Pozrela som sa do zrkadla a všimla si „jedenásť vrások“ na čele. Určite existuje nejaký zázračný krém, ktorý dokáže znížiť ich viditeľnosť, pomyslela som si. Keď som požiadala dermatologičku o odporúčanie, jej odpoveď ma prekvapila: „Jediný liek na ne je botox.“ A tak mi už jedenásť vrások zostalo.

Naša výmena názorov ma prinútila zamyslieť sa: Prečo chcem zo svojej tváre vymazať známky starnutia? Nezaslúžila som si tieto vrásky, keď som vychovávala štyri deti, tvrdo pracovala a rozdávala sa pre iných?

Nablýskané (a drahé) lži

V našej spoločnosti prichádza z každej strany tlak na to, aby sme vyzerali mlado a fit. Od reklám v televízii, cez upravené fotky na sociálnych sieťach až po nekonečné množstvo kozmetických výrobkov na pultoch obchodov je posolstvo jasné: Urobte všetko pre to, aby ste vrátili ručičky času späť — a nikdy neodhaľte svoj skutočný vek!

Ako však máme ako kresťanky premýšľať o starnutí? Biblický pohľad na krásu a starnutie je v porovnaní so svetom prevrátený. Keď využívame kozmetické zákroky, aby sme sa pokúsili zamaskovať svoj vek, často tým nahrávame posolstvu, že naša hodnota spočíva v našom vzhľade.

Ochota podstúpiť bolestivé a drahé procedúry na zlepšenie nášho vzhľadu by nás mala prinútiť ustúpiť a zvážiť svoje motívy. Bojíme sa, že nás manžel už nebude považovať za atraktívne, alebo že ostaneme navždy slobodné? Sme znepokojené, čo si o nás ostatní myslia, či nás povýšia v práci, alebo aby sme sa páčili tej správnej skupine ľudí?

Určite nie je hriechom chcieť sa starať o svoje telo — ctíme si Boha, keď sa o seba staráme. Keď sa však pohltené tým, aby sme vyzerali mladšie alebo sa zmestili do menšej veľkosti šiat, robíme zo svojich tiel modly.

Božie kráľovstvo hore nohami

Hoci si niektorí z nás možno nechcú priznať, koľko budú mať rokov, Biblia oslavuje rastúci počet sviečok na vašej narodeninovej torte. Často je to tak, ako nám pripomína Jób 12:12 (Roháčkov preklad): „Pri starcoch je múdrosť a pri ľuďoch dlhého veku rozumnosť.“ Potom je tu verš z Prísloví 16:31: „Ozdobnou korunou sú šediny, nachodia ju na ceste spravodlivosti.“

Málokto z nás považuje šediny za korunu. Myslíme si, že je to niečo, čo treba skrývať! Biblia nám však hovorí, aby sme si vážili šediny rovnako ako dlhý život zasvätený nasledovaniu Ježiša. Boh nás chce prostredníctvom svojho slova odpútať od nášho vzhľadu (a všetkých obáv, ktoré s ním súvisia) a namiesto toho venovať pozornosť duchovnej zrelosti. Zrazu je možné oslavovať starnutie, keď s radosťou vidíme, ako nás Boh formoval počas mnohých rokov.

„Skutočná krása sa však nenachádza na obálke časopisu, ale v našom dokonalom Bohu.“

Čím dlhšie sme na tejto zemi, tým viac príležitostí sme mali dôverovať Ježišovi a rásť v múdrosti. Zažili sme viac vzostupov a pádov, naša perspektíva zahŕňa desaťročia života. Skúšky, ktorými sme prešli, Boh použil na formovanie toho, kým sme. Samota, finančná strata, výchova detí, chronické ochorenie, smrť — tieto skúšky neboli ľahké, ale Boh bol prítomný v každej z nich. Zmeny na našom tele nám to môžu pripomínať.

Keď sa nabudúce pozriete do zrkadla a všimnete si, ako sa vaše telo zmenilo, skúste sa pozerať iným spôsobom. Tie strie a ochabnutá koža okolo brucha — sú možno pripomienkou daru detí. Možno tie tmavé kruhy pod očami svedčia o prebdených nociach, ktoré ste strávili pomocou kamarátke, ktorá mala problémy alebo úzkostlivému tínedžerovi. To zvraštené obočie odhaľuje skúšky, ktorými ste prešli, keď ste zisťovali, ako byť usilovným priateľom, členom rodiny alebo pracovníkom. Vrásky okolo očí a vrásky od smiechu sú milou pripomienkou času stráveného s druhými.

V Kristovi nie sú fyzické známky starnutia znakom, ktorým by ste mali opovrhovať, ale znakom toho, ako Boh pracoval cez vaše okolnosti, aby z vás urobil človeka, ktorým ste dnes. Ak ich budete vnímať takto, môžu vás povzbudiť, aby ste mu bez ohľadu na vaše obavy dôverovali, že sa o vašu budúcnosť postará.

Pravá krása

Naše túžby dosiahnuť bezchybnú pleť, vypracované telo alebo veľkosť, akú sme mali pred dvadsiatimi rokmi, poukazujú na túžbu byť krásni. Tak ľahko sa hodnotíme podľa noriem sveta. Skutočná krása sa však nenachádza na obálke časopisu, ale v našom dokonalom Bohu.

Ježiš trpel na kríži a zomrel za naše hriechy v najkrajšom, nesebeckom skutku lásky. Keď do Neho vložíme svoju vieru, sme pokrytí jeho spravodlivosťou. Teraz nás Boh vidí ako krásnych — pretože Kristus taký je.

Krása, ktorú si Boh cení, sa prejavuje v charakterových vlastnostiach, ako je milosť, milosrdenstvo, neochvejná láska a vernosť. Namiesto toho, aby sme svoje úsilie zamerali na to, aby sme sa stali krajšími prostredníctvom líčenia, návštev salónu alebo cvičenia, nech sa snažíme napodobňovať Krista a prijať jeho krásu.

Keď to urobíme, oslobodíme sa od zotročenia samým sebou. Budeme ako Dávid, takí uchvátení Pánovou krásou, že zabudneme na svoje vlastné problémy:

„Jedno som prosil od Hospodina,

to žiadať budem:

môcť bývať v dome Hospodinovom

po všetky dni svojho života,

vidieť láskavosť Hospodinovu

a kochať sa v Jeho chráme.“ (Ž 27:4)

Skutočná krása zviditeľňuje Krista prostredníctvom našich skutkov lásky. Skutočne krásni ľudia používajú telo, ktoré im dal Boh, aby s radosťou slúžili druhým v núdzi, od prípravy jedla pre suseda, ktorého práve operovali, cez slová láskavosti a súcitu priateľovi, ktorý prechádza depresiou, až po objatie dieťaťa, ktoré spadlo a odrelo si koleno. Ako nám Pavol pripomína v Liste Rímskym 10:15 (Ekumenický preklad): „Aké krásne sú nohy tých, ktorí prinášajú radostnú zvesť o dobrých veciach.“

Všimnite si, že sa nespomína krása ich tvárí ani sila ich svalov, ale ich nohy — tak často špinavé a smradľavé — sú označené za krásne. Umožňujú nám niesť dobrú správu o Ježišovi iným.

Pohľad do večnosti

Nasledovať biblickú definíciu krásy nebude v dnešnej dobe ľahké. Ale Druhý list Korintským 4:16–18 nám pripomína boj o zachovanie perspektívy večnosti:

„Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň. Lebo toto terajšie ľahké bremeno súženia získa nám nesmiernu hojnosť večnej slávy, keď nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné. Viditeľné je totiž dočasné, ale neviditeľné je večné.“

Ako veriaci v Krista sme povolaní mať iné zmýšľanie ako svet. Sme povolaní pozerať sa ďalej, než len na to, čo vidia oči a čoho sa môžu dotknúť ruky, a pamätať na to, že Boh túži po tom, aby sme upierali svoj pohľad na Neho, a nie na svoje vrásky a telesné zmeny. Ťažoba životných skúšok a naše obavy zo starnutia blednú v porovnaní s bohatstvom večnosti.

Dámy, evanjelium je dobrou správou pre starnutie. Napriek stále väčšiemu počtu sviečok na torte, budeme krajšie, keď sa budeme viac podobať Kristovi.

Stacy Reaoch © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Myslím, že každý ochotne prizná, že miluje svojho partnera. Napokon, neperieme, nevaríme večeru a neplatíme účty? Veľmi často môžeme vyjadriť obetavú lásku tým, že sa staráme jeden o druhého a plníme potrebné úlohy — dokonca aj keď plameň vášne nie je taký horúci ako kedysi. Obeta je niekedy prirodzenejšia než neha hlavne vtedy, ak je váš domov vyplnený ovocím vašej lásky (napríklad deti), ktoré konzumuje vašu energiu.

Takže prečo je potrebné udržať iskru v manželstve? Nie je normálne a prirodzené dať potreby detí (a všetko ostatné, čo je na zozname) pred partnera?

Ochraňujte oheň

V Liste Efezským v piatej kapitole vidíme obraz evanjelia, ktoré vykresľuje manželstvo. Naše manželstvo na zemi je len tieňom manželstva, ktoré ešte len príde. Tak ako sa Kristus teší zo svojej nevesty, tak by sme sa mali aj my tešiť z daru nášho partnera. Tak ako sa cirkev odovzdáva Kristovi, tak by sa mali aj manželky odovzdať svojim manželom. Manželia sú vyzývaní, aby milovali svoje manželky, tak ako Kristus miluje cirkev.

Manželstvo má odzrkadľovať Kristovu lásku k cirkvi, má teda oslavovať Boha a vykresľovať evanjelium pravdy svetu, ktorý to všetko sleduje. Cez našu radostnú poslušnosť Božím prikázaniam, svedomitá radosť z milovania nášho partnera preteká v láske k tým, ktorí sú okolo nás. Čas a starostlivosť investované do manželstva prinášajú lásku okolo nás. Ako napísal Christopher Ash vo svojej knihe Manželstvo pre Boha: „Ochraňuj oheň srdca, aby sa teplo Tvojej lásky mohlo rozšíriť na iných.“

Ako sa starať o toho po Tvojom boku

Tu je zopár spôsobov, ako sa starať o toho, koho nám Pán Boha dal — pre naše potešenie, pre slávu Božiu a pre dobro tých, ktorí sú okolo nás.

1. Všímajte si jeden druhého

Toto sa zdá byť jasné, ale môže byť až príliš jednoduché pozerať sa do telefónu, keď Tvoj partner vojde do dverí. Dajte si čas na to, aby ste sa pekne privítali, objali alebo opýtali na to, aký mal ten druhý deň. Dajte bokom to, čo práve robíte, aby ste ukázali, že sa o toho druhého zaujímate (F 2:20).

2. Slúžte si navzájom

Hľadajte spôsoby, ako si navzájom slúžiť každý deň. Alebo ešte lepšie, opýtajte sa toho druhého, ako mu môžete dnes poslúžiť. Možno vybrať bielizeň z práčky alebo uložiť deti spať, alebo jednoducho pripraviť obľúbene jedlo na večeru. Vyvarujte sa toho, že budete očakávať, že váš partner bude vyhovovať vašim potrebám. Bude to len frustrujúce a budete sklamaní. Potešte sa namiesto toho tým, že budete hľadať šťastie vo vašom partnerovi tým, že budete žiť prikázanie z Listu Filipským 2:3–4. Považujte vášho partnera za dôležitejšieho než seba tým, že si budete vážiť jeho preferencie a budete sa snažiť o Kristovu pokoru.

3. Povedzte „ďakujem“

Kedy ste naposledy poďakovali svojmu partnerovi za to, že ťažko pracuje? Pracuje ťažko pre rodinu? Dáva ona bokom svoje potreby pre dobro detí? Niekedy sa cítime byť vďační, ale nevyjadríme to nahlas. Pavol nás nabáda, aby sme boli vďační tromi rôznymi spôsobmi v Liste Kolosenským 3:15–17:

„A pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach, veď k nemu ste aj vy boli povolaní ako jedno telo; a buďte (za to) vďační. Slovo Kristovo nech prebýva vo vás bohato; vo všetkej múdrosti učte a napomínajte sa žalmami, hymnami, duchovnými piesňami a vďačne spievajte v srdciach Bohu! A čo činíte slovom alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša; a ďakujte Bohu Otcu skrze Neho.“

Mali by sme byť Bohu vďační a táto vďaka by mala smerovať taktiež k našim partnerom. Ďakujte vašim partnerom, či už im to poviete, alebo napíšete. Hľadajte dôvody byť vďačný za toho, ktorého vám Boh dal.

4. Plánujte si spoločný čas — aby vás nič nerozptyľovalo

Či sa jedná o rande alebo prechádzku v parku, tráviť čas osamote s vaším partnerom je dôležité pre obnovenie spojenia s ním. Bez plánovania spoločného času budú opäť aktivity detí či služba prevládať nad časom stráveným spolu.

V našom manželstve sú spoločné prechádzky časom na rozhovor a „spracovanie“ života. Naše deti sme mali zo začiatku spolu s nami v kočiari, neskôr na bicykloch, až nakoniec ostávajú doma. To, že máme niekoľkokrát do mesiaca rande mimo dom nás oslobodzuje od nedokončenej práce, ktorá nás často rozptyľuje.

5. Odpočívajte spolu

Nič ma každý týždeň neosvieži viac než deň oddychu. Stráženie si tohto dňa od nekonečného zoznamu úloh a robiť namiesto toho niečo zábavné s mojím manželom prinieslo potrebné osvieženie našim dušiam a manželstvu. Svet bude fungovať ďalej aj vtedy, ak neodpovieme na e-mail alebo nedáme prať ďalšiu bielizeň.

Ušetríme energiu jeden pre druhého. Hovorí sa, že sex je dobrý barometer pre manželstvo. Ak ste vždy príliš unavení alebo zamestnaní na intimitu, potom sa to pravdepodobne odrazí na napätí v manželstve.

Nebuďte slepí k vášmu partnerovi

Povinnosti bežného dňa a naše sebecké túžby nás často robia slepými a nevidíme dar, ktorý máme v našom partnerovi. Zastavte sa a zamyslite, prečo ste sa vzali. Rozhodnite sa spomaliť a hľadajte spôsoby, ako priniesť sladkosť do vášho manželstva, modlite sa, aby sa vaša vzájomná láska rozšírila okolo pre dobro iných a na slávu Božiu.

Stacy Reaoch © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Po mnohých rokoch služby sa rada tohto pastora osvedčila a stala sa jednou z mojich obľúbených vecí, ktoré sa spájajú s každou nedeľou.  

Osamelé srdcia, otvorený domov

S obľubou sledujem reakciu človeka, ktorého z ničoho nič pozvem na spoločný obed alebo večeru. Väčšina z nich sa veľmi poteší, či už môžu prísť, alebo nie. Niekedy rozmýšľam nad tým, koľko času uplynulo odvtedy, čo dostali podobné pozvanie na obed či večeru domov k niekomu inému. Tie nadšené reakcie, aké sa nám dostávajú, dokonca aj z pozvánok na poslednú chvíľu, mi odhaľujú, že ľudia chcú rovnako zasýtiť svoj hlad po priateľskom vzťahu, ako sa tešia na lazane.              

V dobe, kedy sa zdá, že si všetci plníme svoj kalendár plánmi až po okraj, môže byť pohostinnosť strateným umením. Pre našu rodinu nie je vždy ľahké vyčleniť si nedeľné popoludnie alebo večer na to, aby sa v našej domácnosti zorganizovalo stretnutie pri stole. Ale keď to predsa len urobíme, vždy to stojí za to.    

Prekvapená pohostinnosťou

Spomínam si, ako som sa raz stala príjemcom takejto pohostinnosti. Keď som bola na vysokej škole, študovala som jeden semester za morom v Španielsku. Bývala som u jednej staršej vdovy s niekoľkými ďalšími nájomníkmi, ktorí navštevovali miestnu univerzitu. V novej kultúre sa mi s druhými ľuďmi komunikovalo ťažko (vďaka mojej lámanej španielčine) a kdekoľvek som šla, cítila som všadeprítomnú osamelosť.

Ale potom som sa zoznámila s Joy a Davidom. Boli to misionári, ktorí so svojimi štyrmi deťmi bývali v rovnakom meste ako ja. Každú nedeľu organizovali vo svojej domácnosti posedenie pri jedle na americký spôsob spolu s biblickým vyučovaním. Pozvali ma, aby som sa k nim pridala. Pamätám sa, ako ma ich srdečná pohostinnosť neuveriteľne potešila. Tá večera mi pripomenula domov.

Ich deti sa stali mojimi priateľmi a každý týždeň som sa tešila na nedeľné posedenie s nimi. Osamelosť, ktorú som dovtedy prežívala, lebo som bola cudzincom v zahraničnej krajine, sa začala postupne vytrácať, keď som prostredníctvom jedla a rozhovorov cítila prijatie. Čoskoro som tam začala vodiť nových priateľov z univerzity, ktorú som navštevovala.

Už je to raz tak — kuchynský stôl dokáže rúcať medzi ľuďmi bariéry. Keď srkáme kávu a jeme koláčik, rozprávame si navzájom príbehy o tom, čo nás priviedlo do mesta, v ktorom žijeme, ako sme spoznali svojich manželských partnerov, čo študujeme na vysokej škole a ako sme prišli k viere v Krista. Jeden rozhovor viedol k ďalšiemu, a kým sa večer skončil, spriatelili sme sa s novými ľuďmi.

Viac než posedenie pri jedle                 

Keď sa budete najbližšiu nedeľu v cirkvi vítať so svojimi priateľmi, rozhliadnite sa okolo seba. Sedia tam osamote nejakí jednotlivci? Nové tváre, ktoré túžia po úprimnom úsmeve a predstavení? Sú tam ľudia, ktorých by ste mohli požehnať tým, že ich pozvete na obed?

Tu sú tri dôvody, prečo by sme mali vykročiť zo svojej zóny pohodlia a pozvať niekoho k sebe domov na obed:

1. Dokazuje sa tým Kristova láska

Keď oslovíte cudzieho človeka a ponúknete mu spoločné posedenie pri jedle, ukazujete tým lásku a prívetivosť nášho Spasiteľa. Nikdy nevieme, aké prekážky človek prekonal, len aby mohol sedieť v kostolnej lavici vedľa nás, a teda ako môže naša prívetivosť poukázať na Spasiteľa. Pozvanie na večeru s úsmevom na tvári môže byť práve tým, čo niekto potrebuje, aby mal odvahu prísť znovu na budúcu nedeľu.

2. Učíte sa byť menej zameraní na seba

Štedrosť, ktorou sa delíte o svoj čas a vlastné zdroje, uberá zo zamerania na seba a sústredí sa na iných. Namiesto toho, že budeme pohltení plánmi svojej rodiny, utrácaním peňazí na svoje obľúbené veci, odložíme svoj program a budeme sa sústrediť na to, čo potrebujú iní (Fil 2:3–4).

V období voľna existuje množstvo dôvodov mať pocit, že na pohostinnosť nemáme dosť času, ale radosť, ktorou niekoho prijímame, keď otvoríme svoje dvere, sa nám vráti stonásobne.

3. Vaše deti môžu obsluhovať s vami

Nedeľná pohostinnosť v našom dome je rodinnou záležitosťou. Všetky naše deti dostanú úlohy, ktorými pomôžu prichystať veci.

Minulú nedeľu mal môj manžel po bohoslužbe veľmi dlhé stretnutie, čo znamenalo, že sa musím o to viac spoľahnúť na pomoc svojich detí. Môj syn pozametal zo schodov lístie, môj 4-ročný pozbieral svoje hračky, ktoré sa váľali po celej obývačke, 9-ročná dcéra prestrela stôl a moja 14-ročná pracovala v kuchyni po mojom boku, šúpala zemiaky a krájala zeleninu. „Mám rada, keď k nám prídu ľudia,“ povedala mi, keď sme tam varili obed.

Za tie roky si vypočula príbehy od misionárov, dozvedela sa o rôznych profesiách, keď s nami ľudia rozprávali o svojej práci, zabávala maličkých, a našla si nových priateľov. Dúfam, že radosť, ktorú zažila v našej domácnosti, ju podnieti na ďalšej ceste, keď vyletí z nášho hniezda a vytvorí si svoj vlastný domov.

Sila v miske polievky

Nesmierne sa mi páči predstava návštevníkov, veriacich aj neveriacich, ktorí prichádzajú do nášho zboru a hromadne tam po bohoslužbe prijímajú pozvania na obed či večeru. Vo svete, kde sa toľkí cítia byť stratení a osamelí, by mala byť cirkev miestom útechy a starostlivosti. Nad pariacou miskou polievky a pri rozhovore sa možno obmäkčí srdce a zbúra múr. A možno toho človeka na budúci týždeň znovu stretneme v zbore.    

Stacy Reaoch © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG