Očakávaj, že ťa Biblia vyruší

Raz jeden pastor kázal z Jána 15:1–11 pasáž o viniči a ratolestiach. Anglické preklady obsahujú slovo čistí, povedal pastor, ale historický kontext a pôvodný jazyk vedú k inému prekladu. Dvesto duší počúvalo.

„Slovo čistí má v skutočnosti význam pozdvihnúť. Ako záhradník, ktorý dá ruky do hliny, aby zdvihol ovisnutú vínnu révu. A to, že pretrpíme čistenie, nemá nič spoločné s našou poslušnosťou, ale skôr s tým, že nás Boh pozdvihuje. Zostaneme v procese čistenia, práve keď si uvedomíme, že sme už prijatí Bohom.

Pastor zostúpil z pódia, a zhromaždenie sa zdvihlo, aby spievalo o Bohu, ktorý nikdy nečistí svoj ľud, ani im neukladá nijaké silné príkazy, ale radšej ich vždy prijíma bez ohľadu na okolnosti.

Problémom samozrejme je, že takýto boh neexistuje.

Sklon k odchýleniu

Nemám v úmysle vysmievať sa vyššie uvedenému príbehu. Výklad textu tohto pastora je síce vymyslený, ale nachádza svoj pôvod v pokušení spoločnom pre človeka, pokušení spoločnom aj pre mňa — neobjektívne vykladať biblické texty. Aj ja som cítil nutkanie otupiť dvojsečný meč pravdy, až kým neprestal tak hlboko rezať.

Nemôžem predstierať, že viem všetky dôvody, prečo sa tento pastor (alebo ktokoľvek iný) odklonil od biblickej autority. Každý príbeh obsahuje svoje vlastné významné momenty: malé pochybnosti, ktoré uviazli v duši, rozhovory, ktoré otriasli dôverou, vzťahy, ktoré spochybňovali pravdu. Nech už sú príčiny odchýlenia akékoľvek, viem si predstaviť, ako by sa to mohlo stať.

„V celom Písme Božie slovo nielen potešuje a pozdvihuje svoj ľud, ale ho aj vyrušuje.“

Mnohokrát som zostal počas môjho stíšenia Božím slovom viac vyrušený než potešený. Položil som hlavu na svoj stôl a bojoval, aby som prijal pravdu. Cítil som prízrak pochybnosti, ktorý poklepal po ramene a pýtal sa: „Naozaj tomu budeš veriť?“

Ale tiež som sa od samotnej Biblie naučil očakávať túto skúsenosť. V celom Písme Božie slovo nielen potešuje a pozdvihuje svoj ľud, ale ho aj vyrušuje.

Vyrušujúce slová

Abrahám sedel so svojím prisľúbeným Izákom, možno si predstavoval, že jeho skúšky skončili a jeho čakanie bolo odmenené. Potom začul príkaz, ktorý nikdy neočakával: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem.“ (1. M 22:2)

Mojžiš viedol svoje ovce na vrch Chóreb, spokojný pastier so ženou a deťmi. Potom počul slová z ohňa, ktorým nemohol uniknúť: „Choď teraz, pošlem ťa k faraónovi a vyvedieš môj ľud, Izraelcov z Egypta.“ (2. M 3:10).

Ozeáš žil medzi severným kráľovstvom Izraela, bál sa Boha a zachovával Jeho prikázania. Potom dostal rozkaz iný ako všetky ostatné: „Choď, vezmi si smilnú ženu a deti zo smilstva.“ (Oz 1:2).

Matka nášho Pána vzala svoje dieťa do chrámu v úcte voči všetkým proroctvám. Potom počula proroctvo, ktoré ňou preniklo ako čepeľ: „Ajhľa, Tento je položený na pád a na povstanie mnohým v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, ale aj tebe prenikne dušu meč, aby sa zjavilo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ (L 2:34–35).

Potrebujeme spomenúť Ježišovu službu? Jeho slová obnovili nejednu pomliaždenú trstinu, aby bolo jasné. Ale tiež karhal svojich učeníkov (Mt 16:23), urazil svojich susedov (Mk 6:2–3), dostal do rozpakov zákonníkov (Mt 22:46) a poslal svojich nepriateľov hľadať kamene (J 10:31).

Keby sme chceli vytrhnúť každé vyrušujúce slovo z Biblie, zostali by sme s menej ako okrajovými poznámkami.

Veľký obrazoborec

Prečo všetky tieto problémy? Prečo taký škandál a urážka? Nie preto, žeby Boh mal radosť len z rozvírenia pokojnej hladiny. Božie slovo nás vyruší, pretože realita vždy otrasie bludmi. A hriech, do určitej miery, z každého z nás urobil oklamaného. Všetci sme sa pokúsili vytrhnúť živého Boha z existencie a namiesto neho namaľovať iného boha (R 1:18–21). Ak by nás Boh nechal samých na seba, tak by sme pravdu neprijímali. Voláme: „Bláznovstvo!“ Kričíme: „Urážka!“ A keby sme dostali príležitosť, zaviedli by sme Pravdu na kopec za Jeruzalem a pribili by sme Ho na kríž (1. K 1:23; 2:8). Pohodlné slová nemôžu zlomiť toto čaro. Musíme byť vyrušení.

„Realita vždy otrasie klamstvami. A hriech, do určitej miery, z každého z nás urobil oklamaného.“

„Áno,“ mohol by niekto povedať, „Božie slovo vždy vyruší Jeho nepriateľov. Ale Abrahám, Mojžiš, Ozeáš a Mária boli Jeho priatelia. Prečo musí Jeho slovo vyrušiť Jeho vlastných ľudí?“

Pretože aj keď nás Boh zachránil, musí nás znova a znova vracať späť do reality. Lewis hovoril za všetkých kresťanov, keď napísal: „Moja predstava Boha nie je duchovnou predstavou. Čas od času sa musí rozbiť. Sám ju rozbije. On je skvelý obrazoborec. Nemohol by povedať, že toto rozbitie je jednou zo známok Jeho prítomnosti?“ (A Grief Observed — O zármutku, 66). Božie slovo potešuje a konfrontuje, obnovuje a napomína, zachraňuje a láme. A kým Ho neuvidíme tvárou v tvár, zúfalo potrebujeme, aby urobilo všetko vyššie uvedené.

Ku komu pôjdeme?

Čo teda urobíme, keď budeme sedieť pred vyrušujúcou pasážou Písma? Zistili sme, že naše dve možnosti sú uvedené v Jánovi 6, hneď potom čo Ježiš dal jedno zo svojich najznepokojivejších učení: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nejete telo Syna človeka a nepijete Jeho krv, nemáte života v sebe.“ (J 6:53).

Spolu s davom môžeme reptať: „Tvrdá je táto reč, kto ju môže počúvať?“ (J 6:60) a začať hovoriť: „Môj Boh by nikdy… “ Ale v takom prípade sa „môj Boh“ stal „mojím bohom“ — malou drevenou postavou v našej fantázii. Zdvorilý, tolerantný, bezpečný.

Alebo sa môžeme postaviť za Petra a povedať: „Pane, ku komu pôjdeme? Slová večného života máš“ (J 6:68). V tomto okamihu nemusíme pochopiť všetko, čo Ježiš myslí. Nemusíme cítiť neustále pokoj v našom srdci. Potrebujeme jednoducho vedieť, ako to urobil Peter, že Ježiš Kristus má slová večného života. A pretože ten istý Ježiš potvrdil každé písmeno Starého zákona (J 10:35), a zadal každé slovo svojho Nového zákona (J 14:26), vrátime sa k rovnakej otázke bez ohľadu na to, kde sa nachádzame v našich Bibliách: Budeme mu veriť?

„Boh nikdy nehovorí svojmu ľudu vyrušujúce slovo len tak, ale aby nám dal svoj pokoj.“

Budeme veriť človeku, ktorý nielen rozprával vyrušujúce slová, ale aj uzdravoval ochrnutých, prijímal deti, povzbudzoval vdovy a hľadal vyvrheľov? Budeme veriť tomu, kto bol korunovaný medzi zločincami a dobyl svet z kríža? Budeme veriť tomu, kto pošliapal smrť, ktorý vládne v sláve a kto jedného dňa urobí všetko novým? Môžeme utekať od Jeho vyrušujúcich slov, aby sme našli slová pre nás pohodlnejšie a súhlasné. Alebo sa môžeme pozrieť na Ježiša a povedať: „Iba Ty máš slová večného života.“

Príď, aby si bol vyrušený

David Gibson píše: „Budete vedieť, že poznáte Boha, keď budete plakať, keď pokoruje vašu pýchu. Obracia vaše očakávania. Prestaví vaše priority. Uráža vaše správanie.“ (Living Life Backward, 159)

Odovzdať našu konečnú, omylnú múdrosť nekonečnej, neomylnej Božej múdrosti nie je bezbolestný proces. Niekedy to môže bolieť, rovnako ako naprávanie kosti. Ale Boh nikdy nehovorí zraňujúce slovo pre svoj ľud len tak, ale aby nás uzdravil (Oz 6:1), On nikdy nehovorí vyrušujúce slovo len tak, ale aby nám dal svoj pokoj.

Keď pristupuješ k svojej Biblii, potom očakávaj, že Boh urobí presne to, čo hovorí: „učiť, karhať, napravovať a vychovávať“ (2. Tim 3:16). Mohli by sme byť dokonca tak smelí, aby sme sa za to modlili, aby to tak urobil? „Akékoľvek modly treba rozbiť, rozbi ich. Akékoľvek klamstvá je potrebné zlomiť, zlom ich. Vyveď ma z komfortu, pracuj na mne, zmeň ma, vyruš ma — čokoľvek je potrebné, aby si ma dostal k Tebe.“

Takáto modlitba stojí za bolesť. Lebo potom čo nás Boh zbavil našej pýchy, sebestačnosti a pohodlných ilúzií, čo zostane? Radosť. Sloboda. Nádej slávy. Sám Kristus.