Jeho vzťah s ňou nadobudne bezpochyby nový tvar — taký nový, ako keď sa dvaja stanú jedným. Ale rovnako sa mení aj jeho vzťah s Bohom. Už nebude mať k Bohu vzťah len ako slobodný muž. Teraz je hlavou s telom, Adamom s Evou, manželom s manželkou.

Apoštol Peter približuje nám, mužom, o čo ide. „Uznanlivo nažívajte so ženským pokolením,“ hovorí manželom, „aby vaše modlitby neboli daromné“ (1. Pt 3:7). Modlitbám slobodného muža určite môžu byť kladené prekážky — povedzme, ak žije v nevyznanom hriechu (1. Pt 3:12). V deň svadby však do modlitebného života muža vstupuje nový prvok — to, ako sa teraz správa k svojej manželke, má priamy vplyv na to, ako ho Boh vypočuje (alebo nevypočuje). Boh totiž nepočúva modlitby nespravodlivého manžela. 

Keď sa muž stane manželom, cesta jeho učeníctva vedie cez miestnosti a chodby jeho manželstva. Tak ako Adam nemohol verne zobrazovať Boha, keď zanedbával alebo zle zaobchádzal s Evou, tak ani manžel nemôže dobre nasledovať Ježiša bez lásky k svojej manželke. Zlý manžel môže byť stále dobrým zamestnancom, dobrým športovým trénerom alebo dokonca dobrým susedom, ale nemôže byť dobrým kresťanom.

Božie povolanie manžela by sme mohli opísať mnohými spôsobmi. Ale jeden konkrétny opis mi pomohol zachytiť moju pozornosť (a mám na čom pracovať celý život) — dobrý manžel vyzdvihuje to najlepšie na svojej manželke.

Vyzdvihnite jej najlepšie vlastnosti

Toto povolanie, vyzdvihnúť najlepšie vlastnosti manželky, nás konfrontuje vždy, keď vyslovíme slovo manžel. Lebo v istom zmysle slova, byť manželom znamená pestovať, prinášať kvety z púčikov a ovocie zo semien. Dobrý manžel kľačí v záhrade duše svojej manželky a z Božej milosti sa usiluje vyzdvihnúť skrytú krásu, aby sa stal rýľom v rukách Ducha Svätého, ktorý ho používa na to, aby prinášal úžasné ovocie (G 5:22–23). Podobne ako dokonalý nebeský manžel, aj dobrý pozemský manžel vychováva svoju manželku k úcte (Ef 5:25–27). Vyzdvihuje to najlepšie, čo jej Boh dal.

„Dobrý manžel vyzdvihuje to najlepšie na svojej manželke.“

Isteže, toto manželské povolanie neznamená, že žena je bez dobrého muža bezmocná — Rút, Abigail, Anna, Féba a ďalšie svedčia o opaku. Toto povolanie tiež nenaznačuje, že zbožnosť manžela zaručuje zbožnosť jeho ženy — niektoré hašterivé ženy sa hádajú s dobrými mužmi (Pr 21:9). Zodpovednosť manžela neznižuje ani hlboký vplyv, ktorý na neho môže mať dobrá žena.

Napriek tomu pointa a všeobecný vzorec stále platia. Krása zbožnej ženy často najlepšie rozkvitá na pôde zbožného muža. Ako píše Jonathan Leeman: „Len málo vecí na tejto zemi dokáže ženu posilniť, posmeliť, povzbudiť, prebudiť a podporiť tak ako hlava, ktorá sa venuje jej dobru“ (Autorita, str. 174) — ako manžel, ktorý sa venuje tomu, aby z nej dostal to najlepšie.

A ako sa takýmito mužmi stávajú normálni, nedokonalí manželia, ako sme my? Snažil som sa o dva jednoduché postoje, ktoré sú pre zbožných manželov životne dôležité — milovať ju a viesť ju.

Milovať ju

Prvý postoj smeruje dovnútra. Tu Adam ospevuje Evu (1. M 2:23), múdry syn sa teší zo „ženy svojej mladosti“ (Pr 5:18), zaľúbený milenec sa stráca v očiach svojej milovanej (Veľp 1:15), obdivujúci muž chváli svoju vynikajúcu nevestu (Pr 31:28–29). „Kristus miloval cirkev,“ hovorí nám apoštol Pavol (Ef 5:25), a dobrí manželia sa radi učia jeho spôsoby. Postojom obráteným dovnútra obdivujeme všetko, čo je na manželke krásne, a zbožňujeme ju do hlbšej krásy.

Samozrejme, láska je ruža s mnohými lupeňmi. Zamyslime sa len nad niekoľkými z nich.

TEŠIŤ SA Z NEJ

Takáto láska často vyzerá ako úsmev a znie ako smiech. Môže žartovať a tancovať a nútiť človeka robiť hlúposti. Píše neočakávané milostné listy a berie ju za ruku do dobrodružstva. Nedovolí deťom, práci, domovu a účtom umlčať kedysi spievanú pieseň, ale nachádza spôsoby, ako naplniť bežné dni rajskou radosťou.

„Užívaj život so ženou, ktorú miluješ,“ hovorí kazateľ (Kaz 9:9). Áno, „teš sa zo ženy svojej mladosti;“ nech ťa jej láska rozochveje (Pr 5:18–19). Veď takáto radosť hovorí niečo úžasné a pravdivé o veľkom Ženíchovi — nikdy sa so svojou nevestou nenudí.

„Krása zbožnej ženy často najlepšie rozkvitá na pôde zbožného muža.“

Niektoré kvety zdvihnú hlavu pri pohľade na slnko, mnohé ženy zdvihnú hlavu pri pohľade na radostného a obdivujúceho muža. Pravda, nie každý okamih manželstva môže poznať poéziu hlbokého potešenia a víno pretekajúcej radosti. Niektoré dni žijeme vodou a prózou zmluvnej vernosti. Ale ak si naše manželstvá nikdy neoblečú biele rúcho, nikdy sa nepomažú olejom radosti a nepovedia: „Vstaň, moja milovaná, kráska moja, a poď!“ (Veľp 2:13), potom to najlepšie čo je v nej, zostane skryté.

SLÚŽIŤ JEJ

V našom Pánovi Ježišovi sa náklonnosť spája s obetou. Miloval cirkev, a preto „seba samého vydal za ňu“ (Ef 5:25). Teraz, zjednotená s ním, dostáva cirkev jeho každodennú výživu a starostlivosť. Miluje ju a slúži jej ako svojmu telu (Ef 5:29–30). A tak sa tento vzor zachováva aj u ďalších šťastných manželov. Sú to Jákobovia, ktorí ochotne slúžia sedem a viac rokov pre svoju Ráchel — a ich láska spôsobuje, že sa im práca zdá ľahká (1. M 29:20).

Služba zbožného manžela bude nepochybne zahŕňať všetky praktické povinnosti. Postarať sa o dvor, plánovať pre rodinu, upratať po večeri, tráviť pravidelný, nerušený čas s deťmi, kým je ona preč — pomôže zložiť starosti z jej pliec a pomôže aj s jej zoznamom úloh, aby mala viac času. Kresťanský manžel sa však pozerá aj hlbšie a pýta sa, ako môže slúžiť jej duši.

Ako môže živiť a starať sa nielen o jej vonkajšie, ale aj vnútorné ja (Ef 5:29)? Ako môže obmyť jej srdce očistnou vodou Božieho slova (Ef 5:26)? Nakoniec, hoci Ježiš používa manželov, len on má moc vyzdvihnúť na manželke to najlepšie. Aký rytmus čítania Biblie, modlitby a spoločenstva teda muž zavedie do rodinného života tak, aby aj ona ako Mária často zotrvávala pri nohách svojho Pána (L 10:39)?

CTIŤ SI JU

Manžel, ktorý sa teší zo svojej ženy a slúži jej, si ju určite ctí. Ale úcta dobrého manžela ide aj ďalej. Nielenže ju objíma a usmieva sa na ňu, pomáha jej a prehlasuje nad ňou Božie slovo; ale pozdvihuje aj svoj hlas, aby ju chválil. Podobne ako manžel z 31. kapitoly Knihy Prísloví hovorí slová, ktoré sú ozvenou jej výnimočnosti (Pr 31:28–29).

Apoštol Peter pomenúva česť ako osobitnú výsadu manželov, a keď to robí, upriamuje našu pozornosť na to, čomu patrí najväčšia česť. Hovorí, aby sme si ctili svoje manželky „ako spoludedičky milosti života“ (1. Pt 3:7). Je to kráľovná, vaša manželka, Božia dcéra a dedička večnosti. Svet môže prehliadnuť skutočnú krásu tejto nebeskej dedičky, „nepominuteľnú krásu“ v „skrytom človeku srdca“: jej ducha „krotkosti a tichosti,“ keď sa nebojí „nijakého postrachu“ (1. Pt 3:4, 6). Takáto krása sa však nemusí a ani by sa nemala prehliadať.

Chvála zbožného manžela, samozrejme, nemôže byť falošná; nemôže len lichotiť. Ale viem si predstaviť, že väčšina manželov má práve opačný problém: nie ten, že chvália nevhodne, ale že zostávajú ticho práve vtedy, keď si ich manželky zaslúžia pochvalu. Keď sa však mlčanie preruší, manželova chvála často prináša ovocie. Keď si v nej ctí milosť — všíma si ju, miluje ju, hovorí o nej –, pomáha jej priniesť jej viac.

Viesť ju

Doteraz sme uvažovali o postoji manžela, ktorý je zameraný dovnútra. Ale dobrý manžel, ktorý vyzdvihuje to najlepšie zo svojej ženy, sa pozerá aj smerom von. Áno, miluje ju a často sa jej pozerá do očí. Ale tiež ju vedie a pozýva ju, aby sa k nemu pridala na misii, ktorá je oveľa väčšia ako manželstvo.

„Nech sú jej dary akékoľvek, spôsob, akým ju manžel vedie, ich buď vyzdvihne alebo pochová.“

Boh dal Evu Adamovi nielen preto, aby o nej spieval poéziu lásky, ale aby obaja spievali poéziu Božej vlády nad celým svetom (1. M 1:28). Chcel, aby sa títo dvaja stali nielen jedným, ale mnohými, keď budú spoločne rozmnožovať Boží obraz na zemi. Dal im manželstvo s poslaním — poslanie, ktoré nemôže byť úspešné bez vnútornej lásky, ale ktoré nemôže byť úspešné ani vtedy, ak sa vnútorná láska nikdy neobráti navonok. A ako zistili mnohí manželia, to najlepšie v žene sa objaví len vtedy, keď obráti svoje srdce, svoju myseľ, svoju dušu smerom k potrebám.

K akým potrebám? Odpovedí na túto otázku je veľa. Poslanie každého kresťanského manželstva vychádza z Ježišovho Veľkého poslania (Mt 28:19–20), ale možnosti sú tu široké. Manžel sa bude musieť orientovať podľa darov, ktoré mu Boh dal, a to vrátane jeho najväčšieho pozemského daru: jeho manželky.

Možno Boh spôsobil, že vaše manželstvo prekvitá a prináša ovocie na poli neoslovených ľudí. Možno urobil vašu manželku schopnou byť matkou mnohých detí, rodiť, vychovávať a adoptovať ich, až by ste sa nezmestili do žiadneho minivanu. Možno má schopnosti neuveriteľnej hostiteľky a evanjelizátorky zo susedstva. Nech sú jej dary akékoľvek, spôsob, akým ju manžel vedie, ich buď vyzdvihne, alebo pochová, využije ich naplno alebo ich utlmí.

V mojom manželstve, potreby malých detí a mladého zboru vyzdvihli v mojej manželke krásy, ktoré by som sám nikdy nedokázal vyzdvihnúť. A je úžasné, keď som sledoval, ako svoje dni venuje potrebám detí a kresťanov, požiadavkám domova a spoločenstva, spôsobilo to, že som ju miloval ešte viac.

Takto sa to stáva často. Začína sa úžasný cyklus: muž miluje svoju ženu a vedie ju na misiu — a počas misie sa zamiluje ešte viac. A časom, s veľkou milosťou na tejto ceste (lebo my manželia často zakopávame vo svojom povolaní), sa záhrada jej duše stáva rozkvitnutejšou a voňavejšou a každý, kto má oči na to, aby videl, má možnosť zahliadnuť tú nevestu, ktorá sa jedného dňa zjaví „bez úhony“ (Ef 5:27), dokonalú milovanú nevestu svojho dokonalého Ženícha.

Scott Hubbard © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Na konci jedného roka a na prahu druhého si spomínam na slová, ktoré kedysi strašili v duši pastora zo sedemnásteho storočia Johna Bunyana (1628 — 1688). Predstavoval si diabla, ako sa skrýva neďaleko, nie ako rozzúreného draka, ale ako trpezlivého a vypočítavého hada, ktorý čaká na vhodnú chvíľu (L 4:13).

„Čo ma po tom,“ hovorí pokušiteľ, „ak mi bude ochladzovanie tvojho srdca trvať aj sedem rokov, pokiaľ sa mi to nakoniec podarí? Neustále kolísanie napokon uspí aj plačúce dieťa. Budem naň vytrvalo pôsobiť, až kým nedosiahnem svoj cieľ“ (Milosť preveľká najväčšiemu z hriešnikov, str. 44).

Diabol používa vo svojom útoku na našu dušu mnoho zbraní, ale jednou z najviac prehliadaných je jednoducho čas. Sme premenlivé bytosti v dlhom boji, povolané „vzoprieť sa diablovi“ nie jeden deň, týždeň alebo rok, ale celý život (Jk 4:7). A duchovné zdravie včerajška nie je zárukou duchovného zdravia dneška.

Zastavme sa teda na konci starého roka, a na prahu toho nového, a zmerajme si naše duchovné životné funkcie. Aká zdravá je vaša duša?

Šesť otázok pre dušu

Bunyan nie je jediný, kto nás vyzýva, aby sme boli ostražití. V celom Písme, proroci a apoštoli, múdri muži a Boží syn nás nabádajú, aby sme si dávali pozor, dbali na seba a zostali bdelí, „aby sme to neobišli“ (Žid 2:1). Ak si nebudeme strážiť svoje srdcia „so všemožnou bdelosťou“ (Pr 4:23), nebudú ustrážené.

Na začiatok by sme mohli zamerať svoju pozornosť na šesť najdôležitejších oblastí kresťanského života: naše srdce, naše návyky, našu nádej, našich nepriateľov, našich priateľov a našich blížnych.

1. Vaše srdce: Túžite po Bohu?

Kniha Prísloví nás napomína, aby sme si strážili srdce so všetkou bdelosťou, pretože „z neho pramení život“ (Pr 4:23). Ak je znečistený tento prameň, je znečistené všetko. Ak je stratené srdce, je stratené všetko. A v centre zdravého srdca — jeho silného tlkotu a životnej sily — je hlboká túžba po Bohu. „Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom“ (5. M 6:5).

Ako teda vyzerá vaša túžba po Bohu práve teraz? Stala sa spolu s Dávidom „láskavosť Hospodinova“ vašou „jednou vecou“, hlavným predmetom vašich modlitieb a vrcholom vašich potešení (Ž 27:4)? Povedali by ste s Asafom, že samotný Boh je vaším nebom a že zem mu v ničom nemôže konkurovať (Ž 73:25)? Dokáže vaše srdce spievať spolu s Pavlom o „nekonečne vzácnom poznaní Ježiša Krista, svojho Pána“ (F 3:8)?

Boh nás stvoril tak, aby sme po ňom dychtili a žíznili (Ž 42:2), aby sme prahli a túžili po ňom (Ž 63:1), aby sme pociťovali jeho neprítomnosť ako smrť a jeho prítomnosť ako ráno vzkriesenia. Stvoril nás preto, aby sme po ňom túžili.

Samozrejme, naša radosť z Boha stúpa a klesá v priebehu tohto padlého života. Ani ten najzrelší svätec nežije s neustálym pocitom Božej blízkosti. Ale ako píše Don Whitney: „Jedna vec je túžiť po pocite Božej prítomnosti, keď ju práve neprežívate, a úplne iná vec je žiť rutinne bez toho, aby ste si vôbec uvedomovali jeho neprítomnosť“ (Desať otázok na diagnostiku vášho duchovného zdravia, str. 61).

Túžite teda po ňom — či už s radosťou z jeho blízkosti, alebo so zármutkom nad jeho zdanlivou vzdialenosťou? Alebo vaše srdce vychladlo voči tomu, ktorého milosť je lepšia než život (Ž 63:3)?

2. Vaše návyky: Približujete sa k Bohu?

Zdravie nášho srdca v súčasnosti zvyčajne odráža zdravie našich návykov v posledných týždňoch a mesiacoch. Chladné srdce často prezrádza zatvorenú Bibliu. Necitlivé srdce často vypovedá o zanedbanom živote modlitby. A tak naše dnešné návyky prorokujú budúci stav nášho srdca.

Verejné návyky (ako pravidelné spoločenstvo a spoločné uctievanie) sú pre stráženie srdca kľúčové. Súkromné návyky si však vyžadujú ešte väčšiu pozornosť, pretože ich môžeme veľmi ľahko vynechať bez toho, aby si to niekto všimol. Nikto nevidí, či rozjímame nad Písmom, či vchádzame do svojej komôrky k modlitbe, alebo či sa postíme — a preto nikto nevidí ani to, ak to nerobíme. No práve tieto súkromné návyky, tieto tajné predsavzatia, tak často budujú hradby, ktoré chránia naše srdcia.

Pouvažujte teda nad posledným mesiacom či dvoma. Ako často (a s akou radosťou) ste sa modlili k „svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti“ (Mt 6:6)? Ako pravidelne (a s akým potešením) ste rozjímali o jeho životodarnom poučení (Ž 1:2–3)? Nakoľko známe alebo cudzie je vám svedectvo Roberta Murrayho M‘Cheyna (1813 — 1843), ktorý si raz do denníka zapísal: „Vstal som skoro, aby som hľadal Boha, a našiel som toho, ktorého miluje moja duša. Kto by nevstal skoro, aby sa stretol s takouto spoločnosťou?“ (Memoir and Remains, str. 23)

3. Vaša nádej: Žijete s pohľadom upretým na nebo?

Blízko srdca našej viery leží nádej, že jedného dňa — a to čoskoro — budeme žiť s Bohom vo svete bez konca. Toto smrteľné telo vymeníme za nesmrteľné, tieto slzy za piesne radosti a túto tŕním prekliatu zem za „lepšiu vlasť“ (Žid 11:16). Prebudíme sa do prítomnosti tváre, ktorú naše duše boli stvorené vidieť, ktorej pohľad zničí zvyšky nášho hriechu a naplní naše srdcia šťastím až po okraj (1. K 13:12; 1. J 3:2).

„Chladné srdce často prezrádza zatvorenú Bibliu. Necitlivé srdce často vypovedá o zanedbanom živote modlitby.“

Takto to vyznávame vierou. Vyznávame to však aj svojím životom? Spýtal by sa niekto, vidiac úsmev na našej tvári, na dôvod našej radosti a počul by odpoveď „nebo“? Dáva nám váha budúcej slávy perspektívu pre našu bolesť, takže stonáme bez reptania a nariekame bez straty nádeje (2. K 4:16–5:2)? Uzatvárame manželstvá, kupujeme, predávame, smejeme sa a smútime tak, „lebo terajšia podoba sveta sa míňa“ (1. K 7:31, Ekumenický preklad), ako keby život, ktorý teraz poznáme, čoskoro narazil na brehy večnosti?

Ľudia s nebeským zmýšľaním sú známi svojou tvrdohlavou radosťou v žiali, skromnými očakávaniami od tohto sveta, stabilitou v spoločenskom chaose a ochotou riskovať a obetovať sa, pretože nebo im nahradí každú stratenú pohodu tu na zemi.

4. Vaši nepriatelia: Nedovolíte, aby vás niečo ovládalo?

Kresťania môžu mať ľudských nepriateľov (Mt 5:44), a určite máme démonických nepriateľov (Ef 6:12), ale naši najnebezpečnejší nepriatelia nie sú ani ľudia, ani démoni, ale telesné túžby (1. Pt 2:11). Vedieme vojnu vo vnútri seba, kde armády „klamných túžob“ útočia na územie, ktoré Kristus znovu získal (Ef 4:22).

Keď študujeme týchto nepriateľov, Pavlova odpoveď Korinťanom môže upriamiť našu pozornosť na to, na čo by sme sa inak nepozreli:

„Všetko je mi dovolené, ale nie všetko je mi prospešné. Všetko je mi dovolené, ale ja sa ničím nedám ovládnuť!“ (1. K 6:12)

Často sa stáva, že nepriatelia, ktorí nás stoja najviac, sa aspoň na prvý pohľad javia ako zákonní. Nie sú čierno-bieli, ale nebezpečne siví. Kresťanská sloboda nám zaručuje, že sa tu môžeme pohybovať bez pocitu viny; naše svedomie si na to zvykne. Môžeme pozerať tieto videá, sledovať týchto influencerov, dať si toľko a toľko drinkov, všímať si krásu tohto človeka, zverejňovať tieto myšlienky na internete, tráviť toľko času scrollovaním alebo sa oddávať týmto predstavám o inom živote.

Každý z nich môže byť zákonný a nevinný — a každý z nich nás môže nakoniec ovládnuť, čo povedie buď k bolestivému pádu, alebo k vlažnému životu. Ak sa zamýšľame nad tým, či nejaká činnosť, potešenie, alebo spôsob myslenia má nad nami neprimeraný vplyv, môžeme sa opýtať sami seba: Dokázal by som sa toho vzdať na nasledujúci rok? Ak je odpoveď nie, alebo ak je odpoveď áno v našej hlave, ale nie v našom srdci, potom už nemáme do činenia s niečím zákonným. Máme do činenia s niečím, čo nás ovláda, s nepriateľom zahaleným nevinnosťou.

5. Vaši priatelia: Dodržiavate prikázania vzájomnej lásky?

V Kristovi už nie sme sami za seba — už nie sme nezávislí, autonómni ani nepripútaní. Sme údmi jedného tela (1. K 12:12), kameňmi v svätej stavbe (1. Pt 2:5), súrodencami v rodine (Ef 2:19). Sme strážcami svojich bratov a naši bratia sú našimi strážcami.

Príkazy o vzájomnosti („navzájom“) v Novom zákone načrtávajú naše rodinné povolania; sú kódexom Božej domácnosti. Tým, že ich zachovávame, nielenže žijeme svoju identitu v Kristovi, ale stávame sa aj kanálmi Božej milosti jeden pre druhého. Tieto vzájomné prikázania sú jedným z hlavných spôsobov, akými Boh vychováva svoje deti k zrelosti a chráni ich až do slávy.

Základné myšlienky týchto príkazov môžeme zhrnúť do piatich bodov:

• Majte Kristovu pokornú myseľ (F 2:3; 1. Pt 5:5).
• Prejavujte Kristove nestranné prijatie (R 12:16; 15:7; 1. Pt 4:9).
• Hovorte Kristove prísne i nežné slová (Kol 3:16; 1. Tes 5:11; Žid 3:13).
• Preukazujte Kristovu praktickú lásku (1. Tes 5:15; 1. Pt 4:10; G 6:2).
• Dávajte Kristovu odpúšťajúcu milosť (Ef 4:2, 32).

Keď spomínate na uplynulý rok vo vašom miestnom cirkevnom zbore, napadnú vám konkrétni kresťania, ktorí sú svätejší a viac podobní Kristovi vďaka vašej prítomnosti v ich živote? Dali ste svojim pastorom dôvod viesť vás „s radosťou, a nie so vzdychmi“ vďaka tomu, ako ochotne ste nasledovali ich vedenie (Žid 13:17)? Vyriekli ste slová dostatočne posilňujúce na to, aby priviedli späť blúdiacu dušu?

6. Vaši blížni: Zvestujete Krista?

Nakoniec sa pozrite na svet mimo vás a mimo cirkvi. Preskúmajte svoje susedstvo, svoje mesto, svoj školský areál alebo pracovisko a národy, kde Kristovo meno ešte nebolo vyslovené. Posledný príkaz, ktorý nám Ježiš dal, bol „činiť učeníkov“ (Mt 28:19). Robíme to?

Rytmus evanjelizácie a činenia učeníkov sa nepochybne mení v závislosti od našich životných etáp. Osobne môžem dosvedčiť, že ohlasovanie Ježiša vyzerá inak z pozície otca malých detí než z pozície vysokoškoláka. Žiadna životná etapa nás však neoslobodzuje od veľkého dobrodružstva Veľkého povolania. Rovnako ani úprimné kresťanské srdce nemôže zostať spokojne sedieť na lavičke náhradníkov, zatiaľ čo sa Božie kráľovstvo šíri vpred.

Tak teda — upadol váš kresťanský život do predvídateľných koľají cirkevných aktivít alebo stále poznáte to vzrušenie z nasledovania Ježiša k ľuďom a na miesta, ku ktorým by ste sa inak nikdy nepriblížili? Pripadáte svetu, ktorý je Bohu odcudzený, stále zvláštni — tým, že hovoríte zvláštne slová, prijímate zvláštnych blížnych a podstupujete zvláštne riziká pre jeho meno? A túžite aj uprostred rušného života — s malými deťmi, starnúcimi rodičmi či náročnými pracovnými povinnosťami –, túžite napriek tomu nejako zvestovať Ježiša?

Smerom k vrúcnejšiemu srdcu

Tí citlivejší z nás možno po týchto otázkach pociťujú čerstvú skľúčenosť alebo dokonca odsúdenie. Žalobca Božích detí vie, ako premeniť sebaspytovanie na cvičenie v sebazatratení. Bodom týchto skúmavých otázok však nie je uvrhnúť nás do jamy biedy — nie u tých, ktorí patria Ježišovi.

Richard Sibbes píše: „Ak máme za základ pravdu, že v Kristovi je viac milosrdenstva, než je v nás hriechu, potom nemôže byť nebezpečné zaoberať sa sebou dôkladne“ (Nalomená trstina, str. 12). Môžeme sa odvážiť zaobchádzať so svojimi hriechmi úprimne, pretože Ježiš už s nami zaobchádzal milosrdne. A tak to bude robiť vždy.

Takže nie, účelom týchto otázok nie je odsúdiť nás, ale skôr odhaliť akúkoľvek oblasť, v ktorej sme nebadane vychladli — postupne, krôčik po krôčiku. A preto je cieľom týchto otázok pritiahnuť nás bližšie k Pánovi, ktorý má v sebe dosť tepla na to, aby roztopil náš chlad — ak sa k nemu len priblížime.

Kde ste teda vychladli? Vo svojom srdci, vo svojich zvykoch či v nádeji? Voči svojim nepriateľom, svojim priateľom alebo svojim blížnym? Vezmite tento chlad k Ježišovi Kristovi. Prijmite „hojnosť milosti,“ ktorú vám ponúka (R 5:17). A potom premýšľajte, ako by ste tento rok mohli získať späť vrúcnejšieho ducha a kráčať s ním tesnejšie.

Scott Hubbard © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Stále však počujete príkaz svojho Pána: „Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy“ (Mt 28:19). Evanjelizujte a krstite. Učte a vychovávajte. Investujte svoj život do druhých, aby rástli do Kristovej zrelosti.

„Áno, Pane,“ hovoríte zo srdca. Ale keď zdvihnete oči od svojho rozvrhu nadčasov, meškajúcich projektov alebo preplneného umývadla, dodáte: „Ale ako?“

Kedy ísť a činiť učeníkov?

Samozrejme, niečo by nebolo v poriadku, keby sme počuli Ježišov príkaz získavať učeníkov a pomysleli si: Jednoduché. To zvládnem aj počas spánku. Tento príkaz by nás mal trochu vyviesť z rovnováhy, donútiť nás zastaviť sa a zamyslieť.

Nielen učeníctvo, ale aj činenie učeníkov si vyžaduje obetu. Správne rozumieme Ježišovmu príkazu vtedy, keď začneme upravovať svoj život, tak aby sme častejšie vedeli privítať neveriacich a duchovne menej zrelých. Akých záľub a koníčkov sa môžeme vzdať? Ktoré menej dôležité priority by mali ustúpiť? Akými tvorivými spôsobmi môžeme pozvať druhých, aby kráčali s nami, a pritom ich učiť zachovávať viac z toho, čo Ježiš prikázal?

Aj keď cítime váhu tohto poslania, mali by sme si dať pozor, aby sme si nepridávali viac, než je potrebné. Príkaz: „Choďte a čiňte učeníkov“ od nás nevyžaduje, aby sme zanedbávali prácu či rodinu. Ten istý Ježiš, ktorý nás volá k učeníctvu, nám skrze svojich apoštolov zároveň prikazuje pracovať svedomito a vychovávať deti s láskou a zodpovednosťou (Kol 3:18–4:1). Kto zanedbáva rodinu alebo zamestnávateľa v mene učeníctva, robí to na úkor vlastného duchovného rastu. A učeník, ktorý neposlúcha, je živým protirečením.

Aj v životoch, kde je málo miesta a času, potrebujeme jasnú predstavu o tom, ako viesť druhých osobným, každodenným spôsobom.

Učeníctvo trochu inak

Ako prvý krok si ujasnime, čo vlastne myslíme pod pojmom „činiť učeníkov“. David Mathis, inšpirovaný Ježišovým príkladom z evanjelií, definuje tento proces takto: „Je to proces, pri ktorom duchovne stabilný a zrelý veriaci na určitý čas investuje svoj život do jedného alebo niekoľkých mladších veriacich, aby im pomohol rásť vo viere — vrátane toho, že ich vedie k tomu, aby aj oni investovali do ďalších, ktorí budú investovať do ďalších.“

Táto definícia prináša niekoľko základných prvkov činenia učeníkov, ktoré nemožno vynechať. Po prvé, činiť učeníkov si vyžaduje určitú duchovnú zrelosť — aspoň v porovnaní s osobou (alebo osobami), ktorým sa venujeme. Po druhé, činenie učeníkov je investíciou celého človeka — neponúkame len posolstvo, ale aj príklad; nejde len o slová, ale o život. Po tretie, činenie učeníkov sleduje rast vo viere alebo praktickú poslušnosť tomu, čo Ježiš prikázal. A po štvrté, cieľom činenia učeníkov je vytvárať ďalších učeníkov.

Nedávno som však počul niekoho, kto užitočne poznamenal, že v rámci týchto parametrov Nový zákon odporúča viac ako jeden model alebo metódu činenia učeníkov. V evanjeliách Ježiš počas troch rokov vedie dvanástich mužov ako svojich učeníkov a formuje ich vo všetkých oblastiach života. V Skutkoch apoštolov Pavol podobným spôsobom učí Timoteja (2. Tim 3:10–11), ale inokedy chodí s novými veriacimi kratší čas a potom ich ďalej učí prostredníctvom návštev a listov (Sk 14:21–22).

Samozrejme, Ježiš a Pavol boli slobodní muži, ktorí zasvätili svoj život službe. Nemali manželku, deti ani prácu na plný úväzok. Máme teda nejaké príklady mamičiek alebo otcov, manažérov alebo sluhov, ktorí získavajú učeníkov? Áno, máme.

Životný príklad v rámci stanovených hraníc

Hoci Pavol v Liste Títovi 2 nespomína činenie učeníkov, jeho výzva starším ženám sa dobre zhoduje s definíciou, o ktorej sme uvažovali:

„Podobne aj staršie ženy nech sú v správaní také, ako sa patrí na sväté, nie ohováračné, ani nie otrokyne mnohého vína, (ale) učiteľky dobra, aby poučovali mladé ženy, ako byť milými k (svojim) mužom a láskavými k deťom, miernymi, cudnými, domáckymi, dobrými, poddanými svojim mužom, aby slovo Božie nebolo vystavené rúhaniu.“ (Tit 2:3–5)

Tu máme základné prvky učeníctva. Zrelé ženy sa venujú mladším ženám, podporujú ich rast a nepriamo sa snažia o to, aby sa z nich stali ďalšie zrelé ženy, ktoré budú schopné robiť to isté pre iných. V tomto rámci si však všimnime jeden významný rozdiel medzi týmito domácimi učiteľkami a vzormi Ježiša a Pavla: namiesto toho, aby sa zamerali na celkový životný rozvoj počas dlhého obdobia, venujú sa len určitému výseku zo „všetko, čokoľvek som vám prikázal“ (Mt 28:20), pričom sa snažia vychovávať druhých v konkrétnej oblasti duchovnej zrelosti, ktorú im Boh zveril.

„Aj v životoch, kde je málo miesta a času, potrebujeme jasnú predstavu o tom, ako viesť druhých osobným, každodenným spôsobom.“

Keby sa tieto ženy pokúsili učiť iných tak, ako to robili Ježiš a Pavol, možno by to v zúfalstve vzdali — alebo by kvôli tomu zanedbali svoje vlastné domácnosti. Ale učiť mladšie ženy základom toho, ako byť zbožnou manželkou a matkou? Tento proces by mohol byť stále náročný. Mohlo by to vyžadovať kreatívne prehodnotenie bežných rutín. Určite by to vyžadovalo silu Ducha. Ale aj napriek významným obmedzeniam života by to bolo možné.

List Títovi 2 nás (staršie ženy aj ostatné) pozýva, aby sme snívali o formovaní učeníkov trochu inak. Vyzýva nás, aby sme pochopili, že aj život s obmedzeniami môže mať priestor pre druhých.

Jeden cieľ, mnoho modelov

Tento obmedzenejší, tematicky zameraný spôsob formovania učeníkov neodstraňuje potrebu dlhodobejších a širších učeníckych vzťahov. Ježiš a Pavol išli touto cestou. A aj tí z nás, ktorí majú rodiny alebo pracujú na plný úväzok, by mali zvážiť, ako by mohli vychovávať učeníkov podobne ako oni — napríklad tým, že pozvú mladšieho veriaceho, aby s nimi na určitý čas býval, alebo si nájdu prácu po boku brata alebo sestry vo viere. No v rušných obdobiach môže premýšľanie v obmedzenejšom rámci otvoriť nové možnosti.

Popri Liste Títovi 2 sa zdá, že aj naše vlastné skúsenosti a širšie učenie Nového zákona podporujú tento prístup. Pokiaľ ide o skúsenosti, spomeňte si na svoje najviac formujúce obdobie ako kresťana. Ako ste rástli? Možno môžete poukázať na jednu neuveriteľne vplyvnú osobu, ktorá do vás hlboko investovala — Pavla, ktorý z vás urobil svojho Timotea. Ale pravdepodobne si väčšina z nás pamätá niekoľko ľudí, ktorí každý významne prispeli k našej zrelosti. Jeho príklad ma naučil, ako sa modliť. Jej pohostinnosť bola vzorom evanjelizačného života. Jeho priateľstvo mi pomohlo poraziť ten hriech. Jej ranné zvyky mi ukázali, ako sa stretávať s Bohom.

Ak nás Boh aj tak často formuje práve takto, prečo tento proces neurobiť zámernejším? Prečo si nezobrať so sebou iného veriaceho a nepovedať mu: „Môžeme sa stretávať počas nasledujúcich mesiacov, aby sme mohli hovoriť o otcovstve?“ „Chceš ísť so mnou, keď budem na uliciach hovoriť o Ježišovi?“ „Môžem ti ukázať svoj rozpočet a prejsť s tebou niektoré zásady kresťanského hospodárenia?“

Pokiaľ ide o ďalšie biblické učenie, Pavol nám v 1. liste Korintským 3:21–22 pripomína, že všetci vedúci cirkvi, nielen jeden, patria k Božiemu ľudu, aby ho budovali. Neskôr opisuje Kristov ľud ako telo, ktorého jednotlivé časti prispievajú k zdraviu celku (1. K 12:14–20). Skutočne, keď duchovne dozrievame, začíname vidieť nielen to, čo môžeme ponúknuť druhým, ale aj hranice toho, čo dokážeme ponúknuť. A tak, podobne ako Barnabáš v Antiochii, môžeme dať druhým to, čo máme, a potom „priviesť Pavla,“ aby mohol dať ešte viac (Sk 11:22–26).

Jeden Boh-človek dal svojej cirkvi mnoho vzorov. Niekedy teda môžeme najlepšie formovať učeníkov tým, že ponúkneme niekomu to najlepšie, čo máme, a potom ho povzbudíme, aby sa naďalej učil od iných.

Podeľte sa o to, čo máte

Takže, milí zaneprázdnení veriaci, ako by sme mohli začať s takýmto činením učeníkov? Dovoľte mi podeliť sa s vami o dva ďalšie kroky, ktoré som sa naučil od iných, ktorí sú v tom ďalej.

Môžete začať tým, že sa pozorne pozriete na svoj život a spýtate sa sami seba, kde môžete s integritou povedať: „Napodobňujte ma ako ja Krista!“ (1. K 11:1) Keď zvážite všetko, čo Ježiš prikázal, v ktorých oblastiach vám Boh udelil osobitnú mieru zrelosti — v návykoch milosti, hospodárení, evanjelizácii alebo pracovnej usilovnosti? Alebo keď zvážite ostatných vo vašej cirkvi alebo malej skupine, dokážete rozoznať nejaké konkrétne potreby v oblasti učeníctva, ktoré by ste mohli uspokojiť? Aj keď ste novým veriacim a nepovažujete sa za celkovo zrelého, možno ste zrelší v oblasti, v ktorej niekto iný potrebuje pomoc?

Potom môžete vypracovať základný návrh toho, ako by mohol vyzerať vzťah učeníka a učiteľa. V modlitbe zvážte, čo by sa v súčasnosti hodilo do rámca vášho života. Čo by vás posunulo ďalej, bez toho aby vás to zlomilo? Čo by vás podnietilo spoliehať sa na Boha, ale zároveň by vás to nezaťažilo nad mieru? Namiesto toho, aby ste navrhli niečo neurčité (čo sa týka trvania) a nekonkrétne (čo sa týka témy), zvážte konkrétny návrh:

• „Poďme sa spolu modliť Božím slovom každý pondelok ráno počas nasledujúcich troch mesiacov.“
• „Poďme študovať tieto pasáže o stravovaní a vnímaní tela, stretávajme sa každé dva týždne počas leta.“
• „Poďme pozvať tvoju rodinu na večeru každú sobotu večer počas tohto semestra, aby si videl, ako praktizujeme pohostinnosť.“

Inými slovami, obetavo, hoci v obmedzenom rozsahu, vezmi nejaký Kristov poklad, ktorý ti Boh dal — a podeľ sa o to, čo máš.

Scott Hubbard © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Žalmy nám hovoria, že je „hojný“ v dobrote (Ž 31:19), vodopád valiacej sa štedrosti, ktorého hukot nepozná začiatok ani koniec. Ochutnajte a uvidíte toľko dobroty, koľko budete chcieť (Ž 34:8) — vaša porcia sa nikdy nezmenší, výhľad sa vždy rozšíri. Boh unaveného nasýti dobrom (Ž 103:5), hladného nasýti dobrom (Ž 107:9) a dobro pošle za nami ako poľovníckeho psa, kým neprídeme do domu, kde prebýva dokonalá Dobrota (Ž 23:6; 65:4).

Niekedy sa však zdá, že takéto opisy sú v rozpore s našimi skúsenosťami. Božiu dobrotu je ťažké pochopiť. Možno poznáte smútok nad dobrými darmi, ktoré ste stratili, alebo ktoré ste nikdy nemali. Slová „Boh je dobrý“ majú zmysel, keď Boh dáva; môžu zmiasť, keď berie alebo odopiera. Možno práve teraz sa vám zdá, že povedať „Boh je dobrý“ je trochu ako povedať: „Zem obieha okolo Slnka.“ Veríte tomu, pretože vám to povedali iní dôveryhodní ľudia. Ale veríte tomu v rozpore so svojím vnímaním.

Žalmy nám môžu pomôcť. Niekedy, keď títo speváci hovorili: „Boh je dobrý,“ sa nám život zdal byť odporne zlý. Čo teda pre nich znamenalo, že „Boh je dobrý“? Výkrik ich srdca môžeme zachytiť tromi spôsobmi.

Boh mi dáva dobro

Po prvé, keď žalmisti povedali: „Boh je dobrý,“ mysleli tým, že „Boh mi dáva dobro.“ Otec svetiel, prameň krás, zásobáreň pokladov, vynálezca radostí, Boh dáva dobro, a to bohato.

Izraelskí speváci žili vo svete, ktorý bol riadený Bohom, vo svete, kde nič dobré neprišlo náhodou a preto aj tie najmenšie, najobyčajnejšie dary v živote hovorili o veľkej a neobyčajnej dobrote. Chlieb, olej a víno (Ž 104:14–15), tiché dažde a dobrá úroda (Ž 85:12), celý svet, ktorý sa dá ochutnať a vidieť (Ž 34:8, 10) — to všetko boli pre nich dary veľmi dobrého Boha.

Kto iný ako dobrý Boh by vytvoril svet takej štedrej krásy? Kto iný by stvoril bruchá a potom ich neustále napĺňal ráno, napoludnie a večer, deň čo deň? Kto iný by ľudskému telu poskytol päť spôsobov, ako byť nekonečne fascinovaný? Krutý Boh, hovorí C. S. Lewis, by mohol „nastražiť pasce a pokúsiť sa ich nalákať. Ale nikdy by mu nenapadli návnady ako láska, smiech, narcisy alebo mrazivý západ slnka“ (O zármutku, str. 31). Svet, ktorý je tak mimoriadne úžasný ako ten náš, hlása o Bohu, že je ešte úžasnejší.

Odložte na chvíľu dary, ktoré ešte túžite mať. Vidíte — vo vašej rannej káve a plnej špajze zásob, a v jarných listoch a v záhrade –, že „Hospodin je dobrotivý ku všetkým, Jeho milosrdenstvo sa rozprestiera nad všetko Jeho stvorenie“ (Ž 145:9)?

Boh pracuje na mojom dobre

Aj napriek tomu Boh vie, že jeho všeobecná dobrota, dobrota, ktorú rozptyľuje do všetkých našich dní, neodstraňuje bolesť z konkrétnych darov, ktoré sme nedostali. Žena túžiaca po živote vo svojom lone, otec, ktorému diagnostikovali chorobu v mladom veku, osamelý človek, ktorý túži po priateľovi — každý z nich môže spoznať dobrotu, ktorú mu Boh dal, a zároveň túžiť po väčšej. A tak v žalmoch nachádzame presvedčenie, že Boh nám nielen dáva dobro, ale aj pracuje na našom dobre cez všetko zlé.

„Svet, ktorý je tak mimoriadne úžasný ako ten náš, hlása o Bohu, že je ešte úžasnejší.“

Najzreteľnejšie vidíme Boží záväzok pracovať čo najlepšie v jeho záväzku odpustiť nám to najhoršie. Keď žalmisti oslavujú Božiu dobrotu, majú často na mysli dobrotu jeho milosti. „Veď Ty si dobrý, Pane, a ochotný odpúšťať“ (Ž 86:5). Prostredníctvom Ježiša Boh korunuje naše previnilé hlavy milosťou a zachraňuje nás z neporiadkov, ktoré sme si sami spôsobili (Ž 103:4; 107:1–3). Vykúpi nás z toho najhoršieho, čo sme kedy urobili.

A ak Boh pracoval na našom dobre aj v našich najhorších chvíľach, potom na ňom určite bude pracovať aj všade inde, dokonca aj tam, kde sa zdá, že jeho dobrota zmizla. V Žalme 23 Dávid vykresľuje Božiu dobrotu, ktorá ho sprevádza, a to nielen niekedy, ale „po všetky dni môjho života“ (Ž 23:6). V niektorých dňoch ho Božia dobrota prenasledovala k zeleným pastvinám a tichým vodám; v iných dňoch ho hnala do údolia tieňa smrti; vo všetkých dňoch ho viedla do „domu Hospodinovho,“ kde teraz prebýva navždy. A tak to robí Božia dobrota aj s nami.

Keď sa dostaneme do toho domu a obzrieme sa späť na našu kľukatú cestu, nepochybne uvidíme jasnejšie, ako nás nielen pastviny, ale aj údolia niesli bližšie k nebu — ako dobrota sprevádzala dávanie i prijímanie. Ale zatiaľ nám Boh ponúka, aby sme verili tomu, čo možno nevidíme: Ruka, ktorá nás vedie do krajiny hlbokej tmy, nie je nič iné ako ruka Božej dobroty, ktorá nás vedie domov.

Boh je moje dobro

Keď hovoríme, že Boh je naše dobro, s vierou očakávame deň, keď sa ukáže dobro prítomné v našej bolesti. Ale medzitým ten istý Boh, ktorý mi dáva dobro a pracuje na mojom dobre, je mojím dobrom. „Hovorím Hospodinovi: Ty si môj Pán! Niet pre mňa šťastia mimo Teba!“ (Ž 16:2)

Jedno z najprenikavejších a najkrajších potvrdení Božej dobroty sa nachádza na konci 73. žalmu. Cesta k nemu bola pre žalmistu Ásáfa strastiplná: Počas mnohých trpkých dní videl len to dobré, čo mali iní a čo on nemal — dobré veci, o ktorých si predstavoval, že ich Boh vyhradil len pre spravodlivých, ako je on. Boh sa mu nezdal dobrý.

Potom však Ásáf vošiel „do Božích svätýň“ a uvidel, čo mu uniklo (Ž 73:17). Jeho ruky, ktoré držali tak málo darov, však držal Boh: „Ja som však stále s Tebou, držíš ma za pravicu. Vedieš ma svojou radou a potom do slávy ma prijmeš“ (Ž 73:23–24). V okamihu v nebi opäť prebýval Boh prekvapujúcej, výnimočnej dobroty (Ž 73:25).

A v tom istom okamihu sa radikálne zmenila jeho predstava o dobre: „Ale mňa blaží Božia blízkosť“ (Ž 73:28). Predtým by túto vetu dokončil akýmkoľvek iným spôsobom: „Pre mňa je dobré mať pohodlie a hojnosť, rešpekt a dobré vyhliadky.“ A tak naše vlastné srdcia našli tisíc spôsobov, ako túto vetu dokončiť bez odkazu na Boha. Ale keď vidíme ruku, ktorá drží tú našu — ruku, ktorá teraz nesie jazvy –, a keď počujeme rady, ktoré nám dáva, a cítime slávu, ktorou je, nemôžeme tú vetu dokončiť inak ako Ásáf: „Ale mňa blaží Božia blízkosť.“

Boh, dobrý Otec, dobrý Syn a dobrý Duch. Boh, prameň, z ktorého vyviera každý dar. Boh, ktorý nás stvoril, aby sme s ním komunikovali, a vykúpil nás, aby sme sa z neho radovali. Boh, definícia dobra a ten, bez ktorého nič nie je dobré. Príď údolie, príď temnota, príď nedostatok, príď strata — ak získame viac Boha, máme viac dobra, než nám ponúka celá táto zem (Ž 73:25).

Prichádza deň, keď sa budeme tešiť z každého dobrého daru v novom svete. Zatiaľ však len Boh vie, ktoré dobré dary nás privedú k nemu a ktoré nás od neho odvedú. A tak dobrý Boh, akým On je, zariadi a naplánuje dokonalé množstvo potešenia a bolesti, aby nás udržal blízko seba, ukázal nám o sebe viac, a pritiahol nás k nemu domov.

Scott Hubbard © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Ale len krátko predtým sa okolo tohto muža zhromaždilo celé mesto a prosilo ho o pozornosť. Aj teraz sa mesto opäť búri, spomína na zázraky včerajšej noci a chce viac. A o niekoľko okamihov nájdu tohto muža jeho priatelia a povedia mu o potrebách, ktoré treba naplniť, o úlohách, ktoré treba vykonať, o dave, ktorému treba odpovedať, o ľuďoch, ktorých treba vidieť. Modlí sa uprostred hurikánu.

 „Zavčasu nadránom, ešte za tmy, vstal a vyšiel, odišiel na osamelé miesto a tam sa modlil.“ (Mk 1:35)

Zaneprázdnený viac ako obchodník, vyhľadávanejší ako celebrita, žiadaný ako matka mnohých batoliat a s úlohou veľkou ako svet, Ježiš sa modlil.

Pánove modlitby

Evanjeliá ponúkajú len niekoľko pohľadov do rutiny Ježišovho života mimo jeho bežnej služby. Ukazujú, že často cestuje. Ukazujú, že jedáva pri rôznych stoloch. Niekedy ho ukazujú, ako odpočíva. Ale asi najčastejšie ukazujú, ako sa modlí.

Modlil sa sám a aj s inými (Mt 14:23; J 17:1). Modlil sa na preplnených miestach i v tichých zákutiach (J 11:41–42; Mt 14:13). Modlil sa pravidelne každý deň a spontánne vyjadroval radosť, smútok, túžbu a potreby (L 5:16; 10:21–24; 23:34, 46). Zástupy videli jeho verejnú moc; a učeníci videli život modlitby, ktorý to všetko umožňoval (L 11:1).

Takýto modlitebný život však neprichádzal ľahko. Ako by mohol, keď mu jeho popularita sťažovala dokonca aj čas na jedlo (Mk 3:20; 6:31)? Ježiš sa modlil tak, ako sa modlil, pretože modlitba bola jeho prioritou — niekedy až bezohľadne. A v jeho modlitebnom živote nachádzame vzor pre ten náš.

Uprednostňovanie modlitby

Myšlienka uprednostňovania modlitby znie úžasne — až kým uprednostňovanie modlitby neznamená, že nebudeme robiť niečo, čo by sme veľmi radi robili. O uprednostňovaní modlitby môžeme hovoriť, koľko chceme, ale skutočne to nerobíme, pokiaľ pravidelne neodkladáme na druhú koľaj priority, niektoré z nich naliehavé, aby sme mohli byť sami s Bohom. Život nášho Pána nám to ilustruje najlepšie.

Ježiš niekedy uprednostnil modlitbu pred službou. Keď sa Ježiš modlil v tme pred úsvitom mimo Kafarnaumu, mohol namiesto toho slúžiť. „Všetci Ťa hľadajú,“ povedali mu učeníci, aj v takú skorú hodinu (Mk 1:37). Potreby ľudí boli skutočné a naliehavé: chorí potrebovali uzdravenie, zblúdení potrebovali poučenie, stratení potrebovali záchranu. Ježiš sa však najprv modlil.

„Keď si Ježišove priority konkurovali, modlitba neprehrala.“

Ježiš niekedy uprednostnil modlitbu pred spánkom. V tom istom príbehu vstal „zavčasu nadránom“ namiesto toho, aby ešte spal, hoci včerajšia služba trvala dlho po západe slnka (Mk 1:32–35). Pri inej príležitosti „vyšiel na vrch modliť sa a na modlitbách k Bohu strávil noc“ (L 6:12). Ešte viac ako jeho telo potrebovalo spánok, jeho duša potrebovala modlitbu.

Ježiš niekedy uprednostnil modlitbu pred plánovaním alebo premýšľaním. Celonočná modlitba v Lukášovi 6 prišla tesne predtým, ako Ježiš „zvolal si učeníkov, vyvolil si z nich dvanástich“ (L 6:13). Rozhodnutie, ktorých dvanásť mužov vybrať, si vyžadovalo dôkladné premýšľanie a rozlišovanie. Ale viac než čokoľvek z toho, si to vyžadovalo úprimnú modlitbu.

Niekedy Ježiš dokonca uprednostnil modlitbu pred ľuďmi, ktorí boli s ním. „Keď sa (Ježiš) osamote modlil, boli s Ním len učeníci“ (L 9:18; 11:1). Ako sme videli, Ježiš sa často modlil osamote (L 5:16). Potreboval sa však modliť častejšie, ako sa mu podarilo od všetkých ujsť. Ježiš si teda bez toho, aby ignoroval alebo zanedbával ostatných, niekedy postavil modlitebnú komôrku priamo uprostred spoločnosti.

Falošná a tyranská naliehavosť

Je jasné, že služba, spánok, plánovanie a ľudia boli pre Ježiša prioritami. V celom evanjeliu venuje ľuďom svoju hlbokú a plnú pozornosť. Jeho služba nesie znaky dôkladného plánovania (L 9:51). Niekedy spí, kým iní bdejú (Mk 4:38). A raz, keď bol na ceste „na pusté miesto do samoty,“ uvidel zástupy ľudí v núdzi a rozhodol sa modliť neskôr (Mt 14:13, 23).

Počas mnohých dní Ježiš pravdepodobne splnil všetky tieto priority (a ďalšie) bez toho, aby obetoval nejakú z nich. A to je ideál, o ktorý by sme sa mali usilovať. Ale poučenie pre náš modlitebný život je nasledovné: Keď si Ježišove priority konkurovali, modlitba neprehrala. Aj keď mal nabitý program, modlitbu nevynechal. Služba mohla počkať, spánok mohol byť kratší a iné priority mohli byť na druhom mieste, ale tak či onak, modlil sa. Aj keď mu okolnosti ukradli samotu, buď sa modlil verejne, alebo sa postaral o to, aby sa modlil neskôr.

Ježišov príklad ma núti klásť si ťažké otázky:

• Ako často dovolím, aby zaneprázdnenosť — aj tá najlepšia — ospravedlňovala to, že sa nemodlím?
• Kedy naposledy som si nastavil budík skôr ako zvyčajne, aby som si bol istý, že sa budem modliť?
• Ako často preruším svoje plánovanie alebo starostlivé premýšľanie, aby som sa venoval zdanlivo (!) neproduktívnej modlitbe?
• Keď sa môj typický čas na modlitbu vyčerpá, ako tvorivo a zúfalo ešte hľadám spôsoby, ako sa modliť?

Mnohí z nás v modernom svete žijú s tyranským a často falošným pocitom naliehavosti. Hlasné hlasy zvnútra i zvonku nám hovoria, že máme veľa práce, že ostatní ľudia sú na nás závislí, že možno zajtra bude viac času na modlitbu. Ale ak mal niekto dôvod na to, aby takéto hlasy počúval, bol to Ježiš. A on ich nepočúval. V službe plnej naliehavých potrieb, naliehavých príležitostí, naliehavých rád, naliehavých nebezpečenstiev považoval modlitbu za najnaliehavejšiu prioritu zo všetkých.

Vedel niečo, čo my nevieme?

Čo Ježiš vedel

Ježiš poznal predovšetkým sám seba a poznal svojho Otca.

Ježiš poznal sám seba. „Bez toho, aby prestal byť Bohom,“ píše Donald Macleod o Božom Synovi, „prijal vlastnosti ľudskej prirodzenosti: stvorenosť, konečnosť, závislosť, nevedomosť, premenlivosť, vtelenosť a dokonca smrteľnosť“  The Person of Christ (Osoba Ježiša Krista, str. 194). Ježiš sa modlil, pretože aj ako dokonalý človek potreboval svojho Otca. Potreboval múdrosť pri rozhodovaní, pevnosť v pokušení, rozvahu pri učení, radosť v smútku, silu duše v inak neznesiteľnej agónii.

Poznáme sami seba? Ako ľudia máme tie isté potreby, ktoré mal Ježiš. A ako hriešnici ich máme oveľa viac. Prebúdzame sa teda s vedomím, že sme náchylní blúdiť bez Boha — náchylní hovoriť skazené slová, kráčať po nesprávnych cestách, strácať drahocenný čas a veriť diablovým lžiam?

Ježiš poznal aj svojho Otca. Poznal ho ako Boha, ktorý slovom stvoril hviezdy, ktorý rozptyľuje národy a zosiela pohromy, ktorý napĺňa umierajúce lono životom a likviduje nepriateľské vojská, ktorých je toľko ako piesku na brehu mora. Poznal ho ako Boha, ktorý má neporovnateľnú moc, nepreskúmateľnú múdrosť, nepredstaviteľný súcit, neporovnateľnú krásu a vytrvalú lásku lepšiu ako život.

A poznal ho ako Boha, ktorého ucho je pripravené počúvať. On dáva dobré veci svojim deťom (Mt 7:11). On odpovedá na prosby, otvára tým, čo klopú a vedie hľadajúcich k nájdeniu odpovedí (Mt 7:7–8). Vidí všetko a všade a počuje v každom čase (Mt 6:6). On vie, čo potrebujeme, ale napriek tomu miluje, keď sa s Ním rozprávame (Mt 6:8). A hoci nemusíme rozumieť Jeho načasovaniu, On dlho neotáľa, keď ide o jeho deti (L 18:7).

Ak ho poznáme, aká zaneprázdnenosť nás môže od neho odradiť? A aká naliehavosť môže hovoriť hlasnejšie ako jeho pozvanie priblížiť sa k nemu?

Aké zázraky priniesla modlitba

Ach, koľko zázrakov priniesla modlitba vo svete upriamenom na sebestačnú, bezbožnú výkonnosť! Vďaka modlitbe, niekoľko chlebov a rýb nasýtilo päťtisíc ľudí (Mt 14:19), Lazár opustil ríšu mŕtvych (J 11:41–42), smútok sa stal svätyňou spoločenstva s Bohom (Mt 14:12–13, 23), Petrova viera nezlyhala (L 21:32), z kríža prúdili slová odpustenia (L 23:34), kalich utrpenia bol prázdny (Mt 26:42) a krehkí a zlyhávajúci učeníci boli zachovaní (J 17:11).

Boh chce, aby sme chodili, budovali a pracovali v tomto svete, ale nie bez modlitby. Ježiš to vedel. A tak, hoci bol zaneprázdnený, hoci ho hľadali, hoci ho potrebovali, hoci ho zaťažoval svet naliehavej zodpovednosti, Ježiš sa modlil. Budeme sa modliť aj my?

Scott Hubbard © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Niekomu sa tento scenár môže zdať znepokojujúci. Ak nemôžeme rozoznať duchovnú úprimnosť človeka podľa jeho uctievania, ako ju potom môžeme rozoznať? Ak zdvihnuté ruky, pozorné uši a sklonená hlava môžu maskovať tvrdé srdce, kde sa potom objavuje skutočná láska k Bohu?

Hlavná odpoveď prichádza v Ježišovej odpovedi istému zákonníkovi. „Majstre,“ pýta sa muž, „ktoré je veľké prikázanie v zákone?“ (Mt 22:36) A Ježiš namiesto toho, aby odpovedal jedným prikázaním, uvádza dve:

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého.“ (Mt 22:37–39)

„Milovať Boha“ je prvé a najväčšie prikázanie, koruna Božieho dobrého zákona. Ale takáto láska nikdy nestojí osamote, hovorí Ježiš — ani ju nespoznáte len podľa vonkajších prejavov uctievania. Láska k Bohu sa skôr prejavuje (alebo nie) v tom, ako sa človek správa k svojim blížnym. Ak teda chcete lepšie spoznať niekoho duchovnú úprimnosť, nepozorujte ho len v kostole. Pozorujte ho s jeho deťmi. Pozorujte ho v práci. Sledujte ho v premávke. Pozorujte ho, keď sa urazí. Lebo ho spoznáte podľa jeho lásky k blížnemu.

Najčastejšie citovaný Ježišov verš

Hoci sa prvé a najväčšie prikázanie objavuje v modlitbe Šma — azda najvýznamnejšom starozákonnom úryvku (5. M 6:5) –, môže sa zdať, že príkaz „Milovať budeš blížneho ako seba samého,“ je pochovaný pod zákonmi a obradmi Tretej knihy Mojžišovej. Ale nie pre Ježiša. 3. M 19:18 sa stal jeho najcitovanejším veršom — a najcitovanejším veršom v celom Novom zákone.

Prečo sa Ježiš opakovane vracal k úryvku, ktorý pri čítaní Biblie často prechádzame narýchlo? Prinajmenšom z dvoch dôvodov. Po prvé, v Tretej knihe Mojžišovej 19:18 je v pozoruhodne kompaktnej forme zhrnuté jadro Božieho zákona, ktoré sa týka našich vzťahov. Ako neskôr napísal Pavol: „Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon. Veď prikázania… v tomto slove sú zhrnuté: „Miluj blížneho ako seba samého“ (R 13:8–9). Tretia kniha Mojžišova 19:18 je ako krátke objavenie sa podzemnej rieky, ktorá preteká celým Starým zákonom a oživuje každý zákon.

Ježiš sa vrátil k Tretej Mojžišovej 19:18 aj z iného dôvodu: láska k blížnemu možno viac než čokoľvek iné odhaľuje úprimnosť nášho náboženstva. Ján Kalvín poznamenáva, že prvá tabuľa desiatich Božích prikázaní (týkajúca sa lásky k Bohu) „bola zvyčajne buď v úmysle srdca, alebo v obradoch.“ Ale, Kalvín pokračuje: „úmysel srdca sa neprejavil a pokrytci sa neustále zaoberali obradmi.“ Čo je jeden z dôvodov, prečo Boh dal druhú tabuľu prikázaní (týkajúcu sa lásky k blížnemu), pretože „skutky lásky sú také, že ich prostredníctvom sme svedkami skutočnej spravodlivosti“ (Inštitúcia, 2.8.52).

Tu, v každodenných kontaktoch s rodinou, priateľmi, cudzincami a nepriateľmi sa objavuje skryté srdce. Preto v podobenstve o milosrdnom Samaritánovi Ježiš ilustruje pravú duchovnosť nie náboženským obradom (v ktorom vynikali kňaz a levita), ale praktickým milosrdenstvom (L 10:30–37). Bez takéhoto milosrdenstva sa aj tá najdôslednejšia náboženská disciplína stáva obieleným hrobom (Mt 23:27). Ako povedal Ježiš v ďalšom opakovanom citáte: „Milosrdenstvo chcem, a nie obeť“ (Mt 9:13; 12:7; cituje Oz 6:6). Lepšie je podať pomocnú ruku na kraji cesty, ako prísť do chrámu načas.

Duchovne mŕtvi môžu vykonávať mnohé náboženské obrady. Môžu sa zhromažďovať s Božím ľudom, dlho a často sa modliť, učiť sa naspamäť Božie zákony a presne odvádzať desiatky. Nedokážu však milovať blížneho tak, ako to vyžaduje Boh.

Širší okruh blížnych, hlbšia láska

Na tomto mieste sa však môžeme spýtať: „Áno, láska k blížnemu odhaľuje našu duchovnú úprimnosť, ale nemôže byť samotná láska k blížnemu predstieraná?“ V skutočnosti môže. Mnohí Židia v Ježišovej dobe si mysleli, že poslúchajú 3. M 19:18, hoci v skutočnosti poslúchali príkaz, ktorý si sami vytvorili — zmenšený a udomácnený príkaz, priateľskejší k telu.

„Každý dokáže milovať príjemných a milých blížnych. Ale milovať nepriateľov a núdznych je znakom Kristovej milosti.“

A tak to môžeme urobiť aj my. Kazateľ z 19. storočia John Broadus si všimol, že práve vtedy, keď si myslíme, že milujeme svojich blížnych ako seba samých, môžeme v skutočnosti „milovať len [seba] — akýsi rozšírený egoizmus“ (citované v Matúšovi, str. 160). Ježiš často bojoval s takýmto „rozšíreným sebectvom“. Nedovolí nám, aby sa láska k blížnemu zmenšila na úroveň neobnovených síl. Vtedy aj teraz si láska k blížnemu ako k sebe samému vyžaduje niečo, čo ďaleko presahuje nás samých.

Aby nás Ježiš prebral a poslal k Bohu, aby sme ho prosili o milosrdenstvo a pomoc, nielenže nám hovorí, aby sme milovali blížneho, ale tiež obnovuje pravý význam slov blížny a láska.

Kto je môj blížny?

Keď sa stretneme s takým ohromujúcim príkazom, ako je „Milovať budeš blížneho ako seba samého,“ jedným z našich prvých prirodzených impulzov je zúžiť význam blížneho na tých, ktorých je ľahké milovať.

Keď náš Pán prvýkrát cituje 3. M 19:18, cituje tiež obľúbený dodatok k prikázaniu: „Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa“ (Mt 5:43). Nech prehľadávame Starý zákon ako chceme, na príkaz nenávidieť svojich nepriateľov nenarazíme (a nájdeme, naopak, príkazy ako 2. M 23:4–5). A tak proti prirodzenému impulzu vylúčiť nepriateľov zo spoločnosti našich blížnych Ježiš hovorí: „Milujte svojich nepriateľov“ (Mt 5:44).

Popri nepriateľoch môžeme ľahko odoprieť status blížneho aj núdznym, najmä ak títo núdzni k nám nemajú taký blízky vzťah. Keď sa teda zákonník „chcel ospravedlniť,“ pýta sa Ježiša: „A kto mi je blížny?“ Ježiš ho nechá predstaviť si polomŕtveho, doráňaného muža, človeka v núdzi, od ktorého hrozí, že nám naruší program a vyprázdni peňaženku (L 10:29–30). Možno ho nepoznáte, možno od vás nič nepožaduje okrem toho, že je to váš blížny. Ale ak ste mu nablízku a môžete mu pomôcť, potom je tento núdzny človek vaším blížnym.

Ak chceme posúdiť hĺbku našej lásky k blížnemu, môžeme sa spýtať, komu sa pravidelne venujeme? Za koho sa modlíme (Mt 5:44)? Komu „činíme dobre“ (L 6:27)? A komu vychádzame v ústrety (Mt 5:47)? Obsahuje tento zoznam aj nepriateľov — tých, ktorí nás urážajú, provokujú, skúšajú, krivdia nám alebo nás jednoducho ignorujú? A obsahuje váš zoznam aj nejakých núdznych — ľudí, ktorí vám narúšajú deň a „nemajú čím odplatiť“ (L 14:14)?

Ak nie, potom sa náš zoznam tých ľudí, ktorých považujeme za blížnych, musí rozšíriť. „Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú,“ pýta sa nás Ježiš, „aká vám za to odmena? Či nerobia to isté aj colníci?“ (Mt 5:46) Každý dokáže milovať príjemných a milých blížnych. Ale milovať nepriateľov a núdznych je znakom Kristovej milosti.

Čo je láska?

Možno sa nepýtame rovnakú otázku („A kto mi je blížny?“) ako zákonník. Možno vieme, že pojem blížny sa rozprestiera nad všetkými ľuďmi okolo nás, tak ako obloha. Ale čo láska? Ani tu nám Ježiš nedovolí zúžiť definíciu na niečo, čo by bolo uskutočniteľné mimo Neho.

Jeden z najhlbších opisov skutočnej lásky k blížnemu sa objavuje v tom, čo poznáme ako Zlaté pravidlo:

„Preto čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy; lebo to je zákon aj proroci.“ (Mt 7:12)

„To je zákon aj proroci,“ sa nápadne podobá na Matúša 22:40, kde Ježiš hovorí, že „celý zákon aj proroci“ sa zakladá na dvoch veľkých prikázaniach — čo naznačuje, že zlaté pravidlo ponúka zlatý štandard lásky k blížnemu. A aký štandard ponúka.

Nachádzame tu aktívnu, praktickú lásku; lásku, ktorá presahuje želanie dobra a smeruje ku konaniu dobra. Nachádzame tu nápaditú lásku, ktorá venuje iným čas a premýšľa o tom, čo by druhému skutočne prospelo. Tu nachádzame sebazapierajúcu lásku, ktorá slúži druhým bez ohľadu na to, ako oni poslúžili nám. A tu nachádzame veľkorysú a objemnú lásku, ktorej hranice siahajú až po „čokoľvek si želáte.“ „Milovať budeš blížneho“ nás posúva ďalej, než často ideme, a vyzýva nás, aby sme blížneho postavili do popredia nášho vedomia, namiesto toho, aby sme ho považovali za vedľajšiu postavu hry, v ktorej hrám ja.

Popri otázke, koho milujeme, by sme sa teda mohli pýtať, ako milujeme. Spôsobuje nám pravidelne naša láska nepríjemnosti? Vychádza zo srdca zahriateho túžbou po blahu druhého človeka v Kristovi? Prejavuje sa skôr v konkrétnych činoch, než aby zostávala v ústach alebo predstavách? A pre tých, ktorí sú orientovaní na úlohy: Je náš zoznam úloh zameraný na rôzne potreby druhých, a nielen na naše vlastné?

Stal sa naším blížnym

Keď nám Ježiš prikazuje milovať blížneho ako seba samého, hovorí nám, aby sme milovali všetkých svojich blížnych — vrátane nepriateľov a núdznych. A hovorí nám, aby sme ich skutočne milovali — aby sme na nich uplatňovali mieru našej sebalásky. Takáto láska, akokoľvek nedokonalá (a nedokonalá bude, až kým nebudeme v nebi), neomylne označuje tých, ktorí skutočne milujú Boha.

Ak sa však prvé prikázanie stáva viditeľným prostredníctvom druhého, druhé sa stáva možným len prostredníctvom prvého. Ježiš prikazuje hlbšiu lásku, než akú dokážu ponúknuť naše hriešne srdcia. Prikazuje lásku, ktorá pochádza od Boha — ba dokonca lásku, ktorá pochádza od samotného Boha, ktorý sa stal naším blížnym. Ježiš, aby nám ukázal túto spravodlivosť a aby bol pre nás touto spravodlivosťou, prišiel a žil medzi nami.

V ňom vidíme, ako sa uprostred náročného života rozvíja dokonalá láska k blížnemu. Tu je ten, kto miloval nepriateľa a cudzinca, kto uzdravoval stotníkových synov a hľadal hriešnikov samaritánov. Tu je ten, kto miloval druhých ako seba samého a dovolil, aby nekonečné potreby a vytrvalé prosby prerušili jeho dni a narušili jeho odpočinok. Tu je ten, kto miloval svojho blížneho, aj keď ten blížny držal kladivo a klince na jeho koži.

Ba čo viac, je tu ten, ktorý miloval nás — núdznejších ako polomŕtvy človek na okraji cesty, nepriateľskejších ako ktorýkoľvek nepriateľ, ktorého sme poznali. Iba taká láska, ako bola jeho, môže naše srdcia odkloniť od náboženského formalizmu, aby poslúchali prvé prikázanie. A len taká láska ako jeho môže naplniť naše srdcia natoľko, aby sme poslúchli druhé prikázanie. Milovať blížneho ako seba samého vyplýva z toho, že nás Ježiš hlboko a denne miluje.

„Nech sa každý kresťan ujme povinnosti kresťanskej lásky s desaťnásobnou vážnosťou,“ napísal raz škótsky pastor Maurice Roberts. A nech to robí každý tak, že sa na Ježiša pozerá s desaťnásobnou pozornosťou, oddanosťou a láskou.

Scott Hubbard © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Človek, ktorého som dlho poznal a miloval, človek, ktorému som venoval veľa času a za ktorého som sa modlil, človek, kvôli ktorému som niekedy zúfal a proti ktorému som hrešil, sa zmenil. Naozaj sa zmenil. Duch Boží sa pohol nad vodami jeho duše, rozžiaril svetlo v starej a tvrdohlavej temnote a ja som bol svedkom prekvapujúceho, zázračného činu poslušnosti. Bol to okamih hodný obdivu anjelov.

Keď teraz premýšľam o tomto zázraku a o rokoch, ktoré k nemu viedli, želal by som si, aby som mohol vziať späť mnohé netrpezlivé reakcie na tejto ceste: cynické myšlienky, výčitky vyslovené vo frustrácii, modlitby za neho bez viery, nespravodlivý vnútorný hnev. Ešte viac však žasnem nad Božou trpezlivosťou, ktorá sa nehanbí nazvať tohto človeka — a mňa — svojím vlastným.

Tak často pracujem pre rast druhých na časovej osi, ktorá je dramaticky kratšia ako tá Božia. Zatiaľ čo ja mám tendenciu sledovať pokrok iných v podobe dní a týždňov, „živý Boh,“ hovorí David Powlison, „sa zdá byť spokojný s prácou… v rozsahu rokov a desaťročí, počas celého života“ (Making All Things New, str. 61). A ako veľmi chcem byť ako On — horlivo túžiť po zmene, verne sa modliť za zmenu a potom trpezlivo čakať na zmenu.

Zázraky sú totiž úžasné. Mnohé zázraky si však vyžadujú čas a mimoriadnu trpezlivosť.

Žiaci dokonalej trpezlivosti

Apoštol Pavol vedel niečo o takejto trpezlivosti. Jeho vlastné svedectvo nieslo znaky trpezlivej Božej lásky, jeho „všetka zhovievavosť“ (1. Tim 1:16). A Pavol si túto trpezlivosť pamätal. Nemohol na ňu zabudnúť.

V reakcii na to žil a slúžil s hlbokou trpezlivosťou, ktorá mu bola vlastná. Čo iné mohlo Pavla udržať v láske k zborom, ktoré niekedy lámali jeho apoštolské srdce — zbory ako Korint alebo Galácia? Hoci ho ohovárali (2. K 10:1–2), hoci bol nedocenený (G 4:15–16), hoci opakovane čelil zarážajúcej hlúposti a hriechu (1. K 3:1–4), zostal trpezlivý — žiak Božej dokonalej trpezlivosti. Túžil, modlil sa, pracoval, prosil, ale aj čakal „vo všetkej trpezlivosti“ (2. K 12:12). Pavol nechal zázrakom čas, ktorý im určil Boh.

A takto poučil aj ostatných: „Presviedčaj, karhaj, napomínaj,“ Timoteus, ale rob to „so všetkou trpezlivosťou“ (2. Tim 4:2). „Učte poriadku neporiadnych, posmeľujte malomyseľných, ujímajte sa slabých,“ milí Tesalonickí, a predsa „buďte zhovievaví ku všetkým“ (1. Tes 5:14). Trpezlivosť nebola pre Pavla len jedným zo spôsobov odpovede spomedzi mnohých: bola rúchom, ktorým sa odievali všetky odpovede.

„Zázraky sú totiž úžasné. Mnohé zázraky si však vyžadujú čas a mimoriadnu trpezlivosť.“

Odkiaľ by sa mohla vziať takáto „všetka trpezlivosť“? Kde by sme mohli nájsť silu byť trpezliví nielen s tými, ktorí navonok dúfajú, alebo s tými, ktorých bojom rozumieme, ale „ku všetkým“? Trpezlivosť, akú má Pavol, pochádza čiastočne (ako sme videli) z pohľadu dozadu, z príbehu Božej trpezlivosti s nami. Pavol nám však dáva aj viac. Veď tak často, ako trpezlivo reaguje na hriech a hlúposť, jeho oči hľadia dopredu.

Predstavte si ich potom

Zamyslite sa nad kresťanom, ktorý vás najviac trápi: brat alebo sestra vo vašej skupinke, rodič alebo súrodenec, vaše vlastné veriace dieťa. Čo vidíte, keď sa na tohto človeka pozriete, najmä v jeho najhorších chvíľach? Možno tvrdohlavého mladého muža, ktorý nedokáže brať rady vážne. Alebo možno nespoľahlivú ženu, ktorej „áno“ je vlastne „uvidíme“ a často „nie“. Bolesť hlavy alebo bolesť srdca. Nepríjemnosť alebo vyrušenie. Strata času.

Tieto hodnotenia sú pochopiteľné, aspoň pre človeka ako ja. Ale čo videl Pavol? Nepochybne videl utrápenú dušu, rovnakú ako my. Ale zatiaľ čo my často vidíme len to, čo je, Pavol mal úžasnú schopnosť vidieť to, čo by mohlo byť — a v Kristovi to, čo bude. My vidíme nedokončený dom; Pavol videl dom, ktorý ešte nie je dokončený. Videl hriešnych kresťanov vo svetle toho, kým sa jedného dňa stanú:

„A som presvedčený, že Ten, ktorý počal vo vás dobré dielo, aj ho dokoná až do dňa Krista Ježiša.“ (F 1:6)

Rám, ktorý umiestňujem okolo ľudí, často nie je väčší ako stiesnený malý štvorec: uväzňujem ich v prítomnom okamihu a nevšímam si, odkiaľ prišli alebo kam smerujú. Aký široký rám však použil apoštol! Dostatočne široký na to, aby videl temnotu a smrť, z ktorej iní prišli („Ten, ktorý počal vo vás dobré dielo… “) — a dostatočne široký na to, aby videl svetlo a život, ku ktorému smerujú („… aj ho dokoná“).

Pavol, samozrejme, stále videl prítomný okamih. A jeho trpezlivosť mu nebránila karhať a napomínať, ani vážne varovať, keď to bolo potrebné. Ale keď sa pozeral na niekoho v Kristovi — kajúceho, veriaceho, no aj tak často padajúceho — dnešný deň preňho nebol taký dôležitý ako „deň Krista Ježiša,“ keď tento nevýrazný svätec zažiari ako slnko v Božom kráľovstve (Mt 13:43).

A tak sa mohol pozrieť na dnešné zakopnutie a vidieť zajtrajšie státie. Mohol sledovať hranicu medzi dnešným odrádzajúcim neúspechom a zajtrajším konečným víťazstvom. Vedel si predstaviť, ako sa rozhnevaní ľudia upokojujú, žiadostiví sa stávajú čistými, reptajúci sú spokojní, a zatrpknutí plní odpustenia — nie preto, že by ľudia sami boli plní takýchto sľubov, ale preto, že náš verný Boh dokončí všetko, čo začne.

Pomenujte ich teraz

Ach, áno, pomyslel som si. Pavol napísal tieto slová Filipským, dozrievajúcemu zboru. Povedal by však to isté zboru, ktorý má problémy? Samozrejme, že áno; a aj to urobil. Svoj list Korintským začína podobne (1. K 1:8–9). A pritom odhaľuje ďalší rozmer zbožnej trpezlivosti: trpezliví ľudia si nepredstavujú iných kresťanov len potom; ale túto budúcu realitu prenášajú aj do prítomnosti a pomenúvajú týchto kresťanov teraz. V Kristovi vidia, že slnko života iného človeka vychádza, nie zapadá, a potom tohto človeka definujú podľa prichádzajúceho dňa, nie podľa pretrvávajúcej noci.

A tak Pavol, hoci znechutený a sklamaný pomalým napredovaním Korintských, začína svoj list ich pravým menom: „Cirkevnému zboru Božiemu v Korinte, posväteným v Kristovi Ježišovi, povolaným svätým“ (1. K 1:2). Ó, Korinťania, možno sa niekedy správate ako hriešnici a blázni, ale takí nie ste. V Kristovi je vaše meno svätý.

Toto trpezlivé pomenovanie nachádzame aj inde, možno najmä v Petrovom živote. Keď sa videl len ako „hriešny človek“, hodný toho, aby ho Ježiš opustil, náš trpezlivý Pán ho pomenoval rybárom ľudí (L 5:8–10). Neskôr, keď sa Peter určite cítil len ako stratená a zúfalá ovca, náš trpezlivý Pán ho nazval pastierom (J 21:15–17).

Každý neúspešný Peter potrebuje niekoho, kto verí, že zlyhanie ho nemusí definovať. Každý potkýnajúci sa Korintský potrebuje niekoho, kto vidí jeho hriech, a pritom ho nazýva svätým. Každý skľúčený kresťan potrebuje niekoho, kto pozdvihne jeho oči k nadchádzajúcemu dňu, keď všetky tiene duše utečú pred tvárou nášho trpezlivého a očisťujúceho Krista.

Samozrejme, nechceme nikomu dávať meno, ktoré mu nedal sám Boh. Ale ak Ježiš dokázal v Petrovi vidieť pastiera a Pavol v Korinťanoch svätých, potom určite dokážeme pomenovať iných s väčšou nádejou, než to niekedy robíme. A akú zmenu môže takéto pomenovanie priniesť. Keď sa cítime úplne stratení v neúspechu, verné meno môže byť ako cesta, ktorá sa zrazu objaví, a svetlo, ktoré nás vedie. Nemusím tu zostať, naznačuje takéto meno. V Ježišovi môžem byť viac, než som práve teraz.

Priestor pre rast dobrých vecí

V Pavlových listoch sa milosť trpezlivosti viackrát spája s ďalšou cnosťou, ktorú nám dáva Duch Svätý: s láskavosťou. „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá,“ hovorí Korinťanom (1. K 13:4). Píše tiež o bohatstve „Jeho dobrotivosti, trpezlivosti, zhovievavosti“ (R 2:4). V záhrade Ducha Svätého tieto dve veci rastú vedľa seba: „zhovievavosť, nežnosť“ (G 5:22).

„Každý neúspešný Peter potrebuje niekoho, kto verí, že zlyhanie ho nemusí definovať.“

Takéto spojenie naznačuje, že skutočne trpezliví ľudia nielenže držia jazyk za zubami alebo skrývajú svoju horiacu frustráciu za núteným úsmevom. Nie, ich trpezlivosť je výsledkom hlbšej vášne, zbožnej a čistej: lásky k dobrote, práve tej dobrote, ktorá vedie k pokániu (R 2:4). Tak ako bol Boh trpezlivý a láskavý k nám — a tak ako je Boh aj práve teraz s nami trpezlivý –, tak aj my sme radi, keď môžeme byť s trpezliví voči druhým.

Predstavte si teda trpezlivosť ako steny záhrady, ktoré chránia krehké výhonky milosti v duši druhého človeka. Zatiaľ čo netrpezlivosť dovoľuje vetru ničiť a zvieratám šliapať a hrýzť, trpezlivosť dáva priestor dobrým veciam rásť. Dáva priestor, aby láskavosť žiarila ako slnko a padala ako dážď, aby dielo, ktoré Boh začal, rástlo smerom k dokončeniu.

Ty a ja, drahý kresťan, sme záhrada v Božích múroch. Akákoľvek milosť, ktorú máme, je zázrak, ktorý spôsobila jeho trpezlivosť a živí ho jeho láskavosť. A tie isté zázraky sa dejú aj dnes. Môžeme ich vidieť viac, ak sa budeme modliť, predstavovať si, pomenúvať, čakať a každé svoje slovo odievať trochou trpezlivosti, ktorú sme od Neho dostali.

Scott Hubbard © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

tak túžobne lká Izrael

a očakáva nádej dňa,

keď vôkol ťaží hriechu tma.

Už blízko, blízko spásy deň,

keď príde tvoj Imanuel.

Od Adama a Evy sa nádej Božieho ľudu opierala o príchod. Sme čakajúci ľud, túžiaci ľud, ľud, ktorý vie, že potrebuje záchranu, a vie, že ju môže priniesť len ten, „ktorý má prísť“ (Žid 10:37).

Už viac ako tisíc rokov je hymnus Ó, príď, ó, príď, Imanuel slovami, ktoré cirkev očakáva najmä počas adventu (slovo, ktoré sa vzťahuje na príchod). Advent nás viac než ktorékoľvek iné obdobie vyzýva, aby sme túžili po príchode nášho záchrancu — a Ó, príď, ó, príď, Imanuel možno viac než ktorýkoľvek iný hymnus poskytuje slová pre naše túžby.

Tento mesiac sa náš tím učiteľov (s niekoľkými hosťami) bude venovať hymne so zameraním na sedem titulov pre Spasiteľa, ktorý prišiel raz a príde znova. Jeho meno je Múdrosť, Pán, Koreň Jesseho, Kľúč Dávidov, Ranná zora, Kráľ pohanov — a tu, v prvý deň adventu, Imanuel.

„Ajhľa,“ povedal prorok, povedal anjel, „panna počne a porodí syna a dajú Mu meno Imanuel“ (Mt 1:23). Budú ho volať Boh s nami.

Krajina osamelého vyhnanstva

V srdci ľudského bytia sa skrýva hlboká a neotrasiteľná osamelosť. Môžeme nájsť spôsoby, ako tento pocit zamaskovať, ale nech nás obklopuje akýkoľvek počet ľudí alebo potešení, sme od prírody osamelí ľudia na osamelej planéte. Lebo nech je s nami ktokoľvek a čokoľvek, predsa sme „bez Boha na svete“ (Ef 2:12).

Bez Boha: ako telo bez duše, strom bez miazgy, rodina bez otca alebo matky, zem bez slnka. Slová sa mihnú ako meč pri východnej bráne Edenu: hoci s priateľmi, s peniazmi, s prácou, s manželstvom, s pôžitkami, s mocou a hojnosťou — bez Neho sa zničí všetko. Bez Boha sme nevyhnutne osamelí. Sme duchovne stratení.

Hymnus to nazýva naším zajatím, naším osamelým vyhnanstvom v krajine „pod hriechom“ (R 3:9). Sme ako Izrael v Egypte alebo Boží ľud „pri riekach babylonských“ (Ž 137:1) — ale oveľa horšie, pretože náš faraón nás prenasleduje všade, kam sa pohneme, a rieky nášho vyhnanstva pretekajú celou našou dušou. Bez Boha sme všade vo vyhnanstve.

Náš domov neleží za Červeným morom alebo na púšti, ale za nekonečnou priepasťou, ktorú vyhĺbil ľudský hriech. Preto žijeme a umierame v krajine osamelého vyhnanstva, my bez Boha. Ibaže by mal nejakým spôsobom prísť ten, ktorý sa volá Imanuel, Boh s nami.

Ježiš, náš Imanuel

V istom zmysle poznal Izrael svojho Boha ako Imanuela ešte predtým, ako anjel prehovoril k Márii. Mojžiš nechcel odísť zo Sinaja, ak by Boh nešiel „s nami“ (2. M 33:1516). V zúfalých chvíľach si ľud pripomínal, že „Boh je v jeho strede“ (Ž 46:6). Najmä chrám stál ako vzácne znamenie Božej prítomnosti s jeho ľudom.

Chrám však stál aj ako chvejúce sa svedectvo Božieho odstupu od svojho ľudu. Oltár, dvere a opona trojnásobne zamykali Božiu prítomnosť na najsvätejšom mieste aj pred tými najvzornejšími Izraelitmi. Na toto najsvätejšie miesto mohol vstúpiť len jeden človek — „len raz do roka sám veľkňaz“ (Žid 9:7).

V najhlbšom zmysle slova bol teda Boží ľud vyhnancom aj v Izraeli; bol osamelý aj v zasľúbenej krajine. Nech išli akokoľvek ďaleko na západ, stále žili na východ od Edenu, pretože anjeli vyšívaní na chrámovej opone stále „strážili cestu“ do záhrady, ktorú sme kedysi poznali (1. M 3:24; 2. M 26:31).

„V srdci ľudského života sa skrýva hlboká a neotrasiteľná osamelosť.“

Potrebovali sme niečo viac. Potrebovali sme chrám „nie rukami postavený,“ ale má ruky (Mk 14:58). Potrebovali sme, aby sa najsvätejšie miesto stalo človekom, svätyňa s kožou, opona zrodená z panny. Potrebovali sme chrám, na ktorý by Ján mohol položiť hlavu a ktorého by sa Tomáš mohol dotknúť (J 13:23; 20:27). Potrebovali sme Imanuela, aby vstúpil do krajiny nášho vyhnanstva. A potrebovali sme, aby zomrel tak, ako si to my vyhnanci zaslúžime.

A tak aj urobil. Ježiš prišiel, Boh s nami, aby obnovil vzťah prostredníctvom výkupného. Prišiel, aby bol Imanuelom na kríži a volal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27:46) Tam Ježiš prijal naše zajatie — a vzal ho do zajatia. Tam vstúpil do nášho vyhnanstva — a ukončil ho zvnútra.

Boží Syn prišiel, aby bol s nami, aby zakúsil všetko, čo znamená byť bez Boha — a aby sa na druhej strane tohto najosamelejšieho vyhnanstva skončila naša samota, keď povieme: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma prijal?“

Sám, a predsa nie sám

V srdci ľudského života sa skrýva hlboká a neotrasiteľná osamelosť. Ale v srdci kresťanského života je hlboká a neotrasiteľná prítomnosť. Náš pocit vyhnanstva môže pretrvávať a niekedy môžeme cítiť bolesť starej samoty. Ale keby sme si mohli prečítať tajné písmo na našom srdci, už by tam nebolo napísané „bez Boha,“ ale skôr „Imanuelov milovaný.“

Kedysi sme boli sami, aj keď sme boli najviac obklopení ľuďmi; teraz sme obklopení, aj keď sme najviac sami. Ako Ježiš povedal svojim učeníkom: „Mňa necháte samého. Ale nie som sám“ (J 16:32). Sám, a predsa nie sám. Tak sme v Kristovi aj my, lebo rozlúčkovým darom Imanuela bolo vloženie ďalšieho Imanuela do našich sŕdc, Ducha, ktorý je Boh s nami a dokonca Boh v nás (J 14:17).

Takže aj keď sa cítime sami, nie sme sami. Naše zajatie sa skončilo, naše osamelé vyhnanstvo sa skončilo. Lebo prišiel Ježiš, náš Imanuel.

Prišiel do tohto hriešneho sveta,

a z tela a krvi urobil svoje najdrahšie príbuzenstvo;

zomrel, aby nás mohol prijať,

a zachoval nás, kým sa nevráti.

Scott Hubbard © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Blížil sa nový semester a on sa usiloval vypracovať učebné plány, ktoré by slúžili jeho študentom. Vybral knihy, načrtol úlohy, naplánoval eseje a skúšky, a od augusta do decembra starostlivo načrtol semester. Keď si jeho žena všimla takéto dôkladné profesorské plánovanie, položila mu úprimnú otázku: „Prečo nevenuješ rovnakú pozornosť a plánovanie aj našej rodine?“

Hoci som bol v tom čase slobodný muž, už som chápal, ako to bolí. Teraz, keď som manžel a otec, to však cítim. Viem, že mnohí muži to tak majú tiež. Príliš ľahko môžeme venovať obrovské úsilie a kreativitu kariére alebo službe, pričom možno ani nepomyslíme na to, aby sme to isté robili pre rodinu. Dokážeme prejaviť oveľa viac ambícií — viac premýšľania, plánovania, zámerov, horlivosti — v práci alebo v cirkvi než v otcovstve. Môžeme byť zanietenými zamestnancami alebo vedúcimi služby, ale pomerne pasívnymi otcami.

Deti určite potrebujú vidieť otca, ktorého oči sa pozerajú k lepším veciam a ktorý chce slúžiť Bohu v práci, v kostole, v susedstve a všade inde. Ale s rovnakou istotou deti potrebujú vidieť otca, ktorý má ambíciu byť otcom.

Práca otca od piatej do deviatej

Božie opisy otcovstva v Písme nám ukazujú muža, ktorý túži konať dobro vo svete, áno, ale ktorý tiež dáva obrovskú energiu svetu svojej rodiny. Nemá len prácu od 9.00 do 17.00, ale aj prácu od 17.00 do 9.00, povolanie rovnako náročné, a často ešte náročnejšie ako jeho kariéra (a ktoré zahŕňa aj rána a víkendy).

Najrozsiahlejší biblický obraz otcovstva sa nachádza v Knihe Prísloví, kde sú zaznamenané slová otca svojmu dospievajúcemu synovi. Mnohé v tejto knihe nám pripomína, že Boh stvoril muža pre vodcovstvo mimo domu: výzva k tvrdej práci, pokyny o podnikaní a hospodárení, obraz otca sediaceho „v bránach… so staršími krajiny“ (Pr 31:23). Ale samotná štruktúra Prísloví —  láskyplné, úprimné, vytrvalé rady otca synovi — nám pripomína, že vodcovstvo muža zahŕňa aj to, že je otcom.

Príslovia vykresľujú otcovstvo ako celoživotnú záležitosť. Otec z tejto knihy je typom muža podľa Piatej knihy Mojžišovej 6:7, ktorý učí svojho syna doma i mimo domu, od rána do večera. Vyučuje kurz z názvom „Život“ v triede širokej ako svet. Môžeme si ho možno predstaviť, ako sa rozpráva so svojím synom, keď prechádzajú okolo ulice zakázaných žien („Nepribližuj sa k dverám jej domu,“ Pr 5:8), keď takmer stúpia do mraveniska („Choď k mravcovi,“ Pr 6:6) alebo keď si sadajú k jedlu („Jedz med, lebo je dobrý,“ Pr 24:13).

Jeho vyučovanie zahŕňa duchovné aj praktické témy, každodenné aj týkajúce sa večnosti. V knihe sa v 22 prípadoch vyskytuje slovné spojenie „môj syn… “, ktoré hovorí o hlave, srdci, rukách, nohách, očiach, duši, ústach a ďalších. Pozná konkrétne silné stránky a bláznovstvá svojho chlapca. Trávi pri ňom dosť neuponáhľaného času, aby mohol povedať: „Nech si tvoje oči obľúbia moje cesty“ (Pr 23:26). A hoci má tento otec ambície, ktoré presahujú jeho chlapca, ťažko si vie predstaviť, že by sa tešil z niečoho iného než z trvalého dobra tohto mladého muža (Pr 10:1; 17:25; 23:15, 24). Jedným slovom, má ambíciu byť otcom.

Ambície patria aj do našich domovov

Takáto široká, náročná vízia otcovstva naznačuje prinajmenšom jeden dôvod, prečo môžu muži považovať ambície mimo domova za ľahšie alebo prirodzenejšie. Byť zbožným otcom nakoniec môže byť ťažšie ako založiť firmu, budovať kariéru alebo sa dokonca stať pastorom.

Keď po práci prídem domov, mám pocit, že som vstúpil do ťažšej práce. Deti od nás nežiadajú len to, aby sme boli dobrými účtovníkmi, učiteľmi, inžiniermi alebo projektovými manažérmi — žiadajú od nás, aby sme boli dobrými ľuďmi. A nevyžadujú si len osem hodín našej pozornosti, ale v istom zmysle celú našu pozornosť. Ak chceme, aby sme im mohli povedať: „Syn môj, daj mi svoje srdce“ (Pr 23:26), budeme im musieť dať seba samých.

Potrebujeme teda niekoľko dobrých dôvodov, aby sme odložili svoju pasivitu a venovali sa tomu, aby sme boli lepšími otcami. Popri jednoduchom fakte, že Písmo nám dáva vzor zbožného otcovstva (a všetky Božie vzory sú dobré), zvážte tri ďalšie dôvody, prečo naše ambície nepatria len do kancelárie alebo na kazateľnicu, ale aj do našich domovov — pre našu vlastnú dušu, pre svet a pre naše deti.

Úprimné ambície

Po prvé, ambície týkajúce sa rodiny slúžia vlastnej duši človeka najmä tým, že udržiavajú jeho ostatné ambície úprimné.

Biskup „si má dobre spravovať dom,“ píše Pavol, „veď ak niekto svoj dom nevie spravovať, ako sa bude starať o cirkev Božiu?“ (1. Tim 3:4–5) Muž, ktorý má problém viesť malé spoločenstvo vo svojom dome, bude mať problém viesť aj väčšie spoločenstvo mimo neho, aspoň tak, aby sa to páčilo Bohu. Pavlova zásada platí sčasti preto, že vodcovské schopnosti sa prenášajú zo sféry do sféry, ale aj z iného dôvodu — domov pripravuje muža na špecifické vodcovstvo, ktoré sa od kresťana vyžaduje.

„Našou úlohou ako otcov je z veľkej časti ponúknuť verný obraz Otca, ktorý sa teší zo svojho Syna.“

Skutočne kresťanskí vodcovia nepohŕdajú pokornými skutkami skrytej služby (Mk 10:43) a domov poskytuje takýchto príležitostí dostatok. Kresťanskí vodcovia sa radi stýkajú s pokornými (R 12:16) a deti sú „nižšou“ spoločnosťou. Kresťanskí vodcovia trpezlivo investujú do ľudí, ktorí sa menia pomaly (1. Tes 5:14), a rodina poskytuje každodennú (často hodinovú) prax pre tento druh trpezlivosti. A kresťanskí vodcovia múdro aplikujú Božie slovo na potreby každého človeka (1. Tes 2:11–12), a deti prichádzajú s nápadne rozmanitými osobnosťami a pokušeniami.

Podobne ako Peter alebo Ján, ktorí okolo detí len prechádzali, aj ja si niekedy predstavujem kresťanské ambície v oveľa väčších dimenziách, než len v týchto malých. Ale potom sa obzriem späť a všimnem si, že môj Pán sa zdržiava medzi nimi, jeho vlastné ambície sú dosť veľké na to, aby zahŕňali aj deti. A ja si uvedomím, že pokiaľ moja ambícia nezahŕňa to isté, nie som ešte spôsobilý dobre viesť aj inde.

Šípy lukostrelca

Po druhé, čo je protichodné, ambície, ktoré sa týkajú domova, slúžia svetu, aspoň ak sú požehnané Bohom.

Negatívne by sme mohli uvažovať o smutných príkladoch pasívnych otcov, ktorých deti vyrástli, aby zničili väčšinu ich práce vo svete. Dávid bol mocný kráľ, ale jeho nedostatok pozornosti doma spôsobil chaos v jeho kráľovstve (2. S 13:20–22; 1. Kr 1:5–6). A Éli prišiel o svoje kňazstvo, pretože nechal svojich synov, aby sa správali nebezpečne (1. S 2:29).

Pozitívne je však to, že nám Sväté písmo poskytuje obraz detí, ktorý nie je izolovaný a uzavretý do seba: „Ako sú šípy v ruke hrdinovej, takí sú synovia mladosti,“ píše Šalamún (Ž 127:4). Keď otec vychováva deti so zbožnými ambíciami, neospravedlňuje sa tým z Božieho poslania vo svete. Je lukostrelcom skloneným pod hradbami, ktorý si brúsi šípy. A vo svete, kde bojujú duchovné kráľovstvá, brúsenie šípov nie je mrhanie časom.

Tak ako pri každom učeníctve, aj pri otcovstve je jedným z paradoxov to, že často slúžime svetu najlepšie vtedy, keď sa zameriavame na niekoľko ľudí. Ježiš zmenil svet prostredníctvom niekoľkých obyčajných ľudí. Otcovia sa snažia pokračovať v zmene sveta prostredníctvom niekoľkých obyčajných detí. Takéto deti môžu muža v danom momente rozdeliť a pripraviť ho o čas, ktorý by mohol venovať iným dobrým činnostiam. Ale s Božou milosťou ho nerozdelia, ale znásobia. 

Zbožní muži sa, samozrejme, budú snažiť získavať učeníkov aj mimo svojich rodín. Zároveň však nebudú považovať otcovstvo za niečo iné ako vytváranie učeníkov. Všetok ten čas strávený doma, všetky tie chvíle, keď hovoria: „Môj syn“, „moja dcéra“, všetky tie dni, keď ustupujú pred zhonom sveta, všetko to každodenné umieranie sebe samému — to je, ako keď muž naťahuje luk a mieri šípmi do vzduchu.

Otcova radosť

Napokon, ambície týkajúce sa domova slúžia večným dušiam detí.

Prirovnanie k šípom je nápomocné len do určitej miery. Je však dobré mať na pamäti, že deti nie sú len nástroje alebo zbrane, ktoré môžete ovládať — a mnohé deti pociťujú odpor voči otcovi, ktorý s nimi takto zaobchádzal. Nie, deti sú aj dar, ktorý treba prijať. Sú to poklady, ktoré si treba vážiť. Sú to nekonečne zaujímavé osoby, ktoré treba spoznať. A najmä v kresťanskej rodine by mali vedieť, že sú milované.

Slovo „milovaný“ sa dotýka srdca dobrého otcovstva, ktoré pochádza od Otca zhora (Ef 5:1). Počúvajte toto prvé Otcovo požehnanie, ktoré dal svojmu drahému Synovi:

„Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ (Mt 3:17)

Našou úlohou ako otcov je z veľkej časti ponúknuť verný obraz Otca, ktorý sa teší zo svojho Syna. A vo svete, ktorý často prekrúca otcovstvo na niečo, čo sa vôbec nepodobá skutočnému Otcovi, jednou z najlepších vecí, ktoré môžeme urobiť pre naše deti, je dať Božej radosti telesnú prítomnosť v našom veľkom smiechu, žiarivých očiach a silných rukách — milovať ich tak zjavne, aby zaspávali s pocitom: Môj otec má zo mňa radosť.

Takáto láska a radosť si vyžaduje štedré množstvo nášho času a pozornosti. Vyžaduje si tvorivé premýšľanie a plánovanie. Vyžaduje si to iniciatívu, ktorú často venujeme svojej kariére alebo službe, takže keď sa na nás naše deti pozrú, uvidia otca, ktorý má ambíciu byť otcom.

Scott Hubbard © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Možno ste počuli niekoho modliť sa s jednoduchou, detskou láskou k Ježišovi a ani si nepamätáte, kedy ste sa naposledy takto modlili. Možno ubehli mesiace odvtedy, čo ste sa zobudili a chceli, naozaj chceli, čítať si Bibliu. Možno sa spoločné uctievanie stalo len zvykom, prázdnym zvukom, formou slov bez údivu. Možno ste sa práve dopustili nejakého hriechu alebo ste sa začali pohrávať s myšlienkou, ktorá by vás pred rokom ani len nenapadla.

Možno viete presne, ako ste sa sem dostali: nenápadný kompromis so svetom, vzťah bez Krista, pomalá, ale hlboká nedbanlivosť, tajný nevyznaný hriech. Alebo sa možno snažíte vystopovať cestu, ktorou ste prešli odtiaľ až sem. Viete len, že už nie ste tam, kde ste boli kedysi.

A teraz možno ako ten syn v ďalekej krajine myslíte na svojho Otca. Spomínate na domov. Rozmýšľate, či by ste mohli nájsť cestu späť.

Dušu mi občerstvuje

Každý z nás sa z času na čas ocitne v situácii, keď sa potrebuje vrátiť ku Kristovi. Možno sme sa od neho vzdialili len na niekoľko dní alebo týždňov, na niekoľko mesiacov alebo dokonca na dlhší čas. Tak či onak, naše nohy zablúdili, naša láska ochabla, naša horlivosť ochladla, naše oči sa zahmlili. Dnes milujeme Ježiša menej ako včera. Potrebujeme obnovu.

Áno, ale ako? Aká cesta nás privedie späť do domu nášho Otca, do krajiny našej prvej lásky? Môžeme začať tým, že si pripomenieme verš z Dávidovho najslávnejšieho žalmu:

„Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku.

Na pastvách zelených ma pasie

a k vodám osviežujúcim ma privádza.

Dušu mi občerstvuje.“ (Ž 23:1–3)

Náš Pán Ježiš sa špecializuje nielen na záchranu stratených, ale aj na obnovu zachránených. Sám seba nazýva pastierom, dobrým pastierom, a ako taký si nedá pokoj, keď sa niektorá z jeho drahých oviec zatúla z jeho ovčinca. A preto nech sa cítime akokoľvek vzdialení od Ježiša a keď už nevidíme cesty späť k nemu, On vie, ako obnoviť naše duše. Dokáže nás niesť na svojich pleciach a priviesť nás domov.

A keď to urobí, často nás nesie po štyroch obnovujúcich cestách.

1. Spomínanie

„Spomeň si… odkiaľ si padol.“ (Zjav 2:5, Ekumenický preklad)

Osobné prebudenie sa často začína vtedy, keď si uvedomíme, ako hlboko sme klesli, ako ďaleko sme zablúdili. A pod spomenieme myslím naozaj spomenieme. Zamyslíte sa nad minulosťou. Prežívate bývalé, duchovne živšie časy svojho života. Pociťujete smútok z prvej stratenej lásky.

Pamätáte sa, ako ste kedysi uchovávali Božie slovo vo svojom srdci ako veľa zlata a striebra? Pamätáte si, ako bola modlitba na vašom jazyku sladká ako med? Spomínate si, ako ste sa ponáhľali na bohoslužbu, aby ste nezmeškali nejakú pieseň alebo časť kázne? Spomínate si, ako ste iným hovorili o Ježišovi nie z pocitu viny, ale z prirodzeného prebytku svojej radosti? Spomínate si, ako ste sa kedysi slobodne postili, s radosťou a otvorenou náručou dávali svoj čas a peniaze, s radikálnym odhodlaním zabíjali svoj hriech a počúvali Ježišovo meno ako najúžasnejší zvuk na celom svete?

„Náš Pán Ježiš sa špecializuje nielen na záchranu stratených, ale aj na obnovu zachránených.“

Môžeme pociťovať pokušenie utiecť pred takouto spomienkou, predstierať, že je všetko v poriadku, pretože sa bojíme čeliť tomu, koľko sme toho stratili. Ale neutekajte a nepredstierajte. Ak je tu smútok, Ježiš prisľúbil, že ho osladí. Bolestné spomínanie je často naším prvým krokom k domovu. A ak sa pokoríme pri porovnaní nás vtedy a nás teraz, Boh sa zaväzuje, že nás urobí osobitným predmetom svojej oživujúcej lásky:

Lebo takto vraví Vyvýšený a Vznešený, obyvateľ večnosti, ktorého meno je Svätý: Prebývam na výšinách a vo svätosti aj pri tom, kto je skrúšený a pokorný duchom, aby som oživil ducha pokorných a oživil ducha skrúšených. (Iz 57:15)

Jediné duše, ktoré Boh oživuje, sú pokorné duše; jediné srdcia, ktoré obnovuje, sú skrúšené srdcia. A tak často plody pokory a kajúcnosti vyrastajú z pôdy úprimnej, neochvejnej pamäti.

2. Návrat

„Navráť sa, Odpadlíčka, Izrael! — znie výrok Hospodinov –, moja tvár sa nebude mračiť na vás, lebo som milostivý.“ (Jer 3:12)

Nepochybne existuje nešťastný druh spomínania, ktorý nás zanecháva stratenejšími, než sme boli predtým. Niektorí, zabúdajúc na Božie milosrdenstvo, sa spomienkami dostávajú priamo do priepasti zúfalstva. Spomínajú na domov z ďalekej krajiny, ale neodvažujú sa dúfať, že ich Otec čaká, je na nich pripravený, skúma obzor s prsteňom a rúchom v ruke. A skutočne, nemali by sme dôvod dúfať, keby nám sám Boh nepovedal, aby sme si nielen spomenuli, ale aby sme sa vrátili — keby svojim strateným deťom znova a znova nehovoril: „Vráťte sa domov.“ Ale On to robí.

Všimnite si, ako Boh hovorí k svojmu blúdivému ľudu v Jeremiášovi 3:12. Ešte neurobili nič, aby sa napravili. V jeho očiach sú „neverným Izraelom,“ ich nevernosť ich od neho vzdialila. On však nedovolí, aby sa ich nevera stala dôvodom na to, aby zostali ďaleko od neho. „Moja tvár sa nebude mračiť na vás,“ povedal presvedčivo, „lebo som milostivý.“ Akokoľvek ďaleko sme zablúdili, v Bohu nachádzame milosrdenstvo, ktoré je oveľa hlbšie ako naša nevera.

Na to, aby nás prijal, si kladie len jednu podmienku: „Len poznaj svoju vinu, že si sa spreneverila Hospodinovi, svojmu Bohu“ (Jer 3:13). Len sa priznajte. Len čiňte pokánie. Len si priznajte svoje hriechy bez výhovorky a prijmite Ježišovu krv. A potom uverte, že nech už vás nevera odviedla akokoľvek ďaleko od Boha, stále vám s radosťou hovorí skrze Ježiša: „Vráťte sa, odpadlí synovia! — znie výrok Hospodinov; lebo ja som vaším Pánom. Vezmem si vás“ (Jer 3:14).

3. Odstránenie

„Odstráňte svoje zlé skutky spred mojich očí!“ (Iz 1:16)

Pravdivá spomienka a verný návrat spôsobia niečo hlboko v duši. Podobne ako pri zbožnom zármutku, ktorý opisuje apoštol Pavol, pociťujeme obnovené „rozhorčenie… strach… túžbu… horlivosť“ (2. K 7:11). A keď nám je teraz odpustené v Kristovi, už viac neblúdime, povstaneme ako noví muži a ženy, pripravení odstrániť všetko, kvôli čomu sme sa vzdialili od Boha.

Prebudenie prináša akési sväté násilie tým, ktorých sa dotýka. V Starom zákone čítame o prebudených kráľoch, ako bol Joziáš, ktorý berie kladivo a pochodeň k modlám v celom Izraeli (2. Kr 23:4–20). V Novom zákone čítame o duchovnejšom, no nie menej skutočnom násilí. Kristovi svätí stále vedia narábať s kladivom a fakľou, zvrhávať a páliť modly srdca a života, ktoré im vládli príliš dlho.

V tomto bode by sme sa mali mať na pozore pred spoločným nebezpečenstvom, ktoré ohrozuje obnovujúce pôsobenie Ducha. Aj keď sa usilujeme odstrániť modly — zvyky a záľuby, zábavu a vzťahy, webové stránky a aplikácie –, predsa len sa nám môže stať, že neodstránime všetko. Podobne ako Izraeliti, ktorí v krajine ponechali niektorých nepriateľov, alebo ako králi, ktorí dovolili postaviť výšiny, môžeme sa uspokojiť s polovičnými reformáciami, kvázi prebudeniami a takmer obnovami.

S najväčšou pravdepodobnosťou nás takéto čiastkové opatrenia opäť privedú k potrebe obnovy, a to pravdepodobne skôr, ako si myslíme. Neváhajte teda rozbiť a spáliť svojich kedysi milovaných nepriateľov. Každým úderom kladiva sa uvoľní viac priestoru pre Krista. Každý kúsok spálenej pôdy sa stáva záhradou, kde môže rásť ovocie Ducha.

4. Obnovenie

„Rob prvotné skutky!“ (Zjav 2:5)

Dielo obnovy duše napokon patrí Bohu. „Dušu mi občerstvuje,“ On, nie ja. Ale keď nás obnovuje, dáva nám aj možnosť podieľať sa na procese obnovy. Tak ako kráľ Joziáš nielen očistil krajinu od modiel, ale aj obnovil Paschu, tak aj my nielen odstraňujeme hriechy, ale aj obnovujeme sväté zvyky, ktoré sme dlho zanedbávali. Robíme „prvotné skutky“ (Zjav 2:5).

Takáto obnova bola Božím zámerom od začiatku jeho konania s nami. Každé bolestivé odstránenie malo vytvoriť priestor pre niečo lepšie. Keď Boh prináša osobné oživenie, nevyhnutne s ním prináša aj bližšie, svätejšie chodenie s ním, spoločenstvo s ním na jeho „cestách spravodlivosti“ (Ž 23:3). A aká veľká je naša radosť!

Potom sa Biblia opäť stane posvätnou pôdou. Potom sa dvere našej modlitebnej komôrky opäť stanú bránou do neba. Potom sa kázne opäť stanú sviatkami a evanjelizácia sa opäť stane výsadou, pohoršenia sa opäť stanú prehliadnuteľnými a Boží ľud sa opäť stane takým, o ktorom Boh hovorí: „v slávnych mávam všetku záľubu“ (Ž 16:3). Vtedy vidíme, že náš Boh nie je len Bohom, ktorý zachraňuje, ale aj Bohom, ktorý obnovuje — ktorý sa teší z obnovy, ktorý obnovuje nad rámec všetkého, o čo by sme mohli prosiť, alebo čo by sme si mohli predstaviť.

Scott Hubbard © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org