Bol to vyčerpávajúci rok. Moje telo bolo zničené chorobou a bolesťou a ja som sa zmierila s tým, že už nikdy nebudem chodiť, jesť, čo chcem, ani jasne myslieť. Zbiehali sa viaceré nesúvisiace zdravotné problémy, ktoré ma vyčerpali a znechutili. Moje modlitby o úľavu zostali bez odpovede a namiesto zlepšenia sa moje ťažkosti len zintenzívnili. Zúfalo som volala a Boh mi zdanlivo neodpovedal.

Hlboko som sa stotožnila s Dávidovým volaním v Žalme 13:2: „Dokedy chceš, Hospodine, na mňa trvalo zabúdať?“ Cítila som sa zabudnutá a prehliadaná. Nevidela som koniec svojho utrpenia — len strach, že príde ešte viac. Podobne ako Dávid som trávila dni premýšľaním o tom, čo bolo ťažké, a počúvala som vlastnú radu (verš 2), bez ohľadu na Pánovu prítomnosť alebo zámery. Chcela som veriť Bohu a spievať o jeho vernosti, ale všetko, čo som videla, bola strata, zlomené sny a ešte viac bolesti. Keď utrpenie pretrváva bez úľavy, je ťažké sa radovať a spievať.

„Počúvať Boha, veriť v jeho lásku a poznať jeho zámery sa ukázalo ako oveľa väčší dar než uzdravenie.“

Stále som prosila Boha, tak ako to robil Dávid: „Pohliadni, vyslyš ma, Hospodine, Bože môj!“ (verš 4). Ale nič som nepočula.

Mesiace som prichádzala k Bohu s pocitom prehry. Nechcela som otvoriť Bibliu. Nechcela som sa modliť. Nechcela som robiť nič iné, len ľutovať samú seba. Namiesto toho, aby som si pripomínala Božie sľuby, premýšľala som nad svojimi problémami. Napriek tomu som otvorila Bibliu a jedného rána mnou niečo pohlo. Cítila som, ako mi Boh pripomína, že pozná každý z týchto problémov. Vyzýval ma, aby som sa pozrela na Neho, skôr ako sa pozriem na ne.

Na druhý deň, stále zápasiac, som napísala zoznam toho, čo sa pokazilo — vecí, ktoré som cítila, že mi boli ukradnuté z môjho života. Keď som si ho prezrela, uvedomila som si, že musím upriamiť svoj pohľad na Pána a nie na zoznam. Musela som mu zveriť svoju bolesť, aj keď som jej nerozumela. Moje utrpenie nebola náhoda ani neobvykle veľká smola. Pochádzalo od samotného Boha. A keď som si to uvedomila, pocítila som, že mi dáva niečo, čo potrebujem viac ako uzdravenie — vzácny dar, za ktorý mu jedného dňa poďakujem.

Aby som dostala tento dar, musela som vložiť svoju nádej do milosrdnej lásky dobrého a zvrchovaného Boha, a nie do výsledku, ktorý som chcela. To urobil aj Dávid, keď povedal: „Ale ja dúfam v Tvoju milosť,“ ešte skôr, ako sa jeho situácia zmenila (verš 6).

Jeho zámer uprostred bolesti

Začala som premýšľať a písať, pripomínajúc si to, čo som vedela, že je pravda. Namiesto toho, aby som sa radila so svojou dušou, potrebovala som radu od Boha, ako interpretovať to, čo sa deje. Keď som tak urobila, uvedomila som si, že Boh sa naozaj stará; vedel každý detail toho, čím som prechádzala. Miloval ma a pracoval pre moje dobro. Možno to, čo som najviac potrebovala, nebolo uzdravené telo, ale hlbší vzťah s ním. Možno mi Boh odoberal všetko, aby som ho videla jasnejšie. Možno bol v tejto bolesti slávny zámer.

Do svojho denníka som napísala: „Keď si uvedomím, že to všetko malo svoj zmysel, že to pochádza z Tvojej ruky, dokážem to prijať a dokonca v tom nájsť radosť… Ty si ma k tomu povolal. Otriasaš tým, čo sa dá otriasť, aby zostalo to, čo je neotrasiteľné.“

Keď som dopísala, otvorila som Bibliu na pasáži, ktorú som mala na ten deň v čitateľskom pláne. Bola to kniha proroka Haggea a hneď som si všimla verš 2:5: „Môj Duch ostáva medzi vami, nebojte sa!“ Tieto slová ma upokojili. Ale nasledujúci verš ma ohromil: „Len malú chvíľu ešte, a ja zatrasiem nebom a zemou, i morom a suchou zemou“ (Ag 2:6). Práve som vo svojom denníku parafrázovala Židom 12:26–27 nevedomá si toho, že tento odkaz pochádza z knihy proroka Haggea.

Bola som prekvapená. Toto echo bolo od Boha. Rovnako ako moje utrpenie. Nebola to náhoda. Boh ku mne hovoril. Bol so mnou; nemusela som sa báť otrasov, ktoré som prežívala.

Nevýslovná radosť

Radosť, ktorá nasledovala, bola ohromujúca. Smiala som sa a spievala. Moje okolnosti sa nezmenili, ale vo mne sa zmenilo všetko. Počúvať Boha, veriť v jeho lásku a poznať jeho zámery sa ukázalo ako oveľa väčší dar než uzdravenie. Tie zdanlivo nezodpovedané modlitby za úľavu boli v skutočnosti odpoveďami na hlbšie modlitby, ktoré som sa modlila celé roky: modlitby, aby som Boha spoznala hlbšie, aby som bola v ňom viac spokojná, aby som rástla v podobnosti Kristovi, a aby som Ježiša milovala viac.

Podobne ako Dávid som mohla povedať: „Spievať chcem Hospodinovi, lebo mi dobre učinil“ (Ž 13:6). Moje okolnosti sa nezmenili, ale moje srdce áno. Boh mi nedal to, o čo som prosila — dal mi niečo lepšie. Dal mi seba samého. A v ňom som našla radosť, ktorou nemohlo nič otriasť.

Keď premýšľam o momentoch, ktoré upevnili moju vieru a priniesli mi najhlbšiu a najtrvalejšiu radosť, mnohé z nich sú spojené s utrpením — často prostredníctvom nezodpovedaných modlitieb, bezsenných nocí a sĺz zúfalstva. Napriek tomu v týchto temných chvíľach bol Boh vždy prítomný. A v jeho prítomnosti je plnosť radosti.

Vaneetha Rendall Risner © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Volala som k Pánovi a povedala mu, že mi to celé príde ohromne nespravodlivé. Skončila som vyhlásením: „Nedokážem takto žiť po zvyšok svojho života. Prosto to nedokážem!“ Cítila som sa zároveň otrávená, nahnevaná a zdrvená. Uvedomujem si, že to možno znie veľmi neduchovne, ale mala som také pocity. Nedokázala som si predstaviť, že zvyšok môjho života budú sprevádzať tieto fyzické ťažkosti.

V tichu

Po svojom náreku som bola ticho. Povedala som všetko, čo som povedať chcela. A potom som čakala. Nie som si istá, či som od Boha očakávala odpoveď, ale vedela som, že sa musím utíšiť a počúvať.

Uprostred mlčania mi na myseľ prišli nasledovné slová: „Nežiadam od teba, aby si takto žila po zvyšok svojho života. Žiadam ťa len, aby si takto žila dnes.“ Mala som pocit, že so mnou hovorí Boh.

„Nežiadam od teba, aby si takto žila po zvyšok svojho života. Žiadam ťa len, aby si takto žila dnes.“

Okamžite som pocítila, ako na mne spočinul nezameniteľný pokoj. Moja situácia sa nezmenila, ale cítila som sa zvláštne inak. Dnešný deň bolo určité obdobie, na ktoré som sa vedela sústrediť. Dnešok sa zdal dosiahnuteľný. Dnes znelo oveľa menej desivo než „zvyšok môjho života.“ Znášať čokoľvek dnes sa mi zdalo možné. Teda, možné s Bohom.

Potom čo ma zaplavila úľava, znovu som si spomenula na tie slová: „Nežiadam od teba, aby si takto žila po zvyšok svojho života. Žiadam ťa len, aby si takto žila dnes.“ Mohli to byť slová, ktorými ku mne prehovoril Boh? Zhodovali sa s Božím charakterom? Čo hovorí Písmo o slovách, ktoré mi prišli na um?

Každodenný chlieb

Spomenula som si, že Ježiš nás učil modliť sa: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes!“ (Mt 6:11). Boh naplní naše potreby dnes. Jeho milosrdenstvo sa dá získať dnes. Nemáme byť ustarostení o budúcnosť, dokonca ani o zajtrajší deň, lebo každý deň má svoje vlastné trápenie (Mt 6:34).

Budúcnosť je v Božích rukách. Zajtrajšie ráno možno prinesie radosť a dokonca aj zázrak (Ž 30:5), lebo jeho skutky lásky sa obnovujú každé ráno a nič nie je u Boha nemožné (Žalosp 3:22–23; L 1:37).

Olej a múka vdovy zo Sarepty boli zázračne dostupné, kým ich potrebovala (1. Kr 17:14–16). Potom čo sa modlil Chizkija, anjel Hospodina zabil 185 000 Asýrčanov bez toho, aby Izrael vôbec vyšiel do boja (2. Kr 19:35). Gideon porazil obrovskú armádu Midjáncov len s pomocou 300 mužov (Sud 7:1–25). Ľudsky povedané, ani jeden z nich nevidel východisko z danej situácie. A často ho nevidíme ani my. Ale s Bohom je možné všetko pre tých, ktorí veria (Mk 9:23).

Boh ma znovu uistil, že nemusím zúfať nad budúcnosťou. Ale neuisťoval ma o tom, že sa moje okolnosti zmenia, ak mu dôverujem. Vyzýval ma, aby som vydržala dnes a dôverovala mu ohľadom zajtrajška.     

Raduj sa, modli sa a ďakuj

Ale dnešný deň. Ako zvládnem dnešný deň? Uvažovala som. Dnešný deň sa predo mnou stále nejasne rysoval so všetkými svojimi ťažkosťami.

Dostala som pripomenutie, že Božia milosť je pre mňa postačujúca. Že jeho moc sa dokonale prejavuje v mojej slabosti (2. K 12:9–10). Že musím na Neho čakať a že on ma posilní a uspokojí všetky moje potreby (Iz 40:30–31; F 4:19). On „je blízky tým, čo sú skrúšeného srdca, a pomáha tým, čo sú ubitého ducha“ (Ž 34:19). Ak sa ja priblížim k Nemu, potom sa on priblíži ku mne (Jk 4:8).

„Neuisťoval ma o tom, že sa moje okolnosti zmenia. Žiadal ma, aby som vydržala dnes a dôverovala mu ohľadom zajtrajška.“

Ako som prežívala svoj deň, musela som sa radovať z toho, čo Boh robí, modliť sa bez prestania, vzdávať vďaky aj v ťažkých okolnostiach, vediac, že to všetko je pre mňa Božia vôľa (1. Tes 5:16–18).             

Každým nádychom a výdychom

Nie je pre mňa ľahké radovať sa v skúškach. Musím sa zámerne sústrediť na to, čo Boh robí uprostred nich. Musím si pripomínať, že aj keď sa moje skúšky zdajú ťažké a nekonečné, sú ľahké a trvajú krátko v porovnaní s večnosťou. A že mi chystajú hojnosť slávy, ktorá sa nedá k ničomu prirovnať (2. K 4:17).

Keď mám pocit, že sú moje zápasy neúnavné, nútia ma dôverovať Bohu zo dňa na deň, z okamihu na okamih, každým nádychom a výdychom. Bolesť, či už fyzická, duševná, alebo duchovná, vie, ako upútať moju pozornosť. Môžem túto pozornosť zamerať buď na seba a klesnúť do zúfalstva, alebo môžem svoje myšlienky nasmerovať na Ježiša a prosiť ho o milosť.

Onen dialóg s Bohom z okamihu na okamih ma mení. Vidím jeho dostatočnosť a jeho slávu tak, ako by som inak nevidela (2. K 3:18). Utrpenie ma jedinečným spôsobom stavia do Božej prítomnosti, kde uzriem Jeho slávu, pretože na neho ustavične volám.        

Sužovaní, nie zdrvení

Ako dopadol môj deň? Úprimne povedané, bol ťažký. Môj manžel Joel mi pomohol s obliekaním. Mala som dosť energie na to, aby som sa odviezla vo svojej upravenej malej dodávke na masáž, čo som zúfalo potrebovala. Terapeutka čakala pri dverách, aby mi pomohla — niečo, čo nikdy predtým neurobila. Hneď som videla, ako sa o mňa Boh stará.

Po návrate domov Joel zariadil všetko, čo som potrebovala. Ale veci sa nevyvíjali spôsobom, ktorý by som si sama vybrala. Mala som problém so sústredením. Mala som prerušovanú bolesť. Bola som zo svojej slabosti otrávená.

„Niektoré dni urobí omnoho viac, než dokážem prosiť či rozumieť. A po iné dni je mi oporou v búrke.“

Volať k Bohu bolo všetko, čo som dokázala. A urobiť to, čo bolo práve na rade. Jasnejšie som porozumela tomu, čo znamená, keď „zo všetkých strán sme sužovaní, no nie stiesnení; sme bezradní, no nie zúfalí; … sme zmietaní, no nehynieme“ (2. K 4:8–9). Aj keď bol deň ťažký, Boh sa postaral o to, aby ma nerozdrvil.  

Iba dnes

Moja bolesť a sila ma dennodenne opúšťajú a vracajú sa, takže častokrát neviem čo čakať, kým nevstanem z postele. Táto realita platí aj o mojej duševnej bolesti. Ale aj keď deň prinesie utrpenie, teší ma, keď viem, že Boh ma nevyzýva žiť s touto bolesťou a slabosťou po zvyšok môjho života. Vyzýva ma len k tomu, aby som s tým žila dnes. Niektoré dni urobí omnoho viac, než dokážem prosiť či rozumieť (Ef 3:20). A po iné dni je mi oporou v búrke.

Ale každý deň zabezpečí, aby som mala všetko, čo potrebujem.   

Vaneetha Rendall Risner © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Odľahči moje bremeno

Keď som na internete hľadala zdroj pre svoj citát z nástenky, nenašla som žiadnu definitívnu zmienku, ale našla som veľa ľudí, ktorí tvrdili, že je lepšie neprosiť Boha, aby nám odľahčil bremeno. Namiesto toho hovorili, že by sme ho mali požiadať, aby nám posilnil chrbát. To bol zaujímavý zvrat môjho pôvodného citátu a spočiatku sa zdalo, že je to zbožnejšia prosba. Rozmýšľala som, či by toto mala byť moja modlitba.

Keď som však nad týmto odporúčaním uvažovala, zdalo sa mi nerealistické a príliš duchovné; v Biblii sa často nestretávame s tým, že by ľudia prosili o silu namiesto vyslobodenia. Jób prosil o pomoc (Job 20:20–21). Jeremiáš volal o pomoc (Jer 14:19–22). Dávid prosil o záchranu (Ž 69:1–3). Pavol vytrvalo prosil o odstránenie svojho ostňa (2. K 12:8–9). A sám Ježiš prosil Otca, aby ho minul tento kalich (Mt 26:39). Boh vie, že sme prach, a stvoril nás, aby sme sa na neho obracali vo všetkom. Nemali by sme teda považovať za menej duchovné, keď prosíme Boha, aby odľahčil naše bremeno. Takáto modlitba ukazuje, že Bohu zverujeme svoje hlboké túžby, a nie náboženské slová so vzdialeným srdcom. Boh vie, aké veľké je naše utrpenie.

Boh nás chce zbaviť našich bremien a žiada, aby sme mu ich odovzdali. Máme na neho hodiť všetky svoje bremená a starosti, lebo On sa o nás stará (1. Pt 5:7). Môžeme k nemu prísť, keď sme unavení, a On vezme na seba naše ťažké bremená (Mt 11:28–30). Boh povedal Izraelitom: „Vyslobodil som mu plecia spod bremena a jeho ruky zbavili sa koša. Volal si v súžení a vytrhol som ťa“ (Ž 81:7–8).

„Aj keď sa trápime, môžeme si byť istí, že ak Boh našu žiadosť zamietne, chce nám dať niečo lepšie.“

Hoci Boh presne vie, čo potrebujeme, hovorí nám, aby sme mu predložili svoje žiadosti. Ježiš nás vyzýva, aby sme prosili, hľadali a klopali. Aby sme prosili a neprestávali. Aby sme išli k nášmu nebeskému Otcovi tak, ako deti chodia k svojim pozemským otcom a prosili ho o to, čo chceme (Mt 7:7–11). V celom evanjeliu ľudia padali Ježišovi k nohám a prosili ho o milosť. Ešte predtým, ako prišli, Ježiš vedel, čo potrebujú, a predsa sa pýtal, čo chcú (Mk 10:51). Aj my môžeme konkrétne prosiť o to, čo chceme, s vedomím, že Boh naše modlitby nielen počuje, ale aj podľa nich koná. Neponúkame len neuvážené slová pre prípad, že možno pomôžu.

Modlitba „odľahči moje bremeno“ teda nie je povrchná, ale úprimná túžba, aby Boh zmenil našu situáciu. Prinášame mu svoju potrebu, ktorá je všetkým, čo môžeme ponúknuť. On urobí zvyšok. A keď prosíme o oslobodenie a On ho prináša, prinášame Bohu slávu, ako sám vyhlasuje: „Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa, a ty ma budeš oslavovať!“ (Ž 50:15)

Posilni môj chrbát

Niekedy však vyslobodenie neexistuje a Boh hovorí nie. Nevylieči nášho milovaného, neobnoví náš vzťah, ani nás neuchráni pred neznesiteľnou bolesťou. Musíme prejsť skúškou, smútiť nad stratou a znášať trpké následky. Ale aj v našej úzkosti si môžeme byť istí, že ak Boh našu žiadosť zamietne, má v úmysle dať nám niečo lepšie. Boh od svojho ľudu nikdy nežiada nič, čo by nebolo pre naše dobro, a uisťuje nás, že každý zármutok vyústi do nášho budúceho zisku. Nič z toho, čo sme stratili, alebo čo nemáme, by pre nás nakoniec nemohlo byť požehnaním.

Táto skúška, ktorú prežívame, musí mať pre nás veľké požehnanie. Spomedzi mnohých požehnaní, ktoré nám Boh ponúka, je najkrajšie to, že nás udržiava v blízkosti Ježiša. Na tento účel nám Boh poskytne silu, ktorú potrebujeme v každej skúške: silu do boja (Ž 18:39), silu, keď sa bojíme (Iz 41:10), silu, keď sme vyčerpaní (Iz 40:29–30) a silu byť spokojní bez ohľadu na výsledok (F 4:13).

Posilnenie chrbta však neznamená, že budeme fyzicky silnejší, alebo že budeme schopní sami, bez Božej pomoci, zvládnuť ďalšiu skúšku. Sila, ktorú nám poskytuje Boh, nás nerobí sebestačnými, ale skôr nám umožňuje vidieť, ako veľmi potrebujeme Boha. Keď Boh posilňuje náš chrbát, vieme, ako a kde získať pomoc. Naša pomoc prichádza od Pána, Stvoriteľa neba i zeme (Ž 121:2). Na rozdiel od fyzických svalov môžeme silu, ktorú dostávame, prirovnať k svalovej pamäti, ktorá nám pripomína, aby sme volali k nášmu Bohu. Hľadáme Pána a jeho silu, namiesto toho, aby sme sa spoliehali na svoju vlastnú (Ž 105:4).

Silní v slabosti

Apoštol Pavol spomína na niekoľko skúšok, v ktorých prosil Boha o pomoc. Utrpenie v Ázii na Pavla a jeho spoločníkov uvalilo také ohromujúce bremeno, že si mysleli, že zomrú. Ale namiesto toho, aby ich táto skúška zničila, naučila ich nespoliehať sa na seba a svoju silu, ale na Boha, ktorý kriesi mŕtvych (2. K 1:8–9).

Pavol zápasil s ostňom v tele a prosil Boha, aby ho odstránil. Namiesto toho, aby ho odstránil, Boh mu odpovedal: „Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva“ (2. K 12:9). Keď Pavol videl, že Božia moc sa v jeho slabosti zintenzívňuje, vyhlásil: „lebo práve keď som slabý, som mocný“ (2. K 12:10).

Podobne ako Pavol sa učíme, že milosť znášať naše trápenia môže byť väčším darom ako odstránenie našich trápení. Keď sme videli a zažili nesmiernu Božiu moc v utrpení, vieme, že Boh nám neochvejne poskytne všetko, čo potrebujeme, bez ohľadu na to, čo sa stane. S touto istotou môžeme nájsť radosť buď v mimoriadnom vyslobodení z našich skúšok, alebo vo väčšej závislosti od Boha prostredníctvom nich.

Boh nás povzbudzuje, aby sme k nemu volali a prosili ho o všetko, čo potrebujeme; chce, aby sme k nemu prinášali svoje problémy. Možno nám odľahčí bremeno a zázračne nás vyslobodí, prinesie dlho vytúženú záchranu a úľavu. Alebo nás môže posilniť v boji a ponúknuť svoju podporujúcu milosť, milosť, ktorá nás priťahuje späť k nemu. Obe odpovede nás obracajú k Bohu a prehlbujú našu vieru, učia nás dôverovať mu v utrpení a oslavovať ho cez všetko, čo príde.

Vaneetha Rendall Risner © Desiring God. Website: desiringGod.org
Pôvodný článok nájdete na: www.desiringgod.org

Táto otázka ma prenasledovala celé roky. Rozmýšľala som, či majú nejaký zmysel dni, mesiace a dokonca desaťročia bolesti, ktorej nikto nie je svedkom. Moje utrpenie nebolo úhľadné a prehľadné, s určitým začiatkom, krátkym trvaním a jasným cieľom. Vlieklo sa, až som bola v pokušení vzdať sa nádeje a hnevať sa na moje okolnosti. Kládla som si otázku, či moja vernosť má zmysel. Predpokladala som, že moja súkromná reakcia na utrpenie je v konečnom dôsledku nepodstatná.

Nič nemohlo byť ďalej od pravdy.

„Naše utrpenie v skutočnosti nikdy nie je súkromné, pretože všetko, čo robíme a hovoríme, sleduje neviditeľný svet.“

Odvtedy som sa naučila, že naše súkromné utrpenie nie je bezvýznamné, ale má obrovský význam s ďalekosiahlymi a večnými dôsledkami. Naše utrpenie v skutočnosti nikdy nie je súkromné, pretože všetko, čo robíme a hovoríme, sleduje neviditeľný svet, svet anjelov a démonov, mocností a kniežatstiev, veľkého oblaku svedkov a nášho samotného trojjediného Boha. Aj keď to pre niekoho môže znieť znepokojujúco, vedomie, že sme obklopení všetkými týmito neviditeľnými divákmi, ma inšpirovalo k tomu, aby som sa cez vlastnú bolesť pretláčala ďalej.

(Neviditeľný) svet, ktorý sa pozerá

Možno mám pocit, že nikto nevidí alebo nevie, čím prechádzam, ale v skutočnosti sme všetci na obrovskom bojisku, kde anjeli a démoni naťahujú krky, aby zistili, čo sa cez nás môžu dozvedieť o Bohu. Sledujú, ako nám Boh pomáha, ako jeho prítomnosť rozptyľuje náš strach a ako inšpiruje naše uctievanie. Naše životy sú vystavené na obdiv. Toto nie je sci-fi fantázia ani nejaký upokojujúci mýtus, ktorý má zmierniť našu bolesť a osamelosť. Nie, ohromujúca pravda o tom, že sme neustále pozorovaní, je pevne zakotvená v Písme.

Vieme, že sme obklopení veľkým oblakom svedkov (Žid 12:1), ktorý zahŕňa „strážcov,“ nebeské bytosti, ktoré vidia, čo sa deje na zemi (Dan 4:13, 17). Satan nás tiež pozoruje, obviňuje nás pred Bohom (Zach 3:1; Zjav 12:10), ako to urobil s Jóbom (Job 1:6–12), zatiaľ čo jeho padlí anjeli, „zlí duchovia v nebesiach,“ uskutočňujú jeho plány (Ef 6:12). Satan chce, aby sme pochybovali o Božej dobrote a verili, že Božia hodnota je spojená s materiálnymi požehnaniami, ktoré dáva. Keď teda uprostred skúšky dobrorečíme Bohu, ukazujeme satanovi a jeho démonom veľkosť a hodnotu Boha, ktorého odmietli.

Mnohé nebeské bytosti sú anjeli, ktorí nás pozorne sledujú a Boh ich posiela ako odpoveď na naše modlitby (Dan 9:21–23), často nás obklopujú ochranou, ktorú nevidíme (2. Kr 6:17; Ž 34:7). Tešia sa, keď hriešnici činia pokánie (L 15:10) a pozorne nazerajú do našich životov, aby pochopili Božie tajomstvá (1. Pt 1:12).

Prvýkrát som počula o pozornosti neviditeľného sveta od Johna Pipera, keď rozoberal knihu Jób a zdôraznil, ako Jóbova verná odpoveď ukázala hodnotu Boha pre nebeské sféry. Videla som, že záleží na mojej reakcii na utrpenie — nielen kvôli mne, nielen pre mňa, ale aj preto, že pozorujúci svet (svet, ktorý nevidím ani nepočujem) čaká, ako budem reagovať na skúšky. Môj život je na Božiu slávu, a keď nájdem uspokojenie v Bohu, a nie v jeho daroch, upozorňujem na Božiu hodnotu obrovské, neviditeľné publikum. A tento reflektor svieti ešte jasnejšie, keď som zmietaná bolesťou alebo príliš vyčerpaná, aby som sa pohla, alebo sa cítim obklopená umŕtvujúcou otupenosťou, a napriek tomu sa rozhodnem chváliť Boha.

Zjavovanie múdrosti nebesiam

List Efezským 3:10 túto pravdu nádherne podčiarkuje. Pavlovi bola daná Božia milosť, aby hlásal Kristove bohatstvo a tajomstvo evanjelia, „aby tak teraz kniežatstvám a mocnostiam v nebesiach oznámená bola cirkvou rozmanitá múdrosť Božia.“ To znamená, že skrze cirkev, skrze teba a mňa, sa nebeským sféram zjavuje Božia múdrosť. Anjeli a démoni sa učia o Bohu tým, že sledujú, ako reagujeme na utrpenie.

Charles Spurgeon nám podáva vzrušujúci obraz toho, ako sa anjeli učia prostredníctvom nás:

Tak ako nám každý deň prináša každodenný chlieb, tak každý deň prináša do neba každodennú tému zázrakov a anjeli získavajú nové poznatky zo stále nových skúseností Božieho ľudu. Dnes sa skláňajú z nebeských hradieb, aby sa pozreli na vás, vy skúšaní veriaci; pozerajú do vašej pece ako babylonský kráľ a uvidia s vami štvrtého človeka podobného Synovi Božiemu. Sledujú vás, synovia Izraela na púšti; vidia miesta vášho tábora a krajinu, do ktorej sa ponáhľate; a keď označia ohnivý oblačný stĺp, ktorý vás vedie, a anjela Božieho domu, ktorý vedie voz, objavujú na každom kroku cesty úžasnú Božiu múdrosť. (Another and a Nobler Exhibition)

Keď nás neviditeľný svet pozoruje, vidí, že nás podopiera Božia milosť, jeho moc nás vyslobodzuje a jeho útecha nás povzbudzuje. Vidia, ako dobrorečíme Bohu v chorobe i v zdraví, a sú svedkami Božej mnohorakej múdrosti, keď všetko v našom živote používa na dobro. So všetkými týmito pozorovateľmi má naša vernosť vesmírny dosah. Otriasame vesmírom tým, že sa rozhodneme žehnať Bohu uprostred skúšky, čím ukazujeme, že Boh je naozaj naším pokladom, a to aj teraz, a že je hodný uctievania.

Nikdy netrpíme sami

Joni Eareckson Tada ukazuje túto skutočnosť lepšie ako ktokoľvek iný, koho poznám. Raz mi v jednom rozhovore povedala: „Keď ma v noci trápi bolesť, myslím na List Efezským 3:10 a uvedomujem si, že sa na mňa pozerá veľa ľudí. Pozorujú ma. Chcem, aby môj život bol tabuľou, na ktorú Boh kreslí o sebe tieto neuveriteľné lekcie. Nechcem urobiť nič, čo by Boha očiernilo alebo ho urobilo nedôveryhodným.“

Na konferencii True Woman v roku 2010 túto myšlienku zopakovala a povedala: „Ani neviem, koľkokrát som sa dokázala presadiť, pretože som vedela, že môj život je vystavený na obdiv. Netrpíme pre nič za nič a nikdy netrpíme sami… Moja reakcia na ťažkosti nikdy nie je izolovaná. Nie je pravda, že to nikoho nezaujíma a ani, že si to nikto nevšíma. V stávke je veľa a v hre je aj Božia povesť. Všetko je to na Božiu slávu.“

Ako nám Joni pripomína, každý deň sa môžeme rozhodnúť ukázať Kristovu nesmiernu hodnotu neviditeľnému svetu. Môžeme oslavovať Boha, keď sme nespravodlivo obvinení, a rozhodnúť sa reagovať s milosťou. Keď sa bojíme o milovanú osobu a rozhodneme sa nebáť. Keď nás sužuje fyzická alebo emocionálna bolesť a rozhodneme sa chváliť Boha cez slzy. Na všetkých týchto rozhodnutiach záleží, pretože nebeský zástup sa pozerá.

Na vašom utrpení naozaj záleží

Hoci máme tú česť ohlasovať vesmíru veľkosť nášho Boha, niekedy sa cítime príliš zlomení alebo slabí, aby sme sa o to zaujímali. Utrpenie nás vyčerpáva a my potrebujeme útechu Kristovej lásky, keď vieme, že si naše meno vyryl do dlaní svojich rúk, zjazvených klincami (Iz 49:16). Láskavo na nás dozerá.

„Anjeli a démoni sa učia o Bohu tým, že sledujú, ako reagujeme na utrpenie.“

Ježiš vie, kedy sedíme a kedy vstávame, pozná každú našu myšlienku a každé slovo ešte skôr, ako ho vyslovíme (Ž 139:1–4). Vidí naše tiché utrpenie, približuje sa nám v ňom a stále sa za nás prihovára (R 8:34). Modlí sa za nás, aby sme vytrvali v bolesti, a stará sa o to, aby naša viera nesklamala. Je stále s nami (Mt 28:20), a keď budeme verní až do smrti, môžeme vidieť Ježiša, ako stojí v nebi a víta nás (Sk 7:55).

V nebi dostaneme odmenu za svoju vernosť. Odmenu spojenú s tým, čo sme vytrpeli, pretože sme si istí, že naše utrpenie na zemi niečo prináša a pripravuje nám nepredstaviteľnú váhu slávy, ktorú jedného dňa zažijeme (2. K 4:17).

Neverte teda lži, že na vašom utrpení nezáleží, že sa nikto nepozerá a že vaša vernosť nemá zmysel. Aj keď sa môže zdať, že trpíte sami v tmavej miestnosti, v skutočnosti ste na obrovskom javisku s nespočetným množstvom očitých svedkov. A v stávke je viac, než si myslíte. Tak sa do toho pustite. Bojujte s radosťou. Zostaňte verní. Naše životy sú vystavené na obdiv.

Vaneetha Rendall Risner © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Moja dcéra ma prosila, aby som sa prihlásila ako dobrovoľníčka na deň hier pre jej triedu v materskej škole. Ako som mohla odmietnuť takú úprimnú žiadosť? Ale keďže som sa bez pomoci nedokázala vonku pohybovať, musela som opäť odmietnuť. Keď som jej vysvetlila prečo, chápavo pokývala hlavou — bola zvyknutá na sklamanie. Nevedela, ako veľmi som chcela ísť, ako som túžila stráviť s ňou čas v škole, ani to, aká vinná som sa cítila, že o to prichádza.

Predtým, ako som mala deti, malo moje postihnutie vplyv predovšetkým na mňa. Mohla som si vybrať, čo chcem robiť, a naučila som sa chcieť len tie činnosti, ktoré boli pre mňa fyzicky možné. Po narodení detí som však čelila náročnejším povinnostiam a požiadavkám, neustálym pripomienkam toho, čo nemôžem robiť. Cítila som sa vinná a zodpovedná za to, čo mojim dievčatám pre moje obmedzenia chýbalo.

V priebehu rokov som sa stretla s ďalšími rodičmi, ktorí sa tiež cítia nedostatočne — finančné obmedzenia, nedostatočné vzdelanie, obmedzené zdroje, jedno dieťa, ktoré všetko pohlcuje, ich vlastné emocionálne zápasy, rodinná dysfunkcia alebo celá plejáda iných problémov. Podobne ako ja, aj oni boli presvedčení, že ich neschopnosť znevýhodňuje ich deti.

„Boh nás vo svojej nekonečnej múdrosti vybral za rodičov našich detí.“

Boh si nás však vo svojej nekonečnej múdrosti vybral za rodičov našich detí.

Byť závislým môže byť silou

Vo svojej krehkosti sa viac spolieham na Boha. Potrebujem jeho moc a múdrosť, pretože sama v sebe nemám moc a múdrosť. A zistila som, že keďže „Božie bláznovstvo je múdrejšie ako ľudia a Božia slabosť silnejšia ako ľudia“ (1. K 1:25), mám k dispozícii nepredstaviteľné zdroje.

Keď prosím o múdrosť, Boh mi ju štedro dáva. Keď čakám na Pána, obnovuje moju silu. Keď som unavená a ustarostená, dáva mi odpočinok. Keď sa obrátim k Bohu, dáva mi všetko, čo potrebujem.

Moje obmedzenia a to, že som na niekom závislá, sa stali mojou najväčšou silou, pretože ma nútia modliť sa skôr, ako odpoviem alebo konám. Keď som mohla urobiť to, o čo ma prosili moje deti, nehľadala som Božiu múdrosť ani pomoc. Jednoducho som zareagovala. Nezvažovala som alternatívy ani možné úskalia. Predpokladala som, že to mám pod kontrolou.

Izraelitov raz oklamali ich susedia z Gibeónu, ktorí tvrdili, že prišli z ďalekej krajiny a ako dôkaz predložili roztrhané vrecia, vyschnuté zásoby a obnosené oblečenie. Izraeliti „sa ale Hospodina nepýtali“ (Joz 9:14), pretože sa im zdalo jasné, čo majú robiť. A ja sa môžem stotožniť s ich konaním, pretože sa spätne pozerám na impulzívne rozhodnutia, ktoré som urobila bez toho, aby som o nich dlho premýšľala. Rozhodnutia, ktoré som neskôr často ľutovala. Ale keď ma moje deti žiadali o veci, ktoré boli nad moje schopnosti, musela som prosiť Boha o múdrosť a pomoc. Tak, ako to urobil Jóšáfát, keď povedal Hospodinovi: „Veď nemáme dosť síl proti tomuto veľkému davu, ktorý tiahne proti nám, a sami nevieme, čo máme robiť; len na Teba hľadia naše oči“ (2. Kron 20:12).

Moja slabosť zo mňa urobila lepšiu mamu

Vo svojej slabosti som prosila Boha o konkrétnu, hmatateľnú pomoc a videla som konkrétne odpovede na moje modlitby. Čím viac som prosila, tým viac Boh odpovedal. Čím viac som toho potrebovala, tým viac mi toho Boh poskytol. Čím viac som hľadala Boha, tým ľahšie som ho nachádzala. Ak by som nepotrebovala pomoc, prišla by som o nespočetné požehnania.

Môj telesný stav zahŕňa stupňujúcu sa bolesť a slabosť, preto som sa denne plazila k Ježišovi unavená a zlomená, a on mi dal odpočinok. Musela som sa vzdať svojej túžby robiť veci dokonale, plniť potreby všetkých ostatných a pracovať až do vyčerpania. Kedysi som bola Martou, rozorvanou množstvom slúženia, ale moje postihnutie ma prinútilo vžiť sa do úlohy Márie (L 10:38–42). Ale až vtedy som objavila vzácnosť sedenia pri Ježišových nohách, keď som mu zverila všetko, čo som vnímala ako nedokončené.

Boh použil moju slabosť, aby ma urobil lepšou matkou, a aby v mojich deťoch vytvoril hlbší charakter.

Keď som musela čeliť niečomu, čo som nedokázala urobiť, niekedy som sa pýtala, či by mojim dcéram nebolo lepšie v inej rodine. Boh ma však ubezpečil, že si ma vybral, aby som sa venovala ich jedinečným silným stránkam a zápasom. Kristus nám dáva všetko potrebné a posilňuje nás pre všetko, čo naše deti potrebujú (F 4:13, 19), takže sa nemusíme cítiť nedostatočne.

Čo Boh urobil skrze moju slabosť

Kým som sa zaoberala tým, čo nemôžem urobiť pre svoje deti, takmer som premeškala to, čo v nich Boh konal kvôli mojej slabosti. Teraz vidím, že obe sú tvorivé riešiteľky problémov. Vždy tu sú pre ľudí a dodržujú svoje záväzky.

Sú tiež súcitné a starostlivé, všímajú si, čo ľudia potrebujú, a starajú sa o ľudí s rozdielnymi schopnosťami. Ani ako malé deti sa nikdy nepozerali na cudzích ľudí a nepýtali sa ich: „Čo je to s tebou?“ Keď raz učiteľke mojej staršej dcéry v prvej triede spadli na hodine papiere, Katie okamžite vyskočila zo svojho miesta na druhej strane miestnosti, aby ich zodvihla. Nikto z ostatných žiakov sa ani nepokúsil vstať. Keď mi učiteľka tento príbeh vyrozprávala, uvedomila som si, že Boh formuje moje dcéry prostredníctvom môjho postihnutia spôsobom, ktorý som si ani nevšimla.

Moja mladšia dcéra zažila požehnanie volania k Bohu v jeden daždivý večer, keď som ju viezla na basketbalový zápas do susedného mesta. V dopravnej zápche, kde sme neustále brzdili a znova sa pohýnali dopredu, mi začala odchádzať noha. Po lícach sa mi kotúľali slzy — opäť som sa cítila neschopná, vystrašená a zlomená.

„Naša slabosť by mohla byť základom viery našich detí. Naučia sa spoliehať na Boha vo veciach, ktoré my nedokážeme urobiť.“

Keď si Kristi uvedomila, čo sa deje, okamžite nahlas povedala: „Bože, prosím ťa, daj, aby sa mamina noha cítila silnejšie a aby sa uvoľnila cesta.“ Celú cestu sme sa striedali v modlitbe. V priebehu niekoľkých minút sme prestali vidieť červené brzdové svetlá a kŕče v nohe sa zmiernili práve vtedy, keď sme sa dostali na zápas. Cestou domov hovorila o tom, ako Boh odpovedal na naše modlitby.

Naše praskliny im pomáhajú vidieť

Naše slabosti môžu byť základom viery našich detí. Naučia sa spoliehať na Boha vo veciach, ktoré my nedokážeme. Pozorujú nás, ako sa modlíme. Vidia naše obmedzenia. A dostanú miesto v prvej rade, aby videli, ako sa Boh postará. Keď zblízka pozorujú naše slabé a nedokonalé hlinené nádoby, vidia prevyšujúcu moc, ktorá patrí Bohu, a nie nám (2. K 4:7). Naše praskliny im tak pomáhajú vidieť.

Rodičovstvo v slabosti môže priniesť Bohu slávu. Keď sa spoliehame na Boha a jeho milosť, On žiari v našich životoch. Božia milosť nám stačí a jeho moc je dokonalá v slabosti (2. K 12:9). Čo viac si môžeme priať?

Vaneetha Rendall Risner © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Dostanem sa dovnútra a padnem frustrovane na stoličku. Hlboko si vzdychnem. Poslednú dobu sú straty bežné a takmer si nepamätám, aké to bolo robiť niečo bez námahy. Aké to bolo predtým, ako mi diagnostikovali obrnu. Maľovanie do noci, varenie úžasných jedál, ktoré všetci milovali, prechádzky a užívanie si prírody s kamarátmi. Nič z toho už nie je súčasťou môjho života.

Sú dni, keď ma tie veci netrápia, ale sú aj také dni, akým je dnešok — keď je jednoduchšie lipnúť na tom, čo už nemám. Zoznam vecí, ktoré nemôžem robiť, rastie, a ja rozmýšľam, ako si mám zvyknúť na život plný strát. Viem, že niektorým sa to darí, občas s neskutočnou plynulosťou. Chcela by som byť jedným z tých ľudí, ktorí prijímajú veci ľahko. Chcela by som byť jedným z tých ľudí, ktorí nikdy nevyzerajú, že pochybujú o tom, prečo niečo dostanú, alebo prečo je niečo od nich odobrané. Chcela by som byť vďačná za to, čo mám.

Ako som tak smútila nad životom, ktorý som kedysi mala, tak som v tichosti prosila: „Pane, ukáž mi, čo mám s týmto robiť. Nechcem, aby ma frustrácia premohla. Chcem pokoj.“ Ihneď mi napadli známe slová „v prijatí sa nachádza pokoj.“

Ako sa vzdať pokoja

Tieto slová sú z básne In Acceptance Lieth Peace (V prijatí sa nachádza pokoj) od Amy Carmichaelovej. Amy túto báseň napísala potom, ako vďaka zlomenej nohe ostala pripútaná k posteli vo veľkých bolestiach do konca života. V tejto básni detailne opísala spôsoby, akými sa mnohokrát zbytočne pokúšame prekonať straty.

Prvým spôsobom je vyhýbať sa veciam, ktoré nám pripomínajú minulosť, pokus zabudnúť na bolesť a posunúť sa ďalej. Druhým je byť zaneprázdnený, aby sme nemali čas rozmýšľať. Tretím je popierať, že sa niekedy niečo stalo. Tváriť sa, že žiadna bolesť nebola. Štvrtým je odsúdiť samého seba k životu neprestajného trápenia. Ktorá z tých štyroch možností ti príde najviac povedomá? Piatou je prijať nový spôsob života s poznaním, že nás ním Boh prevedie.

Prvé štyri síce znejú depresívne, ale priznám sa, že som ich skúsila všetky. Aj keď sľubovali úľavu od bolesti, nechali ma otupenou a hľadajúcou nádej uzdravenia a radosti. Zo života sa stal jednoducho pokus o prežitie. Prechádzala som zo dňa na deň s nádejou, že tá tupá bolesť prejde.

Nevyhnutné ťažkosti

S prijatím je to inak. Prijatie pozastaví zmätok a vedie k pokoju. Takýto pokoj nachádzame jedine v Kristovi, keď sa poddáme Jeho vôli a dôverujeme, že každá skúsenosť je súčasťou Jeho plánu. Toho, kto je pevnej mysle, zachováva v dokonalom pokoji, lebo v Neho dúfa. (Iz 26:3)

Elisabeth Elliotová by súhlasila. V 1956, krátko potom, ako bol zavraždený jej muž, v liste rodičom napísala:

„Viem, že ste všetci zvedaví na to, ako sa mám. Môžem len povedať, že mám, doslova, pokoj, ktorému sa nedá porozumieť. Hospodin je moja sila a moja pieseň. (Iz 12:2) Verím, že som porozumela tomu, o čom Amy Carmichaelová rozpráva vo svojej básni In Acceptance Lieth Peace (V prijatí sa nachádza pokoj). Má pravdu. S vďakou prímam túto skúsenosť od Boha.“

Prijatie všetkého, aj smrti manžela, od Boha s vďakou nedáva zmysel, ak nemáme Krista. Elliotová pocítila Boží pokoj v tragédií vďaka jej viere vo zvrchovaného Boha. Takmer päťdesiat rokov nato, napísala:

„Ťažkosti, ktoré som zažila, boli súčasťou Božieho plánu. Nič Ho neprekvapuje. Nič nie je zbytočné. Chce, aby som sa stávala viac svätou a preto sú ťažkosti nevyhnutné, pokiaľ žijem v tomto namáhavom starom svete. Ja to len musím prijať.“ (z knihy Be Still My Soul — Buď pokojná, duša moja, str. 32)

Ja to len musím prijať. Znie to jednoducho. V mnohých zmysloch to aj je jednoduché. Lenže toto prijatie neznamená sa fatalisticky vzdať. Typ prijatia, ktorý vedie k pokoju, vyžaduje vieru a dôveru v Boha. Vyžaduje to pohľad na život očami viery vo všemocného, neskutočne milujúceho a nepochopiteľne múdreho Boha, ktorý zostrojuje každý detail môjho života.

Náš mocný, milujúci a múdry Boh nerobí chyby. Takže ak dopustil niečo v mojom živote, je to koniec koncov pre mňa to najlepšie. Zväčší to moju radosť a zosilní moju vieru. Jedného dňa v Nebi pochopím, ako všetko, čo Boh priviedol do môjho života, bol skutok lásky.

Denné straty

Aj keď som presvedčená o Božej láske a o zmysle mojej bolesti, stále si tieto pravdy musím pripomínať. Denne, bez omilostenia bojujem so stratami, s bolesťou, s pochybnosťami a frustráciou, ktorú neprestajne prinášajú.

Na začiatku hocijakej skúšky sa často cítim vznášaná Božím Duchom. Som schopná statočne čeliť každej ťažkosti. No po chvíli sa cítim unavene a netrpezlivo. Zabúdam, že Pán je so mnou, kým trpím a že všetkým prejde so mnou. Musím sa úmyselne obrátiť na Boha a prosiť Ho, aby mi pomohol prijať situáciu, v ktorej som, poznať Jeho prítomnosť v nej a mať silu ju zniesť. V podstate, aby som mu verila.

Jedine vtedy nájdem skutočný pokoj. „Pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude chrániť vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“ (F 4:7) Pokoj, ktorý ma chráni od strachu (J 14:27). Pokoj, ktorý premohol svet (J 16:33). To je pokoj, ktorý pretrvá.

V každej okolnosti

Rovnako ako iní som už niekedy unavená z tejto pandémie. Rozmýšľam, ako dlho to ešte bude trvať. Úzkostlivo čakám na to, aby to všetko skončilo a aby sa ten obkolesujúci mrak zdvihol, nech sa život vráti späť do normálnosti. Musím si večne pripomínať, aká je krása a pokoj v radostnom prijatí. Tieto podmienky nie sú náhodné ani mimo Božej kontroly, ale sú súčasťou plánu milujúceho Spasiteľa. Je so mnou v každej okolnosti a používa tie okolnosti na to, aby ma menil a aby som sa podobala viac na Krista.

S manželom sme sa šli na terasu rozprávať a pozorovať západ slnka. Ako som tak opäť prechádzala tými dverami, premohol ma pocit vďačnosti. Obzerala som sa dookola a prosila som Boha, aby mi dal poznať ozajstnú vieru. Spomenula som si na všetko, čo Boh spravil skrze moju bolesť. Aj keď mi možno vždycky bude chýbať to, o čo som prišla, netúžim po návrate do starého života. Boh je v mojom prítomnom živote a jedine tu v týchto podmienkach sa s Ním viem stretnúť.

Prímam život, ktorý mi Boh dal, so skutočným poznaním, že v prijatí sa nachádza pokoj. V tomto radostnom prijatí nachádzam samotného Spasiteľa, ktorý raz zmení moje trvajúce trápenie na večnú radosť.

VANEETHA RENDALL RISNER © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Utrpenie nám však ako kresťanom prináša mimoriadnu príležitosť šíriť našu vieru. Ľudia chcú vedieť, prečo sme iní. Prečo nie sme zatrpknutí. Prečo nás plamene súženia nezničili. Najmä ak sa zdá, že to teplo je neznesiteľné.

Kresťania ako Elisabeth Elliotová, Joni Eareckson Tada a Gerald Sittser ohromili svet a prehlasovali Božiu zvrchovanosť aj v najhorúcejších ohňoch. Elliotová pochovala dvoch manželov: jeden bol zavraždený na poli misie a druhý zomrel na rakovinu po štyroch rokoch manželstva. Tada zostala paralyzovaná po tom, čo sa zranila pri potápaní, dvakrát porazila rakovinu a žije s neprestajnou a neznesiteľnou bolesťou. Sittser prišiel naraz o matku, manželku a dcéru pri jednej tragickej autonehode.

Títo svätci, ktorí aj napriek neuveriteľnej strate zvestovali Božiu dobrotu, milosť a lásku, inšpirovali mnohých, aby dôverovali Kristovi v ich vlastnej bolesti.

Čo svet nemôže ignorovať

John Newton (1725 — 1807) rád prirovnával verných trpiacich kresťanov k horiacemu kru, ktorý videl Mojžiš v Knihe Exodus. Tony Reinke zhrnul Newtonov pohľad na utrpenie a píše:

„Niektorí kresťania sú povolaní znášať neprimerané množstvo utrpenia a cirkev ich vníma ako horiace kríky, ktoré nás nútia pýtať sa spolu s Mojžišom: ,Prečo tento ker nezhorel?‘ Sila a odolnosť týchto kresťanov je zázrakom Božej milosti. Boh, ktorý posilňuje neustále trpiacich kresťanov, je ten istý Boh — s rovnakou milosťou —, ktorý posilňuje aj mňa v mojom súžení. Žasneme nad neprestajnou Božou milosťou a naša dôvera v Neho rastie.“ (Newton on the Christian Life, str. 191)

Svet, ktorý sa snaží utrpeniu vyhýbať, sa pri pohľade na trpiacich a umierajúcich kresťanov mení. To, že kresťania žijúci v blahobyte sú šťastní, nie je neobvyklé. To je samozrejmé. A aj očakávané. Radosť v utrpení je však nadprirodzená. A svet si to všimol. Tak ako Mojžiš horiaci ker, pri ktorom zastal, aby videl, prečo ho oheň nezničil (2. M 3:2–3).

V časoch najväčšej neistoty, najhorúcejších ohňoch a najhlbšej bolesti máme najlepšiu príležitosť šíriť evanjelium; ľudia chcú vedieť, odkiaľ pramení naša nádej (1. Pt 3:15). Mám podlomené zdravie a ľudia sa často pýtajú na moju vieru práve vtedy, keď čelím tej najostrejšej bolesti.

A práve v takýchto momentoch môžem vyhlásiť, že táto výnimočná sila pochádza od Boha (2. K 4:7).

Musíme o tom hovoriť

Keď sa rozprávam s niekým, kto prežíva bolesť a utrpenie, chcem citlivo vnímať to, ako sa práve cíti. Možno nie je vhodný čas hovoriť. Ako vidíme v knihe Jóbovej, utrpenie je zväčša záhadou. Najlepšie je preto sadnúť si a počúvať. Poznanie, že milujúcim Boha všetky veci slúžia na dobro, je pre mňa základnou pravdou (R 8:28), ale v takýchto momentoch ju citujem len zriedka. Na pohrebe môjho syna znel tento verš falošne a pohŕdavo, akoby môj smútok nebol skutočný.

Zároveň však, keď sme v našom smútku zažili Božiu dobrotu a útechu, „nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4:20). Učeníci nemohli prestať šíriť evanjelium, aj keď vedeli, že to pre nich môže skončiť väzením alebo dokonca smrťou. Radovali sa, že boli uznaní za hodných znášať potupu za to meno (Sk 5:40–41).

Ak o tom nebudeme hovoriť, ako budú ľudia vedieť, že naša sila a pomoc prichádza od Pána? Potom by mohli pripisovať náš radostný postoj našej vlastnej sile, sile pozitívneho myslenia alebo dokonca neochote čeliť realite. Musíme im povedať, že Kristus je ten, kto nás zmenil, aby vedeli, že aj oni môžu prežívať takúto radosť.

Modlitba v utrpení

V našich životoch máme vždy príležitosť hlásať evanjelium. Tak to videl Pavol. Vo všetkom videl možnosť na šírenie evanjelia.

Priznávam, že keď prežívam ťažké obdobie, šírenie evanjelia nie je to prvé, na čo pomyslím. Moja prvá myšlienka je: „Prosím, nedovoľ, aby sa to stalo.“ A ďalšou je: „Pomôž mi, zachráň ma, vytrhni ma.“ Aj tieto reakcie môžu byť biblické (Ž 22:19–21) a aj uprostred tohto volania môžeme svedčiť ostatným. Paradoxne, čím viac Pavol trpel, tým slobodnejšie sa šírilo evanjelium (2. Tim 2:8–10). Keď bol vo väzení, neprosil o zmiernenie svojho utrpenia ani o prepustenie, ale  o to, aby mal možnosť šíriť evanjelium (Kol 4:3–4).

Pred rokmi mi moja sestra povedala o iránskom pastorovi, ktorý bol uväznený a neskôr zavraždený pre svoju vieru. Keď jeho brat prišiel do Ameriky a počul ako sa ľudia modlia, bol prekvapený a prosil: „Nemodlite sa za to, aby títo kresťania boli prepustení z väzenia — oni by ochotne položili svoje životy za evanjelium. Modlite sa za to, aby sa obrátili ich väznitelia.“

Modlite sa za to, aby sa obrátili ich väznitelia. Takýto postoj chcem mať k vlastnému utrpeniu — všetko čo sa mi stane, chcem vidieť vo svetle evanjelia.

Vzácne a bolestivé príležitosti

Niektorí z nás možno nakoniec položia svoje životy za evanjelium. Iní zas môžu poukazovať na Krista prostredníctvom neopísateľného a mimoriadneho utrpenia. Každý z nás však môže ukázať ostatným Kristovu výnimočnú hodnotu prostredníctvom svojich pozemských skúšok. Ľudia chcú vidieť, ako reagujeme na naše vzdorovité deti, na našu chronickú bolesť, zložitého šéfa, finančné ťažkosti, chorých rodičov a nechcenú samotu. Situácie, ktoré by sme chceli zmeniť, sú práve tie, pri ktorých nás ostatní pozorne sledujú. Každá z nich je preto vzácnou príležitosťou podeliť sa o to, že Kristus je s nami uprostred každého nášho trápenia.

Vaše trápenie nie je zbytočné. Je príliš cenné. Boh si ho používa rôznymi spôsobmi, o ktorých sa nikdy nedozviete, ale jedným z nich je šírenie evanjelia (F 1:12). Povedzte ľuďom o Vašej nádeji, o tom ako ste sa stretli s Bohom a ako viera ovplyvnila Vaše utrpenie. To je to najsilnejšie svedectvo.

Vaneetha Rendall Risner © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Možno by to tam skončilo, ale keď som narazila na slová od A. W. Tozera, o danej situácii som začala rozmýšľať inak:

Keď chápem, že všetko, čo sa so mnou deje, má za cieľ urobiť ma podobnejším Kristovi, hromada obáv sa rozptýli.

Všetko, čo sa so mnou deje, má za cieľ urobiť ma podobnejšou Kristovi. Nič nie je vylúčené. Radosť aj bolesť. Pokoj aj zmätok. Naplnenosť aj prázdnota. Trápenie aj pohoda. Ľudia, ktorí ma majú radi a starajú sa o mňa. Aj ľudia, ktorí ma zraňujú alebo si ma nevšímajú.

Boh riadi každý detail

Áno, uvedomovanie, že Boh používa všetko na to, aby som sa stávala podobnejšou Kristovi, zo mňa robí menej úzkostlivého človeka. Moje zápasy v Kristovi nie sú Božím odsúdením (R 8:1). Boh je vždy za mňa (R 8:32). On všetky moje okolnosti zamýšľa na moje večné dobro (R 8:28). Všetko v mojom živote ma môže nasmerovať na Krista. V skutočnosti by to tak malo byť.

Odrazu som sa prestala trápiť pre poznámku, ktorú urobila moja priateľka, a som rozmýšľala o tom, prečo asi Boh dopustil v mojom živote túto situáciu. Bola to jednoduchá otázka, ale odpovede odhalili viac moje ako jej srdce. Konaním priateľky odhalil Boh v mojom živote jednu vrstvu hriechu, ktorú by som inak prehliadla. Keď som vo svojej reakcii uvidela ten hriech, dokázala som ho Bohu vyznať a kajať sa.

Kedykoľvek sa cítim rozčúlená, otrávená či nahnevaná, asi ma Boh práve pozýva k tomu, aby som skúmala svoje srdce, namiesto toho aby som svoju pozornosť sústredila navonok. Možno je moje podráždenie pozvánkou od Pána, aby som s ním prehĺbila svoj vzťah. Boh možno robí niečo oveľa dôležitejšie a trvalejšie vo mne než s tým, čo sa deje so mnou.  

„Vtedy, keď strácame, čo je nám na zemi najmilšie, si ešte viac ceníme objatie nášho nebeského Otca.“

A pretože Boh riadi všetko, čo sa mi postaví do cesty, žiadna skúsenosť nie je zbytočná. To všetko sa dá použiť, aby ma to obrátilo ku Kristovi, lebo v konečnom dôsledku on pôsobí, aby všetky veci slúžili na dobro. Moje ťažké okolnosti môžu pestovať vzťah závislosti na Kristovi. Učiť ma vrúcnejšie sa modliť. Dať mi príležitosť k službe. Moje úspechy ma môžu viesť k tomu, aby som chválila Boha a ďakovala mu. Vzdala mu slávu. Videla svoj hriech pýchy a vyznala ho. Učila sa pokore tak, že sa nebudem povyšovať ani vtedy, keď budem stredobodom pozornosti. Všetko sa môže stať odrazovým mostíkom pre svätosť.

Požehnaná na konci svojich síl

Byť zranený netaktnosťou priateľa je skúsenosť na hony vzdialená od toho, keď vás zradí manželský partner, alebo vás trápi vysiľujúca choroba, ale pozvánka od Boha je rovnaká. Okúsila som už všetky tri skúšky a môžem dosvedčiť, že Boh si použil každú, aj keď často so slzami v mojich očiach, aby ma k sebe bližšie pritiahol. A keď sa k nemu približujem, a môj Pán ma objíma, stávam sa podobnejšou jeho Synovi.

Výklad blahoslavenstiev Eugena Petersona nádherne vyjadruje túto myšlienku. Matúš 5:3–4 znie v jeho podaní takto: „Si požehnaný, keď si na konci svojich síl. Tam, kde je menej teba, je viac Boha a jeho vlády. Si požehnaný, keď máš pocit, že si prišiel o to, čo ti je najmilšie. Iba vtedy ťa môže objať Ten, ktorý ti je najmilší.“

Požehnaný na konci svojich síl. Požehnaný, keď si prišiel o to, čo je najmilšie. V očiach sveta to znie šialene. Je to pravý opak toho, čo svet definuje ako „požehnanie“. Svet si myslí, že byť požehnaný znamená mať všetko, po čom túžiš, a ešte viac. Že sa plnia tvoje sny. Neznamená to byť na konci svojich síl a neznamená to strácať všetko, čo je milé tvojmu srdcu.

Ale v Božej ekonomike „byť požehnaný“ nadobúda nový význam. Sme požehnaní, keď nemáme žiadne ľudské zdroje. Keď nemáme nič vlastné, čím by sme si pomohli. Žiadneho človeka, o ktorého by sme sa opreli. Keď sa zdá, že nič sa nevyvíja dobre. Práve vtedy v našom živote pribúda Boha a rastie jeho vláda. Nás je menej. A Boha je viac. Vtedy, keď strácame, čo je nám na zemi najmilšie, si ešte viac ceníme objatie nášho nebeského Otca. Jeho objatie je milšie, vzácnejšie, úžasnejšie ako čokoľvek, o čo sme len mohli prísť.

Vnímaj Jeho milujúcu ruku

Madame Guyon, francúzska katolícka spisovateľka zo 17. storočia, mala ťažký život poznačený chorobou, zanedbávaním a ponižovaním. Keď mala 16, jej otec ju ľsťou prinútil vydať sa za muža, ktorý bol od nej starší o 22 rokov a ktorého sužovala dna. Stala sa jeho opatrovateľkou a neúnavne sa o neho starala, pričom žila v dome svojej svokry aj potom, čo rozširovala o svojej neveste zlomyseľné klamstvá.

Guyonine modlitby odrážali jej hlbokú vieru a dôveru v Boží charakter. Napísala: „Ó, môj Bože, dopustil si, aby ma oklamal môj otec, keď som túžila byť mníškou, aby som sa obrátila na teba a umožnila ti, aby si ma miloval.“ Napísala aj toto: „Ó, môj Bože, dovolil si, aby moja svokra rozširovala o mne tieto lži, aby som sa v pokore obrátila na teba a videla, ako veľmi ma miluješ.“

Namiesto toho, aby bola čoraz zatrpknutejšia pre bolesť, ktorú znášala, a tak pochybovala o Božej dobrote, rozhodla sa v tom vidieť Božiu milujúcu ruku. Celý svoj život videla akoby v Božích rukách a vo všetkých svojich okolnostiach videla príležitosti, ako sa k nemu priblížiť. Bola ochotná Bohu úplne dôverovať a všetko mu odovzdať.

To všetko sú Jeho sluhovia

Žalm 119:90–91 hovorí: „Zem si upevnil, takže stojí. Do dnešného dňa stoja, ako si usúdil; veď všetko to sú Tvoji sluhovia.“ To všetko sú Boží sluhovia. Všetko môže Boh použiť, aj použije, aby uskutočnil svoje dobré zámery na večnú radosť a slávu svojho ľudu.

Všetko, čomu čelíme, nás môže urobiť svätejšími. Naše rozčúlenia môžu odhaliť náš hriech. Ľudia, ktorí nás zraňujú, nám dávajú príležitosti na odpustenie. Naše telesné choroby nás učia byť závislými na Bohu. Naše vzdorovité deti nás cvičia v modlitbe bez bez prestania. Všetko, čo je ťažké, a zdá sa, že nie je v našom živote v poriadku, je nebeskou pozvánkou obrátiť sa na Boha.

„Všetko, čo je ťažké, a zdá sa, že nie je v našom živote v poriadku, je nebeskou pozvánkou obrátiť sa na Boha.“

Aby sme túto perspektívu plne prežívali, musíme byť v každom okamihu prítomní. Aktívne vyhľadávať Boha a prosiť ho, čo sa nám snaží ukázať. Uvedomovať si, že Boh v našom živote stále koná a veriť, že každá okolnosť nás môže k nemu bližšie pritiahnuť.

Lebo všetko, čo sa nám prihodí, nás môže urobiť podobnejšími Kristovi.

Vaneetha Rendall Risner  © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Keď rozmýšľam o odvahe, spomeniem si na Gideona.

Gideon mi je blízky. Žil svoj život v strachu. Nájdeme ho, ako „mlátil v lisovni pšenicu, aby ju zachránil pred Midjáncami“ (Sud 6:11). Keď k nemu prichádza anjel Pánov, Gideon okamžite vyjadrí svoje pochybnosti o Božej vernosti Izraelitom (Sud 6:13). Keď si Gideon uvedomí, kto s ním hovorí, trvá na tom, že keďže je najmenším členom svojho najchatrnejšieho rodu (Sud 6:15), jemu nemôže byť pridelená úloha.

Gideon si nie je istý, že urobí čokoľvek sám. Rád sa posťažuje na to, aké to je všetko zlé, ale keď ho požiadajú, aby urobil niečo na zlepšenie situácie, tak sa stiahne. Je jednoduchšie sa sťažovať ako konať.

Keď Boh zjavuje, že On sám povoláva Gideona, Gideon chce znamenie — len aby si bol istý (Sud 6:17). Keď Gideon dostane znamenie, poslúchne Boha a zbúra Baalov oltár. Ale neurobí to otvorene a cez deň, lebo sa bojí obyvateľov mesta, a dokonca aj svojej rodiny, takže ho zničí v noci  (Sud 6:27). Neskôr, keď za ním prídu nahnevaní obyvatelia mesta, Gideon nechá svojho otca, aby ho bránil. Gideon nebol smelý.

Boh vie, že sme prach

Je ľahké kritizovať Gideona za jeho pochybnosti, ale aj ja som pochybovala. Videla som, ako Boh v mojom živote koná, uschopňuje ma robiť veci, ktoré som považovala za nemožné. Ale po tom všetkom ešte stále pochybujem, že dokážem urobiť ďalšiu vec. Keď pozerám na seba a svoje zdroje, tak sa znova cítim neschopná a som presvedčená, že nedokážem splniť to, čo je predo mnou. Viem, že keby to záležalo len na mne, pravidelne by som zlyhávala a bojovala so svojou telesnou slabosťou. Keď uvažujem o budúcnosti, často volám: „Pane, nemôžem to urobiť. Nie som taká silná, ako si myslíš.“

Pán chcel zachrániť Izrael Gideonovou rukou, ale Gideon chcel dôkaz. Dvakrát. Najprv chcel, aby bolo rúno vlhké na suchej zemi, a potom chcel vidieť suché rúno na mokrej zemi, aby si bol úplne istý. Z nášho pohľadu sa môže zdať Gideon príliš skeptický. Prečo stále žiada o dôkaz? Ale potom premýšľam o všetkých tých situáciách, keď ja neustále žiadam uistenia od Boha. Keď sa cítim neschopná čeliť niečomu, žiadam si náznaky znamenia, povzbudenia od priateľov, verše, ktoré sa vzťahujú na moju situáciu. Boh chápe moju krehkosť; zaoberá sa mojimi slabými stránkami rovnako ako Gideonom — bez opovrhnutia alebo trestu. Pán si pamätá, že som prach.

„Pán nehľadá tvoju silu, smelosť ani prirodzené dary; chce, aby si sa spoliehal na Neho.“

Potom, čo dal Boh Gideonovi všetky znamenia, ktoré požadoval, pripravil ho na to, aby viedol Izraelitov do boja proti Midjáncom. Dvadsaťdva tisíc ľudí prišlo bojovať, čo Pán vyhlásil za príliš veľa (Sud 7:2–3). S takou armádou by si Izraeliti mohli vziať uznanie za víťazstvo sami. Pán povedal Gideonovi, aby nechal bojazlivých bojovníkov odísť domov a vybral si do boja len tých, ktorí nekľačania pri pití vody a dali si ruky k ústam. To malo za následok armádu v počte len tristo mužov, aby víťazstvo nebolo pripisované sile Izraelitov. Samotná Božia moc vyslobodila jeho ľud.

Čo Boh v tebe vidí

Keď zostane Gideon s tristo mužmi, má strach. Aj keď nemusí vyjadrovať strach, Boh pozná jeho srdce a uisťuje ho tým, že ponúka: „Ak sa bojíš zostúpiť, choď najprv so svojím služobníkom Purom dolu do tábora a vypočuj, čo hovoria. Vtedy získaš odvahu zostúpiť do tábora. Nato Gideon zišiel so svojím služobníkom Purom až k predným strážam na okraji tábora (Sud 7:10–11). Človek by si myslel, že keby vám Boh jednoznačne povedal, čo máte robiť, verili by ste Mu bez dôkazu. Gideon však nie. Samozrejme, že ide okamžite do tábora a musí si vypočuť, prečo je zaručené víťazstvo. Nakoniec Gideon uverí a pohne sa vpred (Sud 7:15).

Počas tohto stretnutia Gideon pochybuje, má strach a cíti sa nedostatočný a slabý. Koná iba vtedy, keď má dôkaz o tom, že uspeje. Chce dôverovať Bohu, ale stále pochybuje o sebe. Boh ho však od začiatku vidí ako „silného hrdinu“ (Sud 6:12), čo sa zdá, že protirečí Gideonovej neistote a pochybnostiam. Boh vidí, akí sme v Ňom, nie sami v sebe.

Ak sa dnes cítiš nedostatočný, slabý alebo sa bojíš, odhodlaj sa. Boh si vyberá hlúpeho, aby „zahanbil múdrych“ (1. K 1:27). Jedny z najväčších záväzkov v Biblii boli vykonané slabými ľuďmi, ktorí mali pocit, že nepatrili do svojho povolania.

„Pane, vyber niekoho iného“

Mojžiš rozdelil Červené more a vyslobodil Izraelitov od egyptských prenasledovateľov, ale keď Boh prvýkrát povolal Mojžiša, povedal: „Ach, Pane, pošli niekoho iného“ (2. M 4:13). To bolo hneď potom, ako Boh ubezpečil Mojžiša: „ja budem s tvojimi ústami a poučím ťa, čo máš hovoriť.“ (2. M 4:12). Keď Boh povolal proroka Jeremiáša, jeho prvá reakcia bola: „Ach, Pane, Hospodine, veď neviem hovoriť, lebo som primladý.“ (Jer 1:6).

„Boh vidí, akí sme v Ňom, nie sami v sebe.“

Pavol chcel, aby Boh odstránil tento osteň v tele, ale Pán mu pripomenul: „Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva.“ Pavol potom povedal: „Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova. Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohaneniach, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo práve keď som slabý, som mocný.“ (2. K 12:9–10).

Všetko, čo požaduje

Ak ťa dnes Pán volá k úlohe, pre ktorú sa necítiš dostatočný, nezabudni, že Pán nehľadá tvoju silu, smelosť ani prirodzené dary. On chce, aby si sa na Neho spoliehal. Jeho moc sa dokonáva v našej slabosti. Vieme, že Boh videl Gideona ako mocného. V slávnej židovskej „siene viery“ nám pripomína, že Gideon dobyl kráľovstvá a Pán ho urobil silným v jeho slabosti (Žid 11:32–34).

Keď vložíme svoju dôveru do Pánových rúk, tiež budeme silní vo svojej slabosti. Ako nám chválospev Príďte hriešnici krásne pripomína: „Všetko, čo On požaduje, je cítiť tvoju potrebu po Ňom.“

Vaneetha Rendall Risner © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

Nie je to náhodou tak, že vec, na ktorú čakáme, je pre nás dôležitejšia ako Boh?

Utešujem sa, keď vidím, že ľudia v Biblii, ako napríklad Abrahám, tiež strácali trpezlivosť, keď sa ich modlitby a sľuby neuskutočnili tak, ako dúfali.

Čo mohol urobiť iba Boh

Boh zasľúbil Abrahámovi, že bude otcom mnohých národov. A potom nastalo ticho. Dlhých jedenásť rokov sa nič neudialo (predstavte si, kde ste boli pred jedenástimi rokmi). Abrahámova žena Sára bola neplodná a už dávno skončila doba, keď mohla vynosiť dieťa.

Po viac ako desaťročí čakania sa obaja nazdávali, že azda oni sami musia konať, aby naplnili Božie zasľúbenie. Abrahám teda vzal Hagar, Sárinu slúžku a mali spolu Izmaela. Nejakú dobu si mysleli, že zasľúbenia sa teraz splnia prostredníctvom Izmaela.

O trinásť rokov im Boh povedal, že Sára porodí syna Izáka. Čakali už tak dlho, ani jeden z nich neveril, že Boh to teraz urobí. Abrahám rozhodne nebol nadšený z tohto prehlásenia. Keď sa počuteľne zasmial a v duchu zapochyboval, Abrahám povedal Bohu: „Kiežby Izmael žil pod tvojím dohľadom“ (1. M 17:18).

Abrahám prišiel na to, ako mať dedičov svojim vlastným pričinením. Úmysel čakať a byť celkom závislý na Bohu nebol súčasťou jeho plánu. Od Boha chcel, aby požehnal, čo už sám urobil, skôr ako by počkal, čo mohol urobiť iba Boh.

Prečo to s čakaním vzdávame

Práve to často robím. Nemám rada čakanie. Chcem konať, prísť tomu na kĺb, vedieť s istotou, čo sa bude diať. A potom sa chcem posunúť vpred. Abrahám od Boha chcel, aby požehnal Izmaela, aby mohol mať cez neho potomkov. Boh mal na mysli niečo iné, čo sa Abrahámovi odkrylo časom — niečo, čo ľudsky videné nebolo možné.

Úprimne, i ja chcem často Izmaela. Chcem čosi, čo môžem vymyslieť, nad čím mám kontrolu, čo si nevyžaduje čakanie a dôveru.

Neskracuj si cestu, ktorú pre teba vybral Boh.

Čo robíme, keď sa naše čakanie, ako to Abrahámovo, trvajúce dni, mení na čakanie trvajúce mesiace, to sa mení na roky, a to sa mení na desaťročia? Odvrátime svoje srdce od Boha, ktorý zdanlivo nesplnil to, na čo čakáme? Ak sa to deje, nie je to náhodou tak, že vec, na ktorú čakáme, je pre nás dôležitejšia ako Boh?

Čo nám Boh odopiera

Čo sa deje počas nášho čakania? Je medzi našimi modlitbami a ich naplnením len akýsi prázdny priestor? Nie, počas nášho čakania koná Boh svoje najhlbšie dielo.

Boh nás posväcuje a učí nás dôverovať Mu. Niekedy dostaneme, na čo čakáme, radujeme sa a sme vďační. Inokedy nevidíme to naplnenie na zemi, a priblížime sa k Bohu, keď Ho neprestaneme hľadať.

Boh na nás nezabudol. Nejde o to, že by naše prosby boli nepodstatné. Odpovie na nich vo svojom vlastnom čase (čo je pre nás vždy aj ten najlepší čas). On vidí, čo my nevidíme; pozná potenciálne nebezpečenstvá a nástrahy, pred ktorými nás chráni. Kým čakáme, Boh je s nami. Prežíva s nami bolesť, plače s nami, potešuje nás. Stretáva sa s nami v našej bolesti a všetky naše zápasy používa pre naše dobro. Jedného dňa sa mu poďakujeme za všetko, čo nám na tejto zemi dal, aj čo nám odoprel.

Pusti z hlavy, čo sa dá ľudsky dosiahnuť

Čakanie je pre nás dobré. Je však hrozne ľahké sa unaviť a vziať veci do vlastných rúk, lebo to trvá už príliš dlho. Je pokušením hľadať Izmaela, postarať sa sami o seba, naplniť svoje túžby podľa vlastných predstáv. Môže sa zdať, že na dosiahnutie cieľa nachádzame jednoducho iné prostriedky. Ale Boh má v rukách tak prostriedky, ako aj cieľ. Neskracuj si cestu, ktorú pre teba vybral Boh. Nepoddávaj sa sklamaniu. Neuspokoj sa s Izmaelom, keď má Boh pre teba Izáka. Izák bol synom smiechu a zasľúbenia, naplnením všetkého, čo Boh povedal. Čakať na Izáka sa oplatilo.

Jedného dňa sa mu poďakujeme za všetko, čo nám na tejto zemi dal, aj čo nám odoprel.

Izák vyžaduje vieru. Je desivé vzdať sa istej veci a čakať na niečo, čo sa možno neuskutoční. Bojíme sa, že nám ostanú prázdne ruky a budeme si lámať hlavu nad tým, prečo sme vôbec čakali. Môžeme usúdiť, že je lepšie mať niečo ako nič, a tak sa uspokojíme s Izmaelom. Napĺňa to naše potreby. Ale Izmael nás nikdy nenaplní, lebo Izmael je niečo, čo robíme z našej vlastnej sily. A my nemáme tú schopnosť uspokojiť svoje najhlbšie túžby. Potrebujeme Boha, aby to urobil. On to možno urobí tak, že zázračne naplní, o čo sme ho žiadali, alebo to možno urobí tak, že nám odoprie, o čo sme ho žiadali, a dá nám viac zo seba samého. Tak či onak, nájdeme radosť, pretože máme Jeho.

Čo je tvoj Izmael? Čo ťa unavuje čakať a čo ťa pokúša, aby si veci vzal do vlastných rúk? Čo sa bojíš pustiť z hlavy, lebo sa ti zdá, že je lepšie mať niečo ako nič? Z akého dôvodu Bohu dôveruješ?

Neuspokoj sa s tým, čo je možné z ľudských síl; čakaj na to, čo môže urobiť iba Boh.

Vaneetha Rendall Risner © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG
PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG