Byť s Bohom osamote

Mnohí moderní, individualisticky založení kresťania si však určite musia uvedomiť, aký veľký úžitok plynie zo štúdia Písma a jeho uplatňovania v spoločenstve. Božie slovo na mnohých miestach spochybňuje a karhá náš postosvietenský individualizmus od samého začiatku, cez Abrahámovu rodinu a Dávidov národ, prostredníctvom vrcholov a pádov prorockého svedectva, až po Krista a život jeho cirkvi.

Dynamika spoločenstva je pre život kresťana životne dôležitá a sme vďační, že rastúci počet hlasov sa v tejto generácii pripája k starovekému refrénu Listu Židom 10:25 o tom, aby sme neopúšťali svoje zhromaždenia.

Vo svojom novom odhodlanom úsilí zdôrazňovať, aké zásadné je pre život kresťana mať miesto v spoločenstve, je rovnako zásadné nezabúdať, že život kresťana nie je len o spoločenstve. „Čas strávený osamote s Bohom,“ ako to niektorí nazvali, je dnes dôležitý rovnako ako kedysi — a v dnešnej dobe, neustále rozptyľujúcej našu pozornosť, možno aj dôležitejší. Jedným z aspektov srdca zaľúbeného do Krista je nevýslovná túžba byť s ním osamote, ako to vyjadruje Jonathan Edwards a Písmo dokladá príkladmi.

Presne tak ako bude trpieť manželský vzťah, ak manželia nebudú nikdy spolu osamote, tak bude aj naše spojenie s Kristom, ak sa vo svojom duchovnom živote neutiahneme do ústrania pred spoločenstvom.

Jedným z aspektov srdca zaľúbeného do Krista je nevýslovná túžba byť s ním osamote.

Na skrytom, tichom mieste

Jednou z čŕt zdravého manželského vzťahu plného vrúcnej lásky je, že manželia urobia všetko pre to, aby si vybojovali čas, ktorý strávia osamote, aj keď majú dom plný detí a rýchlo sa striedajúcich hostí. To charakterizuje aj živý vzťah veriaceho človeka s naším Pánom. Jednou z viacerých radostí znovuzrodeného srdca (ktoré Edwards nazýva „pravým náboženstvom“) je mať za najvyššiu prioritu vytvárať si oddelený čas strávený s Bohom osamote, v ktorom bude načúvať Božiemu hlasu v jeho Slove a odpovedať naň v modlitbe. Asi pred 250 rokmi to Edwards zachytil nasledovne:

Pravý kresťan nepochybne nachádza potešenie v nábožnom spoločenstve a kresťanskom rozhovore, a v ňom dostatočný priestor na ovplyvňovanie jeho srdca; ale niekedy má potešenie aj z toho, keď sa vzdiali od všetkých ľudí, aby sa na osamelom mieste zhováral s Bohom. A to má tiež osobité výhody na nápravu a zapojenie jeho srdca. Pravá nábožnosť vedie osoby k tomu, aby trávili dosť času na osamelom mieste, vo svätom rozjímaní a modlitbe.

Prežívate „niekedy potešenie z toho, keď sa vzdialite od všetkých ľudí“ — osôb, obrazov i zvukov –, „aby ste sa na osamelom mieste zhovárali s Bohom“? Podľa Edwardsa také potešenie nie je jednoducho vlastné introvertným ľuďom, ale je túžbou, ktorú Boží Duch zasieva do každého, ním osvieteného srdca. Edwards pokračuje:

Prirodzenosťou pravej milosti je, že nech už akokoľvek miluje kresťanskú spoločnosť na konkrétnom mieste, predsa sa osobitým spôsobom raduje zo zátišia a rozhovoru s Bohom v skrytosti. Takže ak sa osoby veľmi zúčastňujú náboženstva cirkevného spoločenstva, ale iba málo náboženstva komôrky, a dajú sa veľmi ovplyvniť inými, ale ich vnútro sa pohne iba málo pri rozhovore so samým Bohom a Kristom, ich náboženstvo sa začína strácať v tme. (Religious Affections, 3:10)

Ako neochvejný zástanca kresťanského spoločenstva pokladám Edwardsov komentár za rozumný a dostatočne presvedčivý. Ale neuspokojil by sa tým, keby sme jednoducho verili iba jeho komentáru a čomu dáva prednosť. Naprieč celou Bibliou opakovane uvádza príklady o tom, ako sa Boh stretáva so svojím ľudom nielen v komunite, ale aj na osobnej úrovni, v ústraní — od Abraháma, Izáka a Jákoba, cez Mojžiša a prorokov, až po Máriu a Jozefa, a nakoniec apoštola Jána na ostrove Patmos.            

Nasýtená duša

Osobité požehnanie zo samoty s Bohom je obzvlášť mocné v knihe Žalmov, ktoré majú prekvapujúco rovnaký osobný aj spoločenský charakter. Jeden žalm sa zdanlivo začína osobne, potom nečakane vrcholí fanfárami spoločných chvál a povedomia komunity. A práve vtedy, keď očakávame, že bude celý o spoločenstve, dobre známe slová, ako sú tie v 63. žalme, nám ukážu moc skrytého spojenia s Bohom:             

„Tukom a olejom sa sýti moja duša, moje pery jasajú, moje ústa ťa chvália. Na svojom lôžku myslím na teba, pri výmene stráží o tebe rozjímam.“ (Ž 63:6–7)    

Ešte dôležitejší než samota v knihe Žalmov je však život samotného Boha medzi nami ako človeka, ktorý sa budí, spí a modlí ako my. Edwards zvoláva: „Ako len často čítame o tom, ako sa utiahne do hôr a na odľahlé miesta, aby mal svätý kontakt so svojím Otcom!“ Ak mal náš veľký Trpiteľ a Vzor takú radosť, že sa niekedy odobral preč od všetkých ľudí, ako by sme sa my, v ktorých pôsobí ten istý život, nepridali k nemu v tomto potešení? Samotného Ježiša „Duch vyviedol na púšť“ (Mt 4:1), „odišiel na osamelé miesto“ (Mk 1:35; Lk 4:42) a „vystúpil sám na vrch modliť sa… bol tam sám“ (Mt 14:23), aby si vybojoval „kontakt v skrytosti“ so svojím Otcom.

Slovo a Duch, vždy spolu 

Ale ako? Čo to v praxi znamená „byť osamote“ s Kristom a „zhovárať sa“ s ním? On sedí na nebeskom tróne; naše telo je tu na zemi. Ako vieme, že nehovoríme len do vzduchu, či si vo svojom podvedomí nedomýšľame v rozhovore jeho hlas?  

Rozhovor so vzkrieseným Kristom je v skutočnosti pravým opakom toho, čo si mnohí z nás inštinktívne myslíme. Nie je to o tom, že si jednoducho nájdete odľahlé miesto v súkromnej miestnosti či niekde v lese, odľahčíte si pred ním svoje srdce a potom čakáte, že vám zašepká odpoveď. Nedomnievajte sa, že hlasy vo vašej hlave patria Kristovi. Majte za to, že sú to vaše hlasy.

Nie, spojenie s Kristom sa uskutočňuje pomocou jeho zjaveného slova, prostredníctvom jeho apoštolov a prorokov vo Svätom Písme a pomocou neobyčajnej, záhadnej a dynamickej moci jeho Ducha. Jeho hlas, adresovaný nám, počujeme v jeho písanom, dostupnom, objektívnom Slove v Biblii, a jeho Duch ho aplikuje v našej duši osobne, súkromne, subjektívne a dáva nám prostredníctvom svojich Slov duchovný život.

Nedomnievajte sa, že hlasy vo vašej hlave patria Kristovi. Majte za to, že sú to vaše hlasy.

Pokiaľ nemáte pred sebou jeho slovo, ktoré si môžete prečítať, alebo ste sa ho nenaučili naspamäť a tak ukryli vo svojom srdci, nie ste osamote s Bohom. Ste iba osamote so sebou samým. Kristus s nami komunikuje prostredníctvom svojho slova, ktoré oživuje a pre naše duše robí skutočným jeho Duch.     

Tešte sa, keď s Ním môžete byť osamote

Majme na zreteli Edwardsov bystrý komentár a láskavé napomenutie. Seba samého sa opýtajte: „Mám radosť z toho, keď sa môžem odobrať na skryté, odľahlé miesto a vychutnať si chvíľu, sústredenú na svojho Pána prostredníctvom jeho slova?“ Ak je táto túžba v tejto chvíli malá či nebadateľná, teraz je čas poprosiť Boha, aby ju prebudil. A či je tam tá túžba veľká či malá, podniknite jednoduché, no často náročné kroky k tomu, aby ste inak dobrým veciam povedali nie, a dali prednosť svojej potrebe byť s Ježišom osamote.

Nielen vykúpení ľudia majú potešenie byť niekedy osamote so svojím Vykupiteľom, ale aj on má radosť z toho, keď má obecenstvo vo svojom ľude — nielen verejne, ale aj v skrytosti.