A zrazu je 18:10. A čoskoro aj 18:30.

Konečne, o 18:42 začuje zatrúbenie na príjazdovej ceste. Bojujúc so sklamaním, vrúti sa do auta svojho priateľa a vyštverá sa na cesto spolujazdca.

„Kam chceš ísť?“, pýta sa jej.

„Je mi to jedno,“ odpovedá. Nič nemôže byť ďalej od pravdy.

„Panera?“, navrhne jej.

Jeho otec je manažérom v miestnej Panere, takže je jasné, že jej priateľovi nejde o to, aby na ňu minul príliš veľa peňazí. A je vôbec niečo zmysluplné na žemliach?

Zaparkujú. Keď vojdú do reštaurácie, z povinnosti si „zoberie dve“.

On je ticho, istým znakom toho je, že je mysľou inde, nevšímavý. Každé sŕknutie z jej brokolicovo-čedarovej polievky odvieva preč nielen tú polievku, ale aj jej nádej v úžasný večer.

„Chceš ísť na pláž?“, spýta sa jej.

Na pláž? Och, nie. Keby vedela, že chce ísť na pláž, vôbec by si nebola obliekla ten pletený sveter. Aká katastrofa! Môže tento večer ešte niečo zmeniť?

Všetko sa mení

Teraz si opäť predstav začiatok toho istého večera. Ale tentoraz o šiestej zvoní mladej slečne telefón. Je to jej kamarátka, ktorá jej volá z nákupného centra.

„Áno?“

„Tipni si, koho som videla v nákupnom centre? Bol to tvoj priateľ. Dievča, on bol v klenotníctve! A videla som ho s krabičkou s prsteňom! Dnes je večer, kedy sa zasnúbite! Začni plánovať svadbu!“

Všetko sa mení. Teraz každý ubehnutý moment buduje v jej srdce očakávanie. Je 18:10. Potom 18:30. „Wáu,“ uvažuje, „fakt musí plánovať niečo veľké!“

O 18:42 počuje zatrúbenie na jej príjazdovej ceste. Bojujúc so vzrušením sa snaží, aby sa k autu svojho priateľa nerozbehla. Vyšplhá sa do sedadla spolujazdca.

„Kam chceš ísť?“, pýta sa jej.

„Je mi to jedno,“ odpovedá. Má tým na mysli: Kdekoľvek ma zoberieš, bude to perfektné.

„Panera?“ navrhne jej.

Jeho otec je manažérom v Panere, takže je jasné, že v reštaurácii pripravil niečo špeciálne. A žemle sú tvarované úplne ako… ach jaj.

Zaparkujú a vojdú do reštaurácie. Keď si objednáva, dochádza jej, že si „vyberá dve“, kým ich smrť nerozdelí.

On je ticho, istý znak toho, že jeho myseľ je naplnená nervóznou ťažobou tejto chvíle. A ona sŕka svoju brokolicovo-čedarovú polievku, hľadajúc v každom súste ukrytý prsteň.

„Chceš ísť na pláž?“, pýta sa jej.

Na pláž? Ach jaj! Slnko bude nad tou plážou zapadať približne o tridsať minút! Aké perfektné zakončenie tohto večera.

Osobný uhol pohľadu

Keď vieš, ako sa príbeh skončí, všetko sa mení.

Takže, veriaci, ako sa skončí tvoj príbeh?

Vzkriesením. Tvoje pominuteľné, pohanené, slabé a padnuté telo s najväčšou pravdepodobnosťou umrie (ak teda Ježiš nepríde skôr). Ale vzkriesené bude ako nepominuteľné, slávne, mocné a duchovné (1. Korintským 15:42–44). Vo svojom tele uvidíš Boha (Jób 19:26).

Zjednotením. Hoci si ho nevidel, miluješ Ho (1. Petrov 1:8). Tvoj nárek pre tvojho „Abba, Otca“ bude vypočutý, keď budeš hodený do jeho náručia. Tvoj príbeh sa končí Ježišom, ktorého vidíš tvárou v tvár.

A svadbou. Tvoj ženích príde na oblakoch so slávnou suitou anjelov, aby ťa vzal domov, ktorý pripravoval na celú večnosť. Naše malé ochutnávky prichádzajúceho kráľovstva budú naplnené hostinou — svadobnou hostinou. Začni sa pripravovať na svadbu!

Pokúšaš sa chváliť Boha aj v zlý deň? Keď prichádzaš so svojím zborom vzdávať chválu, hľaď na pripomenutia o konci. Pretože koncom si môžeme byť istí, nehnuteľní a neustále pretekajúci v Pánovom diele (1. Korinstkým 15:58). Dovoľ dnes Božiemu zasľúbenému slávnemu koncu tvarovať tvoje prežívanie okolností, v ktorých sa nachádzaš.

Uverejnené 6.1.2015

Matthew Westerholm © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Veľa ľudí ide v nedeľu do cirkvi s obavou, že bohoslužby budú pre nich sklamaním. Samozrejme, cestujú domov čerstvo sklamaní. Premýšľajú, či iná bohoslužba by mohla byť viac napĺňajúca. A majú strach, že sú jednoducho predurčení, aby boli sklamaní.

Rozpoznávanie očakávaní

Predstavme si sklamanie ako matematickú rovnicu: vezmi si svoje očakávania na svoje ráno, odčítaj to, ako tvoje ráno reálne vyzeralo a rozdiel medzi týmito dvoma je to sklamanie, ktoré prežívaš.

Nedeľné ráno je viac ako rodinná večera v pohodlí domova, než ako večera v drahej reštaurácií.

Ak sa často cítiš skleslo v nedeľu ráno, premýšľaj o očakávaniach, s ktorými ideš do kostola. Čo očakávaš od prostredia? Čakáš, že to bude pekne zariadené a vyzdobené, s dobre prevedenou a kultúrne relevantnou hudbou? Buď si vedomý toho, že naše konzumné nastavenie mysle znečisťuje naše postoje v kostole. Cirkev je viac ako rodinná večera v pohodlí domova, než večera v drahej reštaurácií.

Čo očakávaš od ľudí vo svojej cirkvi? Mali by byť extrovertní, všímaví a duchovne vyspelí? Buď opatrný, aby si nepoužíval seba ako štandard, podľa ktorého hodnotíš ostatných. Komik George Carlin vtipkoval ohľadom motoristov: „Hocikto, kto jazdí pomalšie ako ty, je idiot a hocikto, kto jazdí rýchlejšie ako ty, je maniak.” Očakávať, že ľudia budú ako ty, je veľmi osamelá pozícia.

Čo čakáš od svojej budúcnosti v cirkvi? Čakáš, že tvoja účasť a dary budú uznávané? Čakáš, že tvoja služba a vedenie ťa budú viesť do väčších a väčších príležitostí? Dávaj si pozor, aby si nepoužíval cirkev k naplneniu svojich sebeckých ambícií, radšej než aby si chodil do cirkvi, kde ťa Boh môže použiť akokoľvek si On praje.

Obnovenie očakávaní

Často som nanovo nastavil svoje očakávania so slovami apoštola Pavla v 1. kapitole listu Filipanom. Po prvé, zváž jeho neuspokojivé okolie. Pavol povzbudzuje veriacich: „šíreniu evanjelia len poslúžilo, čo sa deje so mnou.” (Filipanom 1:12). Pavol odkazoval na svoje uväznenie. Predstavte si, že dostanete obálku so známkou z najviac zabezpečeného väzenia a nájdete tento odkaz: „Myslím na vás v týchto ťažkých časoch a modlím sa za vás v nasledujúcich dňoch.” Pavol používal svoje náročné podmienky, aby sa šírilo evanjelium.

Zaseknutý vo väzení, Pavol by mal byť sklamaný z okolností, ale namiesto toho, povzbudzuje ostatných. Čo očakával?

Po druhé, zváž jeho neuspokojivé vzťahy. Pavol píše: „Pravda, niektorí kážu Krista zo závisti a hašterivosti,. . . myslia si, že pridajú súženia mojim okovám.” (Filipanom 1:15, 17). Skupina ľudí odporovala Pavlovej službe a oslavovali jeho uväznenie. Teraz hlásali Krista „zo závisti a neznášanlivosti”. Pavlova odpoveď? „Zvestuje sa Kristus. Z toho sa teším a aj sa budem tešiť” (Filipanom 1:18).

Pavol by mal byť sklamaný z toho, že mu jeho rivali odporujú a podkopávajú jeho službu, ale namiesto toho sa raduje. Čo čakal?

Po tretie, zváž jeho neuspokojivú budúcnosť, ktorá nepredznamenávala nič dobré. Pavol píše: „Veď viem, že mi to (všetko) poslúži na spasenie pre vaše modlitby a pomocou Ducha Ježiša Krista” (Filipanom 1:19). Pavol sa nesnažil oklamať samého seba. Vedel, že v hociktorej chvíli môže cisár vydať rozkaz a on by počul kroky strážnikov idúcich k nemu, aby ho dali popraviť. Vedel, že toto je reálna možnosť, ale on smelo veril, že dokonca aj toto znamenalo oslobodenie. On slávne odpovedal: „Lebo mne žiť je: Kristus, a umrieť: zisk” (Filipanom 1:21).

Čeliac hroziacej poprave, by mal byť Pavol sklamaný, ale namiesto toho mal nádej. Čo čakal? 

Jedno horlivé očakávanie

Pavol má jedno očakávanie. Hovorí: „Túžobne očakávam a dúfam, že bude oslávený Kristus na mojom tele; či životom, alebo smrťou” (Filipanom 1:20). Vieme byť trpezliví, keď naše horlivé očakávanie je osláviť Ježiša, pretože život nám bude vždy dávať nové príležitosti na oslávenie Krista. Osvojme si Pavlove horlivé očakávanie: aby bol Kristus v nás vážený, bez ohľadu na všetko.

Pretože Pavlove horlivé očakávanie bolo, aby bol Ježiš oslávený tam, kde sa práve nachádzal, väzenie bolo premenené z obmedzujúcej väzby cisárom na strategický výsadok jednotky Kráľom Ježišom. Pavlove očakávanie vzdať česť Kristovi, zmenilo jeho väzenie na kazateľnicu.

Pretože Pavlove horlivé očakávanie bolo, aby bol Ježiš oslávený v jeho vzťahoch, skupinu ľudí, ktorá odporovala jeho službe, premenil z davu závisti na mobilizovanú evanjelizáciu.

Pretože Pavlovo horlivé očakávanie bolo, aby bol Ježiš oslávený v jeho budúcnosti, jeho hroziaca poprava, za úmyslom Ríma zabiť ho, bola premenená na to, že ho Boh nakoniec pozdvihol do ozajstného života. Pavlove očakávanie vzdať Kristovi česť, zmenilo hrôzostrašné popravisko na bránu do neba.

Ako Pavol prekonal tieto sklamania? Tým, že mal jedno očakávanie: „Kristovi bude vzdaná česť.“

Keď budeme tento týždeň spoločne uctievať Krista, nech nám dá toto očakávanie. Nech nám znova napojí naše srdcia na Neho, aby naša radosť a cieľ boli kvôli tomu, aby sme M vzdali česť. Otec pracuje v celom vesmíre, aby všetko smerovalo k tomuto slávnemu koncu. Nech zanecháme naše sebecké očakávania na naše prostredie v kostole, ľudí a budúcnosť, a namiesto toho prevezmeme očakávanie, že Kristus bude oslávený na našich bohoslužbách a v živote uctievania. Vlož svoju nádej do tohto neprekonateľného zámeru a nikdy nebudeš sklamaný.

Matthew Westerholm © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Nemám vždy hneď poruke dobré odpovede, azda okrem biblického príkazu, aby sme nezanedbávali spoločné zhromaždenia (Židom 10:25), ale už nejaký čas čerpám povzbudenie zo širšieho pohľadu na Písmo a Božích kresťanských autorov. Čeliac výzve naformulovať tieto povzbudenia spôsobom, aby tomu deti mohli porozumieť a moje vlastné srdce prijať, dovoľte mi poskytnúť moje tri najlepšie odpovede:

Takže, prečo navštevujeme spoločné bohoslužby?

1. Pretože Ježiš žije.

Dnes chodíme do kostola, pretože Ježiš žije. Možno si na to nespomínaš, ale Ježiš vstal z mŕtvych v nedeľu ráno. Keď sa správa šírila, jeho priatelia trávili celý deň rozprávajúc sa o tej správe a nahlas uvažovali o tom, čo to celé znamená. Nazvali ho „Deň Pánov“. Bol to vzrušujúci spôsob trávenia toho dňa a tak sa rozhodli spraviť to zas nasledujúci týždeň. A každý týždeň zas a znova po dvetisíc rokov.

Predstav si to ako svoje narodeniny. Deň, keď si sa narodil, je taký vzácny pre ľudí, ktorí ťa milujú, že sa oslavuje každý rok. Deň, keď Ježiš vstal z mŕtvych, je taký vzácny pre ľudí, ktorí ho milujú, že sa oslavuje každý jeden týždeň.

2. Pretože chceme pamätať na evanjelium a činiť ho.

Dnes chodíme do kostola, pretože chceme pamätať na evanjelium a činiť ho. Niektoré slová sa učia ľahšie ako iné. Zdá sa, že nás nikto nemusí učiť slová ako „moje“ a „nie!“. Ďalšie slová sú ťažšie a trvá dlhšie, kým sa ich naučíme — slová ako „ďakujem“ alebo „prepáč“. Ale tieto slová sú tiež dôležité a musíme sa ich naučiť.

Kostol je miesto, kde môžeme precvičovať tieto slová v ich najdôležitejšom spôsobe použitia. Dokážeme vidieť náš hriech, čo znamená, dokážeme cítiť ľútosť v našich srdciach a povedať „Bože, je mi ľúto, že som proti tebe hrešil.“ Môžeme počuť jeho slová odpustenia a povedať „Vďaka ti, Ježiš, že si ma zachránil.“

Nie vždy cítime skutočnú ľútosť alebo vďaku, keď tieto slová vyslovujeme, a podobne ani naše zlomené srdcia niekedy necítia smútok za naše hriechy alebo vďaku nášmu Spasiteľovi. Ale stretávame sa, aby sme spoločne prosili Pána, nech mení naše srdcia a pomáha nám pocítiť pravdu toho, čo hovoríme. A sme svedkami toho, ako sa slová, ktoré pre nás boli prirodzené — „moje“ a „nie!“ — vyslovujú stále ťažšie a ťažšie.

3. Pretože sa chceme naučiť milovať ľudí, ktorí sú iní ako my.

Dnes chodíme do kostola, aby sme milovali ľudí, ktorí sú iní ako my. Takmer každý chce tráviť čas len s tými, v ktorých blízkosti sa cíti príjemne. Ľudia všeobecne chcú tráviť čas s niekým, kto má rovnaké množstvo peňazí, rovnakú farbu pokožky, rovnaký vek, kto má rád rovnaké jedlo a pozerá rovnaké TV relácie. Iné skupiny ľudí sú pre nich cudzie.

Vyplýva však z toho veľké nebezpečenstvo, keďže svet je naplnený množstvom ľudí, ktorí sú veľmi odlišní. Keď trávime čas iba s ľuďmi, ktorí sú nám podobní, privedieme sa napokon do omylu, že sme lepší, ako tí, ktorí sa od nás odlišujú.

Správny zbor nám pomáha vyhnúť sa tomuto problému. Pripomína nám, že tá najzákladnejšia vec hlboko v nás nie sú naše peniaze, naša farba pokožky, náš vek ani naše obľúbené chute. Tá najzákladnejšia vec v nás je fakt, že sme hriešnici, ktorí potrebujú Spasiteľa. Práve kvôli tomu je náš zbor naplnený ľuďmi, ktorí sa od nás odlišujú, a tak sa všetci učíme, že nie sme lepší ako tí druhí, ale všetci potrebujeme rovnakú milosť.

Chodíme do zhromaždenia s cudzími ľuďmi a nezabúdame, že sme tiež cudzí. A priznávame evanjeliu moc zjednocovať odcudzených ľudí s ich Bohom.

Francis Chan © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org