Sebaľútosť nikdy nevedie k zmene. Ľutovať vlastný hriech si vyžaduje lásku. Keby skutočne miloval svoju ženu — a miloval svojho Boha — nenávidel by hriech a ten by potom nad ním začal strácať moc. Sebaľútosť viedla len k povrchným zmenám, ktoré sa nikdy skutočne nedotkli jeho srdca, a preto ani nespôsobila žiadnu trvalú zmenu v jeho správaní. Sebaľútosť sa na pokánie len hrá, v skutočnosti je to zaujatosť sebou samým, a to je podstata hriechu.

Začnete sa meniť, iba ak si uvedomíte, že ste nielen porušili Boží zákon, ale zároveň ste zlomili Bohu srdce, lebo ste Ho zneuctili a zarmútili. Skutočné pokánie sa začína tam, kde sa končí prenášanie viny na niekoho iného a kde sa končí sebaľútosť.

Britský pastor Richard Sibbes vo svojom slávnom diele Nalomená trstina (1630) napísal, že sebaľútosť sa končí len vtedy, keď prestanete premýšľať o následkoch.

Pokánie nenastane vtedy, keď „trochu skloníme hlavu, ale keď začneme pracovať na našom srdci, až kým sa hriech pre nás nestane odpornejší ako trest“.

Stephen Charnock, ktorý bol takmer jeho súčasníkom, napísal Diskurz o hriechu, v ktorom živo rozlišuje medzi tým, čo nazval zákonníckym pokáním, poznačeným sebaľútosťou a medzi skutočne „evanjeliovým“ pokáním. Zákonnícke pokánie pramení hlavne zo strachu z trestu, zatiaľ čo skutočné pokánie vyplýva z úvah o Božej dobrote a teda z pocitu vlastnej nevďačnosti a nedostatku lásky. Falošné pokánie kričí: „Rozčúlil som moc, ktorá je ako rev leva. Vyprovokoval som zvrchovaného Pána neba a zeme, ktorého Slovo dokáže zničiť základy sveta.“ Avšak evanjeliom odsúdený človek kričí: „Rozzúril som dobrotu, ktorá je ako kvapkanie rosy. Urazil som Boha, ktorý sa ku mne správal ako priateľ. Moje tvrdé srdce utieklo od fontány slasti a teraz sa čľapoce v špinavej kaluži!“10 Slová kajúcneho srdca znejú takto: „Áno, Pane, som zarmútený pre následky svojho hriechu. Tie ma však len prebudili, lebo som sa dopustil hriechu, voči inému človeku a voči Tebe, môj Stvoriteľ, Zachránca a Vykupiteľ.“ Pokánie sa začína tam, kde sa končí sebaľútosť.

Timothy Keller © EVS — ukážka z knihy Odpustenie

Problémy s týmto pohľadom sú však zrejmé. Naozaj chceme tvrdiť, že každý historický trend je dobrý? A ak vám napadne akákoľvek vec, ktorá sa deje teraz viac ako v minulosti a ktorú považujete za zlú alebo nesprávnu, potom to ničí myšlienku, že všetko nové je lepšie ako to, čo ho nahradilo. Čiastočne kvôli týmto problémom sa v posledných dvoch desaťročiach rozprúdila veľká debata o existencii historického pokroku.

Silicon Valley a ďalší zastávajú názor, že veda a technológia nevyhnutne zlepšujú svet. Mnoho nadšených hlasov tam opisuje budúcnosť, v ktorej sú problémy starnutia, chorôb, chudoby a nerovnosti vyriešené alebo transformované.

Na druhej strane zmizla stará nádej v budúcnosť. Američania po prvýkrát hovoria, že životy ich detí pravdepodobne nebudú lepšie ako ich vlastné. Okrem toho, pozoruhodný počet nedávnych filmov zobrazuje dystrofickú budúcnosť, v ktorej je civilizácia do veľkej miery zničená. Mnohí sú pesimistickí, že technológia odstraňuje naše súkromie, dehumanizuje nás a robí nás zraniteľnými voči budúcemu terorizmu a vykorisťovaniu v bezprecedentnom rozsahu.

Kresťanská odpoveď na toto všetko je dvojitá. Po prvé, môžeme povedať, že podľa biblických štandardov je moderná predstava o historickom pokroku príliš optimistická vzhľadom na históriu aj ľudskú povahu. Predpokladá, že nové je vždy lepšie, čo podľa zdravého rozumu nie je pravda. C. S. Lewis v knihe Zaskočený radosťou nazval tento spôsob myslenia „chronologickým snobizmom“, konkrétne „predpokladom, že všetko, čo je zastarané, je z tohto dôvodu [samo osebe] diskreditované“.

To nie je len hlúpe, ale aj nebezpečné. Umožňuje to ľuďom argumentovať, že všetko nové, napriek svojmu triumfalizmu a krutosti, je správne. Nacisti boli presvedčení, že sú na „správnej strane histórie“, rovnako ako komunisti. V skutočnosti od roku 1920 až do druhej svetovej vojny väčšina intelektuálov a akademikov v západnej spoločnosti považovala marxizmus za nevyhnutnú budúcnosť. História je ako morálne vodítko úplne nedostatočná.

Mnohí v našej postmodernej ére sú však príliš pesimistickí. Odmietli myšlienku pokroku a nahradili ju myšlienkou, že história je „príbeh rozprávaný idiotom, plný zvukov a zúrivosti, ktorý nič nevyjadruje“.

Kresťanskou odpoveďou na príliš optimistické alebo príliš pesimistické moderné pohľady na históriu je zmŕtvychvstanie. Kresťanstvo je, paradoxne, oveľa pesimistickejšie a oveľa optimistickejšie ako akýkoľvek iný svetový názor — a to súčasne. Na jednej strane je kresťanský pohľad na ľudský hriech taký, že sme hlboko nedokonalí a nemôžeme sa zachrániť sami a že nás skutočne môžu čakať niektoré strašne zlé etapy histórie. Žiadne iné náboženstvo nemá taký temný pohľad na ľudskú skazenosť. Sme schopní veľkého zla.

Kresťanský sľub však nie je, že každá kapitola histórie bude lepšia ako prvá, ale že nakoniec „všetko bude slúžiť na dobré“. Boh nás nakoniec neprivedie do nehmotného posmrtného života, ale do obnoveného hmotného vesmíru so vzkriesenými telami. To je opäť niečo, čo sľubuje iba biblické náboženstvo.

História končí vzkriesením. Vzkriesenie je úplné obnovenie, ale až po smrti a zničení. Tým sa vyhýbame nevyváženému optimizmu modernosti, ale aj beznádeji dystrofizmu. Vieme, že v posledný deň dejín náš Vykupiteľ bude stáť na zemi a že v našich nových vzkriesených telách uvidíme Boha (Jób 19:25–26). Slovami básnika Seamusa Heaneyho: „Dlho očakávaná prílivová vlna spravodlivosti môže povstať — a nádej a história sa zrýmujú.“

COPYRIGHT © 2015 BY TIMOTHY KELLER
PÔVODNÝ ČLÁNOK MÔŽETE NÁJSŤ NA  TIMOTHYKELLER.COM

Po prvé, prijímame Boží zákon, aby sme sa dozvedeli viac o tom, kto náš Boh skutočne je. Tretia kniha Mojžišova 19 je veľkolepou kapitolou, ktorá rozširuje všetkých desať prikázaní a zároveň ich sumarizuje do „miluj blížneho ako seba samého.“ Ukazuje, že Boží zákon nebol len záležitosťou rituálnej čistoty, ale mal premeniť každú oblasť praktického života človeka. V 3. M 19:2 však Boh uvádza celý zákon slovami: „Svätí buďte, lebo ja, Hospodin, váš Boh, som svätý.“ Inými slovami, ak chcete vedieť, kto som, čo milujem a čo nenávidím, ak chcete poznať moje srdce a stať sa mi podobnými, dodržiavajte môj zákon.

Po druhé, prijímame Boží zákon, aby sme objavili svoje pravé ja. V Piatej knihe Mojžišovej sa píše: „Izrael, čo žiada teraz od teba Hospodin, tvoj Boh? Len to, aby si sa bál Hospodina, svojho Boha, aby si chodil len po Jeho cestách, aby si Ho miloval, aby si slúžil Hospodinovi, svojmu Bohu, celým srdcom a celou dušou, aby si zachovával príkazy Hospodinove i Jeho ustanovenia, ktoré ti dnes prikazujem, aby ti bolo dobre.“ Tu vidíme, že Boží zákon je darom milosti, ktorý je základom ľudského rozkvetu. Nie je to „práca“ pridelená len preto, aby uspokojila svojvoľné rozmary vrtošivého božstva. Boží zákon nám jednoducho ukazuje, na čo boli ľudské bytosti stvorené — aby uctievali iba Boha, milovali svojich blížnych ako seba samých, hovorili pravdu, plnili svoje sľuby, všetko odpúšťali, konali spravodlivo. Keď sa pohybujeme proti týmto zákonom, pohybujeme sa proti svojej vlastnej prirodzenosti a šťastiu. Neposlušnosť voči Bohu vytvára v tkanive reality napätie, ktoré môže viesť len k rozpadu.

Po tretie, Boží zákon chápeme ako naplnený v Kristovi. To znamená dve veci. Prvú sme už spomenuli. Kristus úplne splnil požiadavky zákona namiesto nás, takže keď vzal na seba trest, ktorý si zaslúžili naše hriechy, mohli sme prijať požehnanie, ktoré si zaslúžila jeho spravodlivosť (2. K 5:21). Zároveň si však uvedomujeme, že mnohé časti starozmluvneho zákona sa nás ako veriacich už priamo netýkajú. Keďže Ježiš je najvyšším kňazom, chrámom a obetou, nedodržiavame žiadne obradné, stravovacie a iné zákony spojené s rituálnou čistotou. A tiež, kresťania všetkých národov sú teraz členmi Božieho ľudu a Božie spoločenstvo už neexistuje ako jeden národný štát pod teokratickou vládou. Preto „občianske zákonodarstvo“ Starého zákona už nie je vhodné. Cudzoložstvo sa v Starom zákone trestalo smrťou, ale v Novom zákone sa rieši napomenutím a cirkevnou disciplínou (1. K 6:7).

Po štvrté, uvedomujeme si, že bolestivé a usvedčujúce pôsobenie zákona je v konečnom dôsledku milosrdné. Keď plne pochopíme, aký život od nás zákon vyžaduje, môže nás to zastrašiť. V Kázni na vrchu Ježiš takto komplexne vysvetľuje Desať Božích prikázaní. Ukazuje nám postoj, ktorý by sme mali mať k svetu, byť soľou a svetlom, investovať do potrieb našich spoločenstiev. Ukazuje nám, že ak dokonca opovrhujeme a ignorujeme svojich blížnych a nazývame ich „bláznami“, útočíme na ich tvorcu, na obraz, na ktorý sú stvorení. Vyzýva nás, aby sme sa nikdy nepozerali na druhého so žiadostivosťou, žili životy čistoty a cudnosti. Trvá na tom, že by sme mali vo všetkých našich každodenných interakciách hovoriť s takou úprimnosťou, ako keby sme svedčili na súde pod prísahou. Hovorí nám, aby sme odpúšťali a milovali svojich nepriateľov a radšej nastavili druhé líce, než aby sme sa snažili pomstiť. Chudobným máme dávať bez toho, aby sme očakávali vďaku alebo uznanie. Máme rozdávať svoje peniaze v ohromujúcich množstvách a viesť dynamický, dôverný, vnútorný modlitebný život. Nikdy nemáme posudzovať alebo odsudzovať druhých a máme žiť život bez starostí. Jeden kazateľ po pozornom prečítaní Matúšovho evanjelia 5:7 povedal: „Boh nás ochraňuj pred Kázaním na vrchu!“ Ak vôbec počúvate Boží zákon, budete sa cítiť nahí a odhalení, zahanbení a bezmocní a budete hľadať Božie milosrdenstvo. Preto Pavol hovorí, že hoci zákon, keď ho počúvame, je zničujúci (R 7:9–11), predsa je „duchovný, spravodlivý a dobrý“ (R 7:12, 14) a jeho pôsobenie je v konečnom dôsledku milostivé (R 7:7). Pôsobí ako láskavý, ale prísny vychovávateľ, ktorý nás vedie ku Kristovi (G 3:24).

Po piate, obraciame sa na Boží zákon, aby sme získali pravdivú definíciu toho, čo znamená milovať druhých v našich vzťahoch a v spoločnosti ako celku. Kedysi existovala etická škola nazývaná „situačná etika,“ ktorá odmietala biblický zákon ako príliš prísny. Namiesto toho nám hovorili, že musíme vždy robiť len to, čo je láskavé, čo je pre človeka najlepšie. To však vyvoláva otázku: „Ako viete, čo je pre človeka najlepšie?“ Je pre neho alebo pre ňu to najlepšie alebo to najhoršie, ak budú s niekým spať pred svadbou? Ako to viete? Zákon je Boží spôsob, ako povedať: „Ak chcete milovať iných, konajte takto. Ja som stvoril ľudí. Viem, čo je pre nich najlepšie.“ Preto mohol Pavol napísať:

Veď prikázania: nescudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš, [nevydáš krivé svedectvo], nepožiadaš, a ak je nejaké iné prikázanie, v tomto slove sú zhrnuté: Miluj blížneho ako seba samého. Láska blížnemu zle nerobí. Plnosťou zákona je teda láska. Rímskym 13:9–10

Boží zákon teda dáva kresťanom usmernenie nielen v osobných vzťahoch, ale pomáha nám aj pri snahe urobiť našu spoločnosť spravodlivejšou a milosrdnejšou. Čo ľudia potrebujú? Čo znamená dôstojné zaobchádzanie s ľuďmi? Zákon informuje kresťanov o ich politickej a sociálnej angažovanosti.

Nakoniec sa obraciame na Boží zákon, pretože niekedy musíme robiť veci len preto, že to hovorí Boh. V záhrade Boh povedal Adamovi a Eve, aby nejedli zo stromu, ale nikdy im nepovedal prečo. Niektorí z nás sa jednoducho neradi riadime pokynmi, ak nepoznáme všetky dôvody, prečo bol pokyn daný, ako nám prospeje a podobne. Myslím si však, že Boh Adamovi a Eve hovoril: „Poslúchnite tento pokyn nie preto, že mu rozumiete, ale preto, že si uvedomujete, že ja som váš Boh a vy nie.“ To sa im nepodarilo. Každý deň však máme príležitosť napraviť to. Konajte Božiu vôľu nie preto, že je to vzrušujúce (hoci to nakoniec bude dobrodružstvo), nie preto, že to uspokojí vaše potreby (hoci to nakoniec bude radosť), nie preto, že chápete, prečo je to cesta múdrosti (hoci to nakoniec bude jasnejšie.) Konajte to preto, že on je váš Pán a Spasiteľ a vy nie. Robte to, pretože je to Pánov zákon. A ak to budete robiť — ak ho budete poslúchať aj v maličkostiach –, spoznáte Boha, spoznáte seba, nájdete Božiu milosť, budete milovať svojho blížneho a jednoducho ho budete ctiť ako Boha. A to neznie až tak zle.

COPYRIGHT © 2009 BY TIMOTHY KELLER
PÔVODNÝ ČLÁNOK MÔŽETE NÁJSŤ NA  TIMOTHYKELLER.COM

Pavol tu tvrdí, že pochopenie evanjelia v nás prirodzene vyvoláva finančnú štedrosť. Je to tak, že Pavol môže povedať, že finančná „služba“ (grécke slovo diakonia, ktoré znamená pokornú, nákladnú službu pre praktické potreby iných) vlastne „dokazuje,“ že sme kresťania. Zároveň priťahuje ľudí vo svete k nám a v konečnom dôsledku aj k nášmu Bohu. 

To je síce pekné, ale čo v čase nedostatku? A čo v časoch, ktorým čelíme teraz, v čase, ktorý môže byť dlhotrvajúcim hospodárskym poklesom? Dovoľte mi, aby som sa vyjadril osobne. Môj najväčší majetok, dôchodkový fond presbyteriánskych duchovných, dostal tento rok obrovský, dych vyrážajúci úder. A ja nemám 35 rokov. Tak ako ostatní, ani ja sa necítim tak finančne zabezpečený do budúcnosti ako kedysi. Peniaze sú v konečnom dôsledku určitou formou moci a znížené finančné prostriedky nám dávajú pocit, že máme oveľa menšiu kontrolu nad svojím prostredím a sme oveľa zraniteľnejší voči okolnostiam. Tak ako všetci ostatní, aj ja pristupujem k všetkým príležitostiam a potrebám štedrého dávania so stiahnutým žalúdkom.

Preto je pre mňa Druhý list Korintským 8:2–3 takou výzvou. Pavol tu opisuje reakciu macedónskych kresťanov na správu, že v Judei nastal hlad a mnohí sa ocitli v núdzi. Samotní Macedónci teraz čelili „extrémnej chudobe,“ veľkému nedostatku v dôsledku nejakej „ťažkej skúšky“. Nevieme, čo to bolo. Možno sami čelili hladomoru, záplavám alebo vojne — starovekým formám „recesie“. Napriek nedostatku v Macedónsku však radikálne a štedro dávali núdznym. Prečo? Pavol hovorí, že to bola chemická reakcia. Keď sa ich evanjeliom zrodená, nadovšetko oplývajúca radosť dostala do priameho kontaktu s extrémnou chudobou, explózia obetavého dávania „vyvrela“ do bohatej štedrosti. Chudoba a evanjeliová radosť vytvorili bohatstvo.

Pavol nepoužíva tieto slová ľahkovážne. Toto nie je zveličovanie. Keď sa cítime bezpečne a darí sa nám, keď máme peňazí nazvyš, dávanie vzniká buď z mierneho pocitu viny, z toho, že máme viac ako ostatní, alebo z túžby po sebaúcte. (Raz som počul Jerryho Lewisa v programe na získavanie finančných prostriedkov povedať: „Ak nám pošlete 100 dolárov, môžete sa pozrieť do zrkadla a vedieť, že ste dobrý človek.“) Keď sa však cítime zraniteľní a finančne neistí, oba tieto motívy sa vytrácajú. My kresťania, ktorí zvykneme dávať z pocitu viny a pýchy, sme potom nútení pozrieť sa hlbšie. A Pavol nám vo svojich najznámejších slovách na túto tému hovorí, kde máme hľadať: „A vy ako sa rozhojňujete vo všetkom: aj v dobročinnosti… Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, schudobnel pre vás, aby ste vy zbohatli Jeho chudobou.“ (2. K 8:7, 9)

Tu to máme. Ježiš nedával z toho, čo mohol ušetriť. Ježiš nedával zo svojho bohatstva, ale rozdával svoje bohatstvo. Ježiš nedával preto, že mal moc, ktorú mohol ušetriť, On s radosťou stratil všetku svoju moc a stal sa úplne zraniteľným, pre nás. Aká to výzva! Dávanie formované evanjeliom sa začína až vtedy, keď so sebou prináša obetu a nedostatok.

To vás znepokojuje a núti vás pozerať sa na Ježišovu kozmickú starostlivosť o vás. To nás núti pokoriť sa a pýtať sa, ako môžeme prijať takýto druh štedrosti a neprenášať ju na iných? Ale tiež nás to utešuje, ukazuje nám naše dedičstvo v nebi, ktoré nikdy nemôže zaniknúť ani sa stratiť. Všetky ostatné dedičstvá (a dôchodkové fondy) pred ním blednú.

Zvyčajne dávame z toho, čo vieme ušetriť. Keď to robíme, nevyužívame zdroje, ktoré máme na to, aby sme obetavo dávali z radosti z evanjelia. Našťastie, tento rok nám naša ekonomika dáva impulz správnym smerom! Dokonca aj naše peniaze hovoria: „Bohu dôverujeme.“

COPYRIGHT © 2008 BY TIMOTHY KELLER
PÔVODNÝ ČLÁNOK MÔŽETE NÁJSŤ NA  TIMOTHYKELLER.COM

Inštrukcie, ktoré dal Timoteovi, sa dajú vo všeobecnosti použiť pre všetky cirkvi, a teda aj pre nás. Jednou z prvých tém, o ktorých mu Pavol kázal, bolo, aby „prikazoval niektorým nerozširovať iné učenie… “ (1:3), a „čo sa ešte prieči zdravému učeniu podľa evanjelia“ (1:10 — 11 ekumenický preklad). 

Žijeme v dobe, keď je slovo „učenie“ alebo ešte horšie „dogma“, vnímané ako negatívny pojem. Napriek tomu nie je možné žiť bez učenia, ktorému by sme verili. Zatiaľ čo mnohí nechcú použiť tento pojem, všetci ľudia, svetskí aj náboženskí, považujú niektoré názory za strašné kacírstvo. Narazil som na cirkvi, ktoré vyhlasovali: „My nevyučujeme doktríny, my len kážeme o Kristovi.“ Avšak v okamihu, keď sa ich opýtaš: „Dobre, tak kto je Ježiš a čo robil?“ jediným spôsobom ako odpovedať, je vysvetliť učenie.

Pavol ale nehovorí, že správne učenie je len nevyhnutné, ale používa grécke slovo, ktoré znamená „zdravé“. Toto je Pavlov spôsob, akým vraví, že nesprávne učenie ti rozožiera tvoje duchovné zdravie. Inak povedané, ak ti chýba duchovná sila a duchovné ovocie, nie si dostatočne odvážny alebo radostný, alebo ak nie si naplnený láskou a nádejou, môže to byť tým, že tvoje porozumenie biblického učenia je povrchné a nedostatočné alebo skreslené a mylné.

Toto uvedomenie ma zasiahlo pred mnohými rokmi, keď som sa pár týždňov zaoberal biblickou štúdiou od  Warrena a Ruth Myersových. To, čo mi otvorilo oči, bola dvojica otázok: 1. Ktoré nepravdivé myšlienky alebo znepokojujúce emócie mi bránia v tom, aby som veril (plne pochopil), že Pán Boh má tú konkrétnu vlastnosť? 2. Hoci si možno uvedomujem, že Boh túto vlastnosť má, je aj môj život svedectvom toho, že On taký naozaj je? (Experiencing God’s Attributes (Zažívanie Božích vlastností), NavPress, 1978.)

Skús tieto otázky aplikovať na konkrétne vlastnosti, ako Božia sláva, majestátnosť, múdrosť a zvrchovanosť, láskyplnosť a milostivosť. Stráv čas tým, že budeš premýšľať a začneš vidieť, že veľa z našich osobných a praktických problémov sú problémy s učením. Buď pravde nerozumieme, alebo ju neaplikujeme do našich životov tak, aby v nás vytvárala duchovné zdravie.

Vždy som bol ohromený kontrastom medzi súčasnými stratégiami na zvládanie stresu a Pavlovou radou, ako získať vnútorný pokoj. Moderné prístupy ti radia, aby si si vzal voľno, vytvoril lepšiu rovnováhu medzi prácou a oddychom, zablokoval negatívne myšlienky a pocity viny, cvičil a naučil sa relaxačné metódy. Moderné knihy nikdy neporadia vystresovaným ľuďom: „Premýšľaj nad veľkými životnými otázkami. Odkiaľ sme? Kam smerujeme? Aký je zmysel života?“

Pavol však vraví: „Napokon premýšľajte, bratia, o všetkom, čo je pravdivé, čo čestné, čo spravodlivé, čo čisté, čo ľúbezné, čo príjemné, o všetkom, čo je cnostné a čo chválitebné!… A Boh pokoja bude s vami.“ (F 4:8–9) Pavol v podstate hovorí: „Mysli! Boh stvoril svet a my sme sa Mu otočili chrbtom, no vrátil sa, aby nás zachránil za nesmiernu cenu. Jedného dňa dá všetko do poriadku a budeme s Ním žiť naveky. Ak si to naozaj pochopil a veríš tomu, nič ťa nemôže držať na dne príliš dlho. Tak premýšľaj. Ak sa cítiš skľúčený, premýšľaj nad kresťanským učením a drž sa ho, až kým ti nedodá zdravie a pokoj.“

V skratke, svet ti vraví, aby si získaval pokoj tak, že nebudeš príliš premýšľať. Kresťanstvo ti hovorí, že pokoj získaš práve vtedy, keď budeš premýšľať, učiť sa a držať sa učenia, radovať sa a oddychovať v pravde a učení Božieho Slova.

Tak poznávaj kresťanské učenie — pre tvoje zdravie.

COPYRIGHT © 2013 BY TIMOTHY KELLER
PÔVODNÝ ČLÁNOK MÔŽETE NÁJSŤ NA  TIMOTHYKELLER.COM

Nielenže spoznal myšlienky sŕdc a motívy svojich kritikov, ale tiež tie ochrnutého človeka, na ktorého nevyslovenú túžbu po odpustení Ježiš reagoval. V Marekovi 3:5 je Ježiš hlboko skľúčený zo „zatvrdilosti ich sŕdc“ a v Marekovi 7:6 karhá ľudí, ktorí vzdávajú Bohu chvály a aj napriek tomu „jeho srdce je ďaleko odo mňa“. V skutku, Ježiš udivuje svojich poslucháčov, keď hovorí, že to, čo nás poškvrňuje, je to, čo „vychádza z nášho srdca“ (Mk 7:19, 21). Súlad s právom a náboženské rituály neznamenajú nič, ak motív a úmysly srdca nie sú nasmerované na Boha, ale skôr na ľudskú priazeň alebo samochválu. Boha môžeme chváliť a byť slobodní jedine vtedy, ak je objektom najväčšej lásky nášho srdca (Mk 12:30, 33).

Gréci a Rimania za najväčší boj človeka považovali zápas medzi mysľou (o ktorej verili, že sídli v duši) a vášňami (o ktorých verili, že sídlia v tele). Ak si chcel dosiahnuť silu, odvahu, sebakontrolu a múdrosť, učil si sa emócie podriadiť diktátu rozumu.

Veľký boj moderných ľudí je zas takmer opakom tohto. Veríme, že naše najhlbšie pocity sú „tým, čím skutočne sme“ a nesmieme ich potláčať ani popierať. Veľký ľudský boj je medzi emóciami a represívnou spoločnosťou, ktorá často stojí v ceste sebavyjadreniu a sebarealizácii.

Biblia neučí ani jedno z vyššie spomenutého. Hovorí, že ľudský boj prebieha v jedinom celku — v ľudskom srdci. Hlavný ľudský boj nie je medzi srdcom a niečím ďalším, ale medzi silami, ktoré ľudské srdce trhajú rôznymi smermi. Veľký boj rozhoduje o tom, kam bude nasmerovaná najväčšia láska, nádej a viera tvojho srdca.

Anglicky hovoriaci človek chápe srdce ako emócie. Ale Biblia hovorí, že aj naše myslenie pochádza zo srdca (1. M 6:5, Pr 23:7, Dan 2:30), podobne ako naše ciele, naše plány a naše rozhodnutia (Pr 16:1, 9; Mt 12:33–34). Toto v nás vyvolá zmätok, kým si neuvedomíme, že pohľad Biblie na ľudskú prirodzenosť je revolučný a odlišuje sa od toho, čo nachádzame v iných ľudských systémoch myslenia.

Srdce sa používa ako metafora pre sídlo nášho najzákladnejšieho nastavenia, toho, čomu sme najhlbšie oddaní a čomu najviac veríme (Pr 3:5, Pr 23:26). Je to to, čo najviac milujeme a v čo dúfame, čo si najviac ceníme, to, čo zajíma našu predstavivosť (Mt 6:21). Každé srdce má nejaký sklon (1. M 6:5), niečo, k čomu je nasmerované. Nasmerovanie srdca potom kontroluje všetko — naše myslenie, cítenie, naše rozhodnutia a činy. To, čo najviac milujeme, považujeme za rozumné, žiaduce a uskutočniteľné. Čokoľvek si v našom srdci ceníme najviac, to ovláda celú osobu. Žiaden div, že Ježiša tak trápia naše srdcia. Žiaden div, že Boh ignoruje vonkajšie záležitosti a hľadí nadovšetko na srdce (1. S 16:7, 1. K 4:5, Jer 17:10). Žiaden div, že proroci hovorili, že cieľom spasenia nie je obyčajný súlad so zákonom, ale mať zákon „vpísaný do srdca“ cez duchovné znovuzrodenie (Jer 31:33). Na konci aj tak robíme to, čo naše srdce najviac chce.

Biblické chápanie srdca je kultúrne revolučné. Keď svätý Augustín napísal svoje Vyznania, staroveký svet nikdy predtým nevidel nič podobné.

Skúmal svoju minulosť, svoju históriu a vnútornú motiváciu, ktorá ho viedla. Dôvod, prečo klasická doba nikdy nevyprodukovala také dielo je, že podľa jej názoru boli vnútorné motívy a pocity bez akéhokoľvek významu. Len veci, ktoré treba prekonať. Na druhej strane, naša súčasná kultúra nemá žiaden spôsob — ako mal Augustín — precediť emócie a odhaliť, ktoré z nich sú oslobodzujúce, pretože nás vedú preč od mizérie zahľadenosti do seba, a ktoré sú zotročujúce.

Nemôžeš sa zmeniť len tým, že zmeníš svoje myšlienky, ani veľkými skutkami vôle, ale skôr zmenou toho, čo najviac miluješ. Zmena nenastáva len tým, že do svojej mysle prijmeš nové pravdy — hoci to je v nej zahrnuté — ale tiež tým, že nakŕmiš svoju obrazotvornosť novou krásou tak, aby si miloval Ježiša najviac zo všetkého. Meníme sa vtedy, keď zmeníme to, čo najviac uctievame. Ako to dokázať? Tým, že vidíme Ježišove vlastné srdce zničené a zlomené, keď na kríži zomrel za nás (Ž 22:14). Naše srdcia sú transformované tým, že uctievame ukrižovaného Spasiteľa.

Copyright © 2010 by Timothy Keller, Redeemer Presbyterian Church.

Pôvodný článok môžete nájsť na redeemer.com

Mal som si možnosť tento list počas Vianoc prečítať. Ohromili ma jeho nezvyčajné myšlienky a jednoduchý štýl. Proba napísala Augustínovi, lebo sa obávala, že sa nemodlí tak, ako by sa mala. Augustín odpovedal niekoľkými princípmi, či pravidlami modlenia.

Prvé pravidlo sa celkom prieči ľudskému zmýšľaniu. Sv. Augustín napísal, že predtým než ktokoľvek pomyslí na obsah modlitby a spôsob, akým sa má modliť, musí sa najprv stať určitým druhom osoby. Akým druhom? Píše: „Musíš pokladať samu seba za ‚beznádejnú‘ v tomto svete, aj napriek akokoľvek veľkému prospechu zo svojho majetku.“ Tvrdí, že nezáleží na tom, aké dobré sú tvoje životné podmienky, keď ti aj tak nedokážu dať pokoj, šťastie a povzbudenie, ktoré sú v plnosti len v Kristovi. Z očí sa nám musia odlúpiť šupiny a my musíme vidieť — ak nie, všetky naše modlitby budú márne.

Po druhé, hovorí, môžeš sa začať modliť. A za čo sa máš modliť? Pousmejúc sa (myslím), Augustín odpovedá, že by sa mala modliť za to, čo aj všetci ostatní: „Modli sa za šťastný život.“ Čo ti taký život vlastne zabezpečí? Kresťan (ak nasleduje prvé Augustínovo pravidlo) si uvedomil, že pohodlie, odmeny a potešenia samy osebe ponúkajú len pocit nadšenia, a ak v nich nechá svoje srdce lúhovať, v skutočnosti mu to prinesie menej uspokojenia. Augustín odkazuje na Žalm 27, pričom poukazuje na žalmistovu modlitbu: „Jedno som prosil od Hospodina, to žiadať budem: môcť bývať v dome Hospodinovom po všetky dni svojho života, vidieť láskavosť Hospodinovu a kochať sa v Jeho chráme.“ Toto je základná modlitba za šťastie. Augustín píše: „Milujeme Boha, preto, kým sám v sebe je, a (milujeme) seba a svojich blížnych kvôli Nemu.“ Rýchlo však dodáva, že to neznamená, že sa nemáme modliť za nič iné, ako poznať, milovať a potešovať Boha. Vôbec nie! Modlitba Pánova nám ukazuje, že potrebujeme mnoho vecí. Ale ak je Boh našou najväčšou láskou a ak poznať a potešovať Ho je naším najväčším blahom, tak to potom mení oboje — obsah aj spôsob našich modlitieb za šťastný život.

Ako príklad cituje slová z tridsiatej kapitoly knihy Prísloví: „Ani chudobu, ani bohatstvo mi nedávaj, poskytni mi toľko chleba, koľko potrebujem, aby som sa nenasýtil a nezaprel Ťa… alebo aby som neschudobnel a nekradol, a tak nepotupil meno svojho Boha.“ Opýtaj sa samého seba nasledujúcu otázku. Hľadáš pri modlení Boha v snahe získať svoje adekvátne finančné zabezpečenie alebo hľadáš veci potrebné na adekvátne poznanie Boha a službu Bohu? To sú dva celkom odlišné druhy motivácie.

V oboch prípadoch je vonkajším úkonom modlitba „Ó, Pane — daj mi prácu, aby som nebol chudobný“, ale vnútorné úmysly srdca sú úplne iné. Ak sa, ako radil Augustín, bez ohľadu na vonkajšie podmienky staneš osobou „beznádejnou bez Boha“ a začneš sa modliť, tvoja modlitba bude ako tá z knihy Prísloví. Ale ak len tak skočíš do modlenia, skôr než evanjelium preusporiada zámery tvojho srdca, tvoje modlenie bude znieť bližšie k: „Nech zbohatnem najviac, ako sa dá.“ Výsledkom bude, že si nerozvinieš duchovnú rozvahu v modlitbe, ktorá umožňuje rozlíšiť sebecké ambície a chamtivosť od túžby po vynikaní v práci. No budeš prosiť skľúčenejšie, ak máš finančné problémy. Modlitba z tridsiatej kapitoly knihy Prísloví zahŕňa požiadavku, aby ti Boh nedal príliš veľa a tiež ani primálo.

Tretie pravidlo bolo všeobecné, ale praktické. Štúdiom Modlitby Pánovej budeš vedená, hovorí, do dobrého spôsobu modlenia sa za šťastný život. Dlho a do hĺbky uvažuj o tomto skvelom modeli modlitby a uisti sa, že tvoje vlastné prosby doň zapadajú. Napríklad: „Ten, kto v modlitbe prosí… ‚Daj mi toľko bohatstva, ako si dal tomu alebo onomu človeku‘, alebo ‚Nech ma ľudia obdivujú, nech som mocný a slávny‘, a kto takto prosí hlavne z vlastnej žiadostivosti po týchto veciach a nie preto, aby bol cez ne na osoh ľuďom odovzdaným Božej vôli, nemyslím si, že taký človek nájde v Modlitbe Pánovej akékoľvek spojenie s čímkoľvek, o čo prosí. Radšej nech sa o takéto veci hanbíme vôbec prosiť.“

Štvrté pravidlo je prijatie. Augustín priznáva, že aj po nasledovaní prvých troch pravidiel ešte stále „nevieme, o čo sa modliť vo chvíľach, keď čelíme utrpeniu“. Bývajú často časom veľkého zmätku. Dokonca aj tí nazbožnejší kresťania si vtedy nie sú istí, o čo prosiť. „Ťažkosti… nám môžu byť na osoh… ale pretože sú ťažké a bolestivé… modlíme sa túžiac, čo je pre ľudí prirodzené, aby boli od nás odstránené.“

Augustín tu však podáva múdru pastorálnu radu. Najprv ukazuje na Ježišovu modlitbu v Getsemanskej záhrade, ktorá bola dokonalým balansom medzi čestnou túžbou „vezmi odo mňa tento kalich“ a podriadením sa Bohu „avšak nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja“. Potom ukazuje na list Rímskym (8:26), ktorý nám dáva slovo, že Duch Svätý vedie naše srdcia a modlitby, keď nariekame a sme zmätení — Boh bude počuť naše modlitby, aj keď pochybujeme.

Anicia Proba bola už ako tridsiatnička vdova. Zažila zničenie Ríma v roku 410 po Kr. a aj s vnučkou Demetrias si musela zachrániť život útekom do Afriky, kde stretli Augustína. Ten zakončil list otázkou k svojej priateľke: „Tak teda, čo zmôže modlitba najmä ovdovených žien, ktoré zakúšajú samotu a beznádej?“ Nemala by vdova „svoje vdovstvo zveriť svojmu Bohu, ako štítu, vo vytrvalej a tej najvrúcnejšej modlitbe“? Niet pochýb, že Anicia prijala toto Augustínovo pozvanie.

Copyright © 2014 by Timothy Keller, Redeemer Presbyterian Church.

Pôvodný článok môžete nájsť na  redeemer.com

Hurtado vysvetľuje, že jedným z hlavných dôvodov bolo to, že kresťanská cirkev bola jedinečným „sociálnym projektom“. Boli odlišným spoločenstvom, kontrakultúrou, ktorá bola pre mnohých pohoršujúca a zároveň príťažlivá.

Čím sa však kresťanské spoločenstvo tak líšilo?

Nová identita

Hurtado poukazuje na to, že základom tohto nezvyčajného sociálneho projektu bola jedinečná náboženská identita kresťanov. Pred kresťanstvom neexistovala žiadna osobitná „náboženská identita“, pretože vaše náboženstvo bolo jednoducho aspektom vašej etnickej alebo národnej identity. Ak ste boli z tohto mesta, z tohto kmeňa alebo z tohto národa, uctievali ste bohov tohto mesta, kmeňa alebo národa. Vaše náboženstvo vám bolo v podstate pridelené.

Kresťanstvo po prvýkrát vnieslo do ľudského myslenia koncept, že človek si vyberá náboženstvo bez ohľadu na svoju rasu a triedu. Kresťanstvo tiež radikálne presadzovalo, že vaša viera v Krista sa stala vašou novou, najhlbšou identitou, pričom zároveň nevymazala ani nezlikvidovala vašu rasu, triedu a pohlavie. Naopak, váš vzťah ku Kristovi ich degradoval na druhé miesto. To, na prekvapenie rímskej spoločnosti, znamenalo, že všetci kresťania — či už otroci, slobodní alebo vysokopostavení, alebo bez ohľadu na ich rasu a národnosť — si teraz boli rovní v Kristovi (G 3:26–29). Bola to radikálna výzva voči zakorenenej sociálnej štruktúre a rozdeleniu rímskej spoločnosti a vyplývalo z nej najmenej päť jedinečných čŕt.

1. Raná cirkev bola mnohorasová a zažívala jednotu naprieč etnickými hranicami, ktorá bola prekvapujúca

Pozrite si opis vedenia cirkvi v Antiochii ako jeden z príkladov (Sk 13). V celej Knihe Skutkov apoštolov vidíme pozoruhodnú jednotu medzi ľuďmi rôznych rás. Druhý list Efezským  je svedectvom o dôležitosti rasového zmierenia ako ovocia evanjelia medzi kresťanmi.

2. Raná cirkev bola spoločenstvom odpustenia a zmierenia

Ako sme už povedali, kresťania boli často vylučovaní a kritizovaní, ale boli aj aktívne prenasledovaní, väznení, napádaní a zabíjaní. Napriek tomu učili odpúšťať a zdržiavali sa odvety voči protivníkom. V kultúre hanby a cti, v ktorej sa očakávala pomsta, to bolo neslýchané. Kresťania sa svojim protivníkom nevysmievali ani ich nezosmiešňovali, nieto aby sa im odplácali násilím.

3. Raná cirkev bola známa svojou pohostinnosťou k chudobným a trpiacim

Hoci sa od kresťanov očakávalo, že sa postarajú o chudobných z vlastnej rodiny alebo kmeňa, „promiskuitná“ pomoc kresťanov všetkým chudobným — dokonca aj iných rás a náboženstiev, ako sa to učí v Ježišovom podobenstve o milosrdnom Samaritánovi (L 10:25–37) — bola bezprecedentná (pozrite esej Garyho Ferngrena „The Incarnation and Early Christian Philanthropy“ (Inkarnácia a filantropia raného kresťanstva)). Počas mestských epidémií kresťania typicky neutekali z miest, ale zostávali a starali sa o chorých a umierajúcich všetkých skupín, často aj za cenu vlastného života.

4. Bolo to spoločenstvo, ktoré sa zasadzovalo za posvätnosť života

Nešlo len o to, že kresťania boli proti potratom. Potraty boli nebezpečné a pomerne zriedkavé. Bežnejšia prax sa nazývala „vyhodenie dieťaťa“. Nechcené deti sa doslova hádzali na smetiská, aby buď zomreli, alebo ich obchodníci odviedli do otroctva a prostitúcie. Kresťania tieto deti zachraňovali a ujímali sa ich.

5. Bola to sexuálna kontrakultúra

Rímska kultúra vyžadovala, aby sa vydaté ženy so spoločenským postavením zdržiavali mimomanželského sexu, ale očakávalo sa, že muži (dokonca aj ženatí) budú mať sex s ľuďmi na nižšom stupni spoločenského rebríčka — s otrokmi, prostitútkami a deťmi. To bolo nielen dovolené, ale považovalo sa to za nevyhnutné. Čiastočne to bolo preto, že sex sa v tejto kultúre vždy považoval za vyjadrenie spoločenského postavenia človeka. Bol vnímaný hlavne ako obyčajná fyzická túžba, ktorej sa nedalo odolať.

Sexuálne normy kresťanov boli, samozrejme, iné. Cirkev zakazovala akýkoľvek sex mimo heterosexuálneho manželstva. Staršie, zdanlivo „slobodnejšie“ pohanské sexuálne praktiky však nakoniec ustúpili prísnejším kresťanským normám, keďže „hlbšia logika“ kresťanskej sexuality bola taká odlišná. Sex nevnímala len ako túžbu, ale ako spôsob, ako sa úplne darovať druhému človeku, a tým napodobniť Boha, ktorý sa daroval v Kristovi, a spojiť sa s ním. Bola tiež viac rovnostárska, považovala všetkých ľudí za rovnocenných a odmietala dvojité štandardy pohlavia a spoločenského postavenia. A napokon, kresťanstvo vnímalo sexuálnu sebakontrolu ako prejav ľudskej slobody, svedectvo o tom, že nie sme len pešiakmi svojich túžob alebo osudu (pozrite From Shame to Sin: The Christian Transformation of Sexual Morality in Late Antiquity (Od hanby k hriechu: Kresťanská transformácia sexuálnej morálky v neskorej antike)).

Výzva k láske

Kresťanstvo malo nakoniec taký vplyv práve preto, že raná cirkev sa neprispôsobila okolitej kultúre, ale naopak, bola pre ňu výzvou k láske.

Mohol by mať v podstate rovnaký sociálny projekt podobný účinok, keby sa realizoval dnes?

Tim Keller
Pôvodný článok nájdete na: thegospelcoalition.org

Jednou zo sviatostí stredovekej cirkvi bola sviatosť kňazského vysvätenia, ktorá rozdelila svet na náboženský a sekulárny. Tí, ktorí sú v službe cirkvi na „plný úväzok“ ako kňazi, mnísi alebo mníšky, mali iné duchovné podmienky ako tí ostatní. Jeden z hlavných protestantských reformačných bodov obrátil pozornosť na biblické učenie o všeobecnom kňazstve všetkých veriacich (1. Pt 2:9). Martin Luther trval na tom, že všetky formy práce sú Božími povolaniami. Byť farmárom, remeselníkom alebo umelcom je rovnako Božím povolaním ako byť kazateľom. Prečo?

Všetky druhy práce sú súčasťou Božej práce

Boh stvoril svet svojím Duchom (1. M 1:1–3) a naďalej sa oň (svojím Duchom) stará a udržiava ho (Ž 104:30), občerstvuje a obohacuje ho (Ž 65:9–13) a napĺňa potreby každej živej duše (Ž 145:15–16; 147:15–20). Vskutku, skutočný význam spasenia je úplne a definitívne obnoviť hmotné stvorenie (Zj 21:22). Boh miluje stvorený svet tak veľmi, že poslal svojho Syna, aby ho zachránil. Tento svet je dobrý sám osebe, nie je to len dočasné divadlo pre individuálnu spásu.

Keď platí, že Duch Svätý nie je len kazateľom, ktorý svedčí ľuďom o hriechu a milosti (J 16:8–11, 1. Tes 1:5), ale je tiež záhradníkom, umelcom a investorom do stvorenia, ktorý obnovuje materiálny svet, potom byť kazateľom nie je o nič duchovnejšie a Bohu príjemnejšie, ako byť farmárom, umelcom alebo bankárom. Veď napríklad evanjelizácia je dočasnou prácou, kým muzikanstvo je trvalou. V nebesiach a na novej zemi kazatelia nebudú mať prácu! Napokon, zmyslom evanjelizácie je priniesť svet, v ktorom hudobníci budú schopní robiť svoju prácu dokonalým spôsobom.

Všetky druhy práce predstavujú rôzne spôsoby služby druhým

Predstav si, ako dlho by ti trvalo vyrobiť si stoličku. Nielenže by si nevedel ako rezať a tvarovať drevo, ale tiež by si si na to potreboval vyrobiť nástroje. Na výrobu nástrojov potrebuješ mať železnú rudu a z nej dostať železo. Vyrobiť všetky veci, potrebné na výrobu stoličky, by mohlo trvať mesiace, možno i roky. Avšak keď si prácu podelíme s ostatnými, v tom prípade si stoličku môžeme kúpiť za peniaze, ktoré sa približne rovnajú hodnote niekoľkých hodín vášho času, a nie mesiacov alebo rokov námahy. Aj keby ste si chceli vyrobiť stoličku sami, môžete si kúpiť nástroje vyrobené niekým iným.

Každá práca podľa Božieho úmyslu je službou. Cez prácu obohacujeme jeden druhého a stávame sa viac a viac prepojenými. Keď kresťania robia svetskú prácu, sú soľou a svetlom vo svete (Mt 5:13–16).

Farmárčenie a obchodovanie, starostlivosť o deti a zákon, medicína a hudba — všetky tieto formy práce kultivujú, starajú sa a udržiavajú stvorený svet, ktorý Boh stvoril a miluje. My všetci sme vyslanci (kňazi) medzi ľuďmi v Božom mene.

Prácou sa zo stvorených nespracovaných materiálov vytvára niečo na úžitok ostatným. Hudobníci vezmú nespracovaný materiál zvuku a prinesú do našich životov posolstvo o umení. Farmári vezmú nespracovaný materiál zeme, zasejú a prinesú jedlo do našich životov. To znamená, že sme Božími vyslancami v našej práci nielen vtedy, keď svedčíme alebo priamo hovoríme o Ježišovi, ale aj vtedy, keď jednoducho robíme svoju prácu. Muzikant slúži Bohu, keď robí skvelú hudbu, a nielen keď spieva o tom, ako prísť k Ježišovi.

Všetky druhy práce sú založené na Božom obdarovaní

Izaiáš 28:24–29 hovorí: „… ak chce farmár siať,“ a „či po urovnaní jej (zeme) povrchu nezaseje pšenicu, proso i jačmeň na označené miesto… ? Tak ho učí, čo je správne, a poúča ho jeho Boh… Aj to pochádza od Hospodina mocností, divný je Jeho plán, veľká je Jeho múdrosť.“ Izaiáš učí, že ktokoľvek sa stal šikovným farmárom, je vyučovaný Bohom. V Izaiášovi 45:1 čítame o Kýrosovi, pohanskom kráľovi, ktorého Boh pomazal svojím Duchom a vybral za vodcu sveta. Je to pozoruhodné. Dokazuje to, že Boží Duch môže pripraviť a obdarovať ľudí — aj vtedy, keď nie sú veriaci a nesvedčia o Ňom. Boh dáva múdrosť, odvahu a poznanie ľuďom, aby robili svoju prácu dobre.

A naozaj, Jakub 1:17 hovorí, že „len dobrý údel a len dokonalý dar pochádza zhora… od otca svetiel.“ To znamená, že každý počin láskavosti, múdrosti, spravodlivosti a krásy — bez ohľadu kto ho činí — je umožnený Bohom. Je to „dar“ a teda určitá forma milosti, aj keď nie tej spásonosnej. Znamená to, že Boh dáva všetkým ľuďom (nielen kresťanom) nadanie a schopnosti, ktoré ich dostatočne vybavia na službu ľudstvu skrze jednotlivé druhy práce.

Biblia tiež hovorí o duchovných daroch (Ef 4; R 12; 1. K 12:14), ktoré predstavujú schopnosť slúžiť iným v Ježišovom mene. Ako ľudia, stvorení na obraz Boží, kresťania, máme prirodzené talenty, a ako ľudia, znovuzrodení Duchom Svätým, máme duchovné dary, ktorými slúžime v cirkvi a skrze cirkev. Nie je to vždy ľahké alebo potrebné rozlišovať medzi prirodzenými a duchovnými darmi, pretože v konečnom dôsledku sú všetky z Ducha Svätého. Napríklad, v 2. M 31:1–4 čítame, ako bol Becálel Duchom Božím naplnený zručnosťou, schopnosťou a chápavosťou v každej práci — na vytvorenie umeleckých návrhov. V zozname duchovných darov v Novej zmluve nenájdeme umelecké dary, ale môžeme tu vidieť, že umelecké schopnosti prichádzajú od Boha (Jk 1:17 hovorí, že to musí pochádzať od Boha). V divadelnej hre a vo filme Amadeus postava Salieriho opisuje Mozartovu nádhernú hudbu ako „hlas Boha“. A mal pravdu.

Zisti, aká je tvoja práca (tvoja úloha)

Čo to znamená pre kresťanov? Po prvé, kresťan si musí položiť obe nasledovné otázky: K akej práci ma Boh pripravil a povoláva? A ako ma Boh volá slúžiť v cirkvi a skrze cirkev?

V niektorých ojedinelých prípadoch sa služba v cirkvi stáva prácou na plný úväzok. Potom odpovede na tieto dve otázky splývajú. Avšak vo väčšine prípadov kresťania musia na dané otázky odpovedať oddelene. Niekedy to, čo robíš v tvojom svetskom povolaní, je veľmi podobné tomu, čo robíš aj v cirkvi. Môžeš byť učiteľom alebo strategickým projektantom alebo umelcom mimo cirkvi a používať tieto svoje schopnosti aj v rámci cirkvi. V inom prípade môžeš zistiť, že Boh ťa povoláva robiť v cirkvi úplne odlišnú prácu ako je tvoja svetská práca. Bankár môže byť úžasným učiteľom v nedeľnej besiedke.

Avšak, neustále navrhujem metódu pozostávajúcu z troch častí, ktorá pomáha rozpoznať povolanie, teda či máme robiť svetskú prácu alebo prácu v cirkvi, alebo možno niečo úplne iné. Na spoznanie svojej služby si pomôž týmito troma faktormi: príťažlivosť, schopnosť, príležitosť.

1. Príťažlivosť: Čo z potrieb ľudí so mnou „hýbe“?

V protiklade k tomu, čo hovoria mnohé knihy o duchovných daroch, nezačni samým sebou. Pri hľadaní svojej schopnosti nezačni abstraktným zoznamom tvojich darov a zručností. Testy schopností sú založené na minulej skúsenosti a sebapoznaní a tvoje sebapoznanie je limitované. Aj keď to môže byť spôsob, ako ti Boh ukáže tvoju službu, týmto začať neodporúčam.

Radšej sa pozri na konkrétne potreby v tvojom okolí. Ktoré potreby sa ťa dotýkajú a záleží ti na nich? Ktoré problémy, typy ľudí alebo potreby služobníkov tebou pohnú? Čomu si naklonený? Pavol zažil vnútorný smútok a rozrušenie, keď videl modly v Aténach (Sk 17:16), a to ho viedlo k službe obrany evanjelia (Sk 17:17). Je dôležité, že vstupujeme do služby s vášňou pre konkrétnu vec alebo nenaplnenú potrebu.

Jednou z príčin, prečo nezačneme s poznaním svojich schopností, je to, že dary sa často „odhalia“ a prekvapia nás, keď sa zúčastňujeme viacerých služieb. Napríklad, predtým, než som prišiel do New Yorku, by som nikdy nepovedal, že mám dar evanjelizácie, ale teraz viem, že to tak je — a to do veľkej miery preto, lebo už roky žijem v prostredí, v ktorom je množstvo nekresťanov. Moje dary vyučovania sa zmenili na silný dar evanjelizácie, ktorý by som nikdy neobjavil, keby som neprišiel do New Yorku. Niesol som bremeno zodpovednosti za New York, a to ma viedlo k hlbšiemu porozumeniu môjho srdca. Nepovedal som si: „Mám dar evanjelizácie. Kde by som ho mohol použiť? Viem — New York City!“ Samozrejme, čím dlhšie si kresťanom, tým lepšie poznáš samého seba a nie si prekvapený, ale aj zrelí kresťania môžu začať s používaním schémy „troch faktorov“. Avšak, pre väčšinu kresťanov je najlepšie začať s potrebami skutočných ľudí.

2. Schopnosť: Čo sú moje schopnosti a čo nedostatky?

Je dôležité pozrieť sa na svoje schopnosti. Mnoho ľudí začne službu bez realistického pohľadu na svoje schopnosti a limity. Napríklad, chcú byť vodcami, hoci nemajú dar organizovania a vyburcovania ľudí, aby ich nasledovali.

Musíš si byť istý svojím miestom v službe. Čo by si mal robiť a čo by si potreboval, aby robil niekto iný? Musíš byť taktiež dostatočne zrelý na to, aby si dokázal rozpoznať, nakoľko mladý alebo starý si vo viere. Môžeš zistiť, že tvoja zbožnosť nedokáže pokryť tvoje nedostatky pri danej službe, a preto potrebuješ okolo seba silný tím

Je dôležité pochopiť, že každý druh služby si vyžaduje zmes prorockých, kazateľských darov a darov vedenia. To je jednou z príčin, prečo sa nepozeráme na naše schopnosti ako na prvé. Napríklad by si si mohol myslieť, že ak máš kazateľské schopnosti, mal by si byť diakonom. Lenže ak každý na diakonáte má len kazateľské schopnosti, môže to byť katastrofa! V každej službe potrebuješ mať aj určité vizionárske a vodcovské schopnosti. Preto nehovoríme: „Všetci proroci by mali ísť do služby vyučovania, všetci kazatelia do služby milosti a spravodlivosti a všetci vodcovia do administratívnych služieb.“

3. Príležitosť: V čom by som bol pre spoločenstvo najpotrebnejší?

A napokon, pri spoznávaní našej služby musíme prestať byť individualistami. Už samotné učenie o hriechu je dostatočným dôkazom toho, že by si sa nemal snažiť rozhodovať osamote. Navyše, Biblia učí, že keď sa staneme kresťanmi, staneme sa navzájom údmi (Ef 4:25). Nemôžeme porozumieť sami sebe, kým nevenujeme pozornosť tomu, čo o nás vedia naši bratia a sestry. Môže sa vyskytnúť príležitosť pre službu, o ktorej sme doteraz neuvažovali, ale sme pre ňu ako stvorení.

Okrem toho sme pod autoritou našich vodcov (Žid 13:7, 17), preto by sme sa mali podriadiť tomu, čo títo vodcovia považujú za potrebné pre cirkev. Boh nás vložil do spoločenstva, a teda spoločne rozpoznávame jeho vôľu a povolanie.

Zhrnutie

Tvoje povolanie je časťou Božej práce vo svete a Boh ti dáva všetko, čo potrebuješ k službe ľuďom. Tieto faktory ti môžu pomôcť identifikovať tvoje povolanie.

Príťažlivosť — „Dávaj pozor“

Príťažlivosť je prirodzený, existencionálno-biblický spôsob spoznávania povolania. Ktoré potreby ľudí mnou „hýbu“?

Schopnosť — „Nahliadni do seba“

Schopnosť je prirodzený racionálno-prorocký spôsob spoznávania povolania. V čom som dobrý?

Príležitosť — „Hľadaj“

Príležitosť je prirodzený organizačno-vodcovský spôsob spoznávania povolania. Ktorú potrebu kráľovstva Božieho považujú moji vodcovia alebo priatelia za najstrategickejšiu?

Život nie je séria náhodných udalostí. Tvoje rodinné pozadie, vzdelanie, životné skúsenosti — hoci mnohé sú bolestivé –všetky ťa pripravujú na prácu, ktorú nemôže robiť nikto iný. „Veď sme Jeho dielo, stvorení v Kristu Ježiši na dobré skutky, v ktorých chodiť nás Boh už prv uspôsobil,“ (Ef 2:10).

Uverejnené 13.2.2012

Timothy Keller, © 2007 by Redeemer City to City.
Pôvodný článok nájdete na: redeemercitytocity.com

Ponúkam jednoduchý test. Človeka, ktorý na seba zabúda, by nikdy obzvlášť veľmi nezranila zlá kritika. Neotriasla by ním, netrápila by ho v spánku, nesužovala by ho. Prečo? Pretože človeku, ktorým by kritika otriasla, príliš záleží na tom, čo si iní ľudia myslia, záleží mu na ich názore. Ľudí, ktorí nemajú hrošiu kožu a kritika ich ničí, svet nabáda, aby sa s tým vyrovnali vyhláseniami ako: „Koho trápi, čo si oni myslia? Ja poznám svoj názor. Koho zaujíma názor tej zberby? Mňa to nerozhádže.“ Ľudí kritika ničí — alebo ich neničí, lebo jej nevenujú pozornosť. Nezaujíma ich, a tak ju nepočúvajú a ani sa z nej nepoučia. Vedia, kým sú a čo si myslia. Inými slovami, našim jediným riešením na nízku sebaúctu je pýcha. To však nie je riešenie. Nízka sebaúcta rovnako ako pýcha predstavujú hrozné nepríjemnosti rovnako pre našu budúcnosť ako aj pre každého v našom okolí.

Človek, ktorý zabúda na svoje ja, je úplným opakom. Človeka, ktorý nie je nafúknutý, ale je naplnený, kritika nezničí. Vypočuje si ju a vníma ju ako príležitosť na zmenu. Znie to idealisticky? Čím viac rozumieme evanjeliu, tým viac sa chceme zmeniť. Priateľu, nechcel by si byť človekom, ktorý nepotrebuje, aby mu preukazovali úctu a ani aby sa jej nebál? Niekým, kto netúži po uznaní, ale ani sa ho nebojí? Nechcel by si byť človekom, ktorý keď sa vidí v zrkadle alebo zahliadne svoj odraz vo výklade, neobdivuje sám seba, ale ani nezosmutnie? Nechcel by si patriť k tým, čo vo svojom fiktívnom svete nevysedávajú a nepredstavujú si, že dosiahli vrchol sebaúcty, nesnívajú o úspechu, ktorý im dáva pocit nadradenosti? Možno máš tendenciu trápiť sa a mučiť ľútosťou. Nechcel by si sa od toho oslobodiť? Nechcel by si radšej byť ako krasokorčuliar, ktorý vyhral striebro a ešte je aj nadšený z trojitých skokov, ktoré predviedol držiteľ zlatej medaily? Milovať to rovnako ako miluješ východ slnka? Jednoducho milovať skutočnosť, že sa to niekomu podarilo? Nestarať sa, či to bol tvoj alebo jeho úspech? Nebrať ohľad na to, či sa to podarilo tebe alebo víťazovi? Tešíš sa z toho, že sa mu to podarilo, ako by si sa tešil, keby sa to podarilo tebe, lebo len máš radosť, že si to mohol vidieť?

Pravdepodobne budeš namietať, že nikoho takého nepoznáš. Pre mňa a pre teba tu táto možnosť však je, ak pôjdeme smerom, ktorým šiel Pavol. Môžem sa začať tešiť z vecí, ktoré sa netočia okolo mňa. Moja práca nie je o mne, korčuľovanie nie je o mne, môj ľúbostný život nie je o mne a ani randenie sa okolo mňa netočí. V skutočnosti si viem užívať veci pre ne samotné. Neslúžia iba na vytvorenie môjho životopisu. Nemajú iba pôsobivo vyzerať na mojej prihláške na školu alebo žiadosti o zamestnanie. Nie sú iba spôsobom, akým zaplním pocit prázdnoty. Nechcel by si to? Toto sa na mojej mape nenachádza. Je to pokora v evanjeliu, požehnanie, ktoré prináša zabudnutie na svoje ja. Nepreceňovať sa už, ako je to v modernej kultúre, alebo sa nepodceňovať, ako je to v tradičných kultúrach. Jednoducho na seba myslieť menej.

Uverejnené 3.2.2016

Timothy Keller © EVS — Ukážka z knihy Zabudni na seba a získaj slobodu