Proces objavovania Božej vôle v oblasti peňazí a majetku môže nadchýnať a zároveň oslobodzovať. Pre mňa a moju zosnulú manželku Nanci bol náš rast v oblasti finančného hospodárenia paralelný s duchovným rastom. Vlastne ho aj poháňal. Učili sme sa o viere, milosti, oddanosti, štedrosti a Božom zabezpečení. Mali sme náročné diskusie o dávaní, ktoré nakoniec posilnili naše manželstvo a spojili nás okolo spoločného cieľa investovať do večnosti.

Ježiš použil slovo makarios, čo znamená „robiť radosť“, a povedal: „Blahoslavenejšie je dávať, ako brať“ (Sk 20:35). S Nanci sme zistili, že šťastie, nie povinnosť preniká do teológie peňazí, ktorá uctieva Boha. Keď milosťou nasýtení učeníci zmýšľajúci o kráľovstve používajú Božie peniaze a majetok, plnia tak prvé a druhé najväčšie prikázanie. Zhromažďujeme poklady v nebi, aby sme „dosiahli skutočný život“ (1. Tim 6:19).

Nasledujúce zásady vám a vášmu partnerovi pomôžu rozvíjať životný štýl dobrého správcovstva, ktorý prinesie ovocie teraz i navždy.

1. Uvedomte si nebezpečenstvo života zameraného na majetok

Hoci na peniazoch nie je vo svojej podstate nič zlé, niečo je zúfalo zlé na oddanosti peniazom. „Ale tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a do osídla… Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí“ (1. Tim 6:9–10).

Pochopenie nebezpečenstva materializmu nás môže oslobodiť, aby sme mohli prežívať radosť zo správcovstva zameraného na Krista. Ježiš hovorí o „klame bohatstva“ (Mk 4:19). Žalmista varuje: „Ak rastie majetok, neprikladajte srdce“ (Ž 62:11). Nikto z nás nie je imúnny voči zmene hodnôt, ktorú bohatstvo spôsobuje.

Veci majú hmotnosť, na veci pôsobí gravitácia, a gravitácia nás drží na obežnej dráhe okolo vecí, ktoré hromadíme. Jeden priateľ mi povedal, že keď sa s jeho manželkou vzali, trávili čas spoločnými prechádzkami, hraním hier a čítaním. Boli spokojní. Neskôr, keď sa ich príjmy zvýšili, zistili, že sú v pasci kvôli zmene priorít. Peniaze a majetok dostali postupne prednosť pred Bohom, cirkvou a zmysluplne stráveným spoločným časom.

Štúdie a neoficiálne dôkazy ukázali súvislosť medzi zvýšením príjmu a manželskou neverou. Samozrejme, nejde o samotný príjem, ale o životný štýl, ktorý ho podporuje. Kresťan môže zarábať milión dolárov ročne, štedro rozdávať, žiť skromne a vyhnúť sa mnohým dodatočným pokušeniam k nemravnosti. Nie je dôležité, koľko zarábame. Ide o to, koľko si ponecháme.

Ako môžeme rozpoznať, či sa dostávame do pasce materializmu? „Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6:21). Ježiš hovorí: „Ukáž mi svoj bankový výpis, výpis z kreditnej karty a svoje účty a ja ti ukážem, kde je tvoje srdce.“ To, čo robíme so svojimi peniazmi, je nespochybniteľným vyjadrením našich hodnôt.

Boh vyhlasuje: „Čokoľvek je pod celým nebom, je moje“ (Job 41:11, Anglická štandardná verzia). Božie vlastníctvo všetkého je základom biblickej teológie peňazí a protijedom na materializmus. Verní správcovia peňazí, ktorí sú si veľmi dobre vedomí skutočnosti, že to, čo máme, je Božie a nie naše, sa s ním pravidelne radia, ako realizovať jeho biblické investičné priority.

2. Nech je štedré dávanie vašou prioritou

Povzbudzujem vás, aby ste sa zaviazali pravidelne prispievať miestnej cirkvi a okrem toho aj na misie a iné služby. Začnite tým, že si stanovíte sumu, ktorú chcete dávať — odporúčam nie menej ako 10 percent — a držte sa jej, aby ste si svojimi prvotinami uctili Boha (Pr 3:9). Ak chcete, aby požehnal financie vašej rodiny, nevystavujte sa kliatbe neposlušnosti.

„Šťastie, nie povinnosť, preniká do teológie peňazí, ktorá uctieva Boha.“

Tak ako hrom nasleduje po blesku, dávanie nasleduje po milosti (2. K 8:1–2). Ak sa vás dotkne Božia milosť, nemôžete si pomôcť a budete štedro dávať! Keď vám potom Boh zverí viac, pripomeňte si, prečo: „a vo všetkom budete obohatení na všemožnú štedrosť“ (2. K 9:11). (Na rozdiel od evanjelia prosperity, nám Boh nepomáha, aby sa zvýšila naša životná úroveň, ale aby sa zvýšila naša úroveň dávania.)

Ak ste nemali vo zvyku dávať, môže byť náročné začať. Ja sa však ľudí pýtam: „Keby vám znížili plat o 10 percent, zomreli by ste?“ Samozrejme, že nie! Boh je dosť veľký na to, aby sa o vás postaral, ak vykročíte s vierou a vrátite mu to, čo mu v prvom rade patrí.

Čo ak sa s partnerom nezhodujete v otázke dávania? V priebehu rokov som sa naučil, že moja túžba obetavo dávať sa niekedy môže Nanci zdať necitlivá. Keď som sa naučil byť k nej (a k našim dcéram) štedrejší, Nanci už nemala pocit, že dávanie na účely Božieho kráľovstva konkuruje potrebám našej rodiny. Vďaka mnohým rozhovorom sa naučila nachádzať čoraz väčšiu radosť v dávaní a ja som sa naučil nachádzať čoraz väčšiu radosť v spoločnom raste a vedení — ale nie v tlačení alebo ťahaní. Držali sme sa za ruky, aj keď niekedy bol jeden z nás o krok vpred. (S pribúdajúcimi rokmi bola stále viac vpredu ona.)

Samozrejme, Boh chce, aby sme s peniazmi robili veľa dobrých vecí, ktoré nezahŕňajú dávanie. Musíme napríklad zabezpečiť základné materiálne potreby našej rodiny, napríklad 1. Tim 5:8. Ale tieto dobré veci sú len začiatkom. Peniaze, ktoré nám Boh zveruje, sú večným investičným kapitálom. Každý deň je príležitosťou kúpiť si ďalšie podiely v jeho kráľovstve!

3. Stanovte si rozpočet, aby ste mohli rozumne míňať a šetriť

Keďže dlhodobé dôsledky sú vážne, keď sa pár nezhodne na otázke peňazí, musím dostatočne zdôrazniť dôležitosť diskusie o finančných záležitostiach. Začnite tým, že si budete starostlivo zaznamenávať výdavky, aby ste zistili, kam vaše peniaze v súčasnosti smerujú. Potom určte, kam by mali smerovať. To sa stane základom vášho rozpočtu. (Keď som bol pastorom, stretával som sa s rodinami, ktoré sa riadili rozpočtom a vystačili si so skromným príjmom. Stretával som sa aj s inými, ktorí zarábali oveľa viac a pravidelne sa dostávali do finančnej krízy.)

Pre niektorých je najpraktickejším spôsobom tvorby rozpočtu obálkový systém. Po výbere peňazí sa hotovosť vloží do obálok určených na dávanie, bývanie, jedlo, plyn, komunálne služby, zábavu, oblečenie, úspory atď. Ak v polovici mesiaca v obálke na zábavu nič nezostane, už žiadne kino ani stravovanie vonku. Ak v jednej oblasti prehnane míňame, musíme to kompenzovať šetrením v inej oblasti. Obálkový systém sa môže zdať zastaraný, ale učí nás, že zdroje sú obmedzené, čo je neoceniteľná lekcia.

Aká je správna rovnováha medzi tým, koľko dávame, koľko míňame na to, čo potrebujeme a chceme, a koľko šetríme? Verím, že napätie, ktoré sa v tejto otázke odráža, je zdravé. V modlitbe môžeme hľadať Božie vedenie a byť odhodlaní nasledovať ho, ako najlepšie to dokážeme.

Ježiš nám hovorí: „Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto [čo budete jesť, piť a obliekať si] bude vám pridané“ (Mt 6:33). Na rozdiel od pohanov, ktorí „všetko toto hľadajú“ a sú „ustarostení o zajtrajší deň,“ veriaci môžu dôverovať Bohu (Mt 6:25–34). Ak veríme, že Boh nás stvoril a môže nás vykúpiť a previesť cez smrť, aby sme s ním strávili večnosť, môžeme mu veriť, keď hovorí, že sa postará o naše materiálne potreby.

4. Vyhýbajte sa dlhom, okrem výnimočných prípadov

Rozhodnutie žiť na dlh (s výnimkou zvládnuteľných súm, ako je splácanie hypotéky v rámci vašich možností) je v konečnom dôsledku pre dušu a manželstvo umŕtvujúce. Nikdy nie je rozumné žiť nad rámec svojich príjmov. V manželstve to vždy vyvolá konflikt.

Dôvera znamená veriť, že Boh sa postará o naše potreby. Keď sa však zadlžujeme, zvyčajne to robíme preto, aby sme si zaobstarali to, čo chceme, nie to, čo potrebujeme. Biblia nás preto varuje pred zadlžovaním. V evanjelickom preklade Listu Rímskym 13:8 sa píše toto: „Nikomu nič nedlhujte.“ Zdá sa, že to zakazuje zadlžovanie. Iné (anglické) preklady píšu: „Nech žiadny dlh nezostane nesplatený.“ To by umožňovalo dlh, ak by bol čo najskôr splatený.

Nie všetky dlhy sú však rovnaké. Súcitím s tými, ktorí sa ocitli v situácii, keď sa po modlitbe a zhodnotení situácie zdá, že dlh je jedinou alternatívou. V takýchto prípadoch nie je nič múdrejšie ako dávať v prvom rade Bohu, obmedziť výdavky a systematicky splácať dlh tak odhodlane, ako je to len možné.

Niektorí považujú hypotéky za výnimku, ako sa vyhnúť zadlžovaniu, a môžu si požičať na kúpu domu za rozumnú cenu namiesto prenájmu. Bohužiaľ, mnohí ambiciózni majitelia domov si kupujú dom nad rámec svojho rozpočtu. Istý pár, ktorý poznám, si vzal veľkú hypotéku, ktorá závisela od príjmov oboch. Keď manželka otehotnela, uvedomili si, že ak si chcú udržať dom, budú musieť porušiť svoje presvedčenie, že nesmú nechať dieťa v škôlke, kým matka pracuje.

A čo kreditné (úverové) karty? Niektorí ich používajú kvôli pohodliu a splácajú dlžnú sumu na každom výpise, aby sa vyhli úrokom. Nanci a ja sme to tak robili. Tento prístup má svoje výhody, ale aj nevýhody. Samotné pohodlie kreditnej karty je často záväzkom — a predstavuje pokušenie.

Tu je niekoľko rozumných usmernení:

• Nikdy nepoužívajte kreditné karty na nič iné okrem nákupov v rámci rozpočtu.
• Každý mesiac splácajte svoje kreditné karty.
• Hneď prvý mesiac, keď máte účet, ktorý nemôžete zaplatiť v plnej výške, kartu zničte, splaťte účet, a neberte si ďalšiu.

5. Užívajte si život na Božiu slávu

Ako veriaci v materialistickej kultúre by sme mali prijať životný štýl, ktorý uvoľní peniaze na ďalší pokrok evanjelia. A pritom odpoveďou nie je asketizmus, presvedčenie, že peniaze a majetok sú vo svojej podstate zlé. Náš Boh je štedrý darca (R 8:32). Poskytuje nám radosti a pohodlie, ktoré chce, aby sme si užívali: „Či teda jete, alebo pijete, a čokoľvek činíte, všetko čiňte na slávu Božiu!“ (1. K 10:31)

V priebehu rokov sme s Nanci míňali primerané sumy peňazí na dovolenky, ktoré nám slúžili na načerpanie nových síl. Dokonca aj keď boli naše dievčatá malé, organizovali sme si večerné rande, pretože sme verili, že jednou z najlepších vecí, ktoré môžeme urobiť pre naše deti, je udržať pevné manželstvo. (Urobte si z randenia s partnerom prioritu. Zapíšte si to do svojho rozvrhu a rozpočtu!)

Písmo hovorí, že svoju nádej nemáme vkladať do materiálnych vecí, ale „v Boha, ktorý nám bohato dáva všetko na požívanie“ (1. Tim 6:17). To znamená, že by sme sa nemali cítiť vinní za to, že sa tešíme z jeho darov! Boh neočakáva, že jeho nasledovníci budú žiť ako väzni v cele, nikdy nebudú hodovať ani oslavovať život. Zveruje nám peniaze, aby sme sa starali o svoje potreby a potreby druhých, ale aj preto, aby sme sa mohli tešiť zo života, ktorý nám dal.

Investujte do večnosti — spoločne

Mnohí kresťania zhromažďujú svoje poklady na zemi. Nakoniec cúvajú do večnosti a smerujú preč od svojich pokladov. Kristus nás vyzýva, aby sme to obrátili — aby sme si svoje poklady zhromažďovali v nebi. Takto nás každý deň bude posúvať bližšie k nášmu pokladu.

V posledných rokoch života sme s Nanci premýšľali o tom, ako sme z Božej milosti investovali do večnosti a spoločne slúžili Pánovi Ježišovi. To, čo ležalo za nami, malo význam, ale to, čo nás čakalo na druhej strane smrti, bolo to, na čo sme sa celý život pripravovali.

Krátko pred jej smrťou som držal Nanci za ruku a ona s úsmevom a slzami povedala: „Randy, ďakujem ti za môj život.“ Odpovedal som jej, tiež s plačom: „Nanci, ďakujem ti za môj život.“ Boh si nás použil, aby sme navzájom duchovne rástli a stali sa lepšími Ježišovými nasledovníkmi. Určite sme nerobili všetko správne, ale s Božou pomocou sme sa snažili zhromažďovať oveľa väčšie poklady v nebi ako na zemi.

Povzbudzujem vás, aby ste Krista postavili do centra svojho manželstva a financií. Nikdy to nebudete ľutovať. Večné výnosy vám navždy prinesú radosť a vášmu Spasiteľovi slávu!

Randy Alcorn © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Milosť neznižuje ani neignoruje hroznú realitu nášho hriechu. Milosť zdôrazňuje hĺbku hriechu vďaka nepredstaviteľnej cene, ktorá bola zaplatená za naše vykúpenie z neho. Pavol povedal, že ak by ľudia boli dosť dobrí, „tak Kristus nadarmo umrel“ (G 2:21). Ak sa nevyrovnáme s hroznou realitou vlastného hriechu, Božia milosť sa nám nikdy nebude zdať úžasná.

Jeho volanie k hriešnikom

Božie slovo nám hovorí, že Kristus zomrel za úplne nehodných ľudí (R 5:7–8). Skutočnosť, že zomrel za nás, sa v Písme nikdy neuvádza ako dôkaz našej hodnoty ako úžasných ľudí. Je to skôr dôkaz Jeho nepochopiteľnej a nami nezaslúženej lásky. Takej nepochopiteľnej, že zomrel za prehnitých ľudí, za takých úbožiakov, ako sme vy a ja, aby nás oslobodil od nášho hriechu.

Pretože milosť je pre nás taká nepochopiteľná, inštinktívne do nej vnášame podmienky, aby sme nevyzerali tak zle a aby sa nám Božia ponuka nezdala taká protichodná. Keď skončíme s hodnotením evanjelia, už nie sme nehodní a bezmocní. Už nie sme úbožiaci. A milosť už nie je milosťou.

Najhoršie, čo môžeme ľudí naučiť, je, že sú dobrí bez Ježiša. Pravdou je, že Boh neponúka milosť dobrým ľuďom, rovnako ako lekári neponúkajú život zachraňujúce operácie zdravým ľuďom. Ježiš povedal: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí! Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnych kajať sa“ (L 5:31–32).

Náš Pán tiež povedal: „Ja dám vysmädnutému zadarmo z prameňa vody života“ (Zjav 21:6). Pre nás zadarmo, ale za nepredstaviteľnú cenu pre neho — cenu, ktorá bude viditeľná naveky, keď uvidíme jeho ruky a nohy zjazvené klincami (J 20:24–29). Bonhoeffer mal pravdu: Milosť je zadarmo, ale nie je lacná.

Milosť, ktorá mení život

Vy a ja sme neboli len chorí vo svojich hriechoch, ale aj mŕtvi vo svojich hriechoch (Ef 2:1). To znamená, že nie som len nehodný spasenia; som úplne neschopný si ho zaslúžiť. Mŕtvoly nemôžu vstať z hrobu. Aká úľava, keď si uvedomím, že moje spasenie je výsledkom len Božej milosti. Nemožno si ho zaslúžiť dobrými skutkami.

Pravá milosť rozpoznáva hriech a vyrovnáva sa s ním tým najradikálnejším a najbolestivejším spôsobom: Kristovým vykúpením. Na to, aby sme si užívali Božiu milosť, je len jedna podmienka: byť zlomený a vedieť o tom. Preto Ježiš povedal: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské“ (Mt 5:3).

Naše ospravedlnenie vierou v Krista uspokojuje požiadavky Božej svätosti tým, že naše hriechy vymieňa za Kristovu spravodlivosť (R 3:21–26). Keď nás Ježiš spasí, stávame sa v ňom novým stvorením (2. K 5:17). Teraz môžeme čerpať z Božej moci, aby sme zvíťazili nad zlom. Začneme vidieť hriech taký, aký v skutočnosti je: otroctvo, nie sloboda.

Staré zhrnutie je správne: Božie deti boli zachránené od trestu za hriech, sme zachránení od moci hriechu a budeme zachránení od prítomnosti hriechu. Ospravedlnenie, posvätenie a oslávenie majú pevný základ presne na tom istom mieste: na Božej milosti.

Božia milosť loví hriech

Ježišova milosť nie je doplnok alebo úprava, ktorá vylepšuje náš život. Spôsobuje radikálnu premenu — z otroctva hriechu na oslobodenie od spravodlivosti. Pavol píše o moci milosti, ktorá premieňa život a premáha hriech: „Lebo zjavila sa milosť Božia, spásonosná všetkým ľuďom, vychovávajúca nás, aby sme sa odriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a mierne, spravodlivo a pobožne žili na tomto svete“ (Tit 2:11–12).

Nikdy si nehovorte, že môžete ísť ďalej a hrešiť, pretože Boh vám odpustí. Znižuje to hodnotu milosti. Milosť, ktorá zľahčuje hriech, nie je pravá milosť. Pavol to hovorí jasne: „Čo teda povieme? Máme zotrvávať v hriechu, aby sa rozhojnila milosť? Vôbec nie. Ktorí sme umreli hriechu, ako budeme ešte žiť v ňom?“ (R 6:1–2)

John Piper hovorí: „Milosť nie je len zhovievavosť, keď zhrešíme. Milosť je Boží dar, ktorý nám umožňuje nehrešiť. Milosť je moc, nielen odpustenie.“ Takže zatiaľ čo nám Boh odpúšťa, keď mu úprimne vyznávame svoje hriechy (1. J 1:9), my túto úprimnosť dokazujeme tým, že podnikáme potrebné kroky, aby sme sa vyhli pokušeniu. Ako povedal Ježiš: „Po ovocí poznáte ich. Či oberajú z tŕnia hrozno alebo z bodľačia figy?“ (Mt 7:16)

Žiadny hriech, ktorý ukrižoval Krista, nie je malý. Na hriechu záleží, no milosť má moc nad hriechom a ponúka nielen odpustenie, ale aj premenu charakteru (G 5:22–23). Každý hriech bledne v porovnaní s Božou milosťou, ktorú nám Boh prejavil v Kristovi (R 5:20–21).

Zvestovanie Božej ponuky milosti

Božia milosť je v jednom zmysle bezpodmienečná — nezaslúžime si ju. Napriek tomu nám ju vo svojej dobrote ponúka. V inom zmysle je však podmienená a teda, aby sme ju mohli prijať, musíme sa kajať, prosiť o odpustenie a dôverovať mu. Je to paradox, zdanlivý (ale nie skutočný) rozpor. Ak vnímame Boha ako toho, kto koná dielo usvedčenia a priťahuje nás k pokániu, pomôže nám to. Spasenie sme si nezaslúžili.

Ale aj keď nerozumieme tomuto paradoxu podmienenej a nepodmienenej milosti, myslím si, že Boh nás vyzýva, aby sme tomu verili a žili v tom. Sinclair Ferguson hovorí: „Duchovný život sa odohráva medzi dvoma polaritami: naším hriechom a Božou milosťou. Objavenie prvej nás vedie k hľadaniu druhej; pôsobenie druhej nám osvetľuje hĺbku prvej a núti nás hľadať ešte viac milosti.“

Keď si budeme veľmi dobre uvedomovať svoje vlastné hriechy, budeme hlásať Božie „radostné veci“ (Iz 52:7, Roháčkov preklad). Nebudeme to robiť v duchu nadradenosti, ale s nákazlivým nadšením hriešnika zachráneného milosťou — ako osoba zachránená od hladu, ktorá sa štedro delí s ostatnými o jedlo a pitie. Budeme čeliť každému dňu a každému človeku, ktorého uvidíme, s pokorou a vedomím, že aj my stále zúfalo potrebujeme Božiu milosť rovnako ako tí, ktorým ju ponúkame.

Randy Alcorn © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Každý z nás je k niečomu pripútaný. Všetci máme miesto, ktoré voláme domov. Otázka je, či premýšľame a žijeme tak, ako by náš domov bol tu alebo vo večnosti? Sú naše mysle na zemi alebo v nebi (ktoré bude jedného dňa na novej zemi)? Plantážnik bol pripútaný k svetu, v ktorom žil. Wesley bol pripútaný k svetu, do ktorého išiel.

Možno ste už počuli, ako o niekom povedali: „Je taký zameraný na nebo, že je na zemi nepoužiteľný.“ Napriek tomu nám Písmo prikazuje, aby sme svoju myseľ upriamili na nebo. Hovorí: „Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej. Myslite na to, čo je hore, a nie na to, čo je na zemi.“ (Kol 3:1–2)

Keď máme myseľ správne upriamenú na nebo, budeme maximálne nebeskí a pozemsky dobrí. Ale keď sme príliš pozemskí, nakoniec neprinesieme nič dobré ani do neba, ani na túto zem.

Randy Alcorn

churchleaders.com

Schaeffer spojil verše dohromady:

[Ján 13:35] Ak každý kresťan nepreukazuje lásku voči ostatným pravým kresťanom, svet má právo posúdiť to tak, že on alebo ona nie je kresťanom. Tu [Ján 17:21] Ježiš hovorí niečo iné, čo je oveľa ostrejšie, oveľa hlbšie: Nemôžeme očakávať, že svet uverí, že Otec poslal Syna, že Ježišove tvrdenia sú pravdivé, a že kresťanstvo je pravdivé, až kým svet neuvidí jednotu pravých kresťanov. (26–27)

Krásna biblická facka.

Posledná apologetika

Mal som šestnásť — a bol som novým veriacim. Zisťoval som, ako obhajovať pravdu evanjelia pred priateľmi a rodinou. Napriek tomu Schaeffer nazval kresťanskú lásku a jednotu „poslednou apologetikou“, najvyššou obranou našej viery.

Schaeffer mi pomohol pochopiť, čo by malo byť v Kristových slovách samozrejmé: vzájomná láska veriacich je najväčším dôkazom toho, že skutočne nasledujeme Ježiša. Ak nedokážeme žiť v milujúcej jednote, svet — alebo naša rodina a priatelia — bude mať o to menej dôvodov veriť evanjeliu.

V roku 1977, sa niektorí z nás, ktorí zápasili v našich zboroch, zhromaždili, aby uctievali Boha a študovali Písmo. Skôr než sme si to uvedomili, Boh založil nový zbor. Keď som mal dvadsaťtri, ako naivný farár som si myslel, že sme našli tajomstvo jednoty. Ale nakoniec, aj keď sa náš počet rýchlo zvýšil, príliš mnohí opustili naše zhromaždenia s pocitom, že sú nemilovaní a že nezažili to, čo Schaeffer nazval „realitou jednoty pravých kresťanov“ (27).

Hlboká nejednota

Za 52 rokov, čo poznám Ježiša, som bol svedkom nespočetných konfliktov medzi veriacimi. Nikdy ich však nebolo toľko ako v minulom roku. Mnohí nahnevane odišli zo zborov, ktoré kedysi milovali. Veriaci, ktorí si predtým vyberali zbory na základe biblického učenia a uctievania zameraného na Krista, si ich teraz vyberajú na základe nepodstatných vecí vrátane politických názorov a COVID protokolov.

Zbory zažívajú pandémiu tribalizmu, obviňovania a neodpustenia — to všetko je fatálne pre lásku a jednotu, o ktorej hovoril Ježiš. Agresívne myslenie nenecháva priestor pre jemnosť a nuansy. Uznanie občasnej pravdy v iných pohľadoch sa považuje skôr za kompromis než za férovosť a dobrosrdečnosť.

Žiaľ, protestanti sa niekedy javia len o málo viac ako iná záujmová skupina, majúc spoločnú len  úzku „jednotu“ založenú na vzájomnom pohoršení a opovrhovaní. Tento rozkladajúci negativizmus, horlivý do boja, zdôrazňuje Schaefferov názor, že nemáme právo očakávať, že neveriaci budú priťahovaní k dobrej správe, keď sa k bratom a sestrám správame ako k nepriateľom.

Hráme v prospech satanovej stratégie

Zdá sa, že nárast počtu kresťanov, ktorí sa hádajú o nepodstatných veciach, nie je len prechodnou fázou. Ubližuje to nášmu svedectvu a vyzýva neveriacich na prevracanie očí a posmech, a podnecuje veriacich, aby sa zamysleli nad tým, či cirkev viac neubližuje, ako pomáha.

Satan je označovaný za žalobcu Božej rodiny (Zjav 12:10). Príliš často robíme jeho prácu za neho. Jeho cieľom je rozdeliť cirkev a zabrániť ľuďom, aby verili evanjeliu. „Podľa toho poznať deti Božie a deti diablove: ktokoľvek nečiní spravodlivosť, nie je z Boha, ani ten, kto nemiluje brata“ (1. J 3:10). Ak zlyhávame v láske k druhým, správame sa ako diablove deti.

„Ak zlyhávame v láske k druhým, správame sa ako diablove deti.”

„Nedávajte miesto diablovi“ (Ef 4:27). Aby sme odolali diablovi, musíme milovať Boha s odovzdanosťou a milovať svojho blížneho ako seba samého. Tento hlavný princíp je srdcom a dušou Písma. „Lebo jedno prikázanie obsahuje celý zákon v plnosti, ono: Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého. Ale ak sa hryziete a žeriete medzi sebou, pozor, aby ste sa navzájom nezničili“ (G 5:14–15).

Jednota rozdielnych názorov

Keď Pavol písal veriacim v Ríme, zaoberal sa otázkami, aké mäso sa považuje za „nečisté“ a ktorý deň sa má svätiť — a každá z nich je určite taká kontroverzná v kultúre svojej doby, ak nie ešte viac, ako väčšina politických problémov alebo reakcií na COVID dnes. Toto je zjavenie, ktoré mení paradigmu, o ktorú sa podelil v Liste Rímskym 14: zatiaľ čo pravá láska a jednota sa nikdy nedosahujú na úkor primárnych biblických právd, dosahujú sa na úkor našich osobných preferencií v sekundárnych otázkach.

Nemáme „posudzovať zmýšľanie druhých“ (R 14:1). Alebo ako sa píše v inom preklade: „Nehádajte sa s nimi o tom, čo považujú za správne alebo nesprávne.“ Láska nevyžaduje súhlas so všetkým.

„Kto je (všetko), nech nepohŕda tým, kto neje (všetko), a kto neje (všetko), nech nesúdi toho, čo (všetko) je. Veď Boh ho prijal.“ (R 14:3)

Pavol dôrazne hovorí, že ľudia rovnako zameraní na Krista môžu mať rôzne presvedčenia, čo vedie k tomu, že vo viere konajú rôzne — dokonca opačné — činy.

„Niekto súdi, že jeden deň je viac ako druhý; iný zas súdi, že všetky dni (sú rovnaké). Len nech je každý úplne presvedčený o svojom“ (R 14:5). Môžeme zaujať protichodné postoje k nepodstatným otázkam, no stále ctíme Boha tým, že si viac vážime lásku než vlastné názory.

Usilujte sa o to, čo vedie k pokoju

Pokiaľ sa vierou a dobrým svedomím držíme svojho presvedčenia, Boh sám schvaľuje ľudí na oboch stranách v nepodstatných veciach. A ak sa Bohu môžu páčiť aj tí, ktorí jedia alebo nejedia určité jedlá, ktoré boli podľa Starého zákona zakázané, ako aj tí, ktorí svätia sobotu alebo iný deň v týždni, nemôže byť tiež spokojní s tými, ktorí sa rozhodnú zaočkovať alebo nezaočkovať a nosiť alebo nenosiť rúško?

„Kto si ty, že súdiš cudzieho sluhu?“ (R 14:4). Boh nás varuje, aby sme si nezriaďovali vlastné súdne stolice, ako keby sme boli vševediaci. Prečo si myslíme, že vieme, či sú rozhodnutia, srdce a motívy našich bratov a sestier nesprávne?

„Tak teda každý z nás (Bohu) vydá počet za seba. Nesúďme sa teda navzájom“ (R 14:12–13). V konečnom dôsledku sa nebudeme zodpovedať jeden druhému, ale budeme sa zodpovedať Bohu jeden o druhom.

„Zvýšte svoje očakávania pre lásku a jednotu vo vašom zbore. Neočakávajte však, že prídu prirodzene alebo ľahko.“

„Preto snažme sa o to, čo vedie k pokoju a vzájomnému budovaniu… Vieru, ktorú máš, zachovaj pre seba pred Bohom“ (R 14:19, 22). Pokoj a osveta neprichádzajú prirodzene; vyžadujú prácu zmocnenú Duchom.

Výzva „usilovať sa“ o pokoj (alebo „vynaložiť všetko úsilie“) znamená, že ak neexistuje presvedčivý dôvod, aby ste hovorili alebo písali, hľadali ste a vycítili Božie vedenie a môžete hovoriť láskavo, potom urobte to, čo hovorí Písmo, a to, čomu veríte, nechajte medzi sebou a Bohom. Mať pevný názor sa nerovná tomu, že Boh chce, aby sme ho aj vyjadrili. Písmo nás konfrontuje s tým, ako sa k sebe správame pred svetom, ktorý nás pozoruje:

• „Blázon nemá záľubu v rozumnosti, ale len v prejavovaní svojho zmýšľania“ (Pr 18:2).
• „Mnoho rečí nie je bez viny, kto si však ovláda svoje pery, koná rozumne“ (Pr 10:19).
• „Kto nerozvážne hovorí, akoby bodal mečom, ale jazyk múdrych lieči“ (Pr 12:18).

Kroky, ktoré vedú k láske a jednote

Aké ďalšie praktické kroky by sme mohli podniknúť smerom k láske a jednote v týchto ťažkých časoch?

1. Praktizujte slová z Jakuba 1:19. Aby sme boli „rýchli, keď treba počúvať, pomalí, keď máme hovoriť, a pomalí k hnevu,“ už len toto by podporilo lásku a jednotu v úžasnej miere.

2. Keď s niekým nesúhlasíte, ak je to možné, stretnite sa tvárou v tvár a porozprávajte sa. Neútočte na seba verejne.

3. Opýtajte sa sami seba, na čo poukazujete. Je pravdepodobné, že moje slová alebo príspevok na sociálnych sieťach pritiahnu ostatných k Ježišovi?

4. Zvýšte svoje očakávania pre lásku a jednotu vo vašom zbore. Neočakávajte však, že prídu prirodzene alebo ľahko.

5. Snažte sa byť tvorcom pokoja.

6. Porozprávajte sa s predstaviteľmi cirkvi. Úprimne artikulujte problémy a opýtajte sa, ako môžete pomôcť podporiť lásku a jednotu.

7. Modlite sa za tých, ktorí vám ublížili. Vďaka tomu sa zmenil môj vzťah s bratom. Jedna z najbližších priateliek mojej manželky je niekto, za koho sa rozhodla modliť pred niekoľkými rokmi napriek ich konfliktom.

8. Požiadajte Boha, aby vám pomohol odmietnuť pýchu a rozvíjať skutočnú pokoru. A. W. Tozer povedal: „Len pokorní sú úplne rozumní, pretože sú jediní, ktorí jasne vidia svoju vlastnú veľkosť a obmedzenia“ (Tozer o Kresťanskom vodcovstve, 11). Myslieť jasne znamená myslieť pokorne. Zmýšľajte o sebe s triezvym úsudkom (R 12:3).

Skutočná jednota je založená na

• vzájomne uznávaných základných pravdách o Ježišovi;
• odmietnutí povýšiť sekundárne presvedčenia nad primárne presvedčenia;
• prejavovaní úprimnej lásky k druhým a k Ježišovi;
• nadprirodzenom diele Ducha Svätého.

Keď som si po päťdesiatich rokoch znovu prečítal knihu The Mark of the Christian (Znamenie kresťana), keď vo vzduchu cítiť rozdelenie, prehovorila ku mne hlbšie ako kedykoľvek predtým. Schaefferovo posolstvo je pravdivé: keď vzývame Boha a spoločne sa snažíme žiť v pokornej láske a jednote, ľudia uvidia Ježiša a niektorí v neho uveria.

Randy Alcorn © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Vo svojom duchovnom, ako aj pracovnom živote, v športoch a koníčkoch sa zlepšujeme a vynikáme v nich tým, že sa vyrovnávame so zlyhaním a berieme si z neho ponaučenie. Odmenu a uspokojenie nachádzame len vtedy, keď pestujeme disciplínu, výdrž a trpezlivosť. A také vlastnosti sa najviac rozvíjajú prostredníctvom nejakej formy utrpenia. 

Boh ho používa pre naše dobro

Namiesto toho, aby sme za svoje utrpenie jednoducho obvinili lekárov, opitých vodičov a zločincov, mali by sme hľadať to, čo Boh môže prostredníctvom neho vykonať (R 8:28). Prečo Božie deti prežívajú tiesnivé pocity, trápenie a čelia smrteľnému nebezpečenstvu? Pavol jasne odpovedá: „aby sme nedúfali v samých seba, ale v Boha“ (2. K 1:9).

Raz mi jeden človek, ktorý sa stal obeťou veľkého zla, povedal: „Naučil som sa, že Boh nemá v úmysle prechádzať môj zoznam predstáv o šťastí a napĺňať ho. Naučil som sa, čo znamená odovzdať sa jeho vôli. Predtým som od neho chcel isté dary; dnes chcem Jeho.“

„Vo svojom duchovnom živote sa zlepšujeme a vynikáme v ňom tým, že sa vyrovnávame so zlyhaním a berieme si z neho ponaučenie.“

Niekedy na to, aby sme sa obrátili k Bohu, nefunguje nič tak dobre ako utrpenie. C. S. Lewis povedal: „Boh nám šepká, keď prežívame radosť, prehovára v našom svedomí, ale kričí v našich bolestiach: svojím megafónom prebúdza hluchý svet“ (The Problem of Pain). Boh používa utrpenie, aby nás doviedol na koniec našich vlastných síl a späť ku Kristovi — a to sa oplatí za každú cenu.

Tieto slová nepíšem z vyvýšeného miesta ako filozof, ale v rozpálenej peci, v ktorej moja drahá manželka Nanci bojuje s rakovinou. Toto pre nás nie je teória; je to život. A vnímame  nielen Božiu prítomnosť, ale aj jeho zámery.      

Naše utrpenie často zahŕňa prísnu výchovu

Na to, aby sme sa premieňali, a tak sa čoraz viac podobali na Krista, potrebujeme Božiu nápravu. „On (nás) však (vychováva) pre naše pravé dobro, aby sme sa stali účastnými Jeho svätosti. Pravda, nijaká prísna výchova, pokiaľ trvá, nezdá sa radostnou, ale žalostnou; potom však prináša ovocie pokoja a spravodlivosti tým, ktorých vycvičila.“ (Žid 12:10–11)

Boh nás samozrejme netrestá preto, aby nás prinútil pykať za naše hriechy. On nás volá k tomu, aby sme prijali, a nie opakovali Kristovo vykúpenie (Iz 53:5). Ale dáva nám jasný dôvod, pre ktorý nás prísne vychováva: „aby sme sa stali účastnými Jeho svätosti.“

C. S. Lewis hovoril o Božej prísnej výchove takto:

„Predstavte si, že narazíte na chirurga, ktorý má s vami len dobré úmysly. Čím je láskavejší a starostlivejší, tým neúprosnejšie bude pokračovať v reze. Ak by sa podvolil vašim naliehavým prosbám, ak by skončil skôr, než je operácia kompletná, všetka doterajšia bolesť by bola zbytočná… Čo majú ľudia na mysli, keď vravia: ,Nebojím sa Boha, lebo viem, že je dobrý?‘ Neboli nikdy predtým u zubára?“ (A Grief Observed)

Nech utrpenie odhalí vaše modly

Utrpenie odkrýva v našom živote aj modly. Odhaľuje našu dôveru v náhrady za Boha a deklaruje našu potrebu presunúť dôveru z nich na toho Jediného, ktorý dokáže znášať jeho ťarchu.

„Boh používa akékoľvek prostriedky, len aby zboril všetko, čo pred Ním schovávame.“

„Meno Hospodinovo je pevnou vežou, spravodlivý sa do nej utieka a je chránený. Bohatému je majetok pevným mestom a vysokým múrom v jeho predstave“ (Pr 18:10–11). Boh používa akékoľvek prostriedky, len aby zboril všetko, čo pred Ním schovávame. Naša práca, dobré meno, dosiahnuté úspechy či materiálne vlastníctvo sa môžu stať naším opevneným mestom alebo pomyselným vysokým múrom. Ale všetko menšie než je Boh sám, sa ukáže ako nedostatočné. „Dvojaké zlo spáchal môj ľud: opustili mňa, prameň živej vody, aby si vykopali deravé cisterny, ktoré neudržia vodu“ (Jer 2:13).

Možno si Boha predstavujeme ako svojho džina, ktorý prichádza, aby nás počúval na slovo. Utrpenie nám otvára oči pre skutočnosť, že to my slúžime Jemu, nie on nám. Choroby, nehody a prírodné katastrofy nám pripomínajú, že sme nesmierne zraniteľní; život nemáme pod kontrolou.

Musíme sa vzdať svojej modly, ktorou chceme kontrolovať svoj život a ktorá nás vedie k presvedčeniu, že môžeme zabrániť tomu, aby sa stali zlé veci, či nejako napraviť ich dopad. Boh nám pripomína: „Hospodinova je zem, i to čo ju napĺňa, svet a tí, ktorí v ňom bývajú“ (Ž 24:1). Veď my ani nepatríme sebe: „Či neviete… že nie ste sami svoji? Veď veľmi draho ste boli kúpení!“ (1. K 6:19–20)

Nášmu Pánovi by sme mali opakovane hovoriť: „Toto je tvoj dom. Tieto peniaze, toto telo a tieto deti patria tebe. Ty máš nadobúdaciu listinu; ty máš vlastnícke právo; ty máš moc nad životom a smrťou.“ Bohu budeme dôverovať oveľa ľahšie vtedy, keď pochopíme, že čokoľvek nám vezme, patrilo predovšetkým jemu (Job 1:21). 

Pokladajte to len za radosť

Na tento svet prichádzame ako biedni ľudia a rovnako z neho odchádzame. Bez utrpenia rýchlo zabúdame na svoju biedu. Ak sa nám utrpenie javí ako príliš vysoká cena za vieru, je to preto, že podceňujeme hodnotu viery. 

V Jakubovom liste 1:2–4 je napísané: „Bratia moji, pokladajte si za najväčšiu radosť, že prišli na vás rozličné pokúšania, vediac, že skúšky vašej viery spôsobia vytrvalosť. Ale vytrvalosť nech je dokonalá v skutku, aby ste boli dokonalí a celí bez úhony, aby ste v ničom nemali nedostatok.“

Ako sa len dá poslúchnuť tento príkaz, aby sme ťažkosti prijímali, a nie k nim cítili odpor? Tak, že budeme veriť, že Boh hovorí pravdu, keď vraví, že sa vďaka nim budeme viac podobať na Ježiša, že zväčšia našu vytrvalosť, rozšíria pole našej služby a pripravia nás na večnú radosť.

„Húževnatosť získaná prostredníctvom utrpenia, na slávu Krista, je istou cestou k zbožnosti.“

Húževnatosť získaná prostredníctvom utrpenia, na slávu Krista, je istou cestou k zbožnosti. Nech nás Boh milosti a láskavosti obdarí svojím pokojom a ponorí nás do svojej prítomnosti, keď budeme kráčať touto cestou — a nech nám pripomína, že On kráčal touto cestou pred nami a kráča po nej s nami aj teraz.

Randy Alcorn © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Boh každého z nás zakomponoval do svojho príbehu. Sme súčasťou niečoho oveľa väčšieho, ako sme my sami. Boh nás vyzýva, aby sme dôverovali, že tento príbeh bude mať rozuzlenie, pre ktoré Ho na konci bez konca budeme uctievať s padnutou sánkou pre číru genialitu toho, ako preplietol dejové línie príbehu.

Nezmyselné utrpenie?

Podobne ako vymyslené postavy, ktoré moje plány vôbec nepoznajú, aj nám chýba potrebný nadhľad, aby sme videli, ako časti nášho života zapadajú do celkového Božieho plánu. Rakovina, postihnutia, nehody a iné straty a utrpenia považujeme za zničujúco nezmyselné. Avšak to, že my v utrpení žiaden zmysel nevidíme, ešte nedokazuje, že žiaden zmysel nemá.

Joni Earecksonová Tada oslávila svoje päťdesiate narodeniny na invalidnom vozíku. Neznie slovo „oslávila“ nevhodne? Sedemnásťročnej Joni, ktorá zúfalo túžila ukončiť svoj život, by tak určite znelo. Keď sa však obzrieme, vidíme, ako jej charakter rástol a akého nespočítateľného množstva životov, vrátane života mojej rodiny, sa Boh cez ňu dotkol.  Písmo nás učí, že v milujúcich rukách nášho suverénneho Boha nie je utrpenie, ktorému čelíme, nikdy bezúčelné, a to bez ohľadu na to, ako sa nám v tomto momente javí.

Koľkokrát má Boh zámer s udalosťami, ktoré vyzerajú nezmyselne, keď sa práve odohrávajú?

Všetky veci pre naše večné dobro

28. verš 8. kapitoly v Liste Rímskym je jedným z najpútavejších tvrdení v Písme: „A my vieme, že milujúcim Boha, povolaným podľa rady (Božej), všetky veci slúžia na dobro.“ V kontexte to znamená, že v nariekajúcom svete má Boh záujem, aby sa Jeho deti viac podobali Kristovmu obrazu. Boh pracuje cez ťažké okolnosti v našom živote, aby zdokonaľoval našu podobnosť s Kristom.

V Starej zmluve povedal Jozef svojim bratom (ktorí ho predali do otroctva): „Vy ste zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to zamýšľal obrátiť na dobré, aby učinil tak, ako je to dnes, aby zachoval mnohý ľud pri živote“ (1. M 50:20, Roháčkov preklad).

„Boh to zamýšľal obrátiť na dobré“ (R 8:28), nenaznačuje, že Boh iba vyťažil z tejto situácie to najlepšie, ale skôr to, že si bol plne vedomý toho, čo spravia Jozefovi bratia a dovolil im zhrešiť, pretože mienil využiť zlú situáciu pre dobrú vec. Spravil to v súlade so svojím plánom, ktorý má od pradávnej minulosti. Božie deti „sa stali dedičmi, predurčenými podľa predsavzatia Toho, ktorý koná všetko podľa rozhodnutia svojej vôle“(Ef 1:11).

Čo sa týka Božej aktivity v Jozefovom živote, nič nenasvedčuje tomu, že by Boh pracoval nejako inak v živote svojich ostatných detí. V skutočnosti List Rímskym 8:28 a List Efezským 1:11 zdôrazňujú, že Boh s nami pracuje takým istým spôsobom.

Veríš zasľúbeniu Listu Rímskym 8:28? Porozmýšľaj nad tými najhoršími vecami, ktoré sa ti v živote stali a potom sa opýtaj, či veríš, že Boh si ich použije pre tvoje dobro. Biblia tvrdí, že áno.

Dar našej dôvery

Ak budeme naivne predpokladať, že Otec si našu dôveru nezaslúži, pokiaľ nám neumožní úplne pochopiť svoju nekonečnú múdrosť, vytvoríme nemožnú situáciu — nie kvôli Jeho nedostatkom, ale kvôli našim (pozri Iz 55:8–9).

Občas, tak ako to zažil aj Jozef, nám umožní letmo nazrieť na svoje dôvody. Môj priateľ mal prednedávnom vážnu nehodu, po ktorej sa bolestivo zotavoval. Zachránila mu však život. Lekárske testy uňho odhalili nesúvisiacu chorobu, ktorá si vyžadovala ich okamžitú pozornosť.

V tomto prípade sa presvedčivý dôvod nehody vyjasnil. V iných prípadoch dôvody nepoznáme. Ak si spomenieme, čo všetko nevieme, prečo predpokladáme, že naša neznalosť dôvodov znamená, že žiadne dôvody neexistujú? Iba Boh má postavenie na to, aby určoval čo je a čo nie je nezmyselné. (Nejavila sa aj strašná Ježišova smrť v tom čase zbytočnou a nezmyselnou zároveň?)

Krok vpred k večnej radosti

Som si istý, že ak by Jozef dostal možnosť odísť z pódia Božieho príbehu, kým čelil svojim skúškam, urobil by to. Uprostred Jóbovho príbehu — keď pochoval desať detí, telo mal pokryté vredmi a bol očividne opustený Bohom — sa ho opýtaj , či chce preč. Poznám jeho odpoveď, pretože v Knihe Jóbovej 3:11 povedal: „Prečo som nezomrel hneď pri narodení?“

Tomu všetkému je koniec. Keď príde nová zem, prisadni si počas štedrej hostiny k Jóbovi, Jozefovi a Ježišovi. Opýtaj sa ich: „Skutočne to stálo za to?“

„Jasné,“ odpovie Jób a Jozef dôrazne prikývne. Nemusíme hádať, čo povie Ježiš.

Jedného dňa aj my uvidíme prísne prejavy Božieho milosrdenstva, z ktorých sme niektorým nikdy neporozumeli, alebo sme ich nenávideli, v širšom kontexte z perspektívy večnosti. Budeme sa čudovať, prečo sme sa modlili, aby sme boli viac ako Ježiš, a potom prosili Boha, aby nás zbavil toho, čo zoslal ako odpoveď na naše modlitby.

„Preto neochabujeme… Lebo toto terajšie ľahké bremeno súženia získa nám nesmiernu hojnosť večnej slávy, keď nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné. Viditeľné je totiž dočasné, ale neviditeľné je večné“ (2. K 4:16–18).

Viera znamená veriť už dnes v to, čo jedného dňa pri pohľade späť uvidíme, že bolo po celý čas pravdou. Nečakajme, kým budeme päť minúť po smrti, aby sme začali veriť Bohu, že má stále cieľ. Naučme sa to robiť tu a teraz, s očami upretými na nášho milostivého, zvrchovaného Spasiteľa, ktorý má vždy svoj zámer.

Randy Alcorn © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Nová zmluva ponúka odporúčania dávania, ktoré nám môžu pomôcť bojovať proti pokušeniu materializmu:

1. Dávajte.

Dávanie potvrdzuje Kristovu vládu. Zosadzuje to z trónu mňa a vyvyšuje Jeho. Trhá reťaze mamony, ktoré by ma uväzňovali, a presúva moje centrum pozornosti do Neba.

2. Dávajte štedro.

Koľko je štedro? Nie je na to univerzálna odpoveď. Ak ste nikdy nedávali desiatok, začnite tam — potom začnite svoju štedrosť rozširovať.

3. Dávajte pravidelne.

Správcovstvo nie je zodpovednosťou, ktorú máte raz za rok, ale každotýždenným, každomesačným záväzkom, ktorý vyžaduje disciplínu a konzistenciu.

4. Dávajte zámerne.

Dávanie je najlepšie, keď sa stane opakovaným vedomým úsilím.

5. Dávajte dobrovoľne.

Keď zachytíme víziu Božej milosti, budeme dávať viac, ako sme povinní.

6. Dávajte obetavo.

Nemáme radi riskantnú vieru. Radi máme pod sebou našu záchrannú sieť. Ale prichádzame o dobrodružstvo, ktoré spočíva v tom, ako vidíme, že sa Boh postará, keďdávame naozaj obetavo.

7. Dávajte hojne.

Pavol hovorí: „rozhojnite sa aj v dobročinnosti“ (2. Korintským 8:7b).

8. Dávajte radostne.

Ak nie sme radostní, problémom je naše srdce a riešením je presmerovanie nášho srdca, nie zadržiavanie nášho dávania.

9. Dávajte uctievavo.

Naše dávanie je reflexívnou odpoveďou na Božiu milosť. Nevychádza z nášho altruizmu — vychádza z premieňajúceho diela Krista v nás.

10. Dávajte viac, keď zarábate viac.

Pamätajte: Boh nám dáva prosperitu nie preto, aby zvýšil našu životnú úroveň, ale našu úroveň dávania.

11. Dávajte potichu.

Predvádzanie sa v dávaní je vždy nevhodné. (Ale niekedy naše skutky spravodlivosti budú ľuďmi videné a aj by mali byť.)

Randy Alcorn

churchleaders.com