Nenahraditeľná cirkev

Spomínate si na nedávne obdobie, keď ísť do kostola bolo bežnou praxou, dalo sa to očakávať, a ľahko sa to bralo ako samozrejmosť? Máte problém si spomenúť? Nuž, nemôžem vám to vyčítať; zdá sa, akoby od roku 2019 ubehla večnosť. Ak sa vám udalosti vybavujú v pamäti len ťažko — dorazila k nám celosvetová pandémia, čo bolo príčinou, že väčšina z nás trávila nedele po celé mesiace v teplákoch, pokúšali sme sa spievať piesne tak, aby nezneli falošne a modlili sme sa, aby tú kázeň už prestalo načítavať. A niektorí z nás to stále zažívajú.

Celé je to zvláštne, najmä pre tých z nás, ktorí už dlhé roky s podozrením hľadíme na „internetovú cirkev“. Znepokojuje nás predstava, že zhromaždenie fyzicky prítomného Božieho ľudu môžeme nahradiť hocijakým digitálnym zariadením. Toto obdobie si od cirkvi už vyžiadalo istú úroveň prispôsobivosti, ktorú som si ja nikdy predtým nepredstavoval.

Spôsobili teda všetky tie praktické zmeny, že som musel znovu posúdiť hodnotu — v skutočnosti nutnosť — zhromaždení, na ktorých sme prítomní osobne? Vôbec nie. Naopak, toto obdobie ma ešte viac utvrdilo v tom, že online „cirkev“ nedokáže nahradiť to, keď sme osobne prítomní. Zoom je skvelý, ale nie je druhým prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.

„Zoom je skvelý, ale nie je druhým prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.“

A domnievam sa, že v tomto úsudku nie som sám.

Často dar, nikdy náhrada

Ako kresťania by sme mali Boží dar v podobe technológie prijímať s vďačnosťou. Áno, v súvislosti s technológiou by sme mali byť obozretní, ale nemali by sme hneď ani podceňovať jej výhody a potenciál. Či už ide o vopred nahrané videá, či naživo vysielané bohoslužby, alebo stretnutia skupiniek cez Zoom. Tieto digitálne platformy umožňujú, aby sa odohrali dobré veci, ktoré by inak neboli možné. Protéza končatiny je vo všeobecnosti lepšia ako žiadna; podobne, aj digitálne formy spoločenstva a bohoslužieb sú zvyčajne vhodnejšie ako vôbec žiadne.

Ale rovnako tak, ako by sme na technológiu nemali hneď frflať, nemali by sme sa s ňou hneď uspokojiť — zvlášť, keď ide o cirkev. Niektoré veci v živote sa jednoducho nedajú zdigitalizovať, a to by nás ako kresťanov nemalo prekvapovať. Koniec-koncov, slúžime takému Bohu, ktorý uprostred nás vzal na seba telo (J 1:14). A Ježišovo telo a krv neboli jednoducho módnymi doplnkami; pri jeho vykupiteľskej misii zohrali zásadnú úlohu. Na rozdiel od starovekých gnostikov, my si stojíme za vtelením do hmotného tela; na rozdiel od moslimov, my si stojíme za ukrižovaním hmotného tela; na rozdiel od protestantských liberálov, my si stojíme za vzkriesením hmotného tela.

Neuctievame digitálneho Spasiteľa, ani nás nevykúpil, aby sa z nás stal digitálny ľud. Technológia je v živote cirkvi často darom. Boh však nikdy nemal v pláne, že sa z nej stane náhrada.

Tam, kde sú dvaja alebo traja prihlásení?

Pomerne často počúvame pripomienku, že cirkev je ľud, nie miesto. A do určitej miery je to pravda. Určite je to potrebné poopravenie pre tých, ktorí majú sklon stotožňovať cirkev s nejakou budovou. Ale tento praktický výrok nie je celkom úplný. Miestna cirkev nie o nič menej ako ľud, pravda, ale je viac: je to ľud, ktorý sa spolu schádza na jednom mieste. Cirkevný zbor bez akéhokoľvek miesta schádzania — teda taký, ktorý sa nezhromažďuje — nie je cirkevným zborom. Prinajmenšom, nie podľa Ježiša.

Slová zapísané v Mt 18:20 sú bezpochyby jednými z najúžasnejších Pánových zasľúbení: „Kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“ Ale všimnite si v prvom rade, že tí veriaci, o ktorých tu hovorí, sú fyzicky spolu. Sú na jednom mieste, aspoň počas tejto významnej chvíle. Zísť sa ani nie je niečím menej podstatným; formuje identitu zídených. Mohli by sme povedať, že zhromaždenie toho ľudu je tým, čo definuje ľud toho zhromaždenia.

Navyše, vo svetle predchádzajúcich veršov, Ježiš tu nedebatuje o dvoch či troch veriacich ľuďoch, ktorí si v kaviarni vymieňajú zoznam prosieb, za ktoré sa treba modliť. V duchu si predstavuje celé cirkevné zhromaždenie, ktoré sa zišlo, aby vylúčilo niekoho z ich spoločenstva, čo bude vrcholným činom cirkevnej disciplíny (Mt 18:17). A týmto veriacim On zasľubuje — tým, ktorí sú zídení, aby uplatňovali kľúčové princípy kráľovstva (Mt 18:18) — že bude s nimi.

„Neuctievame digitálneho Spasiteľa, ani nás nevykúpil, aby sa z nás stal digitálny ľud.“

To je pozoruhodné. Nech sa cirkev veriaca v evanjelium javí svetu akokoľvek tuctovo, Ježiš dáva jej zídeným členom autoritu hovoriť a konať v jeho mene, s jeho insígniami — aby sa starali o hranice jeho cirkvi a v mene neba vyhlasovali, kto mu patrí (Mt 18:15–20; 1. K 5:4).

Tie príkazy — navzájom

Pouvažujte aj nad povahou novozmluvných epištol. Nie sú to božské ľúbostné listy určené pre teba, kresťana jednotlivca, ani nie sú napísané pre neurčité davy veriacich. Väčšina z nich je napísaná pre celé zhromaždenia, ktoré sa spolu zmluvne zaviazali, že si budú navzájom pomáhať nasledovať Ježiša. Za každým príkazom, ktorý tu počujeme, sa teda schováva predpoklad, že jeho príjemcom je celé zhromaždenie.

Už mnoho bolo popísané o biblických príkazoch obsahujúcich spojenie „navzájom“, a z dobrého dôvodu: takmer šesťdesiat z nich zapĺňa strany Novej zmluvy. Uvažujte na týmito:

• Vzájomne sa milujte (J 13:35)
• Prijímajte sa vospolok (R 15:7)
• Starajte sa o seba navzájom (1. K 12:25)
• Buďte jednomyseľní (2. K 13:11)
• Znášajte bremená jedni druhých (G 6:2)
• Odpúšťajte si (Ef 4:32)
• Učte a napomínajte sa (Kol 3:16)
• Snažte sa robiť dobre medzi sebou (1. Tes 5:15)
• Vyznávajte si navzájom hriechy (Jk 5:16)
• Buďte navzájom pohostinní (1. Pet 4:9)

Zbežné prezretie tohto zoznamu v našej dobe technológií by v našom srdci malo rozhorieť vďačnosť, lebo dokonca aj v čase izolácie vieme uskutočňovať tieto príkazy. Vďaka Bohu je možné milovať na diaľku. No ani zďaleka to nie je to isté, však? Dvaja zaľúbenci, ktorých odlúčila vojna, a sú nútení písať si listy, si pravdepodobne, keď nastane mier, nepovedia: „Budeme si naďalej písať, dobre?“

Napriek rôznym požehnaniam, ktoré prináša digitálna doba, život kresťana — inými slovami život cirkvi — je nepopierateľne zredukovaný, keď sme od seba odlúčení. Poslúchať na diaľku príkazy obsahujúce spojenie „navzájom“ je ako písať listy v čase vojny. Možno to na čas bude musieť stačiť, ale nikdy to nenahradí osobné stretnutia.

Služba účasti

Očakávanie Písma, že sa veriaci fyzicky zhromažďujú, nie je náhodné. Jeho zámerom je naše duchovné prežitie. Počujte, čo hovorí autor Listu Židom:

„Venujme pozornosť jeden druhému, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme naše zhromaždenie, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým väčšmi, čím väčšmi vidíte, že sa blíži Kristov deň.“ (Žid 10:24–25, ekumen. preklad)

Počúvajte pozorne a začujete nepriamo položenú otázku, ktorá zaznieva po slovách „k láske a dobrým skutkom“ — otázku ako? Ako sa budeme prakticky povzbudzovať k zbožnému životu? Odpoveď: tak, že prídeme do zboru! Autor Listu Židom je presvedčený, že tá hlasno sa nesúca téma celej kapitoly — úchvatná sláva evanjelia — sa stelesňuje a posilňuje v rytme zhromaždení vašej zborovej rodiny, ktorá sa schádza týždeň čo týždeň.

Jednou z mojich obľúbených povinností ako staršieho je viesť rozhovory s budúcimi členmi zboru. Daného jednotlivca, ktorý vstupuje do cirkvi, vždy povzbudzujem, aby sa nesnažil robiť všetko, ale aby sa počas prvých niekoľkých mesiacov zasvätil iba jednej službe: službe účasti. Vysvetľujem im: „Najlepší spôsob, ako nás môžeš spoznať, slúžiť nám a milovať nás, a my môžeme spoznať teba, slúžiť ti a milovať ťa, je jednoducho ten, že keď sa zídeme, ty si prítomný.“

Ale prečo to nazývam služba účasti, a nie iba povedzme disciplína účasti? Lebo služba je tu tým správnym slovom! Pozrite sa znovu na verš: „Neopúšťajme naše zhromaždenie, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme.“ Počujete štruktúru „nerobte toto, ale tamto“? „Neopúšťajme naše zhromaždenie, ale“ — čo máme robiť, ak nezostaneme doma? — „povzbudzujme sa.“ Prísť do zboru znamená poslúžiť druhým; zísť sa znamená povzbudzovať sa. Ako by to mohlo byť inak? Nemôžete pravidelne povzbudzovať tých, ktorých vidíte len sporadicky.

„Prísť do zboru znamená poslúžiť druhým; zísť sa znamená povzbudzovať sa.“

Bez služby účasti nás nemôžu iní spoznať. Ak nás iní nespoznajú, nemôžu nás povzbudiť. Ak nás nebudú povzbudzovať, nevytrváme. Schádzame sa teda, aby sme sa navzájom povzbudzovali a povzbudzujeme sa, aby sme vytrvali. Táto výzva úzko súvisí s tým, aby sme to dotiahli do dobrého konca: „Povzbudzujme sa, a to tým väčšmi, čím väčšmi vidíte, že sa blíži Kristov deň. (Žid 10:25)

Posvätená intuícia

Intuícia sa časom mení; deje sa to s každou novou generáciou. Nepripadajúce do úvahy sa stáva možným a po nejakom čase sa možné stáva žiadaným. Rozhodne nie je tento proces vždy zlý. Ale pokiaľ sa naša intuícia sformovala do tej podoby, že cirkev považujeme za každý týždeň sa opakujúcu udalosť či produkt — akúsi predajňu s duchovnou obsluhou do auta či poučné vystúpenie z pódia –, digitálne verzie nám budú vyhovovať. (Ak chcete získať bystrý pohľad na túto dynamiku, prečítajte si predslov knihy Jonathana Leemana One Assembly.)

Buďme k sebe úprimní: ak je cirkev v zásade o tom, čo sa deje tam vpredu, prečo nezostať doma v teplákoch a nemať bohoslužby cez internet? Ale pokiaľ sa naša intuícia formuje a reformuje podľa Božieho slova — pokiaľ spoločné bohoslužby považujeme za rodinné stretnutie — potom nám pripojenie z našej obývačky začne pripadať také neuspokojivé ako naživo vysielaná rodinná večera.