Boh sa s nami stretáva uprostred popola

Tento popol, ktorý bol len zostatkom z dreva, ktorým sme predošlý deň kúrili, nebol zďaleka „liturgicky správny“. V tom čase som vôbec netušila, že tradičný popol na Popolcovú stredu sa získava spaľovaním palmových ratolestí z Kvetnej nedele. Dokonca som nevedela ani o tom, že po Popolcovej strede nasleduje štyridsaťdňový pôst.

O hriechu som však vedela svoje — o tom mojom aj o hriechoch mojich detí. Práve sme s jedným z našich synov zažívali obdobie neustálych „trestov“. Boli sme úplne na dne so silami; vyčerpali sme všetky rady od Dr. Dobsona, Elisabeth Elliotovej a všetky ostatné rodičovské príručky, ktoré boli v deväťdesiatych rokoch k dispozícii. „Prečo je také ťažké byť dobrý?“ zvykol sa pýtať náš malý rebel, na ktorého neplatili žiadne výchovné príručky. Oči jeho mladšieho brata sa vždy zaplnili slzami, keď sme ich prichytili pri spoločnej neposlušnosti.

V tomto rodičovskom „tlakovom hrnci“ sa materinské ospravedlnenia stali každodennou realitou. Dúfala som, že im pôjdem príkladom v robení pokánia — a zároveň odčiním svoje ostré slová a prchkosť. „Mýlila som sa, prosím, odpusť mi,“ boli slová, prostredníctvom ktorých sa moji synovia učili, že ich matka ešte stále nedokázala zvíťaziť nad hriechom. Popolcová streda dáva kresťanom príležitosť lepšie pochopiť, kde a ako tento boj viesť.

Navrátenie pôstu Kristovi

Historicky vzaté, naši prví protestantskí predkovia sa búrili proti myšlienke pôstnych praktík, a mali na to dobrý dôvod. V predreformačnom myslení sa pokánie, popol a sebazapieranie stali cieľom samým osebe. Postupne sa však do kresťanskej ortodoxie znovu vrátilo biblické chápanie pôstneho žiaľu (náreku), ukotvené v prijatí faktu o našej vlastnej hriešnosti a páde.

Popol na čele správne symbolizuje našu potrebu kajať sa „v prachu a popole“ (Job 42:6) a našu identitu, ako ju vyjadril prorok Izaiáš: „som mužom nečistých perí a bývam uprostred ľudu nečistých perí“ (Iz 6:5). Ježiš vyriekol požehnanie nad tými, ktorí si uvedomujú svoju duchovnú chudobu a oplakávajú následky hriechu vo svojom živote i vo svete (Mt 5:3–4).

Popolcová streda, ukotvená v pravde evanjelia, ktorá podnecuje k úprimnému pokániu bez paralyzujúceho pocitu viny a k hlbokému presvedčeniu bez zdrvujúcej hanby, pozýva veriaceho k obnovenému úžasu nad naším veľkým spasením. Hoci samotné nosenie popola nemá žiadnu záslužnú moc, obdobie pokánia a zármutku vedúce k Veľkej noci môže v skutočnosti umocniť našu oslavu Veľkonočnej nedele.

Streda, ktorá sa stala lekciou

V mojom náročnom rodičovskom období sa Popolcová streda stala názornou pomôckou — učebným nástrojom, ktorý mal mojich malých synov uistiť, že náš hriech neznamená koniec Božej lásky k nám. U nás doma spev hymien pri raňajkách vždy zodpovedal aktuálnemu obdobiu, a tak sme sa jeden rok v týždňoch pred Veľkou nocou naučili všetky štyri strofy jednej „piesne o kríži“. Bohaté duchovné piesne ponúkajú hlbokú pravdu evanjelia, ktorá si u malých spevákov vyžaduje vysvetlenie (nie však oslabenie jej obsahu):

 Keď hľadím na ten vzácny kríž,

kde Knieža slávy v mukách mrel,

s ním pýchu moju pochovám,

svet pre mňa v Ňom už odumrel.

Všetko márne, čo srdce vábi mi,

dnes pre Jeho krv obetujem.

Márnosť oných „márnych vecí“, o ktorých písal Isaac Watts, sa stáva nadovšetko jasnou, keď si uvedomíme, že nič netrvá večne. „Pamätaj, že si prach“, to je ústredný motív Popolcovej stredy. Boh nás stvoril z prachu a naše telá tu nebudú navždy. Obývame umierajúci svet: všetko, od zlatej rybky až po starých otcov, raz prestane žiť. A my oplakávame túto stratu.

Bez toho, aby sme pôsobili morbídne alebo strašidelne, môžeme naše deti pripraviť na nevyhnutnosť smrti tým, že ju zasadíme do kontextu evanjelia. Tomáš Kempenský predpisoval pravidelné premýšľanie o smrti a prípravu na ňu ako cestu k šťastiu. Autor Gary Thomas naznačuje, že my, dnešní veriaci, by sme sa mali pridať ku Kempenskému a dovoliť realite smrti pôsobiť „ako filter, ktorý nám pomáha držať sa podstatného a nechať odísť to nepodstatné“.

Pre veriacich je tým „podstatným“ večnosť, a to večné k nám prichádza skrze kríž. Paradox smrti, ktorá vedie k znovuzrodeniu, je protirečením len zdanlivo. Všetky Kristove dary dostávame prostredníctvom smrti — tej Jeho. A až cez inú smrť — tú našu — naplno prijmeme život v celej jeho plnosti, ktorý nám Ježiš svojou smrťou priniesol.

Streda, na ktorú sa nezabúda

Stála som so svojimi synmi pred zrkadlom — všetci traja sme mali čelá poznačené popolom. Rozprávali sme sa o tom, ako zápasíme s poslušnosťou voči Bohu a o našom smútku z hriechu — z hriechu, ktorý v našom domove spôsobuje chaos, zraňuje city medzi bratmi a čo je najhoršie, oddeľuje nás od Boha, ktorý nás miluje.

Keď malý chlapec zápasí s neposlušnosťou, už ako predškolák pociťuje drsnosť a ťažkosti života na padlej planéte. Možno ešte nedokáže pochopiť kozmický rozmer hriechu: „Lebo márnosti bolo podrobené stvorenstvo, nie dobrovoľne, ale skrze Toho, ktorý ho podrobil v nádeji… “ (R 8:20). Je však už dobre oboznámený so stonaním celého stvorenstva a dokáže si zamilovať pravdu o nádeji na naše budúce vyslobodenie z tohto zápasu: „… že aj samo stvorenstvo oslobodené bude z otroctva skazy do slávnej slobody detí Božích“ (R 8:21).

Čítanie vybraných častí príbehu o ukrižovaní z Lukášovho evanjelia (22. kapitola), prispôsobených veku detí, nám pomáha rozjímať o Ježišovej ochote niesť na svojom tele ťarchu hriechov celého sveta. To nám dáva jasný zmysel aj pre prijatie znaku popola na čele — ako symbolu nášho zármutku. Je to smútok nad tým, že sme zhrešili a oddelili sa od Boha, a zároveň žiaľ nad utrpením, ktoré Ježiš podstúpil, keď zomrel namiesto nás.

Streda, z ktorej sa môžeme radovať

Ak je dobré správanie to jediné, čo môžem Ježišovi priniesť, nemôže mi pomôcť. Vrúcne prijatie evanjelia v mrazivý deň na začiatku jari berie ohľad na beznádej malého chlapca tvárou v tvár pokušeniu. Náš hriech neznamená koniec nášho vzťahu s Bohom. Je to začiatok, pretože sa ukazuje, že slabosť je silným nárokom na Božie milosrdenstvo.

Naučiť sa v mladom veku nenávidieť hriech, bojovať proti nemu a prijímať Božie odpustenie je dôležitý míľnik, ktorý stojí za oslavu. Máme dôvod na radosť, pretože Kristus bol poslušný vo všetkom, čo mu Boh prikázal. A jeho láska, s ktorou zaplatil trest za naše zlyhania v poslušnosti, nám dáva dôvod na nádej — a to aj na pozadí mojich vlastných rodičovských zlyhaní a nekonečných šibalstiev mojich synov.

Boh dobre vie, ako sme utvorení. „V pamäti má, že sme prach“ (Ž 103:14). Ako milujúci nebeský Otec túži naplniť každú našu potrebu pre spravodlivý život — v skutočnosti je totiž jeho spravodlivosť to jediné, čo stačí. Takéto nastavenie poskytuje pevný základ pre celoživotný vzťah vybudovaný na istote, že Božie zámery nebudú zmarené mojim hriechom. On sa teší z toho, že sa so mnou a s mojimi deťmi stretáva uprostred popola.