Boh si všetko používa

Nedávno ma jedna priateľka zranila svojou necitlivou poznámkou. Mojou prvou reakciou bolo, že som sa naštvala, a potom som si v mysli začala vytvárať zoznam krívd — vybavovala som si všetky situácie, keď ma zranila.

Možno by to tam skončilo, ale keď som narazila na slová od A. W. Tozera, o danej situácii som začala rozmýšľať inak:

Keď chápem, že všetko, čo sa so mnou deje, má za cieľ urobiť ma podobnejším Kristovi, hromada obáv sa rozptýli.

Všetko, čo sa so mnou deje, má za cieľ urobiť ma podobnejšou Kristovi. Nič nie je vylúčené. Radosť aj bolesť. Pokoj aj zmätok. Naplnenosť aj prázdnota. Trápenie aj pohoda. Ľudia, ktorí ma majú radi a starajú sa o mňa. Aj ľudia, ktorí ma zraňujú alebo si ma nevšímajú.

Boh riadi každý detail

Áno, uvedomovanie, že Boh používa všetko na to, aby som sa stávala podobnejšou Kristovi, zo mňa robí menej úzkostlivého človeka. Moje zápasy v Kristovi nie sú Božím odsúdením (R 8:1). Boh je vždy za mňa (R 8:32). On všetky moje okolnosti zamýšľa na moje večné dobro (R 8:28). Všetko v mojom živote ma môže nasmerovať na Krista. V skutočnosti by to tak malo byť.

Odrazu som sa prestala trápiť pre poznámku, ktorú urobila moja priateľka, a som rozmýšľala o tom, prečo asi Boh dopustil v mojom živote túto situáciu. Bola to jednoduchá otázka, ale odpovede odhalili viac moje ako jej srdce. Konaním priateľky odhalil Boh v mojom živote jednu vrstvu hriechu, ktorú by som inak prehliadla. Keď som vo svojej reakcii uvidela ten hriech, dokázala som ho Bohu vyznať a kajať sa.

Kedykoľvek sa cítim rozčúlená, otrávená či nahnevaná, asi ma Boh práve pozýva k tomu, aby som skúmala svoje srdce, namiesto toho aby som svoju pozornosť sústredila navonok. Možno je moje podráždenie pozvánkou od Pána, aby som s ním prehĺbila svoj vzťah. Boh možno robí niečo oveľa dôležitejšie a trvalejšie vo mne než s tým, čo sa deje so mnou.  

„Vtedy, keď strácame, čo je nám na zemi najmilšie, si ešte viac ceníme objatie nášho nebeského Otca.“

A pretože Boh riadi všetko, čo sa mi postaví do cesty, žiadna skúsenosť nie je zbytočná. To všetko sa dá použiť, aby ma to obrátilo ku Kristovi, lebo v konečnom dôsledku on pôsobí, aby všetky veci slúžili na dobro. Moje ťažké okolnosti môžu pestovať vzťah závislosti na Kristovi. Učiť ma vrúcnejšie sa modliť. Dať mi príležitosť k službe. Moje úspechy ma môžu viesť k tomu, aby som chválila Boha a ďakovala mu. Vzdala mu slávu. Videla svoj hriech pýchy a vyznala ho. Učila sa pokore tak, že sa nebudem povyšovať ani vtedy, keď budem stredobodom pozornosti. Všetko sa môže stať odrazovým mostíkom pre svätosť.

Požehnaná na konci svojich síl

Byť zranený netaktnosťou priateľa je skúsenosť na hony vzdialená od toho, keď vás zradí manželský partner, alebo vás trápi vysiľujúca choroba, ale pozvánka od Boha je rovnaká. Okúsila som už všetky tri skúšky a môžem dosvedčiť, že Boh si použil každú, aj keď často so slzami v mojich očiach, aby ma k sebe bližšie pritiahol. A keď sa k nemu približujem, a môj Pán ma objíma, stávam sa podobnejšou jeho Synovi.

Výklad blahoslavenstiev Eugena Petersona nádherne vyjadruje túto myšlienku. Matúš 5:3–4 znie v jeho podaní takto: „Si požehnaný, keď si na konci svojich síl. Tam, kde je menej teba, je viac Boha a jeho vlády. Si požehnaný, keď máš pocit, že si prišiel o to, čo ti je najmilšie. Iba vtedy ťa môže objať Ten, ktorý ti je najmilší.“

Požehnaný na konci svojich síl. Požehnaný, keď si prišiel o to, čo je najmilšie. V očiach sveta to znie šialene. Je to pravý opak toho, čo svet definuje ako „požehnanie“. Svet si myslí, že byť požehnaný znamená mať všetko, po čom túžiš, a ešte viac. Že sa plnia tvoje sny. Neznamená to byť na konci svojich síl a neznamená to strácať všetko, čo je milé tvojmu srdcu.

Ale v Božej ekonomike „byť požehnaný“ nadobúda nový význam. Sme požehnaní, keď nemáme žiadne ľudské zdroje. Keď nemáme nič vlastné, čím by sme si pomohli. Žiadneho človeka, o ktorého by sme sa opreli. Keď sa zdá, že nič sa nevyvíja dobre. Práve vtedy v našom živote pribúda Boha a rastie jeho vláda. Nás je menej. A Boha je viac. Vtedy, keď strácame, čo je nám na zemi najmilšie, si ešte viac ceníme objatie nášho nebeského Otca. Jeho objatie je milšie, vzácnejšie, úžasnejšie ako čokoľvek, o čo sme len mohli prísť.

Vnímaj Jeho milujúcu ruku

Madame Guyon, francúzska katolícka spisovateľka zo 17. storočia, mala ťažký život poznačený chorobou, zanedbávaním a ponižovaním. Keď mala 16, jej otec ju ľsťou prinútil vydať sa za muža, ktorý bol od nej starší o 22 rokov a ktorého sužovala dna. Stala sa jeho opatrovateľkou a neúnavne sa o neho starala, pričom žila v dome svojej svokry aj potom, čo rozširovala o svojej neveste zlomyseľné klamstvá.

Guyonine modlitby odrážali jej hlbokú vieru a dôveru v Boží charakter. Napísala: „Ó, môj Bože, dopustil si, aby ma oklamal môj otec, keď som túžila byť mníškou, aby som sa obrátila na teba a umožnila ti, aby si ma miloval.“ Napísala aj toto: „Ó, môj Bože, dovolil si, aby moja svokra rozširovala o mne tieto lži, aby som sa v pokore obrátila na teba a videla, ako veľmi ma miluješ.“

Namiesto toho, aby bola čoraz zatrpknutejšia pre bolesť, ktorú znášala, a tak pochybovala o Božej dobrote, rozhodla sa v tom vidieť Božiu milujúcu ruku. Celý svoj život videla akoby v Božích rukách a vo všetkých svojich okolnostiach videla príležitosti, ako sa k nemu priblížiť. Bola ochotná Bohu úplne dôverovať a všetko mu odovzdať.

To všetko sú Jeho sluhovia

Žalm 119:90–91 hovorí: „Zem si upevnil, takže stojí. Do dnešného dňa stoja, ako si usúdil; veď všetko to sú Tvoji sluhovia.“ To všetko sú Boží sluhovia. Všetko môže Boh použiť, aj použije, aby uskutočnil svoje dobré zámery na večnú radosť a slávu svojho ľudu.

Všetko, čomu čelíme, nás môže urobiť svätejšími. Naše rozčúlenia môžu odhaliť náš hriech. Ľudia, ktorí nás zraňujú, nám dávajú príležitosti na odpustenie. Naše telesné choroby nás učia byť závislými na Bohu. Naše vzdorovité deti nás cvičia v modlitbe bez bez prestania. Všetko, čo je ťažké, a zdá sa, že nie je v našom živote v poriadku, je nebeskou pozvánkou obrátiť sa na Boha.

„Všetko, čo je ťažké, a zdá sa, že nie je v našom živote v poriadku, je nebeskou pozvánkou obrátiť sa na Boha.“

Aby sme túto perspektívu plne prežívali, musíme byť v každom okamihu prítomní. Aktívne vyhľadávať Boha a prosiť ho, čo sa nám snaží ukázať. Uvedomovať si, že Boh v našom živote stále koná a veriť, že každá okolnosť nás môže k nemu bližšie pritiahnuť.

Lebo všetko, čo sa nám prihodí, nás môže urobiť podobnejšími Kristovi.