Moja duša je smädná po Tebe

Ak máš záujem o svoje zdravie, možno myslíš na vodu v pravidelných intervaloch, lebo je to súčasť tvojho zdravého životného štýlu — disciplinovaný pitný režim.

Ale ako veľmi myslíš na vodu, keď si smädný? Veľmi. Nemôžeš si pomôcť. Neustále ju máš na mysli. Čím si viac smädný, tým viac u Teba prevládajú myšlienky na vodu. Všímaš si všetko, čo súvisí s vodou: poháre, fontány, dážď, obrázky vody. Čím je smäd väčší, tým horlivejšie ju hľadáš.

Čím viac si smädný, tým menej túžiš po iných tekutinách: Sladené vody sú, napríklad, príťažlivou formou tekutej zábavy alebo rozptýlením a možno po nich túžiš, keď pociťuješ slabý smäd. Ale ak si úplne vyprahnutý, nechceš žiadnu ochutenú vodu — dokonca nechceš žiadnu inú tekutinu. Chceš to, čo najviac uhasí tvoj smäd: obyčajnú vodu.

Vodu zakúšame ako uspokojujúcu jedine vtedy, ak je naša potreba obrovská. Podobne, aj Boh nás uspokojuje až vtedy, keď nás naša obrovská potreba prinúti skutočne Ho chcieť.

Túžobne Ťa hľadám

Keď sa Dávid vliekol suchou, judskou divočinou, utekajúc pred ďalším pokusom o vraždu, vylial si pred Bohom svoje srdce:

„Bože, Ty si môj Boh, ja Teba hľadám; po Tebe žízni moja duša. Po Tebe prahne moje telo ako zem suchá a bez vody, vyprahnutá“ (Ž 63:2).

Čítaj pozorne: Čo spôsobilo, že Dávid tak úprimne túžil po Bohu? Bol to jeho smäd po Bohu. A prečo bol taký smädný? Nie kvôli tomu, že bol bez vody — kvôli tomu, že mu chýbal Boh.

To je dôležité pre pochopenie Božích ciest a toho, prečo dovolí, aby sme zažili suché, neúrodné, temné a ťažké obdobia: keď cítime nedostatok toho, čo skutočne potrebujeme, vyvoláva to v nás obrovskú túžbu po tom, čo potrebujeme. V tom spočíva požehnanie vyprahnutých miest: učia nás chcieť a hľadať to, čo najviac potrebujeme. Je to bolestivý dar, ktorý má však obrovskú hodnotu, pretože nás privádza k jedinému prameňu, ktorý uhasí smäd našej duše tak ako nič iné. Práve preto Dávid povedal toto:

„Tak som Ťa vyzeral vo svätyni, aby som videl Tvoju moc a slávu“ (Ž 63:3).

Dávida priviedol smäd jeho duše k tomu, aby hľadal svoje uspokojenie u Boha. To je dôvod, prečo je aj tvoja duša smädná.

Choroba všetkých chorôb

Dávid necítil takýto smäd vždy. Keď bol na vrchole svojho úspechu, keď bol bohatý, sýty a mal zaistenú vládu, jeho duša stratila zúfalý smäd po Bohu. A čo sa stalo? Bat-Šeba sa stala lákavým a opojným nápojom pre jeho dušu. Keď sa mu darilo, urobil to, čo by nikdy nespravil, keď sa unavený trmácal po vyprahnutej divočine. Napil sa z pokazenej cisterny sexuálnej nemravnosti.

Je veľkou a smutnou iróniou padlého ľudského srdca, že to, čo robí tieto neplodné miesta požehnaním — teda prebudenie zúfalého smädu po Bohu –, je mnohokrát až príliš jednoducho uhasené tým, čo považujeme za požehnanie bohatstva. Keď nie sme smädní po Bohu, trpíme chorobou duše — a je to vážna choroba. Skladateľ kresťanských piesní Frederick William Faber opísal túto chorobu takto:

Lebo nedostatok túžby je chorobou všetkých chorôb;
Tisícky ľudí kvôli nej kráčali po neistej ceste,
Balzamom, vínom predurčených duší
Je radostný žiaľ a túžba po Bohu.     („Túžba po Bohu“)

Preháňa Faber v tomto prípade? Nemyslím si to, pretože celým svojím srdcom verím, že Boh je v nás najviac oslávený vtedy, keď sme v Ňom najspokojnejší. A my u Boha hľadáme uspokojenie hlavne vtedy, keď On je tým, po čom najviac túžime.

Lepší než život

O veľkú túžbu je možné usilovať sa, čo by sa aj malo, určitým druhom disciplíny. Disciplína môže znovu rozdúchať slabnúci oheň túžby. Ale nemôže ju nahradiť.

Žiaden skutok veľkej viery, žiaden veľký, duchovný dar, žiadne obetovanie majetku, rodiny či tohto smrteľného života nemôžu nahradiť lásku (1. K 13:1–3). Žiaden prejav vonkajšieho uctievania Boha nenahradí vnútornú túžbu po Ňom.

Keď bol Dávid zmorený smädom po Bohu, túžobne Ho hľadal a pozoroval Jeho moc a slávu. Vtedy napísal niečo, čo by sa dalo prirovnať k zahaseniu smädu u vyprahnutého človeka po dlhom období sucha:

„Lebo Tvoja milosť je lepšia ako život; a moje pery velebiť Ťa budú. Tak Ťa budem žehnať za svojho života a v Tvojom mene budem dvíhať dlane“ (Ž 63:4–5).

Neexistuje lepší pozemský zážitok, ako napiť sa z Boha a ochutnať niečo, čo je lepšie než ostať živý na zemi. Už si to niekedy ochutnal? Obávam sa, že tak urobilo príliš málo kresťanov. Zdá sa mi, že aspoň v Amerike je to tak, že sa ľahko uspokojíme s tým, že rozprávame o tom, že žiť je Kristus a umrieť zisk bez toho, aby sme skutočne túto pravdu na sebe okúsili (F 1:21). Ale ak ju raz ochutnáme, už nikdy sa neuspokojíme s obyčajným rozprávaním.  

Nech je taký aj tvoj život

Neuspokoj sa, kým neochutnáš. Nebuď spokojný iba a s teologickým presvedčením, že je dobré túžiť po Bohu. Neuspokoj sa len s túžbou po Bohu. A kvôli Bohu (a sebe) sa neuspokoj s tým, že ťa druhí považujú za toho, kto túži po Bohu. Neuspokoj sa, kým neokúsiš a neuvidíš, že Pán je dobrý — taký dobrý, že si uvedomíš, že On nie je len tým najlepším v živote, On je lepší než život (Ž 34:9).

Jeho dobrotu ochutnáme iba vtedy, ak budeme skutočne smädní. Nebudeme si ho dostatočne vážiť, kým sa z Neho nebudeme chcieť skutočne napiť. Ak  budú naše duše prahnúť po Bohu a  budeme cítiť, že ak z neho neochutnáme, omdlieme, vtedy Ho budeme skutočne hľadať. Intenzívna túžba prerezáva tisíce rozptýlení a sústredí nás naňho ako nič iné.

Tak prosme Boha, aby sme dostali požehnanie z týchto pustých miest:

Áno, túž po svojom Bohu, zamdlievajúca duša! stále túž;
Ó, opusti všetku radosť, čo ti prináša život;
Hladná, smädná, nepokojná — nech je Tvoj život taký –
Lebo to, čo je pre nebo zrakom, na zemi je túžbou. (Faber, „Túžba po Bohu“)