Nečakaným bojovým pokrikom v našom modernom svete sa stalo: „Robte to lepšie!“ Lepšie technológie na zlepšenie nášho života. Viac inštitucionálnej a korporátnej zodpovednosti. Neustála snaha o sebazdokonaľovanie. Dokonalosť, úspech a neustály pokrok sa stali svätou trojicou veľmi úspešných ľudí.

Ale čo sa stane, keď sa nám to nepodarí? Čo keď úplne zlyhám? Čo ak sklamem sám seba a nedosiahnem ani primeranú úroveň? Čo potom?

Dokonale nemožné

Na začiatku by sme si mohli uvedomiť, že ako hriešnici od prírody všetci dobre poznáme zlyhanie.

Hoci Boh prikazuje: „Buďte teda svätí, lebo ja som svätý“ (3. M 11:45), zaostávame za Jeho slávou (R 3:23). Nemáme na to, aby sme sa mu vyrovnali. Nie sme prirodzene poslušní ani nekonáme jeho vôľu. Nedokážeme zaťať zuby, aby sme všetko zvládli. Neprekonávame hriech silou vôle a odhodlaním. Nie sme dokonalí. Potrebujeme milosť.

Naša nedokonalosť nám pripomína potrebu Kristovej dokonalosti. Potrebujeme jeho spravodlivosť v náš prospech (2. K 5:21). Mimo neho zaostávame za tým, kým sme a čo robíme. Vo svojej sile sa nemôžeme páčiť Bohu (Žid 11:6). Naša nedokonalosť zvestuje, že potrebujeme Boha.

Sklamanie je nepopierateľnou súčasťou života v našom padlom svete. Vysádzame záhrady, ktoré požierajú choroby, chrobáky, hlodavce a jelene. Alebo sa pustíme do pracovných projektov, ktoré sa skončia veľkolepým neúspechom. Alebo sa učíme naspamäť, skúšame a študujeme, len aby sme zlyhali. Sklameme seba aj druhých. Nespĺňame svoje vlastné štandardy. Taký je život v padlom svete. A to by nám malo pripomínať, že my nie sme Boh, ale On je. Aj keď neúspech prichádza bez nášho zavinenia, môže nám pripomenúť, že sme hriešnici a že sme nedostatoční. On jediný je dokonalý a my potrebujeme jeho milosť.

Popri tejto základnej pripomienke nás však Boh chce naučiť aj viac, keď sa nám nedarí. Zamyslite sa nad niektorými ďalšími lekciami, ktoré sa môžeme naučiť z neúspechu.

1. Boh ukazuje svoju moc prostredníctvom našej slabosti

Apoštol Pavol bol uchvátený do tretieho neba a videl nevýslovnú slávu, ale Boh mu dal do tela tŕň, aby ho uchránil pred povýšenosťou (2. K 12:2–4, 7). Nebola to obyčajná nespavosť alebo drobná bolesť chrbta, ale skôr mučivý tŕň — satanov posol, ktorý obťažoval a sužoval. Táto bolesť prenikala akoby z pekelnej jamy.

Tŕň však pochádzal od Boha, aby v Pavlovi uskutočnil svoj dobrý zámer: „Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva“ (2. K 12:9). Boh robí svoj ľud slabým, aby ukázal svoju silu a moc. Sme alergickí na zlyhanie a slabosť. Prosíme Boha, aby nás urobil silnými. Prosíme ho, aby obnovil našu silu, aby sme mohli bežať a neunavili sa (Iz 40:31). Boh však môže na takúto modlitbu odpovedať tak, že odhalí naše slabosti a obmedzenia. Pavlov tŕň ukázal Božiu všetko prevyšujúcu veľkosť spôsobom, akým by to inak Pavlova sila nedokázala.

Preto sa nehnevajte na nedokonalosť, zlyhanie a slabosť. Boh vám možno práve v týchto chvíľach prejavuje svoju milosť a dobrotu. Naše limity nás učia ťažkej lekcii pokornej závislosti.

2. Boh používa rôzne miery úspechu

Boh nemeria úspech tak, ako to robí svet: veľké bankové účty, luxusné ubytovanie, plakety, trofeje, ocenenia alebo tituly. Ježiš varuje pred tým, aby sme získali celý svet — bohatstvo, pôžitky, pohodlie, slávu a úspech — a pritom stratili svoju dušu (Mt 16:26). Strata vlastného života pre Kristovo meno prinesie nekonečnú odmenu. Svetský úspech nie je meradlo, ktoré používa Boh.

Namiesto toho Ježiš hovorí svojim dobrým a verným služobníkom: „nad mnohým ťa ustanovím; vojdi v radosť svojho pána!“ (Mt 25:21). Boh meria úspech podľa vernosti: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom“ (L 16:10).

„Naša nedokonalosť nám pripomína potrebu Kristovej dokonalosti.“

Usilujeme sa o taký úspech, ako ho definuje Boh? Snažíme sa byť verní všetkému, čo nám zveril — času, talentom a pokladom? Alebo sme si osvojili lživé váhy a miery nášho sveta? Bude výsledkom našej práce to, že budeme počuť slová: „Správne, dobrý a verný sluha“ (Mt 25:23)?

Odložte snahu o dokonalosť podľa predstáv sveta.

3. Božia milosť nás robí tým, čím sme

V Kristovi nás nedefinuje náš úspech alebo neúspech. Naša hodnota nespočíva v tom, čo vlastníme. Naša povesť, životopis alebo dôchodkové účty neurčujú našu hodnotu. Sme tým, čím sme vďaka Božej milosti.

Pavol píše: „Ale z milosti Božej som, čo som, a Jeho milosť nebola pri mne daromná. Veď viac som sa napracoval ako oni všetci, no nie ja, ale milosť Božia, ktorá je so mnou“ (1. K 15:10). Tak ktoré z toho, Pavol? Pracoval si tvrdo alebo to bolo z milosti? Pavlova odpoveď znie: áno, oboje. Pracoval, ale robil to z milosti. Aj my sa máme usilovať a pracovať — s vedomím, že je to Boh, kto v nás pôsobí, aby sme chceli aj konali pre jeho dobrú vôľu (F 2:12–13).

Nie sme definovaní úspechom alebo neúspechom. Definuje nás Boh a jeho milosť, ktorá v nás pôsobí. Táto milosť nás posilňuje a dáva nám silu tvrdo pracovať, aj keď nám pripomína, že úspech pochádza len od Boha. Takže pracujeme, ale naša nádej nespočíva v našich schopnostiach. Žijeme a pracujeme vďaka Božej milosti, ktorá v nás pôsobí.

4. Boží Duch inšpiruje k dobrému dielu.

Aj keď nemôžeme byť dokonalí, nie sme stvorení na to, aby sme sa zmierili s priemernosťou. Neuspokojte sa s nekvalitným spracovaním. Nesnažte sa byť podpriemerní. Nevyrábajte to, čo je sotva postačujúce. Keď sa mal stavať stánok, Boh povedal Mojžišovi, že Becáléla naplnil Duchom Božím, „múdrosťou i chápavosťou a zručnosťou v každej práci, aby vymýšľal návrhy na spracovanie zlata, striebra a bronzu, na brúsenie osadzovaných drahokamov, na vyrezávanie dreva a vôbec na vykonanie všetkých prác“ (2. M 31:3–5). Boží Duch pripravil najlepších remeselníkov na stavbu svojho pozemského príbytku.

Podobne Boh svoje deti naplnené Duchom uschopňuje, aby budovali, tvorili a podnikali veľké diela. Boh dáva tieto schopnosti nie preto, aby vyvolal pozemské ocenenia, ale aby zjavil krásu toho, ktorý všetko stvoril. On je hlavným architektom, ktorý nás vyzýva, aby sme ho napodobňovali a prevzali vládu nad týmto veľkým svetom.

Dobrá práca je nakoniec pre Boha. V Liste Kolosenským Pavol pripomína služobníkom, že čokoľvek robia, nech robia „ako Pánovi, a nie ako ľuďom… veď Pánovi Kristovi slúžite“ (Kol 3:23–24). Odkladáme lož o dokonalosti a odmietame aj lož o priemernosti. Naopak, pracujeme srdcom — zo všetkých síl, zručností a schopností — aby sme potešili Ježiša.

Nedokonalo dokonalé

Boh nepotrebuje našu dokonalosť. Takéto úsilie podkopáva jeho milosť a posilňuje našu sebestačnosť. Namiesto toho Boh prijíma pokorných, ktorých vo vhodnom čase povýši (Jk 4:10; 1. Pt 5:6). V našich zlyhaniach dôverujeme, že Boh s nami naplní svoje zámery podľa svojej vytrvalej lásky (Ž 138:8). Hoci nie sme dokonalí, máme dokonalého Spasiteľa, ktorý nás pozýva, aby sme prijali jeho dokonalé dielo v náš prospech. Dáva svojho posilňujúceho Ducha, aby nám umožnil pracovať v sile, ktorú poskytuje na svoju slávu. Nepracujeme pre ľudskú chválu alebo ukazovatele pozemského úspechu. Namiesto toho pracujeme pre Krista a vytvárame to, čo je krásne na jeho česť.

A tak, keď sklameme samých seba — opäť — s radosťou hlásame svojim dušiam, že sme ukrytí v Kristovej dokonalosti. Ako Duchom obdarené deti sa zo všetkých síl, schopností a vedomostí usilujeme, aby sme v čomkoľvek, čo máme pred sebou, čo najviac vyzdvihovali Krista. Spočívame v tom, že sme nedokonalí, milovaní, pokrytí Kristovou krvou a zmocnení oslavovať Boha v celom živote.

Steven Lee © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Opatrovateľ starnúceho rodiča je unavený a vyčerpaný. Už jedla? Vzal si svoje lieky? Môžeme si dovoliť prechodnú starostlivosť? Kto vyplní medzeru, ak budeme chcieť odísť? Na tejto náročnej ceste nie sú žiadne povzbudzujúce davy. Práca lásky sa pomaly vlečie, a je tak fyzicky a psychicky vyčerpávajúca.

Muž v strednom veku len pracuje a koniec je v nedohľadne. Nemá rád svoju prácu, ale vďaka nej platí účty a jeho rodina má jedlo na stole. Tvrdo pracuje, aby uživil tých, ktorých miluje, ale rozmýšľa, či je to to pravé. Prečo mu život pripadá taký bezvýznamný?

Dvadsaťročná absolventka s čerstvým titulom v ruke. Zamestnávatelia však nie sú nadšení a pracovné miesta sú nedostupné a slabo platené. Pracuje v miestnej kaviarni a čaká, kým jej personálne oddelenie odpovie na jej telefonáty. Po skončení štúdia nepredpokladala, že bude celý deň pripravovať latte z ovseného mlieka s lieskovými orieškami. Čo bude ďalej?

Pôsobí Boh uprostred všedných chvíľ života?

Obdobia rutiny, monotónnosti a neistoty v nás môžu vyvolať pochybnosti. Je toto to, k čomu som povolaný? Mal by som robiť niečo iné alebo pokračovať na tejto známej ceste? Niekedy Boh používa náš nepokoj, aby nás prebudil. Mali by sme robiť niečo iné. Boh nás posúva ďalej a používa túto neistotu, aby nás dostal tam, kde potrebujeme byť. V iných prípadoch nám však múdrosť velí zostať a pokračovať v ceste. Napriek tomu sa môžeme stále pýtať: Pracuje Boh v našom živote?

Vieme, že správna odpoveď je áno, ale čo ak nevidíme alebo necítime Božiu prítomnosť? Kde môžeme nájsť istotu, že Boh pôsobí uprostred všedných chvíľ nášho života?

Trpezlivosť pri vernej práci

Po prvé, Biblia nám pripomína, aby sme boli trpezliví v našom trápení. Ježiš učí svojich učeníkov, že kresťanský život je ako farmárčenie. Semená Božieho slova, keď sú zasadené do dobrej pôdy, „donášajú úžitok v trpezlivosti“ (L 8:15, preklad prof. Roháčka). Trvá roky, kým dosiahnu zrelosť. Korene potrebujú čas, aby rástli do hĺbky. Kmene potrebujú čas, aby zhrubli. Vetvy potrebujú čas, aby dostatočne zosilneli a udržali váhu ovocia.

„Kristus pôsobí nielen na najvyšších miestach života — keď zdolávame Alpy –, ale aj v údoliach a na rovinách.“

Takmer všetko, čo stojí za to, si vyžaduje čas. Tisíce prejavov lásky a vernosti kultivujú krásne manželstvo. Vychovať z detí bohabojných mužov a ženy si vyžaduje krv, pot a slzy počas mnohých rokov. Vybudovanie zbožného zboru si vyžaduje desaťročia vernej práce a kázania. Premena komunity, mesta alebo národa sa neuskutoční zo dňa na deň. Boh svoje dielo posvätenia spravidla neuponáhľa. Pomaly, ale isto pracuje na tom, aby nás pretvoril na obraz svojho Syna.

Pán nížin

Po druhé, listy apoštola Pavla odhaľujú, že Boh pôsobí v obyčajných ľuďoch, ktorí robia neobyčajné veci, aby dosiahli jeho božské zámery.

Na konci Listu Kolosenským Pavol spomína Tychikosa a Onezimosa, diakonov, ktorí pravdepodobne doručili listy svätým v Kolosách a Efeze, ako aj Filemonovi (Kol 4:7–9; Ef 6:21). Sú to milovaní bratia a verní služobníci, listoví doručovatelia vykonávajúci službu evanjelia. Pretože verne plnili svoju úlohu, tieto listy zaznievajú aj dnes.

Áno, Kristove kráľovstvo napreduje vďaka práci apoštolov, ale aj vďaka obyčajným verným kresťanom. Niektorí z nich sú v Pavlových listoch vyzdvihnutí, ale väčšina zostáva nemenovaná. Sú, takpovediac, nikým v cirkevných dejinách, ale ich práca bude znieť vo večnosti. Kristus pôsobí nielen na najvyšších miestach života — keď zdolávame Alpy –, ale aj v údoliach a na rovinách. On je Pánom, keď prechádzame nížinami, a dokonca aj vtedy, keď sa topíme v jame. On pôsobí v trhlinách života.

Tychikos mohol prechladnúť a použiť jeden z pergamenov, aby zapálil oheň. Spolu s Onezimom mohli misiu opustiť, keď sa naskytla lukratívnejšia príležitosť. Napriek tomu verne plnili svoje poslanie. Boh pôsobí prostredníctvom malej poslušnosti listových doručovateľov a spolupracovníkov, aby budoval svoju cirkev.

Nikdy nie je nuda

Po tretie, každá etapa, úloha alebo obdobie života je príležitosťou na oslavu Boha. Predtým sa Pavol v Liste Kolosanom venuje manželkám, manželom, deťom, otcom, sluhom a pánom (Kol 3:18–4:1). Nepredpokladá, že to, čo robíme doma, v manželstve, v práci alebo na poli, nie je dôležité. Manželky sa majú podriaďovať svojim mužom, „ako sa sluší v Pánovi“ (Kol 3:18). Deti majú poslúchať svojich rodičov, „lebo to je milé Pánovi“ (Kol 3:20). Sluhovia majú vo všetkom poslúchať „v bázni pred Pánom“ (Kol 3:22). Takáto verná poslušnosť vzdáva Bohu česť.

Nad touto časťou je nápis Kolosenským 3:17: „A čo činíte slovom alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša.“ Ježiša môžeme uctievať od pondelka do piatku aj cez víkend. Môžeme to robiť, keď sú úlohy všedné alebo monotónne. V istom zmysle nikdy nie je nuda. V každej chvíli a pri každej úlohe môžeme konať ako pre Pána! Môžeme pracovať nie preto, aby sme získali peniaze, rešpekt alebo uznanie druhých, ale aby sme sa zapáčili Bohu.

C. S. Lewis napísal, že „neexistujú obyčajní smrteľníci.“ Každý má večnú dušu. Podobne neexistujú žiadne všedné momenty. Naša práca, čas strávený s rodinou, domáce projekty a práca na záhrade nie sú bezvýznamné. Môžeme jesť, piť a robiť všetko na Božiu slávu (1. K 10:31). Kristus pôsobí aj v bežných veciach.

Kristus vo všednosti

Boh vždy pracuje — vidíme to? Aktívne pôsobí v štrbinách a všednosti života. Monotónnosť nie je v rozpore s vernou evanjeliovou prácou. Naopak, vernosť sa pestuje v peci rutiny, kde sa učíme disciplíne, rozvíjame vytrvalosť, pestujeme trpezlivosť, a prispôsobujeme oči, aby sme videli Krista pri práci.

Aj keď vernú prácu nesprevádzajú fanfáry, naša práca v Kristovi nebude márna. Krista si uctievame, keď sa venujeme miliónom malých okamihov v našom živote: držíme dieťa, varíme jedlo, vedieme domácnosť, staráme sa o rodinu tým, že pracujeme.

Ak sa vám teda zdá, že život je nudný, dni dlhé, úlohy všedné a ťažká práca trvá už dosť dlho, zachovajte pokoj. Boh vás premieňa — chvíľu po chvíli, deň po dni, rok po roku — na obraz svojho Syna. Posilňuje vaše svaly viery, a preto buďte „pevní, neklátiví, rozhojňujte sa stále v diele Pánovom, vediac, že vaša námaha nie je márna v Pánovi“ (1. K 15:58).

Steven Lee © Desiring God. Website: desiringGod.org

Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.or

Nenapísal som nič, čo by New York Times označil za bestseller, nikto ma verejne neuznáva, neodporúča a nezaručí sa za mňa. Za svojím menom nevidím žiadne písmenká. Nemôžem si za svoj čas účtovať horibilné sumy. Nie som rečníkom a nevystupujem na žiadnych veľkých konferenciách. Ani jedna budova, ulica či nemocnica nie je po mne pomenovaná. Pochádzam z obyčajnej rodiny, ktorá nie je žiadnym starým a významným rodom.

A je to úplne v poriadku. Naozaj.

Boha nezaujíma môj životopis. Boh sa azda len pousmeje nad mojimi a tvojimi pokusmi dokázať svoje schopnosti. To, čo dokážeme, nie je dôvodom našej existencie. Naše vyznamenania a pocty nás nerobia väčšími. Boha nezaujíma naša zbierka titulov, lajkov, tweetov, priateľov, známostí či obdivovateľov.

Sme trávou

Vôbec prvý verš, ktorý sa moja dcéra naučila, bol Izaiáš 40:8: „Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva naveky.“ Na začiatok azda trochu zvláštny verš, ale keď tak nad tým premýšľam, možno ani nie.

„Boh použije tvoju slabosť a nevýraznosť na svoju slávu.“

Potrebujeme si neustále pripomínať, že sme ako tráva — pominuteľní, dočasní, prchaví a chvíľkoví. Sme tu a o chvíľu nás už niet. Máme jeden život a jeho užitočnosť nezávisí od toho, ako vyzerá náš životopis a koľko toho vieme.

Zlyhanie najmúdrejšieho z ľudí

Na rozdiel od nás kráľ Šalamún mal asi všetko — múdrosť, bohatstvo, slávu a moc. Šalamún dostal do daru múdrosť, akú dovtedy a ani potom nedostal žiaden iný človek (1. Krľ 3:12). Bol vynikajúcim básnikom, nadaným autorom piesní, výborným botanikom a skutočne prvotriednym biológom. Bol vznešeným a obľúbeným panovníkom. Šalamún bol tak trochu da Vinci, Einstein, Bach, Augustus a Shakespear — všetko v jednej osobe.

A predsa sa odvrátil od Boha (1. Krľ 11:4, 9–12). Ani ohromná múdrosť nezaručila Šalamúnovi vernosť. Múdrosť nezabránila tomu, aby jeho srdce odbočilo z cesty. Nechápte ma zle, múdrosť je naozaj dôležitá, a ak nám chýba, mali by sme o ňu prosiť Boha. Ale sama osebe múdrosť nie je dostatočná.

Nezáleží na tom, či máte titul z teológie, vychovali ste tucet zdravých a šťastných detí, alebo ste založili neziskovú organizáciu a staráte sa o chudobných, či bojujete proti ilegálnym aktivitám. Na Boha tým dojem neurobíte. To, že ste tvorivými a veľmi zdatnými osobnosťami, nebude stačiť. Niekto by bol na nás pre to iste hrdý, ale Boh len zívne nad našimi „vodcovskými schopnosťami“. Môžeme ovládať všetky triky na zvýšenie produktívnosti, ani tým však v Božích očiach neporastieme.

Naša nerozumnosť (pochabosť), Božia veľkosť

Boh si používa nerozumných.

Vyberie si hoci najútlejšie dievčatko, aby viedlo jeho kickballový tím.
Použije aj obyčajného údržbára so silným prízvukom, aby sa stal zvestovateľom evanjelia a zachraňoval životy.
Božím pôsobením môže aj skutočne preťažená a zanedbaná matka vychovať zo svojich detí duchovných velikánov.
Boh zmocňuje aj nevládneho dôchodcu, aby povzbudzoval v práci desiatky, ba aj stovky misionárov.
Boh si povolá aj autistu, ktorý vydá hlboké svedectvo o svojej viere.

„Pozrite len svoje povolanie, bratia! Nie mnohí ste múdri podľa tela, nie mnohí mocní, nie mnohí urodzení, ale čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil; čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby mocných zahanbil; čo je svetu neurodzené a opovrhnuté, vyvolil si Boh, a čoho niet, vyvolil si, aby zničil to, čo je, aby sa nikto nechválil pred Bohom“ (1. K 1:26–29).

Ak tvoj životopis nie je dvakrát rozsiahly, tvoj intelekt je nevýrazný, tvoje zručnosti nie sú príliš výnimočné a tvoja múdrosť je len priemerná — netráp sa pre to. Boh môže použiť aj teba — a aj mňa. On chce použiť tých, ktorý odvracajú zrak od svojej sebestačnosti a vzhliadajú k Jeho dokonalosti. Použije všetkých tých, ktorí sa pokoria pred krížom, a ak sa chvália, tak jedine v Ňom — v Jeho sile, v Jeho múdrosti, Jeho spravodlivosti a v Jeho dokonalosti.

Na to, aby bola zjavená Jeho ohromná moc, použije Boh aj menej výrazných ľudí. Nebuď sklamaný zo svojich slabostí. Nenariekaj nad svojou nedokonalosťou. Raduj sa, že Kristus je ten, ktorý je dokonalý a na ktorého sa vždy môžeš spoľahnúť.

„Ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti; lebo moja moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova“ (2. K 12:9).

Neboj sa, kresťan, Boh si ťa použije pre svoju slávu so všetkými tvojimi slabosťami a nevýraznosťou. Byť nikým je v poriadku, ak všetkým, čo robíš, slúžiš Niekomu.

Steven Lee © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Pol tucta lekárov a sestričiek sa pred chvíľou nahrnulo do miestnosti. Moja manželka ležala v kaluži krvi krátko po tom, ako porodila. Pochmúrna a vážna nálada zdravotného personálu prejavujúca sa ráznymi pohybmi mi vravela, aká je situácia zúfalá. Sestrička energicky požiadala moju manželku, aby dala súhlas na transfúziu krvi pre prípad, že bude potrebné vykonať život zachraňujúce opatrenia. Lekári sa pustili do práce, pričom vynechali zdvorilosti a nedbali na prístup k pacientom. Ich tváre a pohyby prezrádzali vážnosť nebezpečného stavu, v akom sa náhle moja manželka ocitla.

Obrovská vlna myšlienok plných strachu a úzkosti zaplavila moje srdce a myseľ. Ako len prekonám ten zármutok? Čo poviem svojmu 4-ročnému a 2-ročnému dieťaťu? Ako to vysvetlím svojim svokrovcom? Čo len Boh robí v tejto situácii a čo ňou chce dosiahnuť? Najznepokojujúcejšia otázka však bola — dôveroval by som mu, aj keby manželka zomrela?

Naša doba strachu

Boh sa zľutoval, vypočul moje zúfalé modlitby a zachoval moju manželku. Lekári a sestričky boli úžasní a moja manželka bola stabilizovaná a uzdravila sa. Ale strach, ktorý som v tých okamihoch prežíval, bol reálny a bol extrémnym príkladom obáv, s ktorými sa v priebehu celého života pravidelne stretávame. Drvivá väčšina našich obáv možno nie je taká kritická, ale príznaky sú spoločné a dobre známe. Zovrie sa nám hrudník. Naše telo zaplaví pocit stiesnenosti. Znepokojivé myšlienky nám nedajú v noci spať. Záchvaty paniky môžu zapríčiniť krátke ochromenie. Stúpajúci krvný tlak odkrýva naše starosti.

S našimi neustále sa zhoršujúcimi bežnými obavami žijeme v dobe strachu a zdá sa, že obavy na nás číhajú na každom rohu. Vlny alarmujúcich novinových titulkov, príspevky na sociálnych sieťach, emailové upozornenia na aktuálne správy a zatúlané myšlienky hrozia, že nás strhnú do vývrtky strachu. Zoznam toho, čo by sa mohlo stať, je nekonečný: streľby na školách, rakovina, neobjasnená choroba, nakazenie baktériami požierajúcimi telo, strata milovaných, smrť spôsobená pandémiou, finančný krach, násilie a výtržnosti, besniace lesné požiare, ničenie a prejavy nespokojnosti, znečistená pitná voda, narušené reťazce dodávok potravín, atómová vojna, celosvetový kolaps, skolabované ekonomiky krajín, a tisíc ďalších „katastrofických scenárov.“

Viac než kedykoľvek predtým nás zaplavujú informácie, a veľké ich množstvo hrá na citlivú strunu našich hriešnych obáv a strachov. Môžu sa stať obľúbeným miestom satanových cielených útokov proti nám.

Ako sa teda môžeme pripraviť na to, aby sme sa vedeli postaviť svojim najhorším obavám? Ako máme viesť vojnu proti strachu?

O nič ustarostení

List Filipským 4:6–7 nám hovorí: „O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách.“ Ale ako môžu modlitba, predkladanie žiadostí a vzdávanie vďaky vyhubiť burinu strachu v našom živote? Zmeňme radšej analógiu a položme si otázku — ak strach a ustarostenosť sú ako kontrolky na palubnej doske našej duše, ako máme identifikovať skryté problémy, ktoré sú ich príčinou a vyriešiť ich?

„Viera znamená veriť tomu, čo hovorí Boh, aj keď sa zdá, že okolnosti hovoria niečo iné.“

Pravda vyjadrená slovami Listu Filipským 4:6–7 nie je akousi mantrou, ktorá strach magicky zruší. Modlitba (ani strach) takto nefunguje. Keď Boha jednoducho požiadame, aby strach vzal, to ešte nevyhnutne neznamená, že tá zlovestná hmla sa okamžite zdvihne. Okrem toho, že má duchovné korene, strach môžu čiastočne spôsobovať aj biologické či neurologické faktory, ktoré sa vymykajú našej vedomej kontrole. Hoci môže byť boj komplexnejší, naše úzkosti často odhaľujú našu dušu a nesúlad medzi nami vyhlasovaným presvedčením a stavom nášho srdca.

Takže predtým, ako sa z nás môžu stať menej ustráchaní ľudia, musíme najprv uznať, že potrebujeme Božiu pomoc. V tomto boji nedokážeme bojovať sami a vlastnými silami. Korene strachu siahajú príliš hlboko na to, aby sme ich vytiahli svojpomocne. Potrebujeme nášho Pána, aby nám pomohol stanoviť diagnózu nášho srdca a identifikovať korene strachu.

Keď s pokorou uznáme strach

Apoštol Peter robí priame spojenie medzi pokorou a vzdávaním sa starostí:

„Pokorte sa teda pod mocnú Božiu ruku, aby vás časom povýšil. Na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo On sa o vás stará. (1. Pt 5:6–7)

Podľa Petra na to, aby sme sa vzdali myšlienok ustarostenosti a strachu, je potrebné prejsť procesom pozostávajúcim z viacerých krokov, pri ktorom pripustíme, že 1. mám strach a som ustarostený; 2. zlyhávam v tom, aby som dôveroval niektorému z aspektov Božieho charakteru a dobroty; 3. potrebujem jeho pomoc, aby som uvalil tieto starosti na neho.

V 4. knihe Mojžišovej, kapitole 13 dvanásť vyzvedačov podá správu o zasľúbenej zemi, ktorú Boh už predtým dal Izraelu. Bola to krajina oplývajúca mliekom a medom, ale oni sa báli sily jej obyvateľov. Začali pochybovať o Božej sile a prísľube dať im túto krajinu. Ich strach z nepriateľov im zatemnil víziu Božieho sľubu, moci a plánu urobiť, čo povedal, že urobí.

V danom okamihu potrebovali pripustiť, že sa boja porážky a že skončia v rukách silnejších armád s opevnenými mestami. Potrebovali si nanovo pripomenúť Boží prísľub, že im dá krajinu. A potrebovali uvaliť svoje starosti na Pána a uveriť jeho slovu napriek strachu, ktorý pociťovali ako reálnejší.

Viera znamená veriť tomu, čo hovorí Boh, aj keď sa zdá, že okolnosti hovoria niečo iné. Viera znamená vidieť Božiu neviditeľnú milosť, keď musíte čeliť skutočnému a prítomnému nebezpečenstvu. Boj o vieru, že všetky veci slúžia na dobro pre tých, ktorí sú povolaní podľa rady Božej (R 8:28), je každodenným bojom, ktorým si pripomíname, že Boh je múdry, dobrý, zvrchovaný a že koná svoje dielo aj uprostred našich obáv a starostí.

Boj, v ktorom sme hlboko odkázaní

Keď sa pokoríme pred Bohom, uznáme svoju slabosť, obavy a starosti, môžeme začať tieto starosti uvaľovať pred naším Pánom v modlitbe, predkladaním svojich žiadostí a vďakyvzdávaním (F 4:6–7). Pri každom kroku v tomto procese si vo svojich modlitbách k nemu pripomíname Boží charakter a prisľúbenia. Naše modlitby sa menia z prosby „vezmi to, Bože!“ na pokorné podriadenie sa a uvažovanie nad Božím charakterom vyjadrené v modlitbe.

„Otče v nebi, pomôž mi dôverovať ti v tejto neistej situácii. Pripomínaš mi, že na mňa nezabúdaš, že máš spočítané vlasy na mojej hlave a že sa nemusím báť (L 12:6–7). Pomôž mi veriť, že máš veci pod kontrolou, že budeš so mnou počas dní, ktoré prídu a ktoré sa zdajú byť také neisté, a že ty vieš, čo potrebujem ešte skôr, ako o to požiadam“ (Mt 6:8).

„Základom v boji proti strachu je objavovanie hlbšej radosti a spokojnosti v Bohu.“

Naše prosby nie sú pre nášho láskavého a štedrého Otca príliš veľké. V skutočnosti je často pravdou, že keď obavy a úzkosti rozsvietia našu palubnú dosku, je to potrebná pripomienka, že musíme rozjímať o jeho slove, pripustiť si svoje obavy, hovoriť o tom s priateľmi a poradcami, ktorým dôverujeme, vyhľadávať v Písme Božie prisľúbenia a blížiť sa v modlitbe.

Nie sme stvorení tak, aby sme boli sebestačnými. Sme biedni ľudia, ktorí sú odkázaní na Boha, jeho slovo, a jeho ľud, aby sme viedli vojnu proti strachu.

Boh si nerobí starosti

Nakoľko to len závisí od vás, veďte vojnu so strachom tak, že sa zameriate na koreň. Skúsení záhradkári vám povedia, že najlepšou obranou pred burinou je dobrý útok. Silné trvalky, ktorým sa dobre darí, dobre pohnojená záhrada so zeleninou či dokonca hustý trávnik nasiaknu živiny a vytlačia burinu. Podobne, keď vykoreníme ustarostenosť a strach, musíme ich nahradiť odkázanosťou, dôverou, vierou a dôverným vzťahom s Ježišom.

Základom v boji proti strachu je objavovanie hlbšej radosti a spokojnosti v Bohu. Nielenže je dôveryhodný, zvrchovaný, má veci pod kontrolou a je dobrý, ale je zdrojom nášho života. Ježišova smrť a jeho vzkriesenie nie sú len akousi náplasťou, ktorú použijeme na zlomenú kosť, ale sú dlahou a sadrou, ktorá nás pevne drží uprostred strachu či bolesti. A počas modlitby, predkladania prosieb a vďakyvzdávania neopakujeme bezducho akési mantry, ale približujeme sa k osobe. Na strach nedostávame rýchle riešenia, ale ponárame sa hlbšie do vzťahu s Pánom neba a zeme, ktorý vo svojich zvrchovaných rukách všetko udržuje.

Vojnu so strachom vedieme tak, že si pripomíname, že sme boli zjednotení s trojjediným Bohom — Otcom, Synom a Duchom Svätým. A je úžasné, že Boh si nikdy nerobí starosti. Ničoho sa nebojí, nie je ustarostený a nič ho neohromí. Vo svojom dokonalom pokoji sľubuje aj nám — svojim deťom — dokonalý pokoj. Izaiáš 26:3 hovorí: „Toho, kto je pevnej mysle, zachovávaš v dokonalom pokoji, lebo v Teba dúfa.“ Vojnu so strachom vedieme tak, že svoje srdce a myseľ priväzujeme ku Kristovi.

Steven Lee © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Boh vesmíru sa práve pohral s najmocnejším mužom na zemskom povrchu ako dieťa s handrovou bábikou. Boh faraóna nielen zahanbil, Boh zlomil jeho ducha a ukázal jeho bezmocnosť. Zotročený národ a jeho Boh zanechal faraóna a jeho národ v troskách. Táto ukážka moci poslala otrasy naprieč svetom, vzbudzujúc tak strach a bázeň.

Smrteľná choroba duchovnej amnézie

Napriek tomu, hlavnou odpoveďou Izraela na toto neuveriteľné vyslobodenie z Egypta nie je uctievanie, vzdávanie chvál a viera z celého srdca. Namiesto toho reaguje Izrael ponosovaním — sťažnosťami, reptaním a hádkami: „Nemáme vodu, Mojžiš! Mojžiš, kde máme hovädzinu? Mám na nohách otlaky, Mojžiš. Kto zomrel, aby z teba spravili šéfa? Kedy tam už budeme, Mojžiš?“ Duchovná amnézia začala v národe Izraela veľmi skoro a oslepila oči ich sŕdc. Ako mohli tak skoro zabudnúť na Božie milosrdné a zázračné vyslobodenie?

Táto duchovná amnézia — zabudnutie na Božie vyslobodenie a starostlivosť — je smrteľnou chorobou. Ľud Izraela bezprostredne po nepredstaviteľných zázrakoch a s vreckami plnými egyptských klenotov začína reptať na svoje menej než päťhviezdičkové ubytovanie v púšti. A toto nie je len reptanie vyvolané bolesťou hlavy, či sťažovanie v dôsledku nízkej hladiny cukru v krvi. Toto bola nevera. Je to srdce, ktoré hovorí: „Ja to viem lepšie než Boh. Kiežby sa len riadil mojím plánom.“

Prečo sa sťažujeme

A napriek tomu všetkému sú moje aj tvoje srdce rovnaké. „Kde je večera, miláčik? Znova len zvyšky? A čo tak nejaké bielkoviny? Je toto všetko, čo si dnes spravil? Môžeš vymeniť tú špinavú plienku? Čo je to tá lepkavá hmota na stoličke?“ Dokážem byť úplne ako ľud Izraela: „Viem, že si mi odpustil všetky moje hriechy na kríži, zachránil si ma od večného utrpenia a dal si mi neprestávajúcu radosť vo svojej prítomnosti, ale všetko čo máme na večeru je Rámen¹ alebo Cheerios².“

Reptanie, vyplakávanie a nevďačnosť v konečnom dôsledku nie sú reakciami srdca na okolnosti, ale na Boha. Izrael reptal na svoje zotročenie, reptal, keď prišiel na scénu Mojžiš a reptal stále aj keď sa bezpečne presúval púšťou. Jeho reptanie nemalo korene v scenérii, ale v jeho srdci.

A pravda o tebe je rovnaká. Srdce plné vďačnosti nezávisí od sumy tvojho výpisu z účtu, lekárskej diagnózy ani od pochvaly, ktorú dostaneš za dobre vykonanú prácu. Nevďačnosť a reptanie — bez ohľadu na tvoju situáciu, dokonca aj bez ohľadu na utrpenie — je odrazom tvojho srdca. Sú hriechom. Duchovná amnézia je smrteľná choroba, ktorá ohrozuje tvoju vieru a tvoju radosť viac, než akákoľvek rakovina. Preniká do stredu a rozkladá tvoje srdce zvnútra.

Chemoterapia duše

Ako sa môžeme brániť pred duchovnou zábudlivosťou? Ako môžeme vykoreniť rakovinu, ktorá ohrozuje našu radosť a vieru? Veľmi jednoducho, protijedom je pamätanie. Pamätať na Božiu milosrdnú záchranu a vykúpenie. Zapíš si to do svojej pamäti. Pripomínaj si to. Napíš to na steny tvojho domu. Zapíš si to do denníka a prečítaj si to znova každé ráno.

Boh nám tento vzor dáva skrze Exodus. Izrael práve v tej chvíli dostal menu na ďalších 40 rokov, mannu z neba. Mal ju zbierať 6 dní, dvojitú porciu v posledný deň a oddych počas Sabatu. Ale potom Boh prikazuje Mojžišovi aby zobral omér manny (asi 3 a pol litra) a uschoval ho v nádobe ako pripomienku na Božiu vernosť (2. Mojžišova 16:32–33).

Vidíme tu dva zázraky. Ten zjavný je, že Boh kŕmil niekoľko miliónov ľudí mannou z neba po 40 rokov. Žiadna alergia na glutén, žiadna diéta s nízkym obsahom sacharidov, ani nijaký nedostatok dôležitých živín. Boh zázračne udržiava svoj ľud, aby ho naučil, že dokáže zabezpečiť ich každodenný chlieb a všetko čo potrebuje a že to bude robiť aj naďalej.

Druhým zázrakom je, že manna v nádobe sa nepokazila, čo by sa jej za normálnych okolností stalo (2. Mojžišova 16:20). Boh chránil mannu pred pokazením, aby pripomenul Izraelu, že chráni pred pokazením nielen mannu, ale že aj svoj ľud bude udržiavať živý, dokonca aj v divočine. Nádoba bielych vločiek mala byť pretrvávajúcou pripomienkou, že Boh je živiteľom. Je ním počas Exodu z Egypta a je ním aj na púštnej pustatine.

Musíme pamätať

Boh hovorí rovnakú vec aj tebe. Ak máš sklon k reptaniu, k nevďačnosti, k sťažovaniu sa na okolnosti, v ktorých sa nachádzaš, Boh ti milosrdne pripomína, že musíš pamätať na Jeho milosrdné vyslobodenie a Jeho starostlivosť.

Zastav sa na chvíľu a zamysli sa nad Božími odtlačkami prstov v tvojom živote:

• Spomeň si, ako ťa Boh chráni pred tým, aby si zo svojho života spravil vrak.
• Spomeň si, ako ťa Boh milosrdne nechal vyrásť v zbožnej rodine.
• Spomeň si, ako ti Boh ukázal mrzkosť tvojho hriechu.
• Spomeň si, ako si po vlastných odkráčal z tej hroznej dopravnej nehody.
• Spomeň si, ako tvoja manželka, sestra alebo mama prežili rakovinu prsníka.
• Spomeň si, ako tvoj život vo viere viedli mentori a kľúčoví priatelia.
• Spomeň si, ako ťa udržiaval počas toho, keď si bol nezamestnaný.
• Spomeň si, ako ťa Boh zázračne uzdravil.
• Spomeň si na tú nemožnú vec, o ktorú si sa modlil a Boh ťa vyslyšal.
• Spomeň si, ako ti chýbali peniaze a v tvojej schránke sa zrazu objavila obálka s presne tou sumou, ktorú si potreboval.
• Spomeň si, ako evanjelium ožilo tak, ako nikdy predtým.
• Spomeň si na Boha.

Liekom na duchovnú amnéziu je snažiť sa zo všetkých síl spomenúť a zapamätať si Božiu milosrdnú záchranu. Skutočnosť, že ty — hriešnik, ktorý bol nepriateľom Boha — si teraz milovaným dieťaťom, je zázrak. Nenechaj ten úžas nikdy vyblednúť. Pamätaj.

Nech tento skutok rozpomínania v tebe prebudí radosť v Bohu a hlboký pocit vďačnosti, že ťa Boh miluje, pozná ťa a zachováva ťa.

^{1 Druh japonskej polievky s rezancami — pozn. prekl.
2 Druh cereálií — pozn. prekl.}

Steven Lee © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org