Tento príbeh nie je až tak vymyslený, ako sa môže zdať. Je iba zámerne vykonštruovanou kombináciou niekoľkých pravdivých príhod. Spojil som ich do jednej preto, aby som na nej ilustroval, ako je to s pripravenosťou a finančným plánovaním…

1. Na prechádzku som sa vydal o desiatej, ale vo veci finančného plánovania je úplne jedno, kedy človek začne. Týka sa tak študenta, ktorý si popri štúdiu privyrába na brigádach, ako aj dôchodcu, ktorý prežíva zo štátneho milodaru. A tak isto všetkých, ktorí už neštudujú a ešte nedôchodkujú…

2. Dcéra spala dlhšie, než obvykle. A pršalo. Lebo nečakané veci sa stávajú. Nie je dôležité, kedy a čo. Podstatné je, že raz sa nám niečo určite prihodí. Nevieme kedy presne, ale všetci vieme, že raz spŕchne.

3. Za €0,85 som pri troche uvažovania vopred mohol mať oveľa lepšie a zdravšie jedlo, než dva suché kúsky slaného pečiva. Kvalitná predpríprava znamená lepšie a/alebo lacnejšie riešenie problémov. Keď sa niečo stane a človek je pripravený, nejde o katastrofu, ale o očakávanú nepríjemnosť. Je to ako so zdravím: prevencia je lacnejšia a lepšia ako liečba…

4. Naše dcéry majú veľmi rady spoločné stolovanie a to, že jedli bezomňa, ich nijako nenadchlo. Malo to ďaleko od tragédie, ale pointa tam je: nedostatky v plánovaní majú takmer vždy negatívny efekt na atmosféru a vzťahy v rodine. Od banálnych ako v mojom príbehu až po vážne, kedy sa celé rodiny nenapraviteľne rozhádajú kvôli peniazom (už som to spomínal, ale nedá mi nezopakovať: v USA sú finančné problémy najčastejšou príčinou rozvodov).

Jozef v Egypte

Dovolím si predpokladať: keď nastanú finančné suchoty, intenzívne šetríte, kde sa len dá. Keď opäť príde hojno, míňate viac (tento predpoklad si dovoľujem vysloviť na základe štatistík z nedávnej krízy, pozorovania okolia a niekoľkoročnej skúsenosti s vlastným správaním).

Základným princípom úspešného finančného plánovania je ale presný opak: odkladať peniaze vtedy, keď sú, aby boli k dispozícii vtedy, keď nebudú.

Český makroekonomický stratég Tomáš Sedláček (bývalý ekonomický poradca Václava Havla, neskôr poradca ministra financií) tento argument dokonca stavia na starozákonnom príbehu o Jozefovi a jeho pobyte v Egypte: “S hospodárskymi cyklami sa môžeme stretnúť aj v Biblii. Ak to trochu preženiem, prvým makroekonómom bol Jozef, ktorý egyptskému faraónovi na základe jeho sna prezradil, že ho čaká sedem tučných a sedem chudých rokov. Egypťania si počas obdobia hojnosti na rozdiel od dnešnej modernej civilizácie pripravili dostatočné zásoby na prekonanie krízy.” (úryvok s rozhovoru uverejneného na pravda.sk 31.12.2012).

V príbehu (prečítať si ho môžete v Genezis 41) je spomenutých niekoľko skutočností, z ktorých by sa dali vyvodiť zaujímavé princípy:

• pomoc sa niekedy nenachádza tam, kde ju hľadáme: Jozef mal v tom čase iba 30 rokov (na staroveké pomery veľmi málo) a bol vo väzení
• nastavenie a dodržiavanie záchranného plánu je kľúčové: Jozef odkladal 20% z úrody, nie prebytky, alebo “ak niečo zostane”
• riešenie krízy nie je v dovoze ani v pôžičkách: Jozef všetky potraviny uskladňoval lokálne a krajina tak bola sebestačná aj počas 7 neúrodných rokov
• pre niekoho, kto je na krízu pripravený, je to obchodná príležitosť: keď sa hlad rozšíril aj do okolitých krajín, Jozef im obilie predával a generoval zisk
•…

Myslím si však, že nepotrebujeme hĺbkovú teologickú analýzu uvedeného textu, nepotrebujeme byť faraónmi, ani nám netreba sny na to, aby sme vedeli, že môže byť horšie, ako je teraz. Nebudeme zdravší, veci sa nebudú kaziť menej, vláda nezačne z ničoho nič nalievať milióny eur do sociálneho systému, atď.

Všetci si preto potrebujeme tvoriť rezervy na prekonanie ťažších časov, kedy budeme mať namiesto hojna… menšie hojno. Akési dáždniky. Lebo raz pršať bude.

Lepší záver ako pionierske “Buď pripravený!” si ani neviem predstaviť. Vďaka, súdruhovia!

Peter Azor 2013. Článok sa prvýkrat objavil na VIACmenej.sk

Mám pravdu? Hovorí sa o peniazoch a majetku v našich kostoloch len veľmi zriedka? Je to tak v poriadku? Nie? Mali by sme o nich hovoriť (a počúvať) viac? Kde je hranica?

Prečo sa o peniazoch v cirkvi nehovorí?

1. Kázne o peniazoch sa zle počúvajú

Jedna časť každej kázne o peniazoch musí byť o dávaní. A to sa nepočúva úplne v pohode. Tie peniaze sú predsa naše. Máme pocit akéhosi ohrozenia, keď ich niekto od nás “pýta”. Ten pocit máme sčasti právom — cirkvi nemajú dobrú reputáciu narábania s peniazmi; veľa zla narobilo zo západu k nám prišlé evanjelium prosperity; ak kazateľ celkom nepochopil, čo hovorí Biblia (alebo ak pochopil, ale ovečky nepochopili jeho), väčšinou to znie ako nátlak — a to často dopadne ako keď tlačíte loptu pod hladinu vody. Na druhej strane, ten pocit ohrozenia máme úplne zbytočne. Možno nám len veci neboli správne vysvetlené a vštepované od útleho veku. To, čo počúvame teraz, nám teda znie neskutočne cudzo. A pred tým, čo je cudzie, máme strach.

2. Kázne o peniazoch sa zle kážu

Keby ste boli kazateľ, pastor alebo farár a viete, že drvivá väčšina prítomných sa necíti príjemne, keď kážete o peniazoch a dávaní, že akokoľvek skvele pripravené a dobre mienené slovo na túto tému môže vyvolať vlnu nespokojnosti (v horšom prípade odliv ovečiek), kázali by ste o tom? Pravdepodobne by ste si radšej — a je to úplne pochopiteľné — vybrali inú tému.

3. Pomýlená teológia

Za mnohé z problémov podľa mňa môžu nepresné výklady biblických textov.

Napríklad: “… koreňom všetkého zla je láska k peniazom” (1. Tim 6:10, SEP): ibaže to, kedy je ten vzťah v pohode a kedy už prerastá do lásky, je ťažko definovateľné, a tak preventívne vyhlásme peniaze ako také za zlé (veľmi dobre tento problém vystihol Joshua Becker v jeho článku o láske k peniazom).

Alebo “nezhromažďujte si poklady na zemi” (Mat 6:19, SEP): hranica medzi zodpovedným zabezpečením rodiny a kumuláciou veľkého bohatstva sa však určuje ťažko a tak buďme opatrní a zostaňme radšej pri tom, že kresťan by si vôbec nemal sporiť (veď “Pán sa postará”). A hlavne, aby sa okoliu nejavil ako boháč, by kresťan nemal vyčnievať z priemeru obyvateľstva.

Alebo “každý kresťan musí odvádzať desiatky” (tzn. 10% zo svojich príjmov; v Biblii je niekoľko desiatok citátov na podporu tohto tvrdenia): akonáhle však takúto tému postavíme do roviny “musím”, je zle. Pre odvádzanie desiatkov by mal mať kresťan úplne inú motiváciu.

Takýchto príkladov zavádzajúcich interpretácií biblických textov by sme v našich kostoloch zrejme našli viac než dosť…

4. Slovenské cirkvi zaspali dobu

Hovorí sa, že za totality mali všetci rovnako, len niektorí mali ešte “rovnejšie”. Aj v prvej, aj v druhej časti tohto trpkovtipne ladeného tvrdenia je kus pravdy. Fakt je, že aj vtedy boli bohatší a chudobnejší. Faktom je ale aj to, že mnohé otázky súvisiace s peniazmi vtedy nikto neriešil. Nebolo totiž treba: každý mal prácu, každý mal bývanie, všetci mali k dispozícii zdravotníctvo a školstvo zadarmo, neexistovali kreditky, nebankové subjekty, atď. Finančné otázky ľudia neriešili v takej miere, ako dnes. Nikto preto nepotreboval žiadne kurzy, ani školenia. Ja osobne si napríklad nepamätám, že by som niekedy — či už v škole, alebo v cirkvi — absolvoval nejaký tréning na tému financií, ich spravovania, nastavenia rozpočtu, štruktúry úspor, atď. Doba sa však zásadne zmenila a z toho, čo vidím okolo seba, nemám dojem, že by naše školy a cirkvi na túto zmenu zareagovali.

5. Peniaze považujeme za náš osobný majetok, na ktorý nemá nikto iný právo

Myslím, že na vysvetlenie tejto vety nepotrebujeme nič iné, ako sa pozrieť na skupinu malých detí, ktoré sa bijú o “svoje” hračky (ktoré im na nejaký čas zverili do opatery rodičia). O tom, komu patria peniaze, ktorými ako veriaci ľudia disponujeme, som viac napísal v článku Kresťan: finančný manažér.

6. Máme finančné problémy

Všetci. Aj kazatelia a farári, aj tí, ktorí sedia v laviciach. Ľudí, ktorí sú spokojní so stavom svojho účtu, je zúfalo málo. Oveľa viac je tých, ktorým sa nedarí zvládať svoj finančný život, tých, ktorí s peniazmi neustále bojujú (buď s ich nedostatkom alebo prebytkom) a úplne najviac je tých, ktorí neustále šomrú (ale nič pre zmenu neurobia — to je taká naša slovenská črta). Myslím, že si môžme úprimne priznať, že s peniazmi máme problémy. No a o problémoch hovoríme medzi spoluveriacimi veľmi neradi, v ideálnom prípade vôbec.

Prečo by sa o peniazoch hovoriť malo

1. Hovoril o nich Ježiš

A nie málo: 11 z 39 podobenstiev sa týka peňazí; zo všetkých tém, o ktorých hovoril, sú peniaze druhá najfrekventovanejšia (po téme Božieho kráľovstva). To by znamenalo, že keby naši farári a kazatelia mali na túto tému kázať toľko, ako Ježiš, kázeň o peniazoch by sme si vypočuli zhruba každú tretiu nedeľu. Fakt, že sám Ježiš hovoril o peniazoch a majetku tak strašne veľa, by samo o sebe malo byť dostatočným dôvodom na to, aby sme o tom hovorili aj my. Je na to totiž pádny dôvod (pozri nižšie).

2. Peniaze sú konkurenciou pre Boha

Ježiš povedal, že nemôžeme “slúžiť Bohu i mamone” (Mat 6:24, SEP), postavil teda Boha a peniaze v tomto kontexte na rovnakú úroveň. Prečo? Ide Bohu o naše peniaze, potrebuje ich na niečo? Nie. Bohu ide o naše srdce. Vie, že kúsoček z neho ide s každým €, ktoré odchádza z nášho účtu. Vie, že to srdce napokon bude tam, kde je teraz náš poklad (Mat 6:21), kde je to, čo máme radi, čo pokladáme za dôležité, čomu “slúžime”. A zdá sa, že máme na výber z dvoch možností. Buď zhromažďujeme poklady tu na zemi, alebo v nebi (Mat 6:19–20).

3. Peniaze ničia vzťahy

Obrovské percento rozvodov viac, či menej súvisí s peniazmi (v USA, po ktorých sa prostredníctvom Hollywoodu tak radi “opičíme”, je to ich najčastejšia príčina). Mnohé rodiny sú nezvratne rozbité kvôli nezhodám vo veci dedičstva. Stále viac a viac sa snažíme dosiahnuť nejaký štandard, ktorý sa nám vždy, keď sa k nemu priblížime, zase vzdiali; stále viac sa zadlžujeme; stále viac pracujeme a stále menej času trávime s rodinami a priateľmi. A to je, ako všetci vieme, spoľahlivý recept na narušenie akýchkoľvek vzťahov…

4. Máme finančné problémy

Vyskúšali sme socializmus, nefungoval. Teraz skúšame nejaký pseudo voľný trh. Máte pocit, že funguje? Ja nie. Dali sme si poradiť poradcom z jednej finančníckej firmy, oklamal nás. Teraz vyskúšame iného. Dali sme peniaze do Drukosu, BMG Investu, prišli sme o ne. Teraz ich dáme inam. Mám ale pocit, že vo svojej podstate ide stále o to isté, menia sa iba logá na šanónoch a farby kravát. Na konci sú však tak, či onak nespokojnosť a sklamanie.

Možno je preto čas vyskúšať niečo iné (iné nie v zmysle “z toho istého súdka”; iné ako odlišné, protichodné). A ak sa považujeme za kresťanov (drvivá väčšina Slovákov sa hlási k tomu či onému kresťanskému vierovyznaniu), možno je čas skúsiť aplikovať v našich životoch princípy Božej ekonómie, ktoré sú zaznamenané v Biblii (v tej Biblii, ktorú všetci kresťania bez rozdielu denominačnej príslušnosti považujú za základ svojej viery). Tieto princípy sú diametrálne odlišné od toho, čo sa nám snaží vnútiť akýkoľvek systém sveta, v ktorom žijeme…

Ak vás zaujímajú princípy fungovania Božej ekonómie, sledujte tento blog a čoskoro sa dozviete viac…

(Pozn.: Vo väčšine prípadov je slovo “peniaze” v tomto texte je zameniteľné za “majetok”, “bohatstvo” a podobné výrazy týkajúce sa materiálnych statkov… )

Peter Azor 2013. Článok sa prvýkrat objavil na VIACmenej.sk

Ako ho budete šoférovať? Aký pocit zodpovednosti za to auto vo vás vyvolá skutočnosť, že nie je vaše? Poviete si, že je úplne jedno, čo sa s ním stane, keďže vám nepatrí? Alebo budete opatrnejší a budete naň dávať väčší pozor?

Predpokladám, že drvivá väčšina z vás by na to auto dávala pozor ako na oko v hlave.

Zdá sa mi, že za obrovské množstvo finančných problémov, ktoré kresťania majú, môže fakt, že nevedia, komu vlastne patria ich peniaze. Keď totiž ide o peniaze, reagujeme ako malé dieťa, ktorému niekto berie hračku: “Moje!” (rodič sa nad tým len pousmeje, vie, kto, kde, za čo a prečo tú hračku kúpil). Alebo ako tínedžer, ktorý sa zavrie v izbe a nedovolí nikomu do jeho izby vojsť (rodič ale vie, kto platí hypotéku za byt). Na peniaze sme precitlivelí; keď nám chce do toho, čo s nimi robíme, niekto kecať, reagujeme podráždene; tajíme, koľko zarábame; keď to trochu preženiem, tak považujeme peniaze za niečo takmer intímne. Nie je to tak?

Čie sú teda peniaze, ktoré mám?

Židovský kráľ Dávid potom, ako zorganizoval obrovskú zbierku na stavbu chrámu, povedal: “Teraz však, Bože náš, vďačíme ti a chválime tvoje slávne meno. Ako to, že ja a môj ľud sme sa zmohli na toľké milodary? Keďže všetko od teba pochádza, dali sme ti vlastne z tvojho… ” (1. Kron 29:13, SEP). Autor jedného zo žalmov hovorí: “Tvoje sú nebesia, tvoja je zem, založil si svet a všetko, čo je na ňom” (Žalm 89:12, SEP). Ježiš vo svojej reči na vrchu povedal: “Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, nežnú, nezhromažďujú obilie do sýpok, a váš nebeský Otec ich živí.” (Mt 6:26, SEP).

Z týchto, aj z ďalších biblických textov je zrejmé, že peniaze a všetko, čím disponujeme, pochádza od Boha a patrí jemu.

Aká je potom naša úloha?

V podobenstve o talentoch Ježiš rozprával príbeh o človeku, ktorý predtým, ako odišiel na dlhú cestu, zvolal zamestnancov a dočasne im do správy zveril svoj majetok (Mt 25:14–30). Patrilo niečo tým zamestnancom? Okoliu sa to tak mohlo zdať. Aj sami zamestnanci mohli na chvíľu podľahnúť dojmu, že je celý ten majetok ich. Ale nebol. Boli iba správcami, manažérmi — a presne to je (mala by byť) vo finančných záležitostiach pozícia človeka, ktorý si hovorí “kresťan”.

Ako sa ma to týka?

Čo urobil človek zo spomenutého príbehu, keď sa vrátil? Znovu si zvolal zamestnancov a začal s nimi účtovať. Dvoch, ktorí s im zvereným majetkom narábali efektívne, pochválil a povýšil. Tretieho, ktorý peniaze zakopal do zeme a nezhodnotil ich, pokarhal a prepustil.

Mentalita správcu (manažéra) musí kresťana zákonite viesť k tomu, že s peniazmi, ktoré má k dispozícii, bude zaobchádzať zodpovednejšie, starostlivejšie a opatrnejšie. Tak, ako by sme zaobchádzali s drahým autom, ktoré nám požičal niekto, koho máme radi a koho si vážime.

P.S.1: Mimochodom, na ktorom aute je pravdepodobnosť havárie vyššia: na vašom, ktoré dokonale poznáte a hneď, ako ho naštartujete, idú vaše myšlienky kade-tade, alebo na požičanom, ktoré šoférujete sústredenejšie a opatrnejšie?

P.S.2: Ak vám niekto požičia niečo, čo dôkladne nepoznáte, nespýtate sa ho, ako sa to má používať?

Peter Azor 2013. Článok sa prvýkrat objavil na VIACmenej.sk