Nedávno, keď som pozeral film o prvom človeku na Mesiaci, napadlo mi, že jednoduché, bežné činnosti na Zemi majú vo vesmíre väčšiu hodnotu. Jedlo je na Zemi každodennou záležitosťou, v beztiažovom stave, kde sa jedlo vznáša, je to dobrodružstvo. Chôdza po Zemi nie je výnimočná, ale krok na povrch Mesiaca je nesmrteľný. Ak nájdete vo svojom dome ležať skrutku, nie je to nič mimoriadne, ak zistíte, že sa jedna vznáša vo vašej vesmírnej kapsule, je to veľká vec. Kontext bežnej činnosti môže výrazne zvýšiť jej význam.

Krátky trojveršový príbeh na začiatku Markovho evanjelia ukazuje, že bežný čin môže mať obrovský význam, ak je vykonaný v odpovedi na Ježišovu dobrotu a na Ježišovu slávu.

„Len čo vyšli zo synagógy, prišli s Jakubom a Jánom do domu Šimonovho a Ondrejovho. Šimonova testiná ležala v horúčke, a hneď Mu povedali o nej. (Ježiš) pristúpil k nej, chytil ju za ruku a zodvihol. Horúčka jej prestala a ona im posluhovala.“ (Mk 1:29–31)

Bežná služba, osoba a miesto

Slovo „posluhovať, slúžiť“ vo verši 31 sa vzťahuje na starostlivosť, opateru a pomoc druhým, vrátane obsluhovania pri stole. Šimonova svokra pravdepodobne prináša chlieb, dolieva do pohárov, utiera omrvinky a odnáša riad. Jej služba je bežná. Nemaľuje majstrovské dielo na počesť Ježiša, nestavia pre neho katedrálu ani neskladá pieseň, ktorú by zaspieval dvesto členný zbor. Jej služba je oveľa bežnejšia. Ona sama je bežná osoba. V skutočnosti nie je v príbehu ani menovaná — namiesto toho je identifikovaná prostredníctvom svojho vzťahu so slávnym zaťom (Šimonom). Navyše vykonáva svoju skromnú službu v skromnom mestečku: rybárskej štvrti Kafarnaum, ktorá mala asi tisíc päťsto obyvateľov.

„Bežný skutok, vykonaný v odpovedi na Ježišovu dobrotu a na Ježišovu slávu, má obrovský význam.“

Jej služba pre Ježiša teda nie je mimoriadnym výkonom slávnej osoby na slávnom mieste. Nie je to strop Sixtínskej kaplnky od Michelangela, Bachova Omša v h mol alebo kázanie Charlesa Spurgeona. Je to len neznáma žena na neznámom mieste, ktorá kladie chlieb na stôl.

A predsa sa o tom píše v Biblii. „A ona im posluhovala.“ Marek považuje jej službu za hodnú zmienky. O dvetisíc rokov neskôr o tom stále čítame. Je to veľmi dôležité. Prečo? Aby sme to pochopili, vyvodíme z tohto úryvku dva dôsledky pre našu vlastnú službu druhým.

Z Ježišovej láskavosti

Veci, ktoré robíme — aj tie najobyčajnejšie, každodenné, nudné činnosti –, majú význam, ak sú odpoveďou na to, čo Ježiš urobil pre nás. Všimnite si, že v príbehu o Šimonovej svokre je Ježiš iniciátorom deja. On opúšťa synagógu so svojimi učeníkmi. On vstupuje do domu Šimona a Ondreja. On pristupuje k svokre. On ju berie za ruku. On ju zodvihne. Nevieme ani len to, či verí v Ježiša, alebo či povie jediné slovo. Vieme len, že už viac nemala horúčku a začala slúžiť. Je jasné, že koná nie preto, aby si zabezpečila Ježišovu pozornosť alebo priazeň — On predsa neorganizuje konkurz, aby videl, koho si vyberie na uzdravenie! –, ale preto, že ju už uzdravil. A táto reakcia na Ježišovu láskavosť je hodná zaradenia do Svätého písma. Jej všedná práca má význam.

To isté platí aj pre nás. „My milujeme, lebo On nás miloval ako prvý“ (1. J 4:19). Jedlo uvarené pre suseda, trpezlivé zaobchádzanie s dieťaťom, milé slovo pre sklamaného kolegu — to všetko sa môže stať odrazom Ježišovej plnej starostlivosti, dokonalej trpezlivosti a nekonečnej láskavosti voči nám. Keď milujeme a slúžime druhým, pretože sme už od Boha dostali nekonečne viac, tento čin (aj keď sa môže zdať jednoduchý a všedný) nadobúda veľký význam. Aká oslobodzujúca a nádej dodávajúca pravda! Odstraňuje prach z našich nudných dní a dodáva im význam. Znamená to, že svet je plný príležitostí, aby sme konali spôsobom, ktorý má večný význam.

Na Ježišovu slávu

Nie je nám známa motivácia svokry, prečo slúžila Ježišovi. Ale keď si prečítame príbeh v jeho bezprostrednom kontexte, zistíme, prečo ho Marek (autor evanjelia) do príbehu zaradil. Predchádzajúci príbeh o Ježišovi, ktorý vyhnal nečistého ducha v synagóge v Kafarnaume, zdôrazňuje Ježišovu autoritu v učení a exorcizme (Mk 1:21–28). Verše, ktoré bezprostredne nasledujú, rýchlo sumarizujú mnoho ďalších Ježišových činností, čím ukazujú, že jeho autorita siaha ďaleko za jediný exorcizmus alebo uzdravenie (verše 32–34). Jeho autorita sa vzťahuje na každého ducha a každú chorobu.

V kontexte je hlavným bodom príbehu o Šimonovej svokre Ježišova autorita nad jej chorobou. Jeho autorita je zrejmá z okamžitého uzdravenia — horúčka okamžite ustúpi. Je to zrejmé aj z úplného uzdravenia, ktoré sa netýka len horúčky, ale aj slabosti, ktorá zvyčajne nasleduje po chorobe. Kľúčový dôkaz okamžitosti aj úplnosti uzdravenia je zaznamenaný vo verši 31: „A ona im posluhovala.“ Jej služba — hoci je jednoduchá a pokorná — má preto obrovský význam. Je to hlavný dôkaz Ježišovej autority, čo je hlavným bodom tejto časti.

To isté platí aj pre nás: Naše najmenšie a najjednoduchšie činy môžu odzrkadľovať Kristovu veľkosť. „Či teda jete, alebo pijete, a čokoľvek činíte, všetko čiňte na slávu Božiu!“ (1. K 10:31). Keď obyčajní ľudia vykonávajú obyčajné činy, aby odzrkadľovali mimoriadneho Boha, tieto činy nadobúdajú veľký význam. Sú v súlade s konečným účelom vesmíru (R 11:36).

Dobrá správa pre dnešok

Bežný skutok, vykonaný v odpovedi na Ježišovu dobrotu a na Ježišovu slávu, má obrovský význam. Tu je dobrá správa: Môžete to vyskúšať už dnes. Vyberte si akúkoľvek z nespočetných bežných úloh, ktoré máte pred sebou: vysávať koberec, odviezť dieťa na futbalový tréning, opraviť vodovodný kohútik, vyplniť tabuľku. Teraz to obklopte týmito dvoma frázami: „z Ježišovej láskavosti“ a „na Ježišovu slávu“. Ak naozaj cítite prvú frázu, prinesie vám to radosť, nadšenie, štedrosť a pokoru pri vykonávaní vašej úlohy. A ak naozaj myslíte druhú frázu, zušľachtí a oživí to, čo robíte, a dodá tomu smer, účel a dôsledok.

Ježiš volá svojich nasledovníkov k pokornej, obyčajnej, ale hlboko zmysluplnej službe, vychádzajúcej z jeho láskavosti a na Jeho slávu. Na obyčajných veciach záleží.

Stephen Witmer © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

„Každá voľba, pri ktorej sa malé dobro uprednostní pred veľkým či čiastočné dobro pred absolútnym dobrom, vedie k strate malého či čiastočného dobra, kvôli ktorému dochádza k obeti… Druhoradé veci sa nedajú získať tak, že im dáme prvé miesto. Druhoradé veci sa získajú len tak, že prvoradé veci majú prvé miesto.“ („Prvoradé a druhoradé veci“ v Boh na lavici obžalovaných)   

Inými slovami, preceňovanie menšieho dobra vedie paradoxne k jeho strate. Vo svojom liste adresovanom svojmu priateľovi Domovi Bedeovi Griffithsovi Lewis svoj komentár rozšíril: „Dajme prvoradým veciam prvé miesto a na dôvažok získame druhoradé veci: dajme druhoradým veciam prvé miesto a prídeme aj o prvoradé, aj druhoradé veci.“

Svoj zákon prvoradosti a druhoradosti aplikoval Lewis na každodenný život. Žena, ktorá spraví zo svojho psa stredobod jej života, príde „nielen o svoju užitočnosť pre druhých a ľudskú dôstojnosť, ale aj o pravú radosť zo starostlivosti o psa.“ Muž, ktorý sa sústredí výhradne na ženu, ktorú miluje,  a nerozmýšľa nad ničím iným, nakoniec príde tak o radosť z lásky k nej, ako aj o všetky iné veci, ktoré robia život plným a radostným. V oveľa širšom meradle sa Lewis domnieval, že spoločnosť je v jeho dobe vystavená nebezpečenstvu, lebo seba kladie stále na prvé miesto, a nie na druhé, aby tak uprednostnila vyššie dobro.   

Výstraha pre tých, čo hľadajú druhoradé veci

Sám Ježiš učil, že keď budeme hľadať najprv druhoradé veci, prídeme nakoniec tak o prvoradé, ako aj druhoradé veci. A nielen v tomto živote (ako zdôraznil Lewis), ale navždy. V Evanjeliu podľa Lukáša 6:24–26 Ježiš vyslovil štyri výstrahy.

„Beda vám, boháčom, lebo už máte svoje potešenie.“

„Beda vám, ktorí ste teraz nasýtení, lebo budete hladovať.“

„Beda vám, ktorí sa teraz smejete, lebo budete žalostiť a plakať.“

„Beda, keby všetci ľudia dobre hovorili o vás, lebo práve tak robili ich otcovia falošným prorokom.“

Tieto štyri výstrahy nadväzujú na štyri blahoslavenstvá, ktoré sú uvedené hneď pred nimi a z ktorých  každé opisuje budúce požehnanie od Boha v jeho večnom kráľovstve („budete nasýtení, budete sa smiať“). Rovnako výstrahy opisujú večný stav nebeského súdu nad Božími nepriateľmi.

Na prvý pohľad sa môže zdať, akoby Ježiš upozorňoval svojich poslucháčov, aby neboli bohatí, nasýtení, šťastní, aby druhí o nich nemali dobrú mienku. Ale, ako už dávno poznamenal J.C. Ryle, Abrahám a Jób boli bohatí a mali hojnosť jedla, kráľ Dávid sa smial a prežíval radosť, Timotej mal dobrú povesť tak, ako ju mali aj siedmi muži, ktorí boli ustanovení pre službu cirkvi v 6. kapitole Skutkov apoštolov. Pred čím teda Ježiš v skutočnosti varuje?

Niet dobra okrem Boha

Kľúčom k pochopeniu je posledná časť štvrtej výstrahy: „Beda, keby všetci ľudia dobre hovorili o vás, lebo práve tak robili ich otcovia falošným prorokom.“ Ježiš tu nevaruje pred dobrou povesťou ako takou, ale konkrétne pred takým typom dobrej povesti, akú si užívali falošní proroci. Hrozí nám Boží súd, keď o nás dobre zmýšľajú z bezbožných dôvodov, keď nehovoríme pravdu, len aby sme v očiach druhých dobre vyzerali, keď pravdu obetujeme pre popularitu.

To nám pomáha pochopiť Ježišove výstrahy. Ježiš nevyslovuje beda všetkým bohatým ľuďom, ale adresuje ho tým, ktorí svoje potešenie nachádzajú viac v bohatstve než v Bohu — ktorí si svoj majetok cenia viac než Boha. Ježiš nevyslovuje beda všetkým nasýteným, ale adresuje ho tým, čo uspokojenie svojich chúťok povyšujú nad Boha.
Ježiš nevyslovuje beda všetkými radostným ľuďom, ale adresuje ho tým, ktorí chcú nájsť šťastie bez Boha. Problém nespočíva, ani nevyplýva zo samotného majetku, jedla, smiechu či reputácie. Je ním modlárstvo, ktoré povyšuje takéto veci nad Boha. Keď sa toto stane, uplatní sa zákon prvoradosti a druhoradosti s večnou platnosťou.                

Milujete ich dosť na to, aby ste ich milovali menej?  

Uvažujte o prvej výstrahe: „Beda vám, boháčom, lebo už máte svoje potešenie.“ Boh je na prvom mieste. Peniaze sú na druhom mieste. Vieme však, že je ľahšie spoliehať sa viac na peniaze než na Boha. Ženieme sa za nimi usilovnejšie, než hľadáme Boha a používame ich viac pre seba než pre Boha. Majetok sa môže stať naším ochrancom a tešiteľom.

Ježiš hovorí, že ak majetok povýšime nad Boha, už sme prijali všetko potešenie, aké sa len dá; totiž náš súčasný bankový účet, investičné portfólio a šetrenie na dôchodok. Ale toto potešenie nebude dlho trvať, lebo príde Boží súd. Ak sa budeme naháňať za bohatstvom viac než hľadať Boha, prídeme o Boha a nakoniec aj o svoje bohatstvo.

V 12. kapitole Evanjelia podľa Lukáša Ježiš rozpráva podobenstvo o boháčovi, ktorý sa spolieha na svoje bohatstvo, plánuje postaviť väčšie stodoly na uskladnenie svojej úrody a teší sa, že bude odpočívať, jesť, piť a veseliť sa. Boh ho nazve bláznom a povie mu, že tej noci zomrie. Ježiš hovorí: „Tak bude s tým, kto si zhromažďuje poklady, a nie je bohatý v Bohu“ (Lk 12:21). Božie dary si cenil viac než Boha, a preto mu nakoniec nezostal ani Boh, ani dar.  

A čo jedlo?

To isté platí o Ježišovej druhej výstrahe: „Beda vám, ktorí ste teraz nasýtení, lebo budete hladovať.“ Je nádherné pripraviť a zjesť výborné jedlo. Keď je Boh v našom živote pevne na prvom mieste, otvára sa pred nami svet kulinárskych zážitkov, ktorý nie je zaťažený pocitom viny, a je na oslavu Boha. Máme z jedla väčšiu radosť, lebo vieme, kto ho stvoril a daroval. Keď prvoradým veciam dáme prvé miesto, druhoradé veci získame na dôvažok.

Ak ale dovolíme, aby nám vládol náš žalúdok, začneme žiť len pre chvíle s jedlom na stole. Príliš často rozmýšľame o jedle. Čerpáme z neho príliš veľa potešenia. Prejedáme sa. Tak znižujeme svoj pôžitok z jedla v danej chvíli na minimum, cítime sa prepchatí, máme nadváhu a sme zotročení. A napokon stratíme ten pôžitok úplne. Sme hladní, nespokojní a prázdni navždy.

Všetko milujte kvôli Bohu

Nezáleží na tom, na aký dar si spomeniete — dobrú povesť, peniaze, sex, vplyv, hudbu či dokonca lásku rodiny a priateľov — princíp zostáva ten istý: najlepší spôsob, ako zničiť svoju radosť z nich (a čo je dôležitejšie, svoju dušu), je usilovať sa o nich viac či rovnako ako o Boha.

Ježiš nestojí najdôraznejšie proti nášmu pôžitku z Bohom darovaného potešenia. Ale ak dary dáme pred Boha, varuje nás, že stratíme oboje.

Augustín sa modlil: „Príliš málo Ťa miluje ten, kto čokoľvek iné miluje rovnako ako Teba, ktorý nemiluje tieto veci kvôli Tebe.“ Ježiš chce, aby sme mali radosť z Boha aj Jeho darov. Oboje budeme mať navždy, ak — a iba ak — budeme mať Boha stále na prvom mieste.  

STEPHEN WITMER © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Vaša odpoveď na tieto otázky bude hlboko formovať stabilitu, vytrvalosť, šťastie, odvahu a pokoru vašej kresťanskej skúsenosti. Ježiš vám chce poskytnúť základy neochvejnej radosti.

Radostný návrat

V Lukášovom evanjeliu sa nachádza moment, keď sa 72 Ježišových učeníkov vracia z misijnej cesty. Uzdravovali chorých, vyháňali démonov a ohlasovali prichádzajúce kráľovstvo. Teraz sú späť, preplnení nadšením. Hovoria:

„Pane, aj démoni sa nám poddávajú v Tvojom mene!“ (L 10:17)

Ako je zrejmé zo zvyšku Lukášovho evanjelia, démoni sú mocné duchovné bytosti, ktoré sa stavajú proti Ježišovi. Preto je pozoruhodné, že sa podriaďujú Ježišovým nasledovníkom v Jeho mene. Predstavte si, že zistíte, že zúrivý, besniaci lev bude pokorne poslúchať vaše slovné príkazy. Boli by ste ohromení.

Lepšie, ako si myslíte

Ježiš netlmí nadšenie vracajúcich sa učeníkov. V skutočnosti je jeho prvou reakciou informovať ich, že veci sú ešte lepšie, ako si myslia.

Povedal im: „Videl som satana ako blesk padať z neba.“ (L 10:18)

Inými slovami, Ježišovi sa nepodriaďujú len démoni, ale aj ich vodca. Služba Ježiša a jeho nasledovníkov ochromuje vplyv satana. Ježišova smrť zbavuje satana všetkých dôvodov obviňovať hriešnikov pred Bohom. Ježišovo vzkriesenie poráža samotnú smrť. Satanov pád je nevyhnutný. A to nie je všetko. Ježiš pokračuje:

„Ajhľa, dal som vám moc šliapať po hadoch a po škorpiónoch, aj moc nad všetkou silou nepriateľa; a nič na svete vám neuškodí.“ (L 10:19)

Ježiš nielenže dal svojim učeníkom moc, aby dosiahli rozhodujúce víťazstvo nad svojimi duchovnými nepriateľmi (symbolizovanými hadmi a škorpiónmi), ale zaručuje im aj to, že im nič, absolútne nič neublíži. Nechce tým povedať, že nikdy neochorejú, nebudú trpieť, nebudú prenasledovaní, alebo že nezomrú (L 6:27–29; 9:23–24). Ale sľubuje, že ich ochráni pred každým duchovným útokom, keď mu budú dôverovať.

Ježiš v podstate hovorí svojim radostným nasledovníkom: „To, čo sa deje, je lepšie, než si dokážete predstaviť. Moje víťazstvo je komplexnejšie, než si uvedomujete. Ste vo väčšom bezpečí, než si myslíte.“

Radosť s pevným základom

V tejto chvíli by sme mohli očakávať, že Ježiš vyzve svojich učeníkov, aby sa radovali nielen z podrobenia démonov (ako to už robia), ale aj z úlohy, ktorú zohrávajú pri porážke samotného satana. Ale to Ježiš nerobí. V skutočnosti začína tým, že im hovorí, aby sa neradovali z podrobenia démonov.

„Ale nie z toho sa radujte, že sa vám duchovia poddávajú… “ (L 10:20)

Ježiš nehovorí, že ich služba nie je dôležitá. Nehovorí, že by sme sa nikdy nemali radovať, keď sa nám v službe darí — presne to robil apoštol Pavol (R 16:19; 2. Kor 7:9). Vyzýva nás však, aby sme svoju radosť zakorenili v niečom hlbšom, ako je to, čo Boh robí prostredníctvom nás. Na toto hlbšie miesto nás zavedie jednou krátkou vetou:

„… radujte sa radšej, že vaše mená sú zapísané v nebesiach.“ (L 10:20)

Tu je pevný základ pre trvalú radosť. Tu je pevnejší základ ako najväčšie možné duchovné úspechy, stabilnejší základ radosti dokonca aj ako ohromujúce víťazstvá prvých Ježišových nasledovníkov. Sme spasení. Urobil to Boh.

Napísané Bohom

Keď vchádzam do telocvične našej miestnej strednej školy, aby som volil v primárnych alebo parlamentných voľbách, prichádzam k stolíku pred volebnými kabínkami. Dobrovoľníčka sediaca za stolom sa ma opýta na meno a potom skontroluje, či som zapísaný v jej zozname. Len ak je tam moje meno, môžem hlasovať.

Vždy, keď naša rodina nastúpi do lietadla, držím naše letenky aj po tom, čo sme sa usadili na svoje miesta. Prečo? Pretože ak niekto iný nastúpi po nás a bude si nárokovať tie isté miesta, chcem mať dôkaz, že patria nám. Naše mená sú na zozname!

„Predstavte si, že sa dokážete radovať v najhorší deň svojej služby a zostať pokorní v ten najlepší.“

Hlasovanie a lietanie sú malé privilégiá. O čo lepšie je mať svoje meno zapísané na zozname ľudí v nebi. Ježiš hovorí, že mená Božieho ľudu sú už zapísané, čo znamená, že naša večná budúcnosť u Boha je zaručená. Všimnite si tiež, že Ježiš hovorí, že mená učeníkov „sú zapísané“. Je to pasívum — to, čo mnohí teológovia nazývajú božské pasívum. Žiadna ľudská bytosť — nech je akokoľvek nadaná, milá, úspešná, pôsobivá, vzdelaná — nedostane možnosť zapísať svoje meno do neba. To robí iba Boh. Predstavte si, že Boh píše vaše meno.

Pred niekoľkými rokmi som dostal ručne písané poznámky od editora projektu, na ktorom som pracoval. Bol to J. I. Packer (1926 — 2020). Tie poznámky som si veľmi vážil! Ale tu je niečo nekonečne lepšie: Sám Boh zaznamenal v nebi meno každého Ježišovho nasledovníka. Pozná nás osobne. Bude nás chrániť naveky. Naša budúcnosť s ním je zaručená.

Dole z hojdačky výkonnosti

Ježišovo učenie nás ušetrí smútku a ponúkne nám milosť. Keď svoju radosť zakoreníme v úspechu služby, pravdepodobne zažijeme to, čo môj priateľ nazýva „hojdačka výkonnosti“ — cítime sa dobre, keď naša služba viditeľne prekvitá, ale neisto a neadekvátne, keď nie. Táto hojdačka sa bude zo dňa na deň (alebo z hodiny na hodinu) pohybovať hore a dole a spôsobí, že sa nám bude točiť hlava, budeme dezorientovaní, nestabilní a nešťastní (verte mi, strávil som na nej nejaký čas).

Na tejto hojdačke môžeme byť aj vtedy, keď uznáme, že Boh nakoniec prináša službe úspech. Koniec koncov, učeníci rozpoznali, že démoni im boli podriadení v mene Ježiša, no Ježiš ich predsa odvolal zo služby ako základu ich radosti. 

Okrem toho, že sa ocitneme na hojdačke výkonnosti, zakorenenie našej radosti v úspechu služby môže vytvoriť odstup medzi nami a našimi priateľmi v službe tým, že nás bude zvádzať k porovnávaniu úspechov, čo vedie k pocitom nedostatočnosti alebo nadradenosti (alebo k obom). Podobne ako mrakodrap postavený na nestabilnej pôde môže chvíľu všetko vyzerať dobre, ale nakoniec sa táto budova začne nakláňať.

V čase úspechu aj neúspechu

Ježiš dáva svojim učeníkom pevnú pôdu, ktorá ich udrží v radosti počas veľkolepého úspechu alebo zdanlivého neúspechu. Predstavte si, že sa dokážete radovať v najhorší deň svojej služby a zostať pokorní v ten najlepší. Ježiš nám to dáva. Pozýva nás, aby sme prežívali radosť z našej spásy, radosť, ktorá pramení z toho, čo už Boh urobil v náš prospech.

Pretože tento základ je Božím dielom, nezávisí od nás. Pretože je to už vykonané Božie dielo, nezávisí od našich budúcich víťazstiev alebo neúspechov. Navyše nás spája s každým iným kresťanom, pretože — bez ohľadu na našu inteligenciu, úspechy, produktivitu alebo vzdelanie — spoločný základ našej najhlbšej radosti je rovnaký: Božie spasiteľné dielo pre nás skrze Krista.

Čo je teda bližšie k centru vašej kresťanskej skúsenosti: to, čo robíte pre Boha, alebo to, čo už Boh urobil pre vás prostredníctvom Ježiša Krista? Ježiš sám nás pozýva, aby sme spoločne stáli na pôde neotrasiteľnej radosti, ktorú ponúka.

Stephen Witmer © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Šoféroval som domov a premýšľal nad tým, že keď sa desať láskavých, duchovne živých pastorov, ktorí milujú Ježiša, stretlo v jednej izbe, boli k sebe úprimní a vedeli sa podeliť s príbehmi krádeže, pornografie, rozbitých rodín, paralyzujúcej úzkosti, samovražedných myšlienok, manželských zápasov a nenaplnených túžob. Ak je toľko zlomenosti v minulosti a srdci Božích pastierov, čo sa musí nachádzať vnútri ovečiek v cirkvi? Ak sú obklopení toľkou zlomenosťou vnútri a zvonka, ako môžu Boží ľudia udržať svoju radosť v Bohu?

Šance sú mizerné a situácia bezútešná. Žalm 70 mi však dáva veľkú nádej.

Nech sa tešia všetci

Mnoho rokov ma priťahoval Žalm 70:5, pretože spája dve úžasné pravdy, ktoré rozochvejú srdce každého hedonistického kresťana:

„Nech sa tešia a radujú v Tebe všetci, ktorí Ťa hľadajú! A tí, čo spásu Tvoju milujú, nech vždy hovoria: Veľký je Hospodin!“

Len obrovské srdce môže vdýchnuť takúto rozsiahlu modlitbu. Všimnite si, že Dávid sa neuspokojil len s pár (alebo väčšinou) tými, ktorí hľadajú Boha. Nie, túžil po tom, aby všetci zažili radosť zameranú na Boha. Žiadal viac ako len záblesk, občasnú vášeň pre slávu Boha medzi Božími ľuďmi. Modlil sa, aby ich pery a život svedčili o Božej hodnote neprerušovane a neustále.

Je to XXL modlitba. Je tak veľká, že môže zahŕňať (aj zahŕňa) milióny ľudí. Dávid sa ju určite modlil za seba. Zároveň sa však modlil aj za svoju a všetky budúce generácie. V skutočnosti, ak hľadáme Boha a milujúce Božie spasenie, táto modlitba je aj pre nás. Dávid prosí Boha, aby osladil našu radosť a posilnil našu vášeň pre Jeho slávu. Nekonkretizuje, ako môžu tieto dve modlitby spolu súvisieť, ale John Piper pomohol mnohým z nás ceniť si biblické učenie, že v skutočnosti sú jednou modlitbou. Keď nájdeme našu najhlbšiu radosť v Bohu („v Tebe“), ukážeme svetu Jeho hodnotu.

Odvážne modlitby v temných dňoch

Hoci som roky miloval Žalm 70:5, len nedávno som si všimol kontext. A ten ma naplnil nádejou.

Všimol som si, že to nie je slnečný žalm. Nie je prechádzkou v parku ani dňom na pláži. Život v tomto žalme nie je dobrý. Naopak, je ťažký, veľmi ťažký. V skutočnosti je takmer neustálou zúfalou prosbou o Božiu pomoc. Verš 2 a 6 (posledný) sú piliermi:

„Ó Bože, zachráň ma. Hospodine, ponáhľaj sa mi na pomoc!

Ja som však úbohý a chudobný, ó Bože, ponáhľaj sa ku mne!

Ty si môj pomocník a vysloboditeľ, Bože môj, nemeškaj!“

Je v tom koncentrovaná urgencia. Dávid znie ako vojak v pasci pod paľbou volajúci vysielačkou na základňu. Jeho nepriatelia ho chcú mŕtveho a škodoradostne sa tešia z jeho nešťastia („Aha, aha!“ verš 3).

Už sme videli Dávidovu reakciu na túto temnú situáciu. Cítil dve ohromné túžby, jedna sa dala očakávať a druhá bola neobyčajná. Prvá, Dávid sa chcel dostať z tejto situácie. V štyroch z piatich veršov prosí od Boha rýchle vyslobodenie. Je to úplne prirodzené a pochopiteľné. Kto by to nechcel? Samozrejme, všetci by sme volali po rovnakej záchrane.

Druhá, silný tlak okolností vyžmýkali z jeho srdca ďalší nárek. Omnoho nezvyčajnejší. Žiadosť vo verši 5 nie je len pre neho, ale pre ostatných. Je to jednoducho zázrak, že sa Dávid vo svojom úkryte pod ťažkou paľbou modlil nielen za osobný útek, ale aj za radosť vo všetkých Božích ľuďoch a za neprerušovanú oslavu Boha. Čo sa tam dialo?

Modlitba uprostred mora utrpenia

Niektorí z nás počujú opakované Biblické volanie, aby sme hľadali svoju radosť a verili, že je v našej súčasnej situácii, mimo nášho chápania. V tú chvíľu je naša pozornosť zamestnaná na iné veci: na hriech, chorobu, osamelosť, finančné problémy, protivníkov, bolesť vo vzťahoch. Cítime, že máme problém s lekciou „Ako prežiť svoje problémy“ a nie sme pripravení na lekciu „Ako hľadať svoju radosť“. Myslíme, že verš 5 je pre tých, ktorí sa s tým všetkým už vysporiadali (alebo aspoň čiastočne).

Kresťanský hedonizmus je rovnako pre temné dni, ako aj pre tie svetlé.

To je dôvod, prečo je kontext tohto verša taký náročný a povzbudzujúci — existuje v mori utrpenia. Dávid nevraví: „Až keď sa oslobodím od svojich nepriateľov, vtedy sa začnem zaujímať o radosť Božích ľudí a o Božiu slávu.“ Jeho modlitba v úkryte, v strachu a nepríjemných okolnostiach je pre radosť a slávu. Je to modlitba zo skutočného sveta. Kresťanský hedonizmus je rovnako pre temné dni, ako aj pre tie svetlé.

Ak dokáže dať Boh takýto nezvyčajný impulz do Dávidovho srdca, prečo by nedokázal do nášho? Prečo nedokáže implantovať obnovenú vášeň pre radosť a Jeho slávu uprostred silného utrpenia? Mohlo by to byť tým, že Boh možno používa zúfalosť našej zlomenosti, aby nás pritiahol k sebe?

George Herbert vo svojej básni Búrka uvažuje, že ako násilná sila hroznej búrky,

Pulzujúce vedomie poháňané pocitmi viny

má zvláštnu silu: Opúšťa zem, silnie a silnie,

útočí na teba a oblieha tvoje dvere (verše 10 — 12).

Naše vnútorné a vonkajšie konflikty môžu vytvoriť niečo dobré. „Očisťujú vzduch von, dnu v hrudi“ (18. verš). Určite to bol Dávidov prípad v Žalme 70. Jeho zúfalstvo vyvolalo vášnivý nárek k Bohu, ktorý dodnes povzbudzuje Božích nasledovníkov.

Hľadaj a odpočívaj

Vo svojej vlastnej temnej situácii sa môžeme modliť podobnú modlitbu, keď si od Dávida vezmeme dve myšlienky.

Prvá: Hľadajte Boha. „Nech sa tešia a radujú v Tebe všetci, ktorí Ťa hľadajú!“ Radosť a spokojnosť sú nenapadnuteľné vlastníctvo tých, ktorí majú v búrkach života svoj pohľad upretý na Ježiša. Hľaďte na Ježiša hlbšie a častejšie, než hľadíte na svojich nepriateľov alebo problémy.

Radosť a spokojnosť sú nenapadnuteľné vlastníctvo tých, ktorí majú v búrkach života svoj pohľad upretý na Ježiša.

Druhá: Milujte Božiu spásu. „A tí, čo spásu Tvoju milujú, nech vždy hovoria: Veľký je Hospodin!“ Myslite často na to, ako nás Boh zachránil (a ako zachraňuje mnohých). Tešte sa z tohto spasenia. Odpočívajte v ňom. Milujte ho. Čím viac budete milovať svoju spásu, tým viac bude vašimi perami prirodzene pretekať chvála Boha, ktorý vás zachránil.

Prosím, nečakajte s hľadaním radosti v Bohu dovtedy, kým Boh nezahojí vaše rany a nevyrieši vaše problémy. Verš 5 nie je dodatok k Žalmu 70. Neprichádza po Dávidovej kríze. Objavuje sa práve uprostred nej. Je pre nás príkladom a pozvánkou. Nečakajte s hľadaním svojej radosti. Začnite teraz.

Stephen Witmer © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

V takej chvíli máme často dojem zaseknutia, akoby sme so svojím priateľom, dieťaťom, susedom či manželským partnerom uviazli na mŕtvom bode. Verne sme sa modlili, evanjelium jasne povedali a lásku trpezlivo preukazovali. Niet však ani náznaku, že by sa veci pohli dopredu. Čo ešte môžeme urobiť?

Nemáme v pláne vzdávať sa. V stávke je príliš veľa. No vieme, že nežiaduce opakovanie tých istých slov evanjelia môže skôr odpudzovať než priťahovať, skôr zatvrdiť než obmäkčiť. Čo si teda počať? Dávať si pri rozhovore pozor na každé slovo? Uspokojiť sa so zdvorilostnými poznámkami? Cítime sa unavení a znechutení. Možno sa z nás stávajú cynici a poddávame sa tomu, čo sa javí ako neodvrátiteľná realita, že osoba, na ktorej nám záleží, nikdy nebude nasledovať Ježiša.

Čo máme povedať, keď sme už všetko povedali? Ako môžeme vytrvať v úsilí získať stratených, ktorých milujeme?

Ako vyviaznuť

Existuje niekoľko užitočných odpovedí pre tých z nás, ktorí takto zápasíme. Po prvé, môže byť pravdou, že sa príliš zameriavame na svoju vlastnú schopnosť (či jej nedostatok) získať osobu, ktorú milujeme.

Ježiš odpútava našu pozornosť od nás samých a upozorňuje na Božiu zvrchovanosť. Môžeme veriť, že Boh v správnom čase pritiahne ľudí k svojmu Synovi (J 6:44). Môže byť pravdou, že sme príliš zaujatí nedostatkom úspechu, ktorý v súčasnosti prežívame. No apoštol Pavol nás upozorňuje skôr na budúcnosť: „V činení dobrého neochabujme, lebo ak neochabneme, časom svojím budeme žať“ (G 6:9).

Ďalšou príčinou nášho zúfalstva a zmätku môže byť satanova lož, že máme dočinenia so statickou situáciou. Hlboko v srdci sme presvedčení, že sa nič nezmení. Dôvodom, prečo sa tak cítime, môže byť nevypovedané presvedčenie, ktoré znie asi takto: Mám za úlohu šíriť nemenné evanjelium, a už som ho šíril (veľa ráz!). Nemám viac, čo by som mohol ponúknuť. Urobil som už všetko, čo viem. Nič sa nezmení.

„Čo ak je situácia s naším strateným milovaným človekom dynamickejšia, než nám satan chce nahovoriť?“

Ale čo ak je evanjelizácia o niečom viac (nie menej) než o šírení obsahu evanjelia? Čo ak sú ľudia komplexnejší a nepredvídateľnejší, ako si možno myslíme? A čo ak je situácia s naším manželským partnerom, priateľom, dieťaťom, rodičom či susedom dynamickejšia, než nám satan chce nahovoriť? S ohľadom na slepú uličku, do ktorej sme sa očividne dostali, je osviežujúce a povzbudivé pripomenúť si tri dynamické skutočnosti v akomkoľvek vzťahu so strateným milovaným.

Ten človek sa zmení

Je až príliš ľahké uveriť tomu, že milovaný človek, ktorý vás pri rozhovore opakovane odbil či nad vami vyhral, bude evanjelium vždy odmietať. Ale ľudia sa menia. Existuje obľúbený mýtus, ktorý hovorí, že každú bunku v našom tele nahradí každých sedem rokov nová, takže každých 84 mesiacov sme doslova iní ľudia. Hoci to nie je pravda, je to užitočná metafora na vyjadrenie toho, čo je skutočne pravda. Vy ako 45-ročný ste (alebo budete) iným človekom, ako ste boli, keď ste mali 35 rokov (a ten bol iný ako človek, ktorý mal 25 rokov). To by nás malo naplniť nádejou.

Mám priateľa, ktorý sa každý rok podelí s evanjeliom so stovkami klientov žijúcich v domovoch dôchodcov. Pandémia dramatickým spôsobom zmenila jeho službu, ale vynašiel sa a často navštevuje klientov cez iPad, ktorý v rukách drží asistent domova dôchodcov. Nedávno môj priateľ poprosil priaznivcov, aby sa modlili za klienta menom Bob. Bob sa pred covidom o evanjelium veľmi nezaujímal. Ale došlo k dramatickej zmene. Dnes je Bob pre evanjelium celkom otvorený a dychtí po návštevách, modlitbe a čítaní Biblie.

Na to, aby to Boh urobil, použil vírus. Kto by to mohol predvídať? Ani jeden z nás nevie, aké životné zmeny čakajú na tých, ktorých milujeme. Keď sa zmenia ich okolnosti, môžu sa aj oni. Evanjelium už možno zrazu nebudú vnímať ako niečo bezcenné a nepodstatné, ale ako niečo vzácne a zásadné.

Vy sa zmeníte

Počas svojho štúdia na univerzite som býval v jednom dome spolu s niekoľkými ďalšími študentmi, z ktorých jeden bol Angličan. Pomerne často sme sa stretli v kuchyni, kde sme si pripravovali jedlo, a v priebehu mnohých našich rozhovorov bolo pre mňa prirodzené povedať niečo ako: „Dnes ráno som v Biblii čítal niečo zaujímavé,“ alebo „Naozaj ma oslovilo, čo som dnes počul v kostole.“ To som bol celý ja, keď som hovoril o niečom zo svojho vlastného života (ako to robia priatelia).

Časom som bol schopný podeliť sa so svojím priateľom o evanjelium prostredníctvom týchto rozhovorov v kuchyni. V tom čase som si neuvedomoval to všetko, čo sa odohrávalo v jeho živote. Trápil sa a hľadal, a evanjelium mu vtedy prišlo ako niečo príťažlivé. V jeden konkrétny večer, na ktorý nikdy nezabudnem, ma zastavil v obývačke toho domu, kde sme bývali, a povedal mi, že sa stal kresťanom.

Jedným z dôvodov, prečo máme pri evanjelizácii pocit zaseknutia, môže byť to, že sme svoju úlohu nesprávne zredukovali na šírenie posolstva o tom, ako byť spasený. Toto posolstvo je kľúčové a hlavné, ale ak je to všetko, čo máme, už sme ho rozpovedali a už bolo odmietnuté, môžeme mať pocit zaseknutia. Ale naša úloha je širšia, hlbšia a plnšia než toto. My sa máme s druhými deliť o evanjelium a o samých seba (1. Tes 2:8), pretože život človeka vykúpeného evanjeliom toto evanjelium prerozpráva, ale poskytne pri tom jedinečné, osobné a ľuďom zrozumiteľné detaily.

Takže aj potom, keď náš milovaný človek odmietne evanjelium, ešte prídu mnohé dodatočné, plodné rozhovory. Napríklad môžeme pokračovať tak, že vyjadríme, čo znamená evanjelium pre nás. Môžeme sa podeliť o to, ako nám nové zápasy a prekážky pomáhajú viac dôverovať Kristovi. Je celkom možné urobiť to spôsobom, ktorý je prirodzený, nesilený a nevyznie moralisticky. Keď budeme v živote zakúšať viac Krista, ktorého milujeme, môžeme to vyjadriť pred ľuďmi, ktorých milujeme. Nezostávame zaseknutí len pri jednom, čo by sme mohli povedať.

Vaše priateľstvo sa zmení

Mám dlhoročného priateľa, ktorý nepozná Ježiša. Veľa rokov pravidelne navštevujem jeho podnik, nie preto, že potrebujem, čo predáva, ale preto, lebo on potrebuje, čo ja rozdávam.

Zo začiatku nášho priateľstva sme tárali o počasí a o športe. Potom sme začali preberať naše deti a rodiny. Neskôr sme prešli na témy, ako cirkev, evanjelium, smrť a priateľstvo. Keď sa ocitnem v jeho obchode sám, rozhovor sa vie stočiť rýchlo na veľmi hlbokú tému. Už veľa ráz som ho pozval do kostola, a nikdy neprijal moje pozvanie. Vysvetlil som mu evanjelium, a on neuveril. Ale mám nádej, čiastočne preto, lebo naše priateľstvo nie je statické.

„Neverte klamstvu, že sa už nič nezmení, že nie je už nič, čo by ste mohli povedať alebo urobiť.“

Dnes mu môžem povedať viac, ako som mohol pred piatimi rokmi. Čo možno budem môcť povedať o päť rokov neskôr? Nepredpokladajte, že váš vzťah s priateľom, dieťaťom, susedom či manželským partnerom bude vždy tam, kde je dnes. V skutočnosti predpokladajte, že sa zmení. A proste Boha, aby cez tieto zmeny otvoril dvere.

Nevzdávajte sa

Môj priateľ, ktorý slúži v domovoch dôchodcov, mi raz povedal o mužovi menom Rich, bývalom inžinierovi, ktorý žije v domove dôchodcov. V jedno júlové popoludnie pred rokom alebo dvoma, po rozhovore v jeho izbe, sa Rich rozhodol, že chce poznať Ježiša. Modlil sa a pozval Ježiša, aby sa stal jeho Spasiteľom. Krátko nato nastúpil do kurzu učeníctva, ktorý viedol môj priateľ a spolu si postupne čítali Jánovo evanjelium. Rich mal 98 rokov.

Rozmýšľam o tom, koľko ľudí dovtedy hlásalo Richovi evanjelium, ale neboli úspešní. Rozmýšľam o tom, koľkí z nich stratili nádej. Ale po 98 rokoch ho Boh spasil.

Prosím vás, neklesajte na mysli. Neverte klamstvu, že sa už nič nezmení, že nie je už nič, čo by ste mohli povedať alebo urobiť. Neprepadnite presvedčeniu, že váš manželský partner, dieťa, sused či priateľ nikdy nespoznajú Ježiša. Neprestávajte sa modliť. Neprestávajte trpezlivo hovoriť, keď na to máte príležitosť. Neprestávajte milovať láskou, akou miluje Ježiš. Neprestávajte sa deliť o to, aké rôzne zmeny a prekážky prežívate vo svojom vlastnom živote počas toho, ako sa držíte Ježiša a rastiete v ňom. Neustále vytrvávajte v úsilí získavať stratených, ktorých milujete.

Stephen Witmer © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Ježiš nesúhlasí. Reaguje slovami: „Ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete“ (L 13:3). Hovorí, že tým problémom je fakt, že pred Bohom je každý človek hriešny, a preto má namierené k Božiemu večnému odsúdeniu (to je význam slova „zahynúť“ v tejto súvislosti, pozri L 9:24–25). Podľa Ježiša riešením tohto obrovského problému s Božím odsúdením nie je polepšiť sa, ale „kajať sa.“

Volať ľudí k pokániu je dôvodom, prečo prišiel Ježiš (L 5:32) a posolstvom, ktoré poveril svojich nasledovníkov zvestovať (L 24:47). Je to jediný spôsob, ako sa môže hocikto vyhnúť Božiemu odsúdeniu (L 13:3). Ak vezmeme do úvahy nanajvýš vážne následky, keď niekto nerobí pokánie, je dôležité porozumieť tomu, čo pokánie je.

Jadro pokánia

Aby sme sa dostali k jadru pokánia, musí nám ísť o viac než smútok nad hriechom, ospravedlnenie Bohu a iným ľuďom a zmeny v správaní viditeľné navonok. Pokánie určite vedie k týmto veciam — to je v skutočnosti hlavná myšlienka Ježišovho podobenstva v L 13:6–9, ktoré nasleduje hneď po učení o pokání. Hlavnou myšlienkou podobenstva je, že pravé pokánie má nevyhnutne za následok zmenené postoje a správanie. V úvodnej časti Lukášovho evanjelia volá Ján Krstiteľ ľudí k tomu, aby „vydávali ovocie hodné pokánia“ (L 3:8). To takisto znamená, že skutky poslušnosti („ovocie“) pramenia z pokánia (a preto nie sú totožné s pokáním).

Čo je teda jadrom pokánia? Pokánie je zmena v spôsobe nazerania a smeru. Ako poznamenáva John Piper, grécke slovo pre „pokánie“ sa vzťahuje na „zmenu v tom, ako myseľ vníma, aké má sklony a ciele… Robiť pokánie znamená prežívať zmenu zmýšľania, ktoré teraz považuje Boha za pravdivého, nádherného a hodného všetkej našej chvály a všetkej našej poslušnosti.“

Keď vidíme Boha takého, aký naozaj je (veľký, slávny, potrebný), vidíme aj hriech taký, aký naozaj je (zľahčovaný, ohavný, odporný). Preto je pokánie tiež záväzkom k zásadnej zmene smeru, je obratom o 180°, preorientovaním nášho života, odvrátením od hriechu a obrátením k Bohu. Táto zmena nazerania a smeru je niečím, k čomu sme vyzvaní (Sk 2:38) — a niečím, čo si vyžaduje nadprirodzené pôsobenie Svätého Ducha, ak tak máme žiť. Konáme zázrak.

Zdá sa, že tí, s ktorými sa Ježiš rozpráva v 13. kapitole Lukášovho evanjelia, si myslia, že problémom Galilejcov je nedostatočná svätosť. Ale Ježiš vraví, že skutočným problémom je fakt, že každý prehliada slávu Boha a otočil sa Mu chrbtom. Čo tu potrebujeme, nie je trocha viac svätosti pre niektorých ľudí, ale úplná zmena orientácie života pre všetkých. Podstatný rozdiel medzi tými, ktorí sú zachránení, a tými, ktorí nie sú, nespočíva v tom, akí sú relatívne dobrí — ale v tom, či uznali, že nie sú dobrí, považujú Boha za vrcholne slávneho, a celkom zmenili smer svojho života.

Pokánie na celý život

V predvečer svadby s mojou manželkou v Belfaste, Severnom Írsku, som šiel autom s niekoľkými priateľmi oslavovať do centra mesta. Stalo sa, že sme sa ocitli na nesprávnej ceste — ukázalo sa, že na hlavnej ceste do Dublinu –, a pretože nikomu z nás nebol britský systém dopravy veľmi známy, nemohli sme prísť na to, ako otočiť auto.

Minúty plynuli, keď sme hľadali výjazd, a zároveň sme sa čoraz viac vzďaľovali od Belfastu a približovali k Dublinu. Ísť rýchlejšie v rovnakom smere bolo niečím, čo nám v tejto situácii nemohlo nijako pomôcť. Museli sme sa otočiť. Ježišovo riešenie problému s Božím súdom je radikálne. Neznie: „Polepši sa.“ Nie, znie takto: „Vnímaj Boha takého, aký naozaj je, a zmeň úplne svoj smer.“ Po tomto bude (a musí) nasledovať poslušnosť.

Ježišovi nasledovníci aj po obrátení až príliš často bojujú s tým, aby považovali Boha za slávneho a potrebného a aby svoj život naplno orientovali na Neho. Každý deň nás zvádza tisíc iných smerov. Preto sa musíme neustále preorientovávať späť k Bohu, pričom ho vždy nanovo vidíme a znovu sa vydávame na cestu za ním. Ako poznamenal Martin Luther: „Keď náš Pán a Majster Ježiš Kristus povedal ,Kajajte sa,’ myslel to tak, že celý život veriaceho človeka má byť pokáním.“

Pokánie za večný život

Pred Božím večným odsúdením nás nezachráni to, keď budeme robiť dobro. Ani to, keď budeme cítiť ľútosť nad hriechom, ani keď sa za hriech ospravedlníme, ani tak, že sa z nás stane morálnejší človek. Je dôležité robiť všetky tieto veci (a všetky pramenia z pravého pokánia), ale ani jedna z nich nejde sama osebe do hĺbky dostatočne. Znovu potrebujeme počuť, ako Ježiš vraví: „Ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete“ (L 13:3). Musíme vidieť krásu, lásku a svätosť trojjediného Boha a vnímať Ho ako Poklad, ktorým skutočne je. Musíme sa odvrátiť od falošných prísľubov hriechu a zamerať na Boha svoj život. Toto je pokánie — a toto je život.

Stephen Witmer © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

V Liste Rímskym, v 15. kapitole a 7. verši apoštol Pavol poukazuje na podstatu a cieľ pravého spoločenstva: „Preto prijímajte sa vospolok, ako nás aj Kristus prijal na oslávenie Boha.“

Každý zbor, ktorý poznám, chce byť zborom, ktorý prijíma ľudí. Ale „prijatie“ tak ako si ho my predstavujeme, je mnohokrát povrchné, obmedzené na milý pozdrav s úsmevom, potrasením ruky a uvítacím balíčkom v nedeľu ráno. Pavlovo chápanie „prijatia“ je hlbšie a obšírnejšie než toto. Ide o hlboké zakorenenie sa v evanjeliu a dosiahnutie niečoho, čo má nepredstaviteľnú hodnotu. 

Korene kresťanského spoločenstva

„Preto prijímajte sa vospolok, ako nás aj Kristus prijal na oslávenie Boha.“ 

Pavol napísal tieto slová zboru v Ríme, ktorý zažíval značné napätie medzi židovskými a nežidovskými kresťanmi, ktorí nesúhlasili so zdržiavaním sa jesť určité jedlá alebo dodržiavaním niektorých dní. V tomto konflikte im Pavol ukázal pravdu z evanjelia: Ježiš vás prijal. 

Kristovo prijatie nie je len priateľské potrasenie rukou a príjemný úsmev. Je to vykúpenie (Rímskym 10:13), zmierenie (Rímskym 5:10) a prijatie do Božej rodiny (Rímskym 8:16). To všetko je nesmierne drahé: Vyžadovalo si to Kristovu smrť a vzkriesenie, aby sme v ňom mohli byť prijatí. Napriek tomu to bola cena, ktorú Syn zaplatil s radosťou, aby nás získal (Ján 10:18). 

Kristovo prijatie je základom a vzorom toho, ako by sme sa mali prijímať navzájom: „Preto prijímajte sa vospolok, ako nás aj Kristus prijal.“ Pretože Ježiš zomrel, aby nás prijal do Božej rodiny. To, že prijímame jeden druhého, znamená, že žijeme ako rodina. 

Dynamika kresťanského spoločenstva

Ako sa k sebe navzájom správa zdravá rodina? Táto otázka vedie náš spoločný život v kresťanskom spoločenstve. Milujeme sa navzájom, aj keď spolu nesúhlasíme, presne ako zdravá rodina. Sme ochotní zmieriť sa navzájom, chváliť sa a taktiež spoločne pracovať. Nevyhýbame sa a ani neopovrhujeme členmi  rodiny, ktorí majú zvláštnu či inú povahu, alebo otravné vlastnosti — alebo jednoducho tými, ktorí sa od nás líšia štýlom obliekania, tým ako hovoria, alebo vyzerajú. 

Akceptujeme jeden druhého, pretože sme súčasťou rodiny. Stretávame sa v spoločenstve a slúžime si navzájom, pretože toto robí zdravá rodina. V malých či veľkých veciach, ktoré robíme, hovoríme: „Si pre mňa rodina, takže sa obetujem, aby som Ti poslúžil.“ Slúžime si navzájom tým, že sedíme vedľa niekoho v nemocnici, odvezieme niekoho, ak je to potrebné, modlíme sa, riešime konflikty — existuje samozrejme mnoho iných spôsobov, ako si navzájom slúžiť. 

Pavol  od nás nechce len „uvítací výbor“, ale chce celý zbor. Prijatie nie je iba udalosť, ale spôsob života. Milovať našu rodinu v zbore si vyžaduje čas, obetu a pokoru, ako aj to, že Kristus prijal nás do svojej rodiny, si vyžadovalo smrť na kríži. 

Cieľ kresťanského spoločenstva

Výsledky kresťanského spoločenstva, ktoré žije tak, ako sme spomenuli vyššie, sú dych berúce. Pavol hovorí, že máme prijímať jeden druhého, ako aj Kristus prijal nás: „na oslávenie Boha.“ Pre vykúpené spoločenstvo je možné, aby odzrkadľovalo Božiu hodnotu tomuto svetu. Žiadne vyššie ciele pre zbor nie sú. Pavlovo učenie je veľkou novinou pre malé, obyčajné zbory. Znamená, že nepotrebujeme nádherné budovy alebo slávnych farárov, úžasnú hudbu či skvelý program pre všetky vekové kategórie, aby sme priniesli Božiu slávu. Váš zbor oslavuje Boha tým, že je jednou rodinou, tým, že prijíma všetkých tak, ako Kristus prijal všetkých nás.

STEPHEN WITMER © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Ale celkovo bolo dosť ťažké byť slobodným. Mával som obdobia veľkej osamelosti, kedy som rozmýšľal, či mi Boh vôbec dá niekoho na cestu životom. Občas som bol ako preťaté elektrické vedenie. Napätie vyvolané nenaplnenou túžbou mnou zmietalo tak, že som zraňoval iných. Niekedy som závidel ženatým priateľom. Nie vždy som zvládal slobodný stav v duševnej rovnováhe s vďakou, hlbokou vierou a neochvejnou radosťou. Namiesto toho som sa potácal medzi spokojnosťou a sklamaním, šťastím a túžbou, čistotou a hriechom.

Kiež by mi vtedy niekto pomohol pochopiť, ako žiť slobodný vo svetle večnosti. Myslím, že by som počas tých rokov žil bohabojnejší, plodnejší a spokojnejší život.

Povznášajúca nádej, ktorá má pevné základy

Večnosť mení všetko, aj to, že sme slobodní. Pod „večnosťou“ myslím nové stvorenie, ktoré Boh opisuje v Biblii. Bude to budúcnosť presahujúca tie najúžasnejšie predstavy a najvrúcnejšie túžby. Tento svet bude obnovený a pretvorený na dokonalé miesto, kde už nebude hriech, utrpenie, zúfalstvo, slzy, bolesť ani smrť.

Nové stvorenie bude dokonca oveľa lepšie než to prvé v Edene, pretože tam bude fyzicky prítomný Pán Ježiš (Zjavenie Jána 22:1), bude trvať na veky a jeho obyvatelia — na rozdiel od Adama a Evy — nikdy nepadnú do hriechu. Inými slovami, budúci svet bude dokonalejší ako bol tento, keď bol ešte neporušený. Eden to bola nádherná krehkosť. Nové stvorenie bude fantastická stabilita. Eden bol ako miska z vyberaného čínskeho porcelánu — nádherná, ale rozbitná. Nové stvorenie bude ako Alpy — vyrážajúce dych a nemenné.

Sme nedokonalí ľudia, ktorí žijú v nedokonalom svete. Ale tá skvelá budúcnosť bude naša, ak sa vierou spojíme s naším dokonalým Spasiteľom. Vtedy si môžeme byť absolútne istí, že nás čaká taká budúcnosť. Biblia nazýva pevné presvedčenie „nádejou“.

Kresťanská nádej je dôvera, že naša budúcnosť je určite úžasne dobrá. Táto nádej mení spôsob nášho nazerania na prítomnosť. Posilňuje a pripravuje nás na každú životnú situáciu, aj na to, že sme slobodní. Stupňuje túžbu po novom stvorení, ktorá nás robí spokojnejšími.

Aby sme sa stali spokojnejšími, musíme byť netrpezlivejší

Jeden z pocitov, ktorý som ako slobodný často prežíval, bol nedostatok spokojnosti. Dokonca aj moje najlepšie dobrodružstvá a zážitky poznačila túžba s niekým ich zdieľať.

Zdravá túžba po večnosti pomáha proti nespokojnosti tým, že spôsobuje nedočkavosť. Znie to protirečivo, ale nie je to tak. Apoštol Pavol bol obdivuhodne netrpezlivý človek. To on povedal, že sa túžobne snaží o Božiu budúcnosť (List Filipským 3:13–14). Ale tiež, že sa naučil tajomstvu spokojnosti za každých okolností (List Filipským 4:12). Napokon, tie dve veci hlboko súvisia.

Dôvod, prečo sa stávame nespokojní so slobodným stavom (prácou, manželstvom, autom, deťmi alebo čímkoľvek iným), je, že daný človek alebo vec sa nám zdá byť veľmi veľký a večnosť len maličká. Keď držíte mincu blízko pri tvári, zakryje celý výhľad na mesto.

Keď sa nám naše terajšie okolnosti zdajú väčšie ako večnosť, stratili sme perspektívu. Potom máme sklon vložiť príliš veľa očakávaní do niečoho, čo nebolo stvorené na takú záťaž. Očakávame, že nás partner, priateľ, dovolenka alebo úspech urobí šťastnými, no oni na to vôbec nemajú vplyv.

Tvoj rodinný stav v nebi

Problémom tohto spôsobu života je, že vedie k sústavnej nespokojnosti. Ak nám Pán Boh dá lepšiu prácu a my ju stále vnímame ako dôležitejšiu a zmysluplnejšiu než nové stvorenie, buď obetujeme všetko pre to, aby sme v nej uspeli, alebo sa zložíme, keď ju stratíme.

Ak sme slobodní a vidíme len svoju túžbu po partnerovi, a nie večnosť s Kristom, naložíme príliš veľa nenaplnených očakávaní na partnera, ktorého nám Boh pošle, alebo sa z nás stanú sklamaní, mrzutí a cynickí slobodní. Z nespokojného slobodného človeka sa stane nespokojný manželský partner a neskôr nespokojný rodič… až kým večnosť neprerazí a nestane sa centrom.

Pánu Bohu záleží viac na zmene nášho uhla pohľadu než na zmene nášho stavu. Ak sa sústredíme na večnosť a sklame nás manžel, manželka alebo dieťa — alebo ak nemáme manžela, manželku alebo dieťa — bude to bolieť, ale prekonáme to, pretože vieme, že nás aj tak čaká dokonalá večnosť. V loďkách máme záťaž, a tá nám pomôže prejsť cez sklamania, premárnené príležitosti a tragédie tohto života.

Čím viac túžime po novom stvorení — čím viac tým zamestnávame myšlienky a city — tým menej nami otrasú sklamania v tomto živote a tým viac budeme vnímať každé požehnanie nie ako cieľ, ale ako smerovník k večnosti. Čím sme nedočkavejší, tým sme spokojnejší.

Možno si slobodný, a to, že si slobodný, určuje to, ako o sebe zmýšľaš. Ale Ježiš učil, že vo večnosti budeme všetci slobodní. V novom stvorení nebude manželstvo. Vo večnosti nás nebude charakterizovať náš rodinný stav, ale dokonalá radosť z Kristovej prítomnosti.

To znamená, že slobodný človek, ktorý miluje Ježiša, sa oveľa viac podobá na manžela, ktorý miluje Ježiša, ako na slobodného, ktorý Ho nepozná. Budeme na veky poznať Ježiša a On nás bude navždy milovať. Toto je pre našu identitu dôležitejšie než náš rodinný stav. Nerozmýšľaj o sebe ako o tom, koho nikto nechce. Vedz, že ťa Ježiš naveky miluje.

Akiste mnohí (ale nie všetci) slobodní budú zažívať obdobia osamelosti a nenaplnených túžob — situácie, keď sa budú cítiť divní, pretože budú jediní slobodní pri stole alebo na oslave. Zažil som to. Ale poznávanie nášho Pána a budúcnosti, ktorú nám pripravil, spolu s poznávaním nás samých v jej svetle nás môže v súčasnosti viesť k hlbokej spokojnosti.

Stephen Witmer © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Vo chvíli, ako je táto — a v ďalších tisícoch chvíľach rodičovskej paniky, je dobré pripomenúť si, kam smerujeme a čo sa ráta najviac.

… usilujem sa o to, čo je predo mnou. Bežím k cieľu za nebeskou cenou, totiž za Božím povolaním v Kristovi Ježišovi. (Filipským 3:13–14)

Pavol v týchto veršoch nerieši každé rodičovské rozhodnutie, ale poukazuje na rozhodujúci cieľ života. Tento verš zmení vydeseného rodiča na pútnika s cieľom.

Cieľ Pavlovho života — všetko čo má, je budúce vzkriesenie do nového stvorenia. Tento konečný cieľ však neznamená, že ukončí všetky aktivity, ako jedenie, spanie, pracovanie, evanjelizovanie, rozprávanie a cestovanie. Skôr ich orientuje a vyrovnáva. Dáva im zmysel. A robí to tak tiež pre naše rodičovstvo.

Sme povolaní, aby sme vychovávali naše deti voči večnosti. Toto je hlavná výzva. Je nezvyčajne ťažké udržať srdcia upevnené na Božom budúcom novom stvorení, než sa pokúšať chopiť sa budúcnosti v našej prítomnosti. Rodičia sa snažia vytvoriť nebo na zemi minimálne dvoma prostými spôsobmi. Niektorí z nás očakávajú, že deti budú pre nás nebom. Ostatní očakávajú, že vybudujú nebo pre nich.

Robenie z detí nebo

Poznám rodičov, ktorí očakávajú od detí dokonalosť. Zlyhanie neprichádza v úvahu. Vyžadujú nebo na zemi, ale výsledok je presne opačný. Svojím tlakom, výčitkami i lichôtkami privedú deti presne k tomu zlyhaniu, ktorému sa tak zúfalo snažili vyhnúť.

Možno ste nepadli do tejto pasce v takejto extrémnej miere. Ale nie je ľahké prisudzovať úspechom či neúspechom našich detí príliš veľkú dôležitosť? Pridržte si mincu dostatočne blízko pri oku a zakryje celú budovu. Držte si deti príliš blízko a zakryjú vám výhľad na nebo.

Naším cieľom ako rodičov, je dosiahnuť nové stvorenie spoločne s našimi deťmi. Máme byť pútnici, ktorí putujú k budúcej dokonalosti, ktorá ale nie je na tejto strane neba. Máme hovoriť s Pavlom: „Nie že by som to všetko bol už dosiahol a bol už dokonalý… “ (Filipským 3:12)

Ak sme ako rodičia pútnici, nebudeme zdrvení nedokonalosťou našich detí, alebo našou vlastnou. Nebudeme požadovať dokonalosť, pretože k nej smerujeme. Vyznáme deťom všetky naše rodičovské chyby a budeme spolu s nimi hľadať odpustenie v Ježišovi. Zložíme z našich detí to nemožné bremeno byť nebom. A namiesto toho ich zavoláme, aby v radosti putovali s nami.

Budovanie neba pre naše deti

Aj keď možno neočakávame príliš veľa od našich detí, môže sa stať, že budeme očakávať od seba pre nich príliš veľa. Môžeme sa snažiť dať deťom nebo teraz s tým najlepším úmyslom. Pred niekoľkými rokmi The Atlantic publikoval článok s názvom: „Ako priviesť deti na terapiu.“ Autor poznamenal:

„Americký sen a uskutočňovanie šťastia sa zmenili z hľadania všeobecnej spokojnosti na myšlienku, že musíte byť šťastní za každých okolností a vo všetkých smeroch.“

Inými slovami, chceme nebo pre naše deti. Článok v The Atlantic poznamenáva, že dávaním deťom veľkej škály možností a ochraňovaním ich pred zlyhaním za každú cenu, ich rodičia učia, že si zaslúžia dokonalosť. Problém je v tom, že deti, ktoré nevytrvajú v ťažkostiach, sa stanú dospelými, ktorí sa nevedia vyrovnať so zlyhaniami. Ak sa ich rodičmi vybudované nebo rozpadne, deti sa ocitnú na terapii.

Rodičmi vybudované nebo sa nemôže porovnávať s tým, ktoré má Boh pripravené pre svojich ľudí. Väčšie a omnoho krajšie nové budúce stvorenstvo je v srdciach kresťanských rodičov, čím menej budeme cítiť, že je potrebné chrániť naše deti od zlyhania za každú cenu. A namiesto toho im ukážeme skúsenosť zlyhania, aby pripomínala, že sme ešte nedorazili k novému stvorenstvu.

Pomôžeme našim deťom vnímať ich čas na tomto svete, ako prípravu na svet, ktorý príde. Naučíme ich pokladu večnej slávy tak, že zlé známky, zlý postoj, alebo chyba na športovom ihrisku ich nezničia. Ukážeme im, že žiadny úspech v ich živote im neprinesie dokonalú a trvácu spokojnosť a pomôžeme im okúsiť ich najlepší zážitok ako obyčajnú predzvesť oveľa lepšej budúcnosti.

Rodičovstvom k večnosti

Keď moji rodičia plánovali výlet naprieč Spojenými štátmi, keď som bol dieťa, rozprávali sme o tom dva roky dopredu. Nebo si vyžaduje určite viac diskusií a očakávania ako Kalifornia.

Poďme sa modliť za nebo spoločne ako rodina, rozdúchavajúc tak nadšenie. Poďme si zaspievať o nebi (posledný verš z mnohých skvelých piesní o tom hovorí). Poďme diskutovať a okúsiť časti z Biblie ako Izaiáš 65:66, Rímskym 8, Zjavenie 21:22. Sme pútnici, tak kráčajme k nebeskému mestu, privádzajúc naše deti spolu s nami.

Stephen Witmer © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org