Čo môžeme povedať tým, ktorí zápasia s emocionálnym problémom zla? V určitom zmysle je najdôležitejšie nepovedať nič. Najdôležitejšie je iba byť s nimi ako milujúci priateľ a súcitný poslucháč. Niektorí ľudia ale potrebujú radu a my sami sa budeme musieť zaoberať týmto problémom, keď budeme trpieť. Má kresťanská viera čo povedať v tomto prípade?

Určite má! Hovorí nám, že Boh nie je vzdialený Stvoriteľ alebo neosobná bytosť, ale milujúci Otec, ktorý s nami zdieľa naše utrpenia a rany. Alvin Plantinga napísal:

Kresťan vidí, že Boh nestojí nečinne a chladne, sledujúc utrpenie svojho stvorenstva. Vstupuje do toho utrpenia a zdieľa ho. Znáša muky, keď vidí svojho Syna, druhú osobu Trojice, prijať trpkú, krutú a hanebnú smrť na kríži. Niektorí teológovia tvrdia, že Boh nemôže trpieť. Verím, že sa mýlia. Verím, že Božia schopnosť trpieť je úmerná Jeho veľkosti. Prevyšuje našu schopnosť trpieť rovnako ako Jeho poznanie prevyšuje naše. Kristus bol pripravený vydržať muky pekla. Boh, Pán vesmíru, bol pripravený vydržať utrpenie vyplývajúce z poníženia a smrti Jeho syna. Bol pripravený prijať toto utrpenie, aby premohol hriech, smrť a zlo, ktoré sužujú náš svet a pripravil nám život väčšej slávy, ako si dokážeme predstaviť. Nevieme teda, prečo Boh dovolí zlo. Vieme však, že je pripravený trpieť kvôli nám, prijať utrpenie, ktoré si nedokážeme ani predstaviť.

Vidíte, Ježiš vydrží utrpenie presahujúce naše chápanie. Nesie trest za hriechy celého sveta. Nikto z nás nemôže pochopiť toto utrpenie. Hoci bol nevinný, dobrovoľne podstúpil trest za vaše a moje hriechy. Prečo? Pretože nás tak veľmi miloval. Ako môžeš odmietnuť Toho, ktorý dal za teba všetko?

Keď pochopíme Kristovu obeť a Jeho lásku k nám, dostaneme problém zla do celkom inej perspektívy. Teraz jasne vidíme, že skutočný problém zla je problémom nášho zla. Naplnení hriechom a morálne vinní pred Bohom, nečelíme otázke, ako sa Boh môže pred nami ospravedlniť, ale ako sa my môžeme ospravedlniť pre Ním. Ak Kristus vydržal nepochopiteľné utrpenie pre nás, aby nám priniesol zachraňujúce poznanie Boha, potom zaiste môžeme vydržať utrpenie, ktoré nás On požiada znášať v tomto živote. Rozmýšľaj čo On vydržal pre lásku k tebe a budeš schopný ľahšie Mu dôverovať, keď budeš aj ty kráčať cestou bolesti.

William Lane Craig © EVS — Ukážka z knihy Ťažké otázky, skutočné odpovede

Kresťania, ktorí bez mihnutia oka odmietajú legitímnosť homosexuality, sú okolitým svetom okamžite zaradení do kategórie netolerantných alebo dokonca nenávistných homofóbov. V tejto oblasti je na ľudí vyvíjaný obrovský tlak. Niektoré cirkvi dokonca schvaľujú homosexuálny životný štýl a jeho vyznávačov vítajú ako svojich spolupracovníkov.

A nemyslite si, že teraz hovoríme iba o liberálnych zboroch. Istá skupina homosexuálov, zvaná Evangelicals Concerned, sa javí vo všetkých ohľadoch ako znovuzrodené, v Bibliu hlboko veriace spoločenstvo, s jediným rozdielom — že praktizujú homosexualitu. Tvrdia, že Biblia nezakazuje homosexualitu alebo že jej prikázania nie sú platné a aplikovateľné pre dnešný svet, keďže sú len reakciou na kultúru, pre ktorú boli napísané. Títo ľudia môžu byť skutočne ortodoxní v otázkach Krista a vo všetkých ďalších oblastiach viery a pritom stále veriť, že uznávať homosexualitu ako možnú životnú cestu je v poriadku. Pamätám si na prednášku odborníka na Nový zákon na jednej odbornej konferencii, kde sa pri vysvetľovaní príbehu dotkol aj problematiky homosexuality. „Ľudia sa báli, kam až vo svojom vysvetľovaní zájdeš,“ povedal mu po skončení jeden z organizátorov. „Prečo?“ opýtal sa kazateľ. „Vieš, ja nemám nič proti homosexuálom.“ „Nie, nie, nemyslel som toto,“ uistil ho na oplátku jeho kolega, „oni sa len báli, že budeš príliš historicko-kritický.“

Takže, kto sme my, že ideme súdiť týchto zjavne úprimných kresťanov a tvrdiť, že sa mýlia?

To je fakt dobrá otázka. Kto sme my, ktorí trváme na tom, že nemajú pravdu? Zodpovedať túto otázku však nie je také jednoduché — prináša totiž so sebou hneď ďalšiu otázku, ktorá musí byť zodpovedaná ešte skôr, ako tá pred ňou: skutočne existuje správne a nesprávne? Predtým, než definujeme, kto má pravdu a kto sa, naopak, mýli v tom, čo je správne a nesprávne, musíme vedieť, že rozdiel medzi správnym a nesprávnym skutočne existuje.

Takže, kde hľadať základ vyhlásenia, že správne a nesprávne existujú, a že je medzi nimi skutočný rozdiel? Tradičnou odpoveďou vždy bývalo, že morálne hodnoty sú zakotvené v Bohu — ktorý je vo svojej podstate absolútne svätý a dobrý. Je spravodlivý, milujúci, trpezlivý, milostivý, štedrý — všetko, čo je dobré pochádza od Neho a je odrazom Jeho charakteru. Boží, dokonale dobrý charakter, sa k nám približuje v prikázaniach, ktoré sa nám stali morálnymi povinnosťami, napríklad: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou a svojho blížneho, ako seba samého.“ „Nezabiješ, nepokradneš, nescudzoložíš.“ Veci vo svete sú správne alebo nesprávne na základe Božích prikázaní a Jeho prikázania nie sú vytvorené umelo, naopak, vyplývajú prirodzene z Jeho podstaty.

Toto je kresťanské ponímanie správneho a nesprávneho. Bytosť ako Boh, ktorý stvoril celý svet a aj nás preto, aby sme s Ním mali vzťah, skutočne existuje. On nám skutočne dal viacero prikázaní. A my sme skutočne povinní konať určité veci (a nekonať mnohé ďalšie). Morálka nie je len vecou našej mysle. Je skutočná. Keď zlyhávame v dodržiavaní Jeho prikázaní, skutočne sme morálne vinní a potrebujeme Jeho odpustenie. Problémom nie je len to, že sa cítime vinní, my vinní skutočne aj sme, bez ohľadu na to, či to cítime alebo nie. Vinným sa napríklad nemusím cítiť, lebo mám otupené svedomie, no keď som porušil Boží zákon, som, nehľadiac na pocity, vinný.

Keby boli napríklad nacisti vyhrali 2. svetovú vojnu a pokračovali vo vymývaní mozgov populácie a umlčovaní hlasov svojich odporcov, každý by si pravdepodobne myslel, že holokaust bol dobrý. Stále by však bol zlý, bez ohľadu na ľudskú mienku, pretože Boh tvrdí, že je zlý. Morálka má svoj pôvod v Bohu, a práve preto dobro a zlo, správne a nesprávne skutočne existujú a nie sú vôbec ovplyvnené mienkou ľudí. Zdôrazňujem túto vec preto, že názory, ktoré sú ľuďmi dnes uznávané, sú často veľmi vzdialené pravde. Ľudia si totiž myslia, že morálka, dobro a zlo, správne a nesprávne je skôr vecou individuálnej chuti, než objektívnej reality. Napríklad, neexistuje žiaden objektívny dôkaz, že brokolica je dobrá. Pre niektorých je to lahôdka, iným nechutí vôbec. Ty ju možno nemáš rád, ale ja ju zbožňujem. A podobne niektorí vnímajú aj morálne hodnoty. To, čo sa tebe zdá nesprávne, je pre mňa absolútne v poriadku. Neexistuje objektívne dobro či zlo. Je to vec názoru.

Ak by Boh neexistoval, absolútne by som s týmto názorom súhlasil. Ak Boha z celého procesu vynecháme, všetko je zrazu relatívne. Dobro a zlo sa stávajú relatívnymi vo svetle rôznych spoločností a kultúr. Ako si môže niekto bez Boha dovoliť povedať, že hodnoty jednej kultúry sú lepšie ako hodnoty tej druhej? Kto môže rozsúdiť, čo je správne a čo nesprávne? Odkiaľ dobro a zlo pochádzajú? Richard Taylor, prominentný americký filozof — a mimochodom, nekresťan — vykresľuje otázku veľmi trefne. Pozrite sa, čo hovorí:

Idea morálnej zodpovednosti je pomerne jasná… ak predpokladáme existenciu nejakého vyššieho tvorcu zákona, ako sú tvorcovia zákona v štáte. Inými slovami, morálnu zodpovednosť môžeme… chápať ako niečo dané nám Bohom. Ale čo sa stane, ak tohto vyššieho darcu zákona prestaneme brať do úvahy? Bude ešte idea morálnej zodpovednosti dávať zmysel?

Ako ďalej tvrdí, odpoveď znie: nie. Citujem: „Koncept morálnej zodpovednosti je nepochopiteľnou vedou, ak ju oddelíme od Boha. Slová zostanú, ale ich význam je preč.“

A pokračuje:

Moderná doba, ktorá viac-menej zavrhuje myšlienku božského tvorcu zákona, sa napriek tomu pokúša udržať idey dobra a zla neuvedomujúc si, že vynechaním Boha z celého procesu stráca rozlišovanie dobra a zla svoj zmysel. Takto často vzdelaní ľudia tvrdia, že vojna, interrupcia alebo porušovanie ľudských práv sú zlé, a myslia si, že práve povedali niečo zmysluplné a pravdivé. Avšak skutočne vzdelaným ľuďom nemusíte vysvetľovať, že otázky podobné tejto nikdy neboli a nebudú zodpovedané mimo kontextu náboženstva.{cit}Koncept morálnej zodpovednosti je nepochopiteľnou vedou, ak ju oddelíme od Boha. Slová zostanú, ale ich význam je preč.{/cit}

Všímate si, čo tento filozof — nekresťan — hovorí? Ak nie je Boh božským tvorcom zákona, potom nie je žiaden morálny zákon. Ak nie je morálny zákon, potom nemožno hovoriť o dobre a zle, ani o správnom a nesprávnom. Dobro a zlo sú potom len ľudskými zvyklosťami, ktoré sa menia z jednej kultúry na druhú. A aj keby sa všetky dobrá a zlá v rámci svetových kultúr zhodovali, aj tak by boli len produktom ľudskej kultúry.

Takže, ak Boh neexistuje, neexistuje ani dobro a zlo. Teoreticky je potom všetko správne, aj homosexualita. A preto najlepším spôsobom, ako si obhájiť právo na homosexualitu, je stať sa ateistom.

Problémom ale je, že mnoho zástancov homosexuality sa nechce kresťanstva vzdať. V skutočnosti chcú naďalej zotrvať v učení, že rozdiel medzi správnym a nesprávnym existuje, že je dôležitý. Takže ich stále počujeme vynášať morálne súdy, ako napríklad: „Nie je správne diskriminovať homosexuálov.“ A tieto morálne citáty nemajú voči danej kultúre vyznieť len relatívne, abstraktne, naopak, neváhajú odsúdiť napríklad nacistické Nemecko, ktoré homosexuálov spolu so Židmi a inými neželanými ľuďmi posielalo do koncentračných táborov. Keď v Colorade schválili dodatok o zákaze mimoriadnych práv pre homosexuálov, Barbara Streissand sa postavila do čela protestu tvrdiac: „Morálna klíma sa už v Colorade stáva neznesiteľnou.“

No my sme už vysvetlili, že takéto posudzovacie výroky o morálnom/nemorálnom, správnom/nesprávnom nemôžu byť zmysluplné, ak nejestvuje Boh. Ak Boh nie je, všetko je akceptovateľné, vrátane diskriminácie či dokonca prenasledovania homosexuálov. Tu by ale zoznam vecí nekončil: vraždy, znásilnenia, týrania, zneužívania detí — ani jedna z týchto vecí nemôže byť považovaná za nesprávnu, pretože bez Boha správne a nesprávne neexistujú. Všetko je dovolené.

Ak teda niekto chce posudzovať, čo je správne a čo nie, musí najprv uznať, že Boh existuje. A potom sa otázka, ktorou sme začali — Kto sme my, aby sme rozhodli, že homosexualita je nesprávna? — vynára opäť, ale platí rovnako tak aj pre homosexuálnych aktivistov: kto ste vy, aby ste rozhodli, že homosexualita je správna? Ak Boh existuje, potom nemôžeme ignorovať, čo On hovorí na celú túto vec. Správna odpoveď na: „Kto ste vy, aby… “ je: „Ja? Ja nie som nikto! Boh je ten, ktorý určuje, čo je dobré a čo zlé, a jediné, čo ja chcem, je učiť sa o tom od Neho a poslúchať Jeho prikázania.“

Dovoľte mi, aby som teraz zrekapituloval, čo sme si doteraz povedali: Otázka, či je homosexualita v súlade s Božím poriadkom, musí byť zodpovedaná Ním samým. Ak Boh neexistuje, potom neexistuje ani objektívne dobro a zlo; nezáleží teda vôbec na tom, vyznávačmi akého životného štýlu sa stanete — ten, kto homosexuálov prenasleduje, je totiž rovnako v práve, ako ten, kto ich obhajuje. Ale ak Boh existuje, nemôžeme sa už viac spoliehať len na vlastné názory. Musíme zistiť, čo na tieto veci hovorí Boh.

Ako teda zistíme, čo si Boh myslí? Kresťania vravia: pozrime sa do Biblie. A Biblia hovorí, že Boh zakazuje homosexuálne akty. Môžeme teda povedať, že sú nesprávne.

V zásade to môžeme zdôvodniť nasledovne:

1. Všetci sme povinní nasledovať Božiu vôľu.
2. Božia vôľa je vyjadrená v Biblii.
3. Biblia homosexuálne správanie zakazuje.
4. A teda, homosexuálne správanie je proti Božej vôli alebo jednoducho — je nesprávne.

Ak niekto chce vyvrátiť toto zdôvodnenie ako neplatné, musí: poprieť buď, že Božia vôľa je vyjadrená v Biblii (2), alebo že biblia zakazuje homosexualitu (3).

Pozrime sa najprv na bod 3. Naozaj Biblia zakazuje homosexuálne správanie? Všimnite si, ako je moja otázka položená: nepýtam sa, či Biblia zakazuje homosexualitu, ale či zakazuje homosexuálne správanie? Je v tom totiž dôležitý rozdiel. Byť homosexuálom je stav, orientácia a osoba, ktorá je homosexuálom, nemusí svoju orientáciu nikdy v skutkoch vyjadriť. A naopak, ten, kto homosexuálom nie je, môže sa homosexuálnych praktík zúčastňovať. A čo Biblia zakazuje, je homosexuálne správanie, nie orientácia. Idea homosexuality v zmysle orientácie je črtou modernej psychológie a v dobe Starej Zmluvy ani nemusela byť ľuďom známa. Čo ale tí ľudia poznali, boli homosexuálne praktiky a tie biblia zakazuje.

Toto tvrdenie má obrovské dôsledky. Na jednej strane sa takto stávajú bezvýznamnými všetky debaty okolo pôvodu homosexuálnej orientácie. Na tom, či je homosexualita výsledkom výchovy alebo je súčasťou osobnosti od narodenia, vôbec nezáleží. V tomto bode už nie je dôležité, ako niekto svoju orientáciu získal, ale čo s ňou urobí. Niektorí obrancovia homosexuality sa až chvejú túžbou dokázať, že homosexualita je vecou génov, a nie výchovy, lebo v tom prípade by bola považovaná za správnu a normálnu. Tento záver je ale v protiklade s tým, čo sme už povedali — to, že je niekto geneticky predisponovaný na určité správanie, ešte neznamená, že dané správanie je správne. Napríklad, podľa vedcov existuje v tele gén, ktorý u určitých ľudí vytvára predispozíciu na alkoholizmus. Znamená to, že takýto človek môže spokojne ísť a piť, koľko mu hrdlo ráči? A byť alkoholikom? Samozrejme, že nie! Ak by to už malo niečo znamenať, tak to, že ten človek by mal abstinovať, aby závislosti predišiel. Buďme ale naozaj úprimní — pravdou je, že my ľudia v skutočnosti nerozumieme úplne úlohe dedičnosti a prostredia vo výskyte homosexuality. Ale to vlastne ani nevadí. Dokonca aj keby sa vedcom podarilo dokázať, že homosexualita je vecou génov, na veci by to nemenilo nič, stále by to malo asi takú váhu, ako by to bola vec výchovy. V prípade génov by sme to mohli prirovnať k rázštepu podnebia či k epilepsii. To, že sa s nimi deti narodia, neznamená, že sú to normálne prejavy a nemali by sme sa pokúsiť ich napraviť a liečiť.

Nech už je pravda kdekoľvek, v dedičnosti či výchove, ľudia si zvyčajne nevyberajú byť homosexuálom. Mnoho homosexuálov vydáva svedectvo o tom, aké mučivé je objavenie týchto túžob v sebe a bojovanie proti nim a povedia tiež, že by si sami nikdy neboli vybrali byť homosexuálom. Biblia neodsudzuje ľudí preto, že majú homosexuálnu orientáciu, odsudzuje homosexuálne akty. Je úplne možné mať homosexuálnu orientáciu a zároveň byť znovuzrodeným, Duchom naplneným kresťanom.

Rovnako ako je alkoholik, ktorý sa zdržiava od pitia, schopný vstať a vyznať v skupine abstinujúcich alkoholikov: „Som alkoholik,“ aj homosexuál, ktorý žije čistý život a „ukázňuje“ svoje túžby, sa môže na modlitebnom stretnutí bez hanby postaviť a vyznať: „Som homosexuál. Ale z milosti Božej a mocou Ducha Svätého žijem pre Krista v čistote.“ Pevne verím, že my, kresťania, budeme mať dostatok odvahy a lásky, aby sme ho milovali ako brata alebo sestru v Kristovi.

Takže, znova, otázka znie: Zakazuje Biblia homosexuálne správanie? Už som sa zmienil, že áno. Biblia vie byť taká realistická! Niekto by možno nečakal, že by sa dotkla aj takej témy, akou je homosexuálne správanie, no v skutočnosti ho spomína 6-krát, 3-krát v Starej zmluve, 3-krát v Novej — a to sú len miesta, kde sa o nej hovorí otvorene — miest, kde je nepriamo spomenutá skrze otázky sexuality a manželstva, je oveľa viac. A vo všetkých šiestich textoch je homosexuálne správanie jednoznačne odsúdené.

V 3. Mojžišovej 18:20 sa píše, že muž nesmie obcovať s iným mužom tak, ako sa obcuje so ženou. Tá istá kniha, 20:13 ďalej hovorí, že za takúto ohavnosť čaká previnilcov trest smrti, rovnako ako aj za cudzoložstvo, brutalitu či incest. Niektorí obhajcovia homosexuality vyzdvihujú, že ide o Starý zákon, ktorý je plný mnohých ďalších prikázaní, ktoré sa dnes už nedodržiavajú, ako napríklad zákaz približovať sa k nečistým zvieratám, akými boli napríklad ošípané. Ak kresťania nemusia plniť všetky pôvodné starozákonné prikázania, prečo by mali plniť práve zákaz homosexuálneho správania? Odpoveďou je, že aj Nový zákon potvrdzuje validitu tohto konkrétneho prikázania, ako ďalej uvidíme. To je dôkazom, že toto prikázanie nebolo len súčasťou kultúrnych obradov Starého zákona, spolu s ktorými sa muselo dodržiavať, ale že je hlbokou súčasťou Božej nekonečnej prirodzenosti. Homosexuálne správanie je v Božích očiach vážnym hriechom. Tretím miestom, kde sa v Starej zmluve priamo adresuje hriech homosexuálnych aktov, je hrozivý príbeh z 1. Mojžišovej 19, kde sa skupinka sodomských mužov pokúsila znásilniť Lótovych návštevníkov. Od slova Sodoma sa odvodzuje súčasné sodomia, ktoré označuje neprirodzený pohlavný styk. Boh zničil Sodomu kvôli ich nehanebnosti.

A teraz prejdeme k Novej zmluve, ktorá podobne homosexuálne správanie zakazuje. V 1. Korintským 6:9–10 Pavol píše: „Alebo či neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi kráľovstva Božieho? Nemýľte sa! Ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani muži súložiaci s mužmi, ani zlodeji, ani lakomci, ani opilci, ani rúhači, ani vydierači nebudú dedičmi kráľovstva Božieho!“ Slová, preložené ako „ani muži súložiaci s mužmi“ v gréčtine odkazujú na aktívnych aj pasívnych partnerov v mužskom homosexuálnom vzťahu. (Ako som už povedal, Biblia je veľmi realistická!) Druhý prípad homosexuality je zmienený v 1. Timotejovi 1:10, kde sa o účastníkoch homosexuálnych praktík hovorí spolu so smilníkmi, kupcami s otrokmi, luhármi, krivoprísažníkmi, vražedníkmi, ako o niečom, čo sa protiví zdravému Božiemu učeniu. A najdlhšie sa homosexualitou zaoberá stať v Rímskym 1:24–28. Pavol tu hovorí, ako sa ľudia odvrátili od svojho Stvoriteľa a namiesto neho začali uctievať falošných bohov, ktorých si sami vytvorili. Hovorí:

„Preto ich Boh so žiadosťami ich sŕdc vydal nečistote, aby medzi sebou zneucťovali svoje telá, všetci tí, čo pravdu Božiu zamenili za lož, uctievali stvorené veci a im slúžili namiesto Stvoriteľovi, ktorý je požehnaný na veky. Amen.

Preto ich Boh vydal nehanebným náruživostiam, veď ich ženy zamenili prirodzený styk s mužmi za protiprirodzený, a podobne aj mužovia zanechali prirodzený styk so ženou a rozpálili sa vášňou medzi sebou; mužovia s mužmi páchali hanebnosť a za svoje poblúdenie sami na sebe niesli odplatu, akú si zaslúžili.“

Liberálni vykladači tohto Písma urobili aj nemožné, len aby prevrátili nadovšetko jasný význam tohto slova. Niektorí tvrdia, že Pavol odsudzuje len pohanské praktiky sexuálneho zneužívania mladých chlapcov mužmi. Ale toto vysvetlenie je jasne nepravdivé, keďže Pavol hovorí vo veršoch 24 a 27, že tieto praktiky boli páchané navzájom „medzi sebou“, a v 26. verši sa zmieňuje navyše aj o lesbických praktikách. Ďalší tvrdia, že Pavol odsudzuje heterosexuálov, ktorí praktizujú homosexuálne akty, nie samotných homosexuálov. Takéto interpretácie sú však príliš cielené a neschopné obhájiť pravdu. Už sme spomínali, že to bolo v súčasnej, modernej kultúre, kedy sa idea homosexuálnej a heterosexuálnej orientácie rozvinuli. To, čo Pavol odsudzuje, sú homosexuálne akty, nehľadiac na orientáciu tých, ktorí ich praktizujú. Keď vezmeme do úvahy starozmluvné pozadie, plus to, čo Pavol hovorí v 1. Korintským 6:9–10 a v 1. Timotejovi 1:10, je zrejmé, že Pavol zakazuje všetky takéto akty. Toto správanie je pre neho dôkazom skazenej mysle, ktorá sa odvrátila od Boha, ktorý ju ponechal morálnemu úpadku.

Biblia je veľmi priama a nekompromisná, čo sa týka homosexuálneho správania. Je to v protiklade s Božím poriadkom a je to hriech. Aj keby v Biblii nebola homosexualita adresovaná tak explicitne, tieto akty by boli aj tak hriechom, pretože spadajú pod prikázanie: Nescudzoložíš. Božím plánom pre sexualitu je sex uchovaný pre manželský zväzok muža a ženy, a teda — či už predmanželský alebo mimomanželský, či heterosexuálny alebo homosexuálny sex mimo manželského — je zakázaný. Sex bol Bohom stvorený pre manželstvo.

Tu by sme mohli namietať, že ak má byť sex zachovaný pre manželstvo, tak dovoľme homosexuálom, aby sa vzali. Tak by predsa nepáchali cudzoložstvo. Takáto myšlienka je však úplne v protiklade s Božím zámerom pre manželstvo. V príbehu stvorenia v knihe Genesis je opísané, ako Boh stvoril ženu ako najlepšiu, muža doplňujúcu pomoc. A ďalej hovorí: „Preto opustí muž svojho otca i svoju matku a priľne k svojej žene a budú jedným telom.“ Toto je Boží zámer pre manželstvo, a v Novom zákone Pavol cituje presne tento verš a potom pokračuje: „Toto tajomstvo je veľké. Ja ho však vzťahujem na Krista a na cirkev.“ (Efezským 5:32) Apoštol hovorí, že jednota medzi mužom a jeho ženou je živým obrazom Krista a jeho ľudu, cirkvi. Keď toto máme pred očami, jasne vidíme, akou svätokrádežou, akým výsmechom Božiemu plánu je homosexuálne zjednotenie dvoch ľudí. Je to akoby sme šplechli naše pohŕdanie Božím plánom priamo do Jeho tváre.

Jasne tu vidno, akou hlúposťou je, keď zástancovia homosexuality tvrdia: „Ježiš nikdy priamo neodsúdil homosexuálne správanie, tak prečo by sme mali my?“ Ježiš sa nikdy špecificky nezmienil aj o mnohých iných veciach, o ktorých uznávame, že sú zlé, ako brutalita či týranie, to však neznamená, že ich schvaľoval. Čo ale Ježiš urobil, bolo citovanie verša zo Starej zmluvy, keď vyučoval o rozvode, ktorým potvrdil Boží zámer pre manželstvo. V Marekovi 10:6–8 hovorí: „Od počiatku stvorenia však stvoril ich Boh ako muža a ženu. Preto opustí človek otca a matku a bude sa pridŕžať svojej manželky a budú dvaja jedno telo; takže už nie sú dve telá, ale jedno.“ Ak by sa teda mali stať jedným telom dvaja muži, bolo by to narušenie Božieho zámeru a poriadku. Stvoril muža a ženu, aby boli nerozlučiteľne zjednotení v manželstve a nie dvoch mužov alebo dve ženy.

Aby sme si to zhrnuli, Biblia homosexuálnu aktivitu vytrvalo zakazuje. Takže ak je Božia vôľa vyjadrená v Biblii, zákonite z toho vyplýva, že homosexuálne správanie je proti Božej vôli.

Predpokladajme teraz, že by niekto chcel vyvrátiť náš bod číslo 2 — teda, že Božia vôľa nie je vyjadrená v Biblii. Predpokladajme, že by tvrdil, že biblické prikázania o homosexualite, a vôbec, celý jej obsah, boli platné akurát tak pre danú dobu, no nie pre súčasný moderný svet. Napokon, asi sa všetci zhodneme, že je mnoho prikázaní, ktoré trvali len dočasne. Biblia napríklad hovorí, že ženy by sa nemali ozdobovať šperkmi a muži by nemali mať dlhé vlasy. Tieto prikázania síce vyjadrujú večne platný princíp — napríklad princíp obliekať sa skromne — tento princíp však môže byť v rôznych kultúrach vyjadrený a chápaný rôzne. Podobným spôsobom niektorí ľudia dnes tvrdia, že zákaz homosexuálnych aktov je pre dnešnú kultúru neplatný.

Ja si ale myslím, že takéto prehlásenie v sebe obsahuje vážne nedorozumenie. Neexistuje žiaden dôkaz, že by Pavlove prikázania ohľadom homosexuálnych aktov boli platné len pre danú dobu a kultúru. Ďaleko od toho, aby slúžil ako obraz vtedajšej kultúry, v ktorej pôsobil, Pavol práveže prikazoval veci nasmerované presne proti nej! Homosexuálne styky boli rozšírené v spoločnosti starovekého Grécka a Ríma rovnako, ako sú aj dnes v USA, a predsa sa Pavol stavia proti tejto kultúre a káže proti nej. Čo je ale ešte dôležitejšie, Božie prikázanie proti homosexuálnemu správaniu nemá svoj základ v nejakej kultúre, ale v Bohom danom pláne pre manželstvo, ktorý bol predstavený v deň stvorenia. Nedá sa poprieť, že zákaz homosexuálnej aktivity v Biblii je vyjadrením Božej vôle bez toho, aby sme zároveň nepopreli, že manželstvo samotné je Božou vôľou.

Predpokladajme, že niekto pôjde ešte ďalej, a povie: „Verím v Boha, ale nie v Boha Biblie. Neverím, že Biblia vyjadruje Božiu vôľu.“ Čo by ste takému človeku odpovedali?

Zdá sa mi, že existujú dva spôsoby, ako na to odpovedať. Po prvé, mohli by ste sa pokúsiť ukázať, ako Boh sám seba v Biblii odhaľuje. Toto je vecou kresťanskej apologetiky. Mohli by ste vymenúvať dôkazy, ako vzkriesenie naplnilo všetky proroctvá. Písmo nás dokonca ako veriacich vyzýva, aby sme boli pripravení zdieľať túto obranu kresťanstva komukoľvek, kto by sa nás pýtal, prečo veríme (1. Petra 3:15).

Alebo po druhé, mohli by ste tvrdiť, že homosexuálne správanie je nesprávne poukázaním na všeobecne akceptované morálne hodnoty, ktoré sú spoločné aj pre tých, čo neveria Biblii. Tento spôsob je náročnejší, ale aj tak, myslím, že je zásadne dôležitý, ak máme mať my ako kresťania vplyv na súčasnú kultúru. Žijeme vo svete, ktorý je stále viac a viac sekulárnejší, viac a viac post-kresťanský. Nemôžeme sa odvolávať len na Bibliu, ak chceme náš postoj vysvetliť nejakému zákonodarcovi alebo predstaviteľom škôl, lebo väčšina ľudí aj tak Biblii neverí. Musíme ponúknuť aj také dôvody, ktoré majú širší záber pohľadu.

Napríklad, myslím, že väčšina ľudí by súhlasila s tým, že sebadeštruktívne správanie je nesprávne. Toto správanie totiž ničí ľudskú bytosť, ktorá je prirodzene vzácna. Preto by zrejme väčšina ľudí súhlasila, že nie je dobré stať sa alkoholikom či závislým fajčiarom. Súhlasili by, že je dobré zdravo sa stravovať a udržiavať sa fit. Tiež by asi súhlasili, že nie je správne ubližovať iným. Preto sme ako spoločnosť zakázali fajčenie vo verejných priestoroch — chceli sme chrániť ľudí aj pred pasívnym fajčením. Preto obmedzujeme dostupnosť alkoholu — aby sme chránili nevinných. Asi by nikto nepoprel, že nemáme právo správať sa k iným deštruktívne.

Nie je ťažké dokázať, že homosexuálne správanie je jedným z najsebadeštruktívnejších správaní, aké môže niekto praktizovať. Možnože tento fakt nie je veľmi známy. Hollywood a médiá nám neustále predkladajú šťastný a uspokojivý obraz homosexuality, ako jednu z napĺňajúcich foriem života, hoci v skutočnosti je to temný, prekrútený a nebezpečný životný štýl, rovnako návykový a zničujúci, ako je alkohol a fajčenie. Triezve štatistiky, s ktorými vás chcem teraz oboznámiť, sú plne zdokumentované Dr. Thomasom Schmidtom v jeho knihe Straight and Narrow.

Začnime týmto: ruka v ruke s homosexualitou ide takmer nevyhnutne aj promiskuita. 75 % homosexuálnych mužov vystrieda viac ako 100 sexuálnych partnerov počas svojho života, pričom vyše polovica z nich sú cudzí ľudia. Iba 8 % homosexuálnych mužov a 7 % homosexuálnych žien malo niekedy vo svojom živote vzťah trvajúci viac než tri roky. Nikto nepozná dôvod tejto obsesívnej promiskuity. Možno sa homosexuáli snažia pomocou týchto sexuálnych dobrodružstiev naplniť hlbokú psychologickú potrebu a možno to nezaberá. Mužovia homosexuáli majú v priemere 20 partnerov za rok. Podľa Dr. Schmidta:

„Počet homosexuálnych mužov, ktorí počas života zažijú celoživotnú vernosť je vlastne úplne zanedbateľný. Promiskuita medzi homosexuálmi nie je len prijatým stereotypom a nie je to tiež iba skúsenosť väčšiny — je to prakticky ich jediná skúsenosť. Celoživotná vernosť v skúsenosti homosexuálov takmer nejestvuje.“

Spolu s promiskuitou je medzi homosexuálmi výrazne rozšírené aj užívanie drog na zvýraznenie sexuálneho pôžitku. Vo všeobecnosti sú homosexuáli trikrát náchylnejší na problémové pitie ako bežná populácia. Štúdie ukazujú, že 47 % mužov homosexuálov malo v minulosti problém s alkoholom a 51 % problém so zneužívaním drog. Existuje priama úmera medzi počtom sexuálnych partnerov a množstvom požitých drog.

Navyše, podľa Dr. Schmidta: „Existuje jasný dôkaz, že niektoré mentálne poruchy sa vyskytujú oveľa častejšie medzi homosexuálmi.“ Napríklad, 40 % homosexuálnych mužov prešlo v živote ťažkou depresiou. Toto číslo pre mužskú populáciu sveta vo všeobecnosti je 3 %. Podobne 37 % homosexuálnych žien už zažilo depresiu. Tieto čísla následne vedú k vyššiemu výskytu samovrážd — homosexuáli trikrát častejšie premýšľajú nad samovraždou, než bežná populácia. Priamych pokusov o samovraždu je u mužov homosexuálov 6-krát viac, a u žien 2-krát viac, v porovnaní s mužmi a ženami heterosexuálmi. No depresia a samovraždy nie sú jedinými problémami. Štúdie dokazujú, že aj pedofília sa objavuje častejšie u mužov homosexuálov. Nech už príčina týchto porúch spočíva v čomkoľvek, faktom ostáva, že každý, kto premýšľa nad prijatím homosexuálneho životného štýlu, by nemal mať ilúzie o tom, do čoho vstupuje.

Ďalším dobre chráneným tajomstvom je to, ako fyzicky veľmi nebezpečné homosexuálne praktiky sú. Nebudem tu opisovať všetky druhy, ale dovoľte mi poznamenať, že naše ženské a mužské telá boli stvorené tak, aby vzájomne splynuli v jedno. Dve mužské telá to nedokážu. Výsledkom toho je, že tieto praktiky, z 80 % uskutočňované mužmi, vedú k často trvalým následkom na tele, ako napríklad k poškodeniu funkcií prostaty, vredom alebo prasklinám, chronickej inkontinencii či hnačkám.

Okrem týchto problémov je tu ešte jeden — sexom prenášané pohlavné choroby. 75 % homosexuálov prenáša aspoň jednu pohlavnú chorobu, a to nerátame AIDS. Ide o celé spektrum chorôb: syfilis, kvapavka, bakteriálne infekcie či parazity. Častými chorobami sú tiež vírusové infekcie, ako napríklad hepatitída B a alebo herpes (trápia 65 % homosexuálov). Obe tieto sú nevyliečiteľné alebo s trvalými následkami, rovnako ako hepatitída A a bradavice v análnej oblasti, rozšírené medzi 40 % mužov — homosexuálov. A to ešte nehovoríme o AIDS. Zrejme najšokujúcejšie vyznieva štatistika, že nerátajúc tých, ktorí zomrú na AIDS, priemerný vek, ktorého sa homosexuáli dožijú, je 45 rokov. Mužská populácia vo všeobecnosti sa dožíva v priemere 70 rokov. Ak by sme do tejto štatistiky zarátali tých, ktorí zomreli na AIDS, priemerný vek mužov — homosexuálov by klesol na 39 rokov!

Ak by sme sa teda chceli opäť preniesť do roviny všeobecne prijímaných morálnych postojov, myslím, že z doteraz prezentovaných informácií je jasne vidieť, aké škodlivé homosexuálne praktiky sú. Sú sebapoškodzujúce a škodia aj iným okolo. Keby sme teda úplne odhliadli od toho, čo nám hovorí Biblia, aj tak máme k dispozícii jasné dôkazy, že homosexuálne správanie nie je prospešné.

Toto má ďalekosiahle dôsledky na to, aký postoj k tomu spoločnosť zaujme, keďže zákony a obmedzenia sa prijímajú práve na základe toho, aké sú verejne vžité hodnoty danej spoločnosti. Práve preto máme zákony obmedzujúce predaj alkoholu alebo zákazy gamblingu, alebo obmedzenia fajčenia. Tieto obmedzenia slobody jedinca smerujú k ochrane verejného prospechu. Rovnako tak niektoré štáty prijali zákony zakazujúce prevrátené sexuálne styky a ich Najvyšší súd prijal tieto zákony za zákony ústavné. Hoci sú tieto zákony nevynútiteľné, vo svetle rizika, akému sa daní jedinci pri takomto správaní vystavujú, sú legálne a správne.

A teraz, existujú ďalšie oblasti spoločenského života, kde je potrebné, aby sme uvažovali nad dôsledkami homosexuality a nad prijatím určitých opatrení. Napríklad, nie je žiaden dôvod, prečo by nemala platiť rovnosť medzi heterosexuálmi a homosexuálmi v otázkach, ako je napríklad predaj nehnuteľností. Na druhej strane, sú tu otázky ako rovnaké práva pre obe skupiny v oblasti voľby povolania. Tu by sa mohli objaviť určité námietky. Chceli by ste napríklad, aby učiteľka telesnej výchovy vašej dcéry bola lesbička? Alebo aby bol tréner vášho syna homosexuál, pričom viete, že sa prezliekajú v rovnakej šatni? Ja by som určite takýto zákon pre verejné školy nepodporil.

Alebo, má sa v školách učiť, že homosexualita je správny životný štýl? A dávať Heather má dve mamky čítať ako povinné čítanie? Mali by byť homosexuálne spojenia párov brané na legálnej úrovni rovnako, ako heterosexuálne manželstvá? Mali by mať homosexuáli právo adoptovať si deti? Vo všetkých týchto prípadoch by sme mali oponovať argumentom všeobecného dobra a argumentom zdravia. Tu nejde o princíp povýšenia práv jedného jedinca na úkor práv druhého, pretože takéto zákazy či obmedzenia sú založené na rovnakých morálnych princípoch, na základe ktorých boli prijaté aj zákazy držania zbraní či drog. Sloboda neznamená, že budeme konať aj na úkor druhých a ich poškodzovať.

Aby sme si to zhrnuli, videli sme, že, po prvé, správne a nesprávne, dobré a zlé majú skutočný základ, pretože sú založené v Bohu. Ak teda chcem zistiť, čo je dobré a čo zlé, musím sa pozrieť do Biblie. Po druhé, videli sme, že Biblia neprestajne zakazuje homosexuálne akty, rovnako ako zakazuje sex mimo manželstva. Po tretie, videli sme, že biblický zákaz homosexuálneho správania nemôže byť chápaný len ako príkaz pre danú dobu a kultúru, pretože je založený v Božom nádhernom pláne pre manželstvo muža a ženy. Navyše, ak by sme úplne odhliadli od Biblie, aj tak vidíme v spoločnosti všeobecne akceptované morálne normy, ktoré uznávajú, že homosexualita je nezdravá.

Aké sú teda praktické dôsledky pre nás ako jedincov?

Po prvé, ak si homosexuálom alebo sa cítiš naklonený tejto orientácii, „ukázňuj sa“ v čistote. Ak nie si ženatý/vydatá, drž sa ďaleko od sexuálnej aktivity. Viem, že sa to zdá byť ťažké, ale všetko, čo v tomto príkaze Boh od teba žiada, je len to isté, čo žiada od každého slobodného človeka. A nemyslí sa tým udržiavať čistým len svoje telo, ale aj svoju myseľ. Ako sa aj heterosexuálny muž musí chrániť pred pornografiou a nečistými myšlienkami, aj ty musíš udržiavať svoj svet myšlienok čistý. Odolaj pokušeniu ospravedlňovať svoj hriech racionalizovaním: „Boh ma proste takto stvoril.“ Boh jasne ukázal, že nechce aby si si zľahčoval svoj hriech, naopak, chce, aby si Ho uctieval čistou mysľou a čistým telom. A nakoniec — hľadaj kresťanského poradcu, ktorý by ťa viedol. Chce to čas a úsilie, ale je to možné, aby si si po čase začal vychutnávať heterosexuálny vzťah so svojím partnerom. Je nádej.

A po druhé, pre nás, ktorí sme heterosexuáli, musíme pamätať na to, že byť homosexuálom nie je samo o sebe hriech. Väčšina homosexuálov si svoju orientáciu nevybrala a keby mohli, určite by ju zmenili. Musíme našich bratov a sestry, ktorí s týmto problémom bojujú, prijímať a v láske ich podporovať. A musíme Božiu lásku ukazovať aj ľuďom homosexuálnej orientácie. Vulgárne slová a vtipkovanie na účet homosexuálov by nemali vychádzať z úst kresťanov. Ak na sebe vidíte, že sa v srdci tešíte, keď sa homosexuálovi prihodí niečo zlé, alebo cítite v srdci nenávisť voči nim, mali by ste sa zamyslieť nad slovami, ktoré Ježiš povedal v Matúšovi: „… ľahšie bude v súdny deň Sodome a Gomore, než vám“ (Matúš 10:15, 11:24).

William Lane Craig. © 2007. Reasonable Faith.

Pôvodný článok nájdete na: www.reasonablefaith.org

Bertrand Russell napríklad napísal, že svoje životy musíme budovať na „pevnom základe nepoddajnej beznádeje.“ Len keď zistíme, že svet je v skutočnosti hrozné miesto, môžeme svoj život úspešne organizovať. Camus povedal, že by sme si mali úprimne priznať absurdnosť života a potom žiť v láske jeden voči druhému.

Základným problémom tohto pohľadu na život je, že neposkytuje možnosť prežiť ho zásadovo a šťastne. Ak ateista žije zásadovo a dôsledne, nebude šťastný a ak chce žiť šťastne, je to preto, že nie je dôsledný. Francis Schaeffer to vysvetlil veľmi dobre: „Moderný človek žije v dvoch príbehoch o našom svete. V tom spodnom príbehu sa žije život konečný a bez Boha. Život v ňom je absurdný. Vo vrchnom príbehu je zmysel, hodnota a cieľ.“ Dnešný moderný človek žije v spodnom príbehu, lebo verí, že Boh neexistuje. No v takom absurdnom svete nedokáže žiť šťastne. Preto robí nepretržite pokusy, aby mohol vyskočiť pomocou viery niekam do hornej časti s cieľom nájsť zmysel, hodnotu a cieľ. V skutočnosti to nikdy nenájde, ak v Boha neuverí. Moderný človek je v týchto svojich pokusoch príliš nestály, pretože tie hodnoty nemôžu existovať bez Boha a človek vo svojej spodnej miestnosti nemá Boha.

Pozrime sa znovu na oblasti, v ktorých môžeme vidieť, aký absurdný je život bez Boha. Ukážeme si, že človek so svojim ateizmom nemôže žiť súčasne zásadovo aj šťastne.

Prvou oblasťou je zmysel. Povedali sme si aj na príkladoch „veľkých ateistov“, že život bez Boha nemá žiadny zmysel. Mnohí filozofi sa ho snažia žiť, hoci bez Boha nemá zmysel. Napríklad Sartre tvrdil, že človek si môže zmysel vytvoriť tak, že si slobodne vyberie, ktorý spoľahlivý smer správania bude nasledovať. Sartre si vybral marxizmus.

Toto tvrdenie však je nanajvýš nezlučiteľné. Je to premenlivý spôsob názoru na život, ak tvrdíme, že život je v podstate absurdný a na druhej strane, že niekto si môže sám vytvoriť zmysel života. Pokus vytvoriť zmysel života predstavuje skok do hornej miestnosti. No Sartre nemal pre tento skok základ. Bez Boha neexistuje žiadny objektívny zmysel života. Sartrov plán bol v skutočnosti pokus vo vlastnom sebaklame. To nemôže byť žiadny objektívny zmysel života, ak ho ja sám ponúkam Je to jasné, lebo ak ja poskytnem svoj zmysel a niekto iný poskytne zasa svoj, kto má potom pravdu? Odpoveď je samozrejme, že nikto. Svet bez Boha ostáva objektívne bez zmyslu. A je úplne jedno, z ktorého pohľadu sa na to pozeráme. Sartre v skutočnosti hovorí: „Poďme predstierať, že život má zmysel.“ Takto iba klameme samých seba.

Dôležitým bodom v úvahách ateistov je:

a) Život nemá objektívny zmysel,

b) Ak človek vie, že život nemá zmysel, nedokáže žiť zásadovo a šťastne,

c) Byť šťastný teda „znamená“ predstierať, že život zmysel má.

Bez Boha nemá ani človek ani svet skutočnú hodnotu.

Dr. William Lane Craig bethinking.org. Všetky práva vyhradené.

Podľa Ernsta Blocha moderný človek v otázke smrti podvedome preberá vieru v nesmrteľnosť podľa viery svojich praotcov, aj keď pre túto vieru nemá základ, keďže neverí v Boha. Bloch dodáva, že zriedka existuje viera, podľa ktorej život končí v prázdnote. Inými slovami povedané: „Snažíme sa držať hlavu hore a pracovať tak, akoby tam nebol žiadny koniec.“ Preberaním zvyškov viery v nesmrteľnosť si moderný človek neuvedomuje priepasť, ktorá ho neustále ohraničuje a ktorá ho raz určite pohltí. Cez tieto zvyšky si zachraňuje zmysel vlastnej identity a získava dojem, že človek nie je zatratený, ale že jedného dňa sa mu svet, iba tak z rozmaru, prestane zdať. Bloch uzatvára svoje myšlienky konštatovaním: „Táto celkom plytká odvaha sa sýti na požičanej kreditnej karte.“ Takýto človek žije z nádeje a útechy, ktorá bola niekedy predtým poskytnutá. Moderný človek však nemá žiadne právo na takúto útechu, pretože odmieta Boha. V snahe žiť zmysluplne, robí skoky viery, aby objavil dôvod pre zmysel života.

Často môžeme nájsť podobný rozpor medzi tými, ktorí tvrdia, že svet a človek existujú iba náhodne, bez toho, aby ich život mal nejaký cieľ či zámer. Keďže je nemožné žiť v neosobnom svete, kde je všetko iba produktom slepej náhody, začínajú potom ľudia pripisovať fyzickým procesom osobnosť a motívy. Je to naozaj čudná cesta a krok z nižšej miestnosti do príbehu, ktorý sa odohráva vyššie. Brilantní ruskí fyzici Zeldovič a Novikov sa v rozjímaní nad realitou tohto sveta pýtali: „Prečo si príroda vybrala k stvoreniu tento druh vesmíru namiesto iného?“ „Príroda“ sa zvyčajne stáva náhradou za Boha, napĺňa Jeho úlohu a funkciu. Francis Crick vo svojej knihe „ Pôvod genetického kódu“ začína písať slovo príroda s veľkým „P“ a inde hovorí o prírodnom výbere ako o „rozumnom“ a „premyslenom“. Fred Hoyle, anglický astronóm, prisudzuje vesmíru ako takému Božie kvality. Pre Carla Sagana, je „Vesmír“, ktorý píše vždy s veľkým „V“, náhradou za Boha. Hoci títo všetci profesori neveria v Boha, pašujú zadnými dverami „božské náhrady“, keďže nemôžu pripustiť existenciu sveta, v ktorom je všetko iba náhodným výsledkom neosobných síl.

Je zaujímavé sledovať mnohých mysliteľov, ako zrádzajú svoje presvedčenie pri pohľade na jeho logické dôsledky. Napríklad isté feministky pozdvihli vlnu protestu proti Freudovej sexuálnej psychológii, pretože je voči ženám šovinistická a dehonestujúca. Niektorí psychológovia sa ich tlaku podvolili a psychológiu nanovo prepracovali. Z toho vidno, aké je to úplne rozporuplné. Ak je Freudova psychológia skutočne pravdivá, potom v určitom zmysle slova až tak veľmi nezáleží na tom, či ponižuje ženy. My nemôžeme zmeniť pravdu len preto, že sa nám nepáčia dôsledky, ktoré so sebou prináša. Ľudia však nedokážu žiť šťastne vo svete, kde je iným ľuďom upieraná ich hodnota. Ak Boh neexistuje, potom nemá nikto žiadnu hodnotu. Jedine ak Boh existuje, potom môžu ľudia dôsledne podporovať práva žien. V opačnom prípade prirodzený výber prikazuje, že príslušníci mužského pohlavia sú dominantní a agresívnejší. Ženy nemajú väčšie práva ako ich majú v samotnej prírode sliepky alebo kozy. Ak by sme to všetko nechali na prírodu, tak je pravda to, čo sa deje podľa jej prirodzeného poriadku. Ale kto môže prijať takýto názor? Evidentne ho nemôžu prijať ani freudovskí psychológovia, ktorí zradili svoje teórie, keď boli pritlačení logickými závermi týchto teórií.

Vezmime si teraz sociologické správanie človeka podľa B.F. Skinnera. Tento pohľad vedie k spoločnosti, ktorú predstavil George Orwell vo svojom diele 1984, kde vláda kontroluje a riadi myšlienky celej spoločnosti. Ak Pavlovove psy môžu slintať vtedy, keď zaznie zvonček, presne tak to môže byť aj s ľuďmi. Ak sú Skinnerove teórie pravdivé, tak potom nemôžeme mať žiadne námietky proti takému nakladaniu s ľuďmi, ako to robí Skinner s potkanmi vo svojej potkanej klietke. Potkany bežia cez bludiská, sú vábení potravou a dostávajú elektrické šoky. Podľa Skinnera sú všetky naše skutky presne stanovené a určené. Ak Boh neexistuje, potom neexistuje žiadny morálny dôvod, aby sme sa postavili proti takémuto druhu programovania človeka. Človek nie je kvalitatívne rozdielny od potkana, pretože obaja sú iba vecou času a náhody. Ale kto z nás príjme tento dehumanizujúci pohľad?

Na záver si vezmime biologické určenie človeka podľa Francisa Cricka. Podľa jeho logického záveru je človek podobný iným laboratórnym vzorkám. Svet bol šokovaný, keď sa dozvedel, že v táboroch, akým bol Dachau, boli ľudia používaní na lekárske experimenty. Ale prečo nie? Veď ak Boh neexistuje, neexistuje ani žiadna morálna prekážka k zaradeniu ľudí do skupiny pokusných králikov. Pamätník v Dachau hovorí „Nikdy viac!“, ale takéto konanie naďalej pokračuje. Pred niekoľkými rokmi sa v USA predralo na povrch, že niekoľkým ľuďom bola bez ich vedomia vstreknutá sterilizačná látka, slúžiaca na lekárske výskumy. Mali by sme protestovať, že tento postup je zlý, ak je človek iba elektrochemický stroj? Výsledkom takéhoto pohľadu na život je kontrola populácie, v ktorej sú slabí a nemohúci jedinci zabíjaní a v ktorej sa vytvára priestor iba pre dostatočne silných. Protestovať proti tomuto systému môžeme jedine vtedy, ak Boh existuje.

Len vtedy ak Boh existuje, môže mať náš život cieľ a zámer.

Dilema moderného človeka je natoľko hrozná, nakoľko popiera existenciu Boha a objektívnosť hodnôt a cieľov života. Táto dilema ostáva nezmenená aj pre postmoderného človeka. Treba si uvedomiť, že modernizmus zákonite vedie k absurdite, sklamaniu a následne do skľúčenosti. V niektorých súvislostiach môžeme vnímať postmodernizmus ako uvedomenie si úzkosti, ktorú priniesla modernosť. Ateistický svetonázor je nedostatočný preto, aby sme dokázali žiť šťastný a plnohodnotný život. Človek nedokáže žiť šťastne a plnohodnotne, ak je život bez zmyslu, hodnôt a cieľa. Ak sa pokúsime žiť ateistický svetonázor dôsledne, objavíme samých seba ako nešťastných ľudí. Ak sa napriek tomu pokúsime žiť šťastne, dokážeme to len vtedy, ak uznáme, že náš pohľad na život je nesprávny.

Dr. William Lane Craig bethinking.org. Všetky práva vyhradené.

Pôvodný článok nájdete po kliknutí na odkaz.

Dostojevsky tiež ukázal, že človek nemôže žiť takýto život. Človek nemôže pripustiť, že ak vojaci vraždia nevinné deti, je to v najlepšom poriadku. Nemôžeme žiť tak, že je všetko v poriadku vtedy, ak diktátorské režimy systematicky vraždia a týrajú politických väzňov. Že je v poriadku, keď diktátori, akým bol Pol Pot, vyvraždia milióny obyvateľov svojej krajiny. Všetko v nás si žiada, aby bolo povedané, toto je zlo, skutočné zlo. Ale ak nie je Boh, nemôžeme to povedať. A tak robíme skok viery a za každú cenu hľadáme hodnoty. A keď to urobíme, zistíme, že svet bez Boha je nedostatočný.

Pred niekoľkými rokmi vysielala BBC dokument s názvom „Spoločenstvo“. V ňom je jasne viditeľný horor, akým sa môže stať život, ktorý nemá hodnoty. Dotýkal sa zoskupenia tých, ktorí prežili holokaust. Odohrával sa v Jeruzaleme, kde títo muži a ženy znovu objavili stratené priateľstvá a zdieľali medzi sebou svoje skúsenosti. Ak sme niekedy videli na vlastné oči koncentračné tábory Dachau či Buchenwald, určite nám to stačilo na to, aby sme si povedali, že to už nemohlo byť horšie. Ale ešte sme nevideli všetko. V spomenutom dokumente hovorila jedna väznená žena. Spomínala, ako boli tehotné ženy vyberané podľa nariadení Dr. Mengeleho a spolu ubytované vo vyhradených ubytovniach. Potom táto žena dodala, že už nikdy viac tieto ženy nevidela. Snažila sa to zistiť a tak kládla otázku: „Kde sú tehotné ženy, ktoré boli ubytované v tých ubytovniach? Nepočuli ste o nich?“ Dr. Mengele ich použil na pitvanie.

Iná žena povedala, že jej Mengele zaviazal prsia tak, aby nemohla kojiť svoje dieťa. Chcel „iba“ vedieť, ako dlho prežije kojenec bez výživy. Táto chudobná žena, sa zúfalo snažila nakŕmiť svoje dieťa kúskami chleba namočenými v káve, no bolo to beznádejné. Za vášnivého pozorovania Dr. Mengeleho strácalo dieťatko deň čo deň svoju váhu. Sestrička prišla k tejto žene a tajne jej povedala: „Našla som cestu, ako vás odtiaľ dostanem von, ale svoje dieťa musíte nechať tu. Priniesla som morfiovú injekciu, ktorú môžete dať svojmu dieťaťu a ukončiť tak jeho trápenie.“ Keď žena protestovala, sestrička naliehala: „Pozrite sa, vaše dieťa tak či tak zomrie. Zachráňte aspoň seba.“ A tak táto matka vzala život svojmu vlastnému dieťaťu. Dr. Mengele bol úplne šialený, keď sa dopočul, že dieťa zomrelo. Stratil predsa svoj výskumný materiál. Preto hľadal telíčko dieťatka medzi mŕtvymi, aby ho mohol naposledy odvážiť.

Ľudské srdce musí byť takýmito príbehmi otrasené. Jeden rabín tvrdil, že v Auschwitzi to bolo tak, ako keby bolo všetkých desať Božích prikázaní prekrútených. Ľudské stvorenie nikdy nevidelo takéto peklo.

Ak Boh neexistuje, tak v určitom zmysle je náš svet takým Auschwitzom, kde neexistuje absolútne dobro či zlo a všetky veci sú dovolené. Ani ateisti a agnostici však nedokážu žiť zásadovo a stále s takýmto názorom na život. Nitzsche, ktorý vyhlasoval nevyhnutnosť života „za hranicami dobra a zla“, sa tiež nezhodol s Richardom Wagnerom v otázke antisemitizmu a nemeckého nacionalizmu. Podobne keď Sartre písal o dôsledkoch 2. svetovej vojny, odsúdil antisemitizmus a vyhlásil, že názor, ktorý vedie k likvidácii, nie je iba názorom či záležitosťou osobnej chuti. Vo svojej významnej práci „ Existencializmus je humanizmus“ Sartre márne zápasí s tým, aby unikol rozporu medzi popretím hodnôt, ktoré boli Bohom dané pre život na tejto zemi a medzi vlastnou túžbou potvrdiť, že ľudské bytosti sú sami osebe zdrojom hodnôt. Podobne ako Russell, ani on nemohol žiť so svojimi závermi odmietnutia absolútnych etických hodnôt, ktoré nemajú svoj pôvod v človekovi.

Druhým problémom je, že ak Boh neexistuje, a teda neexistuje ani nesmrteľnosť, potom všetky zlé skutky ľudí nebudú nikdy potrestané a všetky dobré skutky nebudú nikdy odmenené. Ale kto môže žiť s takýmto pohľadom na dianie okolo nás? Richard Wurmbrand, ktorý trpel pre svoju vieru v komunistickom väzení, povedal:

„Krutosti ateizmu je len ťažko veriť vtedy, ak človek nemá vieru v odmenenie dobra a potrestanie zla. Vtedy nie je dôvod, byť humánny. Vtedy neexistuje žiadne obmedzenie pre veľkosť zla, ktorá je v človekovi. " Komunistickí trýznitelia často hovorili: „Boh neexistuje, nie je žiadny večný život, žiadne potrestanie zla. Môžeme si robiť, čo chceme.“ Počul som, ako jeden z nich povedal: „Ďakujem Bohu, v ktorého neverím, že som sa mohol dožiť tejto hodiny, keď môžem konať všetko zlo, ktoré mám v srdci.“ Vyjadroval ho neuveriteľnou brutalitou a trýznením väzňov.“

Anglický teológ Cardinal Newman raz povedal, že ak by neveril, že všetko zlo a nespravodlivosť spáchané počas celej histórie, bude Bohom potrestané a napravené po smrti, tak by sa z toho zbláznil.

Niečo podobné sa dá povedať aj o sebaobetovaní. Niekoľko rokov dozadu sa počas chladnej zimy zrútilo lietadlo, ktoré práve opúšťalo washingtonské letisko. Pri páde narazilo na most cez rieku Potomac a jeho pasažieri skončili v jej studenej vode. Počas záchrany bola pozornosť upriamená na muža, ktorý posúval lanový rebrík ostatným pasažierom namiesto toho, aby sa naň sám dostal. Tak to urobil šesťkrát. Keď sa helikoptéra vrátila, už tam nebol. Dobrovoľne dal svoj život, aby iní mohli žiť. Celý národ vtedy upriamil svoje oči s rešpektom a obdivom na človeka, ktorý preukázal nesebecké správanie.

Ak majú ateisti pravdu, tak tento muž neurobil nič šľachetné, ale naopak, urobil ten najnerozumnejší skutok, aký mohol. Tento muž mal vystúpiť na rebrík prvý. Zomrieť za ostatných a nevedieť prečo? Dať všetko, čo mám, ale z akého dôvodu? Pre ateistu tu nikdy nebude žiadne vysvetlenie. Ale aj ateisti, podobne ako väčšina z nás, reagujú na tento nesebecký čin s úctou a chválou. No v skutočnosti, by sme nikdy nenašli ateistu, ktorý žije dôsledne podľa systému, v ktorý verí. Náš svet bez morálnej zodpovednosti a hodnôt je nepredstaviteľne ťažký.

Dr. William Lane Craig bethinking.org.

Všetky práva vyhradené.