Jedného dňa nastala v našej rodine kríza.

Modlil som sa päťkrát denne a dokonca som pridal aj polnočnú modlitbu. Modlil som sa tak niekoľko dní. Modlitby však neprinášali žiadne svetlo. Modlil som sa súbor bežných arabských modlitieb. Bol som povzbudený vyjadriť pocity srdca v miestnom jazyku. Volal som k Alahovi, aby pomohol svojmu služobníkovi. Bol som sám vo svojej izbe. Zrazu som pocítil veľký nával zlosti, beznádeje a absolútnej frustrácie.

Potom som počul hlas, ktorý povedal: „Ja som cesta, pravda a život.“ Hovoril mojím jazykom! Nevedel som, čo tie slová znamenajú. Niekoľko nasledujúcich dní a nocí som však ten hlas počul opakovať ich znovu a znovu.

Keď sa to dialo už niekoľko dní, modlil som sa: „Ak si Pán, ukáž mi to.“

Nasledujúce ráno som stretol priateľa, ktorého som osem rokov nevidel. Vravel, že ma už niekoľko týždňov hľadá. Povedal: „Myslel som na teba.“ Pozval ma na večeru do hotela. Keď sme sa v reštaurácii najedli, všimli sme si, že sa v susednej zasadačke začína stretnutie, kde mali hovoriť o evanjeliu. Prekvapilo ma to a aj šokovalo. Kamarátovi som povedal, že chcem odísť. Aj keď moje telo chcelo odísť, myseľ mu to nedovolila.

Zrazu som začul rečníka v zasadačke hovoriť: „Ježiš je cesta, pravda i život.“

Schmatol som kamaráta a spýtal sa ho: „Čo ten muž práve povedal?“ Kamarát otvoril Bibliu a ukázal mi štrnástu kapitolu v Evanjeliu podľa Jána. Prečítal mi presne tie slová, ktoré som počul vo svojich snoch.

Celý som sa chvel. Veľmi som zápasil, lebo som chcel utiecť, ale nemohol som. Počúval som ten hlas a čítal tie slová v Biblii, až kým som nakoniec neodovzdal život Ježišovi.

NIK RIPKEN © EVS — UKÁŽKA Z KNIHY BLÁZNOVSTVO POSLUŠNOSTI

Dajme do kontrastu tento model a náš zvyčajný prístup. Novému veriacemu zvykneme povedať: „Stretneme sa každý utorok na dve hodiny a budem ťa viesť.“ Alebo pošleme „učeníka“ na Biblickú školu alebo teologickú fakultu, ktoré sú takmer mimo tela Kristovho, v ktorom vyrástol alebo ku ktorému ho po štúdiu pošlú do služby. Naproti tomu Ježiš žil v blízkosti svojich učeníkov tri roky. V podstate každú chvíľu každého dňa strávili spolu. Je hlúpe domnievať sa, že je možné dokončiť učenícky program za dve hodiny týždenne alebo dokonca za niekoľko rokov, keď chýba každodenné vyučovanie a pocit zodpovednosti, nech je to kdekoľvek.

Nik Ripken © EVS — UKÁŽKA Z KNIHY Bláznovstvo poslušnosti

Nikto nebol proti. No dokiaľ nebudú lepšie, bezpečnejšie podmienky na vstup do krajiny, každý, s kým som sa rozprával, uzavrel rozhovor tak, že sa toho teraz nedá veľa urobiť. Jednako len boli radi, že som Somálsko navštevoval tak často, ako som len mohol a robil, čo sa dá. Dúfal som, že raz rozpoznám príležitosť, kedy budú bezpečnejšie podmienky na vstup.

Jedna z mojich ďalších ciest nasledovala do vnútrozemského mesta Afgoie, ktoré leží tridsať kilometrov západne od hlavného mesta. Táto tretia návšteva potvrdila moje podozrenie: celá krajina je v zúfalých podmienkach a potrebuje životnú podporu. Zažil som jednu nezabudnuteľnú príhodu, ktorá ma priviedla k tomu záveru. 

Počul som o nemocnici, ktorú v Afgoie pred mnohými desaťročiami postavili Rusi. Očividne sa tam občianska vojna dostala skôr ako ja. Časť strechy bola preč a niektoré vonkajšie múry boli po bojoch zničené. Vo vnútri som našiel jednu doktorku. Somálčanka v stredných rokoch mi perfektnou angličtinou prezradila, že svoje lekárske vzdelanie získala v Rusku a už roky pracuje v Afgoie. Hovorila mi, že sa pokúša udržať desiatky mladých pacientov nažive. Bolo medzi nimi veľa vážne zranených a popálených detí, ktoré sa zranili počas posledného boja v oblasti. Pracovala v týchto priestoroch bez elektriny, tečúcej vody a bez ďalšieho profesionálne vyškoleného personálu.

Prvú polovicu návštevy som strávil v nemocnici, kde som jej pomáhal ako „zdravotník“. Znamenalo to, že som pacientov fyzicky kontroloval, zatiaľ čo doktorka napravovala zlomené kosti a zašívala rany, a to bez akejkoľvek anestézie. Počas práce som jej povedal, že som prišiel zhodnotiť, čo nemocnica potrebuje a prediskutovať, ako by mohli pomocné agentúry pomáhať.

„Poďte so mnou,“ povedala, „ukážem vám naše vybavenie.“

Keď sme vošli do prvej miestnosti, polovica z dvanástich „nemocničných lôžok“ pozostávala iba z kovových rámov a pružín. Výzor jedného pacienta v izbe ma vydesil. Drobné, vyhladované dieťa tam ako vycivená socha sedelo bez pohybu na kúsku látky, ktorá pokrývala malý kúsok kovových pružín postele. Dieťa civelo rovno pred seba, bez náznaku, že by si všimlo náš príchod. Keď som poznamenal, že dieťa vyzerá byť príliš malé a slabé na to, aby dokázalo samo sedieť, doktorka ma šokovala svojou odpoveďou: „Toto malé dievča má tri roky a váži deväť kilogramov.“

Láska k deťom tromfla moje zdesenie a bez vedomého rozhodnutia som prešiel cez izbu, zatiaľ čo doktorka vymenúvala veci, ktoré nemocnica potrebuje. Ako som sa približoval k dievčatku, stále sedelo bez pohnutia a civelo pred seba. Žiadna reakcia na moju prítomnosť. Vyzeralo to, akoby na zdvihnutie očí potrebovala viac sily, akej bola vôbec schopná. Zatiaľ čo som doktorku stále počúval, načiahol som sa a roztržito som sa svojím ukazovákom dotkol líca dieťaťa.

S prekvapením som sa odtiahol, keď blažený úsmev náhle rozžiaril tú drobnú tváričku. Reakcia dieťaťa vôbec nesedela do tejto chvíle a na toto miesto. Tak ma to vyľakalo, že som v tichosti volal k nebu: „Odkiaľ sa vzal tento úsmev?“ Potom som sa otočil dozadu k doktorke, ktorá sa smutne usmievala a iba potriasla hlavou. Myslela si, že ma dojali neľudské podmienky tejto nemocnice. 

No mňa si podmanil úsmev.

Keď sme odišli z izby a pokračovali v prehliadke, sľúbil som doktorke, že pri ďalšej ceste do Somálska sa pokúsim priniesť zásoby. Ako inak som len mohol reagovať na takúto potrebu?

Neskoršie, keď som si opakoval naše kroky, zastavil som sa v chodbe a nakukol do tej istej izby. Všimol som si, že dievčatko tam už nie je. Opýtal som sa, kam odišla. Doktorka požiadala dobrovoľníka, nech mi to vysvetlí a potom potichu, ľútostivo zopakovala správu: „Bohužiaľ, to dievčatko zomrelo.“

Bol som rád, že som tam nebol vo chvíli, keď jej mále telíčko vynášali von.

Oveľa radšej si spomeniem na jej úsmev.

Nik Ripken © EVS — UKÁŽKA Z KNIHY Božie bláznovstvo

O niekoľko desiatok rokov neskôr, ma slová veriacich s islamským pozadím dostali rovnakým spôsobom. 

Počúvanie prenasledovaných veriacich

Táto udalosť sa stala po tom, čo sme navštívili cez 45 krajín, spovedajúc prenasledovaných veriacich, ktorí mali minulosť komunizmu, ateizmu, hinduizmu a budhizmu. Učili sme sa od nich, ako šíriť Ježišove slovo, a ako založiť zbory, aby sa neskôr postavili na vlastné nohy.

Po tom, čo sme zažili devastáciu Somálska a boli zlomení z mučeníctva viac ako 90% somálskych veriacich, sme sa toho naučili naozaj veľa. Prenasledovaní nám štedro odovzdali svoju múdrosť. Chápali, že investovaním do nás dajú hlbší význam ich vlastnému utrpeniu.

Potom sme sa vracali do sveta islamu. Práve v tomto svete sme poznali či milovali najviac veriacich, ktorí boli zabití. Práve v tomto svete nám prostredný syn zomrel na astmatický záchvat počas Veľkej Nedele. Islamské prostredie v tomto období pripomínalo cintorín viery.

Islamské prenasledovanie je unikátne

Už sme sa naučili, aké dôležité je poslúchať. Vyhradili sme si čas na to, aby sme počúvali veriacich v moslimských krajinách. Boli z vidiekov a miest, mladí či starí, ženy a muži. Hovorili nám o tom, ako po prvý krát počuli o Ježišovi a Biblii. Boli sme prekvapení, keď sme zistili, že ich skúsenosť bola o poznanie odlišná v porovnaní so zvyškom veriaceho sveta.

Na našich počiatočných cestách sme sa naučili, že prenasledovanie pochádzalo z vnútra vlády a mocenských inštitúcií. V Sovietskom zväze a Číne malo prenasledovanie vlastný inštitút. Prenasledovatelia boli „tam vonku,“ a zamestnávali prostriedky na hľadanie, trestanie, väznenie či vraždenie veriacich. No zistili sme, že vo svete islamu nie sú prenasledovatelia niekde  „tam vonku,“ ale „priamo tu.“ Prenasledovateľ často jedol raňajky pri tvojom stole, pozeral s tebou filmy a spal v tvojej posteli.

V skorších rozhovoroch nám bolo povedané o rodičoch, ktorí skrývali svojho veriaceho syna či dcéru pred vládou. No v islamskom prostredí to boli práve rodičia a starí rodičia, ktorí svoje veriace deti uväznili, vyhnali či dokonca aj zabili.

Čo robí dobrého misionára?

Ako sme sa tak rozprávali s prenasledovanými, zistili sme, že nechcú hovoriť len o ich prenasledovaní, ale aj o nás, pracovníkoch zo západu. Po dlhom dni plnom príbehov a rozhovorov som sa veriacich opýtal na nás, západných misionárov. 

Čo robíme dobre? Ktoré veci robíme zle? Čo by sme mali začať robiť? Čo by sme mali prestať robiť? Čo by sme mali zlepšiť a čo zanechať? Čo robí dobrého misionára?

Títo veriaci na seba zdesene začali pozerať. Celé hodiny hovorili o svojich najosobnejších príbehoch.

Zdieľali príbehy o zanechaní vlastnou rodinou a súrodencami. Odhalili udalosti, v ktorých boli zahanbení či bití. Hovorili o iných veriacich, ktorí boli nútení vziať si neveriacich. Dokonca spomenuli aj bratov a sestry, ktorí boli pre svoju vieru týraní a zabití. Nenechali si pre seba ani tie najintímnejšie príbehy týkajúce sa ich rodín, viery či prenasledovania.

No keď som sa ich spýtal túto poslednú otázku, zostali zmrazení.

Zatlačil som, naozaj som chcel vedieť, čo by nato povedali.

Konečne, po veľkom váhaní, jeden z veriacich na mňa pozrel a povedal mi: „Neviem čo robí dobrého misionára, ale viem ti povedať meno muža, ktorého milujeme.“

Keď mi povedal meno toho muža, spýtal som sa ho: „Prečo ho milujete?“

Oni povedali: „Nevieme. Proste ho milujeme.“

Muž, ktorého všetci milovali

Išiel som na päť rôznych miest v tejto krajine. Desať dlhých dní som počúval veriacich. Zakaždým, keď som došiel na koniec rozhovoru, spýtal som sa rovnakú otázku: „Čo robí dobrého misionára?“

Zakaždým bola odpoveď rovnaká: „Nevieme, čo robí dobrého misionára, ale môžeme ti povedať meno muža, ktorého milujeme.“

Na každom mieste som počul to isté meno!

Keď som sa spýtal prečo ho milujú, odpoveď bola opäť vždy rovnaká: „Nevieme. Proste ho milujeme.“

Vtedy som začal byť trocha žiarlivý. Čudoval som sa, prečo ľudia nemilujú takto aj mňa. Začal som pestovať zášť voči človeku, ktorého ani nepoznám!

Posledný rozhovor v tejto krajine sa končil rovnako. Po ďalšom dlhom dni rozhovorov som sa opäť spýtal: „Ako sa prejavuje dobrý pracovník zo západu? Čo robí dobrého misionára?“

Zatiaľ, čo som si potichu prial, aby nepovedali tú istú odpoveď, oni povedali: „Nevieme čo robí dobrého misionára, ale môžeme ti povedať, koho milujeme.“ Ďalšia veta už bola predvídateľná a očakávaná. Spomenuli to isté meno, tak ako všetci predtým.

Chýbajúca prísada v misiách

V tom okamihu som bol tak frustrovaný, že som im povedal, že neodídem, pokiaľ mi nepovedia, prečo bol tento pracovník zo západu taký obľúbený. Trval som na odpovedi.

Nakoniec jeden z mužov sa ku mne cez stôl naklonil a energicky povedal: „Chceš vedieť, prečo ho tak milujeme? Milujeme ho, lebo si od nás požičiava peniaze!“

Bol som omráčený. Pomyslel som si, že ak to je to, čo spôsobí, že budem nimi milovaný, tak to môžem urobiť tiež.

Jeho slova však naznačovali hlbší význam. Žiadal som, aby mi to vysvetlil. To, čo som počul, bolo ako ten kopanec od koňa. Tie slová mi vyrazili dych. 

Muž povedal: „Keď zomrel otec tohto misionára, prišiel k nám a požiadal nás o pomoc. Nemali sme toho veľa, avšak vyzbierali sme sa na tento dar lásky. Kúpili sme mu letenku späť do Ameriky, aby mohol ísť pochovať svojho otca. Tento muž a jeho rodina dali všetko, čo mali, chudobným. Mali problémy s platením účtov a školských poplatkov. Nemali čo položiť na stôl. A čo spraví, ak niečo naozaj potrebuje? Nejde za ďalšími ľuďmi zo západu, ale k nám. Príde k nám chudobným, miestnym veriacim a žiada o pomoc, ktorú od nás dostane.

Chceš vedieť prečo ho milujeme? Potrebuje nás. Vy ostatní ste nás nikdy nepotrebovali.“

Potrebujeme potrebovať ľudí, ktorým slúžime

Bol som v slzách. Vyznal som aroganciu nás západných misionárov, ako aj svoju vlastnú. Tak veľa z toho, čo robíme je o nás, a o tom čo dokážeme poskytnúť. Cestujeme po svete, aby sme plnili potreby, no nepriznávame tie naše. My sme tí, ktorí majú, a oni sú tí, ktorí nemajú.

Všeobecne prichádzame k ostatným a hovoríme, aby sedeli a počúvali, zatiaľ čo my stojíme a rozprávame. Sme výbojní, no očakávame, že miestni ľudia zostanú pasívni. Nosíme evanjelium, Biblie a spevníky. Poskytujeme krst, učenie a miesta na stretávky. Volíme lídrov. Staráme sa o siroty, staviame pre nich domy, zachraňujeme zlomených a staráme sa o zmrzačených. 

A to sú všetko skvelé veci.

Ale výzvou je, čo ostáva lokálnym ľuďom? Čo zostalo na poskytnutie Duchu Svätému? Kde ukážeme, ako dôverovať Bohu a Jeho ustanoveniam skrz miestnych veriacich? Kde nájdu títo veriaci ich hodnotu a dôležitosť? Aké dary a obete môžu ponúknuť, aby pomohli rozniesť evanjelium do všetkých kútov Zeme?

Málokedy apoštol Pavol závisel na sebe. Často v jeho písmach vyjadruje, ako zúfalo potrebuje svojich bratov a sestry v Kristu. Po niekoľkých rokoch týchto priateľov volal menom. Nikdy na nich nezabudol. Ak bolo možné, vrátil sa k nim. A ak nemohol, poslal niekoho druhého. Verne im písal a vyjadroval lásku, povzbudenie a ďalšie rady. Jednoducho ich potreboval.

Ak by som mal začať odznova

Ak by som mohol svoj misionársky život začať odznova, pochoval by som svoju pýchu a pribalil trocha pokory. Stal by som sa im bratom, priateľom a seberovným. Na „bojisku mise“ by som si dal viac záležať na menách svojich bratov a sestier, a menej na počtoch krstov, nasledovníkov a postavených zboroch a detských domovoch.

Vzal by som si k srdcu lekciu Jána Krstiteľa, a hovoril o miestnych veriacich tak, ako hovoril Ján o Ježišovi: „On musí rásť a ja sa musím umenšovať.“ (J 3:30) Pozval by som miestnych, aby boli na čele, zatiaľ čo ja by som slúžil v ústraní. Zapracoval by som na tom, čo znamená ich skutočne potrebovať.

Počas väčšiny mojej misie v Afrike som cítil, že som ako apoštol Pavol. Teraz už viem, že som často potreboval byť Timotejom.

My zo západu by sme si mali k srdcu zobrať tieto slová: Ježiš vzal látku z jeho pásu a umyl nohy učeníkom hovoriac: „Poslední budú prvými a prví budú poslednými.“ (Mt 20:16)

NIK RIPKEN © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Evanjeliá ma pozvali dnu a povzbudzovali ma k tomu, aby som o Bohu kládol otázky. Aby som do príbehu zapísal seba. Chceli odo mňa, aby som bol k sebe aj k Bohu úprimný a otvorený ako nikdy predtým.

Dokonca som pochyboval aj o samotnom Tvorcovi. Ako to mohol urobiť? Ktorý otec by nechal, aby mučili, ponižovali a ukrižovali jeho syna? Asi najviac ma trápilo, keď Syn zvolal k Otcovi: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27:46) A akú odpoveď dostal od Otca? Žiadnu.

Prijateľné ticho

Vykladači Biblie to ticho z neba niekedy vysvetľujú ako Otcovu nevyhnutnú reakciu na to, že sa Jeho Syn skutočne stal hriechom (2. Kor 5:21). Bezchybný Boží baránok sa stal hriechom za tých, ktorí ho zradili a ukrižovali. Stal sa hriechom za teba aj za mňa.

Toto bolestivé ticho môže takisto poukazovať na Otcovu nevysloviteľnú bolesť, kvôli mukám Jeho milovaného. Tak či onak, je to ticho, ktoré chápem a akceptujem.

Existuje však aj iný druh ticha. Ticho, ktoré je neprijateľné.

Cirkev, ktorú Západ nepozná

Viac ako dvadsať rokov sme, ja a moja žena, na ceste, kde sme prišli do kontaktu s najviac prenasledovanými kresťanmi našich čias. Cesta našej misie začala v Somálsku, na východnom pobreží strednej Afriky, kde národ ničí občianska vojna, ktorá začala v roku 1991. Vidieť, ako sa národ navzájom pohlcuje, bolo zlé samo o sebe. Byť svedkom prenasledovania Ježišových nasledovníkov bolo však neznesiteľné.

Štatistiky ma stále šokujú. Keď sme v deväťdesiatych rokoch prišli do Somálska, dozvedeli sme sa o približne 150 nasledovníkoch Krista s moslimským pozadím. Keď sme boli o osem rokov donútení odísť, len štyria veriaci zostali na žive.

Štyria.

Moja úprimnosť s Bohom ma strašila. Čo má človek robiť, keď je všade naokolo križovanie, ale žiadne zmŕtvychvstanie? Keď som čelil viac ako 97 %  úmrtnosti somálskych veriacich, nemohol som sa medzi ľuďmi modliť ani hovoriť o tom, že „… väčší je Ten, ktorý je vo vás, ako ten, čo je vo svete“ (1. Jn 4:4).

Musel som vyjadriť otázky, ktoré som mal v srdci. Dá sa Ježišovi ešte veriť? Je stále pánom nad oblasťami sveta, ktoré v tom, ako silno prenasledujú kresťanov, pripomínajú modernú Rímsku ríšu? Alebo je Ježiš obmedzený len na dobre oblečenú a gramotnú západnú cirkev?

Ja a moja žena sme strávili mnoho ďalších rokov medzi veriacimi, ktorí boli prenasledovaní. Väčšina z nich sa zhromažďovala v kostolných domoch, boli za oponou a skrývali sa. Navštívili sme viac ako 72 krajín a sedeli sme pri viac než 600 veriacich, ktorí žili a žijú v oblastiach prenasledovaných komunizmom, budhizmom, islamizmom či hocičím iným.

Títo velikáni Ježišovej viery nás viedli, učili a ukázali nám silu Ježiša. Boli to muži a ženy, mladí a starí, gramotní a negramotní, vidiecki či mestskí. Ich mená sú málokedy známe mimo ich komunít. Nepíšu blogy, nezdieľajú tweety ani nepíšu príspevky na Facebook. Ale naučili mňa a moju ženu, ako nasledovať Ježiša a hovoriť o ňom v prenasledovaných oblastiach. A preto, že sme ich prosili, ukázali nám nielen ako v takýchto podmienkach prežiť, ale ako aj prospievať.

V čase, keď v našom svete príliš dlho vládlo ukrižovanie, nám ukázali vzkriesenie.

V bývalom sovietskom zväze sme vyspovedali dvoch diakonov, ktorí boli tri roky uväznení v sibírskom pracovnom tábore. Povedali nám, že jedného dňa bolo do tábora privedených asi 240 pastorov. Mužov, ktorí odmietli zaprieť ich vieru.

Dali im nesplniteľnú prácu — poorať zamrznutú tundru vedľa tábora, len s palicami a pokazenými nástrojmi. Každý večer, ako trest za ich zlyhanie, boli vyzlečení do spodnej bielizne a poliati vedrami studenej vody. Do troch mesiacov všetci zomreli na následky rôznych ochorení. Všetci zostali verní až do ich smrti (Zj 2:10).

Toto nie je žiadna dávna história. Tento príbeh, a mnoho ďalších, sa stali počas môjho života. Niektoré sa dejú aj teraz. Dnes.

Prenasledovanie je pre slabých

Približne 70 % kresťanov žije v oblasti, kde sú prenasledovaní. Veriaci na západe sú šokovaní, niektorí ani neveria tomu, že nasledovníci Krista by mali čeliť prenasledovaniu. Dokonca, viac než 90 % veriacich na západe nezdieľa dobrú správu o Ježišovi s iným človekom. Ani len raz.

Evanjelium, ktoré milujeme, sme si nejako spojili so zdravím, bohatstvom a šťastím, a na prenasledovanie nezostalo miesto. Ak nad prenasledovaním rozmýšľame, myslíme si, že jeho absencia je znamením vyššieho postavenia s Bohom. Nie je divu, že sa tak málo modlíme za našich bratov a sestry, ktorí sú prenasledovaní. Nie je divu, že na nich skoro nikdy nemyslíme.

Málokedy nás kázne informujú alebo inšpirujú o prenasledovaných zboroch. Zriedka nás semináre pripravujú na utrpenie a prenasledovanie. Viac sa modlíme za našu armádu, ako za prenasledovaný zbor. Aj napriek tomu, že Ježiš povedal, že nás posiela von ako ovce medzi vlkov (Mt 10:16), je väčšina ľudí v seminároch či biblických školách cvičená na domácu službu, zostávajúc ako ovce medzi ovcami.

Zatiaľ čo inde na zemi, veriaci bratia a sestry žijú denne v kontexte útrap a prenasledovania, ukazujúc obrovskú silu vzkriesenia. A za odmenu im vezmú ich deti. Sú bití. Sú väznení. Sú mučení.

Ticho zo západu preto nechápem a neakceptujem.

Neprijateľné ticho

Čo naše ticho robí? Posilňuje trápenie prenasledovaných veriacich. Láme Bohu srdce. Ukazuje, že sme zabudli na členov našej večnej rodiny, ktorí sú denne prenasledovaní.

Taktiež to môže znamenať, že nás to jednoducho netrápi.

Moja žena dobre vystihuje podstatu problému, keď hovorí: „Neexistuje nič ako prenasledovaná cirkev a slobodná cirkev. Existuje len cirkev. Je len jedna cirkev, ktorá je zároveň slobodná a prenasledovaná.“ List Židom 13:3 krásne zachytáva naše volanie vo svetle tejto skutočnosti: „Pamätajte na väzňov, akoby ste boli s nimi väznení, a na trpiacich, veď aj vy ste v tele.“ — alebo ako hovorí nový preklad: „Ako by ste vy sami trpeli.“

Žiaden národ ani vláda tu nebudú navždy. Keď príde prenasledovanie na nás, budeme upokojení, že sa za nás modlia iní a že nás podržia tak, ako sa my modlíme a držíme našich bratov a sestry, ktorí sa trápia teraz?

Sú časy, keď je treba byť ticho. Ale teraz nie je ten čas.

Teraz je čas hovoriť pravdu, pamätať si, hovoriť príbehy.

Čas hovoriť o Bohu, šíriť evanjelium, spievať o Božích sľuboch.

Je čas modliť sa, volať k Bohu za našich bratov a sestry, spoliehať sa na Ducha Svätého, že za nás a za nich zakročí, keď slová nebudú stačiť.

Teraz je čas byť cirkvou — jednou cirkvou, ktorá je zároveň slobodná a prenasledovaná.

Každá vec má svoj čas, každá aktivita má svoje obdobie. Vskutku, je čas, keď treba byť ticho a je čas keď treba hovoriť.

Tento moment — moment, ktorý nám dnes patrí — je čas, keď treba hovoriť.   

NIK RIPKEN © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG