Môj manžel, David, pracuje na veľkom projekte, ktorý mu zaberá množstvo jeho voľného času. Obetoval čas, energiu a peniaze, aby všetko išlo dobre a chvíľami premýšľal, či tá snaha vôbec stojí za to.

Jedného dňa, keď pracoval obzvlášť tvrdo, som prišla do jeho kancelárie s pohárom ľadového čaju, pozrela sa mu do očí, a povedala: „Zlatko, vieš aká som na teba hrdá?"

Pozrel sa na mňa takmer s úľavou, potom sklopil zrak a povedal: „Bola by si na mňa hrdá, aj keby nič z tohto nevyšlo?"

„Samozrejme, že by som bola," nežne som ho uistila bozkom a úsmevom. „Zo všetkého najviac som hrdá na to, že preberáš iniciatívu a hľadáš, čo je pre našu rodinu to pravé."

Rozžiarili sa mu oči a v tvári bol potešený. Ako som odišla z miestnosti a nechala ho, aby pracoval, zhlboka sa nadýchol a jeho prsty ťukali rytmickejšie. Zdalo sa, že jedna malá poznámka odo mňa mu priniesla pokoj do mysle a energiu, ktoré potreboval, aby mohol ísť ďalej.

Ak by som mala hádať, povedala by som, že väčšina z nás, vydatých žien, sme na svojich manželov hrdé. Ale ak by sa niekto opýtal nášho manžela: „Kedy naposledy ti tvoja manželka vyjadrila to, že je na teba hrdá?" Čo by povedal?

Shaunti Feldhahn, autorka knihy s názvom Len pre ženy sa pýtala 1000 mužov na ich emocionálne potreby. 28. marca 2005, v rozhovore s Dennisom Raineym a Bobom Lepinem na tému „Rodinný život dnes", Feldhahn povedala: „Najdôležitejšou potrebou muža nie je cítiť sa milovaný alebo cítiť to, že je o neho postarané, ako je to u žien. Muž potrebuje byť ženou rešpektovaný, potrebuje vedieť, že mu dôveruje. V skutočnosti sa žena môže snažiť prejavovať lásku svojmu manželovi, ako dlho chce, tým, že mu bude vravieť „milujem ťa", a robiť najrôznejšie veci, aby tú lásku cítil, ale ak ho bude na verejnosti ponižovať alebo ak bude muž vidieť, že jeho žena nerešpektuje jeho rozhodnutia, alebo že neverí jeho úsudku, nebude cítiť rešpekt ani lásku.

Feldhahn nie je prvá, ktorá na túto vec prišla. V skutočnosti nás Biblia tomuto učí už stáročia.

V Efezským 5:33b apoštol Pavel hovorí k vydatým ženám veľmi jasne: „… a žena nech prejavuje mužovi úctu."

Ak ste už nejakú dobu svojmu manželovi neprejavili to, že ste naňho hrdá, nenechajte ďalší deň prejsť bez toho, aby ste mu svoj obdiv vyjadrili. Tu je desať tipov, ktoré vám môžu pomôcť.

1. Jednoducho to povedzte.

Tie štyri malé slová, „som na teba hrdá", je síce niekedy ťažké povedať, a hlavne vtedy, keď už ubehol nejaký ten čas, odkedy ste mu to povedali naposledy. Aj keď môžu znieť najprv divne, dokonca „lacno", ale keď raz začnete, táto veta viac nebude vyznievať tak neosobne. Neskončite len pri „som na teba hrdá". Povedzte mu prečo. „Som na teba hrdá pretože tráviš čas s naším synom. Veľa to znamená pre neho aj pre mňa."

2. Chváľte ho pred ostatnými.

Ak máte deti, máte s chválením veľa skúseností. Ak malá Zuzka vyhrá okresnú súťaž v hláskovaní, vystavíte jej trofej na čestnom mieste a všade rozprávate, aký génius je vaša dcéra. Ale často zabúdame, že naši manželia túžia po rovnakom uznaní.

Ocenili ste, ako pekne vymaľoval v kúpeľni? Kúpili ste mu rám na certifikát, ktorý dostal v práci? Ukázali ste svojim priateľom trávnik alebo záhradu, o ktoré sa celé leto staral?

Popri tom, ako ho budete chváliť pred ostatnými, nezabudnite ani na jeho rodičov. Nielen to, že budú pyšní na to, akým dobrým manželom je ich syn, ale budú povzbudení aj tým, že jeho manželka to vidí.

3. Snívajte s ním.

V začiatkoch nášho manželstva mi môj manžel často vravieval o jeho podnikateľských nápadoch. Nikdy nezabudnem, ako mi povedal o jeho plánoch postaviť si stánok s hotdogmi. Mal už dokonca aj názov a logo. A tiež mal niekoľko ďalších podnikateľských vízií, ako kupónové knižky či regionálny časopis — považoval to za geniálne nápady, vďaka ktorým bude nakoniec bohatý, bohatý, bohatý!

Samozrejme, aby som ostala pokojná, musela som odísť z miestnosti. Ale potom som znova počula hlas mojej mamy a jej radu, ktorú mi dávala ešte pred manželstvom, „Nezabudni snívať jeho sny."

Muži často snívajú o budúcnosti, aj keď to nie je v tom čase možné, zatiaľ čo ženy zvyknú myslieť v rozmere, v ktorom práve žijú, spočítavanie výdavkov, prekážky, dôvody, prečo sa niečo nedá. Niekedy som si myslela, že keď som Davida nechala snívať, v podstate som mu dávala nemý súhlas na to, aby to začal realizovať. V skutočnosti som však zistila, že opak je pravdou. Vlastne to bol pre neho spôsob ako uvidieť aj praktickú stránku veci.

4. Na verejnosti svojho manžela počúvajte… a neopravujte ho!

Stalo sa vám už niekedy, že ste boli u priateľov na návšteve a váš manžel o niečom rozprával, no nepovedal to celé správne? Mohol vynechať niektoré dôležité detaily alebo poplietol niečie meno. Zvyčajne ho prerušíme a povieme: „Nie, to nebolo tak. Ja to dopoviem." A potom vyzerá pred svojimi priateľmi ako blbec.

Dovoľte mi vyzvať vás k tomu, aby ste prestali nesúhlasiť so svojím manželom v malých veciach. Môžu nastať situácie, kedy vynechá alebo popletie detaily, ale koniec koncov nikto tu nesleduje skóre, kto vie veci povedať lepšie.

5. Pozrite sa mu do očí a usmejte sa.

Už len spôsob, akým sa pozeráte alebo reagujete na svojho manžela, hovorí, či je pre vás cťou to, že ste jeho ženou.

Skúste sa zamyslieť, čo by pre neho znamenalo, keby ste sa niekedy zastavili, prestali robiť to, čo práve robíte a pozreli sa mu do očí a mlčky ho s úsmevom počúvali. Týmto mu vyjadríte: „Rada s tebou trávim čas a počúvam, čo sa deje v tvojom živote."

6. Konflikty riešte v súkromí… a vyhnite sa reči tela, ktorá by vášho manžela na verejnosti ponižovala.

Každá z nás je čas od času na svojho manžela nahnevaná; to je súčasť manželstva. Ale nevyťahujte to pred ostatnými. Vaši priatelia neuvidia, že neskôr sa to medzi vami vyriešilo a ostane v nich dojem, že svojho manžela nerešpektujete.

Cítila som sa za tieto veci vinná, najčastejšie keď horkosť z predchádzajúceho sporu prechádzala do našich plánov, ktoré sme mali s priateľmi na večer. Keď som sa pozrela do svojho srdca, videla som tam horkosť namiesto lásky, chcela som sa mu pomstiť a hlboko vo vnútri som dúfala, že mu ublížim tak, ako on ublížil mne. Takže som prekrúcala očami, keď niečo hovoril, šťuchla doňho lakťom alebo som neveriacky pozerala. Takáto reč tela potichu ponižuje vášho manžela pred ostatnými. Nemusí vedieť, prečo sa správate, ako sa správate, ale on to pochopí ako: „Nie som na teba hrdá a nevážim si ťa."

7. Stojte na jeho strane.

Nie je nikto, z koho by sme si vedeli robiť žarty jednoduchšie, ako z nášho manžela. Všetci dobre poznáte jeho otravné zlozvyky, aj to, čo potrebuje zmeniť. Ale keď si začnú robiť žarty iní, zastaňte sa ho. Môžu to byť nevinné vtipy, ale ak si budete svojho manžela doberať na verejnosti, ponižujete ho namiesto toho, aby ste ho podržali.

Nabudúce, keď sa váš manžel stane terčom doberania, podržte ho, povedzte o ňom aj jeho pozitíva. Nemusíte byť urazená, namiesto toho buďte hrdá na to, kým váš manžel je a čo dosiahol. V konečnom dôsledku svojmu drahému ukážete to, že aj keď máte možnosť výberu, rozhodujete sa prejaviť mu rešpekt, aký si zaslúži.

8. Povzbudzujte ho.

Zaujímalo vás niekedy, načo sú na futbale roztlieskavačky? Nepomáhajú hráčom kopať do lopty, bežať rýchlejšie ani hrať obratnejšie, no ich úloha je rovnako dôležitá. Ich povzbudzovanie im hovorí, že v nich niekto verí, že majú na to, aby vyhrali.

Manželia tiež potrebujú roztlieskavačky. Nepotrebujú niekoho, kto vyrieši ich problémy za nich alebo niekoho, kto im bude hovoriť, čo majú robiť. V skutočnosti snaha vyriešiť ich problémy môže uraziť ich mužnosť. Muži potrebujú ženy, ktoré v nich veria.

Skvelým príkladom tohto druhu povzbudzovania je Meredith White z Longview, Tex. Keď jej manžel Faber študoval, aby sa stal lekárom a dlhé hodiny pracoval, Meredith vedela, že sa veľmi snaží, aby každý jeden deň zvládol dobre. A tak začala s „Čo prinesie streda?" a každý týždeň plánovala pre svojho drahého nejaké prekvapenie alebo darček. „Kvôli tomu som sa každý týždeň tešil na stredu," povedal Faber. „Rozhodne mi to pomohlo cez obzvlášť ťažké obdobie počas môjho štúdia."

9. Zaujímajte sa o to, čo ho baví.

Každý muž, ktorého poznám má pre niečo vášeň, od sledovania športov po zostavovanie modelov lietadiel. Môj manžel rád hráva fantasy futbal od augusta do februára. Musím však priznať, že sú chvíle, kedy sa musím kontrolovať, aby som neprekrúcala očami, keď sa spomenie slovo „futbal", pretože chcem, aby vedel, že podporujem to, že sa stretáva so svojimi priateľmi a zúčastňuje sa čistého športu.

Toto všetko môže byť podnetom na začatie konverzácie s vaším manželom. Keď pracuje vo svojej kancelárii a je zaneprázdnený, sadnite si k nemu a opýtajte sa ho na ich poslednú akciu. „Na čom pracuješ, zlatko?" je fajn spôsob, ako začať. Môže vám odpovedať krátko a nie práve zdieľne ako: „Len nejaké veci na fantasy futbal." A to je chvíľa, kedy sa môžete začať pýtať. Spýtajte sa, ako sa mu hralo, ako sa chce zlepšiť, a nezabudnite to ukončiť nejakým povzbudivým slovom ako napríklad, „že ich vo finále na konci roka všetkých odrovná".

10. Učte svoje deti rešpektu voči svojmu otcovi.

Je ľahké otvorene kritizovať svojho manžela pred svojimi deťmi, ale kedy naposledy ste ho namiesto toho pochválili? Vaše slová obdivu nielen že vytvoria vo vašich deťoch pocit bezpečia tým, že budú vidieť, že ich rodičia sa majú radi, no povzbudí ich to k tomu, aby aj ony hovorili o svojom otcovi s uznaním.

Okrem toho, ak by sa vaše deti, hlavne v čase puberty, vyjadrovali o svojom otcovi bez rešpektu, upozornite ich, že takéto vyjadrovanie je neprijateľné. Pre jednotu vášho manželstva je to veľmi dôležité. A keď váš manžel bude počuť, že sa ho pred vašimi deťmi zastávate, nanovo si uvedomí, že ste naozaj ženou, ktorá si zaslúži jeho uznanie a rešpekt.

Sabrina Beasley

Pôvodný článok nájdete na www.familylife.com

Copyright © 2013 FamilyLife®

All rights reserved. Used by permission.

www.FamilyLife.com

Po jeho smrti moja duša krvácala, ako keď useknú končatinu. Potrebovala som nejako zastaviť krvácanie. Chytala som sa každej možnosti, ako nájsť útechu. Čítala som množstvo nádherných kníh o žiali, nebi a pokoji, všetko to bol úžasný materiál, ale zdalo sa, že nič z toho nelieči moju ranu.

Napadlo mi, že Biblia, rýdze Božie Slovo, bola vždy knihou, ku ktorej som sa obracala, keď som v mojom živote mala problémy. Ale v srdci som zaváhala. Cítila som sa ako zranená ovečka, bezmocná, prežívajúca bolesť, bez nádeje, dokonca bez Pastiera.

Časť zo mňa sa Boha bála. Vedela som, že táto tragédia sa stala podľa Jeho zvrchovanej vôle. Ako mu môžem veriť, keď dopustil takúto vec? Keď mu zverím svoj život, bude opäť chcieť, aby sa niečo podobné stalo? Skutočne sa o mňa stará? Takéto temné obavy vo mne bojovali niekoľko extrémne ťažkých týždňov.

Ale povedomie o mojej hriešnej prirodzenosti ma však robilo opatrnou voči samej sebe. Boh mi bol verný počas celého môjho života. Dokázal sa mi mnohokrát a rôznym spôsobom. Budem ako deti Izraela, ktorí Ho chválili po zázrakoch, ale len čo prišli skúšky, stavali modly? Modlila som sa, aby posilnil moju vieru a vrátil mi nádej, po ktorej som túžila. Bola som ako muž, ktorý povedal Ježišovi: „Verím, pomôž mojej nevere!" (Marek 9:24)

Obnovenie mojej mysle

Duch Svätý odpovedal pripomenutím dvoch zasľúbení: „Slovo bolo Bohom" (Ján 1:1) a „Viera prichádza z počutia a počutie skrze Božie Slovo" (Rimanom 10:17).

Keď som chcela poznať Boha novým spôsobom, poznať jeho úmysly, keď som chcela vieru, aby som verila, vedela som, že jediná cesta, ako môžem byť zmenená, bola obnoviť moju myseľ cez Božie Slovo (Rimanom 12:2).

Začala som opäť čítať knihu Ján — knihu, ktorá zdôrazňuje život. Príliš dlhý čas bolo moje srdce a moja myseľ naplnené príbehmi smrti a potrebovala som si pripomenúť, že existuje niečo silnejšie ako smrť. Je to večný život.

Prvú noc som otvorila Bibliu a začala čítať, nemohla som sa nabažiť. Bolo to ako jemný balzam uzdravenia a milosť prúdiaca skrz moju dušu. Slová siahali až k môjmu žiaľu, aj k tým najslabším stopám horkosti a bolesti. Božia láska objala moje srdce, a nemohla som prestať plakať, premohol ma Jeho milosťou, silou a vôľou. Všetko — skaza, utrpenie a dokonca život ako celok — mali zrazu svoj význam. Kristove slová ma zachránili od utopenia sa v sebaľútosti, zdvihli ma z jamy, v ktorej som tápala. Spomenula som si, o čom je život (a smrť) — evanjelium.

Faktom je, že všetci zomrieme — nikto tomu neunikne. Ale dobrou správou je, že Kristus porazil smrť a keď vložíme svoju nádej do Neho, budeme sa podieľať na Jeho živote. Zmyslom života je teda šírenie tejto správy každej žijúcej bytosti!

Príprava na boj

Smútok je bojové pole a Božie Slovo je zbraňou. Je to meč (Efezským 6:17) — znamená to, že nám pomáha bojovať duchovné boje, počas ktorých, podľa môjho názoru, je zármutok najväčší.

Hľadiac spätne na niektoré z mojich pochybností a obáv, vidím veľmi reálny boj s kniežatstvami temnôt. Biblia nám hovorí o tom, že budeme prechádzať rôznymi skúškami viery, je to niečo, s čím sa stretne každý veriaci. Existujú rôzne druhy bojov u rôznych ľudí. Môže to byť neúspech alebo rozvod alebo kríza stredného veku. Akokoľvek je to dokonalé, určite budeme čeliť bojom. A nemôžeme bojovať bez vhodnej výzbroje.

Keď bol Ježiš v púšti pokúšaný Satanom, všimnime si, akú zbraň si zvolil (viď Matúš 4:1–11). Satan použil Písmo, aby pokúšal Krista! Musíme bojovať ohňom proti ohňu. V duchovnej oblasti, Písmo je tvojou výzbrojou. Židom 4:12 hovorí, „Lebo slovo Božie je živé a mocné, a je ostrejšie než ktorýkoľvek dvojsečný meč a preniká až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a je schopné posudzovať hnutia a zmýšľanie srdca."

Keď som čítala Bibliu, každá otázka, ktorú som mala, každý strach, každá túžba po význame bola zodpovedaná. Dalo mi to pokoj a porozumenie. Mala som novú nádej a pokoj, ktoré nemohli prísť z iného zdroja.

Očividne nie som jediná, ktorá to takto cíti. Podľa GriefShare.org služby, ktorá pomáha ľuďom, ktorí stratili niekoho milovaného, sú ďalší: „Viem, že existuje veľa kníh, a ľudia mi ich dávali kopy, ale myslím si, že najlepšou knihou je Božie Slovo," povedal Bruce, vdovec.

A Dr. Norman Peart píše, „Počas obdobia žiaľu a ťažoby, čas strávený pri Božom Slove je skutočne dôležitý, je to vyšší level, pretože ste vtedy viac otvorení tomu, čo On hovorí a čo ste si nikdy predtým nevšimli. Ste v situácii, keď každé slovo niečo znamená, každé slovo môže byť životom alebo smrťou."

Špeciálne v čase, keď smrť prevláda v mysli, je dôležité plniť ju slovami života a svetla. Biblia je knihou života a Ježiš je svetlom pre ľudí. Ježiš povedal: „Zlodej prichádza len, aby kradol, zabíjal a ničil, ja som prišiel, aby život mali a hojne mali." (Ján 10:10)

Plán akcie

Keď nevieš, ako máš ovládať meč Ducha, je čas naučiť sa to. Samozrejme, keď si nikdy nečítal Bibliu, nevieš ako začať. Keď si ju prestal čítať kvôli zármutku, začni s knihou Ján a pokračuj čítaním Nového zákona až po 3 listy Jánove. Potom čítaj Žalmy a Príslovia. A potom začni s 1. Knihou Mojžišovou. Keď nájdeš pasáž, ktorá ti pomáha, čítaj ju niekoľko krát viacero večerov za sebou. Toto je spôsob ako meditovať nad Písmom.

Alebo ste možno takí ako ja. Čítate Bibliu a poznáte ju. Aj tak, čítajte to opäť. Božie Slovo je živé (Židom 4:12) a vaše oči uvidia nové pravdy v každom čase pri čítaní. Nezabudnite nájsť pasáže, ktoré vás zvlášť oslovujú a meditujte nad nimi. Dokonca sa môžete niektoré z nich naučiť naspamäť.

Keď ste zahorknutý alebo nahnevaný na Boha, je to v poriadku. Čítajte Bibliu a nájdete odpovede, ktoré hľadáte. Boh rád počúva naše otázky. Pouvažujte nad slovami Jeho vlastného Syna, keď zomieral mučivou smrťou. „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?" (Matúš 27:46) Ježiš kričal v úzkosti tak, ako tí, ktorí zažili smútok a bolesť smrti.

Biblia hovorí: „Pros, a bude ti dané, hľadaj a nájdeš, klop a bude ti otvorené." (Matúš 7:7)

Copyright 2012 od Sabriny Beasley. Zverejnené so súhlasom. Všetky práva vyhradené.

Pôvodný článok nájdete na: http://www.familylife.com/

Náš svadobný deň nemohol byť krajší. Svietilo slnko a pofukoval vetrík. Hneď po zobudení som prežívala pokojné ráno. „Dnes sa vydávam," pomyslela som si, kým som sa vyžívala v slnečných lúčoch prenikajúcich cez okno. Ach… chvíľka pokoja… a potom zmizla.

Po zvyšok dňa mi v tele prúdila veľká dávka adrenalínu. Posledné dokončovanie detailov svadby nemalo konca a čakal nás siahodlhý zoznam vecí, na ktoré bolo treba pamätať. Len nezabudnúť prstene, povolenie k sobášu… Dokonca aj obliekanie bola fuška. Navliecť sa do svadobných šiat nie je hračka!

Deň ubehol ako voda. Všade naokolo známe tváre, kvety, fotoaparáty — nebolo času na oddych. Najprv fotografovanie, rýchlo na obrad a nakoniec oslava a tancovanie. Kým som sa spamätala, už som bežala dolu schodmi k svadobnému autu a opúšťala hostí. Bolo po všetkom.

Moje spomienky na svadobný deň sa dajú prirovnať k sledovaniu videa s rýchlym pretáčaním. Predlhých deväť mesiacov starostlivého plánovania sa v sobotu šiesteho septembra premietlo do piatich rušných hodín. Čo mi však jasne ostáva v mysli, je náš sľub.

Čo bolo v ten deň také dôležité, že starí priatelia, s ktorými sme sa roky nevideli, podstúpili dlhú cestu, len aby ho mohli prežiť s nami? Prečo boli členovia rodiny ochotní obetovať sa, len aby všetko išlo hladko? Čakali len na 45-minútový obrad, objatie pri blahoželaní a kúsok torty?

Nie. Prišli, aby počuli, ako si sľubujeme, že zostaneme manželmi, „kým nás smrť nerozdelí". Svojím sľubom sme s Davidom uzavreli zmluvu a oni prišli, aby sa stali jej svedkami a potvrdili ju.

Dodržiavanie manželskej zmluvy, potvrdenia, že sa staneme jedným telom, si vyžaduje rozhodnutie obetovať samých seba. Sám Ježiš Kristus spečatil novú zmluvu medzi Bohom a človekom, keď sa obetoval na kríži. V Lukášovi 22:19b, 20b Ježiš hovorí: „Toto je moje telo, ktoré sa vydáva za vás… Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás."

Ježišovu smrť spomína aj Pavol pri opise dokonalého manželstva v liste Efezským: „Ako je teda cirkev poddaná Kristu, tak (nech) sú ženy (poddané) mužom vo všetkom. Mužovia, milujte si ženy, ako aj Kristus miloval cirkev a seba samého vydal za ňu… " (5;24–25).

Ako Ježiš zomrel za nás, aby sme mohli byť v zmluvnom vzťahu s Ním, David a ja musíme zomrieť svojim zemským túžbam, aby sme mohli uzavrieť zmluvu medzi sebou a naplniť sľub, že sa budeme milovať, ctiť a starať o druhého „v dobrom i zlom, v bohatstve i chudobe, v zdraví i chorobe až do smrti."

Po vyslovení sľubu a pred zapálením sviečky jednoty sme s Davidom spoločne prijali Večeru Pánovu, aby sme potvrdili zmluvu, ktorú sme v ten deň uzavreli medzi nami a Bohom. „Toto je Ježišova krv," zašepkal kňaz, keď mi podával kalich. Táto veta ma zasiahla hlboko v srdci a keď som odpíjala „z krvi", po lícach mi stekali slzy.

Myslela som na všetku bolesť, ktorú Kristus pretrpel, aby uzavrel zmluvu so mnou a potom som premýšľala o bolesti, ktorú budem musieť zniesť ja, aby som dodržala zmluvu s Davidom. Prekonať bolesť zo zranenej pýchy, nesplnených očakávaní a obetí pre našu rodinu, ktorú sme v tej chvíli zakladali.

V istom zmysle som bola svedkom vlastnej smrti.

Bol to deň plný protichodných pocitov. Slzy sa miešali s radosťou. Slzy smútku nad koncom a smrťou minulosti i predchádzajúceho života a radosť zo spojenia dvoch ľudí, z nádeje do budúcnosti.

Krása nášho svadobného dňa trvala krátko. Všetko plánovanie sa skončilo, kvety zvädli, sviečky sa roztopili a usmievavé tváre sa vrátili domov. Ostáva však zmluva, ktorú sme uzavreli.

Je teda manželstvo hodné takejto zmluvy? Oplatí sa kvôli nemu vzdať vlastného života, aby sme sa stali jedno s iným človekom? Je hodné smrti? Áno! Spoločenstvo, naplnenie a každodenné pripomínanie si vzťahu s Kristom je len kúsok z toho, čo nám manželstvo ponúka.

Máme celý zvyšok života, aby sme spolu rástli, čelili svetu a plnili zmluvu, ktorú sme uzavreli v deň, keď sme sa stali jedným telom.

Sabrina Beasley © 2010. Použité s povolením familylife.com.

Pôvodný článok nájdete na: http://www.familylife.com

Zažívala som nesmierne šťastie. David predstavoval všetko, o čom som kedy snívala. Mali sme rovnaké povahy, ten istý svojrázny zmysel pre humor, rovnaký vkus i štýl. Žasla som, ako nás môj milovaný Otec utvoril tak jedinečne, že sme sa vo všetkom dokonale dopĺňali.

Vzťah sme začali správne. Vedeli sme, že chceme, aby Kristus stál uprostred všetkého. Každý týždeň sme spolu študovali Bibliu, a dokonca sme si navzájom pomáhali učiť sa naspamäť veršíky. Boli sme na správnej ceste k zdravému vzťahu medzi nami tromi — Davidom, mnou a Otcom.

„Byť zasnúbení deväť mesiacov bude ideálne,“ rozmýšľala som, keď som si prezerala svoj nový diamantový prsteň skvejúci sa na slnku. „Vyhneme sa zmätku a časovej tiesni, ktorú prežívajú všetci ostatní. Máme kopec času.“

Páni, ako som sa mýlila!

Pár mesiacov pred svadbou som si uvedomila, že len zháňam a vybavujem všetko možné počas každej voľnej chvíľky. Hľadám šaty, jedny svadobné a ďalšie na prezlečenie, porovnávam ceny, plánujem stretnutie s družičkami a treba ešte zarezervovať kostol i reštauráciu, zabezpečiť kvetinovú výzdobu, zapísať sa na prípravu pred sobášom… nekonečný zoznam!

Netrvalo dlho a pristihla som sa, ako upadám do stále hlbšej a hlbšej frustrácie, bola som smutná a preťažená. Dokázali ma nahnevať i úplné maličkosti. Zameriavala som sa na seba a cítila som sa celá nesvoja. Stres a emocionálne vypätie na mňa doliehali čoraz viac, až kým som sa jedného dňa nespýtala samej seba: „Čo sa to so mnou deje?“

Nachádzala som sa predsa uprostred zdanlivo dokonalých okolností. Život bol krásny. Prečo som sa teda cítila taká vyprázdnená? Nikdy dovtedy som neprežívala toľko požehnania, no napriek tomu som pociťovala nespokojnosť, podobne ako Šalamún, ktorý popri všetkom svojom bohatstve povedal: „Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, a hľa — všetko to je márnosť a honba za vetrom.“ (Kazateľ 1:14).

Takto vyzerajú svadobné prípravy? Aký to má všetko zmysel? Pozrela som sa do neba a opýtala sa znova: „Čo sa so mnou deje, Ježiš?“

Ježiš? Ježiš. Koľko času už ubehlo, odkedy som sa s Ním naposledy úprimne rozprávala. Plánovanie svadby ma tak pohltilo, že som dovolila požehnaniu, aby prevýšilo Darcu, ktorý ma ním zahrnul.

Duševné vypätie sa stalo neznesiteľným, na vine však neboli okolnosti. Stres sa pri príprave svadby dá predsa očakávať. Bol však neúnosným, lebo som zabudla na Toho, ktorý mi dáva zmysel. „Lebo z Neho a skrze Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen.“ (Rímskym 11:36).

Aj keď mi ostávalo už len málo času, aby som všetko naplánovala a pripravila sa na nový život, uvedomila som si, že som z príprav vynechala Otca, takže niečo bolo treba zmeniť.

Prvá zmena, ktorú sme s Davidom podnikli, sa týkala spoločnej modlitby. Každé ráno mi David o 6:30 zavolal a modlili sme sa spolu cez telefón. Ďakovali sme Pánovi jeden za druhého a za požehnanie, ktoré sme smeli prežívať. Pripomínali sme si, že On je ten, kto nám ho daroval, nie my. Tak ako Boh hovoril Izraelcom v 5. knihe Mojžišovej 6:10–12:

„Keď ťa privedie Hospodin, tvoj Boh, do krajiny, ktorú prísahou tvojim otcom… sľúbil dať tebe i veľké a pekné mestá, ktoré si ty nestaval, a domy plné všetkého dobrého, ktoré si ty nenaplnil, … vinice a olivové sady, ktoré si ty nesadil, a keď sa naješ a nasýtiš, dávaj pozor, aby si nezabudol na Hospodina, ktorý ťa vyviedol z Egyptskej krajiny, z domu otroctva.“

Po druhé, zistili sme, aké je dôležité vyhradiť si raz za týždeň čas na štúdium Biblie. Mám kalendár, ktorý využívame na plánovanie našich stretnutí. Každý týždeň si v ňom vyhradím jeden večer na naše spoločné štúdium Biblie a pripisujem mu rovnakú dôležitosť ako všetkým ostatným stretnutiam a povinnostiam. Ak sa niečo vyskytne v rovnakom čase, nájdeme spôsob, ako preložiť novú schôdzku alebo naše stretnutie na inokedy.

Tento spoločný čas je dôležitý nielen pre náš duchovný rast, ale aj pre spojenie nás ako dvojice. Počas štúdia Biblie sa dozviem o Davidovi omnoho viac ako pri akomkoľvek inom rozhovore, najmä v týchto dňoch, kedy sa rozprávame takmer výlučne o veciach súvisiacich s plánovaním svadby a ďalšieho života. Študovanie a rozoberanie Písma podnecuje hlbší rozhovor a pomáha nám otvoriť sa jeden druhému do ešte väčšej hĺbky.

Nakoniec sme sa zamerali aj na osobný rast. Je dobré, ak duchovne rastieme spolu ako dvojica, no aby sme s Ježišom zažívali osobný vzťah, musí takým byť — osobným. Aj keď by som najradšej trávila hodiny pri štúdiu Biblie a na modlitbách, pre povinnosti si teraz taký luxus nemôžem dovoliť, takže musím nájsť iné spôsoby, ako zostať v spojení s Otcom aj napriek zmätku okolo plánovania svadby a zlučovania dvoch životov.

Pomáha mi v tom, napríklad, keď si cestou do práce namiesto zapnutého rádia spievam chválospevy. Pri šoférovaní sa často i modlím. V práci si sem-tam pošepnem krátku modlitbičku a na stole nechávam Písmo, kde si môžem prečítať „veršík na tento deň“ a premýšľať o ňom. Občas vstanem o 15 minút skôr a čítam si Bibliu alebo si niečo zapíšem do denníka.

Aby ste obstáli, je dôležité dať Boha na prvé miesto v zhone každodenného života. V Kazateľovi 4:12 sa píše: „Trojitý povraz sa rýchlo nepretrhne.“ Ak máte pocit, že sa vám život v strese rozmotáva, možno vám chýba jeden motúz. S Kristom uprostred je oveľa ľahšie udržať veci v pevnom spojení.

Sabrina Beasleyová. © 2010 FamilyLife.

Pôvodný článok nájdete na: www.familylife.com

Po dvoch nesmierne ťažkých rokoch vyrovnávania sa s rozpadom môjho predchádzajúceho vzťahu, som napokon prijala do svojho vnútra pokoj od Pána Boha, a konečne som sa cítila šťastná a hodnotná taká, aká som. Vzdala som sa svojho sna vydať sa, a už som viac nasilu nehľadala toho Pravého.

Boli to dlhé a ťažké dva roky, ale počas nich ma Boh učil, ako byť na Ňom závislá vo všetkých mojich potrebách. Osamelosť ma pokorila, a naučila ma, že nikto nedokáže tak uspokojiť naše potreby, ako Boh. Skrze toto pokorenie som spoznala, že jedine na Neho sa môžem absolútne a so všetkou dôverou spoľahnúť, že On nepotrebuje moju pomoc pri naplňovaní svojich plánov.

Bolo to horkosladké obdobie, no na jeho konci som už jasne videla pred sebou víziu celého môjho budúceho života: zostanem slobodná, svoj život zasvätím službe iným slobodným ženám, učiac ich to, čo Boh naučil mňa, a zomriem ako stará dievka. Hoci som vždy túžila po tom raz sa vydať, vedela som, že Boh ma povolal k obeti pre Neho — a tak to jednoducho musí byť.

… až kým som nestretla Davida.

Stretnutie s Ním mnou otriaslo. Zdalo sa, že má presne tie vlastnosti, po ktorých som vždy túžila, aby ich mal môj manžel. Spájali nás rovnaké záľuby, dobre sa s ním rozprávalo, bol nesmierne príťažlivý, a… neustále sme do seba nejakou náhodou narážali. Zdalo sa, že kamkoľvek som sa pohla, buď som stretla priamo jeho, alebo ho aspoň niekto spomenul v rozhovore.

Avšak nič z toho nezlomilo moje presvedčenie, že je Božím zámerom pre môj život zostať slobodná — stále som si totiž pripomínala, že Boh ma povolal k obeti. Tiež som vedela, že keby sme sa s Davidom aj spoznali bližšie, tak či tak by nedokázal splniť požiadavky, ktoré som očakávala od svojho budúceho partnera. Chcela som, aby to bol niekto, kto bude starší ako ja, kto nikdy predtým nebol ženatý, ani sexuálne aktívny, ako som nebola ani ja. Takisto mal mať rovnaké názory na určité teologické problémy. Obe tieto požiadavky boli pre mňa veľmi dôležité, a nebola som ochotná v nich popustiť.

Asi po mesiaci neustáleho náhodného narážania do seba, ma David napokon pozval tancovať. Bola som očarená, nielen jeho skvelými tanečnými schopnosťami, ale hlavne jeho prístupom k ľuďom — dokázal byť milý a dobrosrdečný a myslieť na ľudí okolo nás, nie len na to, ako na mňa čo najviac zapôsobiť. V ten večer tiež vysvitlo, že je odo mňa o päť rokov starší, a navyše nikdy nebol ženatý. Hmmm…

Na našom prvom rande sme sa skvele bavili. Akonáhle som si však spomenula, že on jednoducho nebude schopný naplniť moje posledné kritérium, hneď som zosmutnela. Hoci tie predchádzajúce úspešne zdolal, stále zostávalo ešte jedno — teológia. David nevedel, že som navštevovala biblické štúdium s jeho sestrou, a tam som pri rozhovoroch s ňou mala možnosť spoznať ich teologické názory; názory, s ktorými som nesúhlasila.

Povedala som si, že sa s ním o tom porozprávam v nedeľu poobede, ale David ma predbehol a načal túto háklivú tému. Vyhľadala som si teda verše z Písma, aby som dokázala obrániť to, v čo verím, a pripravila som si aj to, ako mu oznámim, že medzi nami dvoma to nikdy fungovať nebude. Aké však bolo moje prekvapenie, keď mi vysvetlil svoje názory, a zistila som, že sú rovnaké, ako tie moje! To mi vzalo reč.

„Ako je to možné?“ pýtala som sa, „tvoja sestra a mama majú na tieto veci úplne iný názor.“

„Viem,“ odpovedal, „to je vec, v ktorej sa nedokážeme zhodnúť.“

Stála som tam úplne zarazená. Po tom, ako ma David odviezol domov, som celý zvyšok popoludnia bojovala s Bohom. Nechápala som, prečo som mala taký silný pocit toho, že mám ostať sama, keď mi Pán Boh poslal do cesty takého skvelého muža.

Ako som sa modlila, Duch Svätý ma priviedol na myšlienku, aby som si spätne prečítala to, čo som si v minulosti zapísala do svojho denníka. Našla som tam miesta, kde ma Pán Boh volal k tomu, aby som zostala verná, aby som zložila svoju pýchu, a aby som sa vzdala svojich plánov pre život, manželstvo nevynímajúc.

Tiež som našla zápisky, v ktorých som vyjadrovala túžby svojho srdca, a opisovala som, aké vlastnosti by môj budúci manžel mal mať. Stálo tam:

„Práve som sa vrátila z tretej svadby z dvadsiatich, na ktoré som toto leto pozvaná. Samozrejme, že takéto príležitosti ma nútia premýšľať o láske a manželstve. Jedného dňa, keď nastane ten správny čas, a keď to bude Tvoja vôľa, Pane, by som sa chcela vydať. S mojim nastávajúcim budeme stále mladí, no zároveň dosť starí na to, aby sme už mali určitú múdrosť… Nechcem, aby naše stretnutie bola láska na prvý pohľad, ale nech sú naše vnútra spriaznené. Po tom, čo budeme na seba neustálou náhodou narážať, on ma pozve na rande.

… bude ťa milovať z celého srdca. Bude uceleným vodcom. Nikdy predtým nebol ženatý. Bude vedieť spievať, ale nebude to jeho vášňou. Bude rád chodiť na ryby, a bude zručný, taký technický typ. Bude mať rád aktivity, keď vypadneme von z mesta, ale žiť bude chcieť v meste. Dokáže sa veľa smiať, a byť úplne uvoľnený.

Och, Pane, existuje vôbec takýto muž? Mám na takého čakať? Verím tomu, že to, čo iní hovoria je pravda: že keď príde ten pravý, proste to spoznám. Budem to vedieť. Určite.“

Keď som si toto vo svojom denníku čítala, pripadala som si, že celý môj sen sa naplnil. Veď môj denník presne opisoval to, ako náš vzťah začínal, a tiež Davidov charakter. Uvedomila som si, že Boh ma nevolal zostať slobodnou, ale vernou. Keď videl, že som ochotná vzdať sa pre Neho všetkého, vyplnil túžbu môjho srdca.

Na myseľ mi prišiel príbeh Abraháma a Izáka. Boh zasľúbil Abrahámovi dediča, ale jeho žena Sára bola neplodná. Keď mal Abrahám sto rokov, Boh zázračne naplnil svoj sľub, a dal im syna Izáka.

Ale v 22. kapitole 1. knihy Mojžišovej, čítame, že Boh žiadal od Abraháma, aby mu svojho syna obetoval. A Abrahám vzal svojho syna — to najcennejšie, čo mal, išli spolu na horu, kde Izáka zviazal, a položil na oltár. Vzal do ruky nôž a vystrel ruku, aby ho obetoval, keď ho vtom anjel Pánov zastavil. „Prisahám na seba — znie výrok Hospodinov: Pretože si to urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, veľmi ťa požehnám, a tak veľmi rozmnožím tvoje potomstvo, že ho bude ako hviezd na nebi a ako piesku na brehu morskom, tvoje potomstvo zaujme mestá svojich nepriateľov. A v tvojom potomstve požehnané budú všetky národy zeme, pretože si poslúchol môj hlas.“ (verše 16–18).

Tak, ako Boh volal Abraháma obetovať svojho syna Izáka, volal aj mňa obetovať moje predstavy, že sa vydám, a to nie preto, že chcel, aby som zostala slobodná, ale preto, že chcel, aby som bola verná.

V tú nedeľu som vedela, že tento muž je od Boha. Do svojho denníka som si zapísala: „Pane, cítim, že toto je muž, ktorému by som sa mohla zaviazať vernosťou na celý život. Cítim, že tento vzťah si mi dal ty, ale ak chceš, aby som zostala slobodná, urobím to kvôli tebe. Vzdám sa ho, ak mi ty povieš, že to mám urobiť.“

O tri mesiace na to sme sa s Davidom zasnúbili, a podľa toho, aký pokoj som mala vo svojom srdci, som vedela, že toto je zasľúbenie, ktoré Boh napĺňa v mojom živote. David bol ten Pravý. Som si istá. Bezpochyby.

Sabrina Beasley ©  2010. Použité s povolením familylife.com. Pôvodný článok nájdete na: www.familylife.com

Vtedy som však netušila, že Boh používal bolesť na to, aby ma voviedol do najkrajšieho ľúbostného vzťahu v mojom živote. Nedaroval mi však muža, do ktorého by som sa zaľúbila, ale priblížil ma k Mužovi, ktorý ma už miloval.

„Trikrát družička — ani raz nevesta“, znelo mi v ušiach a hoci bolo pre mňa úžasné stáť vedľa niektorých z najvýnimočnejších žien, aké poznám, neustále som pociťovala strach z toho, že ja ostanem sama. Premýšľala som, čo je na mne zvláštne. Rozmýšľala som, čo by som mohla urobiť pre to, aby som bola príťažlivejšia a či ostanem sama navždy.

Ja, ja, ja… myslela som iba na seba. Svoje nedostatky som sa pokúšala napraviť čítaním kresťanských kníh typu „pomôž si sám“ na témy ako sa pripraviť na manželstvo či ako pochopiť mužov. Všetky informácie boli veľmi užitočné, no neodstránili vo mne pocit osamelosti.

Jedného večera som padla na kolená a volala som k Bohu, aby odo mňa zobral tú bolesť. Bola som už unavená z toho, že som stále nechcená a bez lásky. Ako som tam skrčená ležala na dlážke, pripomenul mi 1. list Jána 4:8, kde sa píše: „Boh je láska.“ Vo svojom srdci som vedela, že ak chcem zažiť pravú lásku, potrebujem sa sústrediť na vzťah s Ním, nie na vzťah z tohto sveta.

Keďže som chcela spoznať Pánovo srdce úplne zblízka, začala som čítať Písmo. Ako sa píše v Jánovi 1:1: „… Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo.“ Začala som knihou Genesis a postupne som prečítala celú Bibliu. V nej som nenašla nič iné len Božiu lásku pre Jeho ľud a pre mňa osobne. Vedela som, že som nedokonalá, no v Žalme 139:13–16 som našla verše o tom, že On ma stvoril, pozná ma a miluje ma presne takú, aká som.

Lebo Ty si mi stvoril ľadviny, v matkinom živote Ty si ma utkal. Ďakujem Ti, že si ma úžasne divne utvoril; divné sú Tvoje skutky. A moja duša to dobre vie. Neboli skryté moje kosti pred Tebou, aj keď som utvorený v skrytosti, utkaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som bol v zárodku, všetko to bolo napísané do Tvojej knihy, všetky dni boli vopred stanovené, hoc ešte ani jeden z nich nejestvoval.

Práve táto láska ma priblížila k Božiemu srdcu.A čím viac som sa k Nemu približovala, tým jasnejšie mi Jeho svetlo odhaľovalo sebectvo, v ktorom som žila. Pán odo mňa nevzal bolesť, ale použil ju na to, aby prečistil môj život, ako oheň čistí zlato (Malachiáš 3:3)

Samota mi začala pripomínať kríž, obetovanie vlastných túžob Pánovej vôli. Ježiš nám v Matúšovi 16:24–25 hovorí: „Kto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma! Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho; ale kto by stratil život pre mňa, nájde ho.“

Až keď som objala kríž a prijala smrť vlastného ja, konečne som si uvedomila, že život nie je o mojich túžbach, ale o preukazovaní Kristovej lásky druhým. Bolesť, ktorú som prežila, mi umožnila stotožniť sa s bolesťou iných a pomáhať mnohým ženám, keď sa cítili osamelé, odmietnuté, nedostatočné a zranené stroskotanými vzťahmi.

Samota sa stala nástrojom, vďaka ktorému som mala čas organizovať stretnutia pri obede s inými ženami, ktoré potrebovali radu, začať so štúdiom Biblie, učiť sa naspamäť verše z Písma, dlho sa modlievať a čítať, čítať a čítať. Bol to luxus, aký si nemohli dovoliť ľudia s vážnou známosťou alebo v manželstve.

Pavol hovorí: „I nevydatá žena i panna starajú sa o veci Pánove, aby boli sväté telom i duchom. Vydatá však stará sa o veci sveta, ako by sa páčila mužovi.“ (1. Korintským 7:34) Dostala som úžasný dar, a to práve vtedy, keď som bola v živote najnižšie.

Toľkí kresťania zabúdajú, že Boh nás volá, aby sme sa znížili.Vyzýva nás, aby sme boli ponížení (Žalm 138:6), pokorní (List Jakuba 4:6), krotkí (Matúš 5:5). Dokonca nás vyzýva zomrieť (Rímskym 6:3–5). Nič z toho neprichádza ľahko a často si to vyžaduje bolesť. Boh nám však za to zasľúbil poznanie, milosť, dedičstvo a večný život.

Populárna kresťanská hudobná skupina Caedmon´s Call spieva pieseň s názvom „Údolia sa naplnia najskôr“ (“Valleys Fill First“). Poukazuje na skutočnosť, že keď prší, voda steká do najnižších miest a najskôr napĺňa údolia. Kristova krv bola preliata, aby prúdila k tým, ktorí trpia a zápasia s ťažkosťami. Ježiš povedal: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí!“ (Lukáš 5:31).

Ja patrím k ľuďom, ktorí vo svojom živote pocítili Jeho uzdravujúci dotyk. Hoci som z pozemského pohľadu bola osamelá, Boh nielenže zaplnil prázdnotu vo mne, no uspokojenie a pocit, že niekomu patrím, mnou dokonca preteká.

Moje zranenie trvalo asi dva roky a potom sa Boh rozhodol, že ma oslobodí. Približne v čase, keď sa moja bolesť stratila a ja som našla uspokojenie v živote bez partnera, Boh ma priviedol k človeku, za ktorého som sa nakoniec vydala.

Som šťastná s tým, čo mám a som vďačná za požehnanie, ktoré prijímam cez muža darovaného od Boha. Naozaj predstavuje všetko, po čom som túžila. Prichádzajú však aj dni, kedy mi chýba požehnanie zo samoty. Vtedy som bola nútená hľadať dôverné priateľstvo u Pána a boli to skutočne krásne dni.

Teraz sa modlím za iných v podobnej situácii, aby aj ich životy boli zmenené skrze bolesť z osamelosti. Každému osamelému srdcu, či už bez partnera alebo s ním, chcem povedať: Miluj Pána, hľadaj Jeho tvár, čítaj si Jeho Slovo a rozdávaj Jeho lásku ďalej. Zažiješ tak požehnanie zo samoty.

Sabrina Beasley © 2004, použité s povolením www.familylife.com.

Pôvodný článok nájdete na:powertochange.com