Mne pripadá ako obrovská. Chcem vysvetliť, prečo si to myslím, a rád by som vás presvedčil, aby ste sa ku mne pridali. V živote som nestretol človeka, ktorý by trpel, lebo sa mu dostalo príliš veľa povzbudenia v Kristovi. Stretli ste sa s takým človekom vy?

O službe povzbudzovania uvažujem veľa, nie však toľko, koľko by som mal. Môj priateľ Murray Harris, učenec Novej zmluvy, mi raz povedal: „Povzbudzovanie je jednou z najdôležitejších služieb v cirkvi Novej zmluvy.“ V stávke je tu naša biblická autentickosť — či sme si pre seba navzájom prekypujúcim povzbudením.

Povzbudenie je to, čo cítiť z evanjelia, nakoľko prechádza z jedného veriaceho človeka na ďalšieho. Preto služba povzbudzovania nie je voliteľná alebo určená len pre ľudí, ktorí sú v nej šikovní. Skutočné povzbudenie má nad nami všetkými autoritu. Nezaslúži si byť ničím menším ako prevládajúcim tónom našich zborov, našich domácností a našich služieb. Takže, dôkladne o ňom uvažujme. A potom sa doňho pustime.

Čo je povzbudenie?

Novozmluvné sloveso, ktoré sa prekladá ako povzbudzovať, môže tiež znamenať „poskytnúť útechu, zdvihnúť náladu, utešiť, hovoriť priateľským spôsobom.“ V celej Novej zmluve sa povzbudenie týka životodarnej moci nášho spoločného presvedčenia a nášho spoločného života v Pánovi.

Ježiš použil podstatné meno odvodené od tohto slovesa, keď v Evanjeliu podľa Jána 14:26 nazval Svätého Ducha našim „Tešiteľom“ (ekum. prekl.) — čiže naším povzbudzovateľom, ktorý medzi nami pôsobí ako „zmocňujúca prítomnosť“ (John, 260). J. B. Phillips parafrázoval túto funkciu Ducha Svätého, že je „niekým, kto stojí pri vás.“

„V živote som nestretol človeka, ktorý by trpel, lebo sa mu dostalo príliš veľa povzbudenia v Kristovi.“

Už teda chápeme, ako môže naša služba povzbudzovania vyzerať: stojíme pri sebe, pričom si vzájomne odovzdávame životodarnú prítomnosť. To je omnoho viac, než sa v nedeľu ráno pozdraviť niekomu na ceste z parkoviska do cirkevnej budovy. Skutočné povzbudenie je jedným zo spôsobov, akým spolu zakúšame Svätého Ducha. Je to spôsob, akým spolu zakúšame skutočné spoločenstvo. A takéto spoločenstvo život nevyčerpáva, ale život obohacuje, netvoria ho opatrní a odmeraní ľudia, ale takí, ktorí sa do celého diania zapájajú a zúčastňujú sa na ňom, druhých nekontrolujú a nekritizujú, ale uisťujú a posilňujú.

Učíme sa robiť veci navzájom

Novozmluvné príkazy „navzájom“ maľujú obraz krásy medziľudských vzťahov. Medzi tieto príkazy obsahujúce výraz „navzájom“ patrí nielen „povzbudzujte sa navzájom“, ale tiež „milujte sa navzájom“ (J 13:34–35), „prijímajte sa navzájom“ (R 15:7), „vyznávajte si navzájom hriechy“ (Jk 5:16) a ďalšie. Je to absolútny spôsob, ako sa spolu tešiť z Krista. Kto by sa nechcel do toho s radosťou vrhnúť? Ale všimli sme si zároveň aj také „navzájom“, ktoré nenájdeme v Písme, ale niekedy sa objaví medzi nami? Napríklad: „Nadávajte si navzájom“, „zahanbujte sa navzájom“, „vyvíjajte tlak na seba navzájom“, to iba na začiatok.

Prečo všetci nezaradíme spiatočku a znovu sa nenaučíme, ako žiť spolu v Kristovi? A existuje lepšie miesto, kde by sme mohli začať, ako „povzbudzujte sa navzájom“? Nová zmluva považuje povzbudenie za samotný základ skutočného kresťanstva: „Ak je nejaké povzbudenie lásky [v Kristovi]… “ (F 2:1).

Ale vstúpiť do nových vzťahových vzorov správania je riskantné — zahŕňa to riziká, ktoré sa však oplatí podstúpiť! Služba povzbudzovania nás oslobodzuje od bezpečnej nestrannosti, od nechávania si tajomstiev len pre seba, od vzájomného hodnotenia, zakladajúceho sa na výpočte nákladov a ziskov. Skutočné povzbudenie nás uchváti natoľko, že vyústi do šťastných a dôverných vzťahov jedného s druhým. A keď to povzbudzovanie, ktoré si budeme vymieňať, zosilnie tak, až to začne byť nepríjemné, potom dobre! Konečne sa veci pohli dopredu.

Záleží na povzbudení?

Ako som skôr povedal, v živote som nestretol človeka, ktorý by bol nadmieru povzbudený v Kristovi. Ale niekedy predsa len vidím ľudí — robil som to aj ja! — nadchnutými čudnými dôrazmi a pomýlenými prioritami, dokonca „kresťanskými“ spôsobmi. Biblia nás všetkých varuje: „Naničhodné a bláznivé sporné otázky zavrhuj, veď vieš, že vyvolávajú (len) zvady“ (2. Tim 2:23). Ale službu povzbudzovania nesprevádza žiadne upozornenie. Neprehnali sme to. Biblia nehovorí: „Povzbudzujte sa navzájom — ale buďte opatrní!“

Keď nepestujeme aktívne spoločenské prostredie, v ktorom povzbudzujeme druhých, čo sa vtedy stane? Začíname držať hladovku. To, čo potom zažívame, nie je aktívne zranenie, ale nedostatok uistenia a povzbudzujúcej atmosféry, ktoré všetci potrebujeme. Ďalej zápasíme, ale sme oslabení. Možno menej povzbudzujúce kresťanstvo je pre mnohých z nás normálne. Možno si len sotva vieme predstaviť, aké je nádherné, keď nás často a silno povzbudzujú a my sme takým povzbudením pre druhých.

Som presvedčený, že ako kresťania, ktorí veríme Biblii, ktorí sme ochotní pomáhať druhým a s učením to myslíme vážne, musíme sa vrátiť k samotným základom. Musíme spolu prehodnotiť celý svoj život. Musíme ho znovu začať stavať na samotnom evanjeliu.

Doktrína bez kultúry

Ako nás mení evanjelium? Na dvoch úrovniach. Po prvé, začíname veriť pravde, ktorú učí evanjelium. Po druhé, začíname skúšať krásu kultúry evanjelia. A tá druhá zmena nie je čerešničkou na torte. Doktrína evanjelia nesmie nikdy visieť vo vzduchu ako nejaká bezmocná abstrakcia. Doktrína evanjelia vytvára kultúru evanjelia. Vzťahy, v ktorých sa ľudia povzbudzujú, sú okrem iných vzácnych duchovných realít tým, kvôli čomu máme rôzne doktríny.

„Povzbudenie je to, čo cítiť z evanjelia, nakoľko prechádza z jedného veriaceho človeka na ďalšieho.“

Ale ak kážeme doktrínu, a pritom zanedbávame kultúru, skončíme — nuž tak, ako dopadli niektorí z nás: ako pravoverní a vyčerpaní. Nech už to bolo čokoľvek, čo sa v prvých storočiach prehnalo Rímskou ríšou, nebola to táto vec. To, čo uchvátilo staroveký svet, bol nový druh spoločenstva. Tí znevýhodnení, ale presvedčení kresťania vedeli, čomu veria, a poznali krásu, ktorú ich presvedčenie vytváralo a na ktorú s údivom hľadel rímsky svet. Tertulián (asi 160 — 220) podal správu o tom, čo hovorili ľudia o kresťanoch: „Ako sa len navzájom milujú! Akí sú ochotní zomrieť jeden za druhého!“

Hovorí to dnes niekto o nás?

Čo nie je povzbudenie

Uspokojili sme sa my, moderní kresťania, s tým, že máme silnú doktrínu a fasádu neurčitej, predvídateľnej a nevýraznej prívetivosti?

Jedno je isté, že povzbudenie evanjelia nie je priemernou, všednou vecou, ktorá sa dá prejsť bez povšimnutia. Služba povzbudenia je prekvapujúca, podmanivá a posilňujúca. Áno, vyžaduje si úsilie a zámernosť, ale zanecháva v nás pocity nadšenia a povznesenia. Odchádzame takíto počas bežnej nedele z našich zborov: nadšení a povznesení?

Keď služba povzbudenia získa svoju skutočnú autoritu, preberie vedenie a udáva tón v spoločenstve, potom takí ľudia naozaj odchádzajú z bohoslužieb. Odchádzajú s myšlienkou: „Človeče, toto som potreboval! Dodáva mi to túžbu žiť tento týždeň pre Krista! A neviem sa dočkať ďalšej nedele!“ Slovo, ktoré to vystihuje, je prebudenie.

Praktické povzbudzovanie

Ako teda môžeme rásť v povzbudzovaní sa navzájom?

Po prvé, nepretržite sa spolu ponárajme do právd Biblie, „aby sme skrze trpezlivosť a skrze útechu Písem mali nádej“ (R 15:4). Biblia je tá najpovzbudivejšia kniha na celom svete. Boli by sme bláznami, keby sme to nevyužili! Učme sa v našich zboroch, skupinkách a domácnostiach Bibliu naspamäť, Bibliu spievajme, Bibliu sa modlime, z Biblie sa tešme a buďme spolu povzbudení tým všetkým, čím je Kristus pre nás podľa Písma.

Po druhé, spojme našu osobnú vieru, hovorme si príbehy o tom, ako nám Ježiš pomáha prejsť reálnymi životnými situáciami na tomto svete, „aby sme sa navzájom povzbudili svojou obapolnou vierou, vašou i mojou“ (R 1:12). Každý veriaci človek má príbeh — nielen o tom, ako nás Ježiš obrátil v minulosti, ale akým spôsobom je Ježiš pre nás reálny práve teraz. A apoštol Pavol považoval vašu vieru za rovnako povzbudzujúcu, ako bola tá jeho: „vašou i mojou.“

Stresujúce situácie nášho sveta, ktorý je vo všetkom post-nejaký, na nás doliehajú. Ale nestraťme hlavu. Máme mocnejší spôsob, ako dnes čeliť životu, až kým nepríde koniec: „Venujme pozornosť jeden druhému, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme naše zhromaždenie, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým väčšmi, čím väčšmi vidíte, že sa blíži Kristov deň. “ (Žid 10:24–25, ekum. prekl.).

Ray Ortlund © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

„Chceli sme, aby náš domov uľahčil našim deťom milovať Boha.“

8. kapitola Knihy Prísloví nás vracia do doby, keď Boh prežíval šťastie zo sveta, ktorý stvoril. Pisateľ sa zadíva na 1. knihu Mojžišovu 1. M 1:31: „A Boh videl všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ Uprene sa na chvíľu díva na ten verš a potom napíše slová zaznamenané v Knihe Prísloví Pr 8:22–31, ktoré odrážajú radostný pohľad Boha Stvoriteľa. Najlepšia časť je tá, kde zosobnená Múdrosť prehovorí ako Boží partner pri zručnom tvorení sveta:      

 „… vtedy som stála verne po jeho boku. Deň čo deň som bola jeho potešením a hrávala som sa pred ním po celý čas, hrala som sa vo svete, na jeho zemi a tešila som sa medzi ľuďmi.“ (Pr 8:30–31)

Ako teda nám rodičom pomáha 8. kapitola knihy Prísloví? Šepká nám verejné tajomstvo, ktoré bolo zjavené počas stvorenia. Božia veselá múdrosť sa prejavuje v jednoduchých skutočnostiach bežného ľudského života vrátane rodinného života. V našej psychológii, vzťahoch, sexualite, financiách atď. je Božia múdrosť o tom ako všetko, na čom nám záleží, naozaj slúži na jeho slávu.

Preto jednou z hlavných úloh nás rodičov je odovzdávať svojim deťom toto jasné povedomie a pozitívne očakávanie, kým spolu putujeme na tomto dobrom svete, ktorý stvoril Boh.

Domov: miesto, kde môžeme byť šťastnými ľuďmi

Kresťanskí rodičia, ktorí veria Knihe Prísloví, sú zmierení so svojou pozemskosťou. Nie sú v rozpakoch z toho, ako ich Boh stvoril. Napokon, Bohu nie je ľúto, že nás stvoril ako ľudí, a nie ako anjelov. Mal veľkú radosť, keď nás stvoril. Áno, trpíme pre Adamov hrozný pád. Áno, sme hriešni. Ale hriech nie je neoddeliteľne spätý s rodinným životom — s hraním spoločenských hier, prechádzkami, písaním domácich úloh, zdriemnutím a plnením úloh v práci. Aj na tejto strane padlého sveta platí, že „všetko, čo Boh stvoril, je dobré“ (1. Tim 4:4). Kresťanskí rodičia, vedení knihou Prísloví, sa tešia z tejto pravdy, a to nemenné šťastie aj odovzdávajú svojim deťom.    

„Dovoľte im uvidieť vo vás tú vieru a potom len ťažko odolajú Pánovej sláve.“           

Mali by sme ako rodičia upozorňovať svoje deti aj o nášľapných mínach, ktoré diabol zakopal na tomto Božom svete? Samozrejme. Kniha Prísloví obsahuje množstvo varovaní. Napríklad:       

„Či môže človek zhrnúť oheň do svojho lona, aby mu nezhoreli šaty? Či môže niekto kráčať po žeravom uhlí, a nepopáliť si nohy? Tak ani ten, kto vchádza k žene svojho blížneho, neujde trestu, ktokoľvek sa jej dotkne.“ (Pr 6:27–29)     

Ale to nie je varovanie namierené proti Božiemu daru ľudskej sexuality; je to varovanie namierené proti bláznivému zneucteniu Božieho daru. Zdá sa, že niektorí rodičia sa tak boja toho, že ich deti by mohli zhrešiť, že svoju domácnosť zavalia príliš mnohými výstrahami. Vo svojich deťoch vyvolávajú dojem, že Boh akosi nemôže súhlasiť so stvorenou realitou, v ktorej žijeme. Títo ultra svedomití rodičia úprimne ľúbia svoje deti, ale škodia im úzkoprsým popieraním Božej dobroty, ktorá dodáva chuť do života. Nechcene tak vedú svoje deti k pokrytectvu, ktoré sa prejaví v ich živote neskôr. Škótsky spisovateľ John Buchan napísal: „Ak poviete človeku, že úprimné prežívanie potešenia je v Božích očiach hriechom, nájde si spôsob, ako získať potešenie, ale navonok si zachovať zbožnosť. A len medzi nami, potešenia, ktoré si užíva so svedomím zaťaženým pochybnosťami, nebude dlho prežívať úprimne.“

Aký odlišný je na to pohľad Knihy Prísloví Pr 8:22–31! Potešenie z Boha, ktorý oslobodzuje naše svedomie, vytvára slávne okamihy, akým je aj ten zo života Charlesa Spurgeona, ktorého raz navštívil americký pastor Theodore Cuyler:

Po náročnom pracovnom dni a vážnych debatách odišli títo mocní Boží muži spolu na vidiek, aby tam strávili deň voľna. Vo výbornej nálade sa túlali po poliach ako chlapci, ktorých uvoľnili zo školy. Tárali, smiali sa a netrápili ich žiadne starosti. Dr. Cuyler práve dopovedal príbeh, na ktorom sa pán Spurgeon búrlivo smial. Potom sa náhle otočil k Dr. Cuylerovi a zvolal: „Theodor, skloňme sa a poďakujme Bohu za smiech!“ A tam, na zelenom trávnatom koberci pod stromami, dvaja z najväčších mužov sveta pokľakli a ďakovali drahému Pánovi za brilantný a radostný dar smiechu.

Počuli vás niekedy vaše deti, že ďakujete drahému Pánovi za jeho brilantný a radostný dar smiechu? Ak nie, prečo nie? Kde možno nájsť Božiu múdrosť v pochmúrnom rodinnom prostredí? Prijal si vďaka viere v Krista to, ako ťa stvoril — ako ľudskú bytosť, spoločenskú bytosť, jediacu, pracujúcu, hrajúcu sa, vychovávajúcu bytosť? Ak nie, môžeš to urobiť hneď teraz tak, že sa úctivo podvolíš Božiemu slovu. Dnes môžeš začať vnášať do svojho domu Božiu radosť.                                 

Domov: Miesto, kde môžeme prežívať Božiu dobrotu

Boh ma v detstve požehnal domovom, ktorý definovala jeho múdrosť. Napríklad, keď môj otec vošiel v čase večere do domu, vždy urobil to isté. Najprv podišiel k mojej mame a pobozkal ju — a nedal jej letmý bozk na líce. Dal jej poriadny kresťanský bozk na pery! Potom sa otočil ku mne a povedal: „No tak, chlapče! Poď sa so mnou pasovať!“ Vždy sme išli do obývačky, ľahli si na dlážku a zápasili sme, šteklili sa, smiali a hrali. Môj oco sa díval na život zo zdravého pohľadu 8. kapitoly Knihy Prísloví. A ja som kráse tohto postoja nedokázal odolať.

Keď sme s manželkou ako mladí rodičia stáli na začiatku našej vlastnej cesty, jednou z otázok, ktorú sme si kládli, bolo: „Čo je najlepšia možná realita?“ Keď sme o tom premýšľali, spomenuli sme si, ako sa modlil Mojžiš: „Ukáž mi svoju slávu!“ a ako odpovedal Boh: „Ukážem ti všetku svoju dobrotu“ (2. M 33:18–19). Tak sme si pomysleli: Dobre teda, najlepšou možnou realitou je Božia slávna dobrota!   

„Kde možno nájsť Božiu múdrosť v pochmúrnom domove?“

Preto sme si vytýčili za cieľ, že z nášho malého domova — na adrese 424 Bush Street, Mountain View, California — urobíme miesto, kde budú naše deti v zmenšenom meradle prežívať Božiu slávnu dobrotu. Chceli sme, aby náš domov uľahčil našim deťom milovať Boha. Svoj domov sme si zariadili najlepšie ako sme vedeli — ako miesto pozitívnej ľudskej skúsenosti s Bohom prebývajúcim uprostred, kde je miernosť, úprimnosť, modlitba, príbehy z Biblie, zábava, zdravé stravovanie, dobré knihy — jasný základ, ktorý z domova robí miesto, kde môže dieťa vnímať Božiu dobrotu.     

Domov: miesto, kde sa môžeme usilovať o najväčšiu radosť

Existuje niečo také ako bláznivo liberálna rodičovská výchova? Áno. Niektorí z nás potrebujú viac odhodlania v takých chvíľach, keď svojim deťom musíme povedať: „Nie!“ A keď nám na to odpovedia: „Ale všetky ostatné rodiny v zbore s tým nemajú problém,“ potom povieme: „Ale my nie sme všetky ostatné rodiny. My sme Ortlundovci, a my to nerobíme.“

Ale existuje aj niečo také ako bláznivo obmedzujúca rodičovská výchova. A tí medzi nami, čo to s Pánom myslia vážne, neberú veci na ľahkú váhu a sú svedomití, môžu mať sklon k nebiblickej úzkoprsosti.

Je až bláznivé, že sa stane presný opak toho, po čom túžime pri našich deťoch. Keď zostarnú natoľko, že budú mať vlastné zmýšľanie a budú mať viac skúseností s Božím stvorením, začnú uvažovať: Počkaj. Oco s mamou chceli, aby som sa tomu vyhýbal. Ale to nie je nesprávne. Rozmýšľam, v čom ešte ma zavádzali oco s mamou?     

„Vaše deti potrebujú viac než len opevnenie pred hriechom. Potrebujú inšpiráciu, ktorá ich bude priťahovať k Bohu.“

Múdri rodičia majú veľkú radosť z Božej slávnej dobroty zjavenej prostredníctvom jeho stvorenia, hoci k nej zároveň pridávajú aj upozornenia. Ale je rozdiel medzi palcovým novinovým titulkom a druhým odstavcom toho novinového článku. Neprehoďte ich poradie a nezameňte dôraz. Nie sú to len vaše deti, kto si zaslúži zdravý úvod do života na Božom svete; je to Boh, ktorý si zaslúži, aby ho vaše deti oslávili a tešili sa z neho ako veľkého Darcu nespočetného množstva dobrých vecí tu na zemi aj po smrti. 

Vaše deti potrebujú viac než len opevnenie pred hriechom. Potrebujú inšpiráciu, ktorá ich bude priťahovať k Bohu. Povedzte im so všetkou istotou, ktorú vám garantuje 8. kapitola Knihy Prísloví, o jeho radostnej múdrosti naprieč celým životom. Dokážte im samotným charakterom vášho domova, že Pán je dobrý. Dovoľte im uvidieť vo vás tú vieru a potom len ťažko odolajú Pánovej sláve.

Ray Ortlund © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

V súkromí bol môj otec tým istým človekom. Existoval len jediný Ray Ortlund starší — autentický kresťan. Rozdiel medzi tým, čo som videl v Novej zmluve a tým, čo som videl vo svojom otcovi, bol nepatrný. Bol človekom, ktorý sa na Krista podobal viac ako ktokoľvek z ľudí, ktorých som poznal. Bol takým typom človeka, takým typom otca, akým túžim byť aj ja.

Bez dôrazu na poradie tu ponúkam desať lekcií o otcovstve, ktoré som sa od neho pozorovaním naučil, každá z týchto lekcií žije v mojom živote zo spomienok na jeho starostlivosť o mňa ďalej.

1. Nikdy nebol priveľmi zaneprázdnený.

Môj otec bol zaneprázdneným pastorom, ale nikdy nebol príliš zaneprázdneným pre mňa. Keď mal pocit, že so mnou nestrávil dostatočne veľa času, mal vo zvyku povedať: „Počuj, Bud, nechceš zajtra vynechať školu a ísť na pláž?“ Nemusel ma dlho presviedčať, aby som s tým súhlasil! A tak sme šli. Surfovali sme, rozprávali sme sa a zabávali sme sa spoločne. Na ďalší deň napísal do školy odkaz, aby vysvetlil moju neprítomnosť a keď som ho odniesol do riaditeľovej kancelárie, vždy označili moju neprítomnosť ako „neospravedlnenú“. Myslím, že ten dôvod — otca, ktorý chcel dobehnúť zameškané so svojím synom, neuznávali. Ale otca to netrápilo. Záležalo mu na mne. A ja som to vedel.

2. Bol mužom Biblie.

Môj otec bol z celého srdca oddaný Ježišovi. Na moje sedemnáste narodeniny mi on a mama darovali novú Bibliu. Na jej začiatočnú stranu napísal toto:

Bud,
nič nemôže byť lepšie ako mať syna — syna, ktorý miluje Pána a kráča s Ním. Tvoja mama a ja túto knihu považujeme za náš najdrahší dar. Dávame ti ju a robíme to s tým, že nič väčšie sa nedá dať. Buď študentom Biblie a tvoj život bude plný požehnania. Milujeme ťa.

Otec
7. júna 1966
Filipským 1:6

Keď som to čítal, vedel som, že môj otec myslel vážne každé jedno slovo. Bol mužom Biblie a požehnanie, o ktorom písal, bolo viditeľné v jeho vlastnom živote.

3. Vzdával Bohu chvály.

Keď som bol dieťa, vyrastal som s tým, že som si ráno väčšinou nepotreboval nastavovať budík. Zobúdzal som sa na hlas môjho otca spievajúceho v sprche na konci chodby. Každé ráno spieval od srdca a radostne túto pieseň:

Keď ráno nebo zafarbí
Moje srdce sa budí so zvolaním — 
Nech je oslávený Ježiš Kristus
Ako prácou, tak aj modlitbou
k Ježišovi sa obraciam
Nech je oslávený Ježiš Kristus

Veľa mužov je ťažko čitateľných. Nemám poňatie o čo im ide. Ale pri otcovi som nikdy nepochyboval — ani o tom, na čom mu najviac záležalo, ani o tom, pre čo žil. Nikdy, ani raz. Ani len trochu. Nikdy si v živote nedržal nízky profil. Ježiš bol na to preňho príliš úžasný. Počas celého života chválil Pána, na verejnosti aj v súkromí, zreteľným a príťažlivým spôsobom, ktorý sa nedal ignorovať.

4. Povzbudzoval ma.

Môj otec mi dal voľnosť, aby som hľadal Božie volanie pre svoj život. Samozrejme, vhodnými spôsobmi ma usmerňoval, ale nikdy si ma ustráchane nedržal v blízkosti ani nemal očakávanie, že budem stále žiť na blízku. Práve naopak. Nabádal ma, aby som nasledoval Krista všade. Raz za čas povedal túto reč: „Počúvaj, synu! Polovičatí kresťania sú na tom zo všetkých ľudí najhoršie. Vedia o Bohu dosť na to, aby sa cítili previnilo, ale nezašli s Kristom dosť ďaleko, aby boli šťastní. Buď pri Ňom celým srdcom. Nezaujíma ma, či kopeš kanály, pokiaľ miluješ Pána celým svojím srdcom.“

Svetský úspech naňho nerobil veľký dojem, ani chodenie do správnych škôl, ani všetko to predstieranie a klam. Chcel pre mňa niečo lepšie, niečo, čo som musel nájsť sám. Ale nikdy som nepochyboval o tom, ako naliehavo túžil, aby dal Boh môjmu životu jasné povolanie. A ja som ho dostal, čiastočne aj preto, že môj otec doňho nezasahoval, ale povzbudzoval ma, aby som nasledoval Pána ja sám.

5. Naozaj kráčal s Bohom.

Pamätám si, ako som jedno ráno zišiel dole po schodoch a vojdúc, videl som svojho otca v obývačke. Kľačal tam na kolenách, jeho tvár ponorená v dlaniach, úplne pohltený tichou modlitbou. Nevedel, že aj niekto iný je hore. Nebolo to preto, aby sa predvádzal. Bolo to skutočné. Môj otec skutočne kráčal s Bohom. Nikdy mi ani nenapadlo pochybovať o tom, či je Ježiš Pánom jeho srdca a našej domácnosti. Otec miloval evanjelium. Slúžil cirkvi. Svedčil našim susedom. Dával desiatky, a to aj vtedy, keď si to nemohol dovoliť. On udával tón nášmu domovu a náš domov bol miestom radosti, úprimnosti a pohodlia. Ježiš tam bol.

Pokračovanie tu.

Ray Ortlund © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Jedného dňa, keď som mal tak 11 alebo 12, pracovali sme na niečom vonku na dvore — kontext si už nepamätám — môj otec sa zastavil, pozrel mi do očí a povedal. „Počúvaj, Bud! Predtým, ako začal čas, Boh si ťa vyvolil.“ Bol som šokovaný. Všemocný Boh uvažoval o mne maličkom? A to už vtedy dávno? Cítil som sa Bohom tak milovaný. O veľa rokov neskôr, keď som spoznal doktrínu vyvolenia ako takú, nemal som s ňou žiaden problém. Zamiloval som si ju. Môj otec začal moje teologické vzdelávanie počas môjho detstva, a to v priebehu každodennej konverzácie.

7. Miloval nás aj vtedy, keď to nebolo ľahké.

Moja mama mi raz povedala, že otec mal jeden zvyk, keď prichádzal domov na konci každého dňa. Počas dňa pracoval veľmi tvrdo a domov prichádzal unavený. Takže vždy, keď vychádzal po zadných schodoch, ešte predtým ako sa natiahol ku kľučke zadných dverí, zašepkal Bohu jednoduchú modlitbu: „Pane, práve teraz potrebujem nejakú energiu navyše.“ A Boh tú modlitbu vypočul. Nikdy som nevidel, že by môj otec vošiel dnu bez nejakej pozitívnej emócie, ktorú by rozdal. Namiesto toho podišiel k mojej mame, pobozkal ju obrovským bozkom a potom sa obrátil ku mne a povedal: „Poď, Skip, ideme zápasiť!“ A tak sme šli do prednej izby a zápasili sme na podlahe a šteklili sme sa a smiali a mali sme sa skvelo. Prítomnosť Boha v srdci môjho otca v každej chvíli, mu dala energiu milovať svoju rodinu, keď to nebolo jednoduché.

8. Pomohol mi milovať cirkev.

Fakt, že bol otec pastorom, zo mňa zjavne spravil „farárske dieťa.“ Tu a teraz mi ľudia v zbore s dobrým úmyslom vraveli bláznivé veci, ako keby som mal byť dokonalý alebo nadradený, alebo niečo podobné, čo odo mňa očakávali. Raz mi teda otec povedal: „Synu, keď ti ľudia hovoria takéto veci, nechcú ti ublížiť. Ale nie je to fér. Oni si to neuvedomujú. Chcem, aby si vedel, že to môžeš ignorovať.“

Otec mal na kresťanský život vysoké štandardy. Ale bol dosť múdry, aby vedel, že desaťročné dieťa nasleduje Krista iným spôsobom ako človek v 40-tke. Bol realistický a súcitný. Dovolil mi byť odlišným, aby som dokázal byť kresťanským chlapcom. A on je ten hlavný pozemský dôvod, prečo dnes milujem cirkev. Múdro mi ukázal, že cirkevný život nemusí človeka utláčať.

9. Žil podľa svojej viery jednoducho a prakticky.

Otec mi ukázal, ako prakticky kráčať s Pánom. Napríklad, toto je stanovisko, ktoré si vybral, že bude jeho dennou cestou:

Moje ranné stanovisko viery

Verím, že dnes:
1. Boh zvrchovane vedie môj život, keď sa mu odo vzdávam a že ma bezpodmienečne miluje a ja milujem Jeho, a dávam Ho na prvé miesto vo svojom živote.
2. Kristus je môj Pán a Majster a ja sa v Ňom snažím zotrvať a činiť Jeho vôľu bezprostredne a presne.
3. Duch Svätý je môj Priateľ, Učiteľ a Sprievodca, ktorý bude dnes otvárať a zatvárať dvere a napĺňať ma sám sebou, aby zo mňa urobil účinného služobníka.
4. Oddávam dnes svoju manželku a rodinu Pánovi, ktorý ich miluje tak veľmi, ako miluje ostatných, ktorých tiež milujem. Aj oni sú v Jeho zvrchovanej starostlivosti.
5. Kráčam vpred v odvážnej viere a oddychujem v Pánovi, a vychutnávam si tento deň, ktorý mi bol daný od Neho. Verím, že ma dnes využije.

Je to síce jednoduché, ale má to hodnotu. Otec mi dal príklad, ako spraviť každodenné kresťanstvo prístupným a praktickým.

10. Povedal mi, že služba nie je všetko.

Byť „farárskym dieťaťom“ bolo, ako som už spomínal, niekedy ťažké. Ale tieto ťažkosti viac než dostatočne vyvažovala láska môjho otca a môj obdiv k nemu. Zbožňoval som ho. A stále zbožňujem. Dokonca aj keď toto teraz píšem, zadúšam sa z toho, ako veľmi mi chýba. To, že som synom zbožného pastora bolo pre mňa posvätným privilégiom, ktoré mi dal ako dar Boh sám. Môj rešpekt k môjmu otcovi a jeho osobná príťažlivosť — skutočné kresťanstvo, ktoré som v ňom videl, tá krása, s ktorou slúžil ako pastor, dokonca aj keď trpel — osobný dopad toho všetkého bol v tom, že som dospel k obdivu pastorálnej služby. A dnes sa radujem z toho, že sám som pastorom, čo ma privádza k mojej poslednej scéne.

Skoro ráno v nedeľu, 22. júla 2007 sa môj otec zobudil vo svojej nemocničnej izbe v Newport Beach. Vedel, že to konečne bude deň jeho prepustenia z tohto života. Povedal sestre, aby zavolala rodinu dovnútra. Moja manželka Jani a ja sme v ten deň boli v ďalekom Írsku, kde sme slúžili. Nevedeli sme, čo sa deje u nás doma. Rodina sa zhromaždila pri kraji otcovej postele. Čítali Písmo. Spievali piesne. Otec povedal slová otcovského požehnania a dal každému upozornenie, správu, ktorá bola stavaná na to, aby povzbudila a viedla. Vyslovil nad nimi celé Áronovské požehnanie: „ Nech ťa požehná Hospodin a nech ťa ochraňuje! Nech rozjasní Hospodin svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý! Nech obráti Hospodin svoju tvár k tebe a nech ti udelí pokoj!“ (4. Mojžišova 6:24–26).

A potom potichu zaspal.

Neskôr som sa pýtal svojej sestry, aké bolo otcovo posolstvo pre mňa. Bolo to toto: „Povedzte Budovi, že služba nie je všetko. Ježiš je všetko.“

Slová môjho umierajúceho otca zhrnuli jeho rodičovstvo a celý jeho život.

Ray Ortlund © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org