Slová nedokážu popísať žiaľ, ktorý cítime ako rodičia, keď sa bezmocne pozeráme na to, ako naše dieťa trpí. Je to jeden z mnohých intenzívnych a vysiľujúcich žiaľov, ktoré ako kresťania zažívame. Žiaľ prichádza ako vlny na mori. Jedna za druhou, až si nakoniec uvedomíš, že si už ani nevieš spomenúť na to, ako vyzerá pokojné more. Prichádza a odchádza, ako sa mu zachce; vo chvíľach a na miestach, kde ho najmenej čakáš a neustále ťa mení. Plačeš, voláš na Boha a prosíš ho, aby zacelil tvoje rany. No viem, že nie som sama.

Viera uprostred našich sĺz

Keď stratíme niečo alebo niekoho, koho milujeme, zažijeme poriadny vnútorný úder, hoci sa môžeme vďaka prvotnému šoku alebo adrenalínu, vyplaveného kvôli inštinktu prežitia, zdať na chvíľu silní.

V Knihe Jób vidíme muža, ktorý stratil naozaj všetko — dobytok, sluhov a všetkých desať detí. V jednej chvíli zmizlo jeho bohatstvo, bezpečie a rodina, ktorú mal. Jeho odpoveďou na nepredstaviteľné utrpenie bolo: „Vtedy Jób vstal, roztrhol si plášť, ostrihal si hlavu, padol na zem, poklonil sa a povedal: Nahý som vyšiel zo života matky a nahý sa tam navrátim; Hospodin dal, Hospodin aj vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo“ (Job 1:20–21).

Toto sa dosť líši od toho, ako na skúšky reaguje väčšina z nás. Vrátane kresťanov. V našej západnej kultúre sa často cítime nepohodlne, keď prežívame žiaľ, a robíme všetko pre to, aby sme sa vyhli realite toho, že smrť a rozklad je dôkazom chradnúceho sveta.

Namiesto toho sa snažíme vyzerať, že sme silní, myslieť pozitívne a plniť si životy hocičím, čo nám aspoň trochu pomôže zakryť bolesť, ktorú prežívame. Alebo berieme žiaľ ako výhovorku, prečo nemusíme uctievať Boha (veď znovu začneme žiť pre Neho, keď sa budeme cítiť lepšie, alebo keď náš žiaľ ustúpi). Je to smutné a zároveň veľká škoda. Namiesto toho, aby sme dovolili žiaľu a strate, aby nás poháňali k väčšej nádeji, sa väčšina z nás vyhýba čeliť bolesti so vztýčenou hlavou a zo všetkých síl sa usilujeme naplniť sa hocičím, čo by mohlo našu bolesť zmierniť — akurát, že bez Boha. Viac sa spoliehame na ostatné veci ako na nášho veľkého Utešiteľa a na našu duchovnú rodinu.

Žiaľ nie je príznakom neviery

Jedným z dôvodov, pre ktoré sa ľudia boja ukázať svoj žiaľ iným kresťanom, je ten, že majú strach, že žiaľ predstavuje nedostatok viery. No John Piper vysvetľuje realitu žiaľu trochu iným spôsobom, keď hovorí:

„Nárek zo žiaľu a bolesti nie je príznakom neviery. Jób nepoznal našu často prostorekú, necitlivú a povrchnú odpoveď na niekoho utrpenie: ,Napriek všetkému chváľ Boha.‘ Vznešenosť a nádhera Jeho chvály nie je v tom, že mala nahradiť žiaľ, ale v tom, že bola povedaná v žiali. Keď príde utrpenie, nechaj svoje slzy voľne tiecť. A nechaj nás ostatných, nech môžeme plakať s plačúcimi.“

Žiaľ a slzy nie sú dôkazom slabej viery, ale dôkazom normálnej reakcie na bolesť a zlomenosť tohto sveta. Je prirodzené cítiť smútok nad určitou stratou a bolesťou, ktoré v živote zažívame. Ak budeme brániť samým sebe v slobode smútiť, nielenže nás to bude raniť, ale taktiež nám to bude brániť v zažívaní nádhery Kristovej prítomnosti v horkosti našej bolesti. Odmietať dať priechod našim slzám, nás drží ďaleko od tých, ktorí by plakali s nami a tiež od Toho, ktorý dáva prísľub, že zotrie z našich líc každú jednu slzu.

Miesto rozrušené žiaľom

Žijeme v krajine, ktorá sa nachádza medzi terajšou bolesťou a budúcou slávou. Nežijeme natrvalo usadení v našej bolesti, ale v pokoji Kristovej prítomnosti. Dôverujeme mu v našich ťažkostiach a čakáme na deň, kedy Ježiš príde. Na deň vykúpenia a naplnenia.

Počas toho, ako čakáme, plačeme vo viere. Môžeme zneuctiť Boha tým, že necháme, aby nás žiaľ priviedol k neviere a k zatrpknutiu voči Nemu (čo je hriech). No neviera a zatrpknutie nemusí byť našou odpoveďou na žiaľ. Keď uctievame Boha v našom smútku a prehlasujeme, že je hodný našej dôvery, dokonca aj v našej najhlbšej bolesti, a keď sa rozhodneme odpočívať v jeho dobrote a zvrchovanosti, aj keď sa okolnosti zdajú byť beznádejné — prinášame slávu Jeho menu. Mať nádej neznamená, že nebudeme cítiť smútok. Mať nádej znamená, že smútime s pevným presvedčením, že Boh sám nás „zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na pevný základ“ (1. Pt 5:10).

Smútok môže trvať dlhšie, než by sme čakali. Ani Jób, ani my sa nevyrovnáme s bolesťou zo straty v priebehu jedného alebo dvoch týždňov s tým, že už nikdy viac tú bolesť nepocítime. V skutočnosti úplná váha nášho žiaľu na nás väčšinou doľahne, až keď príde šok, stratí sa chuť do jedla, priatelia prestanú volať a keď sa zdá, že sa celý svet točí ako doteraz, no len my sme zostali stáť ponechaní v našej bolesti, ktorá sa nám každý deň pripomína. Ale práve tu, na tomto mieste rozrušenom žiaľom, začneme naozaj rozumieť hĺbke Božej lásky a dobroty voči nám.

Tu viac spoznáme, že Ježiš, „muž bolesti, zavalený utrpením“ (Iz 53:3, Botekov prekl.), pozná našu bolesť a má s ňou súcit. Daroval nám Svojho Ducha, ktorý „prichádza na pomoc našej slabosti. Lebo my nevieme, za čo sa máme modliť, ako náleží, ale sám Duch prihovára sa za nás vzdychaním nevysloviteľným“ (R 8:26).

Veci, nejdú tak, ako by mali

Teraz vieme, že keď príde nová čerstvá vlna žiaľu, môžeme si dovoliť plakať, volať na Pána v bolesti a potom samým sebe pripomenúť nádej, ktorá vychádza z evanjelia. Pripomíname si tak ako Jób: „Ja viem, že môj Vykupiteľ žije“ (Job 19:25). Náš žiaľ poukazuje na to, že veci v našom živote nejdú tak, ako by mali, zatiaľ čo nádej evanjelia nám pripomína, že žiaľ nie je rozprávačom nášho príbehu a neurčuje jeho priebeh.

Ježiš zaplatil výkupné za naše hriechy, zlomil moc hriechu, smrti a utrpenia. Keď sa znovu vráti, spasí, čo je teraz stratené a obnoví to, čo je teraz zničené. Ak si v Kristovi, tvoje utrpenie už nie je viac bezvýznamné. Má zmysel a tvorí pre teba niečo nekonečne vzácne (1. Pt 1:6–7).

Sarah Walton © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

„V deň, keď môj manžel stratil prácu, som nechcela hovoriť s nikým, ani s Pánom.”

Ja sa naozaj nerada cítim slabá. V skutočnosti často robím hocičo, len aby som sa vyhla tomu, že sa cítim slabá. No v týchto dňoch to naozaj nemôžem popierať. Som úplne slabá. Moje telo je slabé, ako je namáhané lýmskou boreliózou. Moje schopnosti ako matky sú oslabené tým, že slabnem a snažím sa starať o štyri choré deti, ktoré sú v takom istom zlom stave ako ja. Moje manželstvo ukázalo trhliny slabosti, keď sme s mojím manželom niesli bremeno stresu, ktoré štatisticky vedie 90 % manželstiev k rozvodu. Dokonca moje základné životné potreby boli ohrozené kvôli strate zamestnania a neustálymi stresmi spojenými s financiami. A ak mám byť úprimná, moja viera oslabla, keď som bojovala s Pánom v mojom hneve, zmätku a strachu z mojich životných situácií.

Slabosť je pozvánka

V mojom tele sa odmietam cítiť slabá. Ale v Duchu som našla silu, ktorá bola zároveň dostačujúca aj uspokojujúca. Taktiež som zistila, že slabosť má veľmi ďaleko od trestu. Slabosť je v skutočnosti pozvánkou od Boha — ak som ochotná Ho počuť.

1. Príď ku Kristovi úprimne s vierou, že si milovaný

Uznávam, že v deň, keď môj manžel stratil prácu, som nechcela hovoriť s nikým, ani s Pánom. Hodiny predtým ako dostal tú správu, sme sa spolu modlili za oslobodenie, uzdravenie a zaopatrenie. Strata nášho základného príjmu nebola presne tým, čo by som si predstavila pod Božou odpoveďou. Cítila som sa nahnevaná, zmätená a zneistená v tom, ako mám zosúladiť, čo som cítila s tým, čo som vedela o Pánovi.

Čo robíme v takejto situácií?

Pristúpme s dôverou k trónu milosti (Žid 4:16). Pavol nám ukazuje ako — v Druhom liste Korinťanom 12:8: „Trikrát som prosil Pána, aby sa odo mňa vzdialil.”

Neprichádza s nahnevanou päsťou a nekričí na Boha, ale prichádza úprimne. Prináša svoju potrebu a plače za uvoľnenie.

Môžeme bežať ku Kristovi — aj keď sme špinaví, zmätení, keď pochybujeme. On pozná naše myšlienky, pocity a srdcia lepšie ako my sami. A to najdôležitejšie — On vie, čo potrebujeme, a je schopný a ochotný sa o nás postarať. Prinesme mu samých seba v úprimnej modlitbe a ochote dostať to, čo má pre nás v Jeho slove. On bude verný stretnúť sa s nami tam, kde sme.

2. Príď ku Kristovi a obdrž Jeho silu

Pán odpovedal Pavlovi: „Moja milosť ti stačí, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti” (2. Kor 12:9). Ja som tiež zažila Jeho milosť v slabosti v situáciách, kde by som nemala dostatok vlastnej sily.

„Ja som zažila Jeho milosť v slabosti, v situáciách, kde by som nemala dostatok vlastnej sily.“

Keď sa pozerám späť, žasnem nad tým, aký bol Boh vždy verný. V mojom tele som chcela utiecť od všetkej bolesti — no neušla som. V mojom tele som chcela byť nahnevaná na Pána, ale videla som, že úplne zúfalo túžim byť pri Ňom. Žila som Jeho slovom, akoby to bolo moje záchranné koleso. Mnoho dní som každé ráno bojovala s tým, ako vôbec vstať z postele, ale stále som videla Jeho stálu vernosť preniesť ma cez ten deň.  

Naučila som sa, že aj keď to v danej chvíli tak nevyzerá, On je stále verný dať nám všetko, čo potrebujeme, v každej jednej chvíli — aj keď je to jednoducho iba dostatok sily znova sa nadýchnuť.

3. Príď ku Kristovi a osláv ho

Božou milosťou som bola schopná povedať ako Pavol: „Preto sa budem najradšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu v slabostiach, v hanobení, v núdzi, v súženiach, v prenasledovaniach a v úzkostiach pre Krista. Lebo keď som slabý, vtedy som silný” (2. Kor 12:10).

Keď sme v našich slabostiach plní Kristovej sily, môžeme zažívať radosť aj za okolností, ktoré si neužívame. Pavol bol schopný sa spokojne chváliť vo svojich slabostiach, pretože ho vtiahli do hlbšieho láskyplného vzťahu v závislosti na svojom Spasiteľovi. Hoci som si myslela, že nemohol nájsť žiadnu radosť vo svojom ostni, jeho slová vyjadrujú spokojnosť a radosť uprostred toho všetkého, keď zažíval silu a dostatočnosť Krista. Ako Pavlova láska voči Ježišovi rástla — aj napriek bolesti v jeho živote –, jeho radosť rástla počas toho, ako Kristovo meno bolo oslávené skrze to, od čoho túžil byť oslobodený.

Nech sú nám v tomto živote zverené rozličné skúšky, či už krátke, alebo trvajúce po celý život, buďme spokojní v Ježišovi. Buďme spokojní tak, že sa budeme schopní spokojne chváliť svojimi slabosťami, vďaka tomu, že je cez ne zázračne prejavovaná Kristova moc. Samozrejme to neznamená, že sa nemáme modliť za oslobodenie, uzdravenie alebo zaopatrenie. Avšak keď sa Pán rozhodne nám to nedať, máme možnosť niesť dôkaz Kristovej moci žiariac skrze slabé, zlomené životy plné chýb.

Pozvaný byť s Bohom

V tom, ako som smútila, cítila veľkú bolesť a sedela v tichu posledných pár týždňov (a rokov), zažila som úžasnú a uspokojujúcu závislosť na Kristovi, čo žiadne slová nedokážu dostatočne dobre opísať.

„Ak Kristus zjaví svoju silu v našich slabostiach, môžeme zažiť radosť aj v okolnostiach, ktoré si neužívame.”

Zatiaľ čo my sme boli ohúrení obetavou láskou, ktorú nám ostatní prejavovali, v konečnom dôsledku to bol Kristus sám, kto nás podopieral. Dával nám všetko, čo sme potrebovali a niesol nás cez toto dlhé, temné obdobie. Existuje zvláštny pocit slobody, ktorý prichádza s poznaním toho, že Boh sám je dostatočne veľký na to, aby nás chránil a niesol cez okolnosti, ktorým čelíme. Zobral všetky naše zdroje, ale dal nám samého seba.

Akú úžasnú možnosť máme, že môžeme vložiť nás samých do Jeho hodnoverného mena a sledovať Jeho moc, stať sa dokonalou v našich slabostiach. Mojou modlitbou je, aby sme videli naše slabosti a skúšky ako príležitosť prísť bližšie ku Kristovi a zažiť radosť z toho, že vidíme Jeho moc, ktorá cez ne žiari.  Aj keď by naša bolesť pretrvávala, naše chápanie by bolo obmedzené a naše skúšky by pokračovali, ak sme v Kristovi, môžeme k Nemu prísť v úprimnosti, naplniť sa pravdou Jeho slova a veriť, že sa naše slabosti stanú nádobou ukazujúcou Božiu silu.

Sarah Walton © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Ako som sa im snažila vysvetliť, že bolo správne, aby naša rodina nasledovala Božie vedenie — aj za cenu straty finančného komfortu a domova, ktorý sme milovali –, hlboko vo vnútri som bojovala s nostalgiou a s mojimi vlastnými otázkami.

Žiť z mála

Pred šiestimi rokmi sme žili výrazne pod svoje možnosti, starostlivo sme plánovali budúcnosť a hľadali múdru radu, ako byť dobrými správcami nášho rastúceho príjmu. Ale Boh nás vo svojej udivujúcej zvrchovanosti chcel naučiť, ako málo toho v skutočnosti  máme pod kontrolou.

Hoci sa zdalo, že už neurologické problémy nášho syna nás úplne pohltia, začali vzrastať aj iné tlaky. Moje zdravie sa zhoršovalo, a tým, že manžel nemal stálu pracovnú dobu a do práce chodil, keď ho zavolali, cítila som, že som na deti sama. Účty za zdravotnú starostlivosť boli stále vyššie a vyššie a naša istota v dobrú budúcnosť vystriedala realita, že naša rodina je v kríze.

Boh nás priviedol do situácie, kedy už nebola žiadna iná možnosť len opustiť všetko, na čo sme šetrili, čo sme plánovali a na čom sme tvrdo pracovali. V priebehu niekoľkých krátkych mesiacov môj manžel dostal prácu, ktorá prinášala značne menší príjem pre rodinu (ale mohol byť viac doma). Predali sme náš vysnívaný dom, nasťahovali sme sa k mojim rodičom a neboli sme si vôbec istí tým, čo budúcnosť prinesie.

Verím v prosperitu?

Kde sme urobili chybu? Možno sme ju niekde urobili a možno sme ju neurobili.

Hoci nám Boh káže, aby sme múdro spravovali veci, ktoré nám zveril, žiada od nás, aby sme mu absolútne verili, bez ohľadu na to, čo nás to bude stáť.

Skrze toto všetko, aj skrze našu túžbu využiť to, čo máme, na Božiu slávu, naučil ma skúmať si srdce tak, že si neustále kladiem tri otázky.

1. Žijem v strachu z toho, že stratím svoj komfort?

Ak túžime po svetskom pohodlí a pozemskej straty sa bojíme viac ako Boha, tak pravdepodobne budeme robiť rozhodnutia a plány podľa toho, čo si myslíme, že v našom živote udrží pohodlie. Keď sa ohliadnem späť, vidím, ako Božia milosť zmenila všetky plány, ktoré sme si urobili pre naše životy. Vzala nám naše pozemské prostriedky, vďaka ktorým sme nachádzali pohodlie a bezpečie v tomto svete. Áno, bolo to bolestivé, ale tiež oslobodzujúce.

Kým sa naše oči stále viac upierajú na to, aby sme mali bázeň pred Pánom a aby sme dôverovali Jeho zasľúbeniam, môžeme mať väčšiu slobodu plánovať a žiť múdro podľa Božieho plánu, a nie ako otroci svojich plánov.

2. Aké dedičstvo zanechávam?

To, kde dávame svoj čas, energiu a peniaze, je súčasťou budovania dedičstva, ktoré tu zanecháme, keď odídeme. Pracujeme množstvo hodín kvôli pohodliu našej rodiny. Ale investujeme do ich duševného rozvoja a budujeme vzťahy? Sme tak zaneprázdnení plánovaním budúcnosti, že nepočujeme Božie volanie žiť radikálne v prítomnosti? Alebo náš životný štýl poukazuje na to, že tento svet je vlastne naším domovom?

Nehovorím, že by sme si nemali užívať Božie dary, ale máme príkaz byť dobrými správcami toho, čo nám Boh zveril. Často by sme mali prosiť Ducha Svätého, aby nám preskúmal srdcia a ukázal nám, kde nás pozemské bohatstvá motivujú viac ako tie nebeské, aby sme hľadali najprv spravodlivosť (Mt 6:33).

3. Či v bohatstve, či v chudobe, je Ježiš pre nás dosť?

Máme plánovať a spravovať — ale bude nám Ježiš stačiť, ak sa rozhodne vziať toto všetko preč?

Počas dvoch rokov sme si prešli od rozhovorov o tom, ako zrekonštruovať a zrenovovať našu kuchyňu, k zápaseniu s otázkami ako nakŕmiť šesťčlennú rodinu stravnými lístkami. Obe obdobia nám priniesli odlišné výzvy. Keď sme mali pohodlie, neustále sme bojovali s pokušením dať svoju dôveru a radosť do klamnej istoty, ktorú nám dávalo bohatstvo. Ak mám byť úprimná, hoci sme túžili po oslave Krista všetkým, čo sme mali, bolo oveľa ľahšie nechať si odvrátiť pozornosť nadbytkom.

Omnoho väčšie bohatstvo

Nepochybne nás posledné dva roky preskúšali aj v iných oblastiach. Bojovali sme s dôverou v Božie vedenie, keď sa zdalo, že nás vedie len do väčšej núdze a trápenia. Boli sme v pokušení závidieť ľuďom vôkol nás, ktorí zdanlivo žili pohodlným životom. Pýtali sme sa, prečo by Boh dovolil, aby sme stratili všetko, keď sme sa horlivo usilovali o to, aby bol oslávený v každom našom kroku. Nevedeli sme pochopiť, prečo Boh vzal prostriedky na zdravotnú starostlivosť a doktorov, ktoré boli nevyhnutné na liečbu chronických zdravotných problémov v našej rodine. A občas sme mali ťažkosti vidieť Božiu starostlivosť a nezaslúžené dary, lebo sme boli tak zameraní na to, čo sme stratili.

No napriek tomu nám svojou milosťou neustále dokazoval, že je verný a že sa o nás stará svojím spôsobom a vo svojom čase, a počas toho menil naše srdcia.

V akomkoľvek období sa nachádzaš, pridŕžaj sa pravdy, že Kristus pre teba je a vždy bude dostačujúcim (Flp 4:19). On je väčším bohatstvom než čokoľvek, čo môže dať tento svet. Niekedy je potrebné stratiť všetko na tomto svete, aby sme tomu boli schopní veriť celou svojou bytosťou.

Plánuj do budúcnosti, ale nevkladaj do nej svoju nádej

Pobožnosť so spokojnosťou je skutočne veľkým ziskom; lebo na svet sme nepriniesli nič a je nepochybné, že si ani nič neodnesieme. Preto, keď máme pokrm a odev, uspokojíme sa s tým (1. Tim 6:6–8).

Máme príkaz byť dnes spokojní, pretože nikto z nás nemá garanciu toho, čo prinesie zajtrajšok. Preto, hoci tým, že si múdro spravujeme svoje zdroje, oslavujeme Krista — plánujeme, šetríme si na stav núdze, domov a dôchodok — a musíme si stále strážiť svoje srdcia, aby sme do tých vecí nezačali vkladať svoju nádej. Keď rastieme v porozumení toho, aký dočasný je život, učíme sa nedržať sa tak pevne svojich plánov, žiť v slobode a nie v strachu, a učíme sa mať väčšiu ochotu radikálne sa odovzdať Pánovi.

Keď  máme pohodlný bankový účet a všetky naše snahy vyšli tak, ako sme dúfali, musíme byť opatrní, aby sme do toho nevložili svoju istotu a radosť. Musíme v smelosti prosiť Pána, aby nás zachoval závislých na Ňom a aby nám pomohol osláviť Ho v každej situácií. Nech sme pomalí v súdení tých, ktorí bojujú (nepredpokladajme, že je to ich vlastná lenivosť alebo chabý úsudok) a rýchli vo všímaní si toho, ako sa o nás Boh bohato stará svojou milosťou pre svoje vlastné účely.

Môžeš sa na Neho spoľahnúť

Ak sa na druhej strane snažíš spamätať zo straty toho, na čom si pracoval, alebo nesieš bremeno neistej budúcnosti, naber odvahu a odpočívaj v Tom, ktorý vidí tvoje potreby a je vždy verný, aby sa postaral.

Nech je toto obdobie, kedy uvidíš a zakúsiš narastajúcu túžbu a lásku ku Kristovi, keď sa na Neho spoľahneš vo svojich terajších aj budúcich potrebách. Dávaj si pozor, aby si nedával/a priechod hnevu či závisti voči tým, o ktorých sa ti zdá, že žijú vo väčšom pohodlí. Toto intenzívne obdobie potrieb môže byť tým najväčším darom, ktorý ti Boh dal kvôli svojim večným plánom.

Sarah Walton © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Vďaka Božej milosti to so mnou moji rodičia nevzdali, a to aj napriek tomu, že v niektorých prípadoch to muselo byť veľké pokušenie. Namiesto toho zverili môj život Bohu, modlili sa za moje zlomenie a bojovali za mňa v modlitbách, na ktoré Boh nakoniec odpovedal.

Rodičia, ak vychovávate dieťa, ktoré má zdanlivo zatvrdnuté srdce, je rebelské (či už navonok, alebo vnútorne), vyzývam vás, aby ste vzali svoje zbrane a bojovali so všetkou svojou silou od Boha duchovný boj, ktorý sa oň vedie. Nevzdávajte to s jeho životom.  

Povzbudzujem vás k tomu, aby ste sa za vaše stratené deti modlili nasledujúce tri modlitby.

1. Modlite sa za zlomené srdce bez ohľadu na to, čo to bude stáť

Je neuveriteľne ťažké modliť sa pre naše deti za niečo iné ako za pohodlný a úspešný život bez bolesti. Ako kresťanskí rodičia sa však môžeme modliť za to najväčšie dobro, ktoré bude trvať naveky, a je väčšie ako ich pozemské šťastie a komfort, a tým je spása. V tomto svete preplnenom dočasným pôžitkom, sebauspokojovaním a nejasnými hranicami za ne musíme bojovať a zverovať ich životy nášmu Pánovi, aj keď cesta k spáse vedie cez utrpenie.

Moji rodičia ma milovali natoľko, že sa modlili za moje zlomenie, za zlomenie, ktoré by viedlo k uzdraveniu.

Budem naveky vďačná mojim rodičom za to, že ma milovali natoľko, že sa modlili za moje zlomenie, za zlomenie, ktoré by viedlo k uzdraveniu.

Moja cesta zlomenia ma skoro zabila.

Po strate mojej identity atlétky a tajnom šikanovaní rovesníkmi sa môj život začal vymykať spod kontroly. Hľadala som identitu a zmysel vo všetkom, no nie v Kristovi. Keď ma moje sebapoškodzovanie viedlo ešte hlbšie do zúfalstva, túžila som po úniku z tohto sveta, a to ma dostalo do starostlivosti nemocnice. 

V strohej bielej nemocničnej izbe som mala pred sebou jasnú voľbu: buď sa nechám rozdrviť váhou môjho hriechu, alebo položím k Jeho nohám rozbité kúsky môjho života. Svojou milosťou ma dostal na kolená a začal tieto kúsky zbierať. 

Modliť sa za naše deti modlitbu zlomenia sa odvážime len v tom prípade, ak sme predtým my sami boli zlomení pred Bohom a ak veríme Jeho láske k našim deťom a k nám. Len ak sme Mu úplne odovzdali naše deti, môžeme sa modliť: „Otče, použi to, čo je potrebné, aby si zachránil moje dieťa od večnosti bez Teba bez ohľadu na to, akú to bude mať cenu.“

2. Modlite sa za to,  aby nepriateľ netúžil po vašich deťoch

O život našich detí sa vedie boj. Musíme za ne bojovať, hlavne ak im ich slepota bráni v tom, aby za 
seba bojovali samé.

Modliť sa za naše deti modlitbu zlomenia sa odvážime len v tom prípade, ak sme predtým my sami boli zlomení pred Bohom.

Pamätám si, že mi moja mama vravela historku o tom, ako som s ňou bola v kuchyni, nahnevaná na celý svet a vybíjala si na nej zlosť. Vtedy na mňa pozrela a smelo povedala: „Bojujem za teba a nenechám satana, aby vyhral nad tvojím životom!“ Po týchto slovách som sa zosypala na zem a prepukla v plač.

Aj keď nemáme záruku, že naše deti budú spasené, alebo nemáme výsledok, po ktorom túžime, môžeme si byť istí, že Boh je verný vo svojich zasľúbeniach a počuje naše modlitby. Jednou z najsilnejších zbraní, ktoré dal Boh rodičom k boju proti tlaku sveta a úkladom nepriateľa je modlitba, akou sa Kristus modlil za Petra: „Šimon, Šimon, ajhľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu; ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla. A ty časom, až sa obrátiš, utvrdzuj svojich bratov.“ (L 22:31–32)

Hoci bol Peter veriaci a deti, za ktoré sa modlíme, možno nie sú, stále sa môžeme modliť k Bohu, aby ich vyslobodil z moci satana, dal im vieru v Krista a použil ich životy na šírenie evanjelia a upevňovanie iných veriacich.

3. Modlite sa za ich život konkrétnymi veršami z Písma 

Aj keď vaše dieťa nechce mať s pravdou nič spoločné a strašne nerado počúva Božie Slovo, nemôže spraviť nič, aby vám zabránilo modliť sa verše z Písma. To je ďalšia mocná zbraň, ktorú dal Boh rodičom.

Moji rodičia sa často modlili za môj život Žalm 18:17–20:

„Z výsosti siahol, uchopil ma 
a vytiahol z veľkých vôd.
Pred mojím mocným nepriateľom
zachránil ma 
a pred mojimi neprajníkmi,
keď boli silnejší ako ja.
Prepadli ma v čase môjho trápenia,
ale Hospodin bol mi oporou.
On vyviedol ma na voľnosť,
vytrhol ma, bo si ma obľúbil.“

Keď sa pozriem späť a vidím, aký bol Boh verný, keď odpovedal na túto modlitbu, skutočne ma to udivuje. Topila som sa v sebapoškodzovaní, šikanovaní ostatnými, rebélii a utrpení príliš veľkom na to, aby som mu v tom čase rozumela. Boh ma vo svojej milosti vytiahol z hlbín a zachránil ma od seba samej a satanovej túžby po mne.

Hoci musíme učiť a vychovávať naše deti a tiež určovať hranice, nemáme žiadnu kontrolu nad ich srdcom.

Keď som tak sedela v nemocničnej izbe bez túžby žiť, Boh ma zachránil, vyviedol na voľnosť a ukázal mi, že si ma obľúbil (napriek mojej nehodnosti). Zostal tejto modlitbe verný, vytiahol ma z hlbín a preniesol cez mnoho temných dní.

Rodičia, bez ohľadu na to, ako ďaleko sa zdá byť vaše dieťa od Pána Ježiša, bez ohľadu na cestu, po ktorej kráča, môžete zaň bojovať mocnou zbraňou, a to Božím Slovom.

Sila modliaceho sa rodiča

Pravda je, že hoci musíme učiť a vychovávať naše deti a tiež určovať hranice, nemáme žiadnu kontrolu nad ich srdcom. Napokon, jedine Boh môže naplniť ich srdce láskou pre Krista a otvoriť im oči, aby videli Jeho krásu a slávu.

Toto sa učím na novej úrovni a z inej perspektívy, keďže sama mám problémy s mojimi vlastnými deťmi, ktoré ma často pokúšajú až do zúfalstva. My ale nie sme bezmocní a nikdy nie sme bez nádeje. Či sú naše deti mladé alebo staré, s mäkkým alebo zatvrdnutým srdcom, máme silu modlitby, živé Slovo Božie a zvrchovaného Boha, ktorému môžeme veriť.

Náš Otec v nebesiach obľubuje ujímať sa zdanlivo beznádejných životov, akým bol niekedy aj môj a ukazovať svoju milosť a veľkosť. Dajte vášmu dieťaťu dar modlitby a vieru, že si Boh použije jeho, alebo jej život na dobré účely, zatiaľ čo bude aj váš vlastný život rásť a meniť sa. 

Sarah Walton © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG