Viete, ako správne karhať?

Kedy naposledy si s vami niekto sadol, aby vám povedal, že sa mýlite?

Tieto rozhovory zostávajú v mojom živote tými najnezabudnuteľnejšími a najdôležitejšími. Rozhovory, pri ktorých mi niekto, koho som mal rád — otec, matka, mentor, pastor, spolubývajúci, priateľ, manželka –, so súcitom a odvahou povedal, že som vybočil z cesty. Nech už boli tie chvíle akokoľvek ťažké (a často bolestivé), dnes si tie spomienky cením veľmi vysoko — všetky tie priateľské konfrontácie, starostlivé naprávania, láskyplné karhania.

Všetci potrebujeme pravidelne opravovať kurz, pretože naše srdce — aj naše nové srdce v Kristovi — je stále náchylné na hriech (Žid 3:13; Jer 17:9). Ceníte si tie ťažké rozhovory, ktoré vám pomáhajú predísť ďalším chybám a chránia vás pred pomalým vzďaľovaním sa od Ježiša?

Jeden z dôvodov, prečo sa karhanie často podhodnocuje — v našom vlastnom živote a v mnohých našich miestnych zboroch –, je ten, že karhaniu vymedzujeme taký malý priestor. Ak chceme vskutku hovoriť trpkú pravdu — alebo oceniť, keď druhí hovoria niečo trpké nám –, potrebujeme mať väčší, plnší obraz o tom, ako sa tento druh lásky prejavuje vo vzťahoch.

Presviedčať, karhať, napomínať          

Keď apoštol Pavol uzatvára svoj druhý list adresovaný Timotejovi, svojmu synovi vo viere, hovorí: „Presviedčaj, karhaj, napomínaj so všetkou trpezlivosťou a poučovaním“ (2. Tim 4:2).

V službe tohto mladého pastora stavia Pavol oceľové výstuže. Varuje Timoteja, že ľudia sa odvrátia od pravdivého kázania a radšej budú načúvať posolstvám, ktoré sa budú zhodovať s ich túžbami a budú sa pri nich sami dobre cítiť. Ochotne vymenia pravdu za mýty, pokiaľ tie mýty budú zdôrazňovať ich „ja“ — a budú zľahčovať ich hriech a potrebu pomoci a zmeny.

Možno tu Pavol hovorí špecificky o verejnom kázaní, ale čo vraví o Timotejovej službe, platí celkom aj o našom karhaní. Máte ľudí vo svojom živote natoľko radi, že ich „presviedčate, karháte a napomínate“ aj vtedy, keď o tom nechcú počuť?  

Presviedčajte úprimne         

Prečo presviedčať, karhať a napomínať? Môže to spočiatku znieť prebytočne a prehnane, akoby Pavol vravel: „Karhajte, karhajte, za každú cenu karhajte!“ Tieto tri slová spolu súvisia, ale sú osobité, každé zdôrazňuje jedno kľúčové hľadisko zdravého, biblického naprávania.

Slovo, ktoré tu Pavol používa a je preložené ako „presviedčaj“, sa v jeho listoch objavuje na viacerých iných miestach a môže sa ním jednoducho myslieť karhanie (Tit 1:13 — slovenský preklad má „napomínať“ — pozn. prekl.) alebo naprávanie (Mt 18:15, slovenský preklad má „pokarhať“ — pozn. prekl.). Ale takmer vo všetkých prípadoch znamená presviedčať odhaľovaním hriechu či chyby. Pavol napríklad píše: „Nemajte účasť na neplodných skutkoch tmy; radšej ich odhaľujte.“ (Ef 5:11 — slovenský ekumenický preklad, pozn. prekl.). Alebo: „Tých však, čo hrešia, karhaj pred všetkými, aby sa aj ostatní báli“ (1. Tim 5:20).

Podobne píše apoštol Ján: „Každý totiž, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo.“ (Jn 3:20). A potom znova, o Svätom Duchu hovorí: „Keď on príde, bude usvedčovať [alebo odhaľovať] svet o hriechu, o spravodlivosti a o súde“ (Jn 16:8 — slovenský Roháčkov preklad). Timotej, buď pripravený poukázať na hriech nielen vtedy, keď je to výhodné, ale keď je to potrebné, a aj keď je to spoločensky nepríjemné, či ťa to bude niečo stáť.

Aby sme si vzájomne správne prejavovali lásku, musíme Boha prosiť o odvahu a vieru hovoriť pravdu o hriechu a ako taký ho odhaľovať, aj keď týmto činom možno urazíme niekoho, koho milujeme.

Prehovorte smelo

„Presviedčaj, karhaj… “ Pavol používa toto slovo iba na tomto mieste, ale v Novej zmluve sa vyskytuje takmer tridsaťkrát, s výnimkou dvoch miest sú všetky prípady jeho použitia v evanjeliách — a vo všetkých prípadoch okrem jedného je Ježiš ten, ktorý karhá:

• „Nato vstal, pohrozil vetrom a moru i nastalo veľké utíšenie“ (Mt 8:26).
• „Ježiš pohrozil démonovi, a ten vyšiel z neho. A ozdravel chlapec v tú hodinu.“ (Mt 17:18)
• „Zastal teda nad ňou, pohrozil horúčke, a tá prestala.“ (Lk 4:39)  

Keď Ježiš niekoho či niečo pokarhal, vskutku dal na základe Božej autority príkaz, aby tie okolnosti či bytosti s niečím prestali a ustali. Vetry sa utíšili. Démoni boli vyhnaní. Horúčky prestali.

A hriech bol zanechaný. Ježiš hovorí: „Dajte si pozor! Ak sa tvoj brat previní, pokarhaj ho; a ak učiní pokánie, odpusť mu“ (Lk 17:3). Timotej, potom, čo si odhalil hriech tým, že si ukázal, aký je — zradný, prázdny, zhubný, zlý –, vyzvi svojho brata, aby sa zastavil, na základe Božieho slova a autority. Otvorte Bibliu, poukážte na konkrétny text, alebo ho zacitujte a vyzvite k pokániu. A ak sa bude kajať, ponúknite odpustenie podľa tej istej Knihy a s tou istou autoritou 

Ak chceme správne karhať, musíme prosiť Boha, aby nám vo svojom slove ukázal, čo je a čo nie je hriech. A potom, keď uvidíme v sebe navzájom hriech, musíme dôsledne, smelo — a láskavo — prehovoriť a vyzvať sa vzájomne k zmene, k obratu, k odstúpeniu od hriechu.

Budujte s láskou

Presviedčaj, karhaj, a nakoniec „napomínaj“. Keď sa navzájom karháte, odhaľujte hriech, vyzývajte sa k pokániu, a vzájomne sa napomínajte.
Pavol používa toto slovo oveľa častejšie než tie dve predchádzajúce. Znovu a znovu apeluje na veriacich, aby kráčali spôsobom, ktorý je hodný evanjelia.

• „Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť.“ (Rim 12:1)
• „Prosím vás však, bratia: pozor na tých, ktorí vyvolávajú rozbroje a pohoršenia.“ (Rim 16:17)
• „Preto vás napomínam: napodobňujte ma!“ (1. Kor 4:16)
• „Napomínam vás… žite tak, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní.“ (Ef 4:1; pozrite aj 1. Tes 2:12).

Čím sa povinnosť napomínať líši od povinnosti karhať? V Pavlových 48 prípadoch použitia sa ako niť vinie jedna zreteľná myšlienka, že všetky jeho napomenutia sú zabalené do silnej túžby povzbudzovať, potešovať a budovať iných veriacich ľudí.

Rovnaké slovo používa, keď píše: „Potešujte sa vospolok a povzbudzujte navzájom, ako aj robíte“ (1. Tes 5:11). Alebo: „Staršieho nekarhaj tvrdo, ale ho napomínaj ako otca, mladších ako bratov “ (1. Tim 5:1 — slovenský ekumenický preklad, pozn. prekl.). Hovorí aj: „Preto mu radšej odpustite a potešte ho, aby ho nezachvátil priveľký zármutok. A preto vás prosím, aby ste mu preukázali lásku“ (2. Kor 2:7–8).

Timotej, keď odhalíš hriech a vyzveš k pokániu, zameraj sa na to, aby si svojho brata vybudoval v jeho viere, nádeji a láske. Odolaj prirodzenému, hriešnemu nutkaniu hromadiť vinu a búrať, a radšej naprávaj s cieľom povzbudiť. Každé kresťanské naprávanie má za cieľ obnovu. Sme ľudia, ktorí neustále vedia nájsť niečo dobré, čo povedať.

Ak chceme správne karhať, musíme prosiť Boha, aby nám pomohol presviedčať a karhať so súcitom a nádejou — aby sme hovorili pravdu s láskou (Ef 4:25).   

Recept na láskyplné karhanie

Satan by bol veľmi rád, keby sme karhanie zjednodušili na niečo prízemné: „Povedz niekomu druhému, že nemá pravdu.“ Takéto pyšné a plytké videnie vecí plodí rozdelenie, a nie radosť z Boha. Ale Boh sám nám ponúka plnší obraz láskyplného karhania, ktoré má krajšiu farbu, štruktúru a vrúcnosť.

Napriek tomu, čo naša spoločnosť naznačuje na každom kroku, poukázať si vzájomne na hriech a vyzvať k zmene, nie je nevyhnutne prejavom nenávisti, ale môže to byť odvážnym činom pravej lásky. Keď uvidíte, že brat či sestra v Kristovi konajú v rozpore s evanjeliom — či už z hlbokej nevedomosti alebo tvrdošijnej rebélie — proste Boha o milosť, pokoru a lásku k tomu, aby ste pri svojich milovaných hriech citlivo odhalili, dali im výzvu na pokánie a vybudovali ich.