Poproste svoje dieťa, aby vám odpustilo

Bol som najviac dojatý, aspoň čo si pamätám, pretože som nebol nevinnou obeťou. Moja neposlušnosť, vzbura a nezrelosť boli katalyzátorom našich konfliktov. Ja som zhrešil ako prvý a vedel som, že som na vine.

Ale ocko sa pridal ku skupinke, ktorá sa zaoberala štúdiom Biblie, a jeho srdce stále viac milovalo Božie slovo. Chcel, aby jeho správanie bolo čoraz viac v súlade s evanjeliom, ktoré miloval. Nielen na verejnosti, ale aj v súkromí. Nie iba vtedy, keď pracoval ako zubár a diakon, kde ho sledoval svet, ale aj v úlohe otca, keď ho sledovali iba malé očká. Začal pripúšťať, že ani zlé správanie vlastného dieťaťa neospravedlňuje hriešny spôsob, akým reaguje. Učil sa najprv rozpoznať svoj vlastný hriech a vyznať ho a tak odstrániť brvno dospeláka zo svojho vlastného oka, aby o to opatrnejšie a trpezlivejšie odstránil smietku z toho môjho, keď som bol  ešte dieťa.  

Cisárovo nové brnenie   

Niektorí z nás sa možno cítia znepokojení, že keď sa takto odkryjeme pred svojimi deťmi, odhalíme tým slabé miesto v brnení rodičovskej autority. Predsa nemôžeme naozaj vychovávať svoje deti, povieme si, ak sme sa tak ľahkovážne pripravili o výhodné postavenie. Moja skúsenosť ako dieťaťa a teraz rodiča šesťročných chlapcov-dvojičiek svedčí rozhodne o opaku.  
Keď sa na nich oborím a pritlačím váhou emócií dospelého človeka, ľahko sa stane, že sa pod ňou rozdrvia.

Ale keď k nim zídem dolu, postavím sa vedľa nich v tom, že pripustím svoj vlastný hriech a rozoznám svoju potrebu neprestávajúcej Ježišovej záchrany, vtedy im nielenže dávam príklad pokánia, ale tiež sám žijem ten pravý kresťanský život, namiesto toho, aby som dovolil rodičovstvu stať sa ospravedlnením pre pokrytectvo.

Nemusím byť pre svoje deti dokonalý. To urobil Ježiš. Takým sa stal Ježiš. Moje deti nepotrebujú mňa, aby som bol ich dokonalým záchrancom, ale poukázanie, v úprimnosti môjho vlastného hriechu, na nášho Záchrancu. V skutočnosti naliehavo potrebujú vedieť, že ja nie som dokonalý, že moja najväčšia nádej nespočíva v mojej dobrote, ale v Ježišovej. Stojím vedľa nich ako hriešnik, narodený v hriechu, a zúfalo potrebujem milosť. Ak sa budem pokúšať schovať to slabé miesto vo svojom brnení — a nejde iba o jedno slabé miesto, ale nespočetné množstvo slabých miest, neprehliadnuteľné nedostatky –, neochránim ich, ale vystavím nebezpečenstvu. Posilňujem mýtus, ktorý si všetci občas sami hovoríme, že dokážeme byť dosť dobrí na to, aby sme získali Božiu priazeň.

Tri lekcie pre rodičov

Je takmer nemožné dostatočne zdôrazniť, akú výraznú stopu vo mne zanechal otec, keď ma prosil o odpustenie — najmä keď ja som mal hlavný podiel viny. V mojom vlastnom rodičovstve je toho ešte veľa, čo sa musím naučiť. Naši synovia majú len šesť rokov. Máme pred sebou dlhú cestu, ale už teraz zisťujem, že keď sa priznám a vyznám svoj vlastný hriech, zvlášť vtedy, keď reagujem príliš tvrdo na neposlušnosť svojich detí, takéto správanie prináša vo vzťahu s nimi ovocie.  

Je pravdou, že neexistujú žiadne vzťahy, v ktorých je výhodné zakrývať svoj hriech namiesto jeho priznania a vyznania. Ak chcete ako ja rásť v takejto pokore a iniciatíve ako rodič, nájdete tu tri lekcie, ktoré sa učím v snahe milovať svojich synov vo svetle vlastného hriechu.   

1. Boh nepôsobí len cezo mňa ako rodiča, ale pracuje i na mne

To, že som rodičom, neznamená, že mám maturitu zo zásad kresťanského rastu, ale skôr že som vstúpil do jednej z najdôležitejších životných etáp. Rodičia sprevádzajú deti intenzívnym obdobím fyzického vývoja, zatiaľ čo Boh sprevádza rodičov intenzívnym obdobím duchovného vývoja. Otázka nestojí tak, či hrešíme proti svojmu dieťaťu. Všetci rodičia hrešia proti svojim deťom. Otázka stojí tak, či rozpoznáme a vyznáme svoj hriech a požiadame svoje deti o odpustenie. Príliš málo z nás je pripravených urobiť to.

2. Pravé priznanie je úprimné, nie hrané

Nebezpečenstvom, ktoré sa ukrýva v tomto článku, sa môže stať pokušenie, že isté priznania svojim deťom si dopredu naplánujete tak, aby priniesli isté výsledky. Mohli by ste sa priznať až k dosť obdivuhodnej slabosti, alebo fingovať ľútosť nad nejakým hriechom, aby ste získali pozornosť svojich detí a brnkli na citlivú strunu ich srdca. Taká je však manipulácia, a nie skutočné priznanie. Keď pripustíte svoje vlastné hriechy a odhalíte svoje slabosti, vaše deti budú pravdepodobne fascinované. (Málo vecí upúta pozornosť našich chlapcov tak, ako keď im rozprávam príbehy z  minulosti, keď „bol ocino ešte malý a dostal výprask“.)  

Boh nepôsobí len cezo mňa ako rodiča, ale pracuje i na mne.“

Ale nefalšované priznanie sa nesústredí na výsledky. Vzniká vtedy, keď si uvedomíme, že sme so svojimi deťmi zaobchádzali spôsobom, ktorý znevažuje Boha, a keď oľutujeme svoje zlyhanie pri plnení svojej úlohy ako rodiča. Uznáme, že sme podali zlý obraz o Bohu. On je láskavý a milosrdný; ja som sa správal neláskavo a požadovačne; On je pomalý do hnevu, ja som sa správal prchko a vybuchol som v hneve pre neposlušnosť svojho dieťaťa. On prekypuje neochvejnou láskou a vernosťou; ja som bol neochotný a nespoľahlivý.

3. Dobré ospravedlnenie sa nekončí slovom „ale“

Rozhovory s našimi deťmi, ktoré majú najväčší zmysel, sú tie, v ktorých si dokážeme priznať svoju vlastnú slabosť bez toho, aby sme to obrátili a zvalili späť na ne. „Ale keď ty… “ Stojte si za svojím ospravedlnením. Vynaložte všetko úsilie — a to môže byť veľmi ťažké — na to, aby za vaším priznaním nenasledovalo okamžite „ale“, ktoré váľa vinu za váš hriech späť na dieťa.

Vy ste rodičom, dospelým človekom. Často sa stáva, že v určitom slova zmysle je naozaj váš hriech zodpovedný za hriech vo vašom dieťati, a nie naopak. Deti majú nielen hriešnu povahu; majú tiež hriešnych rodičov. Dokonca dávno predtým než naše dieťa zhreší, prispejeme k tomu svojím dielom tak, že nevynaložíme energiu potrebnú na proaktívne napomínanie našich detí, jasné určenie rozumných základných pravidiel a láskavé vysvetlenie očakávaní.

Dobré ospravedlnenie sa nekončí slovom ale.

Áno, ospravedlňovanie predsa len odkrýva naše slabosti — presne takým spôsobom, akým ich naše deti potrebujú vidieť. My „zrelí“ rodičia  nestojíme s Bohom na opačnej strane nejakej veľkej priepasti, ďaleko od svojich hriešnych detí. Stojíme s nimi na rovnakej strane ako hriešnici, ktorí zúfalo a neustále potrebujú Božiu milosť a Jeho moc na premenu.