Rozhovor s Petrom Soukupom

Peťo si pôvodom z Bratislavy, pred deviatimi rokmi si sa presťahoval do Liptovského Hrádku, prečo?

Začalo to niekoľko rokov dozadu v Mestečku. To je dedinka pri Púchove a zároveň dedinka vedľa nášho „domovského“ spoločenstva v Lazoch pod Makytou, z ktorého sme obaja s Peťkou vyšli. Tu sme sa po svadbe presťahovali a začali slúžiť v miestnom zbore. Po dvoch rokoch som šiel na svoje obľúbené modlitebné miesto a tam Pán Boh začal ku mne hovoriť, že prichádza čas, aby sme sa pohli v živote ďalej.

Ako si reagoval?

Po vzore všetkých veľkých biblických mužov, som to samozrejme najprv odmietol (smiech) a povedal som si, že si to určite nahováram, lebo ja nemám v pláne nikam chodiť. Svokrovci nám pomáhali s nájmom, čo viac nám bolo treba (smiech). Tento „pocit“ sa opakoval vždy, keď som sa šiel modliť. Po čase som nabral odvahu a opýtal sa Boha, že ak sa máme presťahovať, tak nech nám ukáže kam.

O tri dni nám zavolal Miloš Paštrnák z Liptovského Hrádku, že by chceli, aby sme tam prišli robiť službu s mladými, že majú pre nás pripravený byt a že nám pomôžu so zháňaním podporovateľov. Potom to už bolo celkom jednoduché. Presvedčil som manželku, že to vyzerá byť naozaj Božia vôľa pre nás. Objednali sme nákladné auto, vypratali starý byt a presťahovali sa do nového.

Niekde v tomto období zmien sme taktiež prežili pred Božou tvárou, že naše sťahovanie na Liptov nebude prvé ani posledné, ale že takýmto „kočovným“ spôsobom máme ako rodina žiť. Uvedomujem si, že takýto „presúvací“ štýl života nie je pre každého. A je to tak v poriadku. Pán Boh má jedinečný plán s každým z nás. Ale ak by náš príbeh niekoho zaujal a chcel sa k nám prisťahovať, ozvite sa mi. (smiech)

Kam vás Pán Boh viedol potom?

Po štyroch NÁDHERNÝCH rokoch na Liptove prišiel opäť čas sa sťahovať. Tak sme začali hľadať. Ja som mal jedinú podmienku: aby na novom mieste bol aspoň jeden človek, ktorý sa za to mesto modlí. Peťka, mala tých podmienok viac: aby náš nový byt mal balkón, ten v Liptovskom Hrádku nemal, a že chce tiež od Pána Boha počuť, že sa máme presťahovať.

Keď Pán Boh na modlitbách Peťke odpovedal a upokojil ju, začali sme hľadať nové mesto pre náš život. A našli sme Bytču, za ktorú sa v tom čase modlil Marek Hrivňák, farár zo Súľova, a dnes prichádzame na to, že ľudí, ktorí sa modlili a stále modlia za Bytču, bolo viac. Potom sme si len našli byt s balkónom, objednali nákladné auto a presťahovali sa.

V Bytči žijeme piaty rok ako rodina, ktorá miluje Pána Ježiša. Okrem katolíckeho kostola tu nie je žiadne iné kresťanské spoločenstvo. My sami sme začínali na zelenej lúke. Žiadne vzťahy, žiadne „know how “, ale Pán Boh je úžasný, verný a robí veľké veci.

Ako misijne pôsobíte v Bytči?

Robíme stretnutia pre deti vonku na sídlisku. Priniesť evanjelium a tvoriť spoločenstvo vonku medzi panelákmi je super, lebo nás veľa cudzích ľudí počuje spievať, smiať sa a mať radosť z toho, aký je Pán Boh. Spoznali sme tak kopec ďalších detí, ktoré sa k nám pridali, lebo nemali čo robiť a išli okolo.

Stretávame sa aj s tínedžermi. S nimi to je vždy veľký tlak. Slúžime dievčatám, ktoré ponúkajú svoje telo iným chlapcom cez fotky, alebo rýchly sex. Chlapcom, ktorí sú gangstrami (v skutočnom slova zmysle) v meste a buď predávajú drogy, alebo majú opletačky s políciou kvôli násilnostiam, krádežiam či poškodzovaniu majetku. Mne samému niekoľkokrát posprejovali auto, alebo na mňa vytiahli nôž.

Tvoríte aj nejaké spoločenstvo?

Áno. Vrchol nášho týždňa je nedeľa, kedy sa chceme všetci naprieč generáciami stretnúť, takí, akí sme a hovoriť o nádeji, ktorú máme v Pánovi Ježišovi. A toto je vždy veľká výzva, že čo sa na našich nedeľných spoločenstvách udeje a ako to celé vypáli.

Čo tým myslíš?

Myslím, že nás Pán cez život a okolnosti naučil mať rozšírené srdcia a byť vo veľkej miere flexibilní. Jedna vec je naša predstava o stretnutí a druhá vec je to, čo sa v nedeľu skutočne udeje. Veď aj Ježiš mal iste pripravenú skvelú kázeň v dome v Kafarnaume, ale štyria priatelia rozbili strechu a spustili porazeného. Túžime mať slobodu, akú mal Ježiš. Vedieť, kedy je čas hovoriť Slovo a kedy je potrebné sa venovať ľuďom, ktorí „rozbili strechu“.

Žijete v trojizbovom byte s dvoma deťmi a dvoma ďalšími, ktoré ste prichýlili. Ako to zvládate? Prečo ste si jednoducho nepovedali, to, čo by si povedala väčšina ľudí, že sa k vám nezmestia, že im nedokážete pomôcť, alebo nepoužili nejakú ďalšiu „legitímnu“ výhovorku?

Máme krásny trojizbový byt. Bývame v ňom aktuálne šiesti. O pár mesiacov má Peťka termín pôrodu a ak Boh dá bude nás sedem. Zvládať ten priestor je výzva. Dosť nám pomáhajú pravidlá a hranice fungovania a úplne najviac pomáha počúvať pocity našich biologických detí. Tým, že nemáme vlastný priestor na stretnutia, veľa našich aktivít sa odohráva v našej obývačke, iba nedeľné spoločenstvá sa stretávame v mestskej knižnici.

Čo sa týka našich prichýlených detí, tam sme nemohli uhnúť a museli sme konať. Dostali sme na modlitbách jasné slovo z Písma, že Boh je Otec sirôt. Mali sme v tom čase voľnú izbu, tak sme si povedali, že poslúchneme a ponúkneme ďalším bezpečný priestor a rodinu, ktorá — verím . dáva zmysel. Najprv prišiel Martin, ešte v Hrádku, ktorý sa po 4 rokoch s nami osamostatnil. Potom v Bytči prišiel Jakub, a následne po roku jeho sestra Pamela.

Mnoho veriacich ľudí má problém hovoriť blízkym alebo priateľom o svojej viere. Ako to robíš ty? Čo by si im poradil?

Mne pomáha príbeh z Evanjelia podľa Marka, z 5. kapitoly, keď Ježiš vzal učeníkov do kraja Gerazénov. Na pohanské územie. Prišlo tam k vyslobodeniu muža od légie demónov. Obrovský zázrak, ale reakcia obyvateľov toho kraja bola, že Ježiša prosili, aby odišiel. A jediný kto chcel pri Ježišovi ostať a odísť s Ním, bol ten vyslobodený muž. Ježiš mu však hovorí NIE, tvoje miesto je tu:

„Choď domov k svojim a porozprávaj im, čo všetko ti urobil Pán a ako sa nad tebou zmiloval. Nato odišiel a začal v Desaťmestí rozhlasovať, aké veľké veci mu vykonal Ježiš. A všetci sa čudovali.“

Povzbudzuje ma, že tento vyslobodený muž nevedel veľa. Nestihol vyštudovať teológiu, ani si nestihol vypočuť Ježišovu kázeň. Sila na tom je, že to nevadilo. Vedel iba to, aký bol kedysi a že keď sa stretol s Ježišom, jeho život zaliala milosť. Verím, že nemusíme Bohu robiť obhajcov. Stačí priniesť svedectvo zmeny.

Dohra tohto príbehu je, že Ježiš sa do kraja Desaťmestia neskôr vrátil ešte raz. Vtedy ho tam čakal zástup štyroch tisícov mužov, ktorým Ježiš slúžil, lámal chlieb a ryby a ktorých vyučoval. To je neuveriteľné. Ježiš tam nechal jedného, ktorý mal svedectvo zmeny, a keď sa vrátil, čakali ho tam zástupy.