Život proti prúdu

Nebezpečenstvo vzďaľovania, či už duchovného, alebo iného, spočíva v tom, aké nepatrné a pohodlné to môže byť. Často si ani nevšimneme, že sa to deje.

Vyrastal som pri Cincinnati v Ohiu, ďaleko od oceánu. Dokonca si ani nepamätám, že by sa v blízkosti nášho domu nachádzalo jazero. Najväčšou vodnou plochou bol umelý rybník vedľa miestneho golfového ihriska. Takže keď som konečne uvidel oceán, nikdy som naň nezabudol. Nikdy som nevidel nič také veľké, živé a desivé — a predsa sme sa s mojím malým bratom mohli špliechať a zápasiť v jeho vlnách.

Jasne si pamätám, ako som počas jedného z prvých dní na pláži nazbieral odvahu vyplávať o kúsok ďalej a potom ešte o kúsok ďalej, preplával som vlnu za vlnou a videl som, ako poslušne pochodujú v radoch a pritom tancujú svojím vlastným spôsobom. A potom, ako sa to stáva mnohým začiatočníkom, som si uvedomil (s veľkým strachom), ako ďaleko som od bezpečia. Zrazu prichádzali vyššie a rýchlejšie vlny a ťahali ma ďalej, ako som chcel. Moje nohy horúčkovito hľadali dno. Moje ruky a nohy boli zrazu ako polená, akoby nejako naberali vodu. Pozeral som na pláž, ale nevidel som brata, oca ani mamu, nikoho. Nad hlavou sa mi prehnala ďalšia vlna.

V panike som zbesilo plával a čoskoro som sa ocitol na pevnine, ale zistil som, aké ľahké a nebezpečné je vzdialiť sa od brehu. O čo nebezpečnejšie je potom vzdialiť sa od Ježiša — keď si po týždňoch, mesiacoch alebo rokoch uvedomíme, že vlny života nás odniesli ďalej, než sme kedy očakávali.

Pozornosť alebo vzďaľovanie

Jedným zo znakov kresťanskej zrelosti je poznanie, že nikto z nás pasívne nesmeruje ku Kristovi, ani keď ho nasledujeme roky alebo dokonca desaťročia. Prúdy stále hriešnej duše, zvetranej neustálymi vlnami pokušení, nás stále ťahajú von na more. Nemôžeme pomaly plávať na mieste. Buď plávame smerom k Bohu, alebo sa necháme unášať niekam inam.

„Nikto z nás pasívne nesmeruje ku Kristovi, ani keď ho nasledujeme roky alebo dokonca desaťročia.“

Autor Listu Židom cítil podhubie hriechu v boji s našou láskou k Ježišovi. Potom, ako vyzdvihol nadradenosť Syna vo stvorení, vo vykúpení, v moci a v sláve, píše: „Preto musíme dávať o to väčší pozor na to, čo sme počuli, aby sme sa neodchýlili od správneho smeru“ (Žid 2:1, Ekumenický preklad). Inými slovami, ak odvrátime zrak od tohto Krista, čoskoro sa ocitneme ďalej od neho. V živote viery sa buď sústredíme na Krista, alebo sa od neho vzďaľujeme.

Jeho bezprostredným poslucháčom hrozilo, že ich príliv vtiahne späť do rituálov staro zmluvného Izraela bez Krista. Židovské prenasledovanie spôsobilo, že nasledovanie Ježiša bolo bolestivé a nákladné a niektorí z nich skončili vo väzení (Žid 13:3). Mnohí zvažovali, že sa vzdialia od Krista, aby s nimi nezaobchádzali zle. Naše duše sa môžu uberať podobným smerom. Môžeme sa začať vzďaľovať, pretože ľudia, ktorých milujeme, nenávidia Boha, ktorého milujeme, a majú znevažujúce poznámky o našich presvedčeniach alebo sa od nás kvôli nim vzďaľujú. Alebo môžeme byť unášaní inými, veľmi odlišnými smermi.

Možno sa necháme unášať za hriechom bez pokánia a dovolíme, aby sa nás zmocnila nejaká žiadostivosť, zatrpknutosť, túžba alebo závisť a pomaly ťahala našu dušu z bezpečia. Možno sa podobne ako Démas necháme unášať svetom a pomaly dovolíme, aby naše city a predstavy pohltilo nejaké rozptýlenie — termíny, povýšenie, titulky novín, športové víťazstvá alebo prehry, nákupné trendy a ponuky, konflikty na sociálnych sieťach. Môžeme sa dokonca vzdialiť kvôli fixácii na priateľov alebo rodinu. Každý z týchto blízkych je Božím darom, ktorý nás má viesť k Bohu, a predsa, ako často sa namiesto toho oni stávajú bohmi?

Môžeme sa nechať unášať ľubovoľným spôsobom na ľubovoľné miesta. Varovaním je, že ak práve neplávame bližšie k Ježišovi, nemôžeme zostať tam, kde sme. Pádlovanie na mieste neprichádza do úvahy. Prúd rozhodne o tom, kam pôjdeme, ak mu to dovolíme. Ľudská duša je stvorená na to, aby sa rozvíjala alebo oslabovala, aby viedla alebo sa nechala unášať. Viete teda, kam má vo chvíľach väčšieho záujmu a menšieho odhodlania vaša duša tendenciu nechať sa unášať?

Úžasnejší ako anjeli

Nech už sa naša duša uberá akýmkoľvek smerom, ako odoláme týmto vplyvom? Tým, že budeme venovať ešte väčšiu pozornosť tomu, čo sme počuli o Ježišovi. Tvrdenie z prvej kapitoly Listu Židom, že Ježiš je úžasnejší ako anjeli, môže pre moderného človeka (ako som aj ja) znieť zvláštne. Anjeli nás už neudivujú. A preto nám tento argument nič nehovorí — vôbec nie preto, že je to slabý argument, ale preto, že máme slabšie oči, pretože sme začali ignorovať realitu. Anjeli sa nezmenili, zmenili sme sa my.

Nezaujíma nás to, nad čím by sme mali žasnúť (a často žasneme nad tým, čo by nás nemalo zaujímať). Prechádzame okolo, keď by sme mali padnúť na tvár. Na anjelov sa pozeráme ako na šteniatka alebo mačiatka, ako na rozkošné, žiadúce, prítulné, určite nie úžasné a desivé stvorenia. Takto by si Židia v prvom storočí anjelov nepredstavovali. Možno by im nebolo príjemné tlačiť ich na detské oblečenie.

Keby sme mohli vidieť anjelov, triasli by sme sa a skryli by sme si tvár. A Ježiš, ako nám hovorí List Židom, je desivejší ako hurikán, veľkolepejší ako ohnivý stĺp, dokonca slávnejší ako nebeskí anjeli.

Kvôli tomu, kým je On

Odhliadnuc od našej tendencie vzďaľovať sa, Ježiš si skutočne zaslúži našu plnú pozornosť. Je naozaj neuveriteľne fascinujúci. Keď som s rodinou navštívil Yellowstonský park, narazili sme na dvoch medveďov grizly, ktorí hravo zápasili na poli. Boli sme dosť ďaleko, aby sme boli v úplnom bezpečí, ale dosť blízko, aby sme to všetko videli. Stále si viem predstaviť tých obrovských chlpatých bitkárov, ako bežia a kotúľajú sa. Nikto nás nemusel presviedčať, aby sme dávali pozor alebo sa ďalej pozerali. Hocikto mohol ľahko ujsť s naším autom, ktoré sme nechali naštartované.

„Ak by sme mohli zahliadnuť, kým Ježiš skutočne je, nemali by sme problém sústrediť sa na Neho.“

Podobne, ak by sme mohli zahliadnuť, kým Ježiš skutočne je, nemali by sme problém sústrediť sa na Neho. V skutočnosti by sme si pravdepodobne ťažko všímali všetky tie veci, ktoré teraz upútavajú a pohlcujú toľko našej pozornosti. Keď čítame Bibliu a cítime sa bezvýznamní, je to, akoby sme prehľadávali pole, ale nevideli medvede. Alebo ich vidíme, ale sú príliš ďaleko a rozmazané. Keď prestaneme čítať Bibliu, prestali sme sa pozerať aj na pole. Prechádzame okolo, zatiaľ čo si na telefóne púšťame nejaký seriál.

List Židom 1 je upútavkou na slávu, o ktorú prichádzame, keď sa naše oči vzďaľujú od poľa. Chlapec narodený v Betleheme je dedičom všetkých vecí. Čiastočne preto, že všetko stvoril (Žid 1:2). Tento Ježiš je krásou vesmíru — „odlesk slávy Boha“ — a tento vesmír udržuje svojím mocným slovom (Žid 1:3). A hoci je čistým, nepoškvrneným obrazom Boha, vstúpil medzi Boží hnev a Božích nepriateľov, aby svojich nepriateľov urobil svojimi bratmi. Po smrti na kríži dokázal, že aj smrť je pod jeho nohami, vstal z hrobu a potom vystúpil v ešte väčšej sláve, ako prišiel.

A ak by ste ho mohli vidieť takého, aký je teraz, dokonca aj armády anjelov s mečmi by v porovnaní s Ním boli nudné. Vždy si zaslúži viac pozornosti a odmeňuje akúkoľvek pozornosť, ktorú mu venujeme.

Kvôli tomu, kto sme my

Ježišovi venujeme mimoriadne veľkú pozornosť, pretože si ju zaslúži a pretože vieme, ako ľahko sa od neho vzďaľujeme. „Musíme venovať oveľa väčšiu pozornosť tomu, čo sme počuli, aby sme sa od toho nevzdialili.“ Upierame na Neho svoj zrak kvôli tomu, kým je, a kvôli tomu, kým sme my — pokúšaní, roztržití a niekedy blúdiaci.

Zostať blízko Ježiša znamená neustále sa k Nemu približovať. Písmo nám hovorí, aby sme „kráčali vierou,“ a to je veľkým povzbudením. Sú chvíle, keď treba neúnavne bežať (alebo plávať), ale väčšinu kresťanského života budeme kráčať s Ježišom proti prúdu ako učeníci, ktorí kráčali s Ježišom počas jeho služby. V dobe šoférovania, jazdenia, lietania a ponáhľania mnohí z nás prestali kráčať. Odolávať prúdu často znamená len urobiť niekoľko ďalších krokov — prečítať si ďalšiu kapitolu, pomodliť sa ďalšiu modlitbu, pripraviť sa na ďalšie nedeľné stretnutie. Keď to urobíme, zistíme, že v niektorých dňoch a v niektorých obdobiach sa vlny skutočne obrátia tak, aby nám slúžili, aby nás vyniesli vyššie a ďalej správnym smerom. S pomocou Ducha môžeme podobne ako surfisti skutočne skrotiť a užívať si vlny, ktorých sme sa kedysi báli.

Keď v sebe bojujeme so vzďaľovaním, nemusíme sa snažiť dokončiť naše dnešné preteky. Stačí, ak v týchto niekoľkých hodinách prejdeme čo najďalej s pohľadom upretým na Ježiša.