Poď do chrámu, zúfalec

Keď Ho uctievame, jednotne vyjadrujeme svoje poznanie o trojjedinom Bohu, ktoré je zakorenené v pravde a náklonnosti, ktorá je zakorenená v poklade toho, čím všetkým je pre nás Boh v Ježišovi. Očami svojho srdca sme videli zvrchovanú krásu Boha a Jeho spôsobov (Ef 1:18). Prichádzame, aby sme sa tešili zo zvrchovanej hodnoty tohto pokladu (Mt 13:44; F 3:8).

Keď ukončíme svoje spoločné oslavovanie Božej slávy, pokračujeme v tomto uctievaní tisíckami denných úloh, pri ktorých riadi náš život zvrchovaná hodnota Krista. To znamená byť kresťanom.

Príď načerpať

Nie je pravda, že kresťania zakúšajú stabilný stav naplnenia, ktorý je pripravený prekypovať každý Boží deň v radostných chválach, keď sa schádzame k uctievaniu. Boh je oslávený v chválach nielen tými, ktorí prichádzajú naplnení, ale aj tými, ktorí prichádzajú so zúfalou potrebou a vkladajú všetky svoje nádeje do stretnutia s Bohom. To isté srdce chvál, ktoré vraví „Ďakujem“ a „Chválim Ťa“, tiež hovorí „Potrebujem Ťa, dychtím po Tebe, som smädný po Tebe“, keď je prázdne. Ide o to isté vychutnávanie, cenenie si.

„Boh je oslávený v chválach nielen tými, ktorí prichádzajú naplnení, ale aj tými, ktorí prichádzajú so zúfalou potrebou.“

Chvály nie sú len zhromaždením tých, ktorí prekypujú. Tí naplnení možno budú prekypovať. To sú chvály. Tí slabí prichádzajú, aby pili z fontány Božieho životodarného slova. To sú tiež chvály. Zväčšujú potrebu a túžbu po Bohu. Tí s hladnou dušou prichádzajú jesť na hostinu, na ktorej je prestretá bohatá zásoba z Písma. Aj toto sú chvály.

Beda pastorovi, ktorý trestá svojich ľudí za to, že „prišli načerpať“ a nie rozdávať. Ak je Boh tým, po čo prichádzajú hladní, ich hlad zväčšuje hodnotu Božej, dušu uspokojujúcej krásy. Ak sa týždeň po týždni vracajú len kvôli pobaveniu, pastor by sa mal radšej pozrieť do zrkadla a nehľadať príčinu v ľuďoch.

Vyčerpaní učeníci

Keď Dávid vraví: „Dušu mi občerstvuje“ (Ž 23:3), naznačuje, že duša často potrebuje byť občerstvená. Preto voláme: „Navráť mi radosť svojho spasenia“ (Ž 51:14, Roháčkov preklad). „Obnov nás, Bože, a rozjasni svoju tvár, aby sme boli spasení!“ (Ž 80:4) „Obnov nás, Bože našej spásy“ (Ž 85:5).

Táto skúsenosť je medzi kresťanmi univerzálna. Je to čiastočne kvôli tomu, že sme hriešnici. Naša stará povaha bojuje proti duši a snaží sa ju zničiť (G 5:17; Kol 3:5; 1. Pt 2:11). Súčasť tejto vojny je vyčerpanie.

Naša potreba prijímať občerstvenie je aj pre to, že sme stvorenia. Stále budeme stvoreniami, a preto budeme stále potrebovať Božiu milosť. Aj dokonalí a oslávení svätci budú stále profitovať zo služby iných svätých v budúcom veku, kde už nebude žiaden hriech. Ak by to tak nebolo, zmysluplné vzťahy by neexistovali. Preto, či už premýšľame o sebe ako o hriešnikoch alebo stvoreniach, potrebujeme pomoc, ak si chceme zachovať srdce chvál. Vzhľadom na túto normálnu potrebu skutočných kresťanov nás Boh stvoril tak, aby sme boli závislými od iných ľudí, čo sa týka vyvolania, udržovania a posilňovania nášho uctievania — nášho poznania a cenenia si Boha. Je to jasné z mnohých úvah z Novej Zmluvy.

Srdce udržiavané ľuďmi

Po prvé, Boh ustanovil, že v cirkvi budú pastieri a učitelia (Ef 4:11). Požaduje, aby boli „spôsobn[í] vyučovať“ (1. Tim 3:2). Znamená to, že to Boh navrhol tak, aby nám pomáhali iní ľudskí služobníci slova, nie len naše čítanie a modlenie sa osamote.

„To isté srdce chvál, ktoré vraví ,Ďakujem‘ a ,Chválim Ťa‘, tiež hovorí ,Potrebujem Ťa‘.“

Po druhé, je jasné, že potrebujeme iných služobníkov podľa príkladu, ktorým išiel Pavol, aby posilnil svoje novozaložené zbory:

„Navrátili sa do Lystry, do Ikonia a do Antiochie upevňujúc duše učeníkov a napomínajúc ich, aby trvali vo viere, a hovorili, že musíme cez mnohé súženia vojsť do kráľovstva Božieho“ (Sk 14:21–22, Roháčkov preklad).

Boh nestvoril kresťanov tak, aby boli pevní vo viere a zapálení v uctievaní bez toho, aby im ich dušu upevňovali iní kresťanskí služobníci.

Po tretie, je jasné, že naša vytrvalosť v radostnej, vernej svätosti a uctievaní závisí od iných kresťanov, ktorí nás napomínajú znova a znova pravdou Božieho slova:

„Hľaďte, bratia, aby nikto z vás nemal zlé a neveriace srdce a neodpadol od živého Boha! Ale napomínajte sa navzájom deň čo deň, dokiaľ sa hovorí: dnes, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu“ (Žid 3:12–13).

Únik od zatvrdeného srdca a vytrvalosť v radostnej, hriech zahanbujúcej viere závisí od napomínania inými veriacimi. Nie sme stvorení na to, aby sme prežili bez služby slova iných.

Nie je to chyba

Po štvrté, je jasné, že potrebujeme iných, ktorí by nám slúžili, pretože Boh takto stvoril telo Kristovo a Pavol povedal, že potrebujeme jeden druhého:

„Takto však Boh rozložil údy v tele, jeden každý z nich, ako On chcel. Keby však všetky (údy) boli jedným údom, kdeže by bolo telo? Takto je síce mnoho údov, ale jedno telo. Veď oko nemôže povedať ruke: Nepotrebujem ťa! alebo hlava zas nohám: Nepotrebujem vás!“ (1. K 12:18–21)

Z Pavlovho použitia slova „potrebujem“ v 1. liste Korintským 12:21 je jasné, že kresťanskú závislosť od iných kresťanoch nevidí ako chybu v našej závislosti od Boha. Úplná závislosť od Božej milosti neznamená nezávislosť od Božích prostriedkoch milosti. Ak si Boh želá, aby bola naša závislosť od Neho priama a nesprostredkovaná, a niekedy nepriama a sprostredkovaná, tak v každom prípade nie sme o nič menej závislí od Boha.

„Poď do cirkvi zúfalo túžiac po Bohu a očakávaj, že sa s tebou stretne cez svojich ľudí.“

Náš fyzický život závisí od Boha a od jedla, ktoré dáva. Naše psychické zdroje trpezlivosti závisia od Ducha a od občerstvujúceho spánku, ktorý dáva. Naša duchovná sila závisí od Božieho slova a od služobníkov, ktorých k nám posiela.

Po piate, z Písma je zrejmé, že potrebujeme službu slova od iných kresťanov, pretože Pavol prikázal Timotejovi: „Zvestuj slovo.“ (2. Tim 4:2) Nie je to nezmyselný príkaz. Kázanie je prikázané, pretože kázanie je potrebné.

Spomedzi všetkých ostatných spôsobov, ktorými si Boží ľudia navzájom pomáhajú vytrvať vo viere a viesť životy radostného uctievania, kázanie je jedinečné pre svoju nenahraditeľnú úlohu v spoločnom uctievaní. Keď sa ľudia zídu, aby jednotne vyjadrili svoje poznanie Boha a svoju lásku k Nemu, kázanie je Bohom jasne stvorené na to, aby znázorňovalo túto lásku oslavou a aby slúžilo poznaniu aj láske svojím výkladom. Jeho obsah a vystupovanie sú vhodné na to, aby obnovili a zväčšili naše poznanie Boha a aby obnovili a zväčšili našu vášeň pre Boha.

Milosti dneška

Život obyčajného kresťana je vyčerpávajúci. Nie sme stvorení na to, aby sme žili včerajšími milosťami.

„Hospodinove skutky lásky neprestávajú, lebo Jeho milosrdenstvo sa nekončí; obnovujú sa každého rána, veľká je Tvoja vernosť“ (Žalosp 3:22–23).

Každý deň má svoje vyčerpávajúce trápenie (Mt 6:34) a každý deň má svoje obnovujúce milosti (Žalosp 3:22–23). Spoločné zhromažďovanie preto nie je len pre kresťanov, ktorí do cirkvi prichádzajú prekypujúc vierou a láskou, ale tiež pre tých, ktorí prichádzajú unavení, vyprahnutí a zúfalo túžiaci po nových milostiach. Boh usporiadal telo tak, že tieto milosti prichádzajú často cez službu našich priateľov kresťanov.

Takže poď do cirkvi zúfalo túžiac po Bohu a očakávaj, že sa s tebou stretne cez svojich ľudí.