Misijná skúsenosť v dnešnej dobe

(Pozrite si časť nazvanú „Nepravdepodobný rast cirkvi“ v knihe Alana Kreidera The Patient Ferment of the Early Church, Baker Academic, 2016).

Bolo to pomenované ako účinná „misijná skúsenosť“ s rímskou spoločnosťou. Boli v nej útok aj príťažlivosť, konfrontácia aj presvedčenie. Kresťanstvo sa neprispôsobilo kultúre, aby získalo viac stúpencov, ale ani nezostalo malou, utiahnutou skupinou ľudí. Kresťanstvo konfrontovalo a kritizovalo vtedajšiu kultúru, veriaci kvôli tomu trpeli, a predsa táto viera mnohých aj presvedčila a každý deň priťahovala čoraz väčší počet obrátených ľudí.

Je zrejmé, že kresťanov v západných spoločenstvách opäť vnímajú ako príliš úzko zameraných a obmedzených, a možno aj oni budú čoskoro vylúčení z mnohých vládnych, akademických a korporatívnych funkcií a zamestnaní, a spoločnosť ich bude rôznymi inými spôsobmi prehliadať. Čo sa môžeme od ranej cirkvi naučiť, aby sme získali vlastnú účinnú misijnú skúsenosť? 

Po prvé, musíme sa vyhnúť takému chápaniu, v ktorom verné svedectvo znamená buď rýchly, explozívny rast (ak len správne pochopíme vzorec tejto služby) alebo dlhodobé znižovanie počtu, ktoré prináša málo ovocia alebo má slabé výsledky. 1. list apoštola Petra 2:11–12 nám podáva stručné zhrnutie pôvodnej dynamiky misionárov, keď nám v jednej vete vysvetľuje, že ich niektorí mimo cirkvi obviňovali a prenasledovali, kým iní videli ich dobré skutky a oslavovali Boha. 

Po druhé, musíme sa vyhnúť aj prispôsobovaniu, aj nekompromisnosti. Vskutku, existujú takí, ktorí s cieľom pritiahnuť tisíce, bagatelizujú nepríjemnejšie a náročnejšie aspekty kresťanstva. Sú aj takí, čo trvajú na tom, že akákoľvek snaha prispôsobiť našu formu evanjelizácie konkrétnym kultúrnym omylom a ašpiráciám, je nesprávna. Ale Gregory z Nyssy v prológu svojho Veľkého katechizmu (orig. The Great Catechism) trval na tom, že nemôžete rovnakými argumentmi získať polyteistu aj Žida. Je nevyhnutné interpretovať evanjelium v každom prípade odlišným spôsobom. To platí aj pre nás. 

Z čoho bude teda naša misijná skúsenosť pozostávať? Je možné, že bude zahŕňať nasledovné:

1. Verejná apologetika, tak populárna ako aj „vznešená.“ Raná cirkev rozvinula efektívnu verejnú apologetiku (napr. Justín Martýr, Tertulián, Origenes, autor Epištoly Diognetovi a Augustín). Nesmieme prezentovať čisto racionálnu apologetiku, ale aj kultúrnu. Augustín rozvinul kritiku pohanskej kultúry pod názvom „Vznešená teória.“ Takto obhajoval presvedčenia kresťanov vyznačujúce sa výlučnosťou: „Naše presvedčenie a život žiadnym spôsobom neoslabujú spoločenskú štruktúru — skôr ju posilňujú. Vskutku, spoločnosť nikdy nebude taká, po akej túžite, ak si ponecháte svoj polyteizmus.“

Ale popri kritickej teórii vysokej úrovne musí existovať aj populárna apologetika. Potrebujeme ukázať, ako sa hlavné sľuby sekulárnej kultúry týkajúce sa zmyslu života, spokojnosti, slobody a identity nedajú naplniť. Potrebujeme rýchly nástup životopisnej apologetiky — premyslené, zrozumiteľné a veľmi rozmanité príbehy ľudí, ktorí našli Krista a ktorí dovolili, aby evanjelium zmenilo ich život. Potrebujeme aj množstvo zrozumiteľných kníh, v ktorých sa bude publikovať hlboké zdôvodnenie kresťanskej sexuality. Napokon, verejná apologetika v pokresťanskej spoločnosti bude musieť zahrnúť verejné pokánie zo zlyhaní cirkvi v minulosti a súčasnosti.

2. Protikultúra. Ako bola raná cirkev, aj my by sme mali byť inou spoločnosťou, ktorú charakterizujú viaceré vlastnosti:

(a) Mali by sme sa vyznačovať výraznou multietnicitou. Kresťanstvo je zďaleka etnicky a kultúrne najrozmanitejším náboženstvom na svete. To je ohromný faktor, ktorý pridáva kresťanstvu na vierohodnosti. A predsa, západná cirkev nepôsobí na svoju kultúru multietnickým dojmom. Verejní hovorcovia cirkvi by mali pochádzať z čo možno najväčšieho počtu rôznych rasových skupín.

(b) Mali by sme byť priekopníkmi v zdvorilosti tým, že budeme stavať mosty spájajúce nás s našimi nepriateľmi. Prvých kresťanov kruto prenasledovali a popravovali, ale cirkev praktizovala odpustenie a bezodplatnosť. Nikde na západe toto kresťania nezažívajú, avšak mnohí reagujú aj na slovnú kritiku s pohŕdaním a útokmi. Kresťania by mali byť skôr „mierotvorcami“, než šliapať po svojich kritikoch a „sedieť v kruhu posmievačov“ (Žalm 1).

(c) Podobne ako raná cirkev, aj dnešná cirkev by mala byť známa svojou veľkorysosťou, starostlivosťou o chudobných a právnou angažovanosťou v spoločnosti. Mala by byť dobre známa ako hlavná inštitúcia snažiaca sa organizovať komunity pre chudobných a vytlačených na okraj spoločnosti a hájiť ich vlastné záujmy vo vláde a oblasti podnikania.

(d) Podobne ako raná cirkev by sme sa mali zasadzovať o posvätnosť života a o to, aby sme boli protikultúrou v oblasti sexuality. Cirkev dneška nesmie iba zachovávať etiku tradičného sexu vo svojom strede, ale musí sa učiť kritizovať falošné kultúrne príbehy tvoriace základ praxe spoločnosti a pohľadu na sex.         

3. Stála prítomnosť v rámci odborných profesií. Cirkev dneška musí vybaviť kresťanov učením o poslaní, ktorá bude spájať ich vieru s prácou. Táto „stála prítomnosť“ kresťanov v odborných oblastiach, by mala okrem iného viesť k reforme kapitalizmu (obnovovanie dôvery finančných trhov prostredníctvom samoregulácie), reforme politiky a reforme akademického života, médií, umenia a technológie. Pre lepšie porozumenie „stálej prítomnosti“ si pozrite dielo Jamesa D. Huntera „To Change The World“ (Zmeniť svet — pozn. prekl.) a mnoho kníh na tému integrácie viery a práce.

4. Evanjelizačný postoj a metóda. Neexistuje prezentácia evanjelia, ktorá by bola vhodná pre každú kultúru. Každá kultúra vyžaduje, aby boli základy učenia o viere a spasení komunikované iným spôsobom. Evanjelium označuje iné náboženstvá a svetonázory ako „podvratné naplnenie“ — evanjelium naplní najhlbšie túžby danej kultúry, ale iba popretím porušených a modlárskych prostriedkov, ktoré svet prijíma, aby ich uspokojil. 

Dnešná cirkev musí objaviť rôzne spôsoby, akými bude svojej kultúre a jej rôznym podskupinám prezentovať evanjelium, nielen prostredníctvom kázania, ale i tým, že sa každý kresťan bude učiť verejne prezentovať svoju vieru vo svojom povolaní. Pre lepšie pochopenie, ako robila raná cirkev evanjelizáciu, pozrite práce Michaela Greena „Evangelism in the Early Church“ (Evanjelizácia v ranej cirkvi) a „Evangelism Through the Local Church“ (Evanjelizácia prostredníctvom miestneho zboru), aby ste zvážili, čo všetko je dnes možné.

5. Formovanie kresťanov v digitálnej dobe. Raná cirkev formovala z ľudí kresťanov plných života uprostred pohanskej kultúry. Jej členovia mali celkom iné priority týkajúce sa peňazí a sexu, a mnohých iných ohľadov. Alan Kreider poukazuje na to, že prví kresťania dosiahli túto odlišnosť vďaka trojročnej katechetickej výchove, vďaka sile ich komunity a vzťahov, a vďaka plodnej bohoslužbe.       

Pred cirkvou našej súčasnosti stojí rovnaká výzva. Uprostred svetskej kultúry so svojimi príbehmi (napr. „musíš si veriť“; „musíš robiť to, čo ťa urobí šťastným“; „nikto nemá právo druhému vravieť, ako má žiť“) — ako formujeme kresťanov, ktorých má viac ovplyvňovať biblický príbeh? Ale čelíme aj niečomu inému, konkrétne komunikačnej technológii. V digitálnej dobe môže človek každý deň absorbovať tisíce slov a stovky myšlienok, čo môže podlomiť silu toho, čo sa deje pri osobnej interakcii. Ako v tejto situácii formujeme ľudí, ktorí sú zreteľne kresťanmi?

To bude prinajmenšom zahŕňať nasledovné: (a) nové nástroje katechézy vytvorené s cieľom prezentovať celé základy kresťanskej pravdy ako priamy protiklad k príbehom modernej kultúry (napr. Počuli ste, že bolo povedané — ale ja vám hovorím.“), (b) bohoslužba, ktorá kombinuje staré liturgické šablóny s novými formami, c) veľké využitie rôznych druhov umenia na vyrozprávanie kresťanského učenia príbehmi, (d) teologické školenia tak pre kňazov, ako aj laických vodcov, ktorí budú vykonávať túto formatívnu prax. Pre získanie informácií o kresťanskom formovaní pozrite prácu J. K. A. Smitha „You Are What You Love“ (Formuje ťa to, čo miluješ) a jeho seriál o rôznych kultúrnych liturgiách.