Utrpenie to povie najlepšie

Nič nepritiahne našu pozornosť viac ako utrpenie. Je ťažké ignorovať bolesť — nielen pre tých, ktorí prechádzajú ohnivými skúškami, ale aj pre tých, ktorí sa len pozerajú. Tragédia vždy hlboko zasiahne naše srdcia.

Utrpenie nám však ako kresťanom prináša mimoriadnu príležitosť šíriť našu vieru. Ľudia chcú vedieť, prečo sme iní. Prečo nie sme zatrpknutí. Prečo nás plamene súženia nezničili. Najmä ak sa zdá, že to teplo je neznesiteľné.

Kresťania ako Elisabeth Elliotová, Joni Eareckson Tada a Gerald Sittser ohromili svet a prehlasovali Božiu zvrchovanosť aj v najhorúcejších ohňoch. Elliotová pochovala dvoch manželov: jeden bol zavraždený na poli misie a druhý zomrel na rakovinu po štyroch rokoch manželstva. Tada zostala paralyzovaná po tom, čo sa zranila pri potápaní, dvakrát porazila rakovinu a žije s neprestajnou a neznesiteľnou bolesťou. Sittser prišiel naraz o matku, manželku a dcéru pri jednej tragickej autonehode.

Títo svätci, ktorí aj napriek neuveriteľnej strate zvestovali Božiu dobrotu, milosť a lásku, inšpirovali mnohých, aby dôverovali Kristovi v ich vlastnej bolesti.

Čo svet nemôže ignorovať

John Newton (1725 — 1807) rád prirovnával verných trpiacich kresťanov k horiacemu kru, ktorý videl Mojžiš v Knihe Exodus. Tony Reinke zhrnul Newtonov pohľad na utrpenie a píše:

„Niektorí kresťania sú povolaní znášať neprimerané množstvo utrpenia a cirkev ich vníma ako horiace kríky, ktoré nás nútia pýtať sa spolu s Mojžišom: ,Prečo tento ker nezhorel?‘ Sila a odolnosť týchto kresťanov je zázrakom Božej milosti. Boh, ktorý posilňuje neustále trpiacich kresťanov, je ten istý Boh — s rovnakou milosťou —, ktorý posilňuje aj mňa v mojom súžení. Žasneme nad neprestajnou Božou milosťou a naša dôvera v Neho rastie.“ (Newton on the Christian Life, str. 191)

Svet, ktorý sa snaží utrpeniu vyhýbať, sa pri pohľade na trpiacich a umierajúcich kresťanov mení. To, že kresťania žijúci v blahobyte sú šťastní, nie je neobvyklé. To je samozrejmé. A aj očakávané. Radosť v utrpení je však nadprirodzená. A svet si to všimol. Tak ako Mojžiš horiaci ker, pri ktorom zastal, aby videl, prečo ho oheň nezničil (2. M 3:2–3).

V časoch najväčšej neistoty, najhorúcejších ohňoch a najhlbšej bolesti máme najlepšiu príležitosť šíriť evanjelium; ľudia chcú vedieť, odkiaľ pramení naša nádej (1. Pt 3:15). Mám podlomené zdravie a ľudia sa často pýtajú na moju vieru práve vtedy, keď čelím tej najostrejšej bolesti.

A práve v takýchto momentoch môžem vyhlásiť, že táto výnimočná sila pochádza od Boha (2. K 4:7).

Musíme o tom hovoriť

Keď sa rozprávam s niekým, kto prežíva bolesť a utrpenie, chcem citlivo vnímať to, ako sa práve cíti. Možno nie je vhodný čas hovoriť. Ako vidíme v knihe Jóbovej, utrpenie je zväčša záhadou. Najlepšie je preto sadnúť si a počúvať. Poznanie, že milujúcim Boha všetky veci slúžia na dobro, je pre mňa základnou pravdou (R 8:28), ale v takýchto momentoch ju citujem len zriedka. Na pohrebe môjho syna znel tento verš falošne a pohŕdavo, akoby môj smútok nebol skutočný.

Zároveň však, keď sme v našom smútku zažili Božiu dobrotu a útechu, „nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4:20). Učeníci nemohli prestať šíriť evanjelium, aj keď vedeli, že to pre nich môže skončiť väzením alebo dokonca smrťou. Radovali sa, že boli uznaní za hodných znášať potupu za to meno (Sk 5:40–41).

Ak o tom nebudeme hovoriť, ako budú ľudia vedieť, že naša sila a pomoc prichádza od Pána? Potom by mohli pripisovať náš radostný postoj našej vlastnej sile, sile pozitívneho myslenia alebo dokonca neochote čeliť realite. Musíme im povedať, že Kristus je ten, kto nás zmenil, aby vedeli, že aj oni môžu prežívať takúto radosť.

Modlitba v utrpení

V našich životoch máme vždy príležitosť hlásať evanjelium. Tak to videl Pavol. Vo všetkom videl možnosť na šírenie evanjelia.

Priznávam, že keď prežívam ťažké obdobie, šírenie evanjelia nie je to prvé, na čo pomyslím. Moja prvá myšlienka je: „Prosím, nedovoľ, aby sa to stalo.“ A ďalšou je: „Pomôž mi, zachráň ma, vytrhni ma.“ Aj tieto reakcie môžu byť biblické (Ž 22:19–21) a aj uprostred tohto volania môžeme svedčiť ostatným. Paradoxne, čím viac Pavol trpel, tým slobodnejšie sa šírilo evanjelium (2. Tim 2:8–10). Keď bol vo väzení, neprosil o zmiernenie svojho utrpenia ani o prepustenie, ale  o to, aby mal možnosť šíriť evanjelium (Kol 4:3–4).

Pred rokmi mi moja sestra povedala o iránskom pastorovi, ktorý bol uväznený a neskôr zavraždený pre svoju vieru. Keď jeho brat prišiel do Ameriky a počul ako sa ľudia modlia, bol prekvapený a prosil: „Nemodlite sa za to, aby títo kresťania boli prepustení z väzenia — oni by ochotne položili svoje životy za evanjelium. Modlite sa za to, aby sa obrátili ich väznitelia.“

Modlite sa za to, aby sa obrátili ich väznitelia. Takýto postoj chcem mať k vlastnému utrpeniu — všetko čo sa mi stane, chcem vidieť vo svetle evanjelia.

Vzácne a bolestivé príležitosti

Niektorí z nás možno nakoniec položia svoje životy za evanjelium. Iní zas môžu poukazovať na Krista prostredníctvom neopísateľného a mimoriadneho utrpenia. Každý z nás však môže ukázať ostatným Kristovu výnimočnú hodnotu prostredníctvom svojich pozemských skúšok. Ľudia chcú vidieť, ako reagujeme na naše vzdorovité deti, na našu chronickú bolesť, zložitého šéfa, finančné ťažkosti, chorých rodičov a nechcenú samotu. Situácie, ktoré by sme chceli zmeniť, sú práve tie, pri ktorých nás ostatní pozorne sledujú. Každá z nich je preto vzácnou príležitosťou podeliť sa o to, že Kristus je s nami uprostred každého nášho trápenia.

Vaše trápenie nie je zbytočné. Je príliš cenné. Boh si ho používa rôznymi spôsobmi, o ktorých sa nikdy nedozviete, ale jedným z nich je šírenie evanjelia (F 1:12). Povedzte ľuďom o Vašej nádeji, o tom ako ste sa stretli s Bohom a ako viera ovplyvnila Vaše utrpenie. To je to najsilnejšie svedectvo.