Dá sa tomu nejako vyhnúť? A nakoniec, je toho toľko, z čoho by sme mali byť rozčarovaní a už veľakrát sme boli sklamaní. Niet divu, že sme tu — obliekame si emocionálne nepriestrelnú vestu, aby sme sa ochránili pred ďalším stretnutím s narušenou dôverou.

Cynizmus sa stal tak všadeprítomným, že keď chceme položiť úprimnú otázku, máme pocit, že ju musíme uviesť slovami: „Úprimná otázka… “ Všimli ste si to niekedy? Ako keby neúprimnosť bola normou a my musíme oznámiť: „Dobre, prosím, toto berte vážne.“

Neveríme médiám. Neveríme politikom. Nedôverujeme inštitúciám. Nedôverujeme autoritám. Stačí povedať, že zažívame krízu dôvery.

Kríza dôvery

V tejto chvíli možno očakávate pohrozenie prstom, ale to by bolo žalostne zjednodušené a neužitočné, pretože, povedzme si na rovinu, náš cynizmus je často adekvátny. Mnohé médiá sú jednostranné, mnohí politici skutočne klamú a mnohým autoritám, vrátane tých „kresťanských“, by sme nemali dôverovať. Jednoducho len preto, že niekto sa z diaľky zdá byť dôveryhodný, neznamená to, že dôverovať mu je ľahké alebo múdre.

Napriek tomu najznámejšia kapitola Nového zákona naráža na našu dezilúziu s výzvou. Nie, netýka sa to manželstva — Prvý list Korintským 13 nie je v našej Biblii preto, že by Pavol nesprávne zaradil starú svadobnú kázeň. Nachádza sa uprostred pastoračného pokarhania. Zdá sa, že „kapitola lásky“ nie je navrhnutá tak, aby sa zamilovaný pár cítil nežne, ale aby sa rozdelená cirkev cítila zahanbená.

„Byť hriešnikom, ktorému bolo odpustené, znamená byť pripútaný k iným hriešnikom, ktorým bolo odpustené, ktorých ste povolaní milovať.“

Predtým, ako sa zameriame na konkrétnu frázu — „láska… všetkého sa nádeja“ (1. K 13:7) –, mali by sme si všimnúť niečo o opise lásky v bezprostrednom kontexte (v. 4–7). Aby ste mohli stelesniť väčšinu týchto opisov, niekto vám musí najprv ublížiť. Byť hriešnikom, ktorému bolo odpustené, znamená byť pripútaný — alebo ak mám použiť jazyk člena cirkvi, byť spojený — s inými hriešnikmi, ktorým bolo odpustené, ktorých ste povolaní milovať (1. K 12:12–27). A toto povolanie bude ťažké, je to práca na celý život. Vlastne, práve vtedy, keď je to ťažké, sa začína pravá poslušnosť kapitole lásky.

Pripravení povzbudzovať

„Láska sa všetkého nádeja“ nie je výzvou k dôverčivosti alebo naivite. Znova, existuje niečo ako narušená dôvera, a v určitých situáciách môže byť rozumné držať si od niektorých ľudí odstup. Vo všeobecnosti sú však Pavlove slová tvrdohlavé vo svojom naliehaní, že kresťanská láska sa k ľuďom správa lepšie, ako si zaslúžia — počnúc našimi predpokladmi a očakávaniami.

Zrelý veriaci je niekto, kto vyniká v povzbudzovaní, umožní nám mať pochybnosti, je ťažké ho uraziť a ľahké potešiť. Postoj kresťanskej lásky nie je skeptický — ramená dozadu, prekrížené ruky, hľadajúci zlyhanie. Kresťanská láska sa skláňa s otvorenou náručou, pripravená povzbudzovať a nemôže sa dočkať úspechu spoluveriaceho.

A dôvod, prečo je takáto nádej možná, nie je ten, že veríme kresťanom; je to preto, že dôverujeme Tomu, ktorý v nich prebýva. Už Pavol trval na tom, že Duchom naplnení ľudia — teda obyčajní veriaci — sú schopní rozlišovať duchovnú pravdu a dokonca posudzovať „všetky veci,“ pretože majú „myseľ Kristovu“ (1. K 2:14–16). Apoštol Ján uvažuje podobným spôsobom:

„Aj vám sa dostalo pomazania od toho Svätého, a viete to všetci. Nenapísal som vám preto, že nepoznáte pravdu, ale preto, že ju poznáte… A vy ani nepotrebujete, aby vás niekto učil; veď pomazanie, ktoré ste prijali od Neho, zostáva vo vás.“ (1. J 2:20–21, 27)

Jazyk je tu nápadný a zvláštny a dalo by sa o ňom veľa povedať. Na jednu vec však nesmieme zabudnúť: apoštoli necítili našu skepsu voči ostatným veriacim. Ale pochopili, že v každom obyčajnom, ťažko milovanom kresťanovi prebýva nekonečný rezervoár život premieňajúcej sily. Jeho meno je Boh Duch Svätý. On spôsobuje zmenu.

Náš pohľad na ostatných veriacich by teda mal byť podfarbený radostnou nádejou.

Teológia nádeje

Ako môže „teológia nádeje“ začať meniť náš život? Minimálne tromi spôsobmi.

1. Radujte sa z úspechu druhých

Po prvé, mali by nás menej trápiť hriechy iných ako naše vlastné. Princíp je jednoduchý: do tej miery, do akej sa sústreďujeme na chyby ostatných, stávame sa hrdými a cynickými. Ale do tej miery, do akej skúmame svoje vlastné zlyhania — vo svetle Kristovho veľkého milosrdenstva — sa stávame pokornými a šťastnými. Slová puritána Jeremiáša Burroughsa sa oplatí čítať pomaly:

„Radujte sa z dobrých vecí pre druhých, hoci to zatemňuje vaše svetlo, hoci to spôsobuje, že vaše schopnosti a výnimočné vlohy v očiach ostatných slabnú… Radujte sa [a] dobrorečte Bohu za jeho dary a milosti v iných, aby jeho meno mohli iní osláviť viac, ako ho môžem osláviť ja sám. Byť schopný pravdivo povedať: ,Hoci dokážem urobiť len málo, vďaka Bohu sú niektorí, ktorí dokážu urobiť pre Boha viac ako ja, a z toho sa vždy budem tešiť‘ — to ukazuje veľkosť ducha.“

Ak chcete posudzovať ostatných, staňte sa odborníkom na dôkazy milosti, ktoré uvidíte v ich životoch. Ak budete čokoľvek študovať, študujte Toho, ktorý ich miluje a usadil sa v ich dušiach.

Toto je však obzvlášť náročné v tomto veku rozdelenia, keď sa zdá, že to vrie pri každej debate. Bez toho, aby sme si to uvedomovali, môžeme pomaly začať meniť odpovede na základe nášho znechutenia k určitým skupinám, ktoré Alan Jacobs nazýva „ostatní neznesiteľní“. A tieto bojové línie nekončia pri dverách kostola. Keď napríklad niekto z nášho kresťanského „tímu“ povie alebo urobí niečo zlé, sme v pokušení to jednoducho ignorovať — a ak sa to nedá, tak to ospravedlňovať. „On taký nie je a nezastáva taký názor.“ Konečný verdikt: „Stále sa od neho máte čo učiť (t. j. odo mňa).“ A predsa, v momente, keď sa niekto z nesprávneho „tímu“ správa hlúpo, hneď vyskočíme. A zveličujeme. „Vidíte? Presne takýto je a zastáva taký názor!“ Konečný verdikt: „Nemám sa od neho čo naučiť.“

2. Vytvorte kultúru dôvery

Po druhé, teológia nádeje nám pomôže chrániť sa pred štandardným skeptickým postojom voči cirkevným predstaviteľom. Mark Dever to hovorí jasne: „V cirkvi je vážnym duchovným nedostatkom, ak má vodcov, ktorí sú nedôveryhodní, alebo členov, ktorí nie sú schopní dôverovať.“ Zamyslite sa nad tým. Ako člen zboru musíte svojim vodcom buď dôverovať, alebo ich nahradiť. Netvrďte, že ich uznávate a potom odmietate nasledovať ich príklad. „Namiesto nedôvery voči cirkevným vodcom,“ radí Dever, „vás chcem povzbudiť, aby ste sa rozprávali za chrbtom starších: stretnite sa tajne a naplánujte, ako povzbudiť svojich vodcov. Vymyslite plán, aby práca cirkevných predstaviteľov nebola zaťažujúca, ale radostná.“

„V každom obyčajnom, ťažko milovanom kresťanovi prebýva nekonečný rezervoár život premieňajúcej sily.“

Takže, čo si šepkáte o svojich farároch? A o členoch vášho zboru? Keď sa vám do uší dostane malicherná alebo neopodstatnená kritika, nájde vo vašom srdci pristávaciu plochu? Navyše, keď nesúhlasíte s voľbou, ktorú urobili vaši lídri, je pre vás potešením nesúhlasiť? Predstavte si svet — predstavte si zbor — plný ľudí, s ktorými je príjemné nesúhlasiť v nepodstatných záležitostiach, pretože sa neberú príliš vážne a viac im záleží na vzájomnej radosti ako na individuálnom egu.

3. Znovuzískajte lokálne

Po tretie, teológia nádeje presmeruje našu energiu a pozornosť do sfér, v ktorých môžeme skutočne niečo zmeniť. Priznám sa, že keď som začal premýšľať o tomto článku, moja myseľ sa najskôr presunula na „online cynizmus“. Keby som však bol lepším kresťanom, najskôr by som premýšľal o svojom miestnom zbore.

Mnohí z nás sú tak vtiahnutí do celonárodných otázok, že môžeme prehliadnuť lokálne potreby. Koniec koncov, je oveľa jednoduchšie milovať „mesto“ alebo „susedstvo“, alebo „cirkev“, ako milovať skutočných ľudí v nich. Ak chcete rásť v cynizme, určite sledujte zvraty všetkých súčasných sporov na Twitteri. Ale ak chcete byť povzbudení, pozvite pár členov zboru na večeru. Vypočujte si ich svedectvá. Smejte sa spolu. Modlite sa spolu. Tu sa nachádza skutočná akcia. Najdôležitejšie udalosti v kráľovstve sa odohrávajú za stolom, nie na sociálnych sieťach.

Čas zažiariť

Prvý list Korintským 13:7 môže byť klasickým Pavlovým rozkvetom, ale je to oveľa viac než len pekná poézia. Slová sú plné húževnatosti. Láska verí všetkému; a ak to nefunguje, dúfa vo všetko; a ak ani to nefunguje, vydrží všetko. Stručne povedané, láska „nikdy neprestane“ (v. 8).

To je dôvod, prečo sebadarujúca láska — bez ktorej sme ničím (v. 1–3) — dúfa v najlepšie výsledky v živote iných. A aj keď nám niekto ublížil, a my sme v pokušení živiť odpor alebo sa pomstiť, láska odmieta priať ten najhorší scenár. Pripomína, že Ježiš Kristu kvôli nám dlho trpel a zaobchádza s nami oveľa lepšie, ako si zaslúžime. Láska jednoducho chce vidieť, ako Boh prináša nezaslúžené dobro aj v ich živote — a viera verí, že to dokáže.

Vo veku, ktorý nás láka nadýchnuť sa cynizmu a vydýchnuť opovrhnutie, máme v našich zboroch najlepšiu príležitosť ukázať lepší spôsob. Naším tajomstvom nie je optimizmus ani naivita. Je to triezvo zmýšľajúca, pravdivo informovaná nádej. A ak odoláme skepticizmu a zúfalstvu, ktoré nás ťahajú nadol, môžeme ako ľud Ježiša Krista svietiť ako svetlá vo svete, ktorý prišiel o všetky dôvody mať nádej. Lebo v ňom to najlepšie ešte len príde.

Matt Smethurst  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Celé je to zvláštne, najmä pre tých z nás, ktorí už dlhé roky s podozrením hľadíme na „internetovú cirkev“. Znepokojuje nás predstava, že zhromaždenie fyzicky prítomného Božieho ľudu môžeme nahradiť hocijakým digitálnym zariadením. Toto obdobie si od cirkvi už vyžiadalo istú úroveň prispôsobivosti, ktorú som si ja nikdy predtým nepredstavoval.

Spôsobili teda všetky tie praktické zmeny, že som musel znovu posúdiť hodnotu — v skutočnosti nutnosť — zhromaždení, na ktorých sme prítomní osobne? Vôbec nie. Naopak, toto obdobie ma ešte viac utvrdilo v tom, že online „cirkev“ nedokáže nahradiť to, keď sme osobne prítomní. Zoom je skvelý, ale nie je druhým prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.

„Zoom je skvelý, ale nie je druhým prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.“

A domnievam sa, že v tomto úsudku nie som sám.

Často dar, nikdy náhrada

Ako kresťania by sme mali Boží dar v podobe technológie prijímať s vďačnosťou. Áno, v súvislosti s technológiou by sme mali byť obozretní, ale nemali by sme hneď ani podceňovať jej výhody a potenciál. Či už ide o vopred nahrané videá, či naživo vysielané bohoslužby, alebo stretnutia skupiniek cez Zoom. Tieto digitálne platformy umožňujú, aby sa odohrali dobré veci, ktoré by inak neboli možné. Protéza končatiny je vo všeobecnosti lepšia ako žiadna; podobne, aj digitálne formy spoločenstva a bohoslužieb sú zvyčajne vhodnejšie ako vôbec žiadne.

Ale rovnako tak, ako by sme na technológiu nemali hneď frflať, nemali by sme sa s ňou hneď uspokojiť — zvlášť, keď ide o cirkev. Niektoré veci v živote sa jednoducho nedajú zdigitalizovať, a to by nás ako kresťanov nemalo prekvapovať. Koniec-koncov, slúžime takému Bohu, ktorý uprostred nás vzal na seba telo (J 1:14). A Ježišovo telo a krv neboli jednoducho módnymi doplnkami; pri jeho vykupiteľskej misii zohrali zásadnú úlohu. Na rozdiel od starovekých gnostikov, my si stojíme za vtelením do hmotného tela; na rozdiel od moslimov, my si stojíme za ukrižovaním hmotného tela; na rozdiel od protestantských liberálov, my si stojíme za vzkriesením hmotného tela.

Neuctievame digitálneho Spasiteľa, ani nás nevykúpil, aby sa z nás stal digitálny ľud. Technológia je v živote cirkvi často darom. Boh však nikdy nemal v pláne, že sa z nej stane náhrada.

Tam, kde sú dvaja alebo traja prihlásení?

Pomerne často počúvame pripomienku, že cirkev je ľud, nie miesto. A do určitej miery je to pravda. Určite je to potrebné poopravenie pre tých, ktorí majú sklon stotožňovať cirkev s nejakou budovou. Ale tento praktický výrok nie je celkom úplný. Miestna cirkev nie o nič menej ako ľud, pravda, ale je viac: je to ľud, ktorý sa spolu schádza na jednom mieste. Cirkevný zbor bez akéhokoľvek miesta schádzania — teda taký, ktorý sa nezhromažďuje — nie je cirkevným zborom. Prinajmenšom, nie podľa Ježiša.

Slová zapísané v Mt 18:20 sú bezpochyby jednými z najúžasnejších Pánových zasľúbení: „Kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“ Ale všimnite si v prvom rade, že tí veriaci, o ktorých tu hovorí, sú fyzicky spolu. Sú na jednom mieste, aspoň počas tejto významnej chvíle. Zísť sa ani nie je niečím menej podstatným; formuje identitu zídených. Mohli by sme povedať, že zhromaždenie toho ľudu je tým, čo definuje ľud toho zhromaždenia.

Navyše, vo svetle predchádzajúcich veršov, Ježiš tu nedebatuje o dvoch či troch veriacich ľuďoch, ktorí si v kaviarni vymieňajú zoznam prosieb, za ktoré sa treba modliť. V duchu si predstavuje celé cirkevné zhromaždenie, ktoré sa zišlo, aby vylúčilo niekoho z ich spoločenstva, čo bude vrcholným činom cirkevnej disciplíny (Mt 18:17). A týmto veriacim On zasľubuje — tým, ktorí sú zídení, aby uplatňovali kľúčové princípy kráľovstva (Mt 18:18) — že bude s nimi.

„Neuctievame digitálneho Spasiteľa, ani nás nevykúpil, aby sa z nás stal digitálny ľud.“

To je pozoruhodné. Nech sa cirkev veriaca v evanjelium javí svetu akokoľvek tuctovo, Ježiš dáva jej zídeným členom autoritu hovoriť a konať v jeho mene, s jeho insígniami — aby sa starali o hranice jeho cirkvi a v mene neba vyhlasovali, kto mu patrí (Mt 18:15–20; 1. K 5:4).

Tie príkazy — navzájom

Pouvažujte aj nad povahou novozmluvných epištol. Nie sú to božské ľúbostné listy určené pre teba, kresťana jednotlivca, ani nie sú napísané pre neurčité davy veriacich. Väčšina z nich je napísaná pre celé zhromaždenia, ktoré sa spolu zmluvne zaviazali, že si budú navzájom pomáhať nasledovať Ježiša. Za každým príkazom, ktorý tu počujeme, sa teda schováva predpoklad, že jeho príjemcom je celé zhromaždenie.

Už mnoho bolo popísané o biblických príkazoch obsahujúcich spojenie „navzájom“, a z dobrého dôvodu: takmer šesťdesiat z nich zapĺňa strany Novej zmluvy. Uvažujte na týmito:

• Vzájomne sa milujte (J 13:35)
• Prijímajte sa vospolok (R 15:7)
• Starajte sa o seba navzájom (1. K 12:25)
• Buďte jednomyseľní (2. K 13:11)
• Znášajte bremená jedni druhých (G 6:2)
• Odpúšťajte si (Ef 4:32)
• Učte a napomínajte sa (Kol 3:16)
• Snažte sa robiť dobre medzi sebou (1. Tes 5:15)
• Vyznávajte si navzájom hriechy (Jk 5:16)
• Buďte navzájom pohostinní (1. Pet 4:9)

Zbežné prezretie tohto zoznamu v našej dobe technológií by v našom srdci malo rozhorieť vďačnosť, lebo dokonca aj v čase izolácie vieme uskutočňovať tieto príkazy. Vďaka Bohu je možné milovať na diaľku. No ani zďaleka to nie je to isté, však? Dvaja zaľúbenci, ktorých odlúčila vojna, a sú nútení písať si listy, si pravdepodobne, keď nastane mier, nepovedia: „Budeme si naďalej písať, dobre?“

Napriek rôznym požehnaniam, ktoré prináša digitálna doba, život kresťana — inými slovami život cirkvi — je nepopierateľne zredukovaný, keď sme od seba odlúčení. Poslúchať na diaľku príkazy obsahujúce spojenie „navzájom“ je ako písať listy v čase vojny. Možno to na čas bude musieť stačiť, ale nikdy to nenahradí osobné stretnutia.

Služba účasti

Očakávanie Písma, že sa veriaci fyzicky zhromažďujú, nie je náhodné. Jeho zámerom je naše duchovné prežitie. Počujte, čo hovorí autor Listu Židom:

„Venujme pozornosť jeden druhému, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme naše zhromaždenie, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým väčšmi, čím väčšmi vidíte, že sa blíži Kristov deň.“ (Žid 10:24–25, ekumen. preklad)

Počúvajte pozorne a začujete nepriamo položenú otázku, ktorá zaznieva po slovách „k láske a dobrým skutkom“ — otázku ako? Ako sa budeme prakticky povzbudzovať k zbožnému životu? Odpoveď: tak, že prídeme do zboru! Autor Listu Židom je presvedčený, že tá hlasno sa nesúca téma celej kapitoly — úchvatná sláva evanjelia — sa stelesňuje a posilňuje v rytme zhromaždení vašej zborovej rodiny, ktorá sa schádza týždeň čo týždeň.

Jednou z mojich obľúbených povinností ako staršieho je viesť rozhovory s budúcimi členmi zboru. Daného jednotlivca, ktorý vstupuje do cirkvi, vždy povzbudzujem, aby sa nesnažil robiť všetko, ale aby sa počas prvých niekoľkých mesiacov zasvätil iba jednej službe: službe účasti. Vysvetľujem im: „Najlepší spôsob, ako nás môžeš spoznať, slúžiť nám a milovať nás, a my môžeme spoznať teba, slúžiť ti a milovať ťa, je jednoducho ten, že keď sa zídeme, ty si prítomný.“

Ale prečo to nazývam služba účasti, a nie iba povedzme disciplína účasti? Lebo služba je tu tým správnym slovom! Pozrite sa znovu na verš: „Neopúšťajme naše zhromaždenie, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme.“ Počujete štruktúru „nerobte toto, ale tamto“? „Neopúšťajme naše zhromaždenie, ale“ — čo máme robiť, ak nezostaneme doma? — „povzbudzujme sa.“ Prísť do zboru znamená poslúžiť druhým; zísť sa znamená povzbudzovať sa. Ako by to mohlo byť inak? Nemôžete pravidelne povzbudzovať tých, ktorých vidíte len sporadicky.

„Prísť do zboru znamená poslúžiť druhým; zísť sa znamená povzbudzovať sa.“

Bez služby účasti nás nemôžu iní spoznať. Ak nás iní nespoznajú, nemôžu nás povzbudiť. Ak nás nebudú povzbudzovať, nevytrváme. Schádzame sa teda, aby sme sa navzájom povzbudzovali a povzbudzujeme sa, aby sme vytrvali. Táto výzva úzko súvisí s tým, aby sme to dotiahli do dobrého konca: „Povzbudzujme sa, a to tým väčšmi, čím väčšmi vidíte, že sa blíži Kristov deň. (Žid 10:25)

Posvätená intuícia

Intuícia sa časom mení; deje sa to s každou novou generáciou. Nepripadajúce do úvahy sa stáva možným a po nejakom čase sa možné stáva žiadaným. Rozhodne nie je tento proces vždy zlý. Ale pokiaľ sa naša intuícia sformovala do tej podoby, že cirkev považujeme za každý týždeň sa opakujúcu udalosť či produkt — akúsi predajňu s duchovnou obsluhou do auta či poučné vystúpenie z pódia –, digitálne verzie nám budú vyhovovať. (Ak chcete získať bystrý pohľad na túto dynamiku, prečítajte si predslov knihy Jonathana Leemana One Assembly.)

Buďme k sebe úprimní: ak je cirkev v zásade o tom, čo sa deje tam vpredu, prečo nezostať doma v teplákoch a nemať bohoslužby cez internet? Ale pokiaľ sa naša intuícia formuje a reformuje podľa Božieho slova — pokiaľ spoločné bohoslužby považujeme za rodinné stretnutie — potom nám pripojenie z našej obývačky začne pripadať také neuspokojivé ako naživo vysielaná rodinná večera.

Matt Smethurst © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG