Hľadieť na Krista pri strate dieťaťa

Pred pätnástimi rokmi sme moja manželka a ja zažili náš prvý spontánny potrat. Bol som novým otcom a potom, len tak zrazu, bolo po tom. Strata bola celkom nečakaná. Bolesť prechádzala hlboko, do jadra mojej duše. A uprostred svojho vlastného smútku a plaču som sa usiloval starať sa o moju smútiacu manželku. Dva roky a tri mesiace bojovala s Bohom, kým sa jej vnímanie Jeho zvrchonalosti stretlo s prívalom Jeho lásky.

Pred štyrmi rokmi sa naše životy znova rozkývali a boli naplnené žiaľom, keď pokus o adopciu zlyhal. Bol som práve vonku so svojím synom, stavali sme poschodovú posteľ pre neho a pre jeho budúceho brata, keď prišiel telefonát. Malá trojročná sirota, ktorá tak zúfalo potrebovala rodinu, ktorú sme už začali milovať ako svoje vlastné dieťa, ktorá už o ďalších sedem dní mala niesť moje meno — toto dieťa zostalo sirotou a už sa nedalo adoptovať. Naše srdcia boli zdrvené, keď sme vstúpili do nového obdobia Božích prejavov toho, že Jeho hodnota je nad všetkým ostatným.

Pozeranie sa na Ježiša

Prečo Boh neba a zeme dáva len preto, aby bral? Je veľa dôvodov, ktoré som sa už naučil, ale v Zachariášovi 12:10 nachádzam nečakanú poznámku.

Viac ako päťsto rokov pred Getsemanom a Golgotou Boh prehlasuje:

„Vylejem na dom Dávidov a na obyvateľov Jeruzalema ducha milosti a nástojčivých prosieb. Potom budú hľadieť na mňa, ktorého prebodli. Budú nad ním nariekať, ako sa narieka nad jedináčikom, a trpko nad ním žialiť, ako sa žiali nad prvorodeným.“

Medzi Kristovou slávou a stratou dieťaťa je priamy vzťah. Noc plná žiaľu a prebodávajúca bolesť, chvenie v duši a vzlykanie spôsobené stratou — to všetko má byť mierkou pre druh bolesti, ktorú by sme my sami mali cítiť nad smrťou, ktorú podstúpil Kristus na našom mieste.

„On bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti.“ (Izaiáš 53:5) Je to hrozné. Zviera to žalúdok. Je to horšie, ako slová dokážu opísať. Ale On takto utvoril spôsob, ktorým možno niesť náš smútok a žiaľ — spôsob, ako môžeme byť uzdravení (Izaiáš 53:4–5; 1. Petrov 2:24). Slovami Zachariáša, v deň, keď Boží vlastný Syn bol prebodnutý, „bol otvorený prameň… , aby sa očistili zo svojej hriešnosti a nečistoty“ (Zachariáš 13:1). Vzal ten najhorší druh bolesti, aby uzdravil našu najväčšiu bolesť.

Sľúbená pomoc

Počujeme Petrove slová: „Tento Ježiš, … ktorého ste ukrižovali“ (Skutky apoštolov 2:23) a spolu s davom sme „bodnutí v srdci“ a vyhlasujeme: „Čo robiť?“ (Skutky apoštolov 2:37) Náš zármutok je veľký, no potom v našich ušiach zazvonia slávne pravdy: „Kajajte sa! A nech sa každý z vás dá pokrstiť v meno Ježiša Krista na odpustenie hriechov“ (Skutky apoštolov 2:38) a „každý, kto bude vzývať meno Pánovo, bude zachránený“ (Skutky apoštolov 2:21). Spasenie zastavuje smútok. Sláva neprichádza napriek zármutku, ale práve pre zármutok.

Keď je smútok zo straty doplnený vierou v Ježiša, každé ráno prichádzajú nové milosti, a to všetko preto, že vieme, čo znamená pozerať sa na Toho, ktorý bol prebodnutý za nás. V tomto máme nádej a sľúbenú pomoc na našu bitku s hriechom a na časy, keď sa tí, ktorých milujeme, pominú. V Kristovi nebude mať zármutok posledné slovo.