Príležitostná cirkev

Photo by Edward Cisneros on Unsplash, https://unsplash.com/photos/QSa-uv4WJ0k

  • 8. Aug '22
  • 6 minút
  • 718
  • 1

Čo sa stalo s kresťanskou úctou?

Deň sa začal jasnou nádejou a prísľubom. Tento deň bol najbližšie k Édenu od pádu človeka: Boží príbytok bol opäť s človekom.

Svätostánok stál v izraelskom tábore a teraz mal Hospodin ustanoviť svojich kňazov. Izrael sa zhromaždil v dych berúcom očakávaní, keď Mojžiš verejne vysvätil Árona a jeho štyroch synov — Nádába, Abíhúa, Eleázára a Ítámára –, aby slúžili ako kňazi najvyššieho Boha.

Pri tejto prvej svätej službe bola preliata krv, zabíjali sa zvieratá, lial sa olej na pomazanie, udeľovali sa špeciálne odevy a konzumoval sa zmluvný pokrm. Postupovalo sa v starostlivom rytme bubnovania, „ako prikázal Pán“ (3. M 8:4, 9, 13, 17, 21, 29, 36). A zatiaľ to bolo dobré.

Prvá bohoslužba vo svätostánku sa potom začala hneď po vysvätení. Áron a jeho štyria synovia sa obrátili k ľudu, priniesli obety za seba a za ľud a Áron ich požehnal. Pán pridal svoje „zatiaľ to bolo dobré“ tým, že zabezpečil veľkolepé finále:

„Mojžiš a Áron vstúpili do svätostánku. Keď vyšli, požehnali ľud a sláva Hospodinova sa zjavila všetkému ľudu. Oheň vyšľahol spred Hospodina a strávil na oltári spaľovanú obeť i tuk. Všetok ľud to videl, zajasal a padol na tvár.“ (3. M 9:23–24)

Pán schválil posvätenie a prejavil svoju radosť z ich uctievania.

Všetko sa však čoskoro zmenilo.

Nárek v tábore

Predstavte si tento scenár: Neskôr v ten deň sedíte s rodinou pri svojom stane a začujete niečo, čo znie ako hlasný plač. Počujete vzlyk a výkriky. Keď sa dav priblíži, začudujete sa: Čo by mohlo práve v tento deň spôsobiť takýto smútok?

Keď sa sprievod blíži, v ušiach vám hučia vzlyky.

Je to Mišáél a Elcáfán z Áronovej rodiny? Prečo je ich chôdza namáhavá? Čo to medzi sebou nesú? Vzduch začína zapáchať spáleným mäsom — je to býk?

Potom to zbadáte — nehybnú hromadu, ktorú pomaly nesú cez tábor až tam, kam putujú zvyšky obetí: odev, ktorý tak nedávno oslňoval v slnečnom svetle — prikrývky, šerpy, kňazské klobúky. To nemôže byť pravda! Nádáb? A Abíhú tiež?

Títo nie, nie títo.

Títo, ktorí práve dnes ráno oslavovali — ustanovení Bohom; títo, najstarší Áronovi synovia, ďalší v poradí, ktorí nás majú viesť; títo, ktorí podľa mena vystúpili, aby si sadli so staršími a videli na vrchu samotnú Božiu tvár (2. M 24:1)? Nemôžu to byť títo, ktorí práve asistovali Áronovi, keď sa zjavila Pánova sláva a my všetci sme padli a začali ho uctievať.

Nie, nie títo, ktorí boli práve umytí čistou vodou, oblečení do plášťov, previazaní šerpami a klobúkmi; nie títo, ktorí tak nedávno položili ruky na obety; nie títo, ktorí sa práve dotkli krvou obety svojho ucha, palca a palca na nohe, zasvätení Hospodinovi. Nie títo.

Boli prepadnutí? Poškvrnil niekto stan vraždou? Alebo ich sám Pán, ktorý ich len nedávno oddelil, teraz zavrhol ohňom?

Hriechy Nádába a Abíhú

Mnohí sa pýtajú, čo presne znamenal hriech Nádába a Abíhúa. Niektorí si myslia, že vzhľadom na bezprostrednú zmienku o zákaze opitosti (3. M 10:8–11), obetovali kadidlo pod vplyvom alkoholu. Iní sa pýtajú (možno okrem toho), či sa pokúsili vstúpiť do Svätyne svätých (Kto vystúpi na Pánov vrch?, 147).

Nech už je zoznam zločinov akýkoľvek, vieme, že Nádáb a Abíhú obetovali pred Hospodinom „neposvätný oheň, čo im Hospodin neprikázal“ (3. M 10:1). Čo im Hospodin neprikázal. Sedemnásobná fráza „ako Hospodin prikázal“ sa osudne zastavila. Prišli s vlastnou iniciatívou, aby sa priblížili k Bohu, ako oni uznali za vhodné.

A odplata bola rýchla a nič menej ako spravodlivá. Bez povolenia vzali svoje nádoby s kadidlom, a „vyšľahol oheň spred Hospodina a strávil ich, takže zomreli pred Hospodinom“ (3. M 10:2).

Uctievanie nie je bezpečné

Zdá sa, že mnohí dnes uctievajú Všemohúceho len povrchne a ľahkovážne. Niektoré ženy viac myslia na svoj make-up a muži na zápas po bohoslužbe, než na to, že sme sa zišli, aby sme sa stretli s Bohom.

Zdá sa, že predpokladajú, že Božstvo je spokojné — dokonca vďačné –, že sme si v nedeľu vyhradili svoj drahocenný čas, aby sme mu venovali časť svojej pozornosti. Je stále usmiate, aj keď sa niektorí sotva obťažujú vstať z postele, šťastní, že môžu týždeň čo týždeň virtuálne „uctievať“ vo svojich „online zboroch.“ S takouto pokrivenou a lajdáckou povahou by sa neangažovali ani u poštára, ale tu sa klaňajú pred Bohom. Mnohí z nich pristupujú každú nedeľu k horiacemu kríku so sandálmi (alebo papučami) stále na nohách, duchovne aj inak.

„Mnohí dnes uctievajú Všemohúceho len povrchne a ľahkovážne.“

Čo sa stalo s úctou? Kedy sa stala ohrozeným druhom? Nemá Boh právo spýtať sa mnohých dnešných vyznávačov kresťanstva, ako to urobil pri nedbalých izraelských kňazoch: „Syn si ctí otca, sluha svojho pána. Ak som ja Otcom, kde je úcta voči mne? Ak som ja Pánom, kde je bázeň predo mnou?“ (Mal 1:6)

A to nehovorím o bizarných výčinoch a neuveriteľných formách neúcty, ako je postrekovanie zhromaždenia vodnými pištoľami a tanečné súťaže počas chvál. Pýtam sa na to bežného, na prvý pohľad slušného návštevníka kostola: Pristupuješ k Pánovi s bázňou a chvením? A ja sa pýtam sám seba: Uctievam každú nedeľu vedome svätého Boha, neskrotného leva judského?

Vzhľadom na Nádába a Abíhúa je logické, že pre tisíce ľudí, ktorí sa zhromažďujú každú nedeľu, je najbezpečnejším miestom ich neprítomnosť.

Stratená úcta

Bleskové údery súdu — v starej zmluve s Nádábom a Abíhúom a v novej s Ananiášom a Zafirou (Sk 5:1–11) — by mali vyvolať rovnakú reakciu, akú vyvolali v prvotnej cirkvi: „Ale na celý cirkevný zbor a na všetkých, čo počuli o tom, prišla veľká bázeň“ (Sk 5:11).

Povzdychol som si, že pri uctievaní Boha nemám často túto bázeň a náležitú úctu. Izaiáš v jeho prítomnosti zvolal: „Beda mi, som stratený.“ (Iz 6:5) Jób zvolal: „Teraz Ťa moje oko videlo. Preto odvolávam a kajám sa v prachu a popole.“ (Job 42:5–6) Peter zvolal: „Odíď odo mňa, Pane, lebo som hriešny človek.“ (L 5:8) Milovaný učeník píše: „Keď som Ho uzrel, padol som Mu k nohám ako mŕtvy“ (Zjav 1:17).

Pripúšťam, že toto nemajú byť jediné alebo hlavné skúsenosti s Bohom v bežnom živote — ale reagujeme niekedy takto?

Kázeň mŕtvych

Ako by sa zmenili naše bohoslužby, keby boli Nádábovia a Abíhúovia našich dní usmrtení a vynesení cez uličky našich kostolov?

Keby sa ozývali náreky hrôzy a čítali spálené kázne:

Pozrite, kresťanské zbory, tu sú dve mŕtvoly tých, ktorí sa zahrávali s pohlcujúcim Ohňom neba a zeme. Dvaja vysokopostavení muži, dvaja muži s veľkým prísľubom, dvaja synovia samotného Árona, pohltení súdom. Pozrite na nich. Nariekajte nad nimi. Učte sa od nich.

Prečítajte si text napísaný na ich mŕtvych kostrách:

„Voči tým, ktorí sú mi blízki, ukážem sa svätým a oslávim sa pred všetkým ľudom“ (3. M 10:3).

Služobníci, ktorí sa dnes približujete k Bohu v službe, hľaďte, ako sa opíjajú pred mojím hnevom. Odvážite sa zahrávať s pastierskou palicou? Budete predo mnou blúdiť s cudzím ohňom falošného učenia? Neboli ste varovaní pred prísnejším súdom­? Neprikázal som vám, aby ste pozorne strážili seba, svoje učenie a moje ovce? Nebolo vám prikázané — v mojej prítomnosti — hlásať moje slovo, nie svoje vlastné? Kazateľnica je falošnou nádejou na ochranu.

Alebo tým, ktorí každú nedeľu prichádzajú na bohoslužbu s neúctou, nedbanlivosťou a osudnou dôvernosťou, ktorú som im neprikázal: Hľa, telá mojich vyvolených služobníkov. Ak s nimi zaobchádzam so spravodlivou nestrannosťou, uniknete?

So strachom a chvením

Vznešená Božia láska, vrúcny Kristov súcit, požehnané meno Imanuel (Boh s nami) nedovoľujú tvorom pristupovať k nemu s neúctou. Odvážne sa môžeme priblížiť k trónu milosti prostredníctvom nášho lepšieho veľkňaza, Ježiša — ale nikdy nie mimo neho a nikdy nie spôsobom, ktorý by nebol poslušný jeho príkazu.

„Uctievame svätého Boha Nádába a Abíhúa?“

Dnešné uctievanie nemá byť menej dôležité ako bolo v Izraeli, pretože Boh, ktorého uctievame, nie je o nič menej svätý. Radostné, víťazné, potešujúce — ale nikdy nie ľahkovážne. On bude oslávený. Matthew Henry komentuje tento text s triezvym pohľadom: „Ak Boh nebude posvätený a oslávený nami, bude posvätený a oslávený na nás. Pomstí sa tým, ktorí znesväcujú jeho sväté meno tým, že sa s ním zahrávajú.“

A tak, ako nás míňajú telá v 10. kapitole Tretej knihy Mojžišovej, ktoré sa vydávajú na cestu z tábora, naliehajú na nás otázkou, nad ktorou by sme sa mali dnes zamyslieť: Uctievame svätého Boha Nádába a Abíhúa?

Greg Morse © DESIRING GOD. WEBSITE: DESIRINGGOD.ORG

PÔVODNÝ ČLÁNOK NÁJDETE NA: WWW.DESIRINGGOD.ORG

5/5 (11 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.