kašičkou, keď má 7 rokov je choré.

Úlohou rodičov je viesť svoje deti k samostatnosti. Prirodzene to každý z nás vie, ale už nie až tak prirodzene to každý z nás aj robí.

Mnoho času ako rodičia "strácame" v tom, že robíme veci za svoje deti, ktoré by sme už robiť nemali. Našou úlohou je ich pripravovať — učiť ako učeníkov v tom, aby dokázali žiť samostatný život. Samozrejme, nielen vo fyzickom svete ale určite aj v duchovných veciach.

Viem. Je to skvelý pocit, keď viete, že niekto je od vás nejakým spôsobom závislý. Máme radi pocit, že sme nenahraditeľní (aspoň teda ja :)) či už v práci, vo vzťahoch, ale aj doma. Rád sa dostávam do pozície "záchrancu". Samozrejme, pri deťoch je to aj celkom prirodzené. Našou úlohou ale je ich narodenia až po dospelosť previesť procesom osamostatňovania. Máme ich viesť k tomu, aby dokázali zvládnuť život samostatne.

Možno si poviete, že vaše dieťa ešte nedokáže umyť kachličky v kúpelni tak dobre ako vy — a pravdepodobne je to pravda, ale musíme sa to učiť, pretože príde čas, kedy to budú potrebovať (a mama už nebude na blízku).

Sú 4 štádia v procese učenia:

• Pozeraj ako to robím ja a uč sa.

• Pomôž mi a skúšaj ako sa to robí

• Rob a ja ti pomôžem, ak treba

• Rob samostatne

Možno sa vám bude zdať, že to nie je časovo efektívne. A áno. Zo začiatku to trvá dlhšie, ako keby ste to urobili vy. Ale postupom času sa to bude zlepšovať.

A z dlhodobého hľadiska je lepšie naučiť ich to robiť nedokonalo (čo sa časom bude len zlepšovať), ako naučiť ich, že to za nich spraví niekto iný… (lebo v živote to takto nefunguje).

Dokonca, Rory Vaden, hovorí, že sa na to máme pozerať z pozície investora. Ak mi to raz v budúcnosti ušetrí viac času, ako do toho teraz vložím, tak sa to oplatí. (A to nehovorím o tom, aké dôležité lekcie si z toho vaše deti odnesú, ako pekne môžete stráviť čas aj spoločnou prácou a ako nám to všetkým — rodičom aj deťom — pomôže rásť k dospelosti, samostatnosti a charakterovej zrelosti). Nezabúdajte pritom všetkom na bod č.2 — a zlaté pravidlo — hotové je lepšie ako dokonalé.

4. MENEJ JE VIAC

Chip a Dan Heath hovoria o fenoméne, ktorý sa volá "paralýza z rozhodovania". Ide o to, že ak máme príliš veľa možností, dokážu nás natoľko paralyzovať, že si pravdepodobne nevyberieme tú najlepšiu alebo najrozumnejšiu. Dokonca, stáva sa, že si nevyberieme vôbec nič. Bratia Heathoví si napr. všimli, že v obchode, ktorý mal na polici 24 rôznych druhov zaváranín si zákazníci nakoniec kupovali menej z týchto zaváranín, ako v obchode, kde bolo len 6 rôznych druhov.

Žijeme v dobe neustáleho vyrušovania v tzv. kulútre rozptýlenej pozornosti. Máme viac možností, ako kedykoľvek predtým, no napriek tomu z toho nevieme vyťažiť maximum. Práve naopak.

Potrebujeme sa učiť ohraničovať svoje možnosti, zjednodušovať, spomaľovať.

Páčia sa mi 2 pravidlá môjho kolegu Doda Višňovského: menej a jednoduchšie je vždy lepšie.

K týmto 2 veciam chcem smerovať moju rodinu.

Obmedzenia, hranice, to nie sú práve najpopulárnejšie slová. Ale keď máte malé dieťa, ktoré sa práve naučilo loziť a objavuje všetko, čo máte v obývačke, tiež mu nedovolíte pchať prsty do zástrčky, sťahovať kvetináče z parapetov, vázy, dekorácie alebo záclony. Dávate pozor aj na hrany všetkých stolov. Alebo si kúpite prenosnú postieľku, či detskú ohrádku. To sú tie obmedzenia a rozumné hranice. Nerobíte to preto, že svojmu dieťaťu nechcete dovoliť niečo dobré. Robíte to z lásky, pretože ho chcete ochrániť pred niečím nebezpečným, čo by mu mohlo ublížiť.

Potrebujeme si dávať rozumné hranice. Obmedzovať sa. Mať limit na sociálne aj iné médiá (každý potrebuje byť offline).

Mať hoci aj jednoduchý plán, ktorý nám obmedzí naše možnosti a usmerní nás. 

5. SEBAOBETOVANIE

Možno ste postrehli v marci kampaň #zaferovydomov. Podstatou bolo, že v domácnosti sú si muži a ženy rovní a že si môžu vymeniť úlohy, a že majú byť hlavne férovo rozdelené.

Odhliadnuc od ľavicovej propagandy, ktorá v tom bola zrejmá som si niečo uvedomil.

Boh nás v manželstve nevolá k férovosti. To je strašne málo.

Boh nás volá k sebaobetovaniu. (Láska je viac ako férovosť. Láska je v skutočnosti neférová. Lebo dáva, aj keď nič nedostáva späť.)

V rodine choď do vecí vždy na 100%. Akonáhle sa začneš pýtať, nerobím viac ako môj partner — je to cesta do pekla. Dávaj svojich 100% vždy.

Keď sa pozerám na Ježiša, robil presne to isté.

Pavol hovorí (nám mužom), že máme milovať svoje manželky tak ako Kristus miloval cirkev a seba samého vydal za ňu. (Ef 5:25)

To nie je delenie povinností 50% na 50%.  — to nie je, že ty vyperieš, ja vyžehlím, ty navaríš v pondelok, stredu, piatok a ja utorok, štvrtok, nedeľu — a sobotu máme pôst, aby to bolo rovnoprávne rozdelené.

Manželstvo, to nie je nejaká zmluva o spolupráci a vzájomnej pomoci. Manželstvo odráža niečo oveľa nádhernejšie — vzťah Boha a nás ľudí. Boh — Ježiš urobil všetko, čo bolo v jeho silách aby nás zachránil.

A ja som ochotný robiť čokoľvek čo je v mojich silách, aby som preukazoval svojej manželke lásku a viem, že ona je na tom rovnako.

Samozrejme, sme nedokonalí hriešni, leniví, sebeckí… potrebujeme sa navzájom napomínať, ale potrebujeme si navzájom aj odpúšťať a potrebujeme sa niekedy navzájom aj niesť.

Nemyslím si, že manželstvo má a môže byť férové — niekedy je to 50% na 50% ale niekedy to môže byť aj 100% ku 0% — a môže to tak trvať z nášho pohľadu neúmerne dlho. Je to čas na rozvod? Nie je  o tom vlastne evanjelium?

Viera v Ježiša je, že on urobil 100% a my sme k tomu nedokázali (a nikdy ani nedokážeme) nič pridať.

Na svadbách znejú tie slová romanticky — láska je dobrotivá, nezávidí, trpezlivá, nehľadá svoj prospech, nerozčuľuje sa, nepočíta krivdy, všetko znáša, všetko pretrpí, všetko vydrží.

A potom príde manželstvo, a zrazu je všetko ináč? Keď je človek vo fáze "zamilovanosť" tak by pre druhého urobil čokoľvek. Odkiaľ sme sa potom dostali k 50 na 50?

ZÁVER

Priority, vzťahy, delegovanie, menej je viac, sebaobetovanie. 5 myšlienok, ktoré vám pomôžu s rozumným využívaním času aj vo vašej rodine. Nakoniec však ide o to, čo alebo kto je vo vašom živote to najdôležitejšie.

Možno keď si vyplníte dokument z úvodu, zistíte, že niečo vo vašom živote je dôležitejšie ako Boh. Ak ste Ježišov nasledovník, bude vás to trápiť. Trápiť, že ste si z niečoho urobili modlu. Nič prekvapujúce. Ľudské srdce je továrňou na modly. Vďaka Bohu a vďaka Ježišovi, že nás z tejto "modloslužby" navždy vyslobodil .

(Ján 8:36 Keď vás teda Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní).

Jediný skutočný a zmysluplný život človek zažije len vtedy, ak bude nasledovať a uctievať Ježiša.

A jedine vtedy zažijeme skutočnú slobodu, pokoj a náš čas využijeme zmysluplne.

Čo je modla? Je to čokoľvek, čo je pre teba dôležitejšie ako Boh, čokoľvek, čo zaujíma tvoje srdce a myšlienky viac ako Boh a čokoľvek, od čoho očakávaš, že ti dá to, čo môže dať len Boh.

Falošným bohom je čokoľvek také podstatné vo vašom živote, že keď to stratíte, máte pocit, že sotva stojí za to žiť. Modla má vo vašom srdci takú nadradenú pozíciu, že jej bez rozmýšľania venujete väčšinu nadšenia a energie, citov aj financií. Môže to byť rodina a deti alebo kariéra a zarábanie peňazí, či úspech a ohlas u kritikov, ale aj zachovanie si „tváre“ a sociálne postavenie. Môže to byť romantický vzťah, ocenenie rovesníkmi, schopnosti a skúsenosti, bezpečné a pohodlné životné podmienky, vaša krása či rozum, politické alebo sociálne záležitosti, vaša morálka a bezúhonnosť alebo dokonca aj úspech v kresťanskej službe. Keď je zmyslom vášho života naprávať život niekoho iného, môžeme to nazvať „závislosťou“, a to už je skutočné modlárstvo. Modlou môže byť čokoľvek, na čo sa pozeráš a hovoríš si vo svojom najhlbšom vnútri: „Keď to budem mať, budem cítiť, že môj život má zmysel, že mám hodnotu a budem sa cítiť významný a sebaistý.“

Falošní Bohovia, Timothy Keller

Sú hlasy, ktoré sa oplatí počúvať, ale sú aj také, ktoré nie.

Je taký vtip, kde dvaja chlapíci stoja pri ceste s nápisom: pozor, zastavte, rútite sa do zatratenia.

Keď okolo nich preletí v plnej rýchlosti asi 5te auto a vodič kričí: Vypadnite vy náboženskí fanatici!!! Hovorí jeden druhému: Počuj, nemali by sme ten nadpis zmeniť na : Pozor, zastavte, za zákrutou je zrútený most?

Je veľmi dôležité, aký hlas v živote budeš počúvať. Od toho závisí, či budeš šťastný, spokojný, či budeš žiť zmysluplný život — alebo nie.

Keď sa raz jedného známeho kazateľa v televíznom rozhovore opýtal moderátor: "A nie je tá vaša viera, to celé len vymývanie mozgov?"

Odpoveď myslím zaskočila nielen moderátora: "Áno je. Ale ja na rozdiel od vás viem, čím si ho vymývam."

Človek má okolo seba veľa hlasov. Priateľov, rodičov, známych, fejsbook, instagram, knihy ktoré čítaš, hudba, ktorú počúvaš, filmy a seriály, ktoré pozeráš — to všetko je neustály prísun hlasov do tvojej mysle. Každý z tých hlasov niečo hovorí o tebe, o ľuďoch, o Bohu, o spoločnosti. Niektoré hlasy sú silnejšie, niektoré sú slabšie. Mnohé z nich si protirečia. Boh neexistuje. Boh existuje. Boh je zlý, Boh je dobrý. Je to len rozprávka pre malé deti. Je to len mŕtve náboženstvo, ktoré ťa chce obmedzovať…

Ktorý z tých hlasov je pravdivý? Podľa čoho žiť? Čomu dôverovať? Čomu nie?

PRVÝ ADAM A JEHO NEPOSLUŠNOSŤ

Nsajstarší príbeh ľudstva, Adam a Eva v raji nám o tejto dileme niečo hovorí.

1 Had bol najľstivejší zo všetkých poľných zvierat, ktoré utvoril Hospodin, Boh. Povedal žene: „Naozaj vám Boh zakázal jesť zo všetkých stromov záhrady?“ 2 Žena mu odpovedala: „Ovocie zo stromov v záhrade jesť smieme, 3 ale o ovocí stromu, ktorý je uprostred záhrady, Boh povedal: ‚Nejedzte z neho, nedotknite sa ho, aby ste nezomreli!‘“ 4 No had žene povedal: „Nie, určite nezomriete! 5 Boh totiž vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh, budete poznať dobro i zlo.“ 6 Žena videla, že by bolo dobré jesť zo stromu, lebo strom je na pohľad lákavý a na získanie múdrosti vábivý. Vzala z jeho ovocia, jedla, potom dala aj svojmu mužovi, ktorý bol s ňou, a jedol aj on. 7 Obom sa otvorili oči a spoznali, že sú nahí. Splietli figové listy a urobili si zástery.

Adam a Eva sa rozhodli. Počúvať Boha? Počúvať Hada? Počúvať svoj vnútorný hlas?

Had hovorí: Naozaj vám Boh zakázal jesť zo všetkých stromov záhrady?“ A je to klamstvo, pretože ak čítate celý text stvorenia pozorne, Boh nič také nepovedal. Eva odpovedá, ale tiež pridáva do Božích Slov niečo, čo tam pôvodne nebolo.

Had však opäť hovorí: Nie, určite nezomriete!  A opäť ide o klamstvo, ktoré však ukáže len čas.

Žena videla, že by bolo dobré jesť zo stromu,  lebo strom je na pohľad lákavý a na získanie múdrosti vábivý. Adam a Eva uverili svojmu úsudku, spoľahli sa na seba.

Toto sú vzorce správania, ktoré sa v ľudstve opakujú dodnes. Ktoré sa v nás opakujú dodnes.

Naozaj veríš v Boha? Veď to je obmedzenie na obmedzenie? Nemôžeš piť, nemôžeš fajčiť, nemôžeš mať sex pred manželstvom, nemôžeš nadávať, nemôžeš sa zabávať —  nič nemôžeš, nemôžeš si užiť život, nemôžeš mať trocha radosti, len sedieť v kostole a modliť sa od rána do večera.

Boh povedal— zo všetkých stromov v záhrade smiete jesť, len z toho jedného nesmiete, aby ste nezomreli.

Boh ako milujúci otec určil hranice pre sex do manželstva, určil hranice dobrých vzťahov v 10 prikázaniach, určil, že život môže mať zmysel jedine vtedy, ak zmyslom nie je napĺňanie našich sebeckých potrieb — nie preto, že nás chcel obmedziť, ale preto, lebo nám chcel ukázať, ako vyzerá život, ktorý je zmysluplný, naplnený a šťastný.

Otázkou znie, čí hlas chceš počúvať? Svoj, hadov, alebo Boží?

NÁŠ VNÚTORNÝ HLAS

Je lákavé počúvať svoje vnútorné ja. Je to dnes v móde, povedať: "ja prvý". Všetko závisí od mojich pocitov, od toho, ako to ja vnímam. Ale to je presne to, čo urobili Adam s Evou. Nechali sa nahlodať inou verziou príbehu o strome uprostred záhrady. Potom zapojili svoj rozum, svoje myšlienky -

Žena videla, že by bolo dobré jesť zo stromu,  lebo strom je na pohľad lákavý a na získanie múdrosti vábivý. — verila sama sebe, svojmu úsudku. A to nakoniec vyústilo v čin. Životné rozhodnutie. Také, ktoré stanovilo smer celého ľudstva. Z pozície — Boh je môj milujúci Otec, ktorý mi chce to najlepšie sme sa postupne dopracovali k tomu, že Boh je niekto, kto mi nechce dopriať to najlepšie.  Ja sám viem, čo je pre mňa to najlepšie.

Diabol vyhral tento súboj o ľudskú myseľ.

Poviete si — jedno neuposlúchnutie. Jedno jablko, alebo ovocie… je tam toho.

Ale je to rovnaké ako keď sa loď na svojej plavbe vychýli zo svojho kurzu o 1stupeň. Ak pláva dostatočne dlho, rozdiel v destinácii je aj niekoľko sto kilometrov.

A presne to sa začalo diať s ľudstvom. S nami.

Naprv jedna bratovražda. Kain zabil Ábela. Potom viacero vrážd, vojen, nespravodlivosť, utláčanie, nenávisť.

Keď sa objavili pred niekoľkými rokmi sociálne médiá, hovorili sme si wow —  toto je revolúcia na šírenie dobrých myšlienok, môžeme komunikovať, vzdelávať sa, zabávať — a dnes?

Sociálne médiá sú špecifické v jednej veci. Kým v novinách neurčujete, čo sa vám zobrazí na titulke, na sociálnych sieťach to máte pod kontrolou. Teda vy a algoritmus, ktorého cieľom je, aby ste boli na soc. sieťach čo najdlhšie a teda — aby ste videli aj čo najviac reklám…

Paradoxom je, že napriek tomu, že to čo máme vo "svojich novinách" máme plne pod kontrolou, naše nástenky nie sú plné dobrých vecí. Plné lásky. Prijatia. Pochopenia. Ale ako to dnes vyzerá? Dnes je tento priestor plný sociálnych bublín, nenávistných a nevraživých komentárov, propagandy, dosahovania vlastných cieľov a záujmov.

Prečo? Pretože sme do svojich myslí, uvažovania pustili votrelca. Myšlienky, vety, ktorých cieľom nebolo naše dobro. Aj keď sa tak na prvý pohľad mohli tváriť. Kľúčové je pochopiť, že dokonca ani my sami si nedokážeme pre seba vybrať to najlepšie. Sme oklamaní sami sebou. Svojimi pocitmi, svojimi predstavami, svojimi myšlienkami.

Aké je teda riešenie?

POSLEDNÝ ADAM

Biblia hovorí ešte o jednom Adamovi. Poslednom Adamovi. Je to Ježiš Nazaretský. Ktorý sa stretol s diablom rovnako, ako prví ľudia. Oni sa s ním stretli v raji. On sa s ním stretol na púšti po tom, čo sa 40 dní postil a nič nejedol.

Rovnako ako prví ľudia, aj On čelil pokúšaniu. Bol vyčerpaný od hladu. Diabol mu povedal — veď ak si Boží Syn, tak môžeš tieto kamene premeniť na chleby — a najesť sa. Ježiš v tej chvíli nedal na slová, ktoré počul, ani na pocity, ktoré cítil, ale cituje Božie Slovo — Bibliu — Nie samým chlebom bude človek žiť.

Tento vzorec sa opakuje ešte 2x. A vždy rovnako — diabol posunie nejakú myšlienku, ktorá sa naprvý pohľad zdá rozumná, správna, logická miestami aj Biblická (v 2. pokúšaní, keď hovorí — či nepovedal Boh?) — a Ježiš sa stále vracia k tomu istému vzorcu. Nemôžem veriť tomu, čo mi hovoríš ty, nemôžem veriť ani sebe svojim pocitom — jediné, čomu skutočne môžem veriť je Božie Slovo.

Ježiš je jediným človekom v histórii ľudstva, ktorý neuveril sebe, neuveril diablovi ale uveril len Otcovi — Bohu a Jeho slovám. Nebola to jednorázová záležitosť, bol to neustály proces, boj od narodenia až po smrť. Ježiš dokonale splnil Božiu vôľu. Boží plán pre život človeka.

Výsledok mal byť zrejmý. Život. Navždy. Rodinná idylka, milujúca manželka, poslušné deti, a neskôr vnúčatá, pravnúčatá a ich deti atď. To, čo bol Boží plán v raji s Adamom, Evou a ľudstvom, večný život bez chorôb, bolesti, smútku a smrti. Raj.

To je však presný opak toho, čo sa s Ježišom deje. Zažíva nepochopenie, nespravodlivosť, výsmech, poníženie, bolesť, utrpenie a smrť. Ako je to možné? Boh nesplnil to čo sľúbil vo svojich slovách?

Ježiš do poslednej chvíle, aj keď všetko vyzerá presne naopak ako vraví Boh vo svojom slove, verí práve tomuto Slovu. Neverí sebe, neverí ostatným ľuďom, nepúšťa do svojej mysle nič iné len Božie Slovo.

Na kríži, v posledných minútach života kedy jeho protivníci kričali — zostúp z kríža a ukáž, že si Boh — ukázal svoje Božstvo úplným podriadením Otcovi a citovaním Žalmu 22. Aj v najhoršej chvíli svojho života sa nespolieha na svoje pocity a myšlienky, ale jediné čo cituje a čo púšťa do svojej mysle je Božie Slovo.

Prečo sa to udialo?

JEŽIŠ — BOŽIE SLOVO, NA KTORÉ SA MÔŽEME SPOĽAHNÚŤ

Bol to Boží plán na záchranu ľudstva. Pavol hovorí, že

Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom. 2. Kor 5:21

Bol to Boží plán na záchranu nás všetkých. Boh vedel, že podľahneme tlaku okolia, tlaku svojich myšlienok, pocitov, že sa necháme oklamať. Práve preto poslal Ježiša. Nie ako vzor, ktorý sa máme snažiť napodobniť, ale ako záchrancu, ktorý nás prišiel vyslobodiť z nášho otroctva, z našej nedokonalosti, z našich myšlienok.

Poslal ho, aby nám ukázal, že  veriť môžeme naozaj len Jemu — Bohu a jeho Slovu.

A ten dôkaz je v tom, že Ježiša smrť neudržala. Ježiš vstal z mŕtvych. Akokoľvek bláznivo to znie, akokoľvek neuveriteľne, Ježiš je živý. A žije navždy. A je spolu s Otcom v dokonalom vzťahu a dokonalej láske a volá do toho istého aj nás.

Ján, Ježišov učeník, keď písal knihu o Ježišovi s názvom — dobrá správa o Ježišovi — tak ju začína slovami — Na počiatku bolo Slovo, a to slovo Bolo u Boha a to slovo Bol Boh. a pokračuje a to Slovo sa stalo telom.

Ježiš je to Božie Slovo. Ježišovi môžeme dôverovať. Na Ježiša sa môžeme spoľahnúť.

Ján ďalej píše, že Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna Ježiša, aby nezahynul ale mal večný život každý, kto v neho verí.

Každý kto verí v Ježiša má večný život. Ježiš tento boj vybojoval víťazne. On vyhral boj o nás. Budeš tomu veriť?

Je veľa informácií, ktoré sa k nám dostávajú.

Informácie prijímame v takom objeme, v takých množstvách, o ktorých sa predchádzajúcim generáciám ani nesnívalo.

Vedeli ste, že bežný človek v 18. storočí prijal za celý život toľko informácií, koľko sa dnes za týžden napíše v Jednom bežnom denníku?

Ale nie všetky informácie sú pravdivé, a hlavne — nie všetky sú pravdivé odpovede na otázky o živote, smrti, večnosti a Božej láske. Ježišov život, smrť, vzkriesenie — to je správa — to je informácia, ktorá na tieto veci dáva pravdivú odpoveď.

Budeš tomu veriť?

Ježiš je nádherný záchranca. Ježiš je Boh. Ježiš vstal z mŕtvych.