Ste vôbec niekedy ticho?

Pred viac ako tristo rokmi Blaise Pascal poznamenal: „Všetko nešťastie ľudí pramení z jedinej skutočnosti, že nedokážu zostať potichu vo svojej vlastnej komnate“ (Pensées/Myšlienky, str. 39). Pascal túto neschopnosť pripisuje našej láske k nekonečnej zábave, ktorá nás rozptyľuje od našich pochybností, starostí a nespokojnosti. A tak je pre väčšinu ľudí „potešenie zo samoty vecou nepochopiteľnou“ (str. 40). No aj keby Pascal preháňal, pointa, ktorú vyslovuje, odráža hodnotu, ktorú Písmo pripisuje tichu.

Izaiáš zaznamenáva jednu z Božích výziev k tichosti: „Lebo takto vraví Pán, Hospodin, Svätý Izraela: V obrátení a upokojení bude vaša záchrana, v utíšení a dôvere bude vaša sila“ (Iz 30:15). Boh pozýva svoj ľud k tichu a spája toto ticho so silou, odpočinkom a nájdením nášho domova v ňom. Na druhej strane Izaiáš varuje: „Bezbožní sú ako búrlivé more, keď sa nemôže upokojiť. Jeho vody vyplavujú len kal a blato“ (Iz 57:20). Bezbožníci zúria ako oceán v búrke, nedokážu sa upokojiť.

Preto tí, ktorí sa chcú vyhnúť nešťastiu, ktoré opisuje Pascal, a usilovať sa o stabilné uspokojenie, ktoré sľubuje Boh, sa učia praktizovať zvyk tichosti.

Tichá duša, zatvorené ústa

Čo je podľa Boha tichosť? Po prvé, biblická tichosť nie je len nedostatok hluku. Vonkajšie ticho je často súčasťou zvyku mlčať, ale skutočná tichosť ide oveľa hlbšie. Biblická tichosť sa vzťahuje predovšetkým na tiché správanie alebo tiché srdce — pokojné ticho duše — pretože hlučné ústa často znamenajú aj hlučné srdce.

Príslovia preto hovoria, že múdry človek obmedzuje svoje slová a zároveň utišuje svoju dušu (Pr 17:27; 29:11), pričom jeho vonkajšie mlčanie zodpovedá jeho vnútornému pokoju. Blázon je však hlučný a nepokojný, miluje hluk (Pr 7:11; 9:13). Navyše, keďže sme stvorenia s telom a dušou, to, čo robíme navonok, nás ovplyvňuje vnútorne a naopak. Zvyk tichosti teda zahŕňa pestovanie vnútorného pokoja vytváraním rytmov vonkajšieho ticha.

Po druhé, biblická tichosť nevylučuje potrebu hovoriť. Písmo kladie veľký dôraz na správne načasované slová (Pr 25:11). Je čas byť horlivý. Je čas hovoriť s nadšením a presvedčivosťou. Je čas ohlasovať z vrcholov hôr. Je čas vyhlásiť: „Takto vraví Hospodin!“ A je „čas mlčať“ (Kaz 3:7).

Naša predvolená hlasitosť: nahlas

Potreba ticha nie je v modernej dobe ničím novým. Predvolená hlasitosť človeka bola vždy hlasná. Štyristo rokov pred Ježišom Platón lamentoval, že väčšina ľudí žije „rozptýlenú existenciu“ vedenú v kruhu piesní a zvukov spoločnosti (The Republic/Štát, str. 164). A ešte skôr Dávid vyjadril potrebu ticha slovami: „Veru, upokojil som si dušu, utíšil ju… ako nasýtené dieťa, tak sa cíti vo mne moja duša“ (Ž 131:2).

Rozptýlenie zvnútra i zvonka nie je ničím novým, ale moderná doba ho ešte zosilnila. Žijeme v spoločnosti, ktorá často nenávidí ticho, v ktorej najhlučnejšie srdcia získavajú najväčší priestor. Sme obliehaní najnovšími správami, prenasledovaní zaneprázdnenosťou, utápame sa v hluku, donekonečna nás sprevádzajú zariadenia, ktoré rozptyľujú našu pozornosť. A aj keď je veľká časť obsahu, ktorý konzumujeme, dobrá, stále je na dosah. Príliš často nepoznáme ani vnútorné, ani vonkajšie ticho.

Múdri ľudia však vždy oslavovali ticho. Charles Spurgeon približne pred 150 rokmi povedal: „Ticho, ktoré niektorí ľudia nemôžu zniesť, pretože odhaľuje ich vnútornú chudobu, je pre múdrych ako cédrový palác, pretože po jeho posvätných nádvoriach sa Kráľ vo svojej kráse rád prechádza“ (Lectures to My Students/Prednášky pre mojich študentov, str. 64). Kráľ skutočne posvätil tieto siene. Kráľ Ježiš počas svojho pobytu na zemi vytvoril rytmus ticha. Bolo jeho zvykom vytvoriť si priestor, aby mohol byť sám so svojím Otcom (L 22:39).

Ako budeme počuť spev vtákov, tú symfóniu Otcovej starostlivosti o stvorenie, ak nikdy nebudeme ticho? Ako môžeme venovať pozornosť tichému Božiemu hlasu, ktorý nám šepká múdrosť vo svojom slove, ak naše srdcia nikdy neprestávajú reptať? Veľmi potrebujeme ticho.

Volanie do hlbín

Predstavte si, že život je ako oceán. Vlny neustále zmietajú hladinou tohto mora a útočia na breh — vlny zvukov a starostí, vlny práce a zábavy, vlny termínov a udalostí, vlny tvrdohlavých detí a hriešnych rodičov. Vlny, vlny, vlny. A predsa, pokoj nikdy nie je príliš ďaleko. Ani tie najmocnejšie vlny, ktoré pochodujú po hladine oceánu, nedokážu narušiť vodu 45 metrov pod hladinou. V hlbinách vždy vládne pokoj. A práve do týchto hlbín nás Boh volá prostredníctvom ticha.

Spurgeon si tieto hĺbky užíval. Z bežnej skúsenosti poznal „potešenie zo samoty“, o ktorom hovorí Pascal. V jednej zo svojich prednášok pre začínajúcich pastorov Spurgeon dáva túto trvalú radu:

Som presvedčený, že… väčšina z nás príliš myslí na reč [a konanie], ktorá je napokon len obalom myšlienky. Tiché rozjímanie, pokojné uctievanie, nevyslovené nadšenie, to je moje, keď mám pred sebou svoje najlepšie klenoty. Bratia, neokrádajte svoje srdce o radosti, ktoré majú hĺbku; neprehliadnite hĺbku života kvôli neustálemu rozprávaniu medzi rozbitými mušľami a spenenými vlnami na brehu. (Lectures to My Students/Prednášky pre mojich študentov, str. 64)

Často sme zmietaní a unášaní vlnami, bití a bičovaní nárazovými vlnami života, pretože sa nedokážeme ponoriť pod hladinu s Bohom. Okrádame svoje srdcia o hlboké radosti, pretože nikdy neprestávame rozprávať.

Podľa Spurgeona však reč a konanie, nad ktorými trávime toľko času premýšľaním, vyrastajú z vnútra tichého srdca. A odmena za tento pokoj je v plnom zmysle slova nepochopiteľná — nevýslovné nadšenie, úchvatné uctievanie, poklad na rozjímanie a hlboký život. Ach, a hlboko-morské radosti! To určite stačí na to, aby sme kresťanských hedonistov motivovali k tomu, aby stáli v tichosti pred Pánom. Vskutku, Boh je zvelebený, keď sme v ňom ticho spokojní.

Za hrsť pokoja

Keď vidíme, čo všetko je v stávke, prirodzene sa vynára otázka: „Ako si môžem vytvoriť návyk mlčania?“ Ako sa zmocniť toho, čo Kazateľ nazýva „za hrsť pokoja“ (Kaz 4:6)? Celé kresťanské tradície sa venovali vytváraniu pokojného života. Ja však ponúknem len dva návrhy.

Najprv si vyhraďte niekedy tento týždeň pätnásť minút na vytvorenie vonkajšieho ticha, aby ste si vypestovali vnútorný pokoj. Pascalova rada, aby ste zostali v tichu vo svojej vlastnej komnate, je dobrým začiatkom, ale vnútorné miestnosti nemajú monopol na ticho. Odporúčam prechádzku v lese. Len málo miest rezonuje viac Božou prítomnosťou a piesňami tichej chvály. Alebo vstaňte dostatočne skoro, aby ste mohli pozorovať východ slnka. Ticho nastáva vtedy, keď väčšina ľudí spí. Alebo ak všetko ostatné zlyhá, nasaďte si slúchadlá proti hluku. Nech už musíte urobiť čokoľvek, vytvorte si priestor a čas na ticho.

Po druhé, cvičte sa byť v tichosti v nedeľu ráno. Môže to znieť paradoxne, ale pamätajte, že hlavným cieľom nie je žiaden zvuk, ale pokojné srdce. Ako často sedíte na bohoslužbe so srdcom, ktoré má bližšie k Platónovej „rozptýlenej existencii“ než k Dávidovej pokojnej a utíšenej duši (Ž 131:2)? Nenechajte si vziať radosť zo života, ktorý si užívate v kresťanskom spoločenstve tým, že máte nepokojné srdce. Namiesto toho nechajte svoje uctievanie prúdiť zo spokojného mlčania pred Bohom (Iz 14:7). Spievajte hlasno z tichého srdca. Keď váš pastor ohlasuje Božie slovo, upokojte svoju dušu a odložte telefón. Nenechajte sa rozptyľovať plánmi na obed, zajtrajšou prácou ani nekonečnými vlnami starostí. Buďte ticho, aby ste si vychutnali hĺbku.

A nakoniec možno Pascal nepreháňal. Ak odmietame praktizovať zvyk tichosti, prichádzame o veľa šťastia. Koniec koncov, náš Pán nám to prikazuje: „Utíchnite a poznajte, že ja som Boh“ (Ž 46:11). A keď tak urobíme, On nás utíši svojou nepochopiteľnou láskou (Sof 3:17).