Neexistuje žiadny „bezpečný“ Ježiš

Legenda NASCAR, Ricky Bobby, je zhromaždený so svojou rodinou pri stole a vedie ich k modlitbe a ďakuje za KFC, ktoré majú pred sebou, keď jeho manželka jemne zasiahne: „Hej, uhm… vieš, miláčik, Ježiš už vyrástol. Nemusíš mu vždy hovoriť dieťatko. Je to trochu zvláštne a nevhodné modliť sa k dieťaťu.“

„No, pozri,“ odvetil Ricky Bobby, „ja mám najradšej vianočného Ježiša a modlím sa pred jedlom. Keď ďakuješ za jedlo, môžeš sa modliť k dospelému Ježišovi, k dospievajúcemu Ježišovi, k bradatému Ježišovi alebo ku komukoľvek chceš.“ 

Viem, že táto scéna by sa mi nemala páčiť tak veľmi, ako sa mi páči. Ale nesofistikovaná kristológia Willa Ferrella vo filme Talladega Nights z roku 2006 odhaľuje to, čo platí o mnohých amerických kresťanoch: vytvorili sme si celý panteón Ježišov podľa našich predstáv. A povaha našich Ježišov sa prejavuje v „kresťanoch,“ ktorých vytvárajú. Ako napríklad Ježiš Ricka Bobbyho: „len malé nemluvňa, také prítulné, ale predsa všemocné,“ ktorému vďačíme za 21,5 milióna dolárov ročnej podpory.

Pre Ricka Bobbyho a pre každého z nás, kto sa považuje za „kresťana“, je to celkom bezpečný Ježiš, ku ktorému sa môžeme modliť.

Takže zjavne došlo k strašnému nedorozumeniu. Nikto, kto sa kedy stretol so skutočným Ježišom, ho nikdy nepovažoval za „anjela so zvereneckým fondom“.

Skutočný Ježiš bol ofenzívny. Vyrušujúci. Dôsledne prijímal tých, ktorí boli spoločensky, nábožensky a právne marginalizovaní. Vyzýval k darovaniu tých, ktorí zarobili staroveký ekvivalent 21,5 milióna dolárov ročne. Svojim nasledovníkom prikazoval zomrieť. Upozorňoval veriacich na ich nedostatok milosrdenstva.

Na stretnutí s týmto Ježišom nebolo nič „bezpečné“.

Annie Dillard v knihe Naučiť kameň hovoriť, poukazuje na tohto skutočného Ježiša: „Má niekto aspoň tušenie, akej moci sa tak bezstarostne dovolávame?“ pýta sa. „Alebo ako tuším, nikto tomu neverí ani slovo? Cirkvi sú deti, ktoré sa hrajú na zemi s chemickými súpravami a miešajú dávku TNT, aby zabili čas v nedeľu ráno. Nosiť do kostola dámske slamené klobúky a zamatové čapice je šialenstvo, všetci by sme mali nosiť ochranné prilby.“

Skutočný Ježiš je oveľa nebezpečnejší ako NASCAR.

Slamené a zamatové klobúky, ktoré nám zakrývajú výhľad, spôsobujú, že príliš často redukujeme Ježiša na ľahšie ovládateľnú verziu toho, o ktorom Židia a pohania v prvom storočí vedeli, že vôbec nie je bezpečný.

C. S. Lewis tiež vyjadruje riziko stretnutia so skutočným Mesiášom v Letopisoch Narnie: Lev, čarodejnica a šatník, kde sa štyria súrodenci snažia pochopiť podstatu postavy predstavujúcej Krista, Aslana. Po večeri v dome pána Bobra Susan zistí, že bájny hrdina vôbec nie je človek, ale lev. V obavách zo stretnutia s ním nahlas uvažuje, či to je bezpečné, alebo nie.

„Bezpečné?“ Pán Bobor vysvetľuje. „Kto povedal niečo o bezpečnosti? Samozrejme, že to nie je bezpečné. Ale on je dobrý. Hovorím vám, je to Kráľ.“

Keď ho videli jasne, strach bol tou najvhodnejšou reakciou.

Madeleine L’Engle tiež rozpoznáva tento prekvapujúci moment objavu: „Zrazu ho uvideli takého, aký bol, aký naozaj bol po celý čas,“ a dodáva: „Všetci vieme, že ak Ho naozaj uvidíme, zomrieme.“

Tak žmúrime. Schovávame sa pod svoje klobúky. Odolávajúci smrti sa odvraciame, pretože inštinktívne poznáme riziká spojené s podriadením panovníkovi, ktorého inauguračný prejav oznamuje:

„Duch Pánov nado mnou;

lebo pomazal ma zvestovať chudobným evanjelium,

poslal ma hlásať zajatým prepustenie

a slepým navrátenie zraku,

utláčaným oslobodenie,

a zvestovať vzácny rok Pánov.“ (L 4:18–19)

Intuitívne tušíme, čo bude podriadenosť tomuto kráľovi znamenať, a preto sa stiahneme. Inštinktívne sa vyhýbame ľuďom v chudobe, vyhýbame sa väzňom, obchádzame postihnutých a ignorujeme výkriky utláčaných. Odvraciame oči od utrpenia, volíme si slepotu, a predsa je jeho poslaním otvoriť slepé oči, ako sú tie naše.

Tí, ktorí v priebehu vekov spoznali skutočného Ježiša — ktorí ho videli jasne a svoj život riadili podľa neho –, sa neustále vyhýbali bezpečiu. Veriaci ľudia počas druhej svetovej vojny, ako napríklad Irena Senler, riskovali svoje životy, aby ukryli nevinných utečencov. Reverend George Lee položil svoj život za boj za spravodlivosť počas amerického hnutia za občianske práva. Arcibiskup Oscar Romero, pohnutý Ježišovou láskou a oddanosťou chudobným, pozdvihol svoj hlas za utláčaných a stálo ho to život. Bratia a sestry v Južnej Afrike, ako napríklad arcibiskup Desmond Tutu, sa v mene Ježiša postavili na odpor apartheidu.

Nebol to síce bezpečný život, ale bol dobrý.

Napodobňovanie skutočného Ježiša — prežívaním lásky k Bohu a ľuďom v živote a smrti — nie je určené len pre pozoruhodných a hrdinských ľudí. Je určené aj pre tých z nás, ktorí neochotne skladajú pokrčenú bielizeň, snažia sa čo najlepšie recyklovať a bez hanby hádžu na stôl KFC. Obrysy Ježišovho života spoznávam vo svojom susedovi, ktorý sa na Vianoce ráno pridáva k ostatným, aby pred štátnou väznicou spievali piesne viery a nádeje. Vidím Jeho rozpoznateľné obrysy v rodine, ktorá si z náhradnej starostlivosti osvojuje jedno dieťa so špeciálnymi potrebami za druhým. Všimol som si ich aj u priateľa, ktorého rodina sa zaviazala rozdať z toho čo majú, všetko, čo nepotrebujú.

Ak je naším vzorom Ježiš, náš život je plný obetavej lásky k blížnym.

Nie je to vôbec bezpečné. Ale je to dobré.