Pasca s menom všetko

Pokojne odpočívaj, svet nestojí na tebe.

Nesieš viac, ako vládzeš uniesť? Myslíš si, že je na tebe, aby si sa postaral o celý svet? Čo robíš, keď siahodlhý zoznam vecí, ktoré máš v pláne, presahuje dvadsaťštyri hodín? Ponúkam ti novú perspektívu.

Keď sa môj priateľ Dan sťahoval, pomáhal som mu naložiť sťahovacie auto. Pokúšali sme sa vtesnať tridsaťsedem metrov kubických vecí z domácnosti do auta s nosnosťou dvadsaťsedem metrov kubických. Som rád, že som prepchatý nákladiak nemusel šoférovať cez horský priesmyk, ktorý Dana s rodinou oddeľoval od nového domova. A som ešte radšej, že som nebol tým nákladiakom.

Keď som si zopár dní po Danovom sťahovaní počas stíšenia čarbal do denníka, uvedomil som si, že duchovne som na tom veľmi zle. Cítil som sa preťažene a vyčerpane. Nemal som už energiu, aby som niečomu venoval pozornosť. Nešlo o to, že som sa o veci zaujímal príliš málo. Naopak, zaujímal som sa o všetko až priveľmi. V mnohých ohľadoch som bol (a stále som) ako to sťahovacie auto. Snažím sa nabaliť si do života viac, než som stvorený, aby som niesol.

Nakladal som tridsaťsedem metrov kubických niečoho, za čo som pociťoval zodpovednosť, do priestoru určeného niesť dvadsaťsedem metrov kubických. Nedokázal som nabrať rýchlosť. Vlastne som mal problém dostať sa vôbec z príjazdovej cesty. Niesol som oveľa väčší náklad, ako som bol schopný uniesť a stratil som tak schopnosť zaujímať sa o veci. Bol som ochromený.

Ukázalo sa, že mnoho mojich priateľov zažívalo rovnaký problém. Vytratila sa radosť, život sa stal uspokojivý, ale únavný, bez akéhokoľvek rozptýlenia či inšpirácie. Zvonku sme možno pôsobili aktívne, až v horúčkovitom zapálení, vo vnútri sa však všetko hýbalo slimačím tempom.

Čo sa to dialo? Nemáme sa práve my kresťania o všetko zaujímať? Nemáme denne kľačať na kolenách v slzách za stratený svet rútiaci sa do záhuby? Nemáme sa práve my aktívne zaujímať o detský futbalový klub, rodičovskú radu v škole, cirkevný výbor, krízové centrum pre tehotné ženy, domácu skupinku biblického štúdia či o susedov? A to je len začiatok.

Často cítime zodpovednosť za celý svet — dotýka sa nás obchodovanie s ľuďmi, hlad v Somálsku, vojna v Iraku a všetky politické a ekonomické starosti sveta. Vnímame nutkanie napísať vláde ohľadom tej či onej novely zákona, očakáva sa, že sa ukážeme vo volebných miestnostiach, aby sme pridali aj svoj hlas. Voľte! Recyklujte! Modlite sa! Robte niečo! Stále niečo robte!

Tak som robil. Stále som niečo robil. Celých tridsaťsedem metrov kubických. Nedokázal som to však spracovať. Pokúšal som sa zvládať všetko, o čom som si myslel, že by mal robiť dobrý kresťan, vo vnútri som však umieral. A potom som si uvedomil, že sa musím naučiť, ako zvládnuť svoju úlohu vo vzťahu k všetkému, čo na mňa dolieha. Premietol som si svoj typický deň a zrazu som niečo pochopil. Keď sa ráno zobudím, prvá vec, na ktorú pomyslím, je otázka: „Čo dnes musím urobiť?" Následne si v hlave vytvorím celý zoznam vecí. Zvyčajne je nabitý úlohami s objemom tridsaťsedem metrov kubických, ktoré treba natlačiť do týždňa s priestorom dvadsaťsedem metrov kubických. Potom prelistujem najnovšie noviny, kde čítam: „Školská rada plánuje meniť učebné osnovy." To máme ďalších päť metrov kubických. Okrem vyhliadky na celý rad stretnutí ide tentoraz aj o emocionálny náklad. Neskôr sa vyberiem do kancelárie a kopy sa veľmi nezmenšujú. Skôr naopak, ešte viac sa hromadia. Keď večer prichádzam domov, manželka ma pozdraví oznamom: „Opäť volal Brianov učiteľ a mimochodom, nezabudol si, že dnes máme stretnutie v zbore?" Pred spaním ešte zapnem nočné správy, kde sa predo mnou odohráva jedna ľudská tragédia za druhou. Chcel by som s tými ľuďmi súcitiť, no jednoducho už nemôžem. Nič vo mne neostalo.

Hora perspektívy

Svet sa ženie do veľkých rozmerov. Jeden môj kamarát sa vybral na výlet, ale zabudol si zbaliť zubnú pastu. Po ceste sa teda zastavil v drogérii a vypýtal si jednu tubu. Mali tri veľkosti — veľkú, rodinnú a extra veľkú. Keď sa predavačky opýtal, či nemajú aj nejakú menšiu, jej odpoveď znela: „Veľká je najmenšia veľkosť, akú máme." Ak je veľká najmenšia kategória, v akej rozmýšľame, niet divu, že na seba berieme viac úloh, ako dokážeme zvládnuť.

Príčinou, prečo si naberám viac, než unesiem, je, že na seba prenášam Božiu veľkosť. „Uvoľni mi miesto, Bože, prišiel som ti pomôcť — so všetkým." Z určitého dôvodu si myslím, že by som sa mal zapojiť do všetkého, čo mi príde do cesty. Navyše ma pokúša uveriť, že sa to aj dá. Zhromažďujem všetky úlohy a povinnosti a náklad sa neustále zväčšuje. Keď potom príde čas pohnúť sa z miesta, auto mám také prepchaté, že sa nemôže dostať z príjazdovej cesty.

Prečítal som všetky svojpomocné knižky — Ako dostať svoj čas a život pod kontrolu, Zvládni svoju kanceláriu, Zariaďte si svoj súkromný svet, … zistil som však, že tu nejde len o to, ako si stanoviť priority. Tento problém sa týka perspektívy. Nepotrebujem sa ďalej učiť, ako si rozdeliť čas. Namiesto toho by som si mal urobiť výlet na Horu perspektívy, ako ju nazval Chuck Swindoll.

Keď stojím v Colorade na vrchole štítu vo výške vyše štyritisíc metrov, môj prvý dojem vždy sprevádza pocit veľkoleposti a úžasu. Vidím úžasnú pokojnú rozľahlosť a bezhraničnú majestátnosť. Po chvíli, kedy ani nedýcham, ma ovládne upokojujúce ticho. A potom sa úžas začne vytrácať. Pomaly si opäť uvedomujem sám seba, akosi ma to však zmenilo. Mám novú perspektívu. Stále sa cítim veľmi malý, ale nejako sa mi zdá, že je to dobré. Aj keď som malý, neznamená to, že som bezvýznamný.

Výstup na Horu perspektívy v nás samých nám tiež môže pomôcť získať nové svetlo v našich starostiach. Ak sa porovnáme so všetkým, čo sa okolo nás deje, sme naozaj malí. Niečo malé ale nemôže predsa uniesť toľko nákladu ako čosi veľké.

Niekedy by sme mali premýšľať vo veľkých rozmeroch. Problém však vzniká, ak si myslíme, že svojím konaním nesmieme zaostávať za svojimi myšlienkami. Určite si už počul chytľavý slogan: „Mysli globálne, konaj lokálne!" Mnohí však padáme do pasce zmeniť ho na vetu: „Mysli globálne, konaj globálne!" To však nie je v silách nikoho. Svet je príliš zložitý.

Nedávno som čítal knihu Eugena Petersona (Working the Angles). Zastavil som sa pri poslednom odseku prvej kapitoly. Našiel som vetu, ktorá mi zmenila život. Peterson opisuje rozdiel v zmýšľaní a živote Grékov (naši racionálni a filozofickí predkovia) a Židov (naši duchovní predkovia a duchovný vzor). Píše: „Cieľom Židov nebolo pochopiť, čo konajú ľudia, ale byť súčasťou toho, čo koná Boh… svet v prvom rade nevnímame ako problém, ktorý treba vyriešiť [bremeno, ktoré treba niesť], ale ako realitu, v ktorej koná Boh."

S témou perspektívy sa dostávame nižšie k otázke vlastníctva. Židia v biblických časoch nevlastnili svet. Boh ho vlastní. Nevlastnili svoj osud. Boh áno. Nevlastnili ani svoj deň. Patrí Bohu, a preto je za všetky udalosti v ňom zodpovedný v prvom rade On. V energickej láske k životu Židia nekonali nezodpovedne. Jednoducho poznali svoje miesto. Chceli sa zúčastňovať toho, čo konal Boh a neurčovať si vlastný program. Vnímali, že Boh úplne vedie ich deň, život i svet.

Som Američan žijúci v dvadsiatom prvom storočí a rád si tvorím vlastný program. Keď sa ráno zobudím, je to prvá vec, ktorú urobím. Čo je na tom zlé? Popravde, dosť veľa vecí.

Komu naozaj patrí deň?

Problémom je, že sa domnievam, že ide o môj deň a môj program. Dôležitý je môj plán — môj zoznam, moje slovo, moja vôľa. Všetko je moje. Bodka! Keďže deň patrí mne, je na mne, aby som videl, že sa napĺňa. Vyberiem si najdôležitejšiu vec zo zoznamu a začnem ju robiť. Ach, pravdaže môžem poprosiť Boha o pomoc, ale problémom je, že budem žiadať nesprávnu vec.

Biblický pohľad na deň sa totiž zásadne líši od môjho. Môj deň začína ráno, keď vstávam a končí, keď sa v noci vyčerpaný hodím do postele. Všetko dôležité sa musí odohrať počas hodín, kedy bdiem. V Genesis 1 sa však píše: „A bol večer a bolo ráno: prvý deň… A bol večer a bolo ráno: druhý deň." (verše 5 a 8) V Božom plánovaní sa deň začína večer a končí ráno. Dokonca aj v súčasnosti sa židovský sabat nezačína v sobotu ráno, ale pri západe slnka v piatok večer.

V podstate to znamená, že keď si ja líham do postele, Boží deň sa práve začína. On pracuje celú noc. Keď sa ráno prebudím, môžem sa len pridať k niečomu, čo už prebieha, ak On chce, aby som sa pridal. Nemusí chcieť. Je to na ňom. On určuje program. Väčšinu udalostí počas dňa, Božieho dňa, ja neovplyvním. A tak som zmenil otázku, ktorú si kladiem ráno, keď vstanem, z vety: „Čo dnes musím urobiť?" na otázku: „Pane, do čoho, čo si už dnes začal robiť, sa môžem zapojiť?"

Ja sa zobúdzam uprostred Božieho dňa a podobne, ako keď vstúpim doprostred rozhovoru, možno nebudem mať čo dodať. Možno budem potrebovať chvíľu len ticho načúvať, kým čokoľvek, čím sa zapojím, bude dávať zmysel. Otázka: „Pane, do čoho, čo si už dnes začal robiť, sa môžem zapojiť?" ma posúva do pozície poslucháča. On má prvé slovo.

Aké oslobodzujúce je vedieť, že keď idem spať, svet je v Božích rukách! Znamená to, že ja nie som zodpovedný za to, aby fungoval aj ďalší deň. Nie je mojou zodpovednosťou celý ho napraviť. Ja zohrávam iba malú úlohu, ale len takú, akú chce Boh. On má v rukách celý svet a možno z prevažnej časti nebude potrebovať na pomoc mňa.

Pohľad z Hory perspektívy je občerstvujúci. Boh je veľký. Ja som malý. Boh píše celý príbeh a môj úryvok v ňom má len zopár riadkov. Môžem sa modliť za Irak, ale nemusím preňho panikáriť. Školská rada môže prijať múdre rozhodnutie aj bez môjho názoru. Budem musieť zase zájsť za synovým učiteľom, ale vždy, keď ku mne príde nová pozvánka, aby som sa zapojil do niečoho ďalšieho, môžem sa znova opýtať novú otázku: „Pane, ide o niečo, čo Ty už robíš a chceš, aby som sa na tom podieľal?"

Čo urobím so svojím siahodlhým zoznamom úloh? Odovzdám ho Bohu. Keď sa stane niečo neočakávané, napríklad sa mi pokazí auto, rozumiem, že Boh možno práve kladie svoj program nad ten môj. A možno aj zle načasovaný telefonát sa ukáže ako príležitosť povzbudiť človeka na druhom konci linky. Musím odpovedať „áno" alebo „nie" na všetky príležitosti a potreby, ktoré vnímam v mailoch, novinách či televízii. A musím sa rozhodnúť, či vziať alebo nevziať na seba ďalšiu zodpovednosť. Moje „áno" je však podrobené Božiemu súhlasu. A ak Boh nechce, aby som si zobral niečo navyše, je to v poriadku. Moje auto utiahne len toľko nákladu.

Vyloženie nákladu

Pred budovou Rockefellerovho centra v New Yorku stojí socha. Je v nej v ohromných rozmeroch vyobrazený Atlas s veľkými svalmi, ako celý svet drží na svojich pleciach. Akokoľvek robustne je stavaný, pod váhou sveta sa namáha s vypätím síl a sotva stojí.

Na druhej strane ulice v Dóme sv. Patricka je zobrazený Ježiš ako chlapec, takmer ukrytý za oltárom. Vyzerá, že nemá viac než osem či deväť rokov a i keď je malý a na pohľad slabý, On drží svet v jednej ruke! Musíme sa rozhodnúť, či sa budeme pokúšať napodobniť Atlasa, alebo budeme dôverovať Ježišovi, že unesie starosti nášho sveta. Môžeme sa ho opýtať: „Pane, čo si už dnes začal robiť, k čomu sa môžem pridať?" Alebo môžeme svoj život naďalej nakladať jedným metrom kubickým zodpovedností za druhým a tie sú aj tak príliš ťažké, aby sme ich uniesli. Mimochodom, kamarátovi Danovi sa podarilo dostať nákladiak cez priesmyk k novému domovu. Aby to zvládol, musel, samozrejme, zopár vecí zanechať, ale to je v poriadku. Aj tak mu mnohé z nich vlastne nepatrili.