V Žalme 139 sa Dávid modlí k Bohu a hovorí: „Som bázlivo a predivne utvorený.“ (prekl. z angl.) To hovorí o starostlivosti a pozornosti, s akou nás Boh stvoril. Boh doteraz stvoril miliardy ľudských bytostí, ale nie sme masovo vyrábaní. Nie sme chrlení mechanicky. Každý z nás je individuálne ručne vytvorený a na tom, ako sme boli stvorení, je niečo napĺňajúce bázňou.

Všimol som si, že keď majú ľudia svoje prvé dieťa a držia ho v náručí po prvýkrát, cítia úžas. Toto dieťa nie je zastrašujúce a v žiadnom prípade nie je v ničom lepšie ako oni. Ale cítia úžas a bázeň, pretože si zrazu uvedomia, aké vzácne a úžasné je toto stvorenie v ich náručí.

Je na nás niečo bázlivé, a to sa vlastne nemení, aj keď vyrastieme a už nie sme takí detskí, ako sme kedysi boli. Na tom, ako nás Boh stvoril, je niečo také dômyselné a významné, že by nás táto skutočnosť mala naozaj napĺňať úžasom. Dávid pokračuje: „Oslavovať ťa budem preto, že som bázlivo a predivne utvorený.“

Ľudské telo nie je len ľudské telo. Je to mimoriadne umelecké dielo Boha, Stvoriteľa všetkého stvorenia.

Je skutočne potrebné povedať niečo o Božích jedinečných tvorivých schopnostiach v tom, ako bol každý z nás stvorený. Nemali by sme brať svoju existenciu ako samozrejmosť. Nemali by sme brať existenciu druhých ako samozrejmosť. Ľudské telo nie je len ľudské telo. Je to mimoriadne umelecké dielo Boha, Stvoriteľa všetkého stvorenia. Je to jedinečné umelecké dielo. Akokoľvek sme pokúšaní vidieť sami seba, Boh nás v skutočnosti vidí úplne inak.

V 13. kapitole Jánovho evanjelia Ježiš spája vierohodnosť kresťanskej viery s tým, do akej miery svet pozoruje jeho lásku v cirkvi. Láska, samozrejme, nie je jedinečná pre kresťanské spoločenstvá, ale tento verš naznačuje, že na druhu lásky, ktorý stelesňujú Ježišovi učeníci, by malo byť niečo jedinečne presvedčivé. Naše priateľstvo robí realitu evanjelia pre okolitý svet neprehliadnuteľnou.

Láska ako stĺp a opora

Vidíme to aj v iných častiach Písma: 1. Timotejovi 3:15 jasne hovorí, že cirkev nie je len centrom šíriacim pravdu, ale duchovnou rodinou. Keď Pavol vysvetľuje, prečo napísal svoj prvý list Timotejovi, uvádza túto teologicky koncentrovanú definíciu cirkvi: „aby si vedel, ak budem meškať, ako sa treba správať v Božom dome, ktorým je Cirkev živého Boha, stĺp a opora pravdy.“

Keďže cirkev je Božím domom, očakávame, že vzťahy budú základným rozmerom nášho spoločného života. Pretože je to cirkev živého Boha, očakávame, že rodinná dynamika tohto spoločenstva bude oživovaná samotným Bohom. Je to dôležité vzhľadom na ďalšiu definíciu cirkvi v týchto veršoch. Je to stĺp a opora pravdy.

Stĺpy aj oporné piliere sú nosnými konštrukciami veľkých budov. Na nedávnej dovolenke som navštívil katedrálu v Palme na španielskom ostrove Mallorca. Je to jedna z najväčších gotických katedrál na svete a má nádherné stĺpy a oporné piliére. Sú nevyhnutné pre budovu tejto veľkosti a rozmerov, ale nie sú len funkčné — sú ozdobné. Sú súčasťou krásy budovy, ktorú podopierajú. Cirkev má byť rovnaká pre Božiu pravdu.

Cirkev podporuje pravdu tým, že ju stelesňuje. Život cirkvi má robiť evanjelium vierohodným a cirkev nebude účinným sprostredkovateľom pravdy, ak nebude účinným spoločenstvom.

Priateľstvo ako apologetika

Čo ukáže prítomnosť samotného neba uprostred Božieho ľudu? Čo ukáže, že Boh je živý a zdravý a priamo tu? Je to naša vzájomná láska. Nie je to vedľajšia myšlienka, akoby to, na čom skutočne záleží, boli iné veci a naša vzájomná láska bola čerešničkou na torte. Nie, kvalita nášho vzťahového života má byť apológiou pre svet okolo nás. Ako raz napísal Francis Schaeffer: „Ježiš dáva svetu povolenie posudzovať, či sme praví kresťanskí učeníci, na základe toho, či sa navzájom milujeme.“

Ako to teda funguje? Prečo je naša vzájomná láska taká rozhodujúca pre náš misijný úspech? Dovoľte mi navrhnúť dva dôvody.

1. Evanjeliová láska vytvára bezpečie.

Žijeme vo svete plnom obvinení. Je tu neustále prítomný strach z toho, že nás zrušia. Nesprávny názor — alebo aj správny názor vyjadrený nesprávne — môže ľudí dostať do katastrofálnych problémov: prísť o prácu a byť odpísaný okolím.

Život cirkvi je voči tomu otvorenou výzvou. Kresťanov má vždy najviac zaujímať náš vlastný hriech, a nie hriech niekoho iného. Podobne ako Pavol, aj veriaci môžu o sebe premýšľať ako o „prvý“ zo všetkých hriešnikov (1. Tim 1:15). To vytvára kultúru, v ktorej sú ľudia menej šokovaní hriechmi iných. V nej hriech nebude ospravedlňovaný, ale kultúra milosti bude znamenať, že sa nebudeme sústrediť na smietku v oku niekoho iného (Mt 7:3–5).

Evanjelium navyše podporuje postoj, vďaka ktorému sme schopní odlišovať sa od spôsobu, akým ľudia žijú alebo myslia, bez toho, aby sme ich od seba odstrkovali. Ježiš bol „priateľom hriešnikov“: dokázal jesť s ľuďmi, pričom ich nepotvrdzoval, a dokázal nesúhlasiť s inými bez toho, aby ich odmietal. Tieto rozdiely v našej dnešnej kultúre takmer neexistujú.

2. Evanjeliová láska sa vyznačuje rozmanitosťou.

Je to jedna z veľkých tém listu Efezanom a najvýstižnejšie ju vyjadrujú tieto slová: „Boh chce, aby sa teraz kniežatstvám a mocnostiam v nebesiach skrze Cirkev ohlasovala mnohotvárna múdrosť Boha“ (Ef 3:10).

Pavol odhaľuje, ako evanjelium prinieslo zmierenie cez najhlbšiu zlomovú líniu v spoločnosti, čím sa Židia aj pohania stali členmi nového ľudstva. Jedným z cieľov je ukázať Božiu „mnohotvárnu múdrosť“ v nebesiach. Cirkev sa stáva prekvapujúcou ukážkou toho, ako Boh dokáže spojiť to, čo je inak nezmieriteľne rozdelené. Láska, ktorú Ježiš vyzýva svoj ľud, aby si navzájom preukazoval, presahuje rôzne etnické, politické, kultúrne a ekonomické zázemie. Svet, ktorý sleduje, ako sa takáto rôznorodosť spája v mene Krista, zistí, že sa jeho skepsa rúca.

Mnohé úlohy, ktoré stoja pred cirkvou, sú naliehavé a nevyhnutné — brániť racionalitu a dobro viery pred útokmi, učiť sa vyjadrovať evanjelium v rôznych subkultúrach, starať sa o chudobných a núdznych v spoločnosti, prinášať evanjelium do nezasiahnutých skupín a regiónov sveta. Nič však nemôže byť naliehavejšie a podstatnejšie ako dbať na to, čo hovorí Ježiš v Jánovi 13:35. Argumenty môžu zmeniť názory, ale krása Kristovej lásky, ktorá sa prejavuje medzi nami, dokáže otočiť hlavy ľudí viac, než čokoľvek iné.

Sam Allberry. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK

Kedysi som sa podieľal na vysokoškolskej službe na Oxfordskej univerzite a spomínam si, že na začiatku nového akademického roka sa na Facebooku objavila skupina s názvom Dostal som sa na Oxford omylom: Môžem už ísť domov, prosím?“ Takmer okamžite mala niekoľko stoviek členov. Pre niektorých by to bol tak trochu vtip. Mnohí študenti, s ktorými som sa rozprával, to však mysleli vážne. Cítili sa hlboko mimo svojich schopností.

Existencia takejto skupiny však bola aj útechou. Ak sa toľko iných cíti ako podvodníci, potom si uvedomíte, že nie ste sami, a pomaly sa začnete cítiť ako menší podvodník. Tento syndróm čiastočne funguje tak, že predpokladáte, že všetci ostatní zapadajú v pohode a len vy máte problém.

Pre kresťanov je ľahké zažiť istú formu syndrómu podvodníka. Keď sa pozeráme na ostatných ľudí v kostole, môže sa nám zdať, že sem všetci patria. Majú kresťanský život zvládnutý. Vedia, čo robia. Ale pre nás samotných je to iný príbeh. Možno sme kresťanmi už roky, ale stále máme pocit, že sa to ešte poriadne neujalo. Chceme byť skutočnými kresťanmi, ale rozmýšľame, či nimi niekedy budeme. Zdá sa, že to pre nás nie je prirodzené; ešte sme ďaleko od toho, aby sme na to všetko prišli.

Duchovní podvodníci?

Najintenzívnejšie to môžeme pociťovať pri svätosti. Vieme, že nám to je prikázané. Určite chceme žiť spôsobom, ktorý je hodný evanjelia. Chceme sa zmeniť, aby sme sa viac podobali Ježišovi. Napriek tomu nám to môže pripadať také cudzie. Dokonca aj slovo „svätý“ znie cudzorodo. Zdá sa, že naše štandardné nastavenia nás vedú opačným smerom. Nech je svätosť čokoľvek, ja to nie som.

Je to ako snažiť sa hovoriť neznámym jazykom alebo si skúšať šaty, ktoré nám celkom nesedia. Kladieme si otázku, či má zmysel vytrvať. Prečo sa snažiť byť niekým, kým zjavne nie sme? A tak keď sme v blízkosti iných veriacich, ktorí, ako sa zdá, žijú kresťanský život približne úspešne, cítime sa ako čudáci. Ako podvodník.

Je to pochopiteľný pocit. Musíme si však uvedomiť dve veci: (1) oveľa viac ľudí sa cíti rovnako a (2) porovnávame to, čo sa deje vo vnútri nášho života, s tým, čo sa deje navonok v ich živote, čo je sotva férový boj. Je to rozdiel medzi sedením v prvej rade v kine a snahou počúvať zvonku s hlavou pritisnutou k stene. Naše vlastné srdcia máme na očiach 24 hodín denne vo vysokom rozlíšení. Nikoho iného. Takže keď sme v pokušení pozerať sa na iných veriacich a čudovať sa, ako sa zdá, že kresťanský život zvládajú tak ľahko, musíme mať na pamäti, že ostatní sa pravdepodobne pozerajú na nás rovnako.

Premýšľajte o hriechu

Aj keď sa môže zdať prirodzené, že si myslíme, že sme podvodníci, v skutočnosti je to úplne nepravdivé. Biblia je, samozrejme, hlboko realistická, pokiaľ ide o neustálu prítomnosť hriešnych sklonov v našom živote. Ešte sme sa nezbavili svojej hriešnej prirodzenosti. Apoštol Ján nám ukazuje, že myslieť si opak je vážny omyl: „Ak hovoríme, že sme bez hriechu, klameme sami seba a nieto v nás pravdy. . . . Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme klamárom a jeho slovo nie je v nás“ (1. Jn 1:8, 10).

Nemôžeme poprieť realitu hriechu v našom živote. Tvrdiť, že sme nezhrešili alebo že hriech nie je v našej prirodzenosti v nijakej podobe, znamená klamať samých seba a zároveň nazývať Boha klamárom. Základom zdravého kresťanstva je zmieriť sa s naším hriechom. Dokonca ani tí najzrelší a „najpokročilejší“ učeníci s hriechom neskončili. V tomto živote náš hriech nikdy nebude úplne minulosťou. Vždy s ním budeme musieť počítať.

To však nie je všetko, čo sa dá k tejto téme povedať. Ak je jednou chybou tvrdiť, že naša viera v Krista znamená, že sme s hriechom fakticky skoncovali, ďalšou je nepochopiť, aké radikálne odlišné sú veci teraz, keď je Ježiš v našom živote.

Kto som?

Je ľahké predstaviť si kresťanský život ako scénu z klasického akčného filmu Dobyvatelia stratenej archy, kde sa Indiana Jonesovi podarí vyskočiť na bok nacistického nákladného auta, vliezť bočnými dverami, vyhodiť na cestu vystrašeného spolujazdca a potom zápasiť s vodičom v snahe získať kontrolu nad nákladným autom. Počas ich boja sa nákladné auto nakláňa z jednej strany na druhú.

Je to bežná scéna v akčných filmoch — hrdina a zloduch bojujú o kontrolu nad vozidlom/lietadlom/vesmírnou loďou v kľúčovom momente príbehu. A veľmi sa to podobá tomu, čo sa odohráva v našom vnútri ako kresťanov. Kristus prišiel k nám a teraz bojuje s našou hriešnou prirodzenosťou. V našich horších dňoch sa pýtame, či zvíťazí.

Ale úžasnou správou evanjelia je, že môj vzťah k hriechu sa teraz radikálne zmenil. Áno, hriech stále kope v mojom srdci, ale teraz mám k nemu iný vzťah. Dôvod? To, kým som, je zásadne iné: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. A život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miloval a vydal seba samého za mňa“ (Ga 2:20).

Je pravda, že v našom vnútri prebieha boj — boj medzi tým, čo Pavol nazýva túžbami tela a túžbami Ducha (Ga 5:17). Nesmieme však prehliadnuť širšiu myšlienku, ktorú Pavol vyjadril: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“

Tým sa dostávame k jadru niečoho, čo je ústredným bodom biblického učenia o tom, čo znamená byť kresťanom. Naše spojenie s Kristom neznamená len to, že sa s nami stotožňuje (hoci je to úžasné). Znamená to aj to, že sa s ním stotožňujeme my — spôsobom, ktorý „všetko mení“. Naše spojenie znamená, že sa s ním stotožňujeme v jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Zomreli sme s ním a máme v ňom nový život. Oboje je základom pre pochopenie toho, ako a prečo nás poznanie Ježiša skutočne premieňa.

Sam Allberry. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK

Sú však aj situácie, keď je asymetria krásna. Ľudské tváre nie sú symetrické, a hoci sa to môže zdať ako nedokonalosť, nie je to tak. Ak by ste dokázali vytvoriť z jednej polovice tváre zrkadlový obraz druhej, vyzerala by symetricky, ale nevyzerala by správne. Vyzeralo by to úhľadne, ale spôsobom, ktorý vám ukazuje, že tváre nemajú vyzerať úhľadne. Sú príliš osobné. Symetria nefunguje. Asymetria vašej tváre je jednou z vecí, ktoré ju robia takou úžasnou a osobitou.

Božia asymetria

Aj v Bohu je istá asymetria. A rovnako ako tá naša, aj ona má svoju osobitú krásu.

Dlhé roky som predpokladal, že Božia láska a jeho hnev sú rovnocenné a paralelné prejavy toho, kým Boh je. Veď Boh je láska (1. J 4:8) a Boh je svetlo (1. J 1:5), a tak som predpokladal, že každý z nich je zdrojom buď Božej spásy, alebo Božieho súdu. Mohol by som dokonca nakresliť tabuľku, ktorá by vedľa seba zoradila Božiu lásku a Boží hnev s biblickými príkladmi a veršami pre obe z nich. Vyzeralo by to úhľadne a prehľadne a presne takú teológiu mám inštinktívne rád.

Ale hoci sú Božia láska aj hnev nepopierateľnými a nevyhnutnými črtami jeho konania s nami, nie sú symetrické. Nevyplývajú z tej istej centrálnej časti Božej bytosti s rovnakou silou. Obe zložky Božieho pôsobenia nie sú paralelné.

Žalospevy nám poskytujú znamenitú a bolestivú úvahu o Božom súde, ktorý zničil starozákonný izraelský národ. Sú hlboko citlivé a zároveň dôkladne štruktúrované, majú podobu dlhých básni.

V ich strede, uprostred prostrednej kapitoly, nachádzame slová potvrdenia a nádeje. Nádej sa tak stáva jadrom celej knihy, nie však jej poslednou poznámkou — v záverečných pasážach sa vracia k ďalším prejavom náreku. Žalospevy nám teda neposkytujú prechod od náreku k nádeji, ale skôr nádej uprostred (doslova) náreku, alebo ako hovorí Nový zákon, radosť v našom utrpení (R 5:3).

Milosrdný a láskavý

V čom spočíva táto nádej? Je to nádej, že tento súd nebude mať pre Boží ľud posledné slovo:

„Lebo Pán nezavrhne naveky; ak aj zarmúti, zmiluje sa vo svojej nesmiernej láske.“ (Žalosp 3:31–32)

Na čom je založená táto nádej? Na asymetrii Boha:

„Lebo nerád trápi a zarmucuje synov ľudských.“ (Žalosp 3:33)

Autor si aj naďalej neochvejne uvedomuje bolesť z odsúdenia. Boh zavrhuje, Boh spôsobuje zármutok, Boh trápi. Autor o tom nepochybuje.

Ale hoci je takýto súd nepopierateľný, nie je to to najhlbšie, čo sa skrýva v Božích zámeroch pre jeho ľud. Boží súd nebude trvať večne (Žalosp 3:31); Boh sa ešte zľutuje (Žalosp 3:32). A čo je najpodstatnejšie, nie je to to, o čo Bohu ide (Žalosp 3:33). Nie je to „z jeho srdca.“ Boh to robí. Chce to urobiť. Ale nie je to to, čo mu v konečnom dôsledku leží na srdci.

To, čo je pre Boha kľúčové, je jeho súcit a vernosť. Jeho súd je skutočný, ale nie je základom. Jeho láska a hnev nie sú symetrické, ako to jasne ukazujú Božie vlastné slová o ňom samom, slová také zásadné, že znejú a opakujú sa v celom zvyšku Starého zákona:

„I prešiel Hospodin popred neho a volal: Hospodin, Hospodin, Boh milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti.“ (2. M 34:6)

Toto je transparent, ktorý visí nad všetkým, čo nám Boh o sebe ukazuje. Vidíme to opakovane v celom Starom zákone. Je to najčastejšie opakovaný verš v celej Biblii. O Bohu platí veľa vecí. Všetky sú krásne. Nie všetky sú však zásadné. Táto však áno.

Boží pripnutý tweet

Boh je pomalý v hneve. Nie je urážlivý a výbušný. Nie je násilný. Takto to vyjadril Ray Ortlund: „Boh s nami nechce zaobchádzať veľmi tvrdo. K tomu by sme ho museli dohnať my.“ Namiesto toho: „Jeho spontánne srdce nás chce milovať.“

Boh nie je pomalý v láske, ale v hneve. Je to jeho láska, ktorá má naštartovaný motor — vždy pripravená vyraziť v čo najkratšom čase. Na rozdiel od toho, hnev sa v ňom musí nahromadiť. Tieto dve veci nezaberajú v jeho náklonnosti rovnaké miesto. Láska prekvitá tam, kde hnev nie. Je to láska, ktorou disponuje v bezhraničnej miere, nie hnev.

Toto je Boží pripnutý tweet. Všetko ostatné treba čítať v jeho svetle. Tvorí kontext a rámec pre všetko ostatné, čo nám Boh o sebe odhalí. Túto vernú, vytrvalú, zmluvnú lásku nachádzame v najhlbšom jadre Božej bytosti. Nič nevyjadruje lepšie to, kým je.

Boží hnev je skutočný, ale nie je hlavný. Láska a hnev nie sú dokonale vyvážené na nejakom božskom opornom bode: Boh sa silne a jednoznačne opiera o jedno viac ako o druhé. Je to jeho láska, ktorá vychádza zo srdca, a v tom spočíva úžasná správa a veľká útecha pre jeho ľud.

SAM ALLBERRY  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Rýchlo poznamenal, že tieto pocity sa zmenia hneď, ako sa začne bohoslužba, a on začne pociťovať výhody plynúce z toho, že je uprostred Božieho ľudu. Ale nie je v tom sám. Mnohí z nás môžu úprimne povedať, že v živote už neraz pocítili isté zaváhanie, keď mali ísť do kostola. V takých chvíľach či obdobiach netreba veľa, aby sme nešli. Zopár snehových vločiek na ceste; to najmenšie šteklenie v hrdle; vynárajúci sa posledný termín odovzdania práce v pondelok.

Faktom zostáva, že často nemusíme hľadať dôvody, pre ktoré by sme vynechali návštevu kostola; musíme hľadať dôvody, prečo ísť. Sám Boh nám dáva dva v Liste Židom 10:

„Venujme pozornosť jeden druhému, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme naše zhromaždenie, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým väčšmi, čím väčšmi vidíte, že sa blíži Kristov deň.“ (Žid 10:24–25, ekum. preklad)

Zvyk vynechávať zhromaždenie nie je novinkou. Už pred dvoma tisíckami rokov sa ľudia snažili zbaviť nepohodlia zmluvného spoločenstva. Ak mali ľudia dávno pred nami za veľmi odlišných okolností rovnaký sklon, potom ide naozaj o problém týkajúci sa človeka, nielen súčasnej doby. Lebo odkedy sa kresťania schádzajú, vždy sú v pokušení už zo zvyku vynechávať zhromaždenie.

„Niektorí z nás nechodia do kostola preto, lebo sme hlboko presvedčení, že nás tam nepotrebujú.“

Ako Boh povzbudzuje

To, čo nás v Liste Židom 10:24–25 možno prekvapí, je alternatíva chodenia do kostola: „Neopúšťajme naše zhromaždenie… ale sa povzbudzujme.“ Schádzať sa k uctievaniu je pre každého kresťana životne dôležité, lebo ide o nenahraditeľný spôsob, akým nás Boh povzbudzuje v našej viere. Rozmýšľajte o tom. Boh nás zámerne stvoril tak, aby sme potrebovali iných kresťanov, ktorí nám budú pomáhať neustávať na ceste viery. A zámerne stvoril ich tak, aby potrebovali naše povzbudenie. Vynechávanie zhromaždenia teda ochudobňuje dvoma spôsobmi: vás o ich povzbudenie a ich o vaše. Váš zbor potrebuje, aby ste tu boli preňho, a vy potrebujete, aby tu bol váš zbor pre vás.

To nás priamo vedie k dvom najbežnejších príčinám, kvôli ktorým sa u nás môže vyvinúť zvyk nestretávania sa s inými — pýche a znechuteniu.

Pýcha

Leží pred tebou zvyšok tvojho života. Chceš ho stráviť tak, že budeš rásť v Kristovi a budeš pre Neho užitočný? Boh sám hovorí, že na to potrebuješ, aby iní investovali do teba, a aby si ty investoval do životov iných ľudí. Takto Boh naplánoval spôsob, ktorým bude jeho ľud prekvitať.

Vonku za dverami miestneho zboru nám bude chýbať povzbudenie, ktoré má Boh pre nás (a nám sa tiež nebude dariť pomáhať iným, aby rástli vo viere). Myslieť si, že svoj kresťanský život zvládneme, je preto povýšenecké — zaobídem sa bez povzbudenia, ktoré mi chce Boh poskytovať prostredníctvom miestneho zboru. Naša pýcha hovorí, že ich nepotrebujeme.

Pre apoštola Pavla nebol tento spôsob zmýšľania žiadnou novinkou. Rôznych členov cirkvi prirovnal k rôznym údom tela. V ktoromkoľvek zoskupení ľudí sa budú nachádzať takí, ktorí po iných túžia menej.

„Veď oko nemôže povedať ruke: Nepotrebujem ťa! alebo hlava zas nohám: Nepotrebujem vás!“ (1. K 12:21)

Bez toho, aby boli spojené so živým telom, oko nemôže vidieť ani hlava fungovať. Ich užitočnosť v živote je možno výrazná, ale nemali by sme z toho vyvodiť, že sú sebestačné. To isté platí o veriacich ľuďoch. Niekto sa možno cíti ako obdoba oka či dokonca hlavy — bezpodmienečne potrebný pre iných kresťanov a istým spôsobom im dokonca nadradený. Ale dôjsť k názoru, že oni ten zbor nepotrebujú, že ich vlastné duchovné zdravie je nezávislé od podpory a investícií iných veriacich, je rovnako pochabé, ako si myslieť, že osamelá očná guľa bude schopná niečo „vidieť“.

„Si rovnako neodlučiteľnou súčasťou tela cirkvi než ktokoľvek iný. Boh nevytvára nadbytočných kresťanov.“

Znechutenie

Ale niektorí z nás nechodia do kostola preto, lebo sme hlboko presvedčení, že nás tam nepotrebujú. Cítime sa neužitoční, a sme si istí, že nemáme čím prispieť. Nie sme ako tá hlava či to oko v Pavlovej analógii. Sme skôr ako tie menej dôležité údy, ku ktorým sa prirovnávajú. Pavol rozumie aj tomuto:

„Keby noha povedala: Pretože nie som oko, nie som z tela — či zato nie je z tela?“ (1. K 12:15)

Tvoja noha bude mať naozaj problém robiť to, čo robia tvoje ruky, písať emaily, nosiť potraviny, jesť, hrať na klavíri. Ale to neznamená, že tvoja noha je nepotrebná pre užitočné fungovanie tvojho tela. Ruka je len za normálnych okolností schopná robiť to, čo robí, lebo noha premiestni telo tam, kde potrebuje. Akokoľvek menší sa možno cítiš byť v porovnaní s druhými, Písmo zdôrazňuje: si rovnako neodlučiteľnou súčasťou tela cirkvi než ktokoľvek iný. Boh nevytvára nadbytočných kresťanov.

Vráťme sa k veršom z Listu Židom. Ten úryvok nám hovorí, aby „sme sa [navzájom] povzbudzovali,“ nie aby „nás povzbudzovali tí, čo sú duchovne dostatočne vyspelí.“ Všetci z nás môžu v tomto ohľade prispieť, nech sme vo viere akokoľvek starí či mladí a nech je akékoľvek naše obdarovanie a nadanie. Druhí ťa naozaj potrebujú. Tvoja prítomnosť môže niečo zmeniť. Nie si nahraditeľný, a už samotný fakt, že sa tak možno cítiš, môže byť jedným zo spôsobov, ako sa pre niekoho s rovnakým pocitom staneš útechou.

Dva spôsoby, ako sa modliť

Takže, tu sú dva spôsoby, ako sa modliť, keď máš namierené do zboru, bez ohľadu na to, ako ľahostajne či dokonca nervózne sa možno budeš najbližšie cítiť.

Po prvé, modli sa, aby sa aspoň jedna vec stala pre teba výrazným povzbudením. Buď prístupný druhým, aby ťa mohli povzbudiť. Hľadaj povzbudenie. Môže to byť verš niektorej z piesní, ktorú budeš spievať. Môže to byť modlitba, ktorú sa bude niekto modliť, či myšlienka v kázni. Môže to byť niečo, čo ti povie niekto predtým, ako sa bohoslužba začne alebo potom, ako sa skončí. Pros o to Boha. On má v úmysle ťa povzbudiť.

Po druhé, modli sa, aby si sa ty stal výrazným povzbudením pre aspoň jedného človeka. Možno to bude niečo, čo mu povieš. Možno to bude jednoducho fakt, že ťa tam vidí, ako verne prichádzaš dokonca aj vtedy, keď na to nemáš celkom chuť. Zostaň tam dovtedy, kým nebudeš mať za sebou jeden zmysluplný rozhovor. Ja som hanblivý — nerád sa po bohoslužbe presúvam do preplnenej kaviarne bez toho, aby som vedel, s kým sa tam budem rozprávať. Ale veľmi rád zostávam sedieť na lavici a rozprávam sa s hocikým, kto je nablízku.

Boh nás zámerne stvoril tak, aby sme sa vzájomne povzbudzovali tým, že sa pravidelne schádzame ako jeho ľud. Usilovať sa o to znamená ísť v priamom súlade s tým, čo chce Boh pre nás robiť. Toto sú modlitby, ktoré Boh zamýšľa vypočuť. Dôveruj mu, keď budeš znova vchádzať do kostola.

SAM ALLBERRY  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Keď sa ho neskôr pýtali, ako sa počas tejto historickej chvíle cítil, priznal, že bol vydesený. Kráľovná mala na rukách starodávne biele rukavičky. Jeho ruky boli špinavé zo zápasu od blata a takto mal potriasť rukou kráľovnej. Preto si počas toho, ako vychádzal na štadión, zúfalo utieral ruky, aby boli aspoň o trochu čistejšie.

Každý z nás vie, aké je byť špinavý. Ale samozrejme existuje viacero spôsobov ako. Zúfalo špinaví sa môžeme cítiť aj z vnútra.

Aký je pocit hanby?

Marek nám vo svojom evanjeliu predstavuje človeka, ktorý veľmi dobre vedel, čo znamená cítiť sa špinavý. V Marekovi 1:40–45 sa Ježiš stretáva s malomocným mužom, ktorý bol v dôsledku toho, ako vyzerala jeho pokožka, podľa Starého zákona považovaný za obradne nečistého. Malomocenstvo bolo obzvlášť krutým stavom. Bolo považované za nevyliečiteľné a vysoko nákazlivé ochorenie. Tí, ktorí ochoreli na malomocenstvo, zažívali fyzické ťažkosti a sociálnu izoláciu kvôli niečomu, za čo sami nemohli. Hľadelo sa na nich ako na duchovnú, a taktiež fyzickú nákazu.

Možno sa tak cítiš aj ty: ako toxická, rádioaktívna nákaza.

„Na kríži na seba Ježiš vzal všetku moju (a tvoju) špinu.“

Môžeme sa takto cítiť kvôli niečomu, čo sme urobili. V diele Macbeth od Shakespeara bola Lady Macbeth komplicom pri vražde Kráľa Duncana a bolo to pre ňu tak ťažké bremeno, že čítame, ako sa v spánku snažila zmyť si špinu z rúk. Pýta sa: „Čo tieto ruky nebudú nikdy čisté?“ Ukázalo sa, že Shakespeare mal úžasný pohľad na to, ako sa správal človek, ktorého obviňovalo vlastné svedomie.

Hanba zo znásilnenia

Avšak nie sú to len naše skutky, ktoré v nás môžu zanechať pocity nečistoty. Možno si zažil, aká veľká môže byť ľudská zloba, a vyvolalo to v tebe hlboký pocit špiny. Jedna obeť sexuálneho zneužitia vysvetlila, prečo o tom roky nikomu nepovedala:

Nikomu som to nepovedala. V mojej mysli to nebol len príklad mužskej agresivity voči žene, ktorú využil k tomu, aby ju mohol zneužiť. V mojej mysli to bol príklad toho, ako nechcená som bola. Bolo to pre mňa dôkazom toho, že som nebola dievčaťom, ktoré by niekto vzal na párty, alebo dievčaťom, ktoré by niekto chcel spoznať. Bola som dievčaťom, ktoré niekto vzal na opustené parkovisko a chcel donútiť k sexu. Keby som to vtedy niekomu povedala, neukazovalo by to to, čo ten človek urobil; ukazovalo by to len to, že som si zaslúžila taký spôsob zaobchádzania.

V jej mysli toto zneužitie nespôsobilo pocity hovoriace o tom, aký špinavý a nečistý je muž, ktorý ju zneužil. Zanechalo to v nej pocity, že sa sama cítila špinavá.

„Mohol by si ma očistiť“

Potrebujeme sa pozorne pozrieť na toto stretnutie malomocného muža a Ježiša, ktoré opisuje Marek.

„Tu prišiel k nemu malomocný, ktorý ho na kolenách prosil: Keby si chcel, mohol by si ma očistiť“ (Mk 1:40).

Znovu opakujem, že pokiaľ vieme, jeho malomocenstvo nebolo dôsledkom nejakého hriechu, ktorý spáchal, ale podľa Zákona sa nesmel k nikomu priblížiť. Avšak, tento muž vedel, že Ježiš mal výnimočnú moc. Moc, ktorá ho mohla uzdraviť a očistiť. „Keby si chcel,“ poukazuje na to, že vedel, že nemal žiadne právo na to, aby bol uzdravený. Nepredpokladal, že by si to zaslúžil.

Ježiš je hlboko pohnutý biednym stavom tohto muža. Nie je mu ľahostajný. Ježiš sa od neho nedištancuje. Súcití s týmto mužom. Ježiš sa ho dotýka. Toto je zrejme prvýkrát, čo sa ho v posledných rokoch niekto vôbec dotkol.

„Vždy je v Ježišovi viac čistoty ako špiny v nás.“

Toto je to, čo Ježiš robí s nečistotou tých, ktorí k nemu prídu, tak ako to urobil tento malomocný muž. Namiesto toho, aby sa od nás so znechutením odtiahol, približuje sa k nám a dotýka sa nás. Pohybuje sa smerom k nám, nie od nás. „Zľutoval sa nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: Chcem, buď čistý“ (Mk 1:41). Ježiš je ochotný. On chce. A efekt je okamžitý a dramatický. „Hneď odišlo od neho malomocenstvo a bol očistený“ (Mk 1:42).

Viac milosti v Kristovi

Malomocní boli izolovaní od ľudí, pretože boli považovaní za nebezpečných a nákazlivých. Pokiaľ však ide o Ježiša, to malomocenstvo bolo v ohrození.

Ježišova čistota je ďaleko silnejšou nákazou ako akákoľvek špina a nečistota, ktorú by sme pred Neho priniesli. Vždy je v Ježišovi viac čistoty, ako špiny v nás. Viac milosti v Ňom ako priestupkov v nás. Viac odpustenia v Ňom ako hriechu v nás. To najhoršie v nás nemôže súťažiť s tým najlepším, čo je v Kristovi. Nemôžeme ho pošpiniť. On nás môže jedine očistiť. Akokoľvek hlboko zasahuje naša špina, Jeho svätosť zasahuje hlbšie. Nikdy ju nevyčerpáme.

Nezdá sa mi, že by toto bolo niečo, čomu sa ľahko verí. Myslím si, že musím byť výnimkou — že moja toxicita je už jednoducho príliš veľká pre Ježiša, aby ju obsiahol. Niekedy sa takého zmýšľanie môže zdať ako sebapodceňovanie. Ľudia si to mýlia s pokorou. Vlastne je to len ďalšia forma pýchy. Som tak dôležitý, že dokonca ani Ježiš sa nemôže o mňa uchádzať. Preto potrebujem veriť tomu, čo čítam v Markovom evanjeliu.

Každý náš hriech, všetka naša vina

Potom, ako bol tento muž uzdravený, mu Ježiš veľmi výrazne zakázal, aby o tom, čo sa stalo, komukoľvek povedal (okrem kňaza, aby mohol byť prehlásený za obradne čistého a znovu sa začleniť do spoločnosti). Ježiš nebol pripravený na to, aby to vyšlo na verejnosť. No aj tak tento muž urobil presný opak, a tieto správy sa veľmi rýchlo rozšírili všade naokolo. A výsledok?

Odišiel a začal o tom otvorene hovoriť a šíriť správy, takže „Ježiš ani nemohol verejne vojsť do mesta, ale býval von na pustých miestach a odvšadiaľ k nemu prichádzali ľudia.“ (Mk 1:45)

Títo dvaja si vymenili miesta. Predtým malomocný muž nemohol vojsť do mesta a musel žiť na pustatine. Teraz je späť v komunite ľudí a Ježiš je nútený odísť na pusté miesta. Outsider a človek žijúci v spoločnosti si vymenili svoje roly. V určitom slova zmysle bol Ježiš týmto človekom nakazený. A to je kľúčové pre nás všetkých.

Kristus zobral našu hanbu

Ako môžem vedieť, či sa v Kristovi skutočne očisťujem od všetkých mojich hriechov a mojej viny? Pretože na kríži na seba Ježiš vzal všetku moju (a tvoju) špinu. Každý hriech, každú ranu, každú zlomenosť a hanbu.

Ježiš prežil absolútne odvrhnutie — nielen od ľudí, ale taktiež od svojho Otca (Mk 15:34). Na Neho bola zvalená moja špina, aby som ja mohol byť čistý. On bol vyhnaný, aby som ja mohol byť privítaný. To ale neznamená, že sa nikdy nebudem cítiť špinavý. Stále prebiehajú útoky od žalobcu. Satan bude satanom. Ale ja viem, na koho mám pozerať v boji proti hriechu a hanbe.

Bobby Moore si musel neefektívne utierať svoje ruky do šortiek, ale Kristus nás celých očistil od všetkého, čo nás najviac špinilo.

Sam Allberry  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

„To, že sa staneme kresťanmi, ešte neznamená, že sme teraz chránení pred hroznými vecami, ktoré sa stávajú.“

Pavol nehovorí, že sa nám v kresťanskom živote nepostaví do cesty nič zlé; on hovorí, že Boh môže vziať všetko, čo nám príde do cesty, a spôsobiť, aby nám to slúžilo na naše dobro. Nie je zodpovedný za zlo, ale dokonca ani zlo a utrpenie nemôžu uniknúť pred jeho dokonalými zámermi, ktoré má s nami.

Všetky veci v roku 2020

Dostali sme tento verš, pretože sa stane presne tým, čo potrebujeme počuť. Pavol už načrtol základný charakter kresťanského života — teraz utrpenia, potom sláva (R 8:17) –, charakter odvodený od služby samotného Krista. Vo svete plnom bolestivého čakania je pre nás tento verš nenahraditeľným zdrojom, ktorý si môžeme vziať do tohto nového roka. Budeme potrebovať vedieť, že Boh je schopný vziať všetko, čo sa nám prihodí, a použiť to pre naše najvyššie dobro.

„Všetky veci“ znamená všetko, čo sa nám prihodí vrátane tých celkom najhorších vecí, ktoré sa môžu stať. Dokonca ani tieto veci nie sú mimo Božieho láskyplného zámeru s naším životom. V Starom zákone sa mohol Jozef obzrieť za tým nevýslovným zlom, ktoré mu spôsobili jeho bratia a povedať: „Vy ste, pravda, zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to obrátil na dobré“ (1. M 50:20). Obavy nám vravia, že oni mali zlé úmysly — že sa to stalo vtedy, keď Boh nedával pozor. Viera nás uisťuje, že Boh má dobré úmysly.

To, že „všetko slúži na dobré“, sa najjasnejšie ukazuje na Ježišovej smrti (Sk 4:27–28). Bola to tá najhoršia vec, aká sa mohla na zemi stať. Ale Boh dokázal spôsobiť, aby z nej vzišlo nesmierne a večné dobro.

Dobro, ktorému budú slúžiť všetky veci

Čo to teda v praxi znamená? Akýkoľvek rok máš za sebou, Boh nemohol byť k tebe lepší, ako bol. Možno bol minulý rok pre teba veľmi bolestivý (pre mňa bol jedným z najťažších, aké som zažil). Možno je to tak. Ale toto nám hovorí Božie Slovo o tomto minulom roku. Nebude to platiť menej o roku, ktorý príde. O tomto budúcom roku bude platiť, že jeden okamih za druhým bude Boh meniť, aby veci poslúžili pre tvoje najvyššie dobro.

„O tomto budúcom roku bude platiť, že jeden okamih za druhým bude Boh meniť, aby veci poslúžili pre tvoje najvyššie dobro.“

Azda s vedomím, že pre niektorých z nás bude ťažké tomu veriť, Pavol ukazuje, ako túto pravdu podporuje nasledujúci verš: „Lebo ktorých (Boh) vopred poznal, tých aj predurčil na podobu obrazu svojho Syna, aby On bol prvorodený medzi mnohými bratmi“ (R 8:29).

Toto je dobro, ktorému všetky veci v tvojom živote slúžia — že sa staneš podobný Ježišovi. Máme problém vidieť Božiu dobrotu, pretože máme problém pochopiť, ako vyzerá najvyššie dobro. Náš pohľad na to, čo je dobré, sa tak veľmi vzďaľuje od Božieho. Verše, ako je tento, nám pripomínajú, že Boh vie oveľa, oveľa viac o tom, čo je pre nás absolútne najlepšie, než to vieme my. Boh nepoužíva všetky veci na to, aby tento život prekypoval finančným bohatstvom, dobrým zdravím či obľúbenosťou u ľudí. Boh používa všetky veci na to, aby sme sa čoraz viac podobali na Jeho Syna.

Niet sa o čo strachovať

Ako kresťania sme tí, ktorí milujú Boha a ktorí boli povolaní podľa jeho rady. Nie je to tak, že my sme ako prví milovali Boha, a On na to odpovedal tým, že nás povolal, aby nás požehnal; je to presne naopak. Božie povolanie spôsobilo, že sme Ho spoznali a sme schopní Ho milovať. Nie dokonale, ale opravdivo. Máme nové srdce a zaľúbili sme si Boha. Milujeme ho. Akokoľvek hlboko siahajú tvoje hriešne impulzy, Duchom darovaná láska k Bohu siaha ešte hlbšie. A toto prisľúbenie je určené pre teba: Boh používa všetky veci na tvoje dobro — na to, aby si sa podobal jeho Synovi.

Práve to chce Boh pre mňa najviac. Práve to by som mal chcieť najviac pre seba. V mojom živote nemohlo byť nič väčšie než toto. V celom stvorení, dejinách a realite neexistuje žiadna vec, ktorej Boh dovolí, aby sa tomu postavila do cesty.

„Akýkoľvek rok máš za sebou, Boh nemohol byť k tebe lepší, ako bol.“

Čo určite znamená, že neexistuje žiadna vec, o ktorú by som sa musel strachovať. Ak Boh používa všetky veci na moje dobro, potom Boh usporiadal všetky veci v mojom živote tak, ako to najviac potrebujem. Starosti z mojej strany budú len naznačovať, že existujú hlbšie miesta v mojom srdci, na ktoré musím uplatniť túto pravdu. Viem, aké je ťažké bojovať s úzkosťou. Ale ak sme v Kristovi, nemusíme sa strachovať o budúci rok. Neexistuje taký okamih, v ktorom by sme sa museli báť. Každú sekundu bude Boh pracovať na tom, aby z nás urobil ľudí viac podobných Kristovi. Čo by len mohlo byť lepšie?

Sam Allberry © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Božia vôľa pre tvoj život

List Židom nám pripomína, že Boh v období Starého zákona „mnoho razy a rozličným spôsobom hovoril“ (Žid 1:1). Nemáme však na mysli len slovo, ktoré bolo priamo dané prorokom, ale taktiež anjelov, ktorí priniesli nadprirodzené vedenie, sny, videnia a dokonca aj osobné odkazy napísané Božím prstom na stenu, ktoré oznamovali, čo má prísť (Dan 5:5).

Môžeme trochu závidieť, keď sa pozeráme na tieto časy. Kto z nás by nechcel mať svojho osobného anjela, ktorý by nás navigoval, kam máme v živote ísť? Alebo kto by nechcel mať videnie, po ktorom by sme ihneď vedeli, čo je Božia vôľa pre náš život? Bez takýchto priamych zjavení Božej vôle pre nás môže byť niekedy náročné rozlíšiť, čo Boh chce, aby sme robili.

Ale ak budeme takto rozmýšľať, začneme sa v modlitbách pýtať skôr menej ako viac.

Nový zákon nehovorí málo o Božej vôli. Je to tam. A je to celkom jasné. Ale často o tom nehovorí tak konkrétne a tak špecificky pre náš život, ako by sme chceli. Na jednom mieste Pavol píše: „Lebo to je vôľa Božia: vaše posvätenie. Zdržiavajte sa smilstva“ (1. Tes 4:3). To je síce naozaj skvelé, ale ktorú pracovnú ponuku mám vziať? Mám sa budúci rok odsťahovať? Mám sa snažiť o manželstvo? A čo tie malé rozhodnutia, ktoré každodenne robíme?

Ako nachádzame Jeho vôľu

Boh nám nedal zázračnú guľu, ktorá by nám oznamovala budúcnosť. A to môže byť občas celkom frustrujúce. Ale dal nám niečo oveľa lepšie:

„A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je Božia vôľa, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé“ (R 12:2).

Toto je náš vzťah k Božej vôli. Niežeby nám Boh každý deň posielal email, kde by zhrnul, čo všetko by sme mali v ten deň urobiť, ale postupne nám obnovuje mysle, mení spôsob, ako fungujú, a dáva nám schopnosť rozlíšiť Jeho vôľu bez priamych inštrukcií minútu po minúte.

To je úžasne dôležité pochopiť. Boh nám nehovorí, čo si máme myslieť, ale ako máme myslieť. Len zriedkavo nám presne ukáže, ako sa máme rozhodnúť. Ale učí nás, ako sa máme rozhodovať.

Čo Boh chce

V Novom zákone na toto nachádzame niekoľko príkladov. Už sme čítali, čo Pavol napísal Tesaloničanom. Božia vôľa je, aby sme boli posvätení; aby sme sa zvyšovaním nárokov na samých seba stávali stále viac a viac Jemu podobní, to znamená — aby sme boli svätí (1. Pt 1:15). Neoddeliteľnou súčasťou nášho posvätenia je vyvarovať sa sexuálnej nečistoty. Každý krok k sexuálnemu hriechu (fyzicky alebo v mysli) je v priamom rozpore s Božou vôľou. Čítaním Božieho slova získavame lepšie porozumenie toho, aký je Boh a čo sa mu páči.

Alebo sa pozrime na List Rímskym 8:29: „Lebo ktorých (Boh) vopred poznal, tých aj predurčil na podobu obrazu svojho Syna, aby On bol prvorodený medzi mnohými bratmi.“ Takže, čo je Božia vôľa pre teba? Aby si sa stal podobnejší Ježišovi. A to platí pre všetkých kresťanov. Všetko, čo vedie k tomuto cieľu, je Božia vôľa.

Jeden manželský pár, ktorý poznám, odišiel pred pár rokmi do dôchodku a konečne si splnili svoj celoživotný sen: presťahovať sa do domu pri mori. Ale nemysleli na to, či sú v danom okolí nejaké zdravé fungujúce zbory. Ich rozhodnutie presťahovať sa ich viedlo ďaleko od Božích prostriedkov, ktoré si Boh používa na to, aby premieňal svoj ľud na obraz Krista a aby priťahoval ďalších ľudí k Nemu. Ich zbor ich nevyslal von s týmto zámerom. A oni v prvom rade nemysleli na plnenie Božej vôle s ich životmi.

Alebo sa na to pozriem z pohľadu na môj vlastný život. Čo ak si dnes ráno nevyhradím čas na to, aby som bol s Pánom? Biblia nehovorí, že si mám o siedmej ráno sadnúť za stôl s otvoreným Božím slovom. Ale čo hovorí je, že sa mám stávať podobnejší Kristovi. A to sa nestane, ak nebudem tráviť čas na kolenách a v Jeho Slove.

Premenení, nielen poučení

Takže, Boh nám nedáva duchovné GPS: „Teraz zaboč doľava a potom doprava.“ Dáva nám mapu: „Toto je destinácia, kam chcem, aby si prišiel. Dostaň sa tam akýmikoľvek dostupnými dobrými prostriedkami.“

Zrejme to nebude také jednoduché, ako keď máš presné inštrukcie, čo urobiť, alebo kam ísť, no som presvedčený o tom, že je to určite prospešnejšie. Boh nás učí a trénuje, aby sme nepotrebovali anjelom doručené inštrukcie. Dáva nám omnoho viac. Svojím Duchom, ktorý žije v nás, nám dáva väčšiu schopnosť myslieť, ako myslí On — aby boli naše mysle preinštalované na Jeho operačný systém. Boh nám nedá iba rybu, keď sme hladní, ale naučí nás, ako loviť ryby.

Počas tohto procesu učenia, ako „loviť ryby“, sa Božia vôľa často zdá byť hmlistá a neurčitá. Ťažkosti sú súčasťou osnovy. V náročných chvíľach sa musíme znovu pozrieť na konečnú destináciu, kam smerujeme, modliť sa a dôkladne premýšľať nad tým, ako sa tam dostaneme. Boh chce omnoho viac, ako nám len naordinovať každý náš krok. On chce, aby sme boli zmenení. On nás nechce len jednoducho poučiť o ďalšom postupe. On nás chce premeniť.

Sam Allberry © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

„Ak pomyslíš na všetky veci, ktoré by mohol zlomiť, začneš vidieť zázrak toho, čo nezlomí.“

V inej časti sme videli tie isté čeľuste starať sa o vajíčka. Čeľuste, ktoré boli dosť silné na to, aby zvalili a rozdrvili ohromného pakoňa, boli zároveň dosť nežné, aby mohli držať krehké vajce medzi zubami bez toho, aby ho rozbili. To nás privádza bližšie k tomu, čo Biblia myslí pod pojmom nežnosť. Nie je to absencia sily, ale jej použitie v nežnej situácii.

Miernosť nie je slabosť

Iba Ježiš dokáže ukázať najväčšiu silu a potom ju použiť najnežnejšími spôsobmi. Ten istý Ježiš, ktorý má moc nielen prevracať stoly v chráme, vyháňať diablov z posadnutých alebo povolať mŕtveho z hrobu, má tiež schopnosť ukázať nežnosť tým, ktorí sú najjemnejší a najkrehkejší. Evanjelium podľa Matúša nám vraví:

„Nebude sa hádať, nebude kričať, ani nikto na uliciach nepočuje Jeho hlas. Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí, kým spravodlivosti nedopomôže k víťazstvu. V Jeho meno budú dúfať národy“ (Mt 12:19–21).

Nikto nebol silnejší ako Ježiš. Nebál sa tých, ktorí sa proti nemu postavili. Nikdy neváhal povedať to, čo malo byť povedané, hoci vedel, že to vyprovokuje násilný odpor. Konfrontoval tých, ktorí mali byť povolaní. Vyhlásil víťazstvo nad hriechom a smrťou. Nebol to žiaden slabý muž.

Všemohúce rameno nesie

„Nežnosť nie je absencia sily, ale jej použitie v nežnej situácii.“

V Ježišovi však enormná sila nevedie k necitlivosti. Schopnosť vyzývať a konfrontovať nevedie k zbytočným konfliktom. On sa nenaváža do ľudí. Dokáže udupať hada, no zároveň sa starať o to najjemnejšie. Pripomeňme si, čo povedal Izaiáš o Bohu, ktorý mal prísť po svojich ľudí:

„Ajhľa, Hospodin, Pán prichádza s mocou, Jeho rameno zasahuje. Hľa, Jeho mzda je pri Ňom a Jeho odmena je pred Ním. Pásť bude svoje stádo ako pastier, zhromaždí ho svojím ramenom, jahniatka ponesie v náručí, pridájajúce ovce povedie“ (Iz 40:10–11).

Rameno, ktorým vládne, je to isté, pod ktorým zhromažďuje svoje jahniatka. Boh, ktorý zrovná pohoria a povalí mocnosti, je tým istým Bohom, ktorý nosí najslabších a najkrehkejších blízko pri svojom srdci.

Pre nalomené trstiny

Izaiášovo proroctvo sa teší na toho, kto nedolomí nalomenú trstinu (Iz 42:3). Nie pretože by bol Ježiš slaboch. Nie je mäkký. Vie, ako použiť silu. Pomysli na všetky veci, ktoré by mohol zlomiť a začneš vidieť zázrak toho, čo nezlomí.

Alebo pomysli na tlejúci knôt. Ostala v ňom ledva iskrička, malé oranžové svetielko, aj najmenšie narušenie by ho určite uhasilo. Ježiš je však schopný nasadiť svoju starostlivosť s takou chirurgickou a forenznou precíznosťou, že aj tie najjemnejšie a najkrehkejšie veci dokáže vyživiť svojou absolútnou starostlivosťou a ochranou.

Časť tohto zázraku spočíta v tom, že Ježiš je schopný spojiť to, čo my tak ľahko rozdeľujeme. Podľa našich skúseností zvykne tým najnežnejším chýbať pevnosť a sila, keď je potrebná, zatiaľ čo tým najsilnejším zvykne chýbať nežnosť a umiernenosť. Ježiš je príkladom dokonalej nežnosti a úžasnej sily. Nikoho nerozdrví chyba. Neexistuje streľba do vlastných alebo vedľajšie škody.

Miluje ťa viac

Táto kombinácia je dôvodom, prečo je Záchrancom, na ktorého je dobré sa obrátiť. Je silný a má moc zachraňovať: dokáže vziať to najsilnejšie z našich nepriateľov a byť si stále istý, že získa prevahu. Žiadna duchovná sila pripravená proti nám nemá šancu sa zachrániť. K nám je ale jemný a opatrný. Neexistuje žiadna rana alebo zraniteľnosť, ktorej by nerozumel, alebo s ktorou by nezaobchádzal s maximálnou starostlivosťou. Aj s našimi najcitlivejšími ranami a zraniteľnosťou Mu môžeme dôverovať. Nebude nemotorný. Neprevalcuje nás. On dokáže použiť svoju nepredstaviteľnú silu s náklonnosťou a citlivosťou.

„Ježiš je viac oddaný našej dokonalej radosti, než sme my sami.“

V padnutom svete, akým je tento, sme všetci ľuďmi, ktorí zhrešili a voči ktorým zhrešili. Niečo z toho v nás zanechá hlboké rany, ktoré sa zdajú nepochopiteľné aj nám, nehovoriac o iných. Ježiš nás však úplne pozná a rozumie nám. Miluje nás viac, než my milujeme seba. Dokonca je viac oddaný našej dokonalej radosti, než sme my sami.

V našej bolesti a zmätenosti, v našej slabosti a neporiadku prichádzame k Nemu istí, že On je dôveryhodný. On má moc a schopnosť nám pomôcť, a nežnosť a starostlivosť, aby to aj chcel spraviť. Môžeme Mu veriť aj s našimi najhlbšími ranami a bolesťou. Neexistuje nik desivejší, no tiež nik, kto by bol nežnejší.

Sam Allberry © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG