„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali.“ J 13:34

Tie isté ženy, ktoré pomáhali Ježišovi v jeho službe, boli dostatočne blízko, aby sa od neho učili, počúvali ho a rástli ako učeníci. Učil ich milovať Boha a milovať druhých. Aby milovali tak, ako ich najprv miloval Boh (J 3:16). Na svojom príklade im ukázal, že Božia láska je všeobjímajúca. Bola to láska, ktorá neprestávala.

Ježiša, v ktorého vložili svoju vieru, toho, o ktorom verili, že je prisľúbeným Mesiášom, odsúdil na smrť nebezpečný a rozvášnený dav, ktorý prinútil ustúpiť aj takého dôležitého a mocného muža, akým bol Pontský Pilát. Ich očakávaný Spasiteľ bol teraz odsúdeným zločincom.

Bolo možné, že by mohli byť obvinené zo spoluúčasti na jeho vzbure? Riskovali povesť aj život, aby pod krížom prejavili svoju lásku.

Písmo zaznamenáva, že mnohí z učeníkov, vrátane Petra, opustili Ježiša v strachu z toho, ako by vtedajšie úrady mohli zaobchádzať s jeho nasledovníkmi. Ženy na Veľkú noc zostali, keď sa ostatní stiahli. Ich zármutkom preniknuté duše stáli pevne v tieni hrôzy Ježišovej smrti.

Láska sa prejavila v odvahe jeho matky, jej sestry a Márie Magdalény, keď stáli dostatočne blízko kríža, aby k nim Ježiš mohol prehovoriť (J 19:25). Nemohli ho zložiť, nemohli mu poskytnúť ani závan útechy, ani úľavu v podobe láskyplného ľudského dotyku.

Mária, jeho matka, tam znášala ťažkú a mučivú smrť svojho Syna bez možnosti zmierniť jeho utrpenie, ale zostala. Zostali a spoločne bdeli z lásky.

2. Milovali Boha zo všetkých síl

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou.“ Mt 22:37

Počas svojej služby Ježiš vyzdvihoval a oceňoval ženy, ctil ich ako spoludedičky jeho kráľovstva, zvestoval evanjelium žene pri studni, navrátil zdravie tej, z ktorej doslova krvácal život, priviedol späť k životu mŕtve mladé dievča a zaradil ich medzi svojich učeníkov. Bol to mimoriadne radikálny krok, pretože v tom čase mohli byť učeníkmi len muži. Ženy sa nesmeli s rabínmi ani len rozprávať na verejnosti.

Ježiš si všímal a oceňoval ženy v spoločnosti, kde boli považované len za prívesok alebo doplnok k niečomu hodnotnejšiemu, než boli ony samy. Ukázal im ohromujúcu Božiu lásku konkrétnym spôsobom, ktorý v nich vyvolal túžbu milovať Boha zo všetkých síl — aj keď to znamenalo riziko.

V Písme sa píše, že ženy zostali pri kríži, kým nebolo Ježišovo telo zvesené, a potom sa išli pozrieť, kam ho položili, a túžili, aby bolo jeho telo riadne pomazané.

Ich láska k Bohu im dodávala odvahu, aby boli ochotné riskovať a ocitnúť sa v situáciách, ktoré prinášali veľké nebezpečenstvo. Boli to osamelé ženy, na miestach a v čase, kam sa ženy zvyčajne neodvažujú bez sprievodu mužov. Boli pozvané do spoločenstva utrpenia, prvé ženské učeníčky, ktoré odvážne prejavovali svoju lásku k Pánovi.

3. Nebáli sa vyzerať hlúpo

„Ale ich slová zdali sa im byť bájkou a neverili im.“ L 24:11

Ježišova matka Mária otehotnela mimo manželského zväzku z Ducha Svätého. Mária Magdaléna bola oslobodená od siedmich zlých duchov a medzi tými, čo cestovali s Ježišom, bola Lukášom zaznamenaná aj Johana, ktorá bola oslobodená od démonov. Každá z týchto žien vstúpila do vzťahu s Ježišom spôsobom, ktorý spochybnil kultúrne normy a poskytol príležitosť na veľké poníženie.

Práve takéto ženy vstali „zavčas ráno“ (L 24:1) po sobote a spoločne išli, aby si uctili svojho Pána riadnym pohrebom. Neodvrátili sa od neho po smrti, nezanevreli naňho, pretože by mohli vyzerať hlúpo, že naďalej berú ohľad na Mesiáša, v ktorého sa nádejali a ktorý bol teraz ukrižovaný.

Hrob bol uzavretý veľkým balvanom a strážili ho rímski vojaci. Bolo čírou pochabosťou myslieť si, že by mohli kameň odsunúť alebo sa dostať cez stráže. Napriek tomu sa odvážne vybrali k hrobu, aby zistili, že kameň je odvalený a Ježišovo telo tam nie je.

Práve tieto ženy sa sklonili vystrašené, ale veľmi prítomné a pozorne počúvajúce, keď im anjeli oznamovali, že ich Spasiteľ žije. V spoločnosti, kde ich považovali za nedôveryhodné svedkyne na súde, boli ženy na Veľkú noc prvé, ktoré priniesli posolstvo o nádeji a vzkriesení poslucháčom, ktorí by ho považovali za bláznovstvo. Niesli toto posolstvo napriek tomu, že si pravdepodobne uvedomovali, že im možno nikto neuverí.

Ženy Veľkej noci odvážne prejavili svoju lásku v temnom opustení kríža a zostali až do konca.

V láske znášali tichosť soboty poznačenej zmätkom a rozčarovaním, ale napriek tomu sa pripravovali na pomazanie svojho Pána.

Boli prvé pri prázdnom hrobe a nebáli sa vyzerať hlúpo, boli prvé, ktoré ohlasovali slávu veľkonočného posolstva.

V Jánovi 20:15–18 sa píše, že Mária Magdaléna bola prvá, ktorá videla Ježiša živého po jeho vzkriesení z hrobu. Ježiš vyslobodil Máriu z útlaku a zotročenia a ona mu dala celé svoje srdce, dušu a myseľ. Ježiš jej potom zveril posolstvo, aké ešte nikdy nebolo vyslovené. Jediné posolstvo, ktoré mohlo zmeniť budúcnosť celého ľudstva, a ona bez strachu, že bude vyzerať hlúpo, túto správu ohlasuje,

„Videla som Pána!“ (J 20:18, ekum. preklad)

Stacey Monaco. Pôvodný článok nájdete na croswalk.com