Nech ťa požehná Hospodin a nech ťa ochraňuje

Na inak nenápadnom mieste, v 6. kapitole Štvrtej knihy Mojžišovej, sa nachádza jedna z najväčších básní v celej Biblii. Tam Boh prikazuje Mojžišovi, aby hovoril Áronovi (svojmu bratovi a izraelskému veľkňazovi) a jeho synom: „Takto hovoriac požehnávajte Izraelcov… “ (verš 23)

Potom nasleduje to, čo dnes poznáme ako „Áronovské požehnanie,“ nielen jeden z najznámejších veršov Písma, ale aj jeden z jeho najstarších. Mnohí kresťania ho dodnes poznajú z piesní a požehnaní pri spoločných bohoslužbách. V skutočnosti niektorí z nás toto požehnanie poznajú natoľko, že je ľahké považovať jeho obsah za samozrejmosť a prehliadnuť, čo v skutočnosti znamená.

Či už je pre vás nové, alebo staré, zamyslite sa nad tým, prečo je toto požehnanie také veľké a prečo malo také miesto v Izraeli — každý deň na záver rannej bohoslužby — a prečo má také miesto aj v cirkevnom veku.

Hospodin (3x)

Na začiatku sú tri riadky požehnania dôkazom starostlivého, poetického spracovania. Prvý riadok („Nech ťa požehná Hospodin a nech ťa ochraňuje!“ verš 24) obsahuje tri slová v hebrejčine. Druhý riadok ich obsahuje päť („Nech rozjasní Hospodin svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý!“ verš 25) a tretí riadok ich má sedem („Nech obráti Hospodin svoju tvár k tebe a nech ti udelí pokoj!“ verš 26). Každý riadok sa zväčšuje o dve slová. A tiež o dve slabiky (v prvom riadku dvanásť, potom štrnásť, potom šestnásť). Počet hebrejských spoluhlások tiež postupne narastá (o päť), z pätnástich na dvadsať až dvadsaťpäť.

„Stredobodom a vrcholom Božieho požehnania je však prítomnosť a osoba samotného Boha.“

Najvýraznejšie je opakovanie Božieho zmluvného mena, ktoré sa tu a ešte šesť tisíckrát v Starom zákone uvádza ako „Hospodin“. Trojnásobné opakovanie — Hospodin, Hospodin, Hospodin — ho zdôrazňuje ako zdroj a stredobod požehnania.

Každý riadok sa začína Božím menom a po ňom nasledujú dve slovesá. Prvý riadok (verš 24) zachytáva podstatu a súhrn: „Nech ťa požehná Hospodin a nech ťa ochraňuje!“ Potom druhý riadok (verš 25) rozširuje požehnanie, zatiaľ čo tretí riadok (verš 26) rozširuje ochranu. Postupnosť dvoch slovies v druhom a treťom riadku ukazuje Boží pohyb smerom k svojmu ľudu a výsledok.

Požehnanie: Jeho tvár žiari milosťou

Čo asi starovekí Izraeliti predpokladali, že toto „požehnanie“ od Boha bude obsahovať? To je možno najdôležitejšia otázka, ktorú si môžeme položiť v súvislosti s touto básňou. Aké duchovné, večné a božské boli nádeje ľudí? Koľkí by sa uspokojili len s fyzickým, dočasným, materiálnym požehnaním?

Azda žiadne miesto nevystihuje lepšie, aké mnohotvárne bolo Pánovo požehnanie v ich mysliach, ako  26. kapitola Tretej knihy Mojžišovej. Zahrnuté bolo to pozemské a dočasné, čo Boh neľutoval: dažde, úrodu a plodiny (3. M 26:3–5), pokoj v krajine a víťazstvo v boji (verše 6–8), plodnosť a rozmnožovanie potomstva (verš 9), a sklady plné zásob (verš 10). Mali by sme si však dávať pozor, aby sme Boží staroveký ľud neukrátili o plnosť toho, po čom túžil v jeho požehnaní. Vrcholným požehnaním — tým, čo bolo najdôležitejšie — bola Božia prítomnosť, Boh sám:

„Postavím svoj príbytok medzi vami, nesprotivím si vás. Budem chodiť medzi vami, budem vám Bohom a vy budete mojím ľudom.“ (3. M 26:11–12)

Tak je to aj s nami dnes, vo veku cirkvi. Časné zásoby, pozemský pokoj a ľudské potomstvo nie sú nesväté, nepodstatné alebo bezvýznamné. Môžu byť vzácnymi darmi, prejavmi Božej otcovskej priazne. Nie sú však jadrom požehnania. V skutočnosti môžu byť odňaté, nie však ako odstránenie Božieho požehnania, ale dokonca ako jeho samotný prejav. Stredobodom a vrcholom Božieho požehnania je však prítomnosť a osoba samotného Boha.

Druhý riadok (4. M 6:25), ako sme si všimli, rozširuje Božie pôsobenie na požehnanie svojho ľudu. „Nech rozjasní Hospodin svoju tvár nad tebou,“ teda znázorňuje Boží pohyb smerom k svojmu ľudu v jeho dobrote, hľadá ho svojou priazňou, aby mu bol milostivý.

Ochrana: Jeho tvár sa obracia k pokoju

Tretí, posledný a najdlhší riadok (4. M 6:26) potom rozširuje Božie pôsobenie na ochranu svojho ľudu. „Nech obráti Hospodin svoju tvár k tebe“ zobrazuje, ako Boh stráži a chráni svojich, ako si ich všíma a venuje im pozornosť, ako im dáva pokoj a zachováva ho.

Žalm 121 sa končí opakovaním Áronovho požehnania a najmä tým, že Boh ochraňuje svoj ľud:

Chrániť ťa bude Hospodin pred každým zlom,

On bude chrániť tvoju dušu.

Hospodin bude

chrániť tvoje vychádzanie i tvoje vchádzanie

odteraz až naveky. (Ž 121:7–8)

Všetci sme boli svedkami toho, že niekto začal dobre, ale nedokončil. Zdalo sa, že okúsili požehnanie, ale nevydržali. Neudržali sa. A tu sa požehnanie odvoláva nielen na Božie dávanie, ale aj na jeho stráženie. Nielen jeho zaopatrenie, ale aj jeho ochranu.

Požehnanie sa končí dôrazom na „pokoj“. Božie meno sa opakuje trikrát, riadky sa predlžujú a všetko vrcholí hebrejským slovom šalom, ktoré vyjadruje „pokoj“ v plnšom a celistvejšom zmysle, než sme dnes možno zvyknutí. Tento pokoj neznamená len ukončenie vojny, ale úplnú pohodu, plný rozkvet. Je to vhodný záver toho, čo pre nás bude skutočne znamenať požehnanie a zachovanie samotným Bohom: skutočný pokoj.

Svoje meno dáva ľudu

Nakoniec, po básni, Boh hovorí Mojžišovi vo verši 27: „Tak nech kladú moje meno na Izraelcov a ja ich požehnám.“

Boh hovorí, že vyslovením tohto posvätného požehnania „dáva svoje meno“ svojmu ľudu. Identifikuje ich ako svojich. Patria mu. Vedia to oni a budú to vedieť aj okolité národy. Sú jeho ľudom a reprezentujú ho vo svete. Sú jeho obrazom. Nesú jeho meno. Čo je vážna a úžasná úloha — vážna preto, lebo na sebe nesú Božie sväté meno v bezbožnom svete.

„Tento Boh nedá svoju slávu inému a neopustí svoj ľud pre svoje meno.“

Pri nosení Božieho mena ide o veľa. Neodvážia sa to robiť nadarmo (2. M 20:7). A predsa sa aj tým, že na nich je položené Božie meno, stavajú na najlepšie zo všetkých miest. Tento Boh nedá svoju slávu inému a neopustí svoj ľud pre svoje meno. Inými slovami, horlivosť Boha za Jeho meno, za Jeho slávu, je základom tohto veľkého požehnania. Bude verný sám sebe, ako je to podľa Boha spravodlivé.

A ak sme ho prehliadli v trojnásobnom opakovaní jeho mena — Hospodin, Hospodin, Hospodin — na začiatku každého riadku v požehnaní, verš 27 končí dôrazným JA: „Ja ich požehnám.“ Požehnanie je druhoradé. Podstatný je Ten, kto požehnáva. Ochranca. Hospodin.

Milosť a pokoj

Kresťania sa dnes stretávajú s trojslovným zhrnutím Áronovho požehnania vždy, keď čítajú listy apoštola Pavla a Petra: milosť a pokoj. Presné znenie je v jednotlivých listoch prekvapujúco jednotné, s malými odchýlkami: „Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista.“

Teraz poznáme tohto veľkého Boha zmluvy v Ježišovi Kristovi a ako Ježiša Krista. A v ňom teraz poznávame Boha ako svojho Otca. Videli sme a zakúsili milosť v oveľa väčšej definícii a hĺbke ako Boží ľud prvej zmluvy. V Kristovi „zjavila sa milosť Božia“ (Tit 2:11). A teraz, v Kristovi, sme videli plný rozsah pokoja: „Lebo On je náš pokoj“ (Ef 2:14).

Toto starodávne požehnanie dnes zďaleka nie je nepodstatné, v skutočnosti je o to pravdivejšie, o to významnejšie a o to cennejšie pre tých, ktorí vyznávajú, že Ježiš je Pán.