Rekonštrukcia viery: Kresťanstvo v novom svete

Photo by Louis Moncouyoux on Unsplash, https://unsplash.com/photos/NWS30LJ0GoA

  • 31. Jan '23
  • 19 minút
  • 804
  • 1

V posledných rokoch mnohí ľudia, ktorí boli vychovaní v evanjelikálnej cirkvi, prehodnocujú svoje doteraz nespochybňované presvedčenie. V rámci tohto veľmi medializovaného fenoménu mnohí úplne opustili vieru, zatiaľ čo iní prešli do iných vetiev kresťanskej cirkvi. Niektorí sa stali obeťami sexuálneho zneužívania alebo korupčného zneužívania moci v cirkvi.[1] Veľkú väčšinu však odradilo pokrytectvo kresťanov, škandály duchovných, tvrdé a legalistické učenie a nevhodné spojenie kresťanstva s politickou stranou alebo tradičnou kultúrou.

Fenomén „dekonštrukcie“

V posledných rokoch mnohí ľudia, ktorí boli vychovaní v evanjelikálnej cirkvi, prehodnocujú svoje doteraz nespochybňované presvedčenie. V rámci tohto veľmi medializovaného fenoménu mnohí úplne opustili vieru, zatiaľ čo iní prešli do iných vetiev kresťanskej cirkvi. Niektorí sa stali obeťami sexuálneho zneužívania alebo korupčného zneužívania moci v cirkvi.[1] Veľkú väčšinu však odradilo pokrytectvo kresťanov, škandály duchovných, tvrdé a legalistické učenie a nevhodné spojenie kresťanstva s politickou stranou alebo tradičnou kultúrou.

Tento trend sa nazýva „dekonštrukcia viery“. Názov sa zámerne odvoláva na dielo Derridu a Foucaulta a ďalších francúzskych postštrukturalistov, ktorí sa snažili nájsť a demaskovať skrytú dynamiku moci za konvenčnými textami a inštitúciami spoločnosti. Spájanie tohto hnutia s týmito mysliteľmi mu dodáva istý „postmoderný šmrnc“[2] a prezentuje ho ako niečo celkom nové. Ale tak to nie je.

Ľudia ako stromy, ale chodia

Keď sme zakladali cirkevný zbor Redeemer Presbyterian Church v New Yorku, zaznamenali sme dobrý početný rast. Množstvo oddaných veriacich kresťanov v meste využilo cirkevný zbor Redeemer ako príležitosť osloviť svojich kolegov, susedov a priateľov, ktorí sa neidentifikovali ako kresťania. Pozývali ich na bohoslužby a čoskoro sme zistili, že približne tretinu našich návštevníkov tvoria sekulárni ľudia s malým alebo žiadnym cirkevným zázemím. Ďalšiu tretinu tvorili kresťania.

Bola tu však posledná tretina našich pravidelných návštevníkov, ktorú bolo ťažšie opísať.  Mnohí z nich boli v minulosti aktívni v cirkvách a mnohé z týchto cirkví boli konzervatívne, evanjelikálne zbory. Po príchode do New Yorku však úplne prestali chodiť do kostola a na kresťanstvo zanevreli. Urobili to, čo sa dnes nazýva „dekonštrukcia“ ich predchádzajúcej viery. Tí, ktorí prichádzali, mi povedali, že zbor Redeemer im ponúka niečo dôveryhodnejšie, než zažili predtým. Stále sa však cítili ako na vážkach medzi vierou a nevierou. A tak bol pred 30 rokmi náš zbor na Manhattane plný ľudí v rôznych štádiách dekonštrukcie a rekonštrukcie viery, s ktorou vyrastali.

M. Lloyd-Jones má o tejto skupine fascinujúce kázanie — výklad Markovho evanjelia 8 s názvom „Ľudia ako stromy, ktoré kráčajú“. V tejto kázni (ktorá je teraz kapitolou v knihe Spiritual Depression: Its Causes and Cures) je opis toho, ako sa Ježiš dotkol slepca, aby ho uzdravil. Keď sa ho Ježiš spýta, či už vidí, muž odpovie: „Vidím ľudí; vyzerajú ako stromy, ale chodia“ (Mk 8:24). Inými slovami, dokázal rozoznať pohybujúce sa tvary, ale stále nevidel jasne. Ježiš sa ho dotkol druhýkrát a jeho zrak sa úplne uzdravil (Mk 8:25). Lloyd-Jones potom tvrdil, že tento príbeh môže slúžiť ako obraz mnohých ľudí, ktorých sa kresťanská viera zdanlivo dotkla, a napriek tomu s ňou stále zápasia. Ako pastor sa Lloyd-Jones rozprával s mnohými ľuďmi v takomto duchovnom stave. Bolo preňho ťažké zistiť, či sú kresťania alebo nie, a ani oni sami to nevedeli povedať.

„Zdá sa, že o kresťanstve vedia dosť na to, aby si pokazili radosť zo sveta, a predsa nevedia dosť na to, aby sa cítili šťastní… Vidia, a predsa nevidia. Myslím, že budete súhlasiť, že opisujem stav, žiaľ, veľkého počtu ľudí.“[3]

Ťažko mi je povedať, či sa títo ľudia naozaj rýchlo množia, alebo sa im len dostáva väčšej publicity. Ale na tom vlastne nezáleží. Mnohí z nich kresťanskú vieru, v ktorej vyrastali alebo ktorú dlhé roky zastávali, už nepociťujú ako dôveryhodnú. Celú vec prehodnocujú.

Dekonštrukcia — deštruktívna verzia

Polemika okolo tohto fenoménu nie je zdravá.  Na začiatok treba povedať, že samotné slovo nemá jasnú a dohodnutú definíciu.

Pôvodne ho použil francúzsky filozof Jacques Derrida, ktorý trval na tom, že nejde o metodológiu, pomocou ktorej čitateľ demontuje všetky presvedčenia autora. Skôr hovoril, že ide o čítanie textu s vedomím možných spôsobov, ktorými autori popierajú svoje vlastné premisy, a tak oslabujú koherenciu vlastnej pozície.[4] Pravdepodobne to boli Derridovi americkí nasledovníci, ktorí z toho urobili oveľa deštruktívnejší proces. Bývalý člen katedry anglického jazyka na Yaleovej univerzite William Deresiewicz to opisuje takto:

Každý, kto pôsobí v akademických humanitných vedách… za posledných 40 rokov — uvidí problém. Láska ku knihám nie je dôvodom, prečo by sa ľudia mali stať profesormi angličtiny, a už dávno tomu tak nie je… Celá koncepcia literatúry — ba čo viac, umenia — bola zdiskreditovaná. Romány, básne, poviedky, divadelné hry: sú to „texty“, ktoré sa svojím druhom nelíšia od iných textov. Cieľom ich štúdia nie je oceniť ich alebo im porozumieť; cieľom je „vypočuť“ ich ideologické investície (do patriarchátu, nadradenosti bielej rasy, západného imperializmu a etnocentrizmu) a potom ich demaskovať a vyvrátiť, zbaviť ich ich jedovatej presvedčovacej sily. Vášne, ktoré majú v posledných rokoch priťahovať ľudí k profesii literárneho vedca, nie sú estetické, sú politické.[5]

Akademická koncepcia „dekonštrukcie“ predpokladá, že všetky morálne tvrdenia sú snahou o uplatnenie moci nad nami s cieľom zabrániť nášmu oslobodeniu myslieť za seba a vytvárať svoje vlastné ja a životy. Dekonštrukcia potom znamená demaskovať, relativizovať a zbaviť moci takéto tvrdenia, aby nás už nedržali vo svojej moci.

Je jasné, že pre niektorých ľudí je „dekonštrukcia viery“ práve takáto. Začali vnímať historické učenie a doktríny cirkvi ako vytvorené na to, aby z nás urobili pešiakov a potlačili našu osobnosť. Úplne odchádzajú od cirkvi aj od tradičnej kresťanskej viery. Dekonštrukcia — demontáž — je pre nich konečným bodom tohto procesu.

Dekonštrukcia — konštruktívna verzia

O dekonštrukcii však možno uvažovať aj iným spôsobom. Namiesto toho, aby sme sa pozerali na jej filozofické korene, uvažujme o nej ako o obraze. Dekonštrukcia alebo demontáž sa deje, aspoň čiastočne, keď prestavujeme budovu.

Časti budovy — najmä samotné základy — sa ponechávajú nedotknuté, zatiaľ čo iné časti sa rozoberajú alebo odstraňujú, aby sa postavila celkovo lepšia stavba. V niektorých prípadoch je dekonštrukcia taká rozsiahla, že v budove nemôže určitý čas nikto bývať ani pracovať, ale v týchto prípadoch je konečná rekonštrukcia často najlepšia a najrozsiahlejšia. V tejto metafore dekonštrukcia umožňuje rekonštrukciu — posilnenie a zlepšenie , ktoré by inak nemohlo nastať.

Nedávno boli do všetkých bytov v budove, v ktorej bývame, osadené nové okná. Na to bolo potrebné staré okná a steny vedľa nich doslova vyrezať.  Náš nábytok, obrazy a veci museli byť premiestnené a zakryté kvôli ochrane. Museli sme úplne opustiť náš trochu „rozobratý“ dom, kým robotníci robili svoju prácu. Nové okná sú však v každom ohľade veľkým zlepšením oproti tým starým.

Keď sa nad tým zamyslíme, môžeme povedať, že kresťania skutočne niekedy môžu prechádzať obdobím „dekonštrukcie“, a predsa z neho vyjsť silnejší. Môžeme prechádzať obdobiami, v ktorých zavrhnutie alebo zmena niektorých našich myšlienok vedie k celkovému posilneniu nášho kresťanského záväzku.

Zaujímavým príkladom je život evanjelikálneho vodcu 20. storočia Francisa Schaeffera. Ako mladý muž bol Schaeffer spájaný so zapáleným fundamentalistickým vodcom Carlom McIntireom. Bol členom McIntireho biblickej presbyteriánskej cirkvi, Americkej rady kresťanských cirkví a Medzinárodnej rady kresťanských cirkví. Hlavnou náplňou týchto skupín bolo veľmi bojovným spôsobom odsudzovať liberálnu teológiu aj všetkých veriacich, ktorí neboli ochotní oddeliť sa od hlavných cirkví. Schaeffer a jeho manželka Edith boli vernými pracovníkmi tohto hnutia. V rokoch 1947–48 sa presťahovali do Európy, kde sa venovali evanjelizácii, školeniam a písaniu. Po troch rokoch služby vo Švajčiarsku však napísal:

Vo svojom živote som čelil duchovnej kríze… Povedal som Edith, že v záujme úprimnosti sa musím vrátiť až k svojmu agnosticizmu a celú vec si premyslieť… Prehodnotil som svoje dôvody, prečo som kresťanom.[6]

Stalo sa to v rokoch 1951–52 a pre Edith to bolo ťažké obdobie. Vo svojej knihe Tapisérie spomína: „Bola som vystrašená“ z manželovho hľadania, boja a prehodnocovania.[7] Použijúc metafory z knihy Cesta pútnika vedela, že sa nachádza v Bahne Zúfalstva a na Hrade Pochybovania — otázka znela: vynorí sa niekedy? Z jej opisu tých mesiacov vyplýva, že sa oveľa viac modlila, ako sa s Franom rozprávala.[8]

Čo vyvolalo túto krízu? Keď Schaeffer začal prvýkrát cestovať po Európe a hovoriť s kresťanskými vodcami o duchovných potrebách kontinentu, mal príležitosť stretnúť sa s britským kazateľom Dr. D. M. Lloydom-Jonesom, ktorý bol sám teologickým konzervatívcom a zástancom oddelenia sa od väčších, liberálnych denominácií. Lloyd-Jones však otvorene hovoril o nedostatku láskavosti a lásky, ktorý videl v Schaefferovom americkom fundamentalistickom hnutí, a o tom, že oveľa viac času venuje tvrdému odsudzovaniu kresťanov s inými názormi, než hovoreniu pravdy v láske svetu.[9] Ako zdôraznili jeho životopisci, Schaeffer začal tento nedostatok lásky pociťovať od niektorých svojich vlastných mentorov.[10] Okrem toho si uvedomoval, že dôrazy jeho fundamentalizmu sú pre mladých európskych skeptikov, s ktorými sa stretával, irelevantné. To, či „by sme mali piť alkohol, tancovať, chodiť do kina, a otázky teológie konca sveta neboli ústrednými problémami Európanov dvadsiateho storočia“.[11] Schaeffer začal vidieť dva obrovské problémy.

po prvé… medzi mnohými z tých, ktorí zastávali ortodoxný postoj, človek videl málo reálnych vecí, o ktorých Biblia tak jasne hovorila, že by mali byť výsledkom kresťanstva. Po druhé, postupne som si uvedomoval, že moja vlastná realita bola menšia, ako bola v prvých dňoch po tom, čo som sa stal kresťanom.[12]

Pod pojmom „realita“ Schaeffer myslel to, že životné zmeny, o ktorých hovorí Biblia — rast v láske, radosti, pokoji, trpezlivosti, láskavosti, dobrote, pokore a sebaovládaní (porov. Ga 5:19–26) — jednoducho neboli viditeľné v živote jeho kolegov a boli nedostatočne prítomné v jeho vlastnom živote. Tieto javy mohli mať dva dôvody. Po prvé, bolo možné, že ortodoxné kresťanské presvedčenia jednoducho neboli pravdivé, že nemohli spôsobiť zmenu života, pretože neopisovali vesmír taký, aký skutočne bol. Druhou možnosťou však bolo, že aj keby niektoré jeho kresťanské presvedčenia boli pravdivé, iné by pravdivé byť nemuseli. A to by mohlo vysvetľovať jeho osobný „nedostatok reality“.

Schaeffer spomína, ako sa stal silnejším. Keď sa úprimne pozrel na prípady pravdivosti kresťanstva — a bol otvorený možnosti, že by mohli byť nepravdivé -, vyšiel z toho s tým, že „existujú [úplne] dostatočné dôvody na to, aby sme vedeli, že nekonečný osobný Boh existuje a že kresťanstvo je pravdivé“.[13] Ale ak to tak bolo, prečo to nemalo náležitý vplyv na jeho život a na životy ostatných vyznávačov kresťanstva?

Videl som, že problém spočíva v tom, že pri všetkom učení, ktoré som dostal po tom, čo som sa stal kresťanom… som [nezdôrazňoval], čo Biblia hovorí o význame dokonaného Kristovho diela pre náš súčasný život. Postupne vyšlo slnko a prišla pieseň… V tom čase radosti a piesne som zistil, že poézia začína opäť prúdiť — poézia istoty, potvrdenie života, vďaky a chvály. Priznávam, že ako poézia je to veľmi chudobné, ale vyjadrovalo to pieseň v mojom srdci, ktorá bola pre mňa úžasná.[14]

Schaeffer vo zvyšku knihy Pravá duchovnosť rozvádza, čo myslí pod pojmom „dokonané Kristovo dielo pre náš súčasný život“. Z teologického hľadiska objavil skutočný vzťah medzi ospravedlnením a posvätením a rozdiel medzi zákonom a evanjeliom. Zjednodušene povedané, prišiel na to, aký skrytý legalizmus ovládal jeho srdce. Videl, že pri našom prijatí u Boha máme sklon spoliehať sa viac na doktrinálnu a morálnu správnosť než na milosť a dokonané Kristovo dielo. To paradoxne vedie k samospravodlivosti a pýche na naše duchovné úspechy, a zároveň k podprahovému prúdu úzkostnej neistoty a podráždenosti, pretože v hĺbke duše vieme o svojej veľkej nedokonalosti. Rast vo svätosti je v tomto rámci predovšetkým aktom vôle, zdržaním sa určitého správania.

Schaeffer namiesto toho nasledoval starších reformovaných teológov, ako bol John Owen, ktorí učili, že skutočná duchovná realita pochádza zo srdca, ktoré sa upravuje a mení kontempláciou Kristovej milosti v evanjeliu prostredníctvom neustáleho rastu v pokání a viere.[15] Spolu s týmto novým chápaním toho, ako dochádza k duchovnému rastu, sa Schaeffer „rozišiel s fundamentalizmom“, ako hovorí jeho životopisec Barry Hankins. Založil L’Abri — „útočisko“ — rekolekčné centrum, kam mohli prísť skeptici a ľudia s výhradami voči viere a prijať trpezlivý, láskavý dialóg, miesto, kde sa s uznaním diskutovalo o umení a literatúre.

Schaeffer a jeho hnutie L’Abri nie sú mimo kritiky a niektoré z jeho ranej fundamentalistickej bojovnosti sa mohli znovu objaviť v jeho neskorších rokoch po tom, ako sa presťahoval späť do Spojených štátov. Jeho život však poskytuje výstižný príklad toho, ako môže skutočná „dekonštrukcia“ viesť skôr k zásadnej rekonštrukcii než k strate viery.

Príležitosti na rekonštrukciu

Schaefferova dekonštrukcia a rekonštrukcia bola najkomplexnejšia možná. V záujme úprimnosti musel zvážiť, že kresťanstvo vôbec nie je pravdivé. Tento proces však môže mať aj miernejšie formy a existuje veľké množstvo situácií alebo životných prechodov, v ktorých je potrebné prehodnotiť a rekonštruovať vieru, aby došlo k duchovnému dozrievaniu.

1. DETI V KRESŤANSKÝCH DOMOVOCH

Prvým prípadom sú deti vychovávané v kresťanských rodinách. Jedno z mála rozsiahlych spracovaní duchovnej skúsenosti mladých ľudí sa nachádza v 2. kapitole knihy Archibalda Alexandra z roku 1844 Myšlienky o náboženskej skúsenosti.[16] Alexander poznamenáva, že väčšina detí vyrastajúcich v silných kresťanských rodinách prežíva v priebehu rokov množstvo epizód „duchovných dojmov“, keď sa dieťa posúva k viere v Krista a poslušnosti voči nemu. Každý rok alebo dva môže mať dieťa obdobie, v ktorom sa zdá, že rastie vo viere — a potom ochladne — a neskôr vyjadrí novú túžbu veriť.

Alexander radí rodičom, aby sa nesnažili zistiť, ktoré z nich sú „pravým“ obrátením, ktoré prípravou a ktoré opätovným záväzkom. Možno to nebude možné rozlíšiť. Môže sa však stať, že dvanásťročný chlapec začne chápať svet a svoje srdce oveľa lepšie ako osemročný. V podstate to znamená, že deti, ktoré vyrastajú vo viere, sa musia neustále „vracať k základom“ a „prehodnocovať“ to, čomu veria, a dúfame, že vďaka tomu zosilnejú.

2. SKÚSENOSTI S UTRPENÍM A NESPRAVODLIVOSŤOU

Druhou situáciou je, keď kresťan čelí nezvyčajnému množstvu utrpenia alebo nespravodlivosti. Žalmy sú plné živých opisov zápasov veriacich, keď zažívajú život ohrozujúcu chorobu alebo prenasledovanie a zlé zaobchádzanie. Žalmy pozoruhodne realisticky opisujú, aký boj je potrebné zviesť, aby sme si v takýchto časoch udržali vieru. Žalmy 39; 88 sa končia v temnote, bez rozuzlenia, pričom žalmista si želá, aby mohol odísť od Boha (Ž 39:14). Zatiaľ čo Žalm 119Žalm 119 opakovane hovorí o tom, že bol skrze zmätok a spochybňovanie spôsobené utrpením dohnaný k hlbšej oddanosti Bohu (Ž 119:67, 71, 92).

Jeden z ucelenejších príkladov takejto cesty obnovy vidíme v Žalme 73. Autor je zdrvený nespravodlivosťou života, blahobytom bezbožníkov (Ž 73:3), ktorí utláčajú ľudí (Ž 73:8), ale stávajú sa len populárnejšími a mocnejšími (Ž 73:10, 12). Autor je veľmi blízko k tomu, aby stratil svoju vieru (Ž 73:2) a odradil od viery aj iných (Ž 73:15).

Príčinu vidí retrospektívne v tom, že mal naivnú vieru, nie nepodobnú viere Jóbových nešťastných utešiteľov. Mal skryté presvedčenie, že Boh vždy dá dobrým a verným ľuďom dobrý život a zlým ľuďom dá zlý život (Ž 73:13). Keďže jeho viera obsahovala túto mylnú predstavu, nemohla obstáť v reálnom svete. Keď videl, že zlým ľuďom sa dlhší čas celkom dobre darí, upadol do zmätku. „Keď som uvažoval, ako tomu porozumieť, zdalo sa mi to ťažké“ (Ž 73:16) — jeho „srdce sa roztrpčovalo“ a pred Bohom bol ako „dobytča“. Hoci žalm môže vzbudzovať dojem, že jeho „hlboko nepokojné“ obdobie bolo krátke, nie je dôvod to predpokladať. Zdalo sa, že jeho viera sa rozpadá. V skutočnosti sa jej časť — tá pomýlená — rozpadala, aby uvoľnila miesto rekonštrukcii. Napokon „vošiel do Božej svätyne“ a „pochopil [som] ako skončia“ (Ž 73:17). Nakoniec uvidí, že jeho predstava o čase nie je Božia, že božská spravodlivosť môže trvať dlho alebo môže byť konečná až na druhom svete. Najdôležitejšie zo všetkého je, že spoznáva, že iba Boh je jeho „údelom“ (Ž 73:26), jeho konečné bohatstvo, jeho najvyššie dobro, a nie nejaké postavenie alebo pohodlie tohto sveta.

3. ROZČAROVANIE Z KRESŤANSKÝCH VODCOV — A ZO SEBA SAMÝCH

Viera mnohých ľudí sa otriasla, keď sa ukázalo, že veriaci, ktorých si vážili, boli pokrytci. Niektorí boli odhalení ako tí, ktorí vedú „dvojaký život“ a v súkromí sa dopúšťajú činov, ktoré verejne odsudzujú. Iní sa ukázali ako panovační a túžiaci po moci, manipulatívni a nečestní alebo chamtiví po peniazoch a materiálnych statkoch. Pri takýchto odhaleniach je určité rozčarovanie nevyhnutné a prirodzené. Ale ako upozorňuje škótsky kazateľ Robert Murray M’Cheyne v kázni „Čo mám ešte robiť s modlami?“, je legitímne milovať služobníkov, „ale ach! Nerobte si z nich modly. Ľudia, ktorí by sa Pavlovi klaňali (Sk 14:12–13), boli práve tí, ktorí ho ukameňovali a nechali ho zomrieť (Sk 14:19). Ó, želám si, aby vás tento deň tak priblížil ku Kristovi a tak veľmi vás podriadil Božej láske a rose Izraela, že sa už nebudete chváliť človekom!“[17]

M’Cheyne cituje udalosť zo Skutkov 14, kde zástupy začnú uctievať Pavla a Barnabáša ako bohov, a keď zistia, že nimi nie sú, obrátia sa proti nim a pokúsia sa ich zabiť. M’Cheyne tu tvrdí, že hoci hlboký smútok a sklamanie z padlého vodcu je prirodzené, ak sa niekomu kvôli tomu úplne vyparí viera, môže to byť tým, že vaša viera spočívala viac vo vodcovi ako v samotnom Ježišovi, a teda išlo o istý druh modloslužby.

Rovnako zničujúce pre nezrelú vieru môže byť, že veriaci sami upadnú do hriechu, o ktorom si mysleli, že ho nie sú schopní. Radikálne rozčarovanie zo seba samého prinúti kresťana klásť si zásadné otázky (ako to robil Francis Schaeffer) o svojej „duchovnej realite“.

4. NESCHOPNOSŤ NAUČIŤ SA ROZLIŠOVAŤ MEDZI PRIMÁRNYMI, SEKUNDÁRNYMI PRESVEDČENIAMI A TÝMI, KTORÉ SÚ V POZADÍ.

Jedným z hlavných dôvodov, prečo niektorí ľudia uviaznu v dekonštrukcii a nikdy neprejdú k rekonštrukcii, je neschopnosť rozlišovať medzi základnými presvedčeniami — napríklad o Trojici, božstve Krista, jeho vykúpení na kríži a telesnom vzkriesení z mŕtvych — a vyzdvihovanie mnohých sekundárnych a dokonca „tichých“ nevyjadrených presvedčení v pozadí.

Pod sekundárnymi presvedčeniami rozumieme napríklad otázky týkajúce sa stvorenia, veku Zeme a evolúcie. Alebo otázky ako proroctvo o konci sveta. Ak je kresťan vychovávaný v cirkvi, v ktorej sa nerozlišuje medzi primárnymi a sekundárnymi doktrínami, takže každé učenie zboru je propagované ako rovnako dôležité a kľúčové, potom keď sa mladým veriacim ukáže, že jedna alebo dve z týchto sekundárnych doktrín sú pochybné a argumenty v ich prospech sú slabé, sú náchylní spochybniť všetko, čomu ich učili.

Keď sa ľuďom predstavuje kresťanská viera, na pozadí skutočných doktrín sa skrývajú ďalšie presvedčenia, postoje a očakávania. Môžu zahŕňať implicitné falošné predstavy o tom, že neveriaci sú zlí ľudia, že pravému veriacemu sa život vydarí a že hriešnik sa bude cítiť hrozne. Je niektoré z týchto presvedčení v pozadí skutočne súčasťou historickej kresťanskej viery? Vôbec nie. Ale keď mladí veriaci na základe skúseností zistia, že neveriaci môžu byť milí ľudia, že život veriacich nemusí napredovať hladko a že hriech môže prinášať skvelý pocit — strata tichých presvedčení ich môže viesť k spochybneniu celej viery.

5. ŽIVOT V „BUBLINÁCH“ A ENVIRONMENTÁLNA VIERA.

Jedným z najčastejších dôvodov, prečo ľudia „stratili vieru“, keď sa presťahovali do New Yorku, bolo, že vyrastali v chránených enklávach — v „bublinách“. Boli vychovávaní nielen v konzervatívnych cirkvách, ale aj vo veľmi tradičných, konzervatívnych častiach krajiny. Na týchto miestach sa kresťanstvo nespochybňovalo, alebo aspoň nie otvorene. A ľudia mu verili, pretože mu verili aj všetci ostatní. Ale potom sa presťahovali do toho, čo Michael Wolff nazýva iným „národom“.

„V americkom kultúrnom, politickom a hospodárskom živote došlo k zásadnej schizme. Je tu rýchlejšie rastúci, ekonomicky pulzujúci… morálne relativistický, mestsky orientovaný, kultúrne dobrodružný, sexuálne polymorfný a etnicky rôznorodý národ… a je tu malomestská, nukleárno-rodinná, nábožensky orientovaná, bielo-centrická druhá Amerika [s]… jej klesajúcou kultúrnou a ekonomickou silou… . [D]va národy… “[18].

Kresťania, ktorí žijú v tom, čo Wolff dosť povýšenecky nazýva „inou Amerikou“, nemusia premýšľať o svojej viere a osvojovať si ju intelektuálne a skúsenostne. Skôr ju preberajú zo svojho kultúrneho prostredia, a keď sa toto prostredie zmení, môžu sa ocitnúť v koncoch. V cirkevnom zbore Redeemer mnohým ľuďom, ktorí prišli z cirkevného prostredia, ponúkame spôsoby, ako sa zakoreniť vo viere tak, aby sa im darilo, a aby rástli v nekresťanskom kultúrnom prostredí.

Rekonštrukcia a náš kultúrny moment

Čo majú tieto príležitosti na rekonštrukciu viery spoločné? V každom prípade viera veriacich nebola takým či onakým spôsobom dostatočne zrelá a plná, aby zvládla zmenu vo svete, ktorej čelili. Trpiaci často zisťujú, že ich viera bola prispôsobená svetu-ktorý-chcú, a tak nemohla prežiť stretnutie s reálnym svetom-aký-je. Sklamaní zistili, že ich viera spočíva v predstavách o svete, ktorý je rozdelený na veľmi dobrých, ktorí zriedkavo vážne hrešia, a veľmi zlých, ktorí tak robia pravidelne. Takáto viera nemôže prežiť stretnutie so skutočným svetom. Tí, ktorými skeptické otázky nepodporujúcich kultúr zatrasú, budú taktiež vedení k tomu, aby prehodnotili svoju vieru a urobili zmeny.  Vo všetkých týchto prípadoch nás „zmena svetov“ môže buď viesť k opusteniu viery, alebo naopak k tomu, aby naša viera bola plne biblická, vnútorne konzistentná, skúsenostne autentická a intelektuálne pevná.

Rekonštrukcia viery vždy znamená posilnenie viery pre život vo svete, v ktorom sa nachádzame. Židov Boh presťahoval z národa, ktorý zakotvoval ich náboženstvo a kde tvorili väčšinu, do Babylonu, pohanskej kultúry, kde boli menšinou. V tomto novom, nepriateľskejšom svete sa viera Židov prečisťovala a rástla, takže po vyhnanstve sa medzi nimi už nikdy neopakovalo modlárstvo, ako tomu bolo vždy v minulosti (porov. Kniha Sudcov).

Domnievam sa, že dnes viac kresťanov ako kedykoľvek predtým prechádza procesom prehodnocovania svojej viery. Jedným z hlavných dôvodov je, že vďaka médiám a internetu už neexistujú „chránené enklávy“, kde by ľudia mohli vyrastať a považovať kresťanskú vieru za samozrejmosť, pretože jej veria všetci ostatní, ktorých poznajú. Kľúčom k tomu, aby toto prehodnotenie viedlo k posilneniu viery, a nie k jej strate, je však to, že sa musíme naučiť nielen pozorne skúmať základy nášho kresťanstva, ale rovnako pozorne skúmať aj kultúrne príbehy, ktoré sa prezentujú ako alternatívy ku kresťanskej viere.

Napríklad mnohí dekonštruovaní bývalí kresťania svedčia o tom, že kresťanstvo im neumožnilo „byť pravdiví sami k sebe“. Keď však ďalej vysvetľujú svoj nový život bez náboženskej viery, je zrejmé, že hoci spochybnili svoje kresťanské presvedčenie, vôbec nespochybnili svoje nové presvedčenie.[19] A tak zanechali jeden súbor naivných, nepreskúmaných presvedčení kvôli inému súbor rovnako nepreskúmaných presvedčení.

Kresťania v našej kultúrnej súčasnosti budú musieť prehodnotiť svoju vieru, ale zároveň sa musia naučiť „pochybovať o svojich pochybnostiach“. Musia dekonštruovať nielen svoje tiché, mylné presvedčenia a sekundárne presvedčenia, ktoré sa vydávajú za primárne, ale rovnako dôležité sú aj kultúrne naratívy, ktoré sa ponúkajú ako alternatívy ku kresťanskej viere.

Práve tejto chýbajúcej časti viery — prehodnocovaniu — sa budeme venovať v ďalších článkoch. Aké sú kultúrne naratívy našej západnej sekulárnej kultúry, ktoré sa ponúkajú ako náhrada náboženskej viery? Ako by sme na ne mali reagovať?

Druhý dotyk

Lloyd-Jones vo svojej kázni „Ľudia ako kráčajúce stromy“ poukazuje na to, že slepec, ktorého sa Ježiš dotkol, v odpovedi na otázku priznáva, že stále nevidí veci správne. Čo ak by nebol býval taký úprimný? Čo keby bol povedal: „Som v poriadku — už nepotrebujem žiadnu pomoc. To je veľké zlepšenie!“ Nie — on úprimne priznal, že veci stále nie sú v poriadku, a to Ježišovi otvorilo cestu, aby sa ho dotkol druhýkrát, a tak mu úplne vrátil zrak.

Lloyd-Jones radí, že ak sa cítime zaseknutí medzi slepotou a videním, medzi vierou a nevierou, mali by sme byť úprimní k Bohu a hľadať ho, kým sa náš zrak nevyjasní.

„Povedzte [Bohu]: ‚Chcem pravdu, nech ma to stojí, čo ma to stojí‘… .proste ho, aby vám dal jasný zrak, dokonalé videnie a urobil vás celým. A keď tak urobíte, je mojou výsadou pripomenúť vám, že on to môže urobiť. Ba čo viac, v Jeho požehnanom mene vám sľubujem, že to urobí.“[20]

Poznámky:

[1] Som presvedčený, že ľudia, ktorí sa stali obeťami sexuálneho, fyzického alebo iného priameho zneužívania v kresťanskom spoločenstve, budú musieť prejsť oveľa zložitejším a náročnejším procesom, aby si udržali alebo obnovili svoju vieru. Vo všeobecnosti sa im v tomto článku nebudem priamo venovať.

[2] Carl Trueman: „Josh Harris’s Message Remains the Same“, v First Things, 12. augusta 2021.

[3] D.M. Lloyd-Jones: Spiritual Depression: Its Causes and Cure, Eerdmans, 1965, s. 40 (Duchovná depresia, Návrat domov, 2000).

[4] Christopher Watkin: Jacques Derrida, v Presbyterian and Reformed, 2017, 23

[5] https://quillette.com/2022/08/17/why-i-left-academia-since-youre-wondering/

[6] Francis Schaeffer: “Predhovor” v Pravá duchovnosť, Porta libri, 1972.

[7] Edith Schaeffer: The Tapestry: The Life and Times of Francis and Edith Schaeffer, Special Memorial Edition, Word, 1984, s. 355.

[8] Ibid, s. 355–356.

[9] William Edgar: Schaeffer on the Christian Life: Countercultural Spirituality, Crossway, 2013, s. 49.

[10] Edgar, s. 53–55; Barry Hankins: Francis Schaeffer and the Shaping of Evangelical America, Eerdmans, 2008, 26, s. 28–50.

[11] Hankins, s. 44.

[12] Schaeffer: „Predhovor“ v Pravá duchovnosť.

[13] Ibid.

[14] Ibid.

[15] Pozri Owenovu knihu Umŕtvovanie hriechu a sprievodný zväzok Meditations and Discourses on the Glory of Christ (Rozjímania a rozpravy o Kristovej sláve). Owenov argument v prvom zväzku, že len pohľad viery a pochopenie srdca Krista, ktorý za nás zomrel na kríži, nás oslobodí od hriechu tým, že nás privedie k nenávisti voči hriechu, a nie len k sebeckej nenávisti voči následkom hriechu. Podobne v druhom zväzku Owen tvrdí, že len keď uvidíme nielen pravdu o tom, kto je Kristus, ale aj krásu a slávu toho, kto je, budeme túžiť byť ako on z lásky a radosti, a nie len z povinnosti.

[16] A. Alexander: Thoughts on Religious Experience, Banner of Truth, 1967, s. 10–20.

[17] Andrew Bonar: Memoir and Remains of Robert Murray M’Cheyne, Banner of Truth, 1966.

[18] Michael Wolff: „How Rupert Murdoch’s Fox News Channel Created a Media Nation Unto Itself“ v New York, Feb 26 2001, s. 19.

[19] Koncept terapeutického ja, ktorý vytvorili v modernej dobe spoločenské sily a ktorý, ako mnohí zdôrazňujú, má ako spôsob pochopenia ľudskej prirodzenosti vážne nedostatky. Bol prijatý bezvýhradne, akoby bol jednoducho „daný“ — niečo, čo „každý pozná“.

[20] Lloyd-Jones: Spiritual Depression (Duchovná depresia), s. 48.

Timothy Keller. ČLÁNOK PREBRATÝ ZSPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK

4,9/5 (7 hlasov)

Stránka chcemviac.com je zadarmo. Ak sa Vám náš obsah páči, podporte nás. Pribudne viac dobrého obsahu. Ďakujeme.

Chcem podporiť

Ak máte záujem o pravidelné novinky z nášho webu, dajte nám svoju e-mailovú adresu, a my vám ich s radosťou každý týždeň pošleme.

Kliknutím na tlačidlo „Odoberať novinky“ vyjadrujete svoj súhlas so spracovaním osobných údajov.